Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 9Co/251/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5407203486 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5407203486.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobkyne Ing. U. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., Z. XX/XX, zastúpenej JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou so sídlom O., O. XX, proti žalovanej Obci Brezovica, so sídlom Osloboditeľov 346, Brezovica, IČO: 00 314 421, zastúpenej JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom so sídlom K., Q. XXX/XX, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č. k. 1C/72/2008-584 zo dňa 13. marca 2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania zo sumy 5 382,40 eur vo výške 5,15 %, návrh žalovanej na určenie, že nemožno od nej požadovať, aby žalobkyňu spravodlivo ďalej zamestnávala, zamietol, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 70 %. 2) Zaoberal sa otázkou, či žalovaná je v omeškaní so zaplatením priznanej náhrady mzdy a či jej prináleží úrok z omeškania. Priznal úrok z omeškania zo sumy predstavujúcej náhradu mzdy za deväť mesiacov, t. j. za obdobie od 5/2007 do 1/2008 vo výške 5,15 %, čo je úroková sadzba vyššia o 5 % ako základná úroková sadzba stanovená Európskou centrálnou bankou k prvému dňu omeškania, ktorým je deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede. Podľa názoru súdu žalovaná už právoplatnosťou rozsudku o neplatnosti výpovede si bola vedomá, že jej vznikla zákonná povinnosť vyplatiť náhradu mzdy za deväť mesiacov. Súd nepriznal úrok z omeškania z náhrady mzdy priznanej žalobkyni nad deväť mesiacov, z dôvodu, že žalovaná sa s úhradou tejto sumy nedostala do omeškania, v tejto časti žalobu zamietol. Súd zamietol návrh žalovanej na určenie, že nie je od nej spravodlivé žiadať, aby žalobkyňu zamestnávala. Žalovaná súdu okrem tvrdenia, že nie je spravodlivé od nej žiadať, aby naďalej zamestnávala žalobkyňu, podporeného potvrdením Obce Brezovica a ZŠ a MŠ Brezovica, o tom, že nemá voľné pracovné miesto, žiadne dôkazy súdu nepredložila. Nepredložila žiadne dôkazy, ktorými by hodnoverne a presvedčivo preukázala, že od nej nemožno spravodlivo požadovať zamestnať žalobkyňu. Nedostatok voľných miest, resp. dĺžka sporu nemôže byť dôvodom na rozhodnutie v súlade s návrhom žalobkyne. Žalovaná žiadala skončiť pracovný pomer ku dňu právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede. Súd k tomu uvádza, že nie je možné skončiť pracovný pomer spätne, čo už bolo konštatované aj v rozsudku č.k. 1C/72/2008-406. O práve na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal právo na ich náhradu do výšky 70 %. 3) Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd sám rozhodol o jej návrhu na určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil. Súd pochybil, keď priznal žalobkyni úrok z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 5 382,40 eur od 17. 06. 2014 do 27. 03. 2015. Žalovaná sa do omeškania nedostala. V konaní o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nie je možné sa domáhať nároku na priznanie úroku z omeškania ako opakujúceho sa plnenia. Nie je daný nárok na úrok z omeškania, a to z dôvodu, že právny predpis, Zákonník práce, neupravuje inštitút úrokov z omeškania a na tento prípad nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie súdu, ktorým zamietol návrh žalovanej, aby pracovný pomer so žalobkyňou skončil rozhodnutím súdu, vychádza z nesprávneho posúdenia vykonaných dôkazov a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná ani nemá žiadne funkčné miesto pre žalobkyňu. Z prejavov žalobkyne je zrejmé, že netrvala na tom, aby po skončení konania jej pracovný pomer naďalej trval. 4) Vo svojom vyjadrení sa nestotožnila s tvrdeniami žalobkyne uvádzanými v odvolaní. 5) Odvolanie bolo podané aj zo strany žalobkyne. Nestotožnila sa s názorom odvolacieho súdu v danej veci (9Co/992/2014-466) a poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Podľa jej názoru, pri nárokoch priznaných súdom titulom určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy za ten, ktorý mesiac, podľa toho, kedy nastala splatnosť, nie až právoplatnosťou rozsudku, ktorým súd priznal žalobkyni náhradu mzdy. Podľa jej názoru mal byť úrok z omeškania priznaný z jednotlivých splátok náhrady mzdy počnúc od 16. 06. 2007 do 16. 02. 2008. Preto navrhla napadnuté rozhodnutie zmeniť a priznať jej trovy konania. 6) Vo svojom vyjadrení považovala návrh žalovanej za nedôvodný a v prípade úspešnosti v odvolacom konaní žiadala, aby jej súd priznal nárok na trovy v odvolacom konaní. 7) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 8) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľov neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. 9) Pokiaľ išlo o povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy 5 382,40 eur vo výške 5,15 %, súd prvej inštancie postupoval v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu (č. k. 9Co/476/2015-466 zo dňa 29. októbra 2015), ktorým bol viazaný v danom prípade. 10) Odvolací súd sa preto nemal dôvod odchyľovať od názoru vyjadreného už v skoršom rozhodnutí v predmetnej veci. Pokiaľ išlo o odvolanie žalovanej, nebolo možné sa stotožniť s prezentovaným názorom, že by nemali patriť žalobkyni tieto úroky, nakoľko ich Zákonník práce neupravuje. Je pravdou, že právna úprava úrokov z omeškania vo vzťahu k pracovnoprávnym vzťahom je nedostatočná. Následne aj súdna prax je v priznávaní/nepriznávaní úrokov z omeškania nejednotná a právne názory sa rôznia. Pracovnoprávne predpisy neupravujú úroky z omeškania, avšak súdna prax v mnohých prípadoch postupuje podľa občianskoprávnych predpisov a odvolací súd sa stotožnil s týmto názorom. Aj keď súčasný Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu úrokov z omeškania, treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov, a preto mal súd za to, že úroky z omeškania žalobkyni v danom prípade patria. 11) Žalobkyňa namietala, že úroky z omeškania mali byť priznané z jednotlivých splátok náhrady mzdy. Ani s takýmto názorom sa odvolací súd nestotožnil. Aj pokiaľ poukázala na rozhodnutia v iných veciach, súd nimi v predmetnej veci nebol viazaný, cítil sa viazaný iba svojím skorším rozhodnutím vo veci (z pohľadu zásady právnej istoty pre strany konania). Dospel preto k záveru, že keďže predmetom konania boli nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 Zákonníka práce, nejedná sa o mzdu ako takú (vypláca sa v tomto prípade náhrada mzdy), a preto ani nemožno vychádzať z jednotlivých výplatných termínov. Nárok vzniká až po rozhodnutí o platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a preto ani žalovaná sa nemohla dostať so svojím plnením do omeškania v jednotlivých výplatných termínoch. Súd preto správne priznal nárok na úrok z omeškania až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. 12) Pokiaľ žalovaná napadla aj výrok, ktorým bol jej návrh na určenie, že nemožno od nej ako od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala, stotožnil sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie. Nebolo preukázané, že by to od žalovanej nebolo spravodlivé žiadať. Skutočnosti, ktoré namietala - nedostatok voľných miest, prípadne aj dĺžka sporu - samé o sebe nie sú dôvodmi na vyhovenie jej návrhu. 13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 CSP, nakoľko žalobkyňa, ako aj žalovaná mali úspech iba čiastočný (každá pri odvolaní proti strany), súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. 14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).