Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/147/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114230656 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114230656.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: ASTA, a.s., so sídlom Kamenná cesta 3, 010 88 Žilina, IČO: 36 391 590, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Iveta Boškajová, s.r.o., so sídlom J. Goliana 16, 036 01 Martin, IČO: 36 785 181, proti žalovanému: Farmárske trhy, s.r.o., so sídlom Dolné Rudiny 3/2956, 010 01 Žilina, IČO: 47 031 514, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Romanom Hriadelom, advokátom, so sídlom L. XXX/XX, XXX XX Žilina, v konaní o zaplatenie 16.953,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 289/2014-190 zo dňa 17.05.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 289/2014-190 zo dňa 17.05.2016 p o t v r d z u j e . Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil okresný súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.953,52 Eur spolu s 0,1 % úrokom z omeškania denne zo sumy zo sumy 1.800,- EUR od 10.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.890,- EUR od 11.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.845,- EUR od 18.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.845,- EUR od 17.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.845,- EUR od 10.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.845,- EUR od 10.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.845,- EUR od 9.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 348,34 EUR od 3.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.845,- EUR od 9.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.845,- EUR od 9.9.2014 do zaplatenia a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.017 EUR a trovy právneho zastúpenia v sume 2.182,98 EUR, toto všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal žalovaného zaviazať na zaplatenie pohľadávky v zmysle upresnenia učineného na výzvu okresného súdu podaním zo dňa 29.10.2014 v sume 16.953,52 Eur spolu s 0,1 % úrokom z omeškania denne. Žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti súpisné č. XXXX postavenej na pozemku parc. č. 7022/40 kat. územie X. ktorá sa nachádza na T. X v X. (ďalej aj len nehnuteľnosť). Žalobca ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom uzatvoril dňa 22.10.2013 Zmluvu o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej aj len zmluva). Predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu prenechať žalovanému nebytový priestor OP č. 1/22 nachádzajúci sa v nehnuteľnosti a príslušenstvo k tomuto nebytovému priestoru (ďalej aj len nebytový priestor). Celková plocha nebytového priestoru a prenajatého príslušenstva predstavovala 257 m2 a presná špecifikácia predmetu nájmu vyplývala z prílohy č. 2 a 3 zmluvy. Žalobca poukázal na obsah zmluvy v čl. V. bod 2, v ktorom si zmluvné strany dojednali nájomné vo výške 1.800,- Eur za 1 m2 za prevádzku mesačne s DPH, ďalej poplatok za spotrebované energie, a to po skončení príslušného mesiaca na základe spotrebovanej energie. Nájomné sa malo vyplácať za príslušný mesiac na základe faktúry so sedemdňovou splatnosťou. Platba za spotrebovanú elektrickú energiu sa mala vyplácať po skončení príslušného mesiaca na základe faktúry so sedemdňovou splatnosťou. Žalobca fakturoval žalovanému jednak nájomné za obdobie od januára do októbra 2014 a faktúrou č. 41140089 v sume 0,18 Eur s DPH fakturoval poplatok za spotrebované energie. Žalobca poukázal na čl. V. bod 3 zmluvy, v ktorom zmluvné strany pre prípad omeškania s úhradou nájomného a servisného poplatku dojednali úrok z omeškania v sadzbe 0,1 % denne z dlžnej sumy. Žalovaný ako nájomca nesplnil svoju povinnosť platiť dohodnuté nájomné a poplatok za spotrebované energie, na základe čoho sa žalobca domáhal uplatnenej istiny a zmluvných úrokov z omeškania. 2. Po vykonanom dokazovaní okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné uzatvorenie zmluvy o nájme nebytových priestorov vrátane prílohy č. 1, ďalej že vo vnútri v prenajatých nebytových priestoroch Obchodného centra IDEA uskutočnil žalovaný v mesiacoch november a december 2013 svoju obchodnú aktivitu - organizoval tam stánkový predaj farmárskych komodít a za tieto dva mesiace aj zaplatil nájomné a následne túto činnosť už v predmete nájmu od mesiaca január 2014 nevykonával a za obdobie od januára do októbra 2014 nezaplatil nájomné ani iné platby podľa zmluvy. Podľa okresného súdu zo zmluvy, konkrétne z jej čl. III. bod 1, vyplýva jednoznačné vymedzenie predmetu nájmu, ktorým bol jednak nebytový priestor OP 1/22 špecifikovaný v prílohe zmluvy a v čl. I. zmluvy, s ktorým mohol žalovaný užívať aj spoločné časti a zariadenia OC, a zároveň prenajímateľ prenechal nájomcovi dve parkovacie miesta za účelom ambulantného predaja. Takéto vymedzenie predmetu v spojení s prílohou č. 1 (č.l. 64, 65 spisu) predstavuje podľa okresného súdu dostatočne určité vymedzenie predmetu nájmu z hľadiska jeho určenia ako podstatnej náležitosti, dohoda o ktorej je potrebná pre platný a účinný vznik zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa § 3 ods. 1, 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Na toto konštatovanie nemá vplyv skutočnosť nespísania protokolu o odovzdaní v zmysle čl. VI. bod 1 zmluvy medzi zmluvnými stranami ako prílohy tejto zmluvy. Pokiaľ žalovaný z dôvodu nespísania Protokolu o odovzdaní tvrdil neplatnosť predmetnej zmluvy, pretože v dôsledku jeho nespísania nedošlo k dostatočnej identifikácii predmetu nájmu, nebola táto časť obrany žalovaného okresným súdom hodnotená ako dôvodná a okresný súd zmluvu považoval za platnú, s dostatočne určito vymedzeným predmetom a rovnako z tohto dôvodu nie je možné zmluvu hodnotiť ako neúčinnú. Z vykonaných dôkazov a pri zohľadnení vyjadrení predsedu predstavenstva žalobcu a štatutárneho zástupcu žalovaného a po vyhodnotení týchto dôkazov konštatoval okresný súd, že z písomného vyhotovenia zmluvy nevyplýva dojednanie, ktoré by svojím obsahom bolo možné vyhodnotiť ako dojednanie hmotno-právnej podmienky účinnosti predmetnej zmluvy viazanej na spísanie Protokolu o odovzdaní predmetu nájmu a takýmto dojednaním nie je ani žalovaným označovaný čl. X bod 1 zmluvy. K argumentácii o neplatnosti zmluvy z dôvodu nedostatočnej špecifikácie jej predmetu pre absenciu spísania protokolu o odovzdaní predmetu nájmu, poukázal okresný súd podporne aj na nespornú skutkovú okolnosť, keď žalovaný v mesiacoch november a december 2013 predmet nájmu užíval a realizoval v ňom aktivity, za účelom ktorých predmet nájmu prenajal, a teda mu bolo nepochybne zrejmé, čo tvorí predmet nájmu, a teda k odovzdaniu predmetu nájmu došlo faktickou cestou tým, že žalovaný začal predmet nájmu užívať. Okresný súd zdôraznil, že dojednanie spôsobu odovzdania predmetu nájmu nie je podstatnou náležitosťou uvedeného zmluvného typu. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného podľa § 47 Občianskeho zákonníka uviedol okresný súd, že zo Všeobecne záväzných nariadení Mesta Žilina č. 5/2012 a č. 14/2014 a ani z úpravy zák. č. 178/1998 Zz. nevyplýva úprava hmotnoprávnej podmienky vo vzťahu ku právnej skutočnosti nadobudnutia účinkov zmluvy, predstavovaná akýmkoľvek rozhodnutím Mesta Žilina alebo iného orgánu. 3. Okresný súd sa po vyhodnotení zmluvy ako platnej a účinnej zaoberal obranou žalovaného, že predmet nájmu nemohol užívať na dojednaný účel realizácie ambulantného predaja z dôvodu neposkytnutia potrebnej súčinnosti zo strany žalobcu, ktorý nezabezpečil potrebné povolenie na realizáciu tejto činnosti. Podľa čl. I. zmluvy mali byť súčasťou protokolu o odovzdaní aj všetky relevantné vyjadrenia a povolenia súvisiace s prenajímaným priestorom a v zmysle čl. III. bod 1 zmluvy je súčasťou zmluvy dojednanie, podľa ktorého prenajímateľ prenecháva nájomcovi dve parkovacie miesta za účelom ambulantného predaja. Z takéhoto zmluvného dojednania vyplýva v zmysle čl. 3 bod 1 písm. c) Všeobecne záväzného nariadenia č. 5/2012 vydaného Mestom Žilina žalobcovi ako prenajímateľovi a zároveň vlastníkovi priestranstva, na ktorom sa nachádzajú za účelom ambulantného predaja žalovanému prenajaté parkovacie miesta, právna povinnosť vopred požiadať mesto o zriadenie trhového miesta na vykonávanie ambulantného predaja na týchto parkovacích miestach. Táto povinnosť vyplýva žalobcovi zo Všeobecne záväzného nariadenia č. 5/2012 vo vzťahu k ambulantnému predaju pred prevádzkarňou tvorenou Obchodným centrom IDEA, pričom na prenajaté nebytové priestory vo vnútri Obchodného centra IDEA dopadá výluka vyplývajúca z úpravy § 2 ods. 2 zák. č. 178/1998 Z.z. o podmienkach predaja výrobkov a poskytovania služieb na trhových miestach. V súlade s touto právnou úpravou je potrebné vykladať čl. 3 bod 1 písm. c) uvedeného všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina vo vzťahu k ambulantnému predaju na súkromných pozemkoch pred prevádzkarňou. Skutočnosť, že Obchodné centrum IDEA nachádzajúce sa na Kamennej ceste 3, Žilina, v ktorom sa nachádzajú nebytové priestory prenajaté žalovanému, je prevádzkarňou žalobcu, vyplýva z výpisu žalobcu zo živnostenského registra, založeného na č.l. 93 spisu. Právna povinnosť žalobcu ako vlastníka pozemku, na ktorom sa nachádzajú aj dve parkovacie miesta prenajaté žalovanému za účelom ambulantného predaja, vyplýva žalobcovi ako vlastníkovi pozemku, na ktorom sa tieto parkovacie miesta nachádzajú, priamo z čl. 3 bod 1 písm. c) Všeobecne záväzného nariadenia (ďalej aj len VZN) č. 5/2012 nezávisle na tom, že táto právna povinnosť nie je výslovne v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konkretizovaná. Článok VII. bod 22 zmluvy, na ktorý žalobca poukazoval, sa viaže na povolenia potrebné na zriadenie prevádzky a na výkon činnosti v zriadenej prevádzke, ktoré zmluvné dojednanie okresný súd vyhodnotil ako základ zmluvnej povinnosti žalovaného vo vzťahu k predmetu jeho činnosti, ktorý vyplýva z výpisu z obchodného registra a zahŕňa okrem iného len realizáciu správy a nie samotné prevádzkovanie trhoviska, resp. tržnice alebo príležitostného trhu. 4. Okresný súd napriek dojednaniu podľa čl. III. bod 1 posledná veta zmluvy z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výsluchu svedkyne S. E. v spojení s obsahom výpovede predsedu predstavenstva žalobcu S. D. a v spojení s listinným dôkazom - VZN č. 14/2014 a po vyhodnotení týchto dôkazov jednotlivo a vo všetkých ich vzájomných súvislostiach, dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že na strane žalobcu došlo k omeškaniu voči žalovanému s poskytnutím potrebnej súčinnosti, v dôsledku čoho by žalovaný nemohol predmet nájmu užívať na dojednaný účel. Svedkyňa S. E., ktorá za žalobcu so žalovaným komunikovala, uviedla, že mu predkladala na podpis zmluvu odkomunikovanú medzi štatutárnymi zástupcami a opakovane sa pokúšala zabezpečiť spísanie odovzdávajúceho protokolu, resp. jeho podpis zo strany žalovaného. Zámer žalovaného v prenajatých priestoroch sa realizoval zriadením stánkov inštalovaných vo vnútri Obchodného centra IDEA, pričom svedkyňa nemala vedomosť o tom, že by žalovaný ju alebo inú osobu za žalobcu informoval, že nemôže vykonávať dojednanú činnosť, pretože nemá k dispozícii potrebné doklady a povolenia a keď žalovaný odmietal podpísať odovzdávací protokol, žiadny konkrétny dôvod neuvádzal. Žalovaný v roku 2013 pred obchodným centrom žiadne stánky neprevádzkoval a v roku 2014 tam mal umiestnený nejaký stánok, ale bez súhlasu žalobcu. Svedkyňa ďalej uviedla, že bola informovaná o potrebe súhlasu mesta na prevádzkovanie farmárskych trhov vonku pred obchodným centrom, avšak na prevádzkovanie trhov vo vnútri obchodného centra takéto povolenie potrebné nebolo, a teda žalobca nemal dôvod povolenie zabezpečovať. Svedkyňa nebola zo strany zástupcu žalovaného informovaná o tom, že je porušované VZN Mesta Žilina. Tento obsah svedeckej výpovede okresný súd hodnotil ako kľúčový, korešpondujúci aj ostatným vykonaným dôkazom, predovšetkým výpovedi predsedu predstavenstva žalobcu a listinnému dôkazu - VZN Mesta Žilina č. 14/2014, ktoré bolo účinné od 14.10.2014. Okresný súd svedeckú výpoveď svedkyne E. považoval za hodnovernú s prihliadnutím na poučenie podľa § 126 OSP, v nadväznosti na čo nie je možné len na základe izolovanej skutočnosti jej pracovnoprávneho vzťahu k žalobcovi v čase podania výpovede aj v relevantnej dobe bez ďalších skutočností znižujúcich hodnovernosť tejto výpovede, hodnotiť túto výpoveď ako nedostatočne hodnovernú. Na záver o jej hodnovernosti vplýva aj súlad obsahu tejto výpovede s ostatnými vykonanými dôkazmi. 5. Na základe takto vykonaného dokazovania potom okresný súd konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal tvrdenie omeškania žalobcu so splnením povinnosti poskytnúť súčinnosť zabezpečením povolenia Mesta Žilina na zriadenie trhového miesta na výkon predaja pred prevádzkarňou žalobcu - Obchodným centrom IDEA. Z výpovede svedkyne E. vyplynulo, že absencia tohto povolenia nebola dôvodom uvádzaným žalovaným k tomu, prečo po 1.1.2014 prestal žalovaný predmet nájmu užívať na dohodnutý účel, napriek tomu, že dva mesiace predtým priestory vo vnútri obchodného centra riadne užíval a platil aj nájomné. Podľa okresného súdu z vykonaného dokazovania zároveň nevyplýva, že práve z dôvodu absencie uvedeného povolenia Mesta Žilina žalovaný voči žalobcovi včas podľa § 675 Občianskeho zákonníka uplatnil právo na zľavu alebo na odpustenie nájomného podľa § 673 alebo § 674 Obchodného zákonníka (poznámka krajského súdu správne malo byť uvedené Občianskeho zákonníka). Z výpovede svedkyne E., výpovede predsedu predstavenstva žalobcu a z VZN Mesta Žilina č. 14/2014, podľa okresného súdu vyplýva, že o reálnom výkone ambulantného predaja farmárskych trhov na priestranstve pred obchodným centrom účastníci komunikovali až v priebehu roka 2014 a výsledkom tejto komunikácie bola aj iniciatíva žalobcu v smere zabezpečenia povolenia na zriadenie trhového miesta pred obchodným centrom, čo sa odzrkadlilo vo vydaní VZN č. 14/2014 účinného od 14.10.2014. Okresný súd na tomto mieste zdôraznil, že vzťah založený zmluvou je obchodno-právnym vzťahom, čo odôvodňuje primárne aplikáciu hmotno-právnej úpravy Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k hodnoteniu procesnej obrany žalovaného o omeškaní sa žalobcu. 6. K argumentácii žalovaného o existencii tiesne na jeho strane pri uzatváraní predmetnej zmluvy v súvislosti s jej dojednaniami v čl. IX. bod 1, 2, teda v súvislosti s tvrdením, že musel započať s výkonom činnosti v dojednanom termíne, nakoľko by mu inak hrozili sankcie a tiež mal zazmluvnené tretie subjekty, ktoré mali na farmárskych trhoch predávať svoje produkty, okresný súd poukázal na skutočnosť časového trvania kontraktačného procesu medzi zmluvnými stranami, ktorý predchádzal uzatvoreniu zmluvy, v rámci ktorého zmluvné strany komunikovali o zmluve už vo februári 2013, čo vyplýva z predloženého výňatku z elektronickej komunikácie na č.l. 136 spisu. Podľa okresného súdu bol uvedený časový priestor nepochybne dostatočný na to, aby žalovaný ako podnikateľský subjekt nesúci podnikateľské riziko pri svojej podnikateľskej činnosti, trval na predložení povolenia Mesta Žilina na zriadení trhoviska, resp. trval na dojednaní posunutia termínu začatia nájmu a korigoval tým aj svoje ostatné podnikateľské aktivity (zmluvné vzťahy s tretími subjektmi), a teda vykonal úkony v snahe vyhnúť sa zvýšeniu podnikateľského rizika, resp. sankciám. K argumentácii žalovaného o tiesni a nápadne nevýhodných podmienkach je potrebné zohľadniť úpravu § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej sa vo vzťahoch upravených Obchodným zákonníkom neuplatnia ustanovenia § 49 Občianskeho zákonníka. Okrem toho úprava v § 49 Občianskeho zákonníka zakladá oprávnenie strany, ktorá uzatvorila zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, od takejto zmluvy odstúpiť, ktorý právny úkon odstúpenia zo strany žalovaného v konaní nebol ani tvrdený ani preukázaný. Okresný súd potom nevzhliadol priestor ani na posúdenie uplatneného práva žalobcu za aplikácie § 265 Obchodného zákonníka, teda ako posúdenie výkonu práva, ktorý by bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a ani na vyhodnotenie zmluvy ako absolútne neplatného úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka alebo z iného dôvodu absolútnej neplatnosti. Právo na zaplatenie istiny bolo priznané žalobcovi ako právo na zaplatenie dohodnutého nájomného za mesiace január až október 2014 a na zaplatenie poplatku za spotrebované energie na základe platne a účinne uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. Ohľadom výšky žalovanej pohľadávky okresný súd vychádzal z obsahu zmluvy a zo skutočnosti, že z procesnej obrany žalovaného nevyplynula žiadna argumentácia, ktorou by bola výška žalovanej pohľadávky rozporovaná. Ohľadom úroku z omeškania okresný súd konštatoval, že žalobca v súlade s dohodnutým spôsobom vystavil faktúry za nájomné a poplatok za spotrebovanú energiu, ktoré sa nesporne dostali do dispozičnej sféry žalovaného, ktoré faktúry žalovaný v lehote splatnosti nezaplatil, na základe čoho žalobca dôvodne odo dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti uplatnil úrok z omeškania v dohodnutej sadzbe vyplývajúcej z čl. V. bod 3 zmluvy, ktorý tak bol ako úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka žalobcovi priznaný. 7. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.017,- Eur a titulom trov právneho zastúpenia v sume 2.182,98 Eur. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu. Podľa žalovaného okresný súd rozhodnutie vydal na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne právne názory. Okresný súd pochybil, keď ako nespornú skutočnosť uviedol, že žalovaný obchodnú aktivitu uskutočnil vo vnútri v prenajatých priestoroch obchodného centra, keď z dokladov a zo samotnej zmluvy je zrejmé, že farmárske trhy ako stánkový predaj sa uskutočnili aj na vonkajších priestoroch parkoviska. Okresný súd nezobral do úvahy, že protokol o prevzatí a odovzdaní, ktorého súčasťou mohli byť aj prílohy, a teda aj samotné povolenia zo strany prenajímateľa, nebol podpísaný. Okresný súd mal vyhodnocovať dôkazy v celom kontexte zmluvy a ak by zmluvné strany nepovažovali spísanie protokolu za podmienku zmluvy, neboli by si takéto dojednanie v zmluve uviedli. Okresný súd tiež nesprávne vyhodnotil VZN Mesta Žilina k uskutočňovaniu farmárskych trhov a ambulantného predaja. Podmienkou účinnosti zmluvy pritom boli všetky relevantné povolenia, ktoré musel prenajímateľ mať, aby mohol na tento účel priestory prenajať. Žalovanému bolo prisľubované, že všetky povolenia budú vybavené a doložené zo strany prenajímateľa. Zo zmluvy boli zrejmé sankcie, ktoré žalovanému hrozili v prípade neuskutočňovania farmárskych trhov a týmito dôkazmi sa okresný súd nezaoberal. Žalobca mal predložiť povolenie na zriadenie trhového miesta, čo určuje VZN č. 5/2012, podľa ktorého takéto povolenie vydáva primátor formou rozhodnutia a s prevádzkovaním trhoviska, tržnice je možné začať, ak vydané rozhodnutie Mesta Žilina nadobudlo právoplatnosť a trhový poriadok bol schválený mestským zastupiteľstvom. Podľa čl. III. písm. c) je ambulantný predaj pred prevádzkarňou a verejných priestranstvách zakázaný s výnimkou predaja povoleného Mestom Žilina. Žalobca ako vlastník tak mal mesto požiadať o určenie trhového miesta a takéto povolenie bolo žalobcovi aj vydané vo forme VZN č. 14/2014 s účinnosťou od 14.10.2014. Žalobca tak povolenie mesta zadovážil rok od uzavretia nájomnej zmluvy. Mestom Žilina bol vydaný aj trhový poriadok, podľa ktorého za správcu trhoviska bol určený žalovaný. Žalovaný tam bol uvedený z dôvodu, že len on mal oprávnenie na vykonávanie činnosti, ktorá je predmetom farmárskych trhov. Žalovaný preto dôvodne nevykonával činnosť, ktorú mal v predmete činnosti, teda farmárske trhy, ktoré ani nemohol vykonávať, pretože mu neboli predložené povolenia. 9. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že tieto povolenia neboli potrebné, pretože nešlo o pozemky ale o nebytové priestory, poukázal žalovaný na § 2 zák. č. 178/1998 Z.z. s tým, že jednoznačne sa jednalo o ambulantný predaj, ktorý mal byť vykonávaný len na trhových miestach, pričom môže ísť nielen o verejné priestranstvo ale aj o nebytový priestor. Dôkazom o tejto skutočnosti je, že žalobca si dal schváliť trhový poriadok a za správcu trhu určil žalovaného. Okresný súd tiež nesprávne vyhodnocoval otázku prevádzkarne žalobcu, ktorý má vo výpise zo živnostenského registra uvedenú prevádzkareň Kamenná cesta 3, 010 01 Žilina. Podľa žalovaného však táto prevádzkareň nie je v súlade so Živnostenským zákonom. Z obchodného registra je zrejmé, že na tejto adrese má žalobca svoje sídlo, pričom z dôvodovej správy a vysvetliviek k Živnostenskému zákonu vyplýva, že prevádzkareň nie je miestom podnikania, ale sa jedná o miesto, kde sa vykonáva samotná podnikateľská činnosť. Prevádzkareň v zmysle Živnostenského zákona musí byť nahlásená živnostenskému úradu a musí spĺňať podmienky - záväzné stanovisko regionálneho úradu verejného zdravotníctva, reklamačný poriadok a opatrenia, vyplývajúce zo zákona na ochranu nefajčiarov. Okresný súd tak v rozpore so zákonom ustálil, že fakticky celé Obchodné centrum IDEA je zároveň prevádzkarňou žalobcu. Je pritom zrejmé, že v obchodnom dome majú jednotliví nájomcovia svoje prevádzkarne, v ktorých uskutočňujú svoju podnikateľskú činnosť. Žalovaný žiadal doplniť dokazovanie zoznamom konkrétnych nájomcov, ktorí majú prevádzky v tomto obchodnom centre, a zároveň zistiť od okresného úradu, či predmetní nájomcovia majú nahlásené svoje prevádzkarne. Podľa žalovaného bola okresným súdom nesprávne vyhodnotená výpoveď svedkyne S. E., keď túto výpoveď bral za relevantnú aj v konštatovaní, že povolenie na prevádzkovanie farmárskych trhov nebolo potrebné. Táto svedkyňa sa pritom zúčastňovala na tvorbe zmluvy a vyvstáva otázka, prečo je v zmluve ustanovenie o zabezpečovaní povinnosti žalobcu ohľadom všetkých potrebných dokladov, ak nemali vedomosť o tom, aké povolenie treba na prevádzkovanie farmárskych trhov. Jej tvrdenie vyvracia aj činnosť žalobcu, ktorý sám následne získal potrebné povolenie na prevádzkovanie takýchto trhov. Všetky povolenia na prevádzkovanie trhov je pritom povinný zabezpečiť vlastník priestorov, kde sa trhy majú vykonávať. Žalovaný preto žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 10. Žalobca cestou právneho zástupcu vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné. Okresný súd vykonal potrebné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a dostatočne odôvodnil. Žalobca preto žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. 11. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril. 12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/147/2016-229 zo dňa 8.8.2017 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 10.08.2017, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1, 2 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 16. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 17. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého „...odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“ 21. Žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu ohľadom vykonávania jeho aktivít vo vnútorných priestoroch Obchodného centra IDEA s tým, že farmárske trhy sa uskutočnili aj na vonkajších priestoroch parkoviska. Jeho námietka tak vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ... „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi v prvostupňovom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. 22. Ohľadom námietky žalovaného, že svoju činnosť týkajúcu sa realizácie farmárskych trhov vykonával nielen vo vnútorných priestorov Obchodného centra IDEA, ale aj na vonkajších priestoroch parkoviska, poukazuje krajský súd na predmet konania, ktorým bolo zaplatenie nájomného a poplatku za spotrebované energie podľa uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. K otázke vykonávania činnosti žalovaného vo vzťahu k miestu, kde sa táto činnosť pri farmárskych trhoch uskutočnila, okresný súd na strane 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že obchodná aktivita sa v mesiacoch november a december 2013 uskutočňovala v prenajatých nebytových priestoroch vo vnútri obchodného centra. Takáto konštrukcia okresného súdu nevylučuje možnosť, že by prípadne žalovaný uskutočňoval predaj aj na vonkajších priestoroch, t.j. na parkovacích miestach pred Obchodným centrom IDEA. Skutočnosť, či sa prípadne farmárske trhy uskutočnili nielen vo vnútorných priestoroch obchodného centra, ale aj na parkovisku pred týmto centrom, v mesiacoch november a december 2013, za ktoré mesiace žalovaný nájomné a poplatky zaplatil, pritom krajský súd vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na zaplatenie nájomného za obdobie mesiacov január až október 2014 nehodnotil ako relevantnú. 23. Nosnou odvolacou námietkou žalovaného je námietka absencie podpísaného protokolu o prevzatí a odovzdaní, ktorého súčasťou mali byť aj prílohy a samotné povolenia zo strany prenajímateľa (žalobcu), z ktorej skutočnosti v prvostupňovom konaní odvodzoval žalovaný svoj záver o neplatnosti a neúčinnosti uzatvorenej zmluvy. Vo vzťahu k tejto otázke krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že z uzatvorenej zmluvy vyplýva dostatočná špecifikácia a vymedzenie predmetu nájmu, ktorým bol označený nebytový priestor OP 1/22 s výmerou 257 m2, spolu s oprávnením nájomcu užívať spoločné časti a zariadenia obchodného centra a dve parkovacie miesta. Z takéhoto vymedzenia zakotveného v čl. III. bod 1 zmluvy v spojení s prílohami tejto zmluvy (č.l. 64, 65 spisu), plynie dostatočná identifikácia predmetu nájmu z hľadiska jeho vymedzenia ako spôsobilého predmetu právnych vzťahov. K otázke preberacieho protokolu krajský súd poukazuje na čl. VI. bod 1 uzatvorenej zmluvy, v zmysle ktorého mal byť protokol o odovzdaní nebytového priestoru spísaný s podrobným popisom priestoru a jeho vybavenia a jeho podpísaním mal žalovaný ako nájomca potvrdiť, že predmet nájmu mu bol odovzdaný. Preberací protokol tak možno v zmysle tohto zmluvného ustanovenia hodnotiť ako formálne zavŕšenie procesu odovzdania a prevzatia nebytových priestorov zo strany ich vlastníka - žalobcu ako prenajímateľa žalovanému ako nájomcovi. Absencia tohto protokolu tak v zhode so závermi súdu prvej inštancie nemôže viesť ku konštatácii neplatnosti či neúčinnosti uzatvorenej zmluvy o prenájme, nakoľko nebytové priestory žalovaný nepochybne od žalobcu prevzal a v mesiacoch november a december 2013 v nich aj dohodnutú podnikateľskú činnosť - farmárske trhy realizoval. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých plynie, a to konkrétne z výpovede svedkyne S. E. na pojednávaní pred okresným súdom dňa 22.01.2016 (č.l. 141 spisu), že preberací protokol bol zo strany žalobcu vypracovaný, to, čo malo byť predmetom nájmu, bolo všetko prekontrolované, doklady boli pripravené, avšak zo strany žalovaného k podpisu preberacieho protokolu bez uvedenia konkrétneho dôvodu nedošlo. Potom za situácie, kedy predmet nájmu bol fakticky žalobcom žalovanému odovzdaný, žalovaný tieto priestory počas mesiacov november a december 2013 využíval a za situácie, kedy medzi stranami nebolo sporné, čo je reálne predmetom nájmu, námietky žalovaného ohľadom neplatnosti či neúčinnosti uzatvorenej zmluvy z dôvodu absencie preberacieho protokolu nemôžu obstáť. 24. Žalovaný v konaní ďalej vzniesol námietku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, vo vzťahu k ustanoveniam zákona č. 178/1998 Z.z. o podmienkach predaja výrobkov a poskytovania služieb na trhových miestach a vo vzťahu k posúdeniu ustanovení VZN Mesta Žilina. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. 25. Žalovaný v odvolaní namietal, že zo strany žalobcu bolo nevyhnutné predložiť povolenie na zriadenie trhového miesta a spochybnil záver okresného súdu vo vzťahu k prevádzkarni žalobcu a jej umiestneniu v mieste sídla žalobcu. Krajský súd vo vzťahu k potrebe povolenia na ambulantný predaj v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na čl. 3 bod 1 VZN Mesta Žilina č. 5/2012 (č.l. 72 spisu), z ktorého vo vzťahu k súkromným pozemkom vyplýva zákaz ambulantného predaja pred prevádzkarňou, na verejných priestranstvách, resp. priestranstvách vo vlastníctve fyzických a právnických osôb, ktoré ho prenajali na ambulantný predaj, s výnimkou predaja povoleného Mestom Žilina. Je teda zrejmé, že pre ambulantný predaj sa povolenie Mesta Žilina vyžaduje výlučne v prípade, ak sa jedná o ambulantný predaj pred prevádzkarňou. Na výkon ambulantného predaja vo vnútri Obchodného centra IDEA, teda v nebytových priestoroch, ktoré boli predmetom nájmu podľa zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, tak v zmysle tohto nariadenia v súlade s ust. § 2 ods. 2 zák. č. 178/1998 Z.z. o podmienkach predaja výrobkov a poskytovania služieb na trhových miestach takéto povolenie potrebné nebolo. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je možné za trhové miesto považovať aj iné ako verejné priestranstvo alebo nebytový priestor, avšak len v prípade, že tento nie je prevádzkarňou. Je preto zrejmé, že na priestor, ktorý je zapísaný ako prevádzkareň v živnostenskom registri, sa definícia trhového miesta nevzťahuje a na vykonávanie ambulantného predaja v prevádzkarni ďalšie dodatočné povolenie potrebné nie je. V tomto smere neobstojí argumentácia žalovaného spochybňujúca záver okresného súdu, že na adrese totožnej s adresou obchodného centra Kamenná cesta 3, Žilina, má žalobca svoju prevádzkareň. Skutočnosť umiestnenia prevádzkarne žalobcu na tejto adrese jednoznačne vyplýva z výpisu zo živnostenského registra, ktorý je založený na č.l. 93 spisu, z ktorého je zrejmé, že vo vzťahu k predmetu podnikania - obchodná činnosť v plnom rozsahu mimo koncesovaných živností je prevádzkarňou žalobcu prevádzkareň na adrese Kamenná cesta 3, 010 01 Žilina. V zmysle ust. § 17 ods. 1 zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní je pritom prevádzkareň definovaná ako priestor, v ktorom sa prevádzkuje živnosť, čo v danom prípade zodpovedá činnosti žalobcu v rozsahu obchodných činností mimo koncesovaných živností. Neobstojí argumentácia žalovaného v tom smere, že nie je možné stotožňovať miesto, na ktorom má žalobca v obchodnom registri zapísané sídlo, s jeho prevádzkarňou, nakoľko zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by na adrese prevádzkarne zároveň podnikateľ nemohol mať zapísané svoje sídlo. Takýto výklad právnych predpisov by viedol k záveru, že by žiaden z podnikateľov nemohol na mieste, ktoré je zapísané ako jeho miesto podnikania v živnostenskom registri alebo ako jeho sídlo v obchodnom registri, zároveň reálne vykonávať podnikateľskú činnosť vo svojej prevádzkarni. Skutočnosť, že predmetná prevádzkareň bola nepochybne zo strany žalobcu živnostenskému úradu nahlásená, vyplýva priamo z uvedeného výpisu zo živnostenského registra, kde živnostenský úrad adresu Kamenná cesta 3, 010 01 Žilina ako prevádzkareň žalobcu eviduje. Nie je preto daný priestor, aby v civilnom sporovom konaní boli údaje vyplývajúce z výpisu zo živnostenského registra spochybňované. V prípade, ak údaje zapísané v živnostenskom registri ohľadom prevádzkarne nezodpovedajú skutočnosti a predmetná prevádzkareň bola zrušená, v zmysle ust. § 60 ods. 6 živnostenský úrad adresu takejto prevádzkarne v registri vymaže. Otázku naplnenia zákonných predpokladov pre zriadenie prevádzkarne tak posudzuje príslušný živnostenský úrad a nie súd v civilnom sporovom konaní. 26. V prejednávanom prípade potom z vykonaného dokazovania plynie, že na činnosť prevádzkovania ambulantného predaja vo forme farmárskych trhov, uskutočňovanú v mieste prevádzkarne žalobcu, ktoré je totožné s adresou Obchodného centra IDEA, v ktorom mal žalovaný prenajaté nebytové priestory, nebolo potrebné osobitné povolenie vydané Mestom Žilina. Žalovanému tak nič nebránilo uskutočňovať farmárske trhy formou ambulantného predaja v prenajatých nebytových priestoroch, o čom svedčí aj skutočnosť, že v mesiacoch november a december 2013 žalovaný tieto farmárske trhy realizoval. Odlišná situácia by nastala v prípade, ak by sa farmárske trhy mali realizovať pred prevádzkarňou žalobcu, teda na parkovisku pred Obchodným centrom IDEA. Na prevádzkovanie takýchto farmárskych trhov vo forme ambulantného predaja pred prevádzkarňou by bolo v zmysle VZN Mesta Žilina č. 5/2012 potrebné osobitné povolenie Mesta Žilina, ktoré bolo vydané až v mesiaci október 2014 vo forme VZN č. 14/2014. Vo vzťahu k absencii tohto povolenia, ktoré bol povinný zabezpečiť žalobca ako vlastník dotknutých priestorov - parkoviska, však krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na ust. § 673, § 674 a § 675 Občianskeho zákonníka. Tieto ustanovenia upravujú situáciu, kedy nájomca má nárok na primeranú zľavu z nájomného, prípadne nie je povinný nájomné platiť vôbec, ak pre vady veci, ktoré nespôsobil, prenajatú vec nemohol užívať dohodnutým spôsobom, alebo ju mohol užívať len obmedzene. Nárok na odpustenie alebo poskytnutie zľavy však v zmysle ust. § 675 Občianskeho zákonníka musí nájomca u prenajímateľa uplatniť bez zbytočného odkladu a toto právo zanikne, ak sa neuplatní do 6 mesiacov odo dňa, kedy došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim. Zo strany žalovaného pritom v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by vo vzťahu k žalobcovi uplatnil akýkoľvek nárok z titulu absencie povolenia na vykonávanie ambulantného predaja farmárskymi trhmi pred prevádzkarňou žalobcu, teda na dvoch prenajatých parkovacích miestach. Ak žalovaný ako nájomca v stanovenej 6- mesačnej prekluzívnej lehote nárok na poskytnutie zľavy alebo na odpustenie nájomného voči žalobcovi neuplatnil, uplynutím tejto lehoty toto právo žalovaného ako nájomcu zaniklo. Na týchto záveroch nič nemení ani skutočnosť, že dodatočne zo strany žalobcu bolo povolenie na realizáciu farmárskych trhov na pozemku pred OC IDEA zabezpečené Všeobecne záväzným nariadením Mesta Žilina č. 14/2014 s účinnosťou od 14.10.2014. Z tohto všeobecne záväzného nariadenia (č.l. 160 spisu) je pritom zrejmé, že zo strany Mesta Žilina bolo vydané povolenie na prevádzku farmárskych trhov na pozemku pred OC IDEA na Kamennej ulici. Z tohto VZN je tak nepochybné, že Mesto Žilina rozhodovalo o realizácii ambulantného predaja formou farmárskych trhov výlučne na pozemku pred Obchodným centrom IDEA a nie v nebytových priestorov, ktoré sú súčasťou tohto obchodného centra. Vo vzťahu k tomuto všeobecne záväznému nariadeniu krajský súd považuje za potrebné poukázať tiež na skutočnosť, že predmetom konania je zaplatenie nájomného za obdobie do mesiaca september 2014, na ktoré okolnosť vydania VZN s účinnosťou od 14.10.2014 nemá žiadny relevantný vplyv. 27. K námietke žalovaného ohľadom nevykonania dokazovania zoznamom nájomcov, ktorí majú v obchodnom centre prevádzky, a k zisteniu okruhu prevádzkarní žalobcu krajský súd uvádza, že vo svetle vyššie uvedených záverov nie sú tieto dôkazné návrhy žalobcu relevantné. Skutočnosť, aké má prevádzky žalobca, jednoznačne vyplýva z jeho výpisu zo živnostenského registra, ktorý je založený na č.l. 93 spisu, a otázka zoznamu ďalších nájomcov, ktorí majú v Obchodnom centre IDEA svoje prevádzky, s právnym vzťahom žalobcu a žalovaného, ktorý je založený nimi uzatvorenou zmluvou o nájme, nemá žiaden súvis. K námietke žalovaného ohľadom nevykonania dôkazov krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný navrhnutý dôkaz stranou sporu, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Strany sporu sú totiž povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, však rozhoduje súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom k momentu konania a rozhodovania súdu prvej inštancie, stranám sporu priznával právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobca ako odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ okresný súd a ani následne krajský súd ako súd odvolací nevykonali dôkazy navrhnuté žalovaným, týmto postupom nebol žalovaný vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu predpisy upravujúce civilné sporové konanie priznávajú. 28. Obdobne nemôže obstáť námietka žalovaného vo vzťahu k hodnoteniu výpovede svedkyne S. E. súdom prvej inštancie. Zo zápisnice z pojednávania, na ktorom bola predmetná svedkyňa okresným súdom vypočutá, vyplýva, že svedkyňa bola riadne poučená o následkoch krivej svedeckej výpovede v zmysle ust. § 126 OSP platného v čase vykonania pojednávania okresným súdom. Zároveň obdobne s okresným súdom možno konštatovať, že skutočnosti uvedené svedkyňou v jej svedeckej výpovedi korešpondujú aj s ďalšími okresným súdom vykonanými dôkazmi. Nakoniec krajský súd obdobne dospel k záveru, že na prevádzkovanie farmárskych trhov v nebytových priestoroch prenajatých žalobcom žalovanému osobitné povolenie Mesta Žilina potrebné nebolo. V súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie poukazuje krajský súd na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi v prvostupňovom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. 29. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho zhodnoteniu odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR 4 Cdo 256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, procesný postoj strany zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). V súvislosti so zhodnotením vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ... „právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“. 30. V zmysle uvedeného bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie tak v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel, ako aj v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania. Výrok o trovách prvoinštančného konania nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení rozhodnutia vo výroku o veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny. 31. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.