Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 1To/123/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5313010034 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5313010034.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 5. decembra 2017 prejednal odvolania podané obžalovaným K. X., nar. XX.X.XXXX, prokurátorom a poškodeným I. L., proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 1T/10/2013-534 zo dňa 6.7.2017 a takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolania prokurátora, obžalovaného K. X. a poškodeného I. L. z a m i e t a , pretože nie sú dôvodné. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Čadca, č.k. 1T/10/2013-534 zo 6.7.2017, bol obžalovaný K. X. uznaný vinným, že: „dňa 28.4.2012 v čase okolo 19.00 h. na ceste, ktorá prechádza medzi humnom a rodinným domom č. p. XXX v osade u X., v meste M. O. M., časť K., okres Čadca, fyzicky napadol I. L. tak, že po tom ako K. X. zastavil štvorkolku na ceste, kde sa rozprával s I. L., K. X. sa postavil na stupaje štvorkolky a minimálne jedenkrát udrel poškodeného päsťou do prednej pravej strany časti tváre a časti bočnej strany tváre, čím fyzickým útokom spôsobil poškodenému I. L. zranenia: zlomeninu jarmového oblúka vpravo, dvojitú s posunom úlomkov, pomliaždenie pravej strany tváre s krvným výronom v okolí pravej očnice bez poškodenia krvného krytu, pričom porucha zdravia a PN u I. L. trvali 4 týždne“, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečné odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému bolo uložené nahradiť poškodenému I. L. škodu v čiastke 1493,40 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. sa poškodený I. L. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 6.7.2017 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný prehlásil, že podáva odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku. Prokurátor prehlásil, že podáva odvolanie v neprospech obžalovaného čo do výroku o vine a o treste. Dňa 7.9.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného prostredníctvom obhajcu, ktorý v podstatnom uviedol v odvolaní nasledovné argumenty: „Tvrdenie súdu, že v prípade svedkov R. X., U. F., Z. U., U. X., L. L., Z. T., P. L. išlo o výpovede tendenčné v snahe pomôcť obžalovanému, nakoľko väčšina týchto svedkov sú rodinný príslušníci obžalovaného a s poškodeným majú spor ohľadom prístupovej cesty, na ktorej došlo ku skutku, neobstojí, nakoľko je potom možné označiť aj výpoveď svedkyne Y. B. za tendenčnú v snahe nepomôcť obžalovanému, nakoľko bola v čase spáchania skutku družkou poškodeného a ma s ním i dieťa. Súd pri rozhodovaní vychádzal len z jednostranných výpovedí I. L. a Y. B., výpovede ostatných svedkov ako i mňa ako obžalovaného vôbec nebral do úvahy. Mám za to, že v danom konaní boli smerodajnými výpovede dôveryhodných svedkov, ktorí nie sú v žiadnom príbuzenskom, ani obdobnom pomere, či už so mnou ako obžalovaným, či poškodeným. Medzi takýchto svedkov patrí napríklad pani F., či pani P., no súd nevzal do úvahy ani jednu z výpovedí menovaných a vychádzal len z jednostrannej verzie a to poškodeného a jeho družky Y. B.. III. K právnej kvalifikácii konania obžalovaného považujem za vhodné uviesť, že všetky súdom zistené skutkové okolnosti svedčia o tom, že ako obvinený som nevybočil z medzi nutnej obrany a že moja obrana bola proti útoku primeraná a že mnou spáchaný čin zo dňa 28.04.2012 nie je trestným činom v zmysle § 25 TZ. Nutná obrana v zmysle § 25 TZ: 1) Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. 2) Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. 3) Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v § 25 ods. 2 TZ, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. 4) Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný v nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti. Použitie niektorej okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu znamená, že čin vôbec od samého začiatku, nie je trestným činom. Okolnosť vylučujúca protiprávnosť neguje trestný čin ako celok. Konanie v nutnej obrane je dôvodom, ktorý vylučuje nebezpečnosť činu pre spoločnosť i jeho protiprávnosť, preto čin vykonaný v nutnej obrane nie je trestným činom a preto ani nemôže byť postihnutý trestom, prípadne inou sankciou. Podstata nutnej obrany spočíva v odvracaní nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom smerujúcim proti záujmu, ktorý je chránený Trestným zákonom, a to činom, ktorý by inak bol Trestným činom namiereným proti útočníkovi. Môžeme povedať, že nutná obrana postihuje útočníka, to znamená toho, kto nebezpečenstvo úmyselne vyvolal. Konať v nutnej obrane je oprávnená ktorákoľvek osoba, teda nemusí isť vyslovene len o osobu, ktorá bola bezprostredne sama útokom ohrozená. O nutnú obranu ide teda aj v tom prípade, keď osoba činom inak trestným odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok, ktorý je namierený proti telesnej integrite inej osoby. Útok môžeme definovať ako konanie človeka (konanie alebo opomenutie konania), ktoré je úmyselné, protiprávne a určitou mierou nebezpečné pre spoločnosť. Na jednej strane ide o záujem, ktorý bol napadnutý útokom, na strane druhej je to zdravie, majetok, prípadne život útočníka, prípadne iný záujem, ktorý by za iných okolnosti používal ochranu. Na základe vyššie uvedeného mám za to, že odvracanie útoku I. L., ktoré postihuje inú osobu ako útočníka (iné záujmy ako záujmy útočníka) sa ma posudzovať v zmysle § 25 TZ t.j. nutnej obrany. Výslovne popieram, že by z mojej strany malo ísť o provokáciu, ktorej cieľom malo byť vyprovokovať inú osobu (I. L.) na útok, aby som potom ako provokatér mohol uplatniť ustanovenie § 25 TZ o nutnej obrane. Vôbec som netušil, že keď zastavím na obecnej ceste a budem sa snažiť slušne porozprávať s poškodeným za účelom rozumného vyriešenia nášho sporu, dospeje to zo strany poškodeného až k fyzickému útoku na život a zdravie nielen mňa, ale i mojej manželky. Súd konanie mňa ako obžalovaného neposúdil ako konanie v nutnej obrane, nakoľko som podľa názoru súdu úderom do tváre neodvracal útok poškodeného, naopak sám som ako prvý zaútočil na poškodeného úderom päsťou. S názorom súdu sa nestotožňujem, a to z dôvodu, že ja ako obžalovaný som nebol prvý kto zaútočil, práve naopak, poškodený bol ten kto ako prvý zaútočil na mňa ako i moju ženu železnou tyčou (§ 122 ods. 3 TZ - zbraň), ja z obavy o svoj život a zdravie ako i život a zdravie manželky som sa tento útok snažil len odvrátiť, preto som sa bránil, tým spôsobom, že som poškodeného udrel. Určite nešlo z mojej strany o neprimeranú reakciu, tak ako sa mylne domnieva súd, práve naopak nemal som inú možnosť ako ochrániť seba, či svoju manželku. IV. Za dôležité považujem spomenúť aj ust. § 25 ods. 3 TZ, z ktorého jasne vyplýva, že za ,,trestne zodpovedného“ sa nepovažuje osoba, ktorej obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka, alebo k osobe obrancu, ak konala v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Medzi faktory v dôsledku, ktorých môže vzniknúť silné rozrušenie vyvolané útokom, patria najmä emócie, konkrétne afekty a to: a) zmätok - ide o psychické rozpoloženie, kedy obranca nevie alebo nechápe čo alebo prečo sa okolo neho deje, alebo nevie na dané podnety vhodne zareagovať, preto je jeho reakcia buď príliš pasívna (zostane stáť bez pohnutia) alebo príliš aktívna (bez zmyslu behá) b) strach - ide o silnú, nie úplne prechodnú vedomú či nevedomú obavu z nejakej ujmy (strach o život, zdravie) c) zľaknutie - ide o krátkodobý, no zároveň intenzívny, takmer reflexívny pocit ohrozenia Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj keby bola obrana obžalovaného zjavne neprimeraná útoku poškodeného, tak ako to uvádza súd, napriek tomu by konanie mňa ako obžalovaného nebolo trestným činom, s poukazom na ust. § 25 ods. 2, 3 TZ. V. Na záver chcem poukázať na tri judikáty, ktoré sú skoro totožné s mojim prípadom. Judikát NS SR č. 8Tz/169/1995 (Rt 18/1996) k otázke nutnej obrany hovorí: ,,Občan má právo výberu, či sa útoku vyhne inak, než použitím obrany alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na záujmy chránené TZ. Riziko vyvolané útokom musí znášať útočník.“ Predmetný judikát sa vzťahuje na túto vec aj v tom smere, že NS SR v ňou zaujal stanovisko, citujem: ,,Ak má byť nutná obrana úspešná, môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie alebo účinnejšie prostriedky než použil útočník. Nesmie, ale ísť o konanie alebo prostriedky celkom zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku. S poukazom na tento judikát si preto myslím, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil nutnú obranu zo strany mňa ako obrancu, keď ten moju obranu vyhodnotil ako vybočenie z medzi nutnej obrany (exces). Dôkaz: Judikát NS SR č. 8Tz/169/1995 Ďalej judikát NS SR č. 1Tzo V 3/2005 (RT 26/2006) konštatuje: ,,Je ústavným právom každého občana brániť svoju fyzickú integritu, osobnú slobodu a majetok. Nik nie je povinný ustupovať pred útokmi proti uvedeným objektom.“ Následne judikát NS SR č. 5Tz/143/1979 (Rt 41/1980) toto spresňuje: ,,Od brániaceho sa nemožno žiadať, aby vyčkávala a spoliehal sa na náhodu, že škoda, ktorá objektívne i podľa jeho predstavy z útoku hrozí nenastane, a aby nepoužil primerané a dostupné prostriedky obrany, aby hroziaci útok znemožnil a útočníka zneškodnil.“ Vyplýva to jednak z filozofie nutnej obrany a aj zo znenia § 25 TZ, ktorý určuje, že nie je trestným činom, ak niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený TZ, ale nevraví, že to musí byť záujem obrancu, teda ide o subjekt všeobecný. Na podporu vyššie uvedeného uvádzam aj judikát NA ČSSR č. 7Tz/67/1969 (Rt 7/1970): ,,Ide o nutnú obranu, ak odvracia napadnutý činom inak trestným útok na telesnú integritu priamo mu hroziaci preto, že sa snažil odvrátiť útok smerujúci proti telesnej integrite inej osoby. Zároveň aj judikát NS SSR č. 4Tz/40/1978 (Rt 9/1980): ,,O nutnú obranu ide aj vtedy, ak osoba činom inak trestným odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok, ktorý je namierený proti telesnej integrite inej osoby. Konanie útočníka, namierené proti osobe, ktorá koná v nutnej obrane, treba považovať za pokračovanie v útoku bez ohľadu na to, či útok bol od začiatku namierený voči osobe, ktorá koná v nutnej obrane, alebo voči inej osobe. Osoba, ktorá koná v nutnej obrane je preto oprávnená prekonať aj tento pokračujúci útok voči svojej osobe spôsobom, ktorý nie je zrejme neprimeraný povahe a nebezpečenstvu útoku. Dôkaz: Judikát NS SSR č. 4Tz/40/1978 Tretím judikátom na ktorý chcem poukázať, je judikát NS SSR č. 6Tz/30/1982 (Rt 12/1983): ,,Podmienky nutnej obrany podľa § 25 TZ sú splnené aj v prípade, že napadnutý zamýšľal použiť proti útoku iný, miernejší spôsob obrany, než ktorý omylom skutočne použil, ak ani skutočne použitá obrana nie je zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnutý nemusí čakať na útok, napr. úder útočníka, ale nevyhnutné je, aby bola iniciatíva, ktorá viedla k vzájomnej potýčke medzi útočníkom a napadnutým len na strane útočníka, čo bolo aj v mojom prípade. Na základe tejto iniciatívy je možné vymedziť, kto vystupuje na strane napadnutého a kto na strane útočníka. Následný priebeh vzájomného stretnutia, a to aj keby napadnutý bol pri obrane efektívnejší ako páchateľ, ale konal by v rámci nutnej obrany, nič nemení na tej skutočnosti, kto je útočník a kto obranca. Z judikatúry NS SR č. 6Tz/30/1982 jasne vyplýva, že ,,Podmienkou je, aby útok priamo hrozil alebo trval. Netreba čakať, až útočník udrie prvý. V každom prípade však iniciatíva, ktorá vedie k vzájomnému napadnutiu musí vychádzať len od útočníka. Táto iniciatíva práve určuje, ktorá strana je útočníkom a ktorá obrancom.“ V prípade, že by bol obranca povinný čakať na začiatok útoku, bolo by to pre neho značnou nevýhodou a zároveň by sa rozšírila ochrana protiprávne konajúceho útočníka. Mám za to, že nakoľko išlo z mojej strany o konanie v nutnej obrane, tak napádam i výrok rozsudku, čo do priznanej náhrady škody, pretože pokiaľ by súd aplikoval ust. § 25, t.j. nutnú obranu, tak by bola vylúčená moja zodpovednosť za škodu podľa § 418 ods. 2 OZ. VI. Okresný súd sa pri vydávaní svojho rozsudku vôbec nezaoberal doplnením dokazovania, ktoré vykonal po zrušení jeho rozsudku zo dňa 23.9.2016 Krajským súdom v Žiline, keď vo veci vypočul znalca MUDr. Trgiňu, ktorý jednoznačne zo zranení I. L. ustálil, že skutok sa s najväčšou pravdepodobnosťou stal tak, ako ho opisujem ja ako obžalovaný a vylúčil tvrdenia poškodeného. Vylúčil, že by poškodený padol na zem, pretože v takom prípade by mal viaceré zranenia na tele ako i iné zranenia na tvári aké utrpel pri mojich 2 úderoch päsťou. V tejto súvislosti preto treba dať za pravdu i ďalším nestranným svedkom, ktorí stáli pod lesíkom a videli skutok zo vzdialenosti okolo 100 m. Podstatným pre toto konanie je i video, ktoré sa nachádza v trestnom spise č. 2T/102/2014, z ktorého je zrejmé ďalšie konanie poš. I. L. po tom, čo odo mňa obdŕžal 2 údery, pretože z tohto videa je zreteľné, že nemá akékoľvek viditeľné zranenia, dokonca oblieva susedov s vedrami vody a už vôbec nie je ,,omráčený“, tak ako tvrdí, že utrpel otras mozgu. Dôkaz: video nachádzajúce sa v súdnom spise 2T/102/2014 VII. Záverom svojho odvolania navrhujem odvolaciemu Krajskému súdu v Žiline, aby si k veci pripojil spis Okresného súdu Čadca č. 2T/102/2014, v ktorom je trestne stíhaný obž. I. L., teda poškodený v tejto veci. Z tohto trestného spisu odvolací krajsky súd zistí vzájomné súvislosti a podrobnosti v kontexte skutkov, ktoré sa stali dňa 28.04.2012, pretože v rámci trestného konania sa stalo, že skutky boli vzájomné rozdelené v konaní proti obvinenému L. a obvinenému X.. Keďže skutky je potrebné skúmať v ich celosti (pretože sa stali naraz, resp. ihneď nasledovali za sebou) a to vo vzájomných súvislostiach a jednotlivo pri konkrétnych páchateľoch, tak celý ucelený obraz odvolací súd získa iba oboznámením sa s oboma trestnými spismi. Verím, že pripojením druhého spisu č. 2T/102/2014 bude dávať ucelený obraz o všetkých skutočnostiach prípadu, čím bude mať súd preukázaný riadne skutkový stav veci a teda všetky okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu skutkov, ktoré sú predmetom oboch trestných konaní. Je zrejmé, že doposiaľ súd prvého stupňa neskúmal skutok v kontexte so skutkami, ktorý vykonal I. L. a ktoré sú predmetom trestného spisu č. 2T/102/2014 a preto neaplikoval na vec nutnú obranu, tak ako to navrhujem už v priebehu 3 rokov vedenia tohto súdneho sporu. Vyššie uvedený súvisiaci spis č. 2T/102/2014 je potrebné priložiť aj z toho dôvodu, že hoci poškodený na moju osobu ako obžalovaného zaútočil kovovou tyčou, sekerou ako i nožom, tak jeho konanie OS v Čadci vyhodnotil ako priestupok. Ako sa mám s touto vecou vysporiadať, keď skutočný útočník nie je v trestnom konaní odsúdený a bude prejednaný iba v priestupkovom konaní a ja ako obranca som postihnutý v trestnom konaní podmienkou a navyše som zaviazaný k plneniu škody. Túto skutočnosť nemôžem brať inak ak zjavnú nespravodlivosť v môj neprospech. VIII. Podľa § 306 ods. 1 opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie. Podľa § 307 ods. 1 písm. b) TP Ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, Podľa § 309 ods. 1 Odvolanie sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Podľa § 321 ods. 1 TP Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 25 ods. 1 TZ Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Podľa § 122 ods. 3 TZ Trestný čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo ju má na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak páchateľ použije napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú. IX. S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa 06.07.2017 je potrebné zrušiť odvolacím súdom podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) a f) TP, a to z dôvodu, že sa vyskytli chyby konania, pretože okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, sú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona a rozhodnutie o nároku poškodeného na náhradu škode je v rozpore so zákonom“. Dňa 11.9.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie prokurátora v neprospech obžalovaného proti výroku o vine a treste, v ktorom uviedol nasledovné: ,,Súd svoje rozhodnutie odôvodnil, pričom v podstate uviedol, na základe akých okolností podľa názoru súdu bol ustálený najmenej jeden úder zo strany obžalovaného na poškodeného a na základe akých okolností došlo k úprave skutku oproti skutku uvedenému v obžalobe prokurátora. Som toho názoru, že pokiaľ ide o ustálenie mechanizmu vzniku zranenia a teda pokiaľ ide o spôsob fyzického útoku, nemožno v celom rozsahu súhlasiť z názorom Okresného súdu Čadca. Súd, pokiaľ ide o mechanizmus zranenia, upravil skutok tak, že obžalovaný mal minimálne jedenkrát udrieť poškodeného do prednej pravej strany časti tváre a časti bočnej strany tváre, čím fyzickým útokom spôsobil poškodenému I. L. tam uvedené zranenia. Súd poukázal na vyjadrenie znalca, ktorý uviedol: ,,ak by obžalovaný udrel dvoma ranami poškodeného do nosa, tak som toho názoru, že by došlo ku zlomenine nosa a nie ku zlomenine jarmového oblúka“. V tomto prípade je možné konštatovať, že znalec sa vyjadril k jednotlivým výpovediam niektorých svedkýň tam uvedených, ktoré uviedli, že obžalovaný udrel poškodeného dvakrát do nosa. Je však zrejmé, že znalec zároveň uviedol, že pokiaľ ide o poranenia na pravej časti tváre, tieto boli spôsobené tupým násilím. Podľa znalca sa nejednalo o opakované údery päsťou, jednalo sa max. 1-2 údery päsťou. Svedčí o tom i tá skutočnosť, ako znalec uvádza, že poškodený po násilí mal krvácať z nosa, ale pritom nebola prítomná zlomenina ani nijaký výraznejší opuch iba krvácanie z nosa. Vyjadril sa i k vzniku zlomeniny jarmového oblúka, pričom uviedol, že zlomenina nevznikla pri páde, v prípade pádu by na koži boli prítomné odreniny kože, spôsobené oderou o zem. Z výsluchu svedkov i z výsluchu poškodeného vyplýva, že došlo k viacerým úderom do tváre zo strany obžalovaného, kde samotný obžalovaný priznáva, že udrel poškodeného minimálne 5-krát. Svedkyňa Y. B., ktorá bola v čase skutku družkou poškodeného uviedla taktiež, že obžalovaný udieral poškodeného väčšinou do oblasti tváre. Svedkyňa R. X., manželka obžalovaného vypovedala, že jej manžel udrel poškodeného dvakrát. Pokiaľ teda ide o spôsob fyzického útoku obžalovaného na poškodeného je zrejmé, že došlo k minimálne dvom a viac úderom obžalovaného smerom na tvár poškodeného. Táto skutočnosť bola preukázaná ďalšími dôkazmi, najmä výsluchmi svedkov, prítomných pri incidente. Je nutné uviesť, že znalecký posudok je jedným z dôkazov vo veci, avšak nie je jediným, kde poukazujem na vyššie uvedené dôkazy zabezpečené v priebehu konania. Pokiaľ ide o trest uložený obžalovanému predmetným rozsudkom okresného súdu som toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, vzhľadom na spôsobom útoku, okolnosti, za ktorých k útoku došlo i na pohnútku obžalovaného prichádza v danom prípade do úvahy uloženie prísnejšieho podmienečného trestu odňatia slobody s dlhšou skúšobnou dobou, pričom poukazujem na ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona, v zmysle ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľ spoločnosťou a zároveň na ustanovenie § 34 ods. 4 Trestného zákona, v zmysle ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby Krajský súd Žilina zrušil rozsudok Okresného súdu v Čadci sp. zn. 1T/10/2013-534 zo dňa 06.07.2017 a vrátil vec Okresnému súdu v Čadci na ďalšie konanie a rozhodnutie.“ Dňa 22.9.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie obžalovaného K. X. podané prostredníctvom obhajcu k odvolaniu prokurátora, pričom vo vyjadrení uviedol nasledovné podstatné okolnosti: ,,Prokurátor vo svojom odvolaní tvrdí, že súd nesprávne posúdil mechanizmus zranenia u poškodeného, keď upravil skutok tak, že som ako obžalovaný mal minimálne jedenkrát udrieť poškodeného, pričom poukázal, že znalecký posudok je len jedným z dôkazov vo veci. Nestotožňujem sa s týmto názorom prokurátora, pretože jediným odborným posúdením zranení je vo veci znalecký posudok MUDr. Trgiňu, ktorý riadne špecifikoval mechanizmus vzniku zranení a to v kontexte vypočutých svedkov vo veci. MUDr. Trgiňa teda zobral do úvahy všetky svedecké výpovede v spise a na základe týchto ustálil mechanizmus zranení u poškodeného I. L.. MUDr. Trgiňa jednoznačne prisvedčil, že mechanizmus zranení bol taký, ako som ho od počiatku uvádzal ja, obžalovaný. Z uvedenej výpovede je tiež zrejmé, že poškodený L. celý skutok, ktorý opisoval prifilmoval, tak aby ,,zväčšil“ svoje zranenia a preto by mal súd zobrať do úvahy pri rozhodovaní o vine a treste i túto podstatnú skutočnosť, t.j., že poškodený v priebehu celého konania klamal. Prokurátor vo svojom odvolaní uvádza, že uložený trest sa mu zdá neprimeraný a žiada uloženie prísnejšieho podmienečného trestu. S týmto názorom prokurátora sa nemôžem stotožniť, pretože vec je OČTK a súdmi prejednávaná už takmer 5,5 roka, nakoľko skutok sa stal 28.04.2012 a preto už príkoria trestného konania u mňa ako obžalovaného evidentne prispeli k náprave páchateľa (pred skutkom, ako i po skutku vediem riadny bezúhonný život). Preto zastávam právny názor, že súd môže aj upustiť od potrestania, pokiaľ sa vedie trestné konanie voči páchateľovi po dlhší čas, tak ako je to v tomto prípade. Uvedeným upustením od potrestania však nechcem žiadnym spôsobom zľahčovať súvislosti s nutnou obranou, ktorú celý čas tvrdím a žiadam, aby na ňu odvolací súd prihliadal. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žiadam, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa 06.07.2017 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ Tr. por..“ Dňa 26.9.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie poškodeného I. L. podané prostredníctvom splnomocneného zástupcu, v ktorom uviedol nasledovné podstatné okolnosti: ,,Som toho názoru, že okresný súd nevykonal dokazovanie v mnou navrhovanej podobe, ktoré odporúčal aj znalec p. MUDr. Trgiňa s odboru neurológie resp. neprizval mnou navrhovanú znaleckú organizáciu na komplexné zhodnotenie a posúdenie môjho zdravotného stavu a následkov, ktoré mi boli spôsobené úrazom, ktorý mi spôsobil p. X. prejednávaným skutkom. Nakoľko pri útoku na moju osobu mi spôsobil prasklinu lebky, vzadu v ľavo na hlave mám preliačinu, ktorá mi tlačí na mozog. Toto potvrdzuje aj potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. V lekárskej správe je uvádzané vnútrolebečné poranenie - otraz mozgu/ložiskové poranenie mozgu. V príčinnej súvislosti s uvedeným útokom obžalovaného sa dlhodobo liečim a stal som sa invalidom. Pán X. zo mňa urobil invalidného dôchodcu a dostal ma do zložitej ekonomickej a sociálnej situácie. Preto s bodovým ohodnotením a odkázaním na občianskoprávne konanie v rozsudku prvostupňového súdu sa nemôžem za žiadnych okolností stotožniť. Na podklade uvedeného navrhujem aby, krajský sú zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na doplnenie dokazovania, tak aby mohol riadne a spravodlivo rozhodnúť.“ Dňa 12.10.2017 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie obžalovaného K. X. podané prostredníctvom obhajcu k odvolaniu poškodeného, pričom vo vyjadrení uviedol nasledovné podstatné okolnosti: ,,Poškodený podal prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolanie voči rozsudku Okresného súdu v Čadci, ktoré odôvodnil tým, že súd nevykonal dokazovanie v jeho navrhovanej podobe a ktoré odporúčal aj znalec p. MUDr. Trgiňa z odboru neurológie, resp. neprizval ním navrhovanú znaleckú organizáciu na komplexné zhodnotenie a posúdenie jeho zdravotného stavu a následkov, ktoré mu boli spôsobené úrazom, ktoré som mu spôsobil prejednávaným skutkom. Mám za to, že vykonanie dokazovania prostredníctvom navrhovanej znaleckej organizácii by vzhľadom na hospodárnosť konania nebol účelné, resp. by bolo nadbytočné, nakoľko zo znaleckého posudku č. 31/2012 MUDr. Jozefa Trgiňu zo dňa 29.07.2012 jasne vyplýva, akým spôsobom došlo k zraneniam poškodeného, ako i posúdenie jeho následný zranení. Ďalej poškodený uvádza, že pri útoku na jeho osobu mu bola spôsobená prasklina lebky, vzadu vľavo na hlave má preliačinu, ktorá mu údajne tlačí na mozog. K uvedenému tvrdeniu zastávam ten názor, že zo strany poškodeného ide o úmyselné zväčšovanie, resp. zhoršovanie jeho zranení. Žiadnym relevantným dôkazom nebolo preukázané, že by došlo k praskline lebky, resp. k ložiskovému poraneniu mozgu túto skutočnosť postráda dokonca aj znalecký posudok MUDr. Jozefa Trgiňu, ktorým bol dokonca spochybnený aj samotný otras mozgu poškodeného. Na podporu svojich tvrdení citujem časť ZP, kde je na str. 10 uvedené: ,,Z uvedeného nálezu môžem konštatovať, že diagnostický záver otras mozgu je nepravdepodobný. Najzávažnejším poranením, ktoré bolo zistené u poškodeného je dvojitá zlomenina jarmového oblúka s posunom úlomkov.“ Na základe uvedeného mám za to, že v rámci konania bolo dostatočným spôsobom preukázané, že k otrasu mozgu nedošlo a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k ložiskovému poraneniu mozgu. Rovnako popieram, že zranenia, ktoré som spôsobil poškodenému by boli natoľko vážne, že sa v dôsledku nich stal z poškodeného invalidný dôchodca, tak ako to uvádza vo svojom odvolaní. Na základe vyššie uvedeného naďalej zotrvávam na skutočnostiach, ktoré som uviedol vo svojom odvolaní zo dňa 30.08.2017 ako i vo vyjadrení k odvolaniu prokurátora zo dňa 21.09.2017.“ Po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr. por.) krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti poškodeného I. L. a jeho splnomocneného zástupcu. Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátorka navrhla, aby krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a sám upravil skutkovú vetu tak, že v nej bude uvedený minimálny počet dvoch úderov zo strany obžalovaného a následne, aby uložil obžalovanému trest odňatia slobody s dlhšou skúšobnou dobou v trvaní 18 až 24 mesiacov. Odvolania obžalovaného a poškodeného navrhuje zamietnuť. Obhajca obžalovaného navrhol zrušiť odvolaním napadnutý rozsudok z dôvodov § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) a f) Tr. por. a vrátiť vec okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie s tým, aby sa dôslednejšie zaoberal okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť konania, a to z titulu nutnej obrany. Odvolania prokurátora a poškodeného navrhuje zamietnuť. Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por. zistil, že odvolanie prokurátora, obžalovaného a poškodeného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a) Tr. por. (odvolanie prokurátora v neprospech obžalovaného), s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por. (odvolanie obžalovaného), § 307 ods. 1 písm. c) Tr. por. (odvolanie poškodeného pre nesprávnosť výroku o náhrade škody), odvolania spĺňajú náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaných odvolaní v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených trestných činov (prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Obžalovaný K. X. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom súde. Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z ich strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizujú s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery. Pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok po poučení o význame a dôležitosti svedeckej výpovede hovorí pravdu, pokiaľ nie je procesne účinnými dôkazmi preukázaný opak. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že každý svedok, a teda i svedok - poškodený I. L. a svedkyňa Y. B. pred svojou výpoveďou v konaní pred súdom skladá zákonom predpísanú prísahu. Krajský súd si osvojuje názor súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že je to práve svedok - poškodený I. L. a svedkyňa Y. B., ktorí usvedčujú obžalovaného K. X. zo spáchania žalovaného skutku, napriek tomu, že odvolací súd vníma expresívnosť v popise deja poškodeným I. L.. Výpoveď poškodeného treba ale hodnotiť v kontexte so znaleckými závermi znalca MUDr. J. Trgiňu. Podstatu tvrdení poškodeného a svedkyne D. B. potvrdzuje aj výpoveď znalca MUDr. Jozefa Trgiňu o možnom mechanizme vzniku poranení poškodeného. Znalec potvrdil, že poranenia na pravej časti tváre poškodeného I. L. boli spôsobené tupým násilím. Jednalo sa o jeden až dva údery päsťou. Pokiaľ ide o svedkyňu Y. B., je pravda, že táto bola v čase spáchania skutku družkou poškodeného. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa však nemal pochybnosti o vierohodnosti výpovede svedkyne, nakoľko táto vypovedala rovnako tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom, a to aj napriek tomu, že v čase konania hlavného pojednávania svedkyňa Y. B. už s poškodeným nežila a nebola s ním v žiadnom kontakte. Odvolací súd poznamenáva, že samotný vzťah medzi poškodeným a svedkyňou D. B. v čase incidentu nemôže automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesu svedkyne. Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného, či spoločenského vzťahu k dotknutej osobe bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď dotknutej osoby (poškodeného) a svedka by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí. Obžalovaný v rámci svojej obhajoby popieral spáchanie žalovaného skutku, pričom jeho tvrdenia majú podporiť výpovede svedkov R. X., U. F., Z. U., U. X., L. L., Z. T., P. L.. Súd prvého stupňa uvedené výpovede vyhodnotil ako tendenčné v snahe pomôcť obžalovanému. Krajský súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, nakoľko sa u väčšiny svedkov jedná o rodinných príslušníkov obžalovaného a výpovede ďalších svedkov svojim obsahom navzájom nekorešpondujú, a to je práve dôvod, pre ktorý je prijateľný záver o spochybnení vierohodnosti svedeckých výpovedí označených svedkov. Teda nie rodinný vzťah časti označených svedkov k obžalovanému je podkladom pre záver o nevieryhodnosti ich výpovedí. Navyše ani jedna z výpovedí uvedených svedkov nepopiera konflikt medzi obžalovaným a poškodeným ako aj to, že zo strany obžalovaného došlo voči poškodenému k fyzickému útoku. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Pokiaľ ide o námietku obžalovaného týkajúcej sa nutnej obrany, v tomto sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, na ktoré odôvodnenia v plnom rozsahu odkazuje. V súvislosti s obhajobou obžalovaného, v rámci ktorej tvrdí, že existuje okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť - nutná obrana, odvolací súd poukazuje na svoje v poradí prvé rozhodnutie v predmetnej veci (sp.zn. 1To/114/2016 z 31.1.2017), v ktorom uviedol, že so spôsobom, akým sa súd prvého stupňa vysporiadal s touto námietkou obžalovaného sa v plnom rozsahu stotožňuje. Právne závery súdu prvého stupňa k tejto otázke (nutná obrana) sú vyčerpávajúce a majú oporu v skutkových zisteniach okresného súdu. V konaní po vrátení veci okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie sa nezmenili skutkové okolnosti veci tak, aby mohol krajský súd konštatovať, že obžalovaný konal v nutnej obrane. V súvislosti s ďalšou námietkou obžalovaného, ktorá sa týka tvrdenia, že sa súd prvého stupňa nezaoberal doplneným dokazovaním, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, kedy tento dal prvostupňovému súdu možnosť doplniť dokazovanie podľa vlastnej úvahy, a to na základe odporúčaní znalca MUDr. Jozefa Trgiňu alebo jeho samotným výsluchom. Prvostupňový súd doplnil dokazovanie výsluchom znalca MUDr. Jozefa Trgiňu, ktorého závery si pri svojom rozhodovaní osvojil a ktoré boli podkladom pre zmenu skutkovej vety rozsudku. Preto nemožno dať za pravdu obžalovanému v tom, že by súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutím nezhodnotil výsledky doplneného dokazovania výsluchom znalca. Návrh obžalovaného na pripojenie a oboznámenie spisu OS Čadca, sp.zn. 2T/102/2014, nepovažuje odvolací súd za dôvodný, pretože pre vlastné rozhodnutie sa nepotrebuje oboznamovať s označeným spisom. Prokurátor podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa proti výroku o vine aj proti výroku o treste a žiadal, aby bola odvolacím súdom upravená skutková veta rozsudku. K námietke prokurátora, v ktorej nesúhlasí s úpravou skutkovej vety, kedy podľa prvostupňového súdu mal obžalovaný minimálne jedenkrát udrieť poškodeného do prednej pravej strany časti tváre a časti bočnej strany tváre, čím fyzickým útokom spôsobil poškodenému I. L. tam uvedené zranenia, krajský súd uvádza, že sa nemôže stotožniť s názorom prokurátora, že zo strany obžalovaného došlo minimálne k dvom útokom. Znalec MUDr. Jozef Trgiňa vo svojom vyjadrení a následne aj na hlavnom pojednávaní jednoznačne vylúčil vzniknuté poranenia tak, ako to uviedol poškodený, teda opakovanými údermi do tváre. Podľa znalca malo ísť maximálne o jeden až dva údery päsťou. Rovnako znalec vylúčil, že by mal poškodený utrpieť otras mozgu. Súd prvého stupňa preto správne upravil skutkovú vetu obžaloby, nakoľko v tejto trestnej veci proti sebe stoja závery znaleckého posudku a tvrdenia poškodeného a svedkov o priebehu útoku obžalovaného na poškodeného, kedy nie je možné s istotou ustáliť počet úderov smerujúcich na poškodeného. Odvolací súd tu poukazuje na zásadu náležitého zistenia skutkového stavu veci upravenú v § 2 ods. 10 Tr. por., ktorá je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie a v zmysle ktorej je potrebné, aby bola každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci spoľahlivo preukázaná, tak aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Nakoľko dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný udrel poškodeného minimálne dvakrát, je potrebné postupovať v súlade so zásadou in dubio pro reo a uvedenú pochybnosť vyhodnotiť v prospech obžalovaného. Súdu prvého stupňa treba vytknúť, že sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal materiálnym korektívom (§ 10 ods. 2 Tr. zák.) vzhľadom k tomu, že obžaloba bola podaná pre prečiny. Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách odseku 2 § 10 Tr. zák., to znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív). Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. je záverom právnym. Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver o objektívnych a subjektívnych znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu musia byť predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu. Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve prečinu, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov. Krajský súd mal naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. pri prečinoch ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. z pohľadu, či je ich závažnosť nepatrná so zreteľom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa za preukázaný. Dokonaný čin páchateľa, pri ktorom útočí na život a zdravie fyzickej osoby a konanie páchateľa zanechá následky na zdraví poškodeného spravidla napĺňa podmienky materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.) z pohľadu obžalovaného. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva trestného rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu obžalovanému Z. X.. Obžalovaný Z. X. svoju vlastne bližšie nešpecifikovanú výhradu k uloženému trestu vyslovil tým, že sa necíti byť vinný zo skutku, ktorým ho uznal za vinného súd prvého stupňa. Jeho argumentáciu smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine odvolací súd neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku o treste, ktoré podal do zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 6.7.2017 (č.l. 533 spisu). Výhrady k uloženému trestu z hľadiska jeho druhu a výmery neobsahuje ani písomné odôvodnenie odvolania obžalovaného doručené súdu prvého stupňa 7.9.2017 (č.l. 567-572 spisu). Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa si vytvoril dostatočný skutkový základ k rozhodnutiu o druhu a výmere trestu. Na tomto mieste krajský súd poznamenáva, že argumenty prokurátora uvedené v písomných dôvodoch odvolania neboli spôsobilé zvrátiť druh a výmeru trestu, ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa rozviedol svoje skutkové a právne úvahy vo vzťahu k výroku o treste, ktoré si odvolací súd osvojil v plnom rozsahu a v podrobnostiach na ne aj vo svojom rozhodnutí poukazuje. Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. V súvislosti s namietanou neprimeranosťou uloženého trestu prokurátorom treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste. Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne identifikoval poľahčujúcu okolnosť (§ 36 písm. j/ Tr. zák.) a priťažujúcu okolnosť (§ 37 písm. h/ Tr. zák.) a správne aplikoval pri ukladaní druhu a výmery trestu § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Tr. zák. Krajský súd považuje uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu trestu za zákonný a spravodlivý. Krajský súd uzatvára, že okresným súdom uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom považuje odvolací súd za zákonný a spravodlivý. K odvolaniu poškodeného krajský súd uvádza, že prvostupňový súd vyčíslil škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená na podklade záverov znalca o výške bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Znalec MUDr. Jozef Trgiňa vyvrátil vo svojich odborných záveroch tvrdenia poškodeného o vzniku poranení v rozsahu tvrdenom poškodeným. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď zaviazal obžalovaného k náhrade škody ustálenej znaleckým posudkom vo výške 1493,40 Eur a vo zvyšku odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces. V súvislosti s odvolacími námietkami spracovanými splnomocnencom poškodeného, v ktorých vyčíta súdu prvého stupňa nezabezpečenie ním navrhovaných dôkazov odvolací súd pripomína, že v zmysle ustanovenia § 1 a § 2 ods. 18 Tr. por. je trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (eventuálne poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu (eventuálne zúčastnenej osoby) na druhej strane. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred nezávislým súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu, ako nestranného rozhodovacieho orgánu, je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát (§ 2 ods. 5, veta prvá Tr. por.), a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj zásady spravodlivého procesu (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Nie je prípustné, aby strany konania prenášali svoje povinnosti na súd a očakávali, že súd vyrieši svojím dokazovaním základné predpoklady rozhodujúce pre posúdenie nielen trestnej zodpovednosti obvineného, ale aj pre rozhodnutie o nárokoch poškodeného v adhéznom konaní o to viac, keď v okolnostiach konkrétneho prípadu poškodený mohol a mal si sám zabezpečiť dôkazy (znalecký posudok) na preukázanie rozsahu ujmy na zdraví a rozsahu uplatneného nároku na náhradu škody. Do zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 6.7.2017 obžalovaný Z. X. zahlásil odvolanie voči všetkým výrokom súdu (č.l. 533 spisu). K výroku o škode, ale obžalovaný Z. X. do zápisnice o hlavnom pojednávaní a ani v písomných dôvodoch odvolania neuviedol žiadne konkrétne výhrady. Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku prokurátorom, obžalovaným a poškodeným a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por. Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolania prokurátora, obžalovaného a poškodeného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.