Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7Co/263/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312200766 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5312200766.2 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpený spoločnosťou Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: 1/ V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., W. XX, 2/ Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., W. XX, žalované v rade 1/ a 2/ právne zastúpené JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom so sídlom v H., V. XXXX, o zaplatenie 5.900,51 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca z 23. januára 2017, sp. zn. 11C/7/2012-334, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným v rade 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu na uloženie povinnosti žalovaných zaplatiť mu sumu 5.900,51 eur (79 splátok po 74,69 eur splatných v období od 20.03.2008 do 20.09.2014) a príslušný úrok z omeškania, tak ako bol žalobný nárok uplatnený po čiastočnom späťvzatí žaloby o zaplatenie 2.655,85 eur s príslušenstvom na základe uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 11C/7/2012-284 zo dňa 14.12.2015 a pripustenej zmeny žaloby na základe uznesenia súdu prvej inštancie z 29.06.2016 č.k. 11C/7/2012-289. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy na tom skutkovom základe, že medzi jeho právnym predchodcom - Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalovanou v rade 1/ ako dlžníčkou bola uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0178627716 zo dňa 22.10.2004, na základe ktorej bol žalovanej v rade 1/ poskytnutý úver vo výške 150.000,- Sk pri úrokovej sadzbe 12,30 % ročne. V zmluve bol dojednaný poplatok za poskytnutie úveru 2 % z výšky úveru, splatný v deň podpisu zmluvy vo výške 3.000,- Sk. Žalovaná v rade 1 sa zaviazala poskytnutý úver splácať v mesačných splátkach vo výške 2.250,- Sk vždy k 20. dňu toho ktorého mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami na deň 20.11.2004 a konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 20.09.2014. Splatnosť úrokov bola dojednaná posledný deň kalendárneho mesiaca, spôsobom splácania inkasom z účtu dlžníka. Úroková sadzba, výška a splatnosť poplatku bola platná ku dňu podpisu zmluvy. Na zabezpečenie záväzku zo zmluvy o úvere právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. uzatvorila so žalovanou v rade 2/ Dohodu o ručení zo dňa 22.10.2004, v ktorej žalovaná v rade 2 vyhlásila, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník. Žalobca nadobudol pohľadávku od veriteľa - Slovenskej sporiteľne, a.s. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Z prílohy k zmluve o postúpení vyplýva, že istina do splatnosti predstavovala sumu 8.555,36 eur a istina po splatnosti predstavovala sumu 0 eur. Postúpenie pohľadávky bolo žalovaným v rade 1 a 2 oznámené listom zo dňa 28.12.2010 v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka. Spoločnosť Platiť sa oplatí, s.r.o. vyzvala žalovanú v rade 1/ listom zo dňa 17.02.2011, aby zaplatila dlžnú sumu 9.003,26 eur a súčasťou výzvy bolo aj odstúpenie od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka. 2. Žalobca vo vyjadrení (č.l. 192 spisu) uviedol, že žalovaná pohľadávka ako celok sa stala splatnou 17.02.2011 na základe výzvy zo dňa 17.02.2011 vykonanej prostredníctvom splnomocnenej spoločnosti Platiť sa oplatí, s.r.o. K predčasnému spoplatneniu úveru došlo v zmysle čl. 10.3 čl. 7.6.1.a Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“). Žalobca v priebehu konania uvádzal, že žalovaná v rade 1 čerpala úver vo výške 147.000,- Sk dňa 22.10.2004, keď prvá splátka vo výške 3.000,- Sk bola uhradená 22.10.2004 za poplatok za poskytnutie úveru. Posledná splátka pred postúpením pohľadávky bola uhradená 08.09.2010 vo výške 52,32 eur, pričom do dňa postúpenia žalované uhradili 32 splátok v celkovej výške 2.534,63 eur. Naproti tomu žalované na pojednávaní uviedli, že výška pohľadávky, ktorá doposiaľ Slovenskej sporiteľni, a.s. nebola uhradená, predstavuje sumu 37.743,- Sk. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že Zmluva o splátkovom úvere č. 0178627716 zo dňa 22.10.2004 uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanou v rade 1/ má charakter spotrebiteľskej zmluvy, ktorej právnym základom daného záväzkového vzťahu je Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že k platnému postúpeniu pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/ CE zo dňa 21.12.2010, uzatvorenej medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s., nedošlo. Na strane žalobcu sa jedná o nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie nároku vyplývajúceho zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 22.10.2004. V danom prípade zmluvu o splátkovom úvere uzatvorila ako veriteľ - Slovenská sporiteľňa, a.s. - banka poskytujúca úvery na základe bankovej licencie. Na postúpenie pohľadávky sa vo všeobecnosti aplikuje ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z.. Predpokladom postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách je skutočnosť, aby klient bol s plnením pohľadávky v omeškaní aspoň 90 dní a súčasne bola realizovaná písomná výzva banky adresovaná klientovi na jej splnenie. Ak tieto podmienky neboli splnené, postúpenie pohľadávky bankou v takom prípade je v rozpore so zákonom a takéto postúpenie vo vzťahu k dlžníkovi je neplatné. Žalobca v konaní nepredložil žiadny listinný dôkaz preukazujúci písomnú výzvu banky adresovanú žalovaným v rade 1/ a 2/ na splnenie svojho záväzku, ktorá výzva by mala predchádzať postúpeniu pohľadávky aspoň 90 dní a taktiež nepredložil dôkaz o doručení tejto výzvy žalovanej v rade 2/. Uvedená výzva vykonaná v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky. Žalobca však k žalobe pripojil len oznámenie Slovenskej sporiteľne, a.s. o postúpení pohľadávky adresovanej žalovanej v rade 1/ a výzvu žalobcu vykonanú prostredníctvom splnomocneného zástupcu Platiť sa oplatí, s.r.o. na zaplatenie žalovanej pohľadávky, ktorej obsahom je aj odstúpenie veriteľa podľa § 506 Obchodného zákonníka od zmluvy o úvere. Keďže Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka nepristúpila k spoplatneniu úveru, resp. k odstúpeniu od zmluvy, čím nedošlo k naplneniu podmienok uvedených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre postúpenie pohľadávky na žalobcu, z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 266 ods. 1, 2 CSP a úspešným žalovaným v rade 1, 2 v konaní priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní sa nezaoberal platnosťou postúpenia pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka v spojení s § 17 ods. 1, § 1 ods. 8, § 1 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorých postúpenie pohľadávky vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu je možné. Podľa tabuľky zhody smernice ES/EÚ - Smerica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady 208/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS - s ustanoveniami všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré danú smernicu preberajú, ide v danej časti zákona (postúpenie - § 17 ods. 1) o bežnú transpozíciu a úplnú zhodu. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách na okolnosti prejednávaného prípadu. Uvedené ustanovenie Zákona o bankách je súčasťou ustanovenia - 14.časť - Bankové tajomstvo. Účelom § 92 Zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Citované ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 28. apríla 2014 sp.zn. IV. ÚS15/2014, nález ÚS SR z 1. apríla 2015 sp. zn. I. ÚS640/2014 a nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS3900/12 zo dňa 28. februára 2013. Zákon o bankách bol prijatý už v roku 2001 a jeho obsah bol priamo dotknutý tak pôvodným Zákonom o spotrebiteľských úveroch v znení Zákona č. 71/86 Zb. o obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ako i neskorším Zákonom o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti poukázal na niektoré rozhodnutia okresných súdov Slovenskej republiky. Správnosť rozsudku súd prvej inštancie namieta poukazujúc aj na závery rozsudku NS SR sp.zn. 4Obo/210/01 (R119/2003), v zmysle ktorého, relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal ako prejudiciálnu otázku existenciu resp. platnosť zmluvy o postúpení. Súd prvej inštancie sa s týmto jeho tvrdením nijakým spôsobom nevysporiadal. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil mu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva za spravodlivý proces. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie priamo nevyplýva, že žalované uznali pohľadávku žalobcu len čo do jeho základu, t.j. do nezaplatenej istiny (bod 14 odôvodnenia). Z dôvodov napadnutého rozsudku priamo vyplýva, že žalované požadovali, aby ich súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť mu uplatnenú pohľadávku, ktorú uznávali do výške 37.743,- Sk (bod 30 odôvodnenia). Dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie sú vzájomne rozporuplné, vychádzajúc z odôvodnenia v bode 56 a 65 rozsudku a v tejto súvislosti sa dôsledne nevysporiadal s jeho podaním zo dňa 16.01.2017. Týmto postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, § 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a zaviazať žalované v rade 1 a 2 zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 1.252,84 eur (suma uznaná žalovanými v rade 1 a 2) a v zostávajúcej časti žiadal rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Žalovaní vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť. Nestotožňujú sa s názorom žalobcu uvedeného v odvolaní, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých dochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zákon o bankách je vyjadrený tak, že tento upravuje niektoré vzťahy súvisiace s vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk, čo neznamená, že vecná pôsobnosť tohto zákona je reštriktívna a obmedzená len na úpravu základných inštitútov a vzťahov vznikajúcich v súvislosti s činnosťou bánk. Práve ustanovenie § 92 Zákona o bankách upravuje podmienky postúpenia pohľadávky z banky na iný subjekt, pričom tieto podmienky sú zákonné a v dôsledku ich nedodržania dochádza k porušeniu zákona a tým aj k nezákonnému konaniu a postupu. Aplikácia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v rámci spotrebiteľských vzťahov a pri poskytovaní spotrebiteľských úverov ako špeciálneho zákona je možná v zmysle odvolania sa na citované ustanovenie § 1 ods. 8 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca počas celého súdneho sporu v rámci dokazovania nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by preukázal a osvedčil, že banka ako právny predchodca žalobcu adresovala alebo následne doručila žalovaným v rade 1 a 2 písomnú výzvu na zaplatenie sporného záväzku v zmysle podmienok § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Citované nálezy Ústavného súdu SR v odvolaní vôbec nesúvisia s prejednávaným sporom a tohto sa nijako nedotýkajú. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti sa aplikuje ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale pri bankových úveroch je nevyhnutné rešpektovať a vychádzať z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako zákona lex specialis.V danej veci predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.12.2010 bola neexistujúca pohľadávka, a preto zmluva o postúpení je neplatným právnym úkonom v spise § 39 Občianskeho zákonníka, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. 5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia hlavného pojednávania (§ 378 ods. 1 v spojení s § 177 ods. 2 písm. c) CSP) preskúmal napadnutý rozsudok prvej inštancie v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 6. Záver súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanými v rade 1 a 2 zaplatiť žalovanú pohľadávku z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, keďže v konaní nepreukázal riadne postúpenie pohľadávky medzi pôvodným veriteľom - Slovenskou sporiteľňou, a.s. (bankou) a žalobcom v uvedenom spotrebiteľskom vzťahu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách v spojení s podmienkami uvedenými v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 5 Zákona 258/2001 Z. z., je správny. Odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 7. Na doplnenie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie ako dôvod zamietnutia žalobného návrhu uviedol skutočnosť, že na žalovanú pohľadávku platí zákaz postúpenia pohľadávky vyplývajúci z ust. 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, v znení neskorších predpisov. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí o prípadnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a že upravuje len podmienky bankového tajomstva. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje podmienky, ktoré musia byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na tretí subjekt, ktorý nie je bankou, svoje pohľadávky. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade nesplnenia týchto zákonných podmienok, nemôže dôjsť k postúpeniu pohľadávky, keďže ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je zákonom lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001 Z. z. (v spojení s § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.) a ďalej k ustanoveniam § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré všeobecne upravujú podmienky postúpenia pohľadávky aj v spotrebiteľských vzťahoch. Inými slovami, ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné aplikovať na oblasť tých právnych vzťahov, ktoré boli na základe Zákona č. 438/2001 Z. z. uzatvárané, do tohto rámca patrí aj oblasť právnych vzťahov, na základe uzatvorených zmlúv o úvere (poskytnutých bankou), pričom subjektom právnych vzťahov môžu byť aj fyzické osoby - spotrebitelia. Ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonník a § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001 Z. z. upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v širokom okruhu právnych vzťahov (z hľadiska predmetu subjektov); avšak, ak predmetom právneho vzťahu je poskytnutie úveru bankou, ktorého subjektom (veriteľom) je banka, osobitne Zákon o bankách upravuje podmienky, za ktorých je možné pohľadávku postúpiť tretej osobe. 8. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. (ktoré aplikoval súd prvej inštancie) v prvej vete hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku postúpiť v prípade, ak súčet všetkých omeškaní so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Inými slovami povedané, banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo všetkých prípadoch však platí, že musí tomuto predchádzať písomná výzva na úhradu. 9. V prejednávanej veci nebolo žalobcom ani tvrdené, že by takáto výzva bola zo strany právneho predchodcu žalobcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. žalovaným zasielaná. 10. Na základe uvedených skutočností, keďže súd prvej išntancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne posúdil podmienky vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní a pokiaľ z uvedených dôvodov návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol, krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a podľa pomeru úspechu strán v konaní priznal úspešným žalovaným v rade 1/, 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)