Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/209/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116210784 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5116210784.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu : POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Barbora Korenecová, advokátka, so sídlom N. XXX/X, S., proti žalovanej: F. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. XXX, o zaplatenie 335,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 13C/110/2016-56 zo dňa 06.04.2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch, ktorými vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Vo výroku, odvolaním strán sporu nenapadnutom, ponecháva rozsudok prvoinštančného súdu nedotknutý. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi 335,- eur s príslušným úrokom z omeškania, vo zvyšku žalobu zamietol, žalovanej proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä zo zmluvy označenej ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 24.07.2014, uzatvorenej medzi stranami sporu, považoval za preukázané, že žalobca poskytol v prospech žalovanej úver vo výške 400,- eur, s úrokom vo výške 23,22 % ročne, za administratívny poplatok vo výške 262,60 eur. Celkovo mala vrátiť sumu 740,- eur do 28.05.2015. RPMN bola určená na 109,22 %, priemerná hodnota RPMN vo výške 45,02 %. V ten istý deň bola medzi stranami sporu uzatvorená dohoda o splátkach, v ktorej sa dohodli, že suma 740,- eur bude uhradená v 10-tich mesačných splátkach splatných vždy k 28-mu dňu v mesiaci vo výške 74,- eur počnúc dňom 28.08.2014. RPMN bola v tejto dohode určená vo výške 337,99 %. Takto uzatvorenú zmluvu prvoinštančný súd hodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahujú príslušné ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z.z., platné ku dňu uzatvorenia zmluvy. Zisťoval preto, či obsahuje všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona. Po preskúmaní zmluvy zistil, že neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, a to výšku, počet, termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, v úvere sa uvádza iba toľko, že žalovaná je povinná zaplatiť 10 mesačných splátok po 74,- eur počnúc dňom 28.08.2014. Vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a prípadné poplatky, absentuje. Uvedenie sumy, ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov a splatenie prípadných poplatkov bráni tomu, aby veriteľ mohol celú zaplatenú splátku použiť iba na úhradu úrokov prípadne poplatkov. Neuvedenie tejto náležitosti by mohlo spôsobiť, že hoci žalobca spláca úver, istina prakticky jeho splátkami splácaná nie je, nakoľko ním uhrádzané splátky sa používajú v celom rozsahu na úhradu príslušenstva. S poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b) poukazovaného zákona poskytnutý úver považoval z dôvodu absencie náležitostí vymedzených v § 9 ods. 2 písm. k) zákona za bezúročný a bez poplatkov. Z prehľadu tiež bolo preukázané, že žalovaná čerpala úver vo výške 400,- eur, celkovo uhradila na predmetný úver sumu 65,- eur, takže dlžnú sumu súd ustálil na 335,- eur. Pokiaľ si žalobca uplatnil riadne úroky kapitalizované na sumu 122,82 eur ako aj úroky 22 % z 335,- eur od 25.11.2015 do zaplatenia, vzhľadom na bezúročnosť úveru súd v tejto časti žalobu zamietol, tiež zamietol žalobu v časti uplatňovaných poplatkov. K nároku na náhradu trov mediačného konania vo výške 237,- eur konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by akékoľvek trovy v tejto súvislosti vynaložil, nešpecifikoval ani, z čoho uplatnené trovy mediácie pozostávajú, ani žiaden dôkaz o využití služieb mediátora mimo zmluvy o úvere, dohody o splátkach a obchodných podmienok nedoložil. Požadovaná zmluvná pokuta nebola dohodnutá priamo v zmluve, bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok, jej výška bola určená jednostranne veriteľom. Nešlo o zmluvné dojednanie. V nadväznosti na uvedené i v tejto časti nárok žalobcu považoval za neodôvodnený. Pokiaľ žalovaná požadovala splátky, nepreukázala, že by jej sociálna situácia bola natoľko nepriaznivá, že by nebola schopná uhradiť priznanú sumu jednorazovo. Súd poukázal na to, že nemohol vec posúdiť vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016 týkajúceho sa výkladu Smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 s tým, že ani výklad Zákona č. 129/2010 Z.z. v svetle predmetnej smernice a judikatúry ESD nemôže nahradiť vyslovené znenie zákona, išlo by o výklad contra legem a ani eurokonformným výkladom nemožno porušiť ústavný princíp právnej istoty. 2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. Vytýkal, že nesprávnym procesným postupom prvoinštančný súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v nadväznosti na čo jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V žiadnom prípade podľa neho nemožno hovoriť o absencii výšky počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda o absencii náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko sa dlžník v zmluve zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 740,- eur s termínom splatnosti k 28.05.2015. Na žiadosť žalovanej bola uzatvorená dohoda o splátkach, v zmysle ktorej sa zaviazala celkovú čiastku 740,- eur uhradiť v 10- tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 74,- eur vždy k 28-mu kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 28.08.2014. Z toho logicky vyplýva, že termíny splátok sú vždy do 28. dňa každého mesiaca v roku. Naviac pri podpise zmluvy mala žalovaná vedomosť, aká je cena úveru. Úrokové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú vo výške 340,- eur, sú tvorené súčtom úroku vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 77,40 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo výške 262,- eur. Poplatok v predmetnej výške predstavuje administratívne náklady so všetkou administratívou s tým spojenou, čomu ani slovenská právna úprava v oblasti úverov „v účtovaní“ poplatkov výslovne nebráni. Poukazoval tiež na najnovší judikát Vrchného súdu v Prahe, sp.zn. 12Cdo/95/2005, v zmysle ktorého u nebankových subjektov nie je možné obvyklú výšku úrokov odvodzovať z výšky úrokov požadovaných bankami. Ohľadne úrokov z omeškania, uviedol, že ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, má vždy možnosť plnenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré prvoinštančný súd zamietol náhradu trov mediačného konania, predložil súdu dôkaz - návrh na začatie mediačného konania, z ktorého by mala byť súdu zrejmá platená výška trov mediačného konania a ďalší dôkaz - písomné vyhlásenie mediátora o skončení mediácie, z ktorého má byť súdu preukázaný výkon mediačnej činnosti, jej priebeh a výsledok. Žalovaný sa v zmysle čl. 8 Všeobecných obchodných podmienok zaviazal uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku 10,- eur. Žalovanej bola zaslaná upomienka 01.10.2014, nakoľko bola doručovaná obyčajnou poštou, nebolo možné predložiť doklad potvrdený poštovým úradom o jej odoslaní. V prípade zmluvnej pokuty žalovaná svojím podpisom v zmluve o spotrebiteľskom úvere potvrdila, že súhlasí s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bola oboznámená i so všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru s tým, že nemá k nim žiadne výhrady, zaväzuje sa ich dodržiavať. Mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14- tich kalendárnych dní od uzatvorenia zmluvy. Uvedené právo nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. V nadväznosti na uvedené žiadal rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť. 3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že po prečítaní žaloby zistila, že sa v nej nachádzajú viaceré nezrovnalosti, prekvapila ju výška poplatkov, ktoré spoločnosť k úveru pripísala a ktoré dosahujú takmer výšku úveru. Po niekoľkých splátkach sa jej schopnosť splácať splátku 74,- eur mesačne oslabila, nakoľko stratila zamestnanie. Navrhovala žalobcovi možnosť splácania dlhu nižšími splátkami, žiadal celú sumu úveru vrátiť jednorazovo, dokonca vo vyššej sume ako v podanej žalobe. V súčasnosti nemá trvalé zamestnanie, bola dlhodobo práceneschopná, je schopná splácať dlh v rozumných mesačných splátkach, ktoré po nájdení zamestnania bude zvyšovať. 4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 5. Podľa § 387 ods. 2 CSP odvolací súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, s ním prijatým právnym záverom o tom, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Pokiaľ žalobca udával, že v uzatvorenej úverovej zmluve bola splnená náležitosť vyplývajúca z ust. § 9 ods. 2 písm. k) predmetného zákona, je potrebné uviesť, že z dohody o splátkach uzatvorených medzi stranami sporu vyplýva iba povinnosť žalovanej dlh splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 74,- eur splatných vždy k 28-mu dňu v mesiaci počnúc dňom 28.08.2014. Z takto vymedzenej splátky 74,- eur nie je možné zistiť, aká časť splátky pripadá na istinu, úroky, prípadne iné poplatky, a teda nie je možné ani vyvodiť, aká časť predmetnej splátky pripadá na úhradu istiny, aká na úhradu úroku a poplatkov, či prípadne veriteľ neúčtuje dlžníkom uhradenú splátku iba na úhradu úrokov bez toho, aby dochádzalo zároveň k zníženiu a splácaniu istiny. V tomto smere sa odvolací súd plne stotožnil s konštatáciou prvoinštančného súdu, a to i ohľadne konfliktu Smernice 2008/48/ES s vnútroštátnou úpravou vyplývajúcou zo Zákona č. 129/2010 Z.z. s tým, že prvoinštančný súd správne poukázal na to, že ani eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho doslovné znenie. 6. Pokiaľ žalobca žiadal vo veci aplikovať Smernicu 2008/48/ES, judikatúru Súdneho dvora EÚ v ním poukazovaných rozhodnutiach, pričom v tejto súvislosti poukazoval i na nálezy, prípadne uznesenia Ústavného súdu SR, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť, ako nariadenie a je adresovaná iba členským štátom, nie fyzickým osobám. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu. Smernice teda nezaväzujú a neukladajú práva priamo fyzickým alebo právnickým osobám, ale sa vyžaduje ich implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku, ktorého úlohou je zabezpečovať harmonizáciu právnych predpisov členských krajín EÚ. Naviac práve v poukazovanom rozsudku Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 súdny dvor pripustil, že zákon môže stanoviť, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V tejto súvislosti súdny dvor uviedol, že podľa čl. 23 Smernice 2008/48/ ES členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z odôvodnenia čl. 47 uvedenej smernice vyplýva, že hoci je voľba režimu sankcií ponechaná na zváženie členských štátov, tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce (rozsudok z 27. marca 2014 C 565/12). Súdny dvor už rozhodol, že tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihuje, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu možno dospieť k záveru, že ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení nie je v priamom rozpore so Smernicou 2008/48/ES, ani s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 7. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd považoval za správny postup prvoinštančného súdu, pokiaľ vyhodnotil úver poskytnutý žalovanej ako úver bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi ním požadované úroky a poplatky nepriznal. Pokiaľ i žalobca k podanému odvolaniu pripojil návrh na začatie mediačného konania, vyhlásenie mediátora o skončení mediácie, tieto predložené dôkazy považoval odvolací súd za novoty v odvolacom konaní, na ktoré nemohol prihliadnuť, nakoľko zároveň žalobca nepreukázal, že by tieto dôkazy bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie. Možno preto uzavrieť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by nejaké mediačné konanie prebehlo, že by vznikli trovy takéhoto konania vo výške uplatnenej žalobcom. V prípade zmluvnej pokuty účtovanej žalobcom vo výške 33,- eur, i odvolací súd mal za to, že nepreukázal uzatvorenie dohody v zmysle ust. § 544 ods. 1, 2 OZ. Všeobecné obchodné podmienky, v rámci ktorých bola takáto možnosť obsiahnutá, nemôžu nahradiť dohodu účastníkov. Naviac v prípade, pokiaľ účastníci uzatvárajú typovú formulárovú zmluvu vopred predtlačenú s rozsiahlymi všeobecnými obchodnými podmienkami, kde prvotným záujmom dlžníka je iba to, aby dodávateľ podľa stanovených podmienok úver poskytol, ani dodávateľom koncipované všeobecné obchodné podmienky, pokiaľ by i boli súčasťou zmluvy, nemôžu nahradiť vôľu dlžníka uzavrieť dohodu o zmluvnej pokute. Ak zákon vyžaduje, aby bola táto zmluva uzatvorená písomne v zmysle ust. § 40 ods. 3 OZ platí, že písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou. Uvedené znamená, že v prípade absencie podpisu dlžníka nemožno považovať bod 8 všeobecných podmienok za platné dojednanie o zmluvnej pokute. K požiadavke žalobcu, aby žalovanej bola uložená povinnosť uhradiť mu sumu 10 eur v zmysle čl. 8 Všeobecných obchodných podmienok za zaslanie upomienky zo dňa 01.10.2014 odvolací súd dodáva, že jednak v konaní nepreukázal, že by takúto upomienku žalovanej doručoval a jednak vymedzenie takejto povinnosti vo všeobecných obchodných podmienkach nasvedčuje tomu, že spoplatňovanie upomienky sumou 10 eur si vyhradil dodávateľ sám bez vôle dlžníka. Nešlo o zmluvné dojednanie a už vôbec nie o zmluvné dojednanie individuálne. Ani v tejto časti preto odvolací súd odvolanie žalobcu nepovažoval za odôvodnené. 8. V nadväznosti na uvedené v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, v nadväznosti na čo jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením. 9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)