Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/27/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115215727 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115215727.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: IPSTAV, s.r.o., so sídlom P. O. Hviezdoslava 2925, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 371 157, právne zastúpeného Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956, proti žalovanému: LUKE Consulting, s.r.o., so sídlom Palárikova 1083, 022 01 Čadca, IČO: 36 386 278, právne zastúpenému URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, v konaní o zaplatenie 14.400,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 265/2015-48 zo dňa 04.10.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 265/2015-48 zo dňa 04.10.2016 potvrdzuje. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.400,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 7.200,- Eur od 01.09.2014 a zo sumy 7.200,- Eur od 01.10.2014 všetko až do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj len „Obchodného zákonníka“), § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel. V zmysle žaloby a predložených listinných dôkazov Okresný súd Žilina platobným rozkazom č.k. 10Cb 265/2015-12 zo dňa 25.06.2015 žalobe v celom rozsahu vyhovel. V zákonom stanovenej lehote podal proti vydanému platobnému rozkazu žalovaný odôvodnený odpor, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu v celom rozsahu zo zákona podľa v tom čase platnej úpravy OSP. Žalovaný podaný odpor odôvodnil tým, že žalobca v žalobe uviedol tvrdenia v rozpore so skutočným stavom. Žalobu žalovaný označil za zmätočnú, keď žalobca sa domáha zaplatenia istiny vo výške 14.400,- Eur, pričom v žalobnom petite uvádza sumu 14.440,- Eur. Žalovaný namietol, že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal prevzatie prác žalovaným, a preto namietol rozsah prác, ktoré mal žalobca pre žalovaného vykonať. Žalovaný mal za to, že dlh voči žalobcovi na základe žalobcom opísaných skutočností žalovanému nevznikol, a preto namietal pohľadávku čo do jej výšky a tiež jej právneho dôvodu. V prípade úspechu si žalovaný uplatnil voči žalobcovi náhradu trov konania. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pojednávania dňa 04.10.2016 sa žalovaný a jeho právny zástupca nezúčastnili. Právny zástupca žalovaného ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu hospodárnosti konania a žiadal v prípade, ak okresný súd vo veci rozhodne, zohľadniť na strane žalovaného stav druhotnej platobnej neschopnosti a rozhodnúť o možnosti žalovaného splatiť istinu v pravidelných mesačných splátkach, najviac však vo výške 400,- Eur mesačne, nakoľko žalovaný nie je schopný plniť riadne svoj záväzok vo väčšom ako v navrhovanom rozsahu. Okresný súd poznamenal, že žalovaný bol poučený o povinnosti pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce tvrdenia týkajúce sa sporu, pričom vychádzajúc z § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný výslovne nepoprel, považoval za nesporné. K namietanej zmätočnosti žaloby okresný súd uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 14.440,- Eur titulom zaplatenia ceny diela vo výške 14.400,- Eur a titulom náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, spolu vo výške 14.440,- Eur, z ktorých dôvodov vyhodnotil námietku žalovaného v tejto časti ako irelevantnú. 4. Pokiaľ žalovaný namietol, že žalobca označenými dôkazmi nepreukázal existenciu nároku voči žalovanému, tak okresný súd konštatoval, že voľba prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany spočíva na stranách sporu. S prihliadnutím na spôsob zvolenej procesnej obrany žalovaného, ktorý je obsahom podaného odporu proti platobnému rozkazu, ako aj písomné podanie žalovaného, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a navrhol v prípade rozhodnutia okresného súdu o uložení povinnosti umožniť žalovanému zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu v splátkach, okresný súd vyhodnotil tvrdenia žalobcu, na základe ktorých sa domáha zaplatenia žalovaného nároku a ktoré podporil v konaní predloženými dôkazmi za nesporné a podanú žalobu za skutkovo a právne dôvodnú. Z písomnej objednávky žalovaného potvrdenej žalobcom zo dňa 02.06.2014 mal okresný súd preukázanú existenciu záväzkovo-právneho vzťahu, na základe ktorého sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal vykonať pre žalovaného na bytovom dome Y. U. stavebné práce špecifikované v písomnej objednávke za dohodnutú cenu 15.000,- Eur. Uskutočnenie týchto prác žalobca preukazoval prostredníctvom záznamov o prevádzke stroja a faktúrami subdodávateľov žalobcu v súvislosti s vykonávaním diela a obsahom internetovej stránky so záznamom o tom, že bytový dom Vinosady Y. 1 bol vypredaný, a teda dielo bolo ukončené a odovzdané do užívania. Okresný súd vyhodnotil nárok žalobcu ako nesporný, skutkovo a právne dôvodný, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel, teda zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú istinu 14.400,- Eur spolu s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka s použitím § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. v zákonom stanovenej sadzbe 9,05% ročne zo sumy 7.200,- Eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr, t.j. od 01.09.2014 a odo dňa 01.10.2014 všetko až do zaplatenia spolu s náhradou účelne vynaložených nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. 5. K procesnému návrhu žalovaného na úhradu priznanej sumy v splátkach okresný súd uviedol, že v zmysle § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Zákonná úprava umožňuje súdu v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Napriek procesnému návrhu žalovaného v podaní, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, žalovaný netvrdil a nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie inej ako trojdňovej lehoty pre splnenie súdom uloženej povinnosti. Okresný súd prihliadol predovšetkým na skutočnosť, že konanie na Okresnom súde Žilina začalo dňa 20.05.2015, pričom splatnosť žalovanej pohľadávky nastala v časti dňa 01.09.2014 a v časti dňa 01.10.2014. K okamihu rozhodovania okresného súdu o uplatnenom nároku žalovaný ani čiastočne žalobcovi neplnil. Obranu žalovaného, ktorá bola obsahom odporu proti platobnému rozkazu žalovaného okresný súd vyhodnotil ako tendenčnú v snahe oddialiť splnenie splatného záväzku, a preto prihliadajúc na uvedené skutočnosti v návrhu žalovaného na uloženie povinnosti zaplatiť dlžnú sumu žalobcovi v splátkach nevyhovel a rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 a 2 CSP. 6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stavenej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pretože s rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 10Cb 265/2015-48, zo dňa 04.10.2016 (ďalej aj len „rozsudok“), ktorým rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 14.400,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 7.200,- Eur od 01.09.2014 a zo sumy 7.200,- Eur od 01.10.2014, všetko až do zaplatenia paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Uviedol, že s rozsudkom v časti stanovenej trojdňovej lehoty na zaplatenie nesúhlasil a podal proti nemu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým „napáda predmetné rozhodnutie v celom rozsahu, a to z nasledujúcich dôvodov: - neboli splnené procesné podmienky, - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Vzhľadom na finančnú a ekonomickú situáciu spoločnosti CALORIM Sk, s.r.o., IČO: 36 646 181, so sídlom Nesluša 759, 023 41 Nesluša, je úhrada žalovanej sumy v jednej splátke je pre žalovaného likvidačná, nakoľko jej podnikateľské aktivity nemôžu pokryť tak vysokú sumu v jednorazovej úhrade. K sume priznanej žalobcovi rozhodnutím okresného súdu žalovaný uviedol, že je ochotný predmetnú sumu uhradiť, avšak v pravidelných primeraných mesačných splátkach vo výške 1.440,- Eur do zaplatenia. Žalovaný vo svojom podaní adresovanom Okresnému súdu Žilina, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a tiež v ňom vyslovene uviedol, že v prípade rozhodnutia okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalovanú sumu, má Okresný súd Žilina prihliadať na finančné pomery žalovaného a umožniť mu splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach. Podľa žalovaného: „Nemožno sa v tomto prípade stotožniť s konštatovaním súdu o nepodloženom finančnom a ekonomickom stave spoločnosti CALORIM Sk, s.r.o. tak ako to uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia 10Cb 265/2015-48. Rozsudkom Okresného súdu Žilina bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sumu 14.400,- Eur s príslušenstvom v trojdňovej lehote, argumentujúc tým, že žalovaný nijako nepreukázal svoju zlú finančnú situáciu a cielene sa vyhýba zaplateniu sumy.“ Hodnotenie finančnej situácie okresný súd neskúmal, pri rozhodovaní sa s týmto tvrdením nevysporiadal, na základe čoho podľa žalovaného „rozhodnutie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP vychádza nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia veci.“ Mal za to, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov vec nesprávne posúdil a neprihliadal na vyššie uvedené skutočnosti. „Na základe uvedených skutočností napádam rozsudok Okresného súdu Žilina, č. k. 10Cb 265/2015-48 zo dňa 04.10.2015 a žiadam odvolací súd - Krajský súd v Žiline, aby Vyhovel odvolaniu žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. l0Cb 265/2015 zo dňa 04.10.2015 a napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.“ 7. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné, účelové v snahe oddialiť splnenie súdom stanovenej povinnosti a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považoval za vecne a právne správny. Uviedol, že mu nebolo jasné, v akom rozsahu žalovaný napádal rozsudok predmetný rozsudok, keďže uvádzal, „že napáda predmetný rozsudok len „...v časti stanovenej trojdňovej lehoty na zaplatenie nesúhlasíme a podávame proti nemu v zákonom stanovenej lehote odvolanie..", následne na to žalovaný uvádza, že „napáda predmetné rozhodnutie v celom rozsahu...". Žalobca súhlasil so súdom prvej inštancie, keď vyhodnotil obranu žalovaného v danom konaní ako tendenčnú v snahe oddialiť splnenie splatného záväzku, pretože podľa žalobcu žalovaný už dopredu predpokladal akým smerom sa bude konanie uberať, keď na pojednávanie, na ktorom bol aj vyhlásený napadnutý rozsudok sa nedostavil, keďže svoju účasť (ako i svojho právneho zástupcu) účelovo ospravedlnil „z dôvodu hospodárnosti konania“ a zároveň požiadal okresný súd v prípade, že vo veci rozhodne, aby zohľadnil žalovaného stav druhotnej platobnej neschopnosti a možnosť splatiť istinu v splátkach najviac po 400,- Eur mesačne. O tom, že žalovaný koná vyslovene účelovo svedčila aj jeho zmena v „ochote“ platiť žalobcovi výšku splátky už nie najviac 400,- Eur, ale po novom uvádza primeranú splátku vo výške 1.440,- Eur/mesiac, ktorú je ochotný platiť. Na jednej strane je teda pre žalovaného už splátka najviac vo výške 400,- Eur neúnosná, a na strane druhej je zrazu „ochotný“ túto splátku upraviť o viac ako 1.000,- Eur za mesiac, čím sa len potvrdzovalo podľa žalobcu, že žalovaný koná vyslovene špekulatívne s jasným cieľom odďaľovania splnenia povinnosti. Žalovaný tvrdil, že sa nemožno stotožniť s konštatovaním okresného súdu o nepodloženom finančnom a ekonomickom stave žalovaného a že okresný súd nijako neskúmal hodnotenie jeho finančnej situácie a pri rozhodovaní sa okresný súd s týmto jeho tvrdením nijako nevysporiadal, s ktorým tvrdením žalovaného sa žalobca nemohol stotožniť a ktoré bolo výslovne účelové. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Žalovanému zrejme uniklo, že v porovnaní s pôvodným režimom OSP dochádza v súvislosti s novým predpisom k prehĺbeniu princípu kontradiktórnosti a k zdôrazneniu procesnej zodpovednosti sporovej strany za vlastnú aktivitu. Žalovaný preto pokiaľ v konaní tvrdil, že je v zlej finančnej situácii, tak mal tieto svoje tvrdenia aj preukázať, čo však neučinil, a teda konštatovanie (a to až v čase kedy sám žalovaný predpokladal rozhodnutia vo veci samej), že uhradenie celej žalovanej sumy by bolo pre neho likvidačné, ostalo len v rovine ničím nepreukázaného a účelového tvrdenia. Podľa žalobcu okresný súd správne konštatoval, že žalovaný netvrdil a nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie inej ako trojdňovej lehoty na splnenie okresným súdom stanovenej povinnosti. Okresný súd správne pri rozhodovaní prihliadol na skutočnosť 1/ kedy začalo súdne konanie, 2/ kedy nastala splatnosť žalovanej pohľadávky, a že 3/ žalovaný neplnil ani len sčasti. Žalovaného procesná obrana bola účelová, žalovaný bol v spore pasívny, a pokiaľ si myslel, že stačia len jeho tvrdenia bez následného preukázania ním tvrdených skutočností, tak sám nesie zodpovednosť za výsledok tohto sporu. „Rovnako poukazujeme, na to že žalovaný mal možnosť sa so žalobcom dohodnúť aj mimosúdne, pričom bol prostredníctvom PZ žalobcu dňa 29.05.2015 telefonicky kontaktovaný priamo konateľ žalovaného, ktorý uviedol, že bude iniciovať oficiálne stretnutie právnych zástupcov, k čomu však nikdy nedošlo. Okrem toho od splatnosti jednotlivých pohľadávok- žalovaných súm do dnešného dňa prešlo viac ako 2 roky, pričom žalovaný nikdy neprejavil vôľu tieto uhradiť čo i len sčasti, a takisto až do rozhodnutia vo veci samej netvrdil nič o jeho údajnej zlej finančnej a ekonomickej situácii, a to ani v podanom Odpore zo dňa 20.07.2015.“ Navrhol Krajskému súdu v Žiline, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline č.k. 10Cb/265/2015-48 zo dňa 04.10.2016 ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 8. Vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo doručené žalovanému prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 20.2.2017 podľa doručenky na č.l. 62 spisu, právny zástupca žalovaného však zostal nečinný. 9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0. 10. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď konanie pred okresným súdom začalo dňa 20.5.2015, za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tak okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 4.10.2016 za účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP), vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 12. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 16. V rámci podaného odvolania žalovaný uviedol, že „napáda predmetné rozhodnutie v celom rozsahu“ (č.l. 55 spisu). Ďalej poukazoval na to a tvrdil, že úhrada žalovanej sumy v jednej splátke je pre spoločnosť likvidačná. K sume priznanej žalobcom rozhodnutím okresného súdu uviedol, že je ochotný ju platiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.440,- Eur do zaplatenia. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalovaného, poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd konštatoval, že v zmysle § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Zákonná úprava umožňuje súdu v odôvodnených prípadoch určiť aj dlhšiu lehotu. Napriek procesnému návrhu žalovaného v podaní, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, žalovaný netvrdil a ani nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie inej ako 3-dňovej lehoty pre splnenie súdom uloženej povinnosti. Okresný súd prihliadol predovšetkým na skutočnosť, že konanie na Okresnom súde Žilina začalo dňa 20.5.2015, splatnosť žalovanej pohľadávky nastala v časti dňa 1.9.2014 a v časti dňa 1.10.2014. K okamihu rozhodovania okresného súdu o uplatnenom nároku žalovaný žalobcovi ani čiastočne neplnil. Ak okresný súd vyhodnotil potom obranu žalovaného, ktorá bola obsahom odporu proti platobnému rozkazu žalovaného, ako tendenčnú, v snahe oddialiť splnenie splatného záväzku, tak odvolací súd sa s týmto záverom okresného súdu stotožnil. Je zrejmé, že žalovaný uvedený záver okresného súdu tvrdeniami vo vyvolanom odvolacom konaní nevyvrátil. Ak v rámci podaného odvolania žalovaný tvrdil zlú finančnú situáciu, s dôrazom na to, že úhrada žalovanej sumy vo forme jednej splátky je pre spoločnosť likvidačná, tak uvedenú skutočnosť nepreukázal, zostala len v rovine tvrdení, navyše pokiaľ išlo o samotnú výšku 1.440,- Eur, ako navrhovanú výšku splátky, tak táto je v príkrom rozpore s tvrdením v podaní žalovaného zo dňa 3.10.2016, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 4.10.2016 (č.l. 25 spisu), v ktorom uvádzal žalovaný najvyššiu možnú splátku vo výške 400,- Eur mesačne. Odvolací súd akcentuje, že k tomuto svojmu procesnému návrhu žalovaný nepripojil, neoznačil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal dôvodnosť svojho tvrdenia takéhoto návrhu. K správnosti rozhodnutia okresného súdu je nevyhnutné poukázať aj na správanie samotného žalovaného, ktorý neuhradil žiadnu časť navrhovanej splátky, ktorú uvádzal v podaní zo dňa 3.10.2016 (č.l. 25 spisu) a nemožno odhliadnuť od toho, že teda neplnil ani vo výške, ktorú považoval za primeranú jeho možnostiam a schopnostiam. Ku komplexnosti posúdenia je nevyhnutné uviesť, že krajský súd bol povinný prihliadnuť aj na záujmy žalobcu ako veriteľa a samotné pasívne správanie sa žalovaného, ktorý svojím konaním neprejavil záujem na plnení a ani neuviedol a tým súčasne nepreukázal, v akej výške splátok by bol schopný plniť svoj záväzok voči žalobcovi, preto sa jeho obrana javila krajskému súdu ako účelová. 17. K rozsahu prejednávanej veci vychádzal krajský súd z celého podaného odvolania žalovaným, kde v čl. I žalovaný uvádza, že podáva odvolanie voči rozsudku okresného súdu č.k. 10Cb/265/2015-48 zo dňa 4.10.2016 a v čl. II síce zvýraznil, že s rozsudkom „v časti stanovenej trojdňovej lehoty na zaplatenie nesúhlasíme a podávame proti nemu v zákonom stanovenej lehote odvolanie z nasledovných dôvodov“ a zároveň uvádza „žalovaný napáda predmetné rozhodnutie v celom rozsahu, a to z nasledujúcich dôvodov: - neboli splnené procesné podmienky, - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Navyše z odvolania vyplýva, že „hodnotenie finančnej situácie OS ZA nijako neskúmal, pri rozhodovaní sa s týmto tvrdením nijako nevysporiadal, na základe čoho trvám na tom, že rozhodnutie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP vychádza nesprávneho skutkového zistenia a nesprávneho právneho posúdenia veci“ a rozsudočný návrh žalovaného znel: „vyhovel odvolaniu žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 265/2015 zo dňa 4.10.2015 a napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie“. Z uvedeného preto odvolací súd vychádzal, že odvolanie bolo podané do celého rozsudku okresného súdu. V súvislosti s rozhodnutím odvolacieho súdu odvolací súd uvádza, že odvolacia argumentácia žalovaného sa osobitne netýkala istiny 14.400,- Eur, jej vyčíslenia a tak isto ani určenia doby omeškania a výšky úrokovej sadzby, pričom odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu za tohto stavu nemal vytvorený priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa a stotožnil sa s nimi cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. 18. Krajský súd v rovine svojich záverov pripomína, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie. „...Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Vzhľadom na obranu žalovaného pred súdom prvého stupňa, ako i v odvolaní, nebol vytvorený žalovaným odvolaciemu súdu dostatočný priestor na odklon od záverov súdu prvej inštancie, na ktoré sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odvolacím súdom odkazuje. 19. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 20. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). 21. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 22. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.