Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/145/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115230271 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115230271.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Márie Dubcovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Mestský Hokejový klub 32 Liptovský Mikuláš, a.s., so sídlom Partizánov 14, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 413 941, právne zastúpeného FIAČAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, proti žalovanému: HOLLSTAV, s.r.o., so sídlom Horná Skotňa 2945, 024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 43 823 734, právne zastúpenému LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Námestie Andreja Hlinku 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, o zaplatenie úrokov z omeškania zo 6.000,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 451/2015-50 zo dňa 24.06.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 451/2015-50 zo dňa 24.06.2016 p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 6.000,- Eur od 26.11.2014 do 04.02.2016, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a trovy konania vo výške 6,63 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 789,35 Eur, na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 269 ods. 2 OBZ, § 324 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 a 2 OBZ, § 1 ods. 1, 2, 3 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobe po splnení zákonných podmienok platobným rozkazom č. k. 10Cb 451/2015-24 zo dňa 07.12.2015 v celom rozsahu vyhovel. V zákonom stanovenej 15-dňovej lehote podal proti vydanému platobnému rozkazu žalovaný odôvodnený odpor, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu v celom rozsahu zo zákona. Žalovaný podaný odpor odôvodnil tým, že uplatnený nárok považuje za predčasný, neopodstatnený a neoprávnený s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.1999, sp. zn. 2Cdo 124/98, a preto žiadal platobný rozkaz zrušiť v celom rozsahu a nariadiť pojednávanie vo veci. 4. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 07.03.2016 žalobca vzal žalobný návrh v časti o zaplatenie žalovanej istiny 6.000,- Eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť s poukazom na skutočnosť, že žalovaný dňa 04.02.2016 zaplatil na účet žalobcu dlžnú istinu vo výške 6.000,- Eur. Súčasne žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,05% z uhradenej istiny 6.000,- Eur od 26.11.2014 do dňa úhrady, t.j. dňa 04.02.2016 vo výške 648,62 Eur. Okresný súd Žilina uznesením č.k. 10Cb/451/2015-41 zo dňa 15.04.2016 konanie v časti o zaplatenie istiny 6.000,- Eur zastavil. Súčasne rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku žalobcovi. Predmetom konania tak zostala žaloba na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 6.000,- Eur od 26.11.2014 do 04.02.2016. 5. K svojmu postupu v prvoinštančnom konaní súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“), poukázal na predmet konania a obsah „§ 200ea ods. 1 O.s.p., ods. 3 O.s.p., a ďalej ustanovenia § 115a ods. 2 O.s.p. súd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb 451/2015-45 zo dňa 17.06.2016, uverejneným na úradnej tabuli súdu, oznámil miesto a čas vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania.“ „Podľa § 115a ods. 2 z.č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Podľa § 200ea ods. 1 O.s.p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.“ 6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vzhľadom na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov posúdil právny vzťah medzi účastníkmi konania ako obchodno-právny. Z tvrdení žalobcu a predložených listinných dôkazov vyplynulo, že záväzkovo- právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe písomne uzatvorenej zmluvy o reklame zo dňa 01.11.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie práva nájmu plochy na zimnom štadióne v Liptovskom Mikuláši za dohodnuté nájomné s dobou nájmu od 01.11.2014 do 31.03.2015. Žalovaný sa podľa zmluvy zaviazal zaplatiť žalobcovi cenu dojednaného plnenia na podklade žalobcom vystavenej faktúry vo výške 10.000,- Eur + DPH. Žalobca vyúčtoval žalovanému cenu plnenia faktúrou č. 2014019 zo dňa 01.11.2014 v sume 12.000,- Eur s dátumom splatnosti 25.11.2014. Z výpisov z účtu žalobcu mal okresný súd nesporne preukázané, že na predmetnú faktúru žalovaný čiastočne plnil dňa 18.12.2014 sumu 3.000,- Eur a dňa 12.02.2015 sumu 3.000,- Eur. Po začatí konania žalovaný zaplatil zostávajúcu časť fakturovanej istiny vo výške 6.000,- Eur dňa 04.02.2016. 7. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok v lehote splatnosti faktúry, ktorou žalobca v súlade s uzavretou zmluvou vyúčtoval žalovanému nájomné za reklamnú plochu, vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Pri neexistencii osobitnej dohody o sadzbe úrokov z omeškania vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie úrokov v zákonom stanovenej výmere podľa § 369 ods. 2 OBZ s použitím „§ 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, t. j. vo výške 9,05% ročne počítané zo sumy pôvodne žalovanej istiny 6.000,- eur odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 2014019, t.j. od 25.11.2014 do zaplatenia sumy 6.000,- eur, t.j. do dňa 04.02.2016“. O trovách prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa § 146 ods. 2 OSP a § 142 ods. 1 OSP. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že žalovaný dlžnú istinu zaplatil na účet žalobcu, a to dňa 04.02.2016, pričom „navrhovateľ sa s odporcom mimosúdne dohodol, že po splatení istiny zo strany odporcu mu budú navrhovateľom odpustené úroky z omeškania, pričom sa spor medzi stranami dorieši mimosúdnou cestou. Odporca totiž od začiatku spochybňoval rozsah navrhovateľom vykonanej reklamy, avšak aj v záujme vyhnúť sa plateniu úrokov z omeškania ako aj trov konanie, istinu v plnom rozsahu vyrovnal. Týmto krokom však svoj dlh v plnej výške neuznal, naopak, s navrhovateľom bol odporca dohodnutý na ďalších rokovaniach, na ktorých sa mala táto otázka riešiť. Zo strany odporcu bola vyššie uvedená dohoda dodržaná, avšak zo strany navrhovateľa nedošlo k späťvzatiu návrhu v plnom rozsahu.“ Žalobca porušil dobré mravy, a „takýto výkon práva je nezákonný. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujeme, aby krajský súd v Žiline odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta alebo aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 24.06.2016 sp.zn. 10Cb/451/2015 v zmysle ustanovenia § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“ 9. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý považoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny, vyhlásený po náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý okresný súd správne právne posúdil. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že sa so žalobcom mimosúdne dohodol, že po splatení istiny mu budú žalobcom odpustené úroky z omeškania a tým, že žalobca si tieto úroky z omeškania v konaní uplatnil, malo dôjsť k porušeniu dobrých mravov. Žalovaný tieto svoje tvrdenia ničím nedoložil, dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu žiadnej mimosúdnej dohody, že po zaplatení istiny žalobca odpustí žalovanému úroky z omeškania. V dôsledku podanej žaloby, žalovaný po podaní žaloby uhradil žalobcovi istinu, čím svoj záväzok uznal. Bolo teda nepochybné, že sa dostal do omeškania so splatením svojho záväzku, preto žalobcovi patria úroky z omeškania tak, ako boli vyčíslené a okresným súdom priznané. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Toto vyjadrenie bolo doručené dňa 20.10.2016 právnemu zástupcovi žalovaného na vyjadrenie v lehote 10 dní, ktorý sa však v stanovenej lehote nevyjadril. 10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie. 11. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného osobne dňa 08.08.2016 (č.l. 55 a nasl. spisu). V odvolacom konaní bolo postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 13. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 17. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že dlžnú istinu žalobcovi zaplatil na účet žalobcu dňa 04.02.2016, pričom sa mal mimosúdne dohodnúť, že po zaplatení istiny budú žalovanému žalobcom odpustené úroky z omeškania a spor sa dorieši mimosúdnou cestou a tiež, že od začiatku spochybňoval rozsah žalobcom vykonanej reklamy, avšak v záujme vyhnúť sa plateniu úrokov z omeškania ako aj trov konania istinu v plnom rozsahu zaplatil. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v odvolaní poukazuje krajský súd na obsah spisového materiálu a vykonané dokazovanie okresným súdom, z ktorých bolo zrejmé, že zo strany žalovaného dňa 04.02.2016 došlo skutočne k úhrade istiny, v dôsledku ktorej okresný súd konanie v zodpovedajúcej časti na základe dispozície žalobcu so žalobou zastavil samostatným uznesením. Krajský súd poukazuje na to, že v relevantnom štádiu prvostupňového konania žalovaný uvedené tvrdenia uvádzané v odvolaní netvrdil a k odvolaniu nepripojil žiadne listinné dôkazy. Odvolací súd uvádza, že záväzok žalovaného vyplýval zo záväzkového vzťahu, kde zo strany žalobcu k plneniu došlo a žalovaný bol povinný uhradiť cenu tohto plnenia. K momentu rozhodovania odvolacieho súdu nebolo preukázané, že žalovaný žalobou uplatnený nárok žalobcovi riadne v lehote splatnosti uhradil, pričom sa poukazuje na uskutočnené úhrady žalovaným a ich dátumy. Ak žalovaný neuhradil svoj záväzok riadne a včas dostal sa do omeškania a tak ako okresný súd správne konštatoval, vznikla mu povinnosť uhradiť žalobcovi úroky z omeškania. 18. Pokiaľ v podanom odvolaní poukazoval žalovaný na mimosúdnu dohodu, tak v rámci spisového materiálu, ale ani v rámci podaného odvolania žalovaný uvedenú mimosúdnu dohodu nekonkretizoval, nedoložil a ani neoznačil dôkazy, ktorými by preukázal existentnosť takejto dohody. Ak žalovaný existenciu takejto dohody tvrdil, bolo jeho dôkaznou povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Odvolací súd pripomína, že „...V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie. „...Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy, preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdielne bremená tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu konania) a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotno- právneho vzťahu. Otázka splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazu, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Na základe vykonaného dokazovania okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu správne konštatoval, že žalovaný k momentu rozhodnutia okresného súdu uhradil žalobcovi zostávajúcu časť fakturovanej istiny vo výške 6.000,- Eur, a to po podaní žaloby dňa 04.02.2016, preto predmetom konania zostali už len úroky z omeškania vo výške 9,05 %, ktorú povinnosť uložil okresný súd žalovanému zaplatiť ich žalobcovi. Odvolací súd tak ako už konštatoval v tomto svojom rozhodnutí zdôrazňuje, že ak žalovaný tvrdil existenciu dohody o tom, že v prípade úhrady žalovanej istiny budú žalobcom žalovanému odpustené úroky z omeškania, bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného takúto dohodu preukázať. Preto ak žalovaný poukazoval na to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu dobrých mravov a takýto výkon práva je nezákonný, tak bez toho, aby primárne preukázal existenciu takejto dohody, nebolo možné odvolacím súdom posúdiť ani relevantnosť žalovaným uvádzaného tvrdenia o porušení dobrých mravov, keď ich porušenie žalovaný vyvodzoval práve z dohody o odpustení úrokov z omeškania v prípade úhrady dlžnej sumy - istiny uplatnenej žalobou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré vyhodnotil ako vecne správne a cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. 19. Pre úplnosť ešte k vyhodnoteniu relevantnosti tvrdenia žalovaného v odvolacom konaní o existencii mimosúdnej dohody, v zmysle ktorej „...po splatení istiny zo strany odporcu mu budú navrhovateľom odpustené úroky z omeškania, pričom sa spor medzi stranami dorieši mimosúdnou cestou“, krajský súd v rovine svojich záverov zdôrazňuje, že „vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a skutkový stav veci, nebol pre krajský súd priestor na základe odvolacej argumentácie žalovaného a ani ním produkovanej obrany pred okresným súdom, na odklon od záverov súdu prvého stupňa. 20. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 21. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). 22. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 23. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie. 25. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.