Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/43/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115217814 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115217814.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: SOLID SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Oráčska 2, 831 06 Bratislava, IČO: 35 874 601, proti žalovanému: LOŽISKÁ BYTČA, s.r.o., so sídlom Hvozdnica 321, 013 56 Hvozdnica, IČO: 36 395 269, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Alenou Babišovou, advokátkou, so sídlom K. XXXX/XX, XXX XX G. G., v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 3.060,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 300/2015-88 zo dňa 11.10.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 300/2015-88 zo dňa 11.10.2016 p o t v r d z u j e. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách súdneho konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie a aplikáciu ust. § 261 ods. 1, § 409 ods. 1, § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, § 43 Občianskeho zákonníka. Okresný súd zvýraznil, že bolo procesnou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu, na základe ktorého vznikol žalobcovi uplatnený nárok voči žalovanému. Ťažisko obrany žalovaného v tomto konaní spočívalo v námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý v konaní tvrdil a preukazoval, že nie je nositeľom žalovanej hmotno-právnej povinnosti. 2. Z obsahu žaloby a tvrdení žalobcu nesporne vyplývalo, že sa v predmetnom konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru tvrdiac, že medzi stranami sporu vznikol záväzkovo-právny vzťah kontraktačným postupom podľa § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, na základe objednávky žalovaného a následne uskutočnenej dodávky tovaru, keď žalovaný podpisom na dodacom liste č. 130863 zo dňa 07.10.2013 potvrdil prevzatie tovaru špecifikovaného v dodacom liste čo do druhu, množstva a jednotkovej ceny v celkovej fakturovanej sume 3.161,96 Eur. Žalobca tvrdil, že položky, ktoré sú v dodacom liste špecifikované pod č. 6 a 7, boli žalovanému následne vyúčtované v nesprávnej kúpnej cene, keď jednotková cena dodaných ložísk špecifikovaná vo faktúre 20130817 zo dňa 07.10.2013 pod položkami 3 a 4 nezodpovedá dohodnutej kúpnej cene tak, ako vyplýva z obsahu dodacieho listu zo dňa 07.10.2013. Po zistení uvedenej skutočnosti žalobca fakturoval žalovanému z pôvodne vystavenej faktúry 20130817 za položky 1 a 2 kúpnu cenu 4,63 Eur s dátumom splatnosti dňa 21.10.2013 a v súvislosti s nesprávnou fakturáciou položiek 3 a 4 faktúry č. 20130817 zo dňa 07.10.2013 dofakturoval žalovanému účtovným dokladom č. 20140024 sumu 3.060,26 Eur s dátumom splatnosti 19.01.2014, ktorá je predmetom konania. Žalovaný po doručení predmetnej faktúry listom zo dňa 23.01.2014 odmietol dôvodnosť uplatňovanej pohľadávky v sume 3.060,26 Eur, s vrátením predmetnej faktúry ako neopodstatnenej, keď namietol, že žalobcom doúčtovaný tovar neobjednával a tento tovar žalovanému nebol dodaný. 3. Okresný súd v tejto súvislosti poznamenal, že faktúra v rovine práva predstavuje výzvu na zaplatenie žalovanej sumy, ktorá bez ďalšieho nie je dôkazom o existencii záväzkovo-právneho vzťahu. Žalobca dôvodnosť nároku odvodzoval z obsahu dodacieho listu č. 130863 a e-mailovej objednávky zo dňa 04.10.2013, ktorých pravdivosť žalovaný namietol. Žalovaný v konaní poprel objednávku a prevzatie tovaru, ktorého zaplatenia sa žalobca domáha. Vzhľadom k tomu, že listiny ako objednávka a dodací list majú povahu súkromných listín, pričom pravosť objednávky, ktorú mal vystaviť žalovaný, žalovaný poprel a v prípade dodacieho listu bola žalovaným spochybnená jeho správnosť, t.j. pravdivosť, tak okresný súd vychádzal zo záverov vyslovených v uznesení Najvyššieho súdu SR z 24.02.2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009, podľa ktorého, ...„pokiaľ vystaviteľ listiny poprie jej pravosť, príp. jej pravdivosť, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti a pravdivosti listiny na tej procesnej strane, ktorá zo skutočností uvedených v listine vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky". 4. Na preukázanie vzniku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a prevzatie tovaru žalovaným žalobca označil dôkaz výsluch svedka K. W. - zamestnanca žalobcu. Tento svedok na jednej strane potvrdil skutočnosť, že žalobcom dodávaný sporný tovar objednával žalovaný, ale na druhej strane si na konkrétne okolnosti objednávky a dodávky tovaru nepamätal. Svedok uviedol, že objednávky sa spravidla uskutočňovali buď telefonicky alebo mailom, pričom konkrétne podklady pre dodávky a fakturáciu poskytovala svedkovi vtedajšia konateľka žalobcu. Na základe podkladov poskytnutých svedkovi konateľkou žalobcu v poradí prvú faktúru, ktorou žalobca vyúčtoval kúpnu cenu dodávaného tovaru, svedok vystavil na žalovaného a na základe následných pokynov vtedajšej konateľky žalobcu svedok faktúru prepracoval na odberateľa - fyzickú osobu - pani Máriu Štefúnovú. Svedok potvrdil, že dodávku tovaru uskutočňoval osobne na benzínovej pumpe v okolí Bratislavy, pričom tovar odovzdával pani Štefúnovej. Či došlo k uskutočneniu a prevzatiu dodávky na podklade odberateľom potvrdeného dodacieho listu, si svedok nepamätal, a teda pravdivosť žalobcom predloženého dodacieho listu zo dňa 07.10.2013 svedok nepotvrdil ani nevylúčil. Svedok uviedol, že protokolárne preberanie tovaru odberateľmi nie je štandardným postupom žalobcu. Za zásadné považoval však okresný súd vyjadrenie svedka o tom, že pri prevzatí tovaru svedok neriešil otázku, či pani Štefúnová k okamihu uskutočnenia dodávky vystupuje ako fyzická osoba podnikateľ alebo ako konateľka žalovaného, hoci súčasne potvrdil, že Mária Štefúnová ako fyzická osoba podnikateľ, si u žalobcu objednávala podobne ako žalovaný, ktorého je konateľkou, tovar. Dodávky tovaru sa uskutočňovali osobným odberom v sídle žalobcu, prípadne na inom dohodnutom mieste. Na okolnosti konkrétnej objednávky sporného tovaru si svedok vzhľadom na odstup času nepamätal. Fakturačné údaje pre označenie odberateľa štandardne vyplývali buď z priameho rokovania s odberateľom alebo z pokynov poskytnutých svedkovi konateľom žalobcu. Svedok uviedol, že nemôže jednoznačne potvrdiť, či predmetný tovar si objednávala pani Štefúnová v postavení konateľa žalovaného alebo ako fyzická osoba podnikateľ. 5. Okresný súd vyhodnotil, že svedeckou výpoveďou K. W. teda nebolo jednoznačne preukázané tvrdenie žalobcu, že tovar, ktorého zaplatenia sa v konaní voči žalovanému domáhal, bol objednaný žalovaným ako právnickou osobou. Svedok K. W., ktorý mal uskutočniť dodávku tovaru žalovanému, nepotvrdil skutočnosť, či pri preberaní tovaru Mária Štefúnová vystupovala ako fyzická osoba podnikateľ alebo konateľka žalovaného. Pokiaľ žalovaný spochybnil pravdivosť dodacieho listu, ktorým žalobca preukazoval prevzatie tovaru žalovaným, svedok W. protokolárne odovzdanie tovaru žalovanému ako kupujúcemu v konaní nepotvrdil. V tomto smere zostal jediným dôkazom o prevzatí tovaru žalovaným dodací list zo dňa 07.10.2013, ktorého pravdivosť žalovaný namietol a iné dôkazy k jeho pravdivosti žalobcom v konaní označené neboli. Naopak z listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisového materiálu vyplývalo, že žalobca dvomi faktúrami s rovnakým číslom faktúry 20130817 vyúčtoval kúpnu cenu identického tovaru z rovnakej dodávky v jednom prípade podnikateľovi Mária Štefúnová Ložiská Bytča, IČO: 34 752 595, ktorú Mária Štefúnová podľa nesporného tvrdenia žalovaného zaplatila žalobcovi dňa 14.11.2013 a súčasne bola predmetná faktúra vystavená žalovanému LOŽISKÁ BYTČA, s.r.o. dňa 07.10.2013 bez toho, že by v konaní bolo tvrdené a preukázané stornovanie jednej z vystavených faktúr na rovnaký predmet plnenia žalobcu ako neoprávnene účtovanej. Za stavu, že podnikateľ Mária Štefúnová potvrdila objednávku ložísk špecifikovaných vo faktúre č. 20130817 pod položkami 3 a 4 za jednotkové ceny uvedené v predmetnej faktúre, potvrdila osobné prevzatie tohto tovaru a zaplatenie kúpnej ceny vyúčtovanej žalobcom, potvrdila evidenciu faktúry č. 20130817 vo svojom účtovníctve ako podnikateľa fyzickej osoby a s tovarom ako so svojim vlastníctvom ďalej nakladala, keď tovar následne predala tretej osobe, podľa okresného súdu nebolo možné za takto zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov žalobe žalobcu vyhovieť. 6. Okresný súd uzavrel, že žalobca v konaní spoľahlivo, bez akýchkoľvek pochybností nepreukázal vznik záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným spoločnosťou LOŽISKÁ BYTČA, s.r.o. a na jeho základe uskutočnenie plnenia, z ktorého by vznikol žalobcovi uplatnený nárok. Žalobca tak nepreukázal vznik povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatnenú kúpnu cenu. Napriek zneniu ust. § 43 Občianskeho zákonníka, ktoré je aplikovateľné aj na oblasť obchodno-právnych vzťahov, z ktorého vyplýva povinnosť účastníkov zmluvy dbať a odstrániť pri úprave svojich zmluvných vzťahov všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, z postupu strán bolo zrejmé, že pri kreovaní svojich zmluvných práv a povinností sa predmetnou právnou úpravou neriadili. Stranami neformálne zvolený postup pri podnikaní, v ktorom sa predpokladá určitá vyššie miera profesionality strán, spôsobil na strane žalobcu zložitú dôkaznú situáciu, keď pri spochybnení uplatňovaného nároku a pravdivosti a pravosti listín žalovaným, pri súčasnom pochybení žalobcu pri vystavovaní účtovných dokladov, žalobca nedokázal v konaní produkovať také dôkazy, preukazujúce dôvodnosť jeho nároku. 7. Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia z vykonaných dôkazov nevytvorili spoľahlivý základ pre uloženie žalobcom požadovanej povinnosti žalovanému, okresný súd z dôvodu nepreukázanej pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, t.j. z dôvodu nepreukázania, že žalovaný je nositeľom žalovanej hmotno- právnej povinnosti, žalobu ako nepreukázanú a nedôvodnú zamietol. Okresný súd poznamenal, že uvedeným záverom nie je vylúčené a dotknuté právo žalobcu uplatňovať si svoje nároky voči osobe, ktorá je nositeľom žalovanej povinnosti. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že úspešnou stranou v konaní bol žalovaný, ktorému bola voči žalobcovi priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku toho rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi ním a žalovaným vznikol záväzkovo-právny vzťah, ktorý by zakladal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, že nepreukázal uskutočnenie plnenia, z ktorého by žalobcovi vznikol žalobou uplatnený nárok. Čo sa týka vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, žalobca poukázal na to, že skutočnosť, že ložiská (ako aj ostatný tovar podľa objednávky zo dňa 4.10.2013) žalovaný prostredníctvom svojej konateľky Márie Štefúnovej u žalobcu objednal, a že objednávku, na základe ktorej došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, učinila Mária Štefúnová ako konateľka žalovaného a nie Mária Štefúnová ako fyzická osoba - podnikateľ, plynie už zo samotnej objednávky zo dňa 4.10.2013. Táto objednávka bola učinená z e-mailovej adresy: [email protected], ktorá je oficiálnou e-mailovou adresou žalovaného, uvádzanou na jeho obchodných listinách, predovšetkým na oficiálnych hlavičkových papieroch a na internete, ktorý žalovaný používa. V samotnej objednávke zo dňa 4.10.2013 je uvedené, že faktúra za objednávaný tovar má byť vystavená na žalovaného. I toto podľa názoru žalobcu potvrdzuje, že objednávku zo dňa 4.10.2013 uskutočnil žalovaný prostredníctvom svojej konateľky Márie Štefúnovej, a nie Máriou Štefúnovou ako fyzickou osobou - podnikateľom. To, že žalovaný ložiská u žalobcu zo dňa 04.10.2013 objednal, podľa žalobcu preukázala i svedecká výpoveď svedka W., ako aj listy žalovaného zo dňa 23.1.2014 a zo dňa 23.2.2015. Svedok K. W. vo svojej výpovedi potvrdil, že objednávkou zo dňa 4.10.2013 žalovaný, resp. Mária Štefúnová u žalobcu objednal okrem iného ložiská, keď tieto boli podľa svedka žalovanému, resp. Márii Štefanovej, dodané dňa 7.10.2013 na benzínovej pumpe pri Bratislave. V listoch zo dňa 23.1.2014 a zo dňa 23.2.2015 žalovaný - nie Mária Štefúnová ako fyzická osoba - podnikateľ, výslovne uviedol a potvrdil, že tovar špecifikovaný vo faktúre č. 20130817 zo dňa 7.10.2013, s dátumom splatnosti do 21.10.2013, znejúcej na čiastku 208,75 Eur, vystavenej na firmu žalovaného, t.j. aj ložiská od žalobcu odobral a cenu tohto tovaru, vrátane (nesprávnej) ceny ložísk žalobcovi uhradil. Žalovaný síce učinenie objednávky zo dňa 4.10.2013 poprel, na podporu ktorého tvrdenia však nepredložil žiaden dôkaz. Samotnú skutočnosť, že e-mailová adresa: [email protected] je e-mailovou adresou žalovaného, nespochybnil. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by prístup k tejto e-mailovej adrese neoprávnene získala tretia osoba a k tomu, že žalovaný tovar podľa objednávky zo dňa 4.10.2013 vrátane ložísk od žalobcu prevzal a cenu tohto tovaru vrátane (nesprávnej) ceny ložísk zaplatil, považoval žalobca tvrdenie žalovaného, že objednávku zo dňa 4.10.2013 neučinil, za nepravdivé, zavádzajúce a rýdzo účelové. Čo sa týka dodania tovaru a prevzatia tovaru žalovaným, tak svedok K. W. vo svojej výpovedi potvrdil, že na základe objednávky došlo dňa 7.10.2013 na benzínovej pumpe pri Bratislave k dodaniu tovaru špecifikovaného v predmetnej objednávke zo dňa 04.10.2013, t.j. aj k dodaniu ložísk p. Márii Štefúnovej. To, že ložiská boli riadne dodané žalovanému, preukázali i listy žalovaného zo dňa 23.1.2014 a zo dňa 23.2.2015, v ktorých žalovaný potvrdil, že tovar špecifikovaný vo faktúre č. 20130817 zo dňa 7.10.2013, vystavenej na firmu žalovaného, t.j. aj ložiská od žalobcu odobral a cenu tohto tovaru vrátane (nesprávnej) ceny ložísk žalobcovi uhradil. Skutočnosť, že ložiská boli objednané a dodané žalovanému, nie Márii Štefúnovej ako fyzickej osobe podnikateľovi, preukázala aj výpoveď K. W. o tom, že (nesprávna) cena ložísk bola prvotne vyúčtovaná žalovanému v súlade s objednávkou žalovaného zo dňa 4.10.2013, a až následne (na pokyn vtedajšej konateľky žalobcu) došlo k vystaveniu totožnej faktúry tiež na Máriu Štefúnovú ako fyzickú osobu podnikateľa. Faktúra, ktorá mala byť vystavená na Máriu Štefúnovú ako fyzickú osobu podnikateľa, ani nikdy nebola touto osobou uhradená. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že dňa 04.10.2013 žalovaný prostredníctvom konateľky Márie Štefúnovej objednal u žalobcu tovar vrátane ložísk, ktorý mu bol dňa 7.10.2013 dodaný. Nesprávna cena ložísk bola žalovanému vyúčtovaná faktúrou č. 20130817 zo dňa 7.10.2013, s dátumom splatnosti do 21.10.2013, znejúcou na čiastku 208,75 Eur, vystavenou na firmu žalovaného, ktorú faktúru žalovaný dňa 15.11.2013 uhradil. Žalobca ďalej poukázal na vzájomne rozporné tvrdenia žalovaného, ktorý v odpore zo dňa 7.9.2015 uviedol, že so žalobcom neuzavrel žiadnu kúpnu zmluvu a že od žalobcu na základe dodacieho listu zo dňa 7.10.2013 neprevzal žiadny tovar, pričom v rámci súdneho pojednávania okrem toho, že spochybnil pravosť objednávky zo dňa 4.10.2013 a dodacieho listu zo dňa 7.10.2013, tak v rozpore s pôvodným tvrdením v odpore uviedol, že od žalobcu neprevzal tovar vymedzený v dodacom liste zo dňa 7.10.2013 pod položkami č. 6 a č. 7, t.j. ložiská. Zároveň na súdnom pojednávaní uviedol, že si u žalobcu neobjednal tovar vymedzený pod položkami č. 3 a č. 4 vo faktúre č. 20130817 a tento tovar ani neprevzal. Dodanie tovaru vymedzeného v predmetnej faktúre č. 20130817 (teda aj ložísk uvedených pod položkami č. 3 a č. 4) však žalovaný potvrdil v listoch zo dňa 23.1.2014 a dňa 23.2.2015, pričom čiastku vyúčtovanú touto faktúrou vrátane (nesprávnej) ceny ložísk aj uhradil. S ohľadom na zjavné rozpory v jednotlivých tvrdeniach žalovaného tieto nebolo možné považovať za dôveryhodné, ide o zavádzajúce a rýdzo účelové tvrdenia. Čo sa týka výšky ceny ložísk, žalobca poukázal na to, že cena ložísk bola žalovanému vzhľadom na dlhodobú spoluprácu so žalobcom známa, čo výslovne vyplýva aj z objednávky uskutočnenej žalovaným dňa 4.10.2013, podľa ktorej žalovaný objednal 2.778 kusov ložísk 6001 2RS ZVL za cenu 0,59 Eur/ks a 1.966 kusov ložísk 6001 2Z ZVL za cenu 0,55 Eur/ks. Pretože vyššie uvedené ceny žalovaný sám uviedol v uskutočnenej objednávke, je zrejmé, že si musel byť vedomý toho, že jednotkové ceny ložísk uvedené vo faktúre č. 20130817 zo dňa 7.10.2013, na sumu 208,75 Eur sú nesprávne. Na túto nesprávnosť žalovaný neupozornil, ložiská prevzal a nesprávne vyúčtovanú cenu ložísk žalobcovi aj zaplatil. Dodanie ložísk žalovaný spochybnil až následne, keď mu bola faktúrou č. 20140024 zo dňa 16.1.2014, s dátumom splatnosti do 19.1.2014 na 3.060,26 Eur, doúčtovaná skutočná cena ložísk. Žalobca mal za to, že záver súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebol preukázaný vznik záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ani uskutočnenie plnenia, z ktorého by žalobcovi vznikol žalobou uplatnený nárok, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ako taký je nesprávny, pričom v dôsledku takto nesprávne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 9. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tejto súvislosti poukázal na to, že v žalobe i v rámci súdneho pojednávania uviedol, že objednávka zo dňa 4.10.2013 bola uskutočnená Máriou Štefanovou ako konateľkou žalovaného z e-mailovej adresy žalovaného, na podporu ktorého tvrdenia navrhol dôkaz objednávkou zo dňa 4.10.2013, e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným a svedeckou výpoveďou K. W.. Súd prvej inštancie však vykonal len dôkaz svedeckou výpoveďou K. W. a dôkaz objednávkou ani e-mailovou komunikáciou nevykonal, pričom vykonanie týchto dôkazov bolo kľúčové. Nevykonaním žalobcom navrhnutých dôkazov, a to objednávkou zo dňa 4.10.2013 a e-mailovou komunikáciou medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav. Podľa žalobcu okresný súd tiež nesprávne posúdil otázku dôkazného bremena v danej veci, a tým konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca poukázal na to, že jednou zo základných povinností strán civilného sporu je povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce tvrdenia týkajúce sa sporu, ktorá povinnosť postihuje nielen žalobcu, ale aj žalovaného. S povinnosťou tvrdenia je spojená i dôkazná povinnosť, t.j. povinnosť navrhnúť dôkazné prostriedky za účelom preukázania tvrdených skutočností, ktorá postihuje i žalovaného. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že podpis na dodacom liste nie je podpisom konateľky žalovaného a že tento podpis bol sfalšovaný, niesol vo vzťahu k tejto tvrdenej skutočnosti dôkaznú povinnosť. To isté platí aj pre tvrdenie žalovaného o tom, že sporné ložiská objednala u žalobcu Mária Štefúnová ako fyzická osoba - podnikateľ, že tieto ložiská boli Márii Štefanovej ako fyzickej osobe - podnikateľovi dodané a že za tieto ložiská Mária Štefúnová ako fyzická osoba - podnikateľ žalobcovi zaplatila. Žalovaný však žiadne dôkazné prostriedky na podporu týchto svojich tvrdení neuviedol a v tomto ohľade dôkazné bremeno neuniesol. Pokiaľ teda súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného na skutkových tvrdeniach žalovaného, ktoré neboli preukázané, išlo o nesprávne právne posúdenie veci. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. 10. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom okresného súdu a mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol po vykonanom dokazovaní skutkovo a právne správne, keď žalobu žalobcu zamietol. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní a v celom rozsahu sa pridržiaval svojich doterajších vyjadrení a prednesov. Navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. 11. K doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa žalovaný k momentu rozhodnutia krajského súdu nevyjadril. 12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/43/2017-136 zo dňa 16.08.2017 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 19.09.2017, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 14. Podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. 15. Krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenia, ktoré sa aplikujú na konanie pred krajským súdom, keďže sa krajský súd zaoberal dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrenými v podanom odvolaní zo dňa 28.11.2016, a to tými, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, pretože z obsahu predvolaní na nariadené pojednávanie, ako i Zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.10.2016 vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti okresným súdom podľa ust. § 154 CSP (č.l. 72 spisu). 16. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu, vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa stotožňuje so skutkovými, ako i právnymi závermi rozsudku okresného súdu, viažucimi sa k odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 19. Krajský súd uvádza, že podľa odvolacích dôvodov žalobcu posudzoval, či rozhodnutie okresného súdu a jeho závery sú správnym spôsobom po právnej stránke posúdené, keďže k právnemu posúdeniu veci je možné pristúpiť až po ustálení skutkového stavu základu uplatneného nároku. 20. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia, odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie, nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ust. § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci Civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, v prípade štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu okresného súdu poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesením ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 329/2004 zo dňa 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces". Zároveň poukazuje krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004 ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov". 21. Krajský súd preskúmavaním postupu v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolaním napadnutého rozsudku konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou, správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd v rozsudku napadnutom odvolaním žalobcu poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky v skutkovej právnej veci, a preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, vyjadreným vo včas podanom odvolaní. 22. V súvislosti s posúdením odvolacích dôvodov žalobcu za aplikácie ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP je potrebné zdôrazniť vymedzenie žalobcovho nároku, ktorý sa voči označenému žalovanému domáhal zaplatenia ceny dodaného tovaru na základe tvrdenia, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkovo-právny vzťah na tom základe, že žalovaný si u žalobcu objednávkou zo dňa 04.10.2013 objednal tovar, na základe ktorej objednávky žalobca žalovanému dodacím listom č. 130863 (č.l. 14 spisu) tovar dodal a cenu tovaru podľa predmetného dodacieho listu, konkrétne jeho položiek č. 6 a č. 7 vyúčtoval faktúrou č. 20130817, vystavenou dňa 07. októbra 2013 v sume 208,75 Eur, pričom v dôsledku zrejmej chyby žalobcu bola v predmetnej faktúre uvedená nesprávna jednotková cena predmetného tovaru, a preto následne dňa 16. januára 2014 vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 20140024 vo výške 3.060,26 Eur, ktorou bola doúčtovaná cena tovaru - ložiská za dohodnutú jednotkovú cenu ložísk, ktorá bola splatná dňa 19. januára 2014. Žalovaný predmetnú faktúru ako zjavne neopodstatnenú žalobcovi vrátil. Žalobca v žalobe tvrdil existenciu zmluvného vzťahu, na základe ktorého zmluvného vzťahu plnil, čím došlo k vzniku povinnosti žalovaného zaplatiť cenu poskytnutého plnenia. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam tak, ako správne uviedol okresný súd, bol žalobca nositeľom dôkazného bremena, t.j. mal dôkaznú povinnosť, ktorá má úzku väzbu na povinnosť tvrdenia. 23. Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že pokiaľ žalobca odvodzoval svoj nárok z obsahu Dodacieho listu č. 130863 zo dňa 07.10.2013 a e-mailovej objednávky zo dňa 04.10.2013, na základe ktorých tvrdil založenie a existenciu záväzkovo-právneho vzťahu so žalovaným, tak na ňom bolo dôkazné bremeno preukázať, že takýto záväzkovo-právny vzťah so žalovaným vznikol a žalovaného zaväzoval. Vo vzťahu k predmetným listinám žalovaný uskutočnil obranu, v rámci ktorej poprel pravdivosť e-mailovej objednávky zo dňa 04.10.2013 a pravosť podpisu konateľky žalovaného na dodacom liste. Krajský súd rovnako ako okresný súd zvýrazňuje, že už na základe ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je zrejmé, že ak sa jedná o súkromnú listinu, z ktorej sa uplatňuje nárok, tak jej pravdivosť je povinný preukázať ten účastník súdneho konania, ktorý z tejto listiny uplatňuje pohľadávku. Teda dôkazné bremeno ohľadne určitej skutočnosti leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti dovodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí (primerane rozsudok NS ČR sp. zn. 2 Cdon 257/97, rozsudok NS ČR 225 Cdo 617/99). Ak bolo žalovaným popreté uzavretie právneho vzťahu, v danom prípade žalovaný poprel pravdivosť objednávky zo dňa 04.10.2013 a pravosť podpisu na dodacom liste č. 130863, potom dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý z týchto listín uplatňoval v súdnom konaní nárok, aby svoje opačné tvrdenie preukázal. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení navrhol výsluch svedka K. W., ktorá svedecká výpoveď však tvrdenia žalobcu nepotvrdila. Ak žalobca, na ktorom bola dôkazná povinnosť, túto dôkaznú povinnosť neuniesol, tak uvedené pre neho znamenalo nepriaznivý následok v tom, že súd bol povinný pristúpiť k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Tak, ako vecne správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobca, na ktorom bola dôkazná povinnosť, nepreukázal, že kúpna zmluva, predmetom ktorej boli ložiská podľa položky č. 6 a 7 dodacieho listu č. 130863, bola uzavretá so žalovaným, ktorý poprel jej uzavretie so žalobcom, ako aj podpis nachádzajúci sa na objednávke a dodacom liste, keď uviedol, že tento podpis nie je podpisom konateľky žalovaného. 24. K námietke, že okresný súd nesprávne posúdil otázku dôkazného bremena v danej veci, tak krajský súd uvádza, že každá zo sporových strán civilného sporového konania má v závislosti na hypotéze právnej normy celkom odlišnú a samostatnú povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v celkom inom smere. Dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalobcu, sa týka iných tvrdení, než dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalovaného. Pokiaľ sa žalobca domáhal uplatneného nároku na základe tvrdenia založenia existencie záväzkovo-právneho vzťahu, tak z hmotno-právneho hľadiska bol povinný preukázať existenciu tohto hmotno-právneho vzťahu a vznik hmotno-právnej povinnosti žalovaného z tohto založeného právneho vzťahu. Ak sa domáhal žalobca plnenia na základe zmluvného vzťahu, je na ňom, aby preukázal existenciu a obsah takto uzavretého vzťahu, podľa ktorého mu takýto nárok a oprávnenie požadovať plnenie vzniklo, k čomu na strane žalobcu v danom prípade nedošlo tak, ako správne konštatoval súd prvej inštancie. 25. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní zotrval na tom, že plnil žalovanému, tak toto tvrdenie rovnako nepreukázal. Naopak, v konaní pred súdom prvej inštancie obsah listinných dôkazov, a to vystavená faktúra na podnikateľský subjekt Štefúnová Mária - LOŽISKÁ BYTČA, č. 20130817 na č.l. 32 spisu, ktorá je obsahovo totožná s faktúrou č. 20130817 na č.l. 15 spisu, vystavenou na odberateľa LOŽISKÁ Bytča s.r.o. (žalovaného), vo väzbe na výpoveď svedka K. W., ktorý síce potvrdil, že sporný tovar objednával žalovaný, avšak nebolo v činnosti žalobcu neobvyklé, že dochádzalo k zmene subjektu, ktorému bola fakturovaná cena poskytnutého plnenia, a v tomto prípade, na základe pokynu konateľky žalobcu faktúru prepracoval na fyzickú osobu - p. Štefúnovú a pri odovzdávaní tovaru neriešil, či p. Štefúnová vystupuje ako fyzická osoba alebo ako konateľka žalovaného, pričom uviedol, že aj p. Mária Štefúnová ako fyzická osoba - podnikateľ tovar u žalobcu v minulosti objednávala, tak z týchto dôkazných prostriedkov nebolo možné vysloviť záver o preukázaní poskytnutia plnenia žalobcom žalovanému. Sám žalobca vo výpovedi potvrdil, že tovar, ktorý bol žalovanému dodaný dodacím listom č. 130863 bol žalobcom vyúčtovaný dvomi faktúrami, pričom sa však nevedel vyjadriť, z akého dôvodu existujú popri sebe dve rovnaké faktúry s totožným číslom na totožný tovar, avšak s odlišným dodávateľom. Žalobca uviedol, že ani neriešil úhradu faktúry č. 20130817, ktorá bola vykonaná dňa 14.11.2013 v tom smere, či bola vykonaná fyzickou osobou, resp. právnickou osobou (č.l. 70 spisu). Čo sa týka faktúry č. 20130817 konateľka žalovaného Mária Štefúnová uviedla, že tovar preberala ako fyzická osoba, ktorý reálne ako fyzická osoba aj zaplatila a následne predala tretiemu subjektu, ktoré vyjadrenie bolo zhodné so svedeckou výpoveďou svedka W.. K poukazu žalobcu na listy žalovaného zo dňa 23.01.2014 a 23.02.2015, ktoré mali potvrdiť, že žalovaný reálne prevzal tovar podľa faktúry č. 20130817, tak krajský súd uvádza, že z týchto listinných dôkazov bolo zrejmé len to, že žalovaný v liste zo dňa 23.01.2014 poprel existenciu záväzkového vzťahu z faktúry č. 20140024 na čiastku 3.060,26 Eur a v liste zo dňa 23.02.2015 uviedol, že faktúra č. 20130817 bola riadne uhradená za ložiská, ktoré boli odobraté. K poukazu žalobcu na rozpornosť tvrdení žalovaného v odpore a v rámci súdneho pojednávania, krajský súd uvádza, že zo znenia faktúry č. 20140024 na čiastku 3.060,26 Eur ako účtovacieho dokladu absolútne nevyplývala tá skutočnosť, že by išlo o doúčtovanie nesprávne účtovanej ceny tovaru z pôvodnej faktúry č. 20130817, a preto argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdil, že tovar v množstve a cene tak, ako bolo vyúčtované vo faktúre č. 20140024 neobjednal a neprevzal a túto faktúru vrátil ako neopodstatnene vystavenú, nebolo možné hodnotiť ako rozpornú. Pristupuje k tomu i samotný e- mail žalobcu zo dňa 04.12.2013 (č.l. 20 spisu), v ktorom žalobca k faktúre č. 20130817 uvádzal síce vysvetlenie týkajúce sa nesprávnosti jednotkovej ceny za dodané ložiská, avšak súčasne uviedol „žádám Vás tedy o vysvětlení, eventuálně zaslání potvrzené objednávky v této věci, abychom mohli přistoupit k vyřešení této situace". Teda, ak sám žalobca požadoval vystavenie, resp. objednávky, pretože faktúra č. 20130817 vykazuje „zvláštní ceny za nasledující ložiska: 6001 2RS - 0,04 Eur, 6001 ZZ - 0,03 Eur", tak ani z tohto nebolo možné konštatovať založenie záväzkovo-právneho vzťahu a ani rozpornosť tvrdení žalovaného. Zároveň krajský súd dodáva, že dôsledky vnútorných pomerov v spoločnosti žalobcu, ktoré opisoval tým, že ...„bývalá konateľka žalobcu učinila kroky smerujúce k poškodeniu spoločnosti žalobcu, keď nútila zamestnanca žalobcu vystaviť faktúru s koncovým trojčíslím 817 na fyzickú osobu - podnikateľa a súčasne táto faktúra bola vystavená aj na obchodnú spoločnosť žalovaného", sú len vecou samotného žalobcu. Za stavu žalobcom nepreukázaného vzniku záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a na jeho základe poskytnutého plnenia, podľa ktorého uplatnil nárok, bol vecne správny postup okresného súdu, ktorý žalobu žalobcu zamietol. 26. Krajský súd uvádza, že nebol relevantný odvolací dôvod žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu, a tým o nesprávnom posúdení veci a nedošlo ani k nesprávnemu skutkovému zisteniu za stavu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Okresný súd vec skutkovo zistenú aj správne právne posúdil, pretože na zistený skutkový stav za dôkaznej povinnosti sporových strán aplikoval správny právny predpis, a to rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka citované v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré aj správnym spôsobom interpretoval. 27. Odvolací súd uvádza, že nezistil žiaden z dôvodov, pre ktorý by sa mal odchýliť od záverov a zhodnotení vykonaných okresným súdom, ktorým predchádzala racionálna úvaha, a preto, ak neboli zistené okolnosti pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu, ani pre zmenu rozsudku, došlo k potvrdeniu rozsudku okresného súdu ako vecne správnemu rozhodnutiu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP, za konštatovania dostatočného zistenia skutkového stavu, ktoré tvorilo spoľahlivý základ pre posúdenie veci a jeho právne zhodnotenie. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto krajský súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.