Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/102/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714214040 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5714214040.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: W. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T. T., H. W. XXXX/XX, proti žalovanému: ANACO, s.r.o., so sídlom Bratislava, Miletičova 1, IČO: 35 691 816, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 67,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 10C/274/2014-219 zo dňa 29.09.2016, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 67,20 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . II. Rozsudok okresného súdu v časti výroku o nároku na úroky z omeškania m e n í takto. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 5,05 % úrok z omeškania ročne zo sumy 67,20 eur od 30.11.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania žalobu z a m i e t a . III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 67,20 € spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 30.11.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 451, § 563, § 517 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Z pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/85/2012 súd totiž zistil, že rozsudkom rovnakej spisovej značky zo dňa 24. 09. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. 12. 2014, súd určil neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného spoločnosťou Europrovidus a.s. so sídlom v Bratislave, IČO: 35 962 682, pretože obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok. Týmto rozsudkom bola určená neplatnosť celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súčasťou ktorej bola aj dohoda o zrážkach zo mzdy dohodnutá v článku III bod 3.13. úverovej zmluvy. Keďže rozsudkom vo veci sp. zn. 5C/85/2012 bolo rozhodnuté o neplatnosti celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere voči právnemu predchodcovi žalovaného a právne účinky tohto rozsudku sa vzťahujú aj na jeho právneho nástupcu, nie je možné konať o nároku žalobcu na určenie čiastočnej neplatnosti zmluvy znova. V ďalšom konaní preto súd pokračoval len v konaní o nároku žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo vyššie uvedenej výške. Žalobca poukázal na skutočnosť, že predchodca žalovaného v skutočnosti poskytol spotrebiteľský úver vo výške 560 €. Sumu 240 € totiž žalobcovi nevyplatil a ponechal si ju ako preddavok na úhradu zmluvnej pokuty, v dôsledku čoho žalobcovi vyplatil len sumu 560 €. Žalobca na úhradu záväzku zaplatil 03. 11. 2011 sumu o výške 30 €, 15. 11. 2011 sumu vo výške 45 €, 11. 03. 2013 sumu vo výške 20 €, 21. 05. 2013 sumu vo výške 20 €, 12. 07. 2013 sumu vo výške 20 € a 17. 10. 2013 doplatil sumu 425 €, žalobca tak na účet pôvodného veriteľa celkovo zaplatil sumu 560 €. Žalobca do spisu pripojil okrem samotnej úverovej zmluvy, aj oznámenie pôvodného veriteľa o postúpení pohľadávky na žalovaného - list zo dňa 31. 01. 2014, spornú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, následne žiadosť žalovaného o vykonanie zrážok zo mzdy a iných príjmov, ktorá bola adresovaná listom zo dňa 11. 09. 2014 zamestnávateľovi žalobcu a súvisela so zaplatením celkovej pohľadávky z vyššie uvedenej úverovej zmluvy, a následne aj potvrdenie zamestnávateľa žalobcu zo dňa 13. 10. 2014, z ktorého bolo nesporne zistené, že na základe predloženia dohody o zrážkach zo mzdy spoločnosťou ANACO s.r.o. so sídlom v Bratislave, žalobcovi bola vykonaná zrážka z výplaty za mesiac september 2014 v sume 67,20 € a bola poukázaná na účet žalovaného. V konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by túto sumu bol následne žalovaný ku dňu vyhlásenia rozsudku žalobcovi zaplatil. Žalobca pritom do spisu pripojil dôkazy o vykonaných platbách v zmysle jeho listu zo dňa 17. 01. 2016 na účet pôvodného veriteľa. Listom zo dňa 06. 03. 2016 oznámil žalovaný, že v dôsledku zrušenia postúpenia pohľadávky spoločnosti Europrovidus a.s., dnes vystupujúcej pod obchodným menom Money plus a.s., voči žalobcovi sa stal pasívne legitimovaným subjektom vo veci pôvodný veriteľ, čiže obchodná spoločnosť Money plus a.s.. Na základe tejto skutočnosti namietal svoje postavenie ako účastníka konania, keďže tvrdil, že u neho absentuje pasívna legitimácia. Na preukázanie uvedeného pripojil dohodu o zmene zmlúv o postúpení pohľadávok uzavretú medzi pôvodným veriteľom a teda postupcom, a žalovaným ako postupníkom zo dňa 10. 12. 2015. Predmetom dohody bolo zrušenie postúpenia pohľadávok uvedených v prílohe č. 1 tejto dohody, medzi ktorými sa nachádzala aj pohľadávky, ktorá mala vzniknúť pôvodnému veriteľovi voči žalobcovi. Následne žalovaný pripojil do spisu aj list zo dňa 10. 02. 2016, ktorý bol adresovaný pôvodnému veriteľovi, obchodnej spoločnosti Money plus a.s. so sídlom v Bratislave, a ktorým žalovaný pôvodnému veriteľovi oznámil započítanie pohľadávok. Z tohto listu bolo zistené, že medzi oboma obchodnými spoločnosťami bola uzavretá dňa 10. 12. 2015 dohoda o zmene zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorou bolo zrušené aj postúpenie pohľadávky evidovanej obchodnou spoločnosťou Money plus a.s. voči žalobcovi. Zmluvné strany sa dohodli na tom, že postupca postupníkovi vráti odplatu prijatú za postúpenie pohľadávok, ktorých sa dohoda týka a súčasne nahradí postupníkovi aj paušálnu náhradu nákladov postupníka, ktoré sú spojené s vymáhaním týchto pohľadávok. V súvislosti s údajnou pohľadávkou voči žalobcovi bola výška náhrady paušálnych nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky 25 € a výška odplaty za postúpenie 45,63 €. Celková výška záväzku postupcu, čiže pôvodného veriteľa v súvislosti s pohľadávkou, ktorú mal mať voči žalobcovi, mala predstavovať sumu 70,63 € pričom zo strany žalovaného mal vzniknúť, na základe vyššie spomínanej dohody zo dňa 10. 12. 2015 voči postupcovi, záväzok vyplatiť vymoženú čiastku 67,20 €. Po započítaní týchto pohľadávok, pohľadávka žalovaného existuje vo výške 3,43 € a k zaplateniu tejto sumy žalovaný pôvodného veriteľa žalobcu žiadal práve uvedeným listom (č. l. 192 spisu). Okrem listín, ktoré strany pripojili do súdneho spisu sa súd oboznámil aj s podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/85/2012, predovšetkým s rozsudkom zo dňa 24. 09. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. 12. 2014. Týmto rozsudkom súd v konaní vedenom na návrh žalobcu proti žalovanému obchodnej spoločnosti Money plus a.s. so sídlom v Bratislave určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Money plus a.s. so sídlom v Bratislave, predtým Europrovidus a.s. č. 9601130099 zo dňa 03. 11. 2011 je neplatná, súčasne vzájomný návrh žalovaného veriteľa, teda obchodnej spoločnosti Money plus a.s., predtým obchodnej spoločnosti Europrovidus a.s. o zaplatenie nárokov z tejto úverovej zmluvy v sume 1 021,80 € s príslušenstvom zamietol, zamietol návrh žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 € a ďalej Okresný súd Martin rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku bolo zrejmé, že Okresný súd Martin vzhľadom na množstvo neprijateľných zmluvných podmienok určil celú zmluvu za neplatnú. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne zistené, že zo strany žalovaného veriteľa bolo žalobcovi reálne vyplatených len 560 €, pričom sumu 240 € si ponechal veriteľ ako preddavok na zmluvnú pokutu a súčasne 30 € si ponechal hneď ako 1.splátku, čiže žalobcovi vyplatil reálne len sumu 530 €. Žalobca v tomto konaní preukázal, že žalovanému veriteľovi zaplatil sumu 560 € a vzhľadom na túto skutočnosť súd zamietol vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie sumy 1 021,80 € s príslušenstvom, keďže zistil, že všetky nároky z neplatnej zmluvy vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi žalobcu, boli žalobcom plne uspokojené. Vychádzajúc aj z tohto právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin a z vykonaného dokazovania súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu je plne dôvodná. Nepochybne bolo zistené, s prihliadnutím na vyššie uvádzaný rozsudok Okresného súdu Martin, že úverová zmluva bola neplatná v celom rozsahu, teda neplatné z nej boli tak ustanovenia o dohodnutí zmluvných pokút, ako aj ustanovenia, ktoré obsahovali dojednania o zrážkach zo mzdy žalobcu. V konaní bolo však nepochybne preukázané, že žalovaný postupoval podľa ustanovení neplatnej úverovej zmluvy o zrážkach zo mzdy a na základe jeho listu, zamestnávateľ žalobcu v septembri 2014 vykonal zrážku zo mzdy žalobcu v rozsahu 67,20 €. Z predmetného rozsudku sp. zn. 5C/85/2012 vyplynulo a to predovšetkým aj z tej časti, kde akýkoľvek finančný nárok pôvodného veriteľa vo vzťahu k žalobcovi uplatnený vzájomným návrhom bol vzhliadnutý ako nedôvodný, že žalobca vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi mal ku dňu vyhlásenia rozsudku svojimi dobrovoľnými platbami vysporiadaný celý zvyšok dlhu, teda celú požičanú istinu, nakoľko ako bolo vyššie konštatované sumu 240 € mu pôvodný veriteľ zadržal ako preddavok na zmluvnú pokutu, (ktorá ale nebola platne dohodnutá) a ďalšiu sumu vo výške 560 € žalobca postupne pôvodnému veriteľovi zaplatil. Keďže úverová zmluva obsahovala neplatnú dohodu o zrážkach zo mzdy, na základe tejto dohody nemohol žalovaný vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu postupovať a uplatniť voči žalobcovi nárok na vykonávanie zrážok z jeho mzdy, a to najmä za okolnosti, keď ku dňu 17. 10. 2013, teda pred postúpením neexistujúcej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalobcovi, mal žalobca tak, ako to vyplynulo z rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/85/2012 ale aj z listu žalobcu zo dňa 17. 01. 2016 v prejednávanej veci svoje záväzky voči pôvodnému veriteľovi vysporiadané do výšky 800 €, ktorá mu bola aj reálne požičaná. Súd preto dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu je dôvodná a nárok žalobcu na vrátenie sumy 67,20 € nachádza právnu oporu v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. V tomto prípade sa žalovaný vo vzťahu k žalobcovi prijatím zrážky zo mzdy žalobcu v rozsahu 67,20 € obohatil plnením z neplatného právneho úkonu. Žalovaný totiž nemohol platne nadobudnúť pohľadávku voči žalobcovi, ktorá mala vzniknúť z neplatnej úverovej zmluvy, avšak v čase postúpenia žiadna pohľadávka pôvodného postupcu už vo vzťahu k žalobcovi neexistovala, pretože záväzky žalobcu aj z neplatnej úverovej zmluvy boli voči pôvodnému veriteľovi vyrovnané. Z tejto neplatnej dohody potom nemohol nový veriteľ, ktorému mala byť postúpená už neexistujúca pohľadávka pôvodného veriteľa voči žalobcovi, vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu. Ak tak urobil, na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatil. Súd ho preto zaviazal k tomu, aby žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu 67,20 € zaplatil. Súd preto žalobe vyhovel pokiaľ šlo o istinu. Pokiaľ však šlo o úroky z omeškania, súd sa so žalobcom a jeho žalobou nestotožnil. V zmysle § 563 Obč. zák., ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V tomto prípade prvou preukázanou výzvou veriteľa, čiže žalobcu vo vzťahu k žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia bola žaloba, ktorá bola doručená žalovanému spolu s uznesením o vydaní predbežného opatrenia podľa podpísanej doručenky dňa 28. 11. 2014 (č. l. 104 spisu). Žalovaný mal preto žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie nasledujúceho dňa 29. 11. 2014 a dňom 30. 11. 2014 sa dostal do omeškania. Až od tohto dňa súd žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania, ktorých výška je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1.dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.). Vo zvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania potom súd žalobu zamietol. Tento neúspech však súd považoval za nepatrný neúspech žalobcu v konaní a preto žalobcovi v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. priznal právo na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu. 2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie porušil práva ich spoločnosti na spravodlivý súdny proces. Súčasťou tohto práva v zmysle rozsiahlej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj ESĽP, je právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR a rozhodnutia ESĽP. Uviedol, že v priebehu sporového konania, ako strana poukázal na viacero podstatných skutočností, ktorými sa konajúci súd žiadnym spôsobom nezaoberal. Nezaoberal sa otázkou pasívnej vecnej legitimácie ich spoločnosti v konaní. V priebehu konania uvádzal, že v dôsledku zrušenia postúpenia pohľadávky spoločnosti Europrovidus a.s. (vystupujúce pod zmeneným obchodným menom Money plus a.s.) a vzájomného vyporiadania, nie je subjektom, ktorý je pasívne legitimovaný ohľadne uplatňovaného nároku. Skúmaním vecnej legitimácie sa mal okresný súd zaoberať z úradnej povinnosti, pričom v tomto konaní túto skutočnosť namietal. Tvrdil, že pasívne legitimovaným subjektom by mal byť iný subjekt, ako žalovaný. Ako ďalšiu skutočnosť, ktorá spochybňuje zákonnosť napádaného rozsudku namietal, že rozsudok Okresného súdu Martin vo veci sp.zn. 5C/85/2012 o neplatnosti úverovej zmluvy medzi žalobcom a spoločnosťou Europrovidus a.s. sa na spoločnosť žalovaného nevzťahuje. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 228 ods. 1 CSP. Citovaný rozsudok nie je pre spoločnosť žalovaného záväzným rozhodnutím, a preto vo vzťahu k nemu nemá ani žiadne účinky. V tomto konaní teda nebola v súlade s procesnými predpismi preukázaná žiadna skutočnosť, na základe ktorej by sa vôbec suma 60,20 € mohla a mala považovať za bezdôvodné obohatenie. Zrážka zo mzdy mala byť vykonaná ešte predtým, ako bolo v konaní 5C/85/2012 právoplatne rozhodnuté, čo znamená, že v čase jej vykonania žalovaný, ktorý ani nebol stranou uvedeného sporu, hoci aj žalobca, mal vedomosť o postúpení, nekonal v rozpore so žiadnym predpisom. Na platnosť úkonov nemôže mať vplyv, že medzi inými subjektmi bola určená neskôr neplatnosť ich úverovej zmluvy. Súd v rozsudku uvádza nesprávne, že žalovaný poskytol úver žalobcovi (bod 4), že mu žalobca zaplatil sumu 560,- € (bod 15). Tieto zistenia nemajú oporu v žiadnom dôkaze. Ďalšou zrejmou nesprávnosťou je aj rozhodnutie súdu o úroku z omeškania. Ku dňu 30.11.2014 platilo (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V rozsudku vo výrokovej časti v bode 23 odôvodnenia sa preto nesprávne uvádza výška úroku z omeškania 8,05 %, hoci pri rešpektovaní právnych predpisov by súd mal rozhodnúť o nároku vo výške 5,05 % ročne. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. 3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako zákonné a vecne správne v celom rozsahu potvrdiť a podanému odvolaniu nevyhovieť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa v tomto prípade žalovaný obohatil plnením z neplatného právneho úkonu o sumu 67,20 €. Žalovaný totiž nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá mala vzniknúť z neplatnej zmluvy. Z tejto neplatnej zmluvy potom nemohol nový veriteľ, t.j. žalovaný, ktorému mala byť postúpená už neexistujúca pohľadávka pôvodného veriteľa, vykonávať zrážky zo mzdy. Žalovaný tak urobil na úrok žalobcu a bezdôvodne sa obohatil. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru a zaviazal žalovaného k tomu, aby žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia zaplatil sumu 67,20 €. 4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 67,20 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o náhrade trov konania v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. Rozsudok okresného súdu v časti výroku o nároku na úroky z omeškania zmenil v súlade s ust. § 388 CSP tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5,05 % úrok z omeškania ročne zo sumy 67,20 € od 30.11.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania žalobu zamietol. 5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 8. V zmysle ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. 10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. 11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné: 12. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal otázkou vecnej pasívnej legitimácie žalovaného s tým, že dospel správne k záveru, že v predmetnom konaní je vecne pasívne legitimovaný žalovaný, ktorý prijal plnenie od žalobcu a v dôsledku určenia neplatnosti pôvodnej zmluvy, došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Obranu žalovaného v podanom odvolaní odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože skutočnosť zrušenia postúpenia pohľadávky nemá s predmetným konaním spojitosť s poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť prijatia finančného plnenia žalovaným zo strany žalobcu. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnom konaní je preto žalovaný tak, ako správne uviedol okresný súd. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa všetky náležitosti v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. 13. Pokiaľ ide o odvolanie odvolateľa týkajúce sa nesprávnej výšky úrokov z omeškania, tak v tejto časti považoval odvolací súd odvolanie za dôvodné, a preto v tejto časti rozsudok okresného súdu zmenil s tým, že výška úrokov ku dňu 30.11.2014 v zmysle § 517 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. predstavovala 5,05 %. 14. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 15. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súdu prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu (neúspech bol v nepatrnej časti týkajúcej sa výšky úroku z omeškania), a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)