Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/295/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115220488 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115220488.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobcu - COOP Jednota Žilina, spotrebné družstvo, so sídlom Predmestská 71, Žilina, IČO 00 169 048, zastúpený JUDr. Zuzanou Hudzíkovou, advokátkou so sídlom A. F. XX, A., proti žalovanému - Mgr. K. F., nar. X.X.XXXX, bytom A. N. XX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS a ÚVV Ilava, zastúpený JUDr. Branislavom Samcom, advokátom, so sídlom L. L. X, A., o zaplatenie 27.243,22 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7C/330/2015-64 zo dňa 24.2.2016 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 27.243,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne od 24.1.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku a p o t v r d z u j e rozsudok aj vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie vyhradil rozhodovanie o trovách konania do 30 dní po právoplatnosti. N e d o t ý k a sa rozsudku vo zvyšku odvolaním nenapadnutom. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania od žalovaného v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi ( ďalej žalovaný ) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (ďalej žalobca) sumu 27.243,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 24.1.2014 do zaplatenia a to všetko do 3 dní po právoplatnosti. Vo zvyšku úroku z omeškania súd návrh (ďalej žaloba) zamietol. Rozhodnutie o trovách konania vyhradil do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. 2. Pri právnom posúdení veci vychádzal z hmotnoprávnych ustanovení § 420 ods.1, 442 ods.1 Občianskeho zákonníka v aplikácii s § 135 ods.1 veta tretia Občianskeho súdneho poriadku ( poznámka odvolacieho súdu - v znení účinnom do 30.6.2016 ) a konštatoval, že sa žalobca dôvodne domáha od žalovaného zaplatenia žalovanej istiny titulom náhrady škody. Zistený skutkový stav ohľadom zavineného protiprávneho konania žalovaného, vzniku škody, jej výšky nebol medzi účastníkmi sporný. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný sa dopustil trestného činu lúpeže, za ktorý bol právoplatným rozsudkom súdu uznaný za vinného a odsúdený. S poukazom na § 135 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku súd je pri náhrade škody viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto tento trestný čin spáchal. V aktuálne súdenej veci tak boli naplnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Žalovaný svojim zavineným protiprávnym konaním, za ktorý bol uznaný vinným a odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 28 T 167/2014 zo dňa 10.3.2015 ( schválená dohoda o vine a treste zo dňa 3.11.2014 uzavretá medzi prokurátorom Generálnej prokuratúry v Bratislave a obvineným - aktuálne žalovaný) právoplatným 10.3.2015 - spôsobil žalobcovi majetkovú škodu, ktorá bola v priamej súvislosti s jeho protiprávnym konaním, výšku škody žalobca preukázal listinnými dôkaznými prostriedkami. Pri posudzovaní nároku žalobcu na úrok z omeškania súd postupoval podľa § 517 ods.1,2 v aplikácii s § 563 Občianskeho zákonníka, zohľadnil aj ust.§ 3 Nariadenia Vlády SR č.87/1995 v znení účinnom do 31.3.2013, ako aj § 10 písm. c) označeného právneho predpisu v znení účinnom od 1.2.2013 a pri stanovení momentu, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, vychádzal z kvalifikovaného uplatnenia nároku na náhradu škody pri výsluchu svedka - poškodeného dňa 22.1.2014, ktoré žalovaný ani nerozporoval. Tak splatnosť záväzku nastala nasledujúci deň, t.j. 23.1.2014 a dňom nasledujúcim po tomto dni, teda 24.1.2014 bol žalovaný v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Súd uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania od 24.1.2014, výška úrokov z omeškania k prvému dňu omeškania v zmysle § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 v spojení s § 10 predstavovala 8,25% (záväzkovoprávny vzťah zo zodpovednosti za škodu vznikol pred 1.2.2013), na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovaného . Vo zvyšku úroku z omeškania súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, konštatoval, že v tejto časti sa jedná o nárok prekračujúci zákonom kogentne stanovenú hornú hranicu úrokov z omeškania. 3. Okresný súd sa podrobne zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesol voči uplatnenému nároku žalovaný. Po právnej stránke posudzoval túto otázku podľa ust. § 100 ods.1, § 106 ods.1, 2, § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Vychádzal z toho, že pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. V súdenej veci ide o subjektívnu lehotu dvojročnú, pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek, a to kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť v žalobnom návrhu na súde (pričom tento okamih sa nemusí kryť s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním) a druhá zložka je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Objektívna lehota je v súdenom prípade desaťročná, ide o škodu spôsobenú úmyselne, táto začne plynúť od okamihu škodnej udalosti, teda je viazaná na udalosť, z ktorej škoda vznikla a zahŕňa nielen protiprávny úkon, ale aj vznik samotnej škody. 4. Súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou právneho zástupcu žalovaného ohľadom spočívania premlčania a uplynutia objektívnej premlčacej doby. Žalobcom v trestnom konaní uplatnená škoda zo dňa 9.2.2004 a následne v rámci výsluchu svedka poškodeného dňa 1.2.2004 bola uplatnená vo fáze trestného stíhania, teda pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe a následne bolo toto trestné stíhanie prerušené, t.j. v tejto fáze bola škoda uplatnená len všeobecne voči neznámym páchateľom, preto sa nejednalo o kvalifikované uplatnenie nároku na náhradu škody, ktoré vyžaduje nielen špecifikáciu výšky škody ale aj označenie osoby páchateľa, resp. škodcu. Preto podľa názoru súdu v tomto štádiu trestného konania nedošlo k riadnemu uplatneniu náhrady škody, tak ani k spočívaniu subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka. Za kvalifikované uplatnenie nároku na náhradu škody súd považoval jeho uplatnenie pri výsluchu svedka - poškodeného dňa 22.1.2014, t.j. keď už bola uplatnená voči konkrétnym osobám. V posudzovanej veci však objektívna 10-ročná premlčacia lehota začala plynúť od okamihu škodnej udalosti, t.j. od 21.11.2003 a uplynula dňa 21.11.2013, právo žalobca na náhradu škody v tejto lehote neuplatnil, uplatnil ho až dňa 22.1.2014. Nárok žalobcu na náhradu škody sa premlčal ešte dňa 21.11.2013, preto podanie žaloby na súd dňa 8.7.2015 vo vzťahu k možnému spočívaniu premlčacích lehôt je irelevantné. Za rovnako bez právneho významu súd vyhodnotil posudzovanie subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko jej začiatok nastal až po skončení objektívnej doby. 5. Vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní namietal nesúlad vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného s dobrými mravmi, súd sa s touto skutočnosťou zaoberal s osobitným zameraním sa na okolnosti za ktorých bola námietka premlčania vznesená. Súd poukazuje na to, že žalobca preukázal dôvody, ktoré mu bránili uplatniť svoj nárok v rámci premlčacej doby, jej márne uplynutie sám nezavinil, na jeho strane existovala objektívna prekážka, ktorá mu bránila uplatniť svoj nárok riadne, v rámci plynutia premlčacej doby. Touto objektívnou prekážkou bolo nezistenie osoby zodpovednej za vznik škody v objektívnej premlčacej dobe orgánmi činnými v trestnom konaní, nakoľko udalosťou z ktorej škoda vznikla bola trestná činnosť. Zisťovať trestnú činnosť, objasňovať okolnosti svedčiace o spáchaní trestného činu, zisťovať osobu páchateľa je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré konajú z úradnej povinnosti. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že orgány činné v trestnom konaní nezistili osobu páchateľa skutku, v dôsledku ktorého vznikla škoda, resp. ju zistili až so značným časovým odstupom od spáchania skutku. V danom prípade bolo žalovanému vznesené obvinenie dňa 20.11.2013, stalo sa tak v posledný deň objektívnej premlčacej doby a je nepochybné, že k tomuto dňu žalobca nemohol disponovať vedomosťou, že bolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, keď trestné stíhanie bolo prerušené a až po zistení nových skutočností bolo rozhodnuté o pokračovaní v trestnom stíhaní,- túto vedomosť mohol nadobudnúť až po vznesení obvinenia, t.j. v dobe kedy už objektívna premlčacia doba uplynula, kedy si pri svojom výsluchu dňa 21.1.2014 už uplatnil nárok na náhradu škody voči konkrétnej osobe. Žalobca ako poškodený, nemal možnosť a ani povinnosť sám zistiť osobu, ktorá je za vznik škody zodpovedná a sám po nej pátrať. Zisťovať trestnú činnosť, objasňovať okolnosti svedčiace o spáchaní trestného činu, zisťovať osobu páchateľa je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré konajú z úradnej povinnosti. Žalovaný ako osoba, ktorá vznik škody svojou trestnou činnosťou spôsobila, svoju trestnú činnosť zatajoval, pričom si bol vedomý, že sa jej dopustil, že spôsobil žalobcovi škodu, keďže sa k trestnému činu priznal, avšak až po tom, čo voči nemu bolo vznesené obvinenie dňa 20.11.2013 a taktiež so značným časovým odstupom ( 3.11.2014 ) aj s prokurátorom uzatvoril dohodu o vine a treste. Okresný súd v súhrne všetkých dôvodov posúdil vznesenú námietku premlčania ako uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi, podľa názoru súdu bola iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť žalobcu ako účastníka právneho vzťahu, dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou pre žalovaného bolo vedľajšie a z hľadiska neho išlo o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor žalobcu, a teda o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené okolnosti napĺňajú podľa názoru prvoinštančného súdu výnimočný dôvod pre tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. 6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný, domáhal sa zmeny rozsudku, v rámci žiadanej zmeny zamietnutia žaloby, uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania, výšku trov aj vyšpecifikoval. Nesúhlasil s hodnotením súdu, že ním ( odvolateľom ) vznesená námietka premlčania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Rozhodnutie súdu v tomto smere označuje odvolateľ za svojvoľné a arbitrárne. Argumentuje najmä tým, že samotný dôvod na vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Ak dlžník na súde vznesie námietku premlčania voči právu veriteľa, súd je povinný na vznesenú námietku premlčania prihliadať a podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie veriteľovi právo priznať. Ustanovenie § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka týkajúce sa zásady dobrých mravov možno síce aplikovať aj vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania, avšak rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov spojených iba s uplatneným nárokom, ale aj z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená cituje odvolateľ z rozhodnutia NS ČR zo dňa 31.8.2004 sp.zn. 25 Cdo 2648/2003. Dodáva, že podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR ( napr. rozhodnutie NS SR 1 Cdo 148/2004 ) dôvodne vznesenú námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Súdu vytýka, že svoje rozhodnutie oprel o judikatúru, ktorá priamo na vec nijak nedopadá, použil právne vety bez tohto, aby sa s obsahom konkrétneho rozhodnutia dôsledne zoznámil a analyzoval ho, použil pri svojej argumentácii precedensy, ktoré na daný skutkový stav nedopadajú. Je nepochybné, že on ( žalovaný, odvolateľ) uplatnil námietku premlčania právne relevantným spôsobom a sám nijakým spôsobom neprispel k tomu, aby došlo k premlčaniu žalobcovho nároku. Súd založil svoje rozhodnutie o odmietnutí námietky premlčania z okolnosti a dôvodov spojených s uplatneným nárokom ( škoda bola spôsobená úmyselným trestným činom), a nie z okolnosti za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Len zo samotnej skutočnosti, že ku škode došlo v dôsledku spáchania úmyselného trestného činu a že polícia nebola schopná objasniť vec po dobu viac ako 10 rokov nemožno eo ipso vyvodiť záver, že takéto právo žalobcu na náhradu škody je nepremlčateľné. Z dikcie a teleológie ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepochybne vyplýva, že zákonodarca operuje s možnosťou úmyselne spôsobenej škody a takéto konanie okrem trestných noriem (resp. priestupkových) sankcionuje tým, že privileguje postavenie poškodeného a predlžuje objektívnu zložku premlčacej doby z troch na desať rokov. 7. Odvolateľ argumentuje ďalej tým, že v súdenej veci súd zjavne svojvoľne vykladal a aplikoval § 3 ods. l Občianskeho zákonníka na daný skutkový stav, čím zasiahol do jeho práva na zákonný a spravodlivý súdny proces. Extenzívny výklad a aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( v spojení s § 39 OZ ), je v právnom štáte neprípustná. Pri aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže zostať nepovšimnutá otázka, či ten- ktorý z účastníkov právneho vzťahu, v ktorého prospech má byť aplikovaný korektív dobrých mravov, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídateľnosti pri uplatňovaní svojich subjektívnych práv. Ak by sa aj hypoteticky pripustilo, že premlčacia doba ešte neuplynula a spočívala od 22.1.2014 do 10.3.2015, kedy skončilo trestné konanie a súd odkázal žalobcu so svojim nárokom na civilné súdne konanie, tak žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil až dňa 8.7.2015, teda po uplynutí 3 mesiacov a 28 dní po opätovnom ( teoretickom) začatí plynutia premlčacej doby. Vec nebola skutkovo zložitá na prípravu žaloby, žalobcovi nič nebránilo podať žalobu do 7 dní po skončení trestného konania, dokonca aj skôr. 8. Extenzívny výklad a subsumovanie skutkového stavu pod ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli podľa odvolateľa v rozpore s poslaním a účelom korektívu dobrých mravov. Zo skutkového stavu v súdenej veci nevyplýva žiadna relevantná okolnosť, z ktorej by bolo uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ zákonodarca expressis verbis formuloval v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka pravidlo, že objektívna zložka premlčacej doby je pri škode spôsobenej úmyselne 10 rokov, vyjadril tým vôľu prísnejšie postihovať úmyselné spôsobenie škody, z čoho vyplýva jasný záver, ne nejde o medzeru v zákone, ktorú by mohol súd zakryť extenzívnym výkladom, resp. analógiou a už vôbec nie nenáležitým použitím korektívu dobrých mravov. Zákonodarca jasne dal najavo, že právo na náhradu škody spôsobenej úmyselným trestným činom sa premlčuje, a to v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Len zo samotnej skutočnosti, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu úmyselným trestným činom, nemožno bez ďalšieho vyvodiť skutkový a právny záver, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného v rámci jeho procesnej obrany v občianskom súdnom konaní je v rozpore s dobrými mravmi. Ide o postup súdu v tomto smere svojvoľný, arbitrárny, pričom súd si celkom zjavne prisvojil právomoc zákonodarcu, keď de facto zaviedol v rámci tohto konania nepremlčateľnosť nároku na náhradu škody spôsobenej úmyselným trestným činom a to v rozpore s kogentnou úpravou premlčania v Občianskom zákonníku. Riešenie, ktoré v súdenej veci si súd zvolil, nie je zlučiteľné s princípom právneho štátu. Voľná úvaha sudcu v danom prípade vôbec nepripadala do úvahy a argumentácia súdu v odôvodnení rozsudku je maskovaním čisto subjektívnych názorov sudkyne, ktorej argumentácia má vzbudzovať dojem objektivity. Niet pochýb o tom, že zamietnutie žaloby z dôvodu vznesenia námietky premlčania môže javiť ako tvrdé a nespravodlivé riešenie, najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol poškodený trestným činom spáchaným žalovaným. Avšak právna úprava týkajúca sa premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je natoľko jasná, že do úvahy neprichádza žiadna možnosť ako zvrátiť negatívne dôsledky uplynutia objektívnej premlčacej doby. 9. Odvolateľ poukazuje aj na základný princíp, že každý zodpovedá za sféru svojho vplyvu a s ním súvisí aj princíp vigilantibus iura scripta sunt, v zmysle ktorého si každý má strážiť svoje práva (právo patrí bdelým), pokiaľ tak neurobí, ide to na jeho ťarchu. Na tomto princípe je vystavaný celý systém subjektívnej zodpovednosti za škodu. Ak žalobca uplatňuje svoje právo po prvý krát až po uplynutí 10 ročnej premlčacej doby v rámci adhézneho konania dňa 22.1.2014 a po druhý krát až po uplynutí takmer 4 mesiacov od skončenia trestného konania (podaním žaloby dňa 8.7.2015), nemožno jeho negatívny status korigovať použitím § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ dodal, že nemožno rovnako akceptovať ani argumentáciu súdu, že žalovaný zodpovedá za uplynutie 10-ročnej premlčacej doby. Žalovaný ako pôvodca škody, ktorý vznikla úmyselným trestným činom, nemá právnu povinnosť inkriminovať vlastnú osobu. Ak žalovaný nijako neprispel k objasneniu trestného činu, ktorým vznikla žalobcovi škoda, takéto jeho konanie rozhodne nie je konaním v rozpore s dobrými mravmi v ich juristickom poňatí, v dôsledku ktorého mohol súd v občianskoprávnom konaní odmietnuť žalovaným vznesenú námietku premlčania. Napokon z obsahu spisu nevyplýva žiadny dôkaz ani tvrdenie, že by žalovaný bránil orgánom činným v trestnom konaní objasniť predmetný trestný čin a vyšetrovanie skončiť (objasniť) v dobe, keď ešte nedošlo k premlčaniu nárokov žalobcu. S prihliadnutím na skutočnosť, že právna úprava umožňuje poškodenému uplatniť právo na náhradu škody spôsobenej mu úmyselne v 10-ročnej premlčacej dobe, a rovnako tak umožňuje štátu potrestať páchateľa trestného činu v 10-ročnej premlčacej dobe (v danej veci), kedy sa uvedené práva oslabujú, plynutím času až zaniknú je podstatná. Súd mal pri výklade aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na daný skutkový stav vyhnúť takému výkladu, ktorý je pochybný, a to hlavne s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie a v dôsledku ktorých sa v danom prípade formalisticky, svojvoľne a arbitrárne priklonil na stranu žalobcu oproti žalovanému. Odvolaním napadnutý rozsudok možno hodnotiť ako arbitrárny, nemajúci oporu v aplikovaných právnych normách a svojimi účinkami porušujúci obsah základného práva žalovaného na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 10. Odvolateľ argumentoval ďalej i tým, že podľa jeho názoru žalobca nepreukázal výšku skutočnej škody. Predložil ako dôkaz na preukázanie výšky škody (27.243,22 eur) tabuľku z rozpisom tržieb z jednotlivých predajní, ku ktorej priložil výdavkové pokladničné doklady a jedno čestné vyhlásenie. Uvedené listiny nie sú dôkazmi, ale z procesného hľadiska ide iba o skutkové tvrdenia žalobcu. Výšku škody musí žalobca preukázať, nestačí len túto tvrdiť. Výška škody v odsudzujúcom rozsudku uvedená ako kvalifikačný moment, aj keď je uvedená vo výroku trestného rozsudku v presnom vyčíslení, nie je záväzná v zmysle ustanovenia § 135 O.s.p., preto je súd v civilnom konaní povinný vykonať dokazovanie na účelom ustálenia výšky škody. Súd založil svoje skutkové tvrdenia ohľadom výšky škody len na tvrdeniach žalobcu bez predloženia náležitých dôkazov. Za relevantný dôkaz možno považovať len faktúru č. ZA - 001/98 týkajúcu sa bezpečnostného kufríka a doklady za vyplatenú škodu zamestnancom, tak relevantne je preukázaná škoda iba vo výške 920,44 eur. 11. Odvolateľ poukazuje aj na prekážku litispendencie, vo vzťahu k spoluškodcom (C. R. a U. U.) prebieha trestné stíhanie vo fáze súdneho konania (bola podaná obžaloba) na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 35T/2/2014, v ktorom konaní si žalobca uplatňuje škodu aj voči týmto osobám, preto tvrdí, že začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo iné súdne konanie. Totožnosť veci je v danom prípade daná totožnosťou predmetu konania. Pri rozhodovaní o povinnosti na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktorý spáchal obvinený spoločne s ďalšími osobami, ktorých trestné stíhanie je však vedené samostatne, nemôže súd uložiť povinnosť na náhradu škody aj týmto spolupáchateľom, aj keď za škodu všetci zodpovedajú spoločne a nerozdielne podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle solidárnej zodpovednosti sa môže veriteľ rozhodnúť, či bude vymáhať škodu súdnou cestou od všetkých solidárne zaviazaných škodcov, alebo len od jedného, prípadne niektorých z nich. V danej veci prebieha aj adhézne konanie voči ostatným spoluškodcom a v adhéznom konaní môže súd rozhodnúť tak, že podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rozdelí na škodcov podľa miery účasti, prípadne poškodeného odkáže na občianske súdne konanie, v ktorom žalobca nemusí uniesť dôkazné bremeno a žalobu zamietne v celku alebo v určitej časti. Pri solidárnom záväzku nemôže žalobca žalovať v dvoch (a viacerých) súdnych konaniach, rovnako nemôže poškodený uplatňovať nárok na náhradu škody v dvoch rôznych konaniach súbežne, nakoľko môžu vzniknúť dve rôzne skutkové zistenia a tým rôzne meritórne rozhodnutia o tej istej veci, čo je neprípustné. Rozsudok vynesený voči niektorému zo solidárne zaviazaných dlžníkov pôsobí len proti nemu, pre ostatných dlžníkov nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci. V prípade pasívnej solidarity tak nemôžu byť súčasne vedené viaceré nachádzacie konania, pretože by o tom istom hmotnoprávnom základe mohli vzniknúť viaceré protichodné rozsudky, týkajúce sa istiny. To znamená, že ak veriteľ žaloval na plnenie jedného z dlžníkov, do doby pokiaľ sa na základe právoplatného rozsudku bezúspešne neuskutočnilo exekučné konanie, ďalšieho solidárne zaviazaného dlžníka nemôže žalovať o plnenie. Je neprípustné, aby v adhéznom konaní súd založil medzi dvoma škodcami delenú zodpovednosť podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak súčasne v inom súdnom konaní týkajúcom sa rovnakého predmetu vedenom proti tretiemu spolu škodcovi by súd založil zodpovednosť za celý záväzok vzniknutý škodovou udalosťou, pričom môžu súdy pri ustálení celkovej výšky škody dôjsť k diametrálne odlišným záverom. Konanie tak malo byť zastavené pre prekážku litispendencie. 12. Žalobca v písomnej reakcii na odvolanie žalovaného tvrdí, že súd spor prejednal i rozhodol v súlade s príslušným procesným i hmotným právom. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t.j. ide o výkon práva realizovaného, nie za účelom dosiahnutia nejakého napr. ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia iného subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom vyjadreným v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nedodržanie podmienok výkonu práva uvedených v § 3 ods. 1 OZ a prekročenie zákonného rámca výkonu práva predstavuje exces, ktorého následkom je, že takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu. Žalobca si je vedomý, že nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti, aj s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľná. A práve za takéto považuje žalobca konanie žalovaného a okolnosti za ktorých námietku premlčania v prejednávanej sporovej veci vzniesol. Žalobca poukazuje na to, že on na pojednávaní vo veci aj uviedol, v čom podľa jeho názoru spočívajú konkrétne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania nároku žalobcu žalovaným uplatnená a ktoré považuje za naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, že odôvodňujú tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania konajúcim súdom. Súhlasne s konajúcom okresným súdom žalobca tvrdí, že námietka premlčania bola v predmetnej sporovej veci žalovaným vznesená, kedy mu už bolo známe, že došlo k premlčaniu lehôt (výklad žalovaného i konajúceho okresného súdu) na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody, žalovaný úmyselne využil, že až po uplynutí takmer 10 rokov orgány činné v trestnom konaní odhalili jeho i ďalších páchateľov závažných trestných činov, účelovo kalkuloval s tým, že obstojí vznesená námietka premlčania bez skúmania ďalších súvislostí súdom, chcel účelovo využiť inštitút zákona, aby sa následne vyhol plneniu. Práve pre takéto výnimočné prípady zákon pripúšťa podľa žalobcu odopretie právnej ochrany nezohľadnením námietky premlčania, ako to urobil konajúci súd, ktorý vykonal dokazovanie dôsledne a právne relevantným spôsobom a rovnocenne vyhodnotil argumenty a vyjadrenia oboch účastníkov a toto právne aj odôvodnil. Je predsa neakceptovateľné, aby páchateľ závažného úmyselného trestného činu vyčítal konajúcemu súdu, že mu odmietol poskytnúť právnu ochranu, pričom súd konal v súlade s právom. Podľa názoru žalobcu v priebehu vedeného konania, ale i pri rozhodovaní rezonovala a bola prítomná spravodlivosť ako hodnotový činiteľ, preto žiada odvolací súd o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie pre vecnú správnosť. 13. Žalovaný v písomnej reakcii na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu opakovane argumentoval, že tak súd, ako aj žalobca odôvodňujú odmietnutie námietky premlčania z okolnosti a dôvodov spojených s uplatneným nárokom, t.j. zo samotného spáchania trestného činu, a nie z okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Každé spáchanie úmyselného trestného činu je pritom konaním contra bonos mores, preto ďalšie použitie korektívu dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 O.z. na daný skutkový stav a odmietnutie námietky premlčania vychádzajúc iba z okolností, za ktorých bola škoda spôsobená (trestný čin spáchaný), je neprípustné a je porušením princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces a v rámci neho zásady ne bis in idem. Dodáva, že každé vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za cieľ poškodiť druhú stranu ako účastníka právneho vzťahu, veď to je základ obrany každého žalovaného, ak je takáto skutočnosť prítomná, hoc nárok žalobcu je nesporný. Vo vzťahu ku konaniu žalovaného je pritom irelevantné, že orgány činné v trestnom konaní zistili osobu páchateľa neskoro. Súd judikuje v podstate to, že každá škoda spôsobná úmyselným trestným činom je nepremlčateľná a každá prípadná námietka premlčania vznesená škodcom je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo je vždy vnesená na úkor práva poškodeného. Takýto výklad súdu je ústavne nekonformný. Predpokladom úspešného uplatnenia korektívu dobrých mravov vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania je výlučne prítomnosť takého konania žalovaného, ktorým aktívne realizuje inak právne relevantné úkony, ktoré smerujú k vyvolaniu účinkov uplynutia premlčacej doby (napr. úmyselné zavádzanie žalobcu rokovaniami o mimosúdnom splnení jeho pohľadávky, pričom k dohode by nakoniec nedošlo a účelom bolo len predlžovanie plynutia času tak, aby uplynula premlčacia doba). Žalovaný ale nemá právnu povinnosť inkriminovať vlastnú osobu a nemôže zodpovedať ani za uplynutie 10-ročnej premlčacej doby. Ak žalovaný nijako neprispel k objasneniu trestného činu, ktorým vznikla žalobcovi škoda, takéto jeho konanie rozhodne nie je konaním v rozpore s dobrými mravmi v ich juristickom poňatí, v dôsledku ktorého by mohol súd v občianskom právnom konaní odmietnuť žalovaným vznesenú námietku premlčania. 14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala na to oprávnená strana sporu, v zákonom stanovenej lehote, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku) postupom podľa 396 ods. 1 CSP v spojení s 219 ods. 3 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 CSP. 15. Krajský súd odvolacím prieskumom zistil, že súd prvej inštancie spor uzavrel v súlade s právom. Dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu, z vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a dôsledne postupoval pri aplikácii ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pokiaľ vyhodnotil výkon práva žalovaného spočívajúci v uplatnení námietky premlčania voči nároku žalobcu za rozporný s dobrými mravmi. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia sa vysporiadal so zásadnými skutkovými a právnymi otázkami z ktorých pri tomto svojom závere vychádzal. Uviedol aj konkrétne ustanovenia hmotného práva, ktoré na súdenú vec aplikoval. Písomné odôvodnenie rozhodnutia po obsahovej stránke je naplnením práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie. S písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil a na dôvody rozhodnutia aj poukazuje. 16. Krajský súd považuje však za svoju povinnosť vyjadriť sa k základným odvolacím argumentáciám odvolateľa. 17. Pokiaľ odvolateľ v štádiu odvolacieho konania poukazuje na dôvody, ktoré podľa neho vedú k záveru o existencii litispendencie a namieta výšku skutočnej škody, po obsahovej stránke ide o skutkové odvolacie argumentácie, ktoré neboli vznesené v prvoinštančnom konaní. Z tohto dôvodu v štádiu odvolacieho konania treba ich hodnotiť a aj ich odvolací súd hodnotil ako nové skutočnosti, na ktoré už v tomto štádiu rozhodovania prihliadnuť ( riešiť, posudzovať ) vzhľadom na sporový charakter konania nemožno. Nič nebránilo odvolateľovi, aby uvedené argumenty či už v písomnom vyjadrení k žalobe, alebo priamo na pojednávaní cestou svojho právneho zástupcu vzniesol, takto sa však nestalo, hoc súd prvej inštancie umožnil stranám sporu patričný procesný priestor (zákonný), aby až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej argumentovali, označili, predkladali návrhy na vykonanie dokazovania, bolo na stranách sporu, či uvedené procesné práva v rámci umožneného procesného priestoru pred súdom prvej inštancie využijú alebo nie. Odvolací súd dodáva navyše, že prekážku litispendencie v posudzovanej veci nezistil. 18. Nebolo sporné, že žalobca v danom právnom vzťahu vystupuje ako poškodený, ktorý utrpel škodu v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného. Okolnosť, že žalovanému škoda vznikla v bezprostrednej súvislosti so zavineným konaním žalovaného, bola preukázaná jednoznačne odsudzujúcim trestným rozsudkom, v ktorom bolo zároveň konštatované zavinenie žalovaného, bol mu uložený trest a poškodení boli odkázaní svojimi nárokmi na konanie občianskoprávne. Následne si žalobca svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému uplatnil podaním predmetnej žaloby u súdu. Okresný súd uplatnený nárok po právnej stránke posúdil podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich problematiku náhrady škody. Náležite a komplexne sa zaoberal a aj vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným voči nároku žalobcu. Je bez akýchkoľvek pochýb, že premlčacia lehota v prípade náhrady škody je kombinovaná, pozostáva zo subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty. Nebol v konaní spor ohľadne začiatku a plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, že táto lehota začala plynúť už po uplynutí desať ročnej objektívnej premlčacej lehoty, a nebolo sporné, že objektívna lehota, ktorá v danom prípade bola 10-ročná, keďže jednalo o škodu spôsobenú úmyselným trestným činom, už uplynula, následne, že sa nárok žalobcu v celom rozsahu premlčal v 10- ročnej objektívnej premlčacej lehote. 19. Odvolateľ namieta nesprávny záver súdu prvej inštancie, keď kvalifikovane vznesenú námietku premlčania vznesenú ním voči nároku žalobcu neakceptoval, vyhodnotil výkon tohto jeho zákonného práva v rozpore s dobrými mravmi, aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba dať za pravdu odvolateľovi, že aplikovateľnosť ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na tom základe neuznanie kvalifikovane vznesenej námietky premlčania pre rozpor výkonu tohto práva s dobrými mravmi môže byť dané iba výsledkom výnimočnosti prejednávanej veci. Okresný súd však zohľadnil v posudzovanej veci všetky špecifické súvislosti, individuálne okolnosti za ktorých došlo k vzneseniu námietky premlčania žalovaným, rozhodnutie súdu nebolo ani svojvoľné a ani arbitrárne, pretože vyargumentoval komplexne, v čom vidí výnimočné dôvody, ktoré ho viedli k záveru o neakceptovateľnosti výkonu tohto práva žalovaného pre rozpor s dobrými mravmi, ide o dôvody s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolacie argumentácie odvolateľa založené na odlišnom názore neboli spôsobilé spochybniť a ani vyvrátiť vecnú správnosť rozhodovania súdu prvej inštancie. 20. Krajský súd konštatuje, že závery súdu prvej inštancie sú zákonné a spravodlivé. 21. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodnutie okresného súdu vychádza z procesno-právnej úpravy účinnej ku dňu vydania rozhodnutia. 22. Krajský súd sa nedotýkal rozsudku vo zvyšku ( zamietnutie žaloby o zvyšku úroku z omeškania ) pretože tento výrok odvolaním napadnutý nebol. 23. Podľa § 396 ods. 1 CSP v aplikácii s § 255 ods. 1 CSP krajský súd úspešnej strane sporu - žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania od strany neúspešnej - žalovaného. 24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.