Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/20/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114230953 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114230953.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: TigerPrint s. r. o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, IČO: 45 698 813, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 339, proti žalovanému: Reality holding+, s.r.o., so sídlom Bôrická 13, 010 01 Žilina, IČO: 36 427 772, o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 1.440,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 275/2014-104 zo dňa 13.10.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 275/2014-104 zo dňa 13.10.2015 p o t v r d z u j e . Žalobca m á n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.440,- Eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.440,- Eur od 28.3.2014 až do zaplatenia, 40,- Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 86,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 445,54 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák.č 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“, resp. Obchodný zákonník), § 546 ods. 1 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 554 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 560 ods. 1, 2 veta prvá Obchodného zákonníka, § 562 ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Obchodného zákonníka, § 428 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka okresný súd žalobe vyhovel. 3. Na základe ústnej objednávky žalovaného vykonal žalobca pre žalovaného celoplošný polep vozidla Mercedes R, cenu ktorého vyúčtoval faktúrou č. 201400104 splatnou 27.3.2014 v sume 1.440,- Eur vrátane DPH a ktorá faktúra je v spise na č.l. 6 spisu. Realizácia tohto plnenia vyplývala z fotodokumentácie, ktorá je v spise na č.l. 8 spisu. Uvedené plnenie bolo uskutočnené v mesiaci marec 2014, pričom k prevzatiu zrealizovaného plnenia došlo medzi štatutárnymi zástupcami účastníkov dňa 20.3.2014. Žalobca v konaní na preukázanie tvrdenia o uplatnení žalovanej pohľadávky ako obvyklej ceny zrealizovaného plnenia predložil okresnému súdu cenové ponuky na celoplošný polep motorového vozidla Mercedes Benz triedy R od subjektu Carol line, spol. s r.o. zo dňa 19.11.2014 (č.l. 32 spisu), ktorá cenová ponuka uvádzala cenu takéhoto plnenia vo výške 1.788,- Eur vrátane DPH, od subjektu ELF media s.r.o. zo dňa 3.12.2014 (č.l. 33 spisu), ktorá cenová ponuka uvádza cenu takéhoto plnenia v sume 1.836,- Eur vrátane DPH a od subjektu Elite design s.r.o., so sídlom v Žiline zo dňa 4.12.2014 (č.l. 34 spisu), ktorá cenová ponuka uvádzala cenu takéhoto plnenia vo výške 1.645,- Eur vrátane DPH. Rovnako v priebehu konania predložil okresnému súdu cenovú ponuku subjektu ASAPRINT s.r.o., so sídlom Trenčín na realizáciu celopolepu Mercedes R (č.l. 64 spisu), ktorá uvádzala cenu takéhoto plnenia celkom vo výške vrátane DPH v sume 1.638,- Eur. 4. Okresný súd uviedol, že žalovaný v konaní predložil súbor daňových dokladov - faktúr, ktoré sú v spise na č.l. 19, 20 až 21 a ktorými žalobca vyúčtoval žalovanému v rámci obchodno-právneho vzťahu, ktorý medzi nimi existoval, realizáciu polepu motorového vozidla Ford Escort vo výške 780,- Eur (faktúra č. 201200493 splatná 13.12.2012), ďalej celopločný polep RH + Volkswagen Passat vo výške 900,- Eur (faktúra č. 201300333 z č.l. 20) a faktúru, ktorou bol vyúčtovaný celopolep RH reality Jeep + Alhambra oranžový + texty v sume 1.680,- Eur (faktúra č. 201300329 z č.l. 21 spisu). Na č.l. 43 až 44 spisu sa nachádza fotodokumentácia týkajúca sa polepu motorového vozidla Alhambra a motorového vozidla Jeep. 5. Žalovaný vo vzťahu ku svojim tvrdeniam smerujúcim k výške žalovanej pohľadávky predložil okresnému súdu listinný dôkaz vypracovaný pod záhlavím subjektu ASAPRINT s.r.o., Trenčín uvádzajúci cenu realizácie polepu reklamy motorového vozidla bez bližšej konkretizácie typu motorového vozidla. Rovnako žalovaný predložil v konaní výňatok z elektronickej komunikácie z mesiaca august 2015, tak ako je v spise na č.l. 90 až 92, pričom táto komunikácia je vedená ohľadne polepu vozidla Škoda Octavia sedan, resp. automobilu strednej triedy. Ako prílohy podania zo 4.8.2015 predložil žalobca cenovú ponuku na realizáciu polepu vypracovanú žalobcom, tak ako je v spise na č.l. 59 až 61 a skladovú kartu žalobcu (č.l. 62 spisu). 6. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že na základe ústnej dohody vykonal žalobca ako zhotoviteľ pre žalovaného ako objednávateľa plnenie - celoplošný polep motorového vozidla Mercedes Benz R (ďalej už aj len „vozidlo“). Uvedené medzi účastníkmi nesporné skutkové okolnosti si okresný súd podľa § 120 ods. 3 OSP osvojil. Spornou skutkovou okolnosťou medzi účastníkmi v tomto konaní zostala skutočnosť riadneho vykonania polepu vozidla, teda realizácie plnenia žalobcu ako zhotoviteľa bez vád a výška ceny za zrealizované plnenie. Z vykonaného dokazovania výsluchom štatutárnych zástupcov účastníkov a zo žalobcom predloženej fotodokumentácie zrealizovaného plnenia, tak ako je v spise na č.l. 8 vyplývalo, že žalobca celoplošný polep vozidla vykonal a že žalovaný plnenie prevzal. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že plnenie žalobcu malo vady, a to konkrétne, že vozidlo bolo opatrené polepom z dvoch zvyškových fólií s rôznymi odtieňmi oranžovej farby, na čo mal štatutárny zástupca žalovaného upozorniť štatutárneho zástupcu žalobcu pri preberaní vozidla a žiadať v tejto súvislosti zľavu z ceny bez jej kvantifikácie, bolo plnou dôkaznou povinnosťou žalovaného tieto tvrdenia v konaní preukázať v súlade s úpravou § 120 ods. 1 veta prvá OSP a teda preukázať, že dielo vykonané žalobcom malo takto vymedzené vady, že existenciu týchto vád žalovaný žalobcovi včas oznámil a z titulu ich existencie si voči žalobcovi uplatnil konkrétny zodpovednostný nárok. Žalovaný tieto tvrdenia v konaní však spoľahlivo nepreukázal. Pri hodnotení skutočnosti, či výsledky vykonaného dokazovania preukazovali žalovaným tvrdené vady plnenia žalobcu, bolo nevyhnutné primárne zohľadniť v konaní žalobcom vznesenú námietku nedostatku včasnej notifikácie žalovaným označených vád s poukazom na úpravu § 562 ods. 3 v spojení s § 428 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vada, ktorú malo plnenie žalobcu v zmysle tvrdení žalovaného mať, bola nepochybne vadou zjavnou a teda spoznateľnou už pri preberaní vozidla po realizácii polepu. Pri existencii takejto vady plnenia žalobcu bolo zákonnou povinnosťou žalovaného ako objednávateľa vytknúť túto vadu žalobcovi už pri preberaní vozidla s poukazom na úpravu § 562 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka. Realizáciu takejto včasnej notifikácie tvrdenej vady plnenia žalovaný v konaní nepreukázal a pri vznesení námietky nedostatku takejto včasnej notifikácie tvrdenej vady zo strany žalobcu v tomto konaní musel okresný súd pri zohľadnení úpravy podľa § 562 ods. 3 v spojení s § 428 ods. 2 Obchodného zákonníka prihliadať na právne účinky takto vznesenej námietky nedostatku včasnej notifikácie tvrdenej vady. Naplnenie predpokladov pre aplikáciu § 562 ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 428 ods. 3 Obchodného zákonníka v konaní nebolo ani tvrdené, ani preukázané. Vo väzbe na uvedené primárne práve na základe dôvodne vznesenej námietky nedostatku včasnej notifikácie žalobcom v tomto konaní nebolo možné skonštatovať dôvodnosť obrany žalovaného, v zmysle ktorej by tento mal mať právo na zľavu z ceny zrealizovaného plnenia z dôvodu existencie ním vymedzenej vady plnenia žalobcu. Záver o nepreukázaní včasnej notifikácie tvrdenej vady plnenia pri zohľadnení povahy žalovaným tvrdenej vady, ktorá musela byť žalovanému zjavná už pri preberaní vozidla, nevyvracal ani listinný dôkaz predložený žalovaným - list žalovaného zo 4.11.2014, ktorý je v spise na č.l. 22, v obsahu ktorého žalovaný až v priebehu tohto konania odkazujúc na potvrdenie reklamácie podanej konateľom žalovaného dňa 27.3.2014 žiadal poskytnúť zľavu z ceny diela vo výške 20 % z hodnoty zákazky a ktorý listinný dôkaz nie je možné vyhodnotiť ako včasnú notifikáciu tvrdených vád plnenia žalobcu. V nadväznosti na skonštatovanú dôvodnosť námietky žalobcu o nedostatku včasnej notifikácie vád plnenia žalobcu nehodnotil okresný súd ako relevantné dôkazné návrhy žalovaného, ktorý navrhol vykonať ohliadku vozidla za účelom potvrdenia existencie ním uvádzanej vady plnenia a ani dôkazný návrh vykonaním konfrontácie štatutárnych zástupcov účastníkov na okolnosť, ktorú žalovaný vymedzil tak, že týchto navrhol konfrontovať vo vzťahu ku tvrdeniu žalobcu, že cena za polep vozidla bola dohodnutá (žalovaný nenavrhol štatutárnych zástupcov účastníkov konfrontovať vo vzťahu k okolnostiam preberania vozidla a vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o včasnej notifikácii vymedzených vád pri prevzatí vozidla - č.l. 97 spisu). 7. Okresný súd skonštatoval, že žalobcovi ako zhotoviteľovi svedčí na základe Zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným ako s objednávateľom právo na zaplatenie ceny za dielo a ďalej sa okresný súd zaoberal výškou žalovanej pohľadávky. V konaní nebola jednoznačne preukázaná dohoda o konkrétnej cene za dielo medzi účastníkmi v žalobcom uplatnenej výške, avšak samotná odplatnosť tohto zmluvného vzťahu (čo je zároveň i pojmovým znakom zmluvy o dielo) medzi účastníkmi sporná nebola, pričom sám žalovaný v konaní dôvodnosť uplatnenej ceny za dielo v sume 1.000,- Eur vrátane DPH potvrdzoval (napríklad na č.l. 95). Vzhľadom na vyjadrenia sa štatutárnych zástupcov vo vzťahu k výške ceny za dielo nehodnotil okresný súd ako efektívny dôkazný návrh žalovaného na konfrontáciu štatutárnych zástupcov k otázke dohody o cene plnenia. Dôkazné bremeno preukázať uplatnenú výšku ceny za dielo ťažilo v konaní žalobcu, ktorý pri skutkovom vymedzení uplatnenej pohľadávky tvrdil existenciu dohody o cene za dielo medzi účastníkmi a pre prípad jej nepreukázania túto uplatňoval ako cenu obvyklú. Vo vzťahu k tvrdeniu o uplatnení žalovanej pohľadávky ako dohodnutej ceny za dielo žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol, avšak vo vzťahu k uplatneniu tejto pohľadávky ako ceny obvyklej žalobca dôvodnosť výšky uplatnenej pohľadávky podľa okresného súdu spoľahlivo preukázal listinnými dôkazmi - cenovými ponukami tretích subjektov na realizáciu polepu vozidla konkrétneho typu Mercedes R, tak ako sú v spise na č.l. 32, 33, 34 a 64 a z ktorých vyplýval záver o cene takéhoto plnenia vždy v sume vyššej, ako je žalovaná pohľadávka. Oproti tomu listinné dôkazy, ktoré vo vzťahu ku tvrdeniam o výške žalovanej pohľadávky predkladal žalovaný faktúry žalobcu za realizáciu iných typov motorových vozidiel podľa č.l. 19, 20, 21 spisu, vyjadrenie tretieho subjektu ASAPRINT bez konkretizácie typu vozidla, vo vzťahu ku ktorému je toto vyjadrenie učinené podľa č.l. 41 spisu, výňatok z elektronickej komunikácie z augusta 2015 týkajúci sa motorového vozidla Škoda Octavia sedan alebo osobného automobilu strednej triedy bez bližšej konkretizácie podľa č.l. 90 až 92 spisu a kalkulácia žalovaného podľa č.l. 93 spisu, teda po vyhodnotení týchto listinných dôkazov podľa § 132 OSP a s prihliadnutím predovšetkým na ťažiskovú skutočnosť, že ani jeden z týchto žalovaným predložených listinných dôkazov sa netýkal motorového vozidla typu Mercedes Benz R, nehodnotil okresný súd tieto dôkazy ako dôkazy, ktoré by vyvracali preukázané tvrdenie žalobcu o dôvodnosti uplatnenia žalovanej pohľadávky ako obvyklej ceny plnenia podľa § 546 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka. Pri uvedenom vyhodnotení vykonaných dôkazov navrhnutých ako žalobcom, tak žalovaným a pri súčasnej absencii výslovného spochybnenia listinných dôkazov predložených v tomto konaní žalobcom zo strany žalovaného (cenových ponúk predložených žalobcom vo vzťahu ku konkrétnemu typu motorového vozidla Mercedes Benz R), nehodnotil okresný súd ako relevantný dôkazný návrh žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania na určenie ceny zrealizovaného plnenia, v nadväznosti na čo rozhodol o zamietnutí tohto dôkazného návrhu. Žalovanú peňažnú pohľadávku priznal okresný súd žalobcovi vo výške 1.440,- Eur ako právo na zaplatenie obvyklej ceny za dielo podľa § 546 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka. Argumentácia žalovaného, prostredníctvom ktorej tento spochybňoval cenovú ponuku žalobcu a skladovú kartu, ktoré listinné dôkazy boli predložené žalobcom ako prílohy podania žalobcu zo 4.8.2015, vyhodnotil okresný súd ako irelevantnú so záverom jej nedôvodnosti. 8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú cenu za dielo je peňažným záväzkom žalovaného, so splnením ktorého je žalovaný v omeškaní, v nadväznosti na čo má žalobca právo na zaplatenie úroku z omeškania. Medzi účastníkmi neexistovala osobitná dohoda o spôsobe platenia ceny plnenia - polepu motorového vozidla Mercedes R, avšak z vykonaného dokazovania vyplývalo, že v rámci obchodno-právneho vzťahu, ktorý existoval medzi účastníkmi a v rámci ktorého vykonával žalobca pre žalovaného polep motorových vozidiel iných typov a cenu tohto plnenia vyúčtoval faktúrou, bola zavedená prax, na základe ktorej žalobca vystavoval faktúry na zaplatenie ceny zrealizovaného plnenia a žalovaný tieto faktúry uhrádzal. Z vyjadrenia sa štatutárneho zástupcu žalovaného (č.l. 96 spisu) vyplývalo, že mu predmetná faktúra doručená bola a rovnaký záver vyplýval aj z listu žalovaného zo 4.11.2014 - č.l. 22 spisu. „Uvedeným je preukázané v konaní, že sa faktúra, ktorou vyúčtoval žalobca žalovanému cenu predmetného plnenia, dostala do dispozičnej sféry žalovaného a naplnila úlohu výzvy žalobcu adresovanej žalovanému na zaplatenie ceny na základe faktúry a v lehote jej splatnosti. Na to, aby uvedené účinky nastali, nebolo nevyhnutné doručenie faktúry v písomnej forme doporučene, ako to namietal v konaní žalovaný /č.l. 98/. V nadväznosti na to súd ustálil vznik omeškania sa žalovaného so zaplatením jeho záväzku žalobcovi dňom nasledujúcim po dni splatnosti faktúry a úrok z omeškania priznal žalobcovi v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 Obchodného zákonníka, tak ako vyplýva z výroku tohto rozsudku.“ 9. Na základe aplikácie § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a pri zohľadnení momentu vzniku právneho vzťahu medzi účastníkmi, na základe ktorého žalobca uplatnil právo na zaplatenie dlžnej ceny za dielo a ktorý vzťah vznikol po 1.2.2013, bola okresným súdom žalobcovi priznaná aj paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že okresný súd rozhodol v prospech žalobcu bez vykonania žalovaným navrhovaných dôkazov, bez náležitého zistenia skutkového stavu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Z dôvodu nevykonaných dôkazov navrhovaných žalovaným v konaní došlo podľa žalovaného k vadám a okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho zhodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, pretože uvedeným konaním malo byť preukázané, že v danom prípade došlo k vykonaniu diela za cenu primeranú a obvyklú, vopred dohodnutú tak, ako to predpokladá zákon. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu bolo uvedené, že žalobca „vykonal práce" a to konkrétne celoplošný polep motorového vozidla Mercedes R. Cenu diela posúdil ako „vyúčtovanú cenu plnenia". Zmluvou o dielo vzniká záväzkový právny vzťah, ktorého účelom je vyhotovenie diela za odplatu. Ide o dvojstranný právny úkon, v ktorom sa strana, ktorej bolo dielo zadané (zhotoviteľ diela) zaväzuje, že ho vykoná na vlastné nebezpečenstvo a druhá strana (objednávateľ diela) sa zaväzuje dielo prevziať a zaplatiť zaň zhotoviteľovi. Objednávateľ je povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok. Obvyklá cena za celopolep bola v čase vykonania všetkých polepov pre žalovaného dohodnutá rámcovo v sume 600 - 900 Eur bez DPH, ako uviedol na pojednávaní pán T., konateľ žalovaného. Medzi účastníkmi konania bola sporná otázka, či došlo k dohode o cene diela alebo nie. Vyhotovenie celopolepu vozidla pre reklamu a zviditeľnenie firmy na trhu takouto formou je dielom, nakoľko je to výsledok práce za použitia materiálu; ktorý je odlišný od toho, čo v realite zatiaľ existovalo. Vytvorený polep vozidla je spolu s firemnými nálepkami jedinečným dielom, ktorý nie je na žiadnom inom vozidle totožný, grafický návrh bol s konateľom žalovaného konzultovaný osobne s konateľom spoločnosti dodávateľa pri zadaní objednávky. 11. V odvolaní žalovaný uviedol, že na základe svojich obchodných aktivít spolupracoval a obchodoval so spoločnosťou žalobcu bez písomnej zmluvy, pričom jasne uviedol, že boli vykonané viaceré polepy vozidiel pre žalovaného. V praxi dochádzalo k objednávkam ústnou formou, prípadne elektronickou poštou. Sám žalobca uviedol, že poskytoval „množstvenné zľavy" pre objem objednávok na reklamu žalovaného. Konateľ spoločnosti žalobcu na pojednávaní dňa 23.6.2015 uviedol: „Jednal som s ním ústne aj o polepe motorového vozidla Mercedes R, komunikovali sme aj o cene, pričom tam padla konkrétna výška ceny 1.200,- EUR bez DPH, čo vychádzalo vlastne z nacenenia vozidiel. Uvedené tvrdenie poprel vo svojej výpovedi konateľ spoločnosti žalovanej P. T., ktorý tvrdí, že o cene za dielo sa nedohodli, lebo bola zaužívaná prax a dohoda o cene podľa skorších objednávok na polepy vozidiel. Dohoda o cene je dvojstranný právny úkon, a vyjadrenie „padla" nemôže byť hodnotené súdom ako dohoda o cene diela. Prejav vôle zakladajúci práva a povinnosti druhej zmluvnej strane musia byť učinené jasne, zrozumiteľne, preukázateľne a určito.“ Žalobca na vznesenú obranu reagoval tým, že uviedol, že uplatnil žalovanú pohľadávku ako obvyklú cenu za dielo. Otázkou ceny za dielo sa okresný súd v konaní dostatočne nezaoberal, hoci v odôvodnení sa uvádza, že spornou v tomto konaní bola práve výška ceny za zrealizované plnenie. Okresný súd sa podrobne v odôvodnení zaoberal neuplatnenou reklamáciou vád plnenia (celá strana 6), avšak sa nezaoberal vyhotovením diela ako takým, cenou diela tak ako predpokladá zákon. Zmluva o dielo je konsenzuálna zmluva, ktorá zakladá synalagmatický vzťah. Obchodný zákonník vychádza zo zásady zmluvnej voľnosti, avšak podstatnými náležitosťami zmluvy o dielo sú určenie zmluvných strán, určenie diela a určenie záväzku objednávateľa zaplatiť cenu diela za vykonanie diela. Ide o odplatný, vzájomný záväzok, pri ktorom sú vzájomné práva a povinnosti veriteľa a dlžníka vo vzájomnej korelácii. Podľa zákona, ak si zo zmluvy mali žalobca a žalovaný plniť navzájom, môže sa domáhať splnenia záväzku ten, kto splnil záväzok, avšak v tom čase musí byť dohodnuté plnenie za vykonanie diela. Plnenie v prospech žalovaného bolo vykonané zo strany žalobcu bezkonsenzuálne, tak, že tieto podmienky mu neboli známe, keď zmluvu uzavrel. Odplatnosť je pojmovým znakom zmluvy o dielo a jej podstatnou náležitosťou. Pokiaľ by okresný súd uznal bez bližšieho dokazovania opodstatnenosti ceny diela mohlo by dôjsť k neoprávnenému obohateniu zo strany žalobcu. 12. V odvolaní žalovaný uviedol, že ak mal okresný súd zato, že pri konfrontácii štatutárnych zástupcov bola dohoda o cene tvrdením voči tvrdeniu, tak sa nemohol okresný súd v odôvodnení o takýto dôkaz opierať pri rozhodovaní vo veci samej. Taktiež okresný súd konštatoval, že pri vykonávaní celopolepu medzi žalobcom a žalovaným dochádzalo vždy ústne, žalobca vystavoval faktúry, a žalovaný ich platil, taká bola zaužívaná prax. Faktúru za uvedený polep vozidla Mercedes R žalovaný neuznal, a s ohľadom nato ju neuhradil. Tiež poukázal a citoval § 266 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že okresný súd pripustil ako dôkaz predloženie kalkulácie ceny za materiál, a prácu, v ďalšom konaní túto neskúmal tak, ako to požadoval žalovaný, teda porovnaním materiálu a ceny práce za predtým vykonané polepy vozidiel žalovaného, ktoré faktúry vystavoval žalobca pri obdobných vykonaných dielach. Pokiaľ okresný súd vzal za preukázanie ceny polepu predloženie cenových ponúk od tretích subjektov a ak chcel dokázať opodstatnenosť ceny žalobca tieto ponuky mali byť vypracované aj na vozidlo Alhambra, ktoré veľkosťou zodpovedá Mercedesu R (SUV), ktoré bolo tiež dielom žalobcu a to za sumu fakturovanú spoločne s polepom vozidla Jeep v sume 1.680 Eur s DPH. Problematika stanovenia ceny za porovnateľné dielo v mieste a čase súvisí hlavne s obchodnoprávnym konaním, ako dôsledok vzniknutého sporu medzi objednávateľom a zhotoviteľom stavebného diela. Určenie a stanovenie ceny je závislé hlavne od kvalitatívneho spracovania „zmluvných a dohôd“, ale aj od podkladov a dokumentácie definujúcej predmet zmluvy, od spôsobu určenia ceny za dodávku materiálu a prác tak ako to definuje Obchodný zákonník v § 546, pretože cena diela musí byť dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, bez určenia ceny zmluva o dielo nemôže byť uzavretá. V zmysle § 758 Obchodného zákonníka výška ceny určená v zmluve, musí byť v súlade so všeobecne záväznými predpismi o cenách, inak vzniká povinnosť platiť cenu alebo odplatu vo výške najviac prípustnej podľa týchto predpisov, teda všeobecnú cenu. Pokiaľ žalobca predložil okresnému súdu dňa 4.8.2015 kalkuláciu na polep vozidla, skladovú kartu, faktúru odberateľa, tak podľa žalovaného tieto dokumenty jednak nemali žiadnu výpovednú hodnotu, časovo sa nezhodujú s vykonaním diela, faktúra na materiál bola z 29.08.2013 bez podpisu a zaúčtovania u žalobcu, a tiež bola v cenovom rozpore s vystavenou kartou tovaru bez dátumu, bez pohybu koľko bolo použité na polep vozidla; ponuka spoločnosti ASAPRINT s.r.o. bola vyžiadaná účelovo. Súčasne okresný súd uviedol, že žalobca predložil a spoľahlivo preukázal cenovými ponukami na str. č.l. 32, 33, 34 a 64 spisu od tretích osôb, že cena za polep je všade vyššia, avšak „V liste Okresného súdu Žilina doručenom žalovanému zo dňa 7.8.2015 sa uvádza len jedna ponuka.“ 13. Žalovaný v odvolaní uviedol, že platnosť predloženej cenovej ponuky nezodpovedá zákonom požadovanej dikcii, že táto musí byť v čase, keď došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, čo žalovaný už vo svojej výpovedi namietal, avšak toto nebolo okresným súdom protokolované, pričom poukázal na to, že polepy sú „v jeho sfére“ vykonávané za podstatne nižšie sumy. Za relevantný dôkaz by bolo možné považovať jedine vystavené faktúry na konkrétne vozidlá od žalobcu a v dobe do vykonania polepu vozidla, ktorého sa úhrada za dielo dotýkala. Za účelom zistenia všeobecnej a primeranej ceny, nakoľko táto za dielo nebola vôbec dohodnutá, ak žalobca tvrdil, že rámcová dohoda 700 - 900 Eur neplatí pre tento zmluvný záväzok požadoval žalovaný nariadiť znalecké dokazovanie na opodstatnenosť ceny z podkladov žalobcu. Uviedol, tiež že predložil okresnému súdu aj opodstatnenosť výšky ceny, ktorú je ochotný uhradiť za vykonané dielo. Z rozhodnutia okresného súdu vyplývalo, že v konaní bez dokazovania o spornej výške ceny za dielo určil cenu diela v sume 1.440 Eur s prísl., ktorú zaviazal žalovaného uhradiť. Okresný súd odmietol, aby žalobca špecifikoval sumu z faktúry, kde bol vykonaný celopolep vozidla Alhambra, ktoré je vozidlom porovnateľným veľkosťou a náročnosťou polepu k spornému vozidlu Mercedes R. 14. V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že so splnením záväzku je žalovaný v omeškaní, a uhradiť dlžnú sumu ako okresným súdom určenú obvyklú cenu mal tak, ako bolo „praxou". Praxou však bola suma tak, ako bola žalovaným predložená, ktorá bola za diela dovtedy žalobcom požadovaná a žalovaným akceptovaná ako dohodnutá cena. „Súd teda uznal, že cenu je potrebné určiť ako obvyklú medzi žalobcom a žalovaným z jeho kontraktov v minulosti, ako boli dohodnuté, čo preukázal žalovaný faktúrami. Toto súd považoval za „neunesenie dôkazného bremena", hoci žalobca nepreukázal opodstatnenosť svojich tvrdení v danom záväzkovom vzťahu. Pokiaľ súd určil, že cena za dielo sporná medzi žalobcom a žalovaným je správna, nie je možné žalobcovi priznať úroky z omeškania za neuhradenie faktúry, nakoľko táto bola do rozhodnutia súdu sporná a bola podstatou sporu. Konaním súdu, ktorým bolo uznesením zamietnuté znalecké preukázanie všeobecnej ceny za dielo, lebo nebola dohodnutá bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, a požadujeme tento úkon súdom zabezpečiť. Pokiaľ nedošlo k dohode o cene medzi účastníkmi počas súdneho konania máme zato, že cena doposiaľ nebola stanovená za dielo a teda súd nemohol priznať žalobcovi cenu obvyklú.“ 15. Aj cena obvyklá bola okresným súdom podľa žalovaného určená bez náležitého zistenia, na podklade jednej ponuky predloženej žalobcom, pričom takú istú ponuku „všeobecnú predložil žalovaný. Žalovaný mal zato, že ak bola cena stanovená dohodou, je „špecifikovateľná" ako cena za dielo v prípade polepu vozidla Mercedes R jedine tak, že bude určená z uhradených faktúr za polepy predchádzajúcich vozidiel tými istými dokladmi, ako predložil žalobca vo svojom zaslaní okresnému súdu dňa 4.8.2015 pod bodom 1.- kalkulácia, 2. Skladová karta pre predchádzajúce zadania na vykonanie diela polepov vozidiel. Súd však týmto smerom svoje dokazovanie nezameral, a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu rozhodol o cene obvyklej, ktorá nemá v zákone oporu pri zmluve o dielo.“ Žiadal Krajský súd v Žiline, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie, ktorého predmetom je určenie ceny za dielo aby určil výšku ceny za dielo, a priznal žalovanému trovy konania pri čiastočnej úspešnosti sporu. 16. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu. Je nepochybné, že medzi účastníkmi ako zmluvnými stranami došlo v minulosti k viacerým takýmto obchodom, kedy si žalovaný dával urobiť u žalobcu polep vozidiel a to bez toho, aby bola na polep každého vozidla dohodnutá osobitne cena. Keďže medzi účastníkmi existoval okrem obchodného vzťahu aj priateľský vzťah, žalobca vykonával pre žalovaného polep vozidiel a fakturoval cenu vždy nižšiu ako bola cena obvyklá na trhu za takýto polep. Z uvedených skutkových okolností je zrejmé, že účastníci uzatvárali jednotlivé zmluvy o dielo týkajúce sa polepov vozidiel bez toho, aby bola konkrétna cena za polep vopred dohodnutá alebo určený spôsob jej určenia v zmysle § 536 ods. 3 OBZ. Tak tomu bolo aj v tomto konkrétnom spornom prípade, keď žalobca vyfakturoval žalovanému cenu za polep vozidla Mercedes R cenu 1.440 Eur s DPH, čo bola cena nižšia ako obvyklá cena, ktorá sa platí za takúto službu na trhu. S poukazom na § 546 ods. 1 OBZ, keďže žalovaný namietal cenu za vykonané dielo a tvrdil, že nebola medzi účastníkmi dohodnutá, žalobca preukázal, že obvyklá cena za porovnateľné dielo na trhu sa platí ešte vyššia ako požadoval žalobca od žalovaného, a to predložením štyroch cenových ponúk od nezávislých spoločností - poskytovateľov predmetných služieb, pričom každá ponuka bola vyššia ako žalobcom žalovaná suma za dielo. Pokiaľ žalovaný ohľadom predloženej cenovej ponuky spoločnosti ASAPRINT s.r.o. tvrdil, že táto bola vyžiadaná účelovo, s týmto konštatovaním sa plne stotožnil pretože táto cenová ponuka bola vyžiadaná žalobcom na základe toho, že „Na základe argumentácie žalovaného na pojednávaní, kedy sám žalovaný poukázal na spol. ASAPRINT s.r.o. a predložil jej všeobecnú ponuku na polep vozidiel s tým, že táto spoločnosť ponúka lacnejšie ceny ako sa domáha žalobca za polep vozidla žalovaného, zadal žalobca prostredníctvom svojho zamestnanca ako fyzickej osoby z dôvodu objektívnosti požiadavku tejto spoločnosti na vypracovanie konkrétnej cenovej ponuky na rovnaké práce celopolepu vozidla Mercedes R, pričom spol. ASAPRINT s.r.o. predložila cenovú ponuku vo výške 1.638 Eur teda vyššiu ako sa domáha žalobca v predmetnom súdnom konaní.“ Pokiaľ žalovaný namietal výšku nároku, ktorý požadoval v súdnom konaní žalobca, ani jedným dôkazom nepreukázal, aká by teda podľa neho mala byť výška plnenia, pričom sumu 1.000 Eur, ktorú navrhoval žalobcovi pred okresným súdom zaplatiť pri prípadnej dohode žiadnym spôsobom nešpecifikoval a nepreukázal, z čoho má vlastne pozostávať a z čoho vychádzať. 17. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný navrhoval vykonať znalecké dokazovanie zo strany okresného súdu za účelom zistenia obvyklej ceny za predmetný polep vozidla na trhu a okresný súd tento jeho návrh zamietol, tak nie je zrejmé, z akého dôvodu si nedal takýto znalecký posudok vypracovať samotný žalovaný. „Konanie pred súdom je konaním kontradiktórnym, pričom každá strana je povinná na preukázanie svojich tvrdení predložiť relevantné dôkazy. Nie je povinnosťou ani úlohou súdu nahrádzať túto povinnosť v prospech niektorej zo strán, čím by sa porušil princíp kontradiktórnosti konania. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby oslovil znalca z príslušného odboru a dal si vypracovať na určenie ceny znalecký posudok. Avšak pri zistenom skutkovom stave a vykonanom dokazovaní mal súd správne a nepochybne preukázanú výšku obvyklej ceny, ktorá sa za porovnateľné dielo na trhu platí, pričom žalovaný žiadnym konkrétnym dôkazom nepreukázal, že by sa takéto ceny na trhu neplatili alebo by sa platili úplne iné nižšie ceny.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu č.k. 19Cb 275/2014-104 zo dňa 13.10.2015, postupom podľa § 219 ods. 1 OSP ako skutkovo a vecne správny potvrdil. 18. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 05.10.2016 (č.l. 133 spisu), v ktorom uviedol, že „ uplatňujeme novotu v určenej lehote“ . K výške žalovaného nároku, v uvedenom vyjadrení, sám žalobca priznáva, že sporové strany vykonali viaceré obchody, pri ktorých nikdy vopred nebola dohodnutá suma objednávky písomne, a bolo dohodnuté, že tieto objednávky vykonával na základe dobrých obchodných vzťahov a množstvenných odberov reklamých služieb za nižšie ceny ako sú na trhu obvyklé. Sám žalobca sa odvolával na zákonné ustanovenie, podľa ktorého sa obvykle za dielo platí „za obdobných obchodných podmienok". K sporu došlo presne z dôvodu, že za porovnateľné vykonané polepy áut žalovaného boli faktúrované ceny, ktorá sám žalobca predtým faktúroval. Tu je potrebné zohľadniť obvyklosti obchodného vzťahu priamo medzi žalobcom a žalovaným, nie extenzívny výklad zákona - uvedením cien na trhu; a s odstupom času. Práve táto skutočnosť, že bola vyfaktúrovaná nie „obvyklá cena" medzi sporovými stranami za polep automobilu viedla k sporu. Žalovaný vo svojej žalobnej obrane doložil predchádzajúce faktúry na preukázanie obvyklosti ceny. Taktiež nebolo pravdou, že by žalovaný vo svojej obrane nepreukázal výšku plnenia, keď bol prepočet nákladov priložený, a doklady k uvedenému dielu neboli doložené relevantne pre uvedené dielo.„K znaleckému dokazovaniu: v uvedenom vyjadrení sa žalobca domáha preukázania tvrdení žalobnej obrany predložením znaleckého dokazovania, ktoré bolo do 30.06.2016 v zmysle OSP na rozhodnutí súdu. S ohľadom na zmenu zákona od 01.07.2016, žalovaný uplatňujeme si prostriedok procesnej obrany ako novotu, a zaväzujeme sa preložiť súkromný znalecký posudok ako dôkaz súdu do 30 dní od zaslania tohto vyjadrenia, nakoľko vyjadrenie žalobcu o znaleckom dokazovaní považujeme za procesný útok, a má tým byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“ Súdnym konaním malo byť preukázané, že v danom prípade došlo k vykonaniu diela za cenu primeranú a obvyklú, vopred dohodnutú tak, ako to predpokladal zmluvný vzťah a zákon. V zmysle § 383 CSP žiadal, aby krajský súd doplnil dokazovanie, pretože ide o dôkazy potrebné k zisteniu na správne posúdenie sporu, a otázkou ceny za dielo sa súd v konaní dostatočne nezaoberal, hoci v odôvodnení sa uvádza, že spornou v tomto konaní bola práve výška ceny za zrealizované plnenie. Žiadal Krajský súd v Žiline, aby vykonal navrhovaný dôkaz, pretože súd „prvej stolice nevykonal a dospel k nesprávnym, alebo nedospel k žiadnym skutkovým zisteniam pre určenie obvyklej ceny za dielo medzi žalobcom a žalovaným, a rozhodnutie vo výroku je vecne neodôvodnené a nesprávne.“ 19. Na toto vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca v podaní zo dňa 21.11.2016 (č.l. 142 spisu). Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdil, že je potrebné zohľadniť obvyklosti obchodného vzťahu priamo medzi žalobcom a žalovaným a nie uvedením cien na trhu ako extenzívnym výkladom, teda ak nedôjde k dohode o cene alebo spôsobe jej určenia je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok podľa § 546 ods. 1 OBZ t. j. cena obvyklá na trhu. Čo sa týka obchodných zvyklostí medzi účastníkmi aj táto skutočnosť bola dostatočným spôsobom preukázaná, keďže žalobca jednotlivými cenovými ponukami preukázal, že poskytol žalovanému tak ako to bolo medzi účastníkmi zvykom ešte nižšiu cenu ako bola cena za obdobné služby na trhu. Dokonca sám žalovaný poukázal na cenovú ponuku spoločnosti ASAPRINT s.r.o. a predložil jej všeobecnú ponuku na polep vozidiel s tým, že táto spoločnosť ponúka lacnejšie ceny ako sa domáha žalobca za polep vozidla žalovaného, po vypracovaní konkrétnej cenovej ponuky na rovnaké práce celopolepu vozidla Mercedes R, spol. ASAPRINT s.r.o. predložila cenovú ponuku vo výške 1.638 Eur teda vyššiu ako sa domáha žalobca v predmetnom súdnom konaní. Žalovaný „ani jedným dôkazom nepreukázal, aká by teda podľa neho mala byť výška plnenia, pričom sumu 1.000 Eur, ktorú navrhoval žalobcovi pred súdom zaplatiť pri prípadnej dohode žiadnym spôsobom nešpecifikoval a nepreukázal, z čoho má vlastne pozostávať a z čoho vychádzať.“ 20. Žalobca sa žiadnym spôsobom nedomáha preukázaní žalobnej obrany predložením znaleckého dokazovania tak, ako to tvrdil vo svojej účelovej obrane žalovaný. Pokiaľ žalovaný navrhoval vykonať znalecké dokazovanie zo strany okresného súdu za účelom zistenia obvyklej ceny za predmetný polep vozidla na trhu a okresný súd tento jeho návrh zamietol, nie je zrejmé z akého dôvodu si nedal takýto znalecký posudok vypracovať samotný žalovaný. Konanie pred súdom je konaním kontradiktórnym, pričom každá strana je povinná na preukázanie svojich tvrdení predložiť relevantné dôkazy. Nie je povinnosťou ani úlohou súdu nahrádzať túto povinnosť v prospech niektorej zo strán, čím by sa porušil princíp kontradiktórnosti konania. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby oslovil znalca z príslušného odboru a dať si vypracovať na určenie ceny znalecký posudok. Avšak pri zistenom skutkovom stave a vykonanom dokazovaní mal okresný súd správne a nepochybne preukázanú výšku obvyklej ceny, ktorá sa za porovnateľné dielo na trhu platí, pričom žalovaný žiadnym konkrétnym dôkazom nepreukázal, že by sa takéto ceny na trhu neplatili alebo by sa platili úplne iné nižšie ceny. 21. V danom prípade sa podľa názoru žalobcu nejedná o žiadnu novotu v predmetnej veci tak, ako to má na mysli § 366 CSP. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd doplní dokazovanie len za podmienok uvedených v § 366 CSP, ktoré podmienky v danom prípade nie sú absolútne splnené, keďže navrhovaný znalecký posudok nie je prostriedkom procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie. Tento prostriedok uplatnený bol, ale okresný súd ho odmietol vykonať z dôvodov tak, ako to podrobne vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku a je len vinou žalovaného, že takýto znalecký posudok nepredložil sám počas celého prvostupňového konania až do skončenia dokazovania hoci mu v tom nič nebránilo. „S prihliadnutím aj na naše vyjadrenie z 29.01.2016 navrhujeme, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako skutkovo a vecne správny potvrdil a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnej výške.“ 22. K doručenému vyjadreniu žalobcu z 21.11.2016 sa žalovaný nevyjadril, napriek tomu, že podľa doručenky na č.l. 144 mu bolo riadne doručené dňa 2.12.2016. 23. Krajský v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“) v spojení s § 380 ods. 1 CSP, za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. 24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/20/2016-148 zo dňa 18.01.2017 s tým, že podľa § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke tohto súdu v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s § 378 ods. 1 CSP. 25. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 01.12.2015 (odvolanie zo dňa 30.11.2015 č.l. 114 a nasl. spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného sa poukazuje na § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 26. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi odvolania viazaný. 27. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomne podanom odvolaní (č.l. 114 a nasl. spisu) za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 CSP tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.10.2015 č.l. 97 vyplynulo poučenie pre účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 4 OSP v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania. 28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 29. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 30. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na § 387 ods. 2 CSP, ktorý je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže sa krajský súd stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nebolo podľa krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu boli opätovne uvádzané v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ..„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.“ 31. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. 32. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskosúdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. 33. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalovaného k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, a to k odvolacím dôvodom nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, nesprávne zhodnotenie dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci, že konanie malo vady uvádza, že tieto odvolacie dôvody neboli relevantné. 34. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho právnemu zhodnoteniu, odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie § 383 CSP. Zvýrazňuje sa, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 256/2012). V tejto súvislosti k zhodnoteniu vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ... „právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“. 35. V spôsobe vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov krajský súd konštatuje, že nedošlo k vadnosti postupu konania okresným súdom. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru. Odvolací súd poukazuje na to, že racionálna úvaha konajúceho okresného súdu vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania. 36. Žalovaný vytýkal okresnému súdu, že z dôvodu nevykonaných dôkazov navrhovaných žalovaným v konaní došlo k vadám, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho zhodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, pretože uvedeným konaním okresného súdu malo byť preukázané, že došlo k vykonaniu diela a tiež ku konštatovaniu, že uvedeným konaním malo byť preukázané, že v danom prípade došlo k vykonaniu diela za cenu primeranú a obvyklú, vopred dohodnutú tak, ako to predpokladá zákon. 37. V odvolaní žalovaný zdôraznil, že medzi účastníkmi bola sporná otázka, či došlo k dohode o cene diela alebo nie. Vytýkal okresnému súdu, že tento sa otázkou ceny diela v konaní dostatočne nezaoberal. „Súd sa podrobne v odôvodnení zaoberal neuplatnenou reklamáciou vád plnenia (celá strana 6), avšak sa nezaoberal vyhotovením diela ako takým, cenou diela tak ako predpokladá zákon.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného krajský súd považuje za podstatné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd dôsledne vyhodnocoval žalovaným uvádzané skutočnosti v rovine plnenia diela žalobcom v prospech žalovaného, ak žalovaný v rámci prvostupňového konania uvádzal, že plnenie žalobcu malo vady, na ktoré mal štatutárny zástupca žalovaného upozorniť štatutárneho zástupcu žalobcu pri preberaní vozidla a žiadať v tejto súvislosti zľavu z ceny diela bez jej kvantifikácie, tak potom bolo podľa odvolacieho súdu nevyhnutné, aby v rámci takto produkovanej obrany žalovaného sa okresný súd zaoberal tvrdenými vadami plnenia - diela. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na výpoveď konateľa žalovaného pred súdom prvého stupňa tak, ako to vyplývalo zo Zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 13.10.2015 č.l. 95 a nasl. spisu, v zmysle ktorej „Zároveň pri preberaní som upozornil na to, že vozidlo je nesprávne polepené, pretože boli použité dve zvyškové fólie s rôznymi farebnými odtieňmi a ja som p. Kubalovi pri preberaní vozidla povedal, že dúfam, že to bude nejako kompenzované.“ „Keď som povedal, že dúfam, že to bude nejako kompenzované, mal som na mysli zľavu z ceny, konkrétnu zľavu z ceny som pri preberaní vozidla nepožadoval. P. Kubala na to reagoval tak, že sa len pousmial.“ (č.l. 96 spisu). Uvedené skutočnosti vyplývali z výpovede štatutárneho orgánu žalovaného p. P. T., ktorý bol poučený podľa § 131 OSP. Konateľ žalovaného P. T. pred okresným súdom dňa 13.10.2015 po poučení podľa § 131 OSP ďalej uviedol: „Ja som osobne vozidlo prevzal a pri tomto prevzatí nebol spísaný žiaden preberací protokol. Zároveň som však vady reklamoval.“ (č.l. 97 spisu). Ak potom v rámci odvolania žalovaný tvrdil: „Súd sa podrobne v odôvodnení zaoberal neuplatnenou reklamáciou vád plnenia (celá strana 6), avšak sa nezaoberal vyhotovením diela ako takým, cenou diela tak ako predpokladá zákon.“, tak krajský súd sa s touto argumentáciou v odvolacom konaní nemohol stotožniť a uvedená argumentácia žalovaného v odvolaní bola v rozpore so skutočnosťami, ktoré uvádzal žalovaný pred súdom prvého stupňa. V rámci ustálenia ceny diela bol zvolený postup okresného súdu v rovine vyhodnocovania vád diela (reklamácie) nevyhnutný. 38. V rámci podaného odvolania žalovaný poukazoval na to, že zmluva o dielo je konsenzuálna zmluva, zakladá synalagmatický vzťah. Ide o odplatný vzájomný záväzok a tvrdil, že „Plnenie zo strany žalovaného bolo vykonané zo strany žalobcu bezkonsenzuálne, tak, že tieto podmienky mu neboli známe, keď zmluvu uzavrel.“ Ak v rámci podaného odvolania žalovaný tvrdil, že plnenie bolo vykonané zo strany žalobcu bezkonsenzuálne, tak nie je zrejmé, z čoho žalovaný vychádzal pri tomto svojom závere, keďže z výpovede štatutárneho orgánu žalovaného P. T. pred okresným súdom dňa 13.10.2015 podľa obsahu zápisnice vyplýva, „Ja som dával predmetné vozidlo lepiť v dobrej viere, že bude zaužívaná cenotvorba za realizáciu polepu, kedy žalobca vykonával pre žalovaného polep vozidiel.“ „Ja som osobne vozidlo prevzal a pri tomto prevzatí nebol spísaný žiaden preberací protokol. Zároveň som však vady reklamoval.“ Krajský súd zároveň poukazuje na výpoveď žalovaného pred súdom prvého stupňa dňa 13.10.2015, v ktorej žalovaný uviedol, že „sme počas konania preukázali, že bolo dohodou určené a dohodnuté medzi navrhovateľom a odporcom cena obvyklá, ktorá bola za polep automobilu v sume 800,- Eur bez DPH. Pokiaľ ide o fakturáciu uvedeného motorového vozidla Mercedes R, táto faktúra nebola dodnes doručená odporcovi v písomnej doporučenej forme. Bola zaslaná po dobe jedného mesiaca elektronicky na mailovú adresu štatutárneho zástupcu, kde bolo zaslané vyjadrenie, že s uvedenou faktúrou nesúhlasíme a s jej výškou. Počas konania sme požadovali, aby bola preukázaná opodstatnená cena, ktorá je potrebná pre rozhodnutie súdu v prípade, že je cena za vykonanú prácu sporná. Táto nebola navrhovateľom predložená, ani nemá žiadne opodstatnenie v jeho tvrdeniach, ktoré sme kvalifikovane vyvrátili. Máme za to, že súd pokiaľ rozhodne o výške, ktorú je povinný uhradiť odporca, táto je v sume 1.000,- Eur“. (čl. 98 spisu). Je teda zrejmé, že v rámci podaného odvolania došlo u žalovaného k odklonu od produkovanej obrany pred súdom prvého stupňa, kde samotný zmluvný vzťah ako taký spochybnený nebol, veď v konečnom dôsledku by potom zostalo bez akejkoľvek logickej súvislosti uvedenie žalovaného: „Máme za to, že súd pokiaľ rozhodne o výške, ktorú je povinný uhradiť odporca, táto je v sume 1.000,- Eur.“ (č.l. 98 spisu) ako i uvedenie v záverečnej reči, že už počas konania žiadal, aby bola preukázaná opodstatnená cena, ktorá je potrebná pre rozhodnutie súdu v prípade, že je cena za vykonanú prácu sporná. Z týchto, ale i ďalších výpovedí a celkovo produkovanej obrany žalovaného, vyhodnocovanej komplexne, nebolo možné dospieť k záveru, že vzťah medzi účastníkmi by bol bezkonsenzuálny a rozhodne nebolo možné dospieť k tomu, že by podmienky tohto vzťahu žalovanému neboli známe. Bolo mu predsa zrejmé, že žalobca vykoná pre neho práce v určenom rozsahu a tiež bolo pre neho zrejmé, že ide o odplatné plnenie. Ak potom v rámci podaného odvolania poukázal i žalovaný na to, že odplatnosť je pojmovým znakom zmluvy o dielo a jej podstatou náležitosťou, tak krajský súd zvýrazňuje, že i v konaní pred súdom prvého stupňa predsa bolo preukazované, že žalovaný nemal pochybnosti o obsahu zmluvného záväzku žalovaného a pokiaľ išlo o ceny, bolo mu zrejmé, že ide o odplatnú zmluvu, pričom len pre úplnosť sa v rovine tohto záveru poukazuje aj na výpoveď žalovaného pred súdom prvého stupňa 13.10.2015, v zmysle ktorej, „Vychádzal som z cien, ktoré som predtým mal, pol roka predtým bolo polepované auto SEAT Alhambra, ktoré bolo v dohodnutej cene, tu došlo k nejakému navýšeniu, na to som mal byť pri odovzdaní diela upozornený, ja by som ho neprevzal“. Žalovaný namietal, že napriek tomu, že okresný súd pripustil ako dôkaz predloženie kalkulácie za materiál a prácu, v ďalšom konaní ich neskúmal, resp. ich nevyhodnotil ako rozhodné pre prejednanie sporu. Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že dôkazy predložené žalovaným boli riadne vykonané a okresný súd ich vyhodnotil v rámci povinnosti v súlade s § 132 OSP, teda jednotlivo i v vzájomných súvislostiach (účinná úprava k momentu rozhodnutia súdu prvého stupňa). Žalovaný vyčítal okresnému súdu, že napriek tomu, že uznal opodstatnenosť ceny určenej žalobcom, tak v súvislosti s predloženými ponukami malo byť stanovenie ceny vypracované potom aj na vozidlo Alhambra, ktoré veľkosťou zodpovedá Mercedesu triedy R (SUV), ktoré bolo tiež dielom žalobcu, a to za sumu fakturovanú spoločne s polepom vozidla Jeep v sume 1.680 Eur s DPH. S touto argumentáciou žalovaného nebolo možné sa stotožniť vzhľadom na rozdielnosť predmetných automobilov a je potrebné mať na pamäti, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie polepu Mercedesu R (SUV). Ak v tomto prípade žalovaný spochybňoval stanovenú cenu, tak bolo v jeho dôkaznej povinnosti, aby spochybnenie nezostalo len v rovine tvrdení, ale aby bolo preukázané, pričom v rámci samotnej obrany žalovaného nemožno prehliadnuť jej nejednotnosť, keď pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 13.10.2015 tvrdil žalovaný opodstatnenosť nároku žalobcu v sume 1.000,- Eur a vo svojom vyjadrení dňa 04.11.2014 žalovaný uviedol, že sumu 700,- Eur zloží do notárskej úschovy (čl. 22 spisu) s právnym dôvodom úhrady celoplošného polepu motorového vozidla Mercedes R. Zo strany krajského súdu je potom práve v týchto súvislostiach a vzhľadom na obsah spisového materiálu konštatované, že zo spisu nevyplýva, že by žalovaný zložil, napriek svojim tvrdeniam, uvedenú sumu do úschovy súdu. Ak potom v rámci odvolania žalovaný uvádzal, že bez určenia ceny zmluva o dielo nemôže byť uzavretá, tak nebolo možné sa stotožniť ani s touto argumentáciou, pričom sa poukazuje na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného p. P. T., ktorý, ak požadoval po žalobcovi zľavu z ceny diela v zmysle výpovede dňa 13.10.2015 (č.l. 96 spisu), tak si musel byť vedomý toho, že ide o odplatné plnenie, pretože je len ťažko predstaviteľné pri konaní žalovaného ako podnikateľa, ktorý má konať s odbornou starostlivosťou, aby požadoval zľavu z ceny diela, keď by nevedel jej pôvodnú výšku. K uvedenému tvrdeniu, že požadoval zľavu z ceny diela a nepoznal cenu diela, za ktorú mal žalobca vyhotoviť dielo, neposkytol žalovaný žiadne ďalšie tvrdenia, ktoré by bližšie takéto jeho konanie zdôvodňovali. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010). 39. Ak vyčítal žalovaný okresnému súdu postup, ktorým určil obvyklú cenu diela, tak v tejto časti poukazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a potom na argumentáciu žalovaného v odvolaní, ktorá však neposkytla odvolaciemu súdu priestor pre odklon od žalovaným namietaných záverov súdu prvého stupňa. Zvýrazňuje len krajský súd, že okresný súd poukázal na cenové ponuky tretích subjektov na realizáciu polepu vozidla konkrétneho typu Mercedes R tak, ako sú v spise na č.l. 32, 33, 34 a 64, ktoré cenové ponuky sa viazali ku konkrétnemu typu motorového vozidla Mercedes R a to na rozdiel od listinných dôkazov, ktoré boli predložené žalovaným, ktoré síce boli tiež od tretieho subjektu, avšak bez konkretizácie typu vozidla, vo vzťahu k ktorému bolo toto vyjadrenie učinené. Výňatok z elektronickej komunikácie z augusta 2015 sa týkal motorového vozidla Škoda Octavia Sedan alebo osobného motorového vozidla strednej triedy bez bližšej konkretizácie, preto s prihliadnutím na všetky dôkazy a na všetky okolnosti nemohol brať za relevantné okresný súd listinné dôkazy predložené žalovaným za také, ktoré by vyvrátili vzájomne korešpondujúce dôkazy žalobcu. Krajský súd akcentuje, že ak potom okresný súd pre posúdenie ceny diela vychádzal z dôkazov ním konkretizovaných v napadnutom rozsudku, tak s takýmto postupom sa odvolací súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu stotožnil. Len pre úplnosť sa pripomína, že „.......Zmluva o dielo je konsenzuálna zmluva, ktorá zakladá synalagmatický vzťah. Na jej platnosť zákon nevyžaduje písomnú formu. Obchodný zákonník vychádza zo zásady zmluvnej voľnosti. Podstatnými náležitosťami zmluvy o dielo sú určenie zmluvných strán, určenie diela a určenie záväzku objednávateľa zaplatiť cenu diela za vykonanie diela. Odplatnosť je pojmovým znakom zmluvy o dielo a jej podstatnou náležitosťou. Základnou povinnosťou zhotoviteľa je povinnosť vykonať dielo. Zhotoviteľ nemusí vykonať dielo vždy sám. Vykonaním diela alebo jeho časti môže poveriť aj tretiu osobu, t.j. osobu, ktorá nie je v zmluvnom vzťahu k objednávateľovi diela. Použitie inej osoby na vykonanie diela nezbavuje zhotoviteľa priamej zodpovednosti objednávateľovi“. „V prípade, ak medzi sporovými stranami bude cena vykonaného diela sporná, bude objednávateľ (žalovaný) povinný zaplatiť žalobcovi cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok, teda tzv. cenu obvyklú“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Obdo 1/2007 zo dňa 12. februára 2008). 40. Podľa zistení odvolacieho súdu teda okresný súd postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, tak ako to už odvolací súd v tomto rozhodnutí konštatoval. „..Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28.2.2011) 41. Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol podľa odvolacieho súdu dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd vyhodnocoval aj ich pravdivosť a dôležitosť pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP (účinná právna úprava k momentu rozhodovania okresného súdu) a následne vyvodil aj správne skutkové závery. 42. K námietke žalovaného o odňatí možnosti konať pred súdom, krajský súd uvádza, že „Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 286/2012 zo dňa 07. marca 2013). Po dôkladnom odvolacom prieskume však odvolací súd uvádza, že k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom z ním uvádzaných dôvodov v odvolaní nedošlo. 43. Ak okresný súd nepovažoval za podstatné vykonanie žalovaným navrhnutého znaleckého dokazovania, tak v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného v tejto rovine, poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd konštatoval skutočnosti, pre ktoré navrhnuté dokazovanie nevykonal. Krajský súd zdôrazňuje, že znalecké dokazovanie vstupuje do súdneho konania až vtedy, keď na základe skutkových okolností a zrejmých skutkových záverov možno v určitom štádiu konania vec posúdiť právne a za predpokladu, že nemožno na základe odborných hľadísk zodpovedať všetky otázky, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodné. Vzhľadom na to, že v konaní v konečnom dôsledku nebola preukázaná dôvodnosť obrany žalovaného, nebolo účelné ani hospodárne ale ani dôvodné posudzovanie skutočností, uvádzaných žalovaným v odvolaní a ani vo vyjadrení zo dňa 5.10.2016 (č.l. 133 spisu) znaleckým dokazovaním. K nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalovaným krajský súd uvádza len pre úplnosť, že tento postup prvostupňového súdu bol v súlade aj s Nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené účastníkom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv“. 44. Okresný súd, teda podľa odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne špecifikoval dôvody, pre ktoré znalecké dokazovanie nemohlo byť v prvostupňovom konaní realizované. Ak teda z uvedených dôvodov nebolo možné vykonať znalecké dokazovanie okresným súdom a žalovaný neposkytol v rámci svojej dôkaznej povinnosti a povinnosti tvrdenia tak pred súdom prvého stupňa, a nadväzne na to samozrejme v rozsahu limitov § 120 ods. 1, 4 OSP i pred súdom odvolacím vo väzbe na § 212 OSP žiadne ďalšie tvrdenia odôvodňujúce tento návrh, tak potom návrh na vykonanie ďalšieho dokazovania vo forme znaleckého dokazovania nemohol byť vyhodnotený ako relevantný odvolací dôvod. V tejto rovine je potrebné poukázať na to, že dokazovanie nastupuje až po tom, ako sú poskytnuté a v určitej miere - stupni aj preukázané skutkové tvrdenia, na ktoré sa vyžaduje znalecké dokazovanie, žalovaný však neposkytol dostatočné skutkové tvrdenia. Tento odvolací dôvod žalovaného nemohol byť vyhodnotený ako relevantný odvolací dôvod, pretože najskôr museli byť v rámci dôkaznej povinnosti žalovaného preukázané základy relevantnej obrany, t.z. vyššie uvedený základný predpoklad. Žalovaný nepreukázal uvedené skutočnosti, čím neuniesol dôkazné bremeno tak, ako konštatoval okresný súd, s ktorým záverom sa krajský súd napriek argumentácii žalovaného v odvolaní, stotožnil. 45. K úplnosti vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu poukazuje krajský súd i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého „...z obsahu základného práva čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecný súd ústavná povinnosť vykonávať dôkazy, ktoré označil účastník konania“. 46. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko- právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. 47. Krajský súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný navrhnutý dôkaz účastníkom, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP, § 125 veta prvá OSP). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP účastníkom konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný ako odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Vo vyjadrení v odvolacom konaní žalovaný uviedol, že predloží znalecký posudok v lehote 30 dní, k realizácií predloženia tohto znaleckého posudku však nedošlo. Krajský súd zvýrazňuje, že právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, tak týmto postupom nebol žalovaný vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu OSP (účinný predpis k momentu rozhodovania okresného súdu) a CSP (účinný k momentu rozhodovania odvolacieho súdu) priznávali a priznávajú. 48. V rámci podaného vyjadrenia už v odvolacom konaní za účinnosti nového Civilného sporového poriadku v podaní, ktoré bolo doručené krajskému súdu dňa 05.10.2016, ktoré bolo krajskému súdu doručené dňa 11.10.2016 (č.l. 133 spisu), žalovaný uplatnil „novotu“ a poukázal na to, že s ohľadom na zmenu zákona od 01.07.2016 si uplatňuje prostriedok procesnej obrany ako novotu a zaväzuje sa predložiť súkromný znalecký posudok ako dôkaz súdu do 30 dní od zaslania tohto vyjadrenia, nakoľko vyjadrenie žalobcu o znaleckom dokazovaní považuje za procesný útok a má tým byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd v tejto rovine poukazuje primárne na skutočnosti vyplývajúce z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyššie a tiež na to, že ku dňu verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom ku dňa 26.01.2017, k predloženiu žiadneho súkromného znaleckého posudku zo strany žalovaného v konaní, nedošlo. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uvádza, že „......Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28.2.2011) 49. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 50. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha okresného súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych, skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, a tým neboli dané dôvody na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutia podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje. 51. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 52. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). 53. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto krajský súd rozhodol tak, že má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.