Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 1To/48/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316010103 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5316010103.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 20. júna 2017 prejednal odvolanie podané obžalovaným P. U., nar. X.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 1T/18/2016-96 zo dňa 19.10.2016 a takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného P. U. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Čadca, č.k. 1T/18/2016-96 z 19.10.2016, bol obžalovaný P. U. uznaný za vinného, že: „ako otec maloletého syna U. U., nar. XX.X.XXXX, ktorý je vo výchove a starostlivosti u svojej matky R. U., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom Y. nad M. XX, okres I., úmyselne riadne na toto dieťa neplatil výživné v dobe od 26.11.2013 najmenej do 19.10.2016, pričom k vyživovacej povinnosti bol aj zaviazaný rozsudkom Okresného súdu v Čadci pod sp.zn. 16P/73/2013-44 zo dňa 11.10.2013, právoplatným dňa 26.11.2013 a to prispievať na maloletého syna U. U. mesačne 120,- Eur, čím mu takto na výživnom za obdobie od 1.12.2013 do 19.10.2016 vznikol dlh v sume 4.080,- Eur. Obžalovaný v období, keď neplatil výživné, nebol evidovaný na príslušnom úrade práce sociálnych vecí a rodiny, nebol poberateľom dávky v hmotnej núdzi ako ani dávky v nezamestnanosti, nebol poberateľom nemocenských dávok a počas obdobia, kedy nepracoval, nesnažil sa nájsť si zamestnanie, aby si zabezpečil príjem za účelom plnenia si vyživovacej povinnosti, nepožiadal o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Čadci, kde nebol evidovaný, hoci tento úrad evidoval voľné pracovné miesta, z ktorých si obžalovaný mohol vybrať zamestnanie, pretože vedel o tom, že má vyživovaciu povinnosť“, čím spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. a bol odsúdený podľa § 207 ods. 3, § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody nepodmienečne vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. sa obvinený na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 19.10.2016 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku prokurátor uviedol, že sa vzdáva práva podať odvolanie a obžalovaný P. U. podal odvolanie. Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom, ktoré po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr. por. v spojení s § 66 ods. 3 Tr. por.), bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného P. U., prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie konanie je vo svojej podstate návrhovým konaním, keď odvolací súd nepreskúmava každé rozhodnutie súdu nižšej inštancie z úradnej povinnosti, ale len na návrh oprávnenej osoby, ktorý zákonodarca nazval odvolanie. Z ustanovenia § 311 Tr. por. jednoznačne vyplýva, aké skutočnosti tvorí obsah odvolania. Obžalovaný na podporu svojho odvolania neuviedol žiadne argumenty. Krajský súd poznamenáva, že kvalitu a obsah každého súdneho rozhodnutia v podstatnej miere predurčuje strana konania kvalitou svojej argumentácie. Obžalovaný tým, že neodôvodnil svoje odvolanie, žiadnym spôsobom neumožnil krajskému súdu v rámci prieskumu napadnutého rozsudku zamerať pozornosť na chyby, ktoré by obžalovaný napadnutému rozsudku a postupu súdu, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku vytýkal, a preto podrobil napadnutý rozsudok všeobecnému prieskumu v súlade s § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého na chyby, ktoré neboli v odvolaní vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku (čo možno usúdiť z podaného odvolania bez ohľadu na to, že nie je odôvodnené), nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, precíznym a erudovaným spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Pri absencii konkrétnych odvolacích námietok proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o druhu a výmere trestu odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a vzhľadom na vyššie vyslovený záver o právnej kvalifikácii súdeného skutku stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu obžalovanému, pretože pri vzniknutej procesnej situácii mu nič iné nezostalo, napriek tomu, že pri ukladaní trestu nepostupoval okresný súd v súlade s Trestným zákonom. Inak trest považuje odvolací súd za primeraný. K odôvodneniu výroku o treste urobenému okresným súdom krajský súd nemá čo dodať, nakoľko okresný súd aj uloženie trestu obžalovanému odôvodnil vyčerpávajúcim a dostatočným spôsobom. Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Podľa názoru odvolacieho súdu uložené tresty budú v dostatočnej miere plniť svoj účel stanovený § 34 ods. 1 Tr. zák. Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov. Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por. Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného P. U. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.