Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/120/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111223012 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5111223012.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Romana Tichého v právnom spore žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, zapísaná v Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 902 R.C.S. Paris, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Bratislava, ul. Karadžičova č. 2, IČO: 47 258 713 (právny nástupca pôvodného žalobcu CETELEM SLOVENSKO, a.s., so sídlom Bratislava, ul. Panenská č. 7, IČO: 35 787 783), zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Marekom Czompolym, advokátom so sídlom O., ul. B. č. XX, proti žalovanému: V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, o zaplatenie sumy 579,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/270/2011-70 zo dňa 25. apríla 2012 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 8C/270/2011-100 zo dňa 25. januára 2018, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výrokoch II. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/270/2011-70 zo dňa 25.04.2012 konanie v časti o zaplatenie 80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 80 eur od 21.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 40 eur od 21.02.2012 do 21.03.2012 a zo sumy 80 eur od 22.03.2012 zo zaplatenia zastavil (v poradí prvý výrok). Súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol (v poradí druhý výrok). Žalovanému náhradu trov konania nepriznal (v poradí tretí výrok). Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 11.07.2011 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 579,99 eur s úrokom 26,28 % ročne zo sumy 536,32 eur od 18.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 579,99 eur od 01.03.2011 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Podaním zo dňa 16.04.2012 žalobca vzal žalobu v časti späť, a to vzhľadom na to, že po podaní žaloby žalovaný uhradil dňa 21.02.2012 - 40 eur a dňa 21.03.2012 - 40 eur, napokon tak, že k ďalšiemu pokračovaniu konania sa domáha zaplatenia 499 eur s úrokom z omeškania vo výške 26,28 % ročne zo sumy 536,22 eur od 18.01.2011 do 21.03.2012 a zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 579,99 eur od 01.03.2011 do 21.02.2012, zo sumy 539,99 eur od 22.02.2012 do 21.03.2012; a zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia a naďalej aj náhrady trov konania. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu súd pri aplikácii § 96 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ rozhodol o zastavení konania v požadovanej časti tak ako uviedol v prvom odseku výrokovej časti rozsudku. Išlo o čiastočné späťvzatie pred prvým pojednávaním, preto skúmanie prípadného nesúhlasu žalovaného s čiastočným späťvzatím by bolo nadbytočné. Pri rozhodnutí súd vychádzal z ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 258/2001 Z. z.“) účinného do 10.06.2010, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2006, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.06.2016 (tiež ku dňu uzatvorenia zmluvy z 27.10.2007), § 53 ods. 1, 2, 4 v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy 26.05.2007, § 879j, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 9, § 544 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2009, § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Súd zamietol žalobu, lebo pre problematické právne východisko zmluvy „o revolvingovom“ úvere“, v spojení s ďalším obsahom predmetnej zmluvy, keď veľké množstvo ekonomicky významných zmluvných ustanovení bolo uvedených s odkazom na všeobecné zmluvné podmienky napísané drobným písmom na opačnej strane zmluvy, než ktorá bola podpisovaná, a s ďalším odvodeným odkazom na Sadzobník poplatkov, ktorý priamo vôbec nebol súčasťou zmluvy, napokon s prihliadnutím na to, že žalobca, ktorý nie je banka, teda nepodlieha osobitnému dohľadu inému než všeobecne Slovenskou obchodnou inšpekciou, si účtoval pomerne vysoké poplatky, najmä za vedenie revolvingového účtu a za výber z bankomatu, napokon považoval predmetnú zmluvu o revolvingovom úvere za neplatnú. Následne súd zistil, že žalovaný doteraz na zaplatenie predmetného úveru zaplatil viac, než v akej výške ho čerpal, preto žalobcovi za daného skutkového stavu nie je možné priznať plnenie ani z iného právneho dôvodu, konkrétne prípadne z bezdôvodného obohatenia. Listinné dôkazy predložené žalobcom boli všetky pre súd skutkovo hodnoverné, vec bola pre súd otázka z hľadiska právneho posúdenia. Pokiaľ žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver osobitne podľa zák. č. 258/2001 Z. z. účinného do 10.6.2010, jeho ustanovenia podliehali zmenám v čase. Osobitne voči cit. ust. § 4 v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, teda v znení účinnom do 30.06.2006, možno konštatovať porušenie týchto ustanovení, ak predmetná zmluva odkazuje iba odvodený odkaz na sadzobník poplatkov, pričom neupozorňuje na to, že aj pravidelné poplatky, tu účtované prednostne za vedenie účtu, majú tiež vplyv na ročnú percentuálnu mieru nákladov, a že do tohto od začiatku nemôžu byť započítané rôzne sankčné plnenia a poplatky. Je príznačné, že keď sa jedná o úver tohto typu, tak nie je možné pri uzatváraní zmluvy uviesť ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej „RPMN“), s tým zák. č. 258/2001 Z. z. nepočítal. Predovšetkým poplatky by mali rôzny percentuálny dopad voči tomu, akú výšku čerpania si dlžník zvolí a v akej výške bude mať priebežne zostatok úveru a podobne. Pritom RPMN by s pribúdajúcou finančnou gramotnosťou dlžníkov v spojení s uvedením nákladov, ktoré do jej výpočtu nie sú zahrnuté, by mala byť významným ukazovateľom výhodnosti úveru, obdobne ako jednotková cena za 100 gramov alebo 100 mililitrov u fyzického tovaru. Paradoxne časovo nasledujúci zák. č. 129/2010 Z. z. zakotvil možnosť uvádzať príklad výšky RPMN, čím akoby zhojil možnosť poskytovania úverov práve toho typu, aký bol predložený v tomto prípade. Práve možnosť uvádzať náklady úveru odkazom na interné dokumenty veriteľa a možnosť tieto meniť jednostranne v čase je citlivá, keď toto inak sa vyskytuje aj u bánk, ale vzhľadom na celkovú výšku navýšenia tohto úveru súd ustálil, že táto okolnosť nezhojí postavenie žalobcu, ako súd ďalej odôvodní. Za pravdivé súd považoval, že zákon nezakazuje „bežným" podnikateľom, ktorí nie sú bankou, poskytovať úvery, ktoré sa od pôžičiek podľa Občianskeho zákonníka odlišujú konsenzuálnosťou, teda povinnosťou veriteľa na požiadanie dlžníka na základe uzatvorenej zmluvy poskytnúť úver a tým, že úrok ako odplata za poskytnutie úveru je považovaný za základnú náležitosť tohto typu zmluvy. Lenže účelom zmluvy u úvere podľa cit. ust. § 497 Obchodného zákonníka, ako aj osobitne zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa cit. ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z. z. je dočasné preklenutie potreby použitím cudzích peňazí. Predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere predloženú v tomto konaní súd považoval za uzatvorenú v rozpore s účelom týchto ustanovení, lebo ako vyplynulo, v rámci úverového rámca 10.000,- Sk boli napokon postupne v čase čerpané peňažné prostriedky podľa tvrdenia v žalobe vo výške vyše 31.003,87 Sk, resp. podľa dodatočného listinného potvrdenia 827,08 eur (x 30,126 = 24.916,61 Sk), všetko za východiskovo dojednaného úroku 2,19 % mesačne (x 12 = 26,28 % ročne). Je tiež pravdou, že rôzne typy úverov spojené s opakovaným poskytnutím peňažných prostriedkov, napríklad formou prečerpania účtu, poskytujú banky, pričom ako súd už povedal, zákon nezakazuje poskytovanie úverov aj iným subjektom. Lenže banky vo vzťahu k fyzickým osobám - nepodnikateľom zriaďujú účty v prvom rade za účelom spravovania peňazí klienta a ak prečerpanie účtu klientom nepresiahne určitú mieru, nie je tým narušená zásada, že potreby sa uspokojujú predovšetkým z vlastných peňazí a primerane určitej mimoriadnej potrebe je možné uzatvoriť osobitnú zmluvu o úvere. Samotný pojem „revolvingový úver" použitý v predmetnej zmluve je čisto ekonomickým pojmom, nie právnym, znamená úver použitý na splatenie predchádzajúceho úveru a je typický pre poskytovanie úverov podnikateľom, ktorí vzhľadom na mieru dohľadu veriteľa môžu dostať nový úver za nových podmienok a za týchto podmienok môžu dlhodobo hospodáriť aj s kauzálne cudzími peniazmi. Na rozdiel od toho v tomto prípade súd zaznamenal zmluvu o „revolvingovom úvere" zameranú na dlhodobé finančné zaviazanie dlžníka - nepodnikateľa veriteľovi, ktoré spočíva v tom, že dlžník dostane platobnú kartu, tá sa pritom ako moderný bezpečný spôsob platenia spravidla používa na čerpanie vlastných peňazí na bližšie neurčený okruh potrieb počnúc bežnými výdavkami, pričom v tomto prípade akoby malo byť životným štýlom dlžníka, že bude bežné výdavky hradiť z cudzích peňazí, teda z pôvodne dojednaného starého úveru, ktorý sa neustále obnovuje v jeho výške a ktorý by mal pravidelne splácať. Podľa súdu je tiež pravdou, že úrok vo výške 2,19 % mesačne (x 12 % 26,28 % ročne) ako základná náležitosť zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka bol výslovne dojednaný v hlavnom texte zmluvy, ktorú účastníci podpísali a výška samotného úroku nebola neprijateľná. Lenže nič to nemení na dojednaní úveru proti účelu zákona, ako súd odôvodnil vyššie. Navyše ako súdu vyplynulo, na základe odvodených odkazov postupne na všeobecné podmienky a sadzobník poplatkov boli dlžníkom zaplatené mnohé ďalšie plnenia. Konkrétne ak podľa listinného potvrdenia (nie podľa pôvodného tvrdenia v žalobe) dlžník už doteraz čerpal predmetný úver spolu vo výške 827,08 eur (x 30,126 = 24.916,61 Sk), a zaplatil na predmetný úver spolu 1.317,34 eur (39.686,18 Sk), spolu splnením uplatneným v tomto konaní (pôvodne cca 800 eur = 24.100,- Sk) by na tento úver zaplatil spolu 2.517,34 eur (75.838,37 Sk). Toto nemôže zodpovedať samotnému jasne dojednanému úroku. Hypoteticky iba keby celý úver cca 800 eur bol čerpaný pri uzatvorení zmluvy v r. 2004, teda pri úroku viac ako 26,28 % ročne (vo vzťahu k istine viac ako „štvrtinovom“) za osem rokov by úrok predstavoval navýšenie o ďalších vyše 1.600 eur. Lenže toto vylučujú zmluvné ustanovenia o úverovom limite 10.000,- Sk (331,94 eur), resp. zohľadnenie postupnosti čerpania úveru, čiže prakticky základom pre výpočet úroku v čase bola vždy omnoho nižšia suma. Čiže pokiaľ plnenie je v tomto konaní odôvodnené sumou dlžných splátok a nesplatenej istiny, znamená to, že plnenia žalovaného žalobca započítal v podstatnej miere práve na ďalšie poplatky a sankčné plnenia, ktoré neboli dojednané jasne, počnúc príliš malým textom obchodných podmienok na opačnej strane zmluvy. Súd síce bol ochotný zaoberať sa týmito obchodnými podmienkami, ktoré pre neho boli čitateľné, ale tie sú ďalej charakterizované nejasnosťou definovania pojmu „náklady" úveru vo vzťahu k jednotlivým položkám, ktoré na základe ďalšieho odkazu upravuje sadzobník poplatkov. Nie je v možnostiach súdu v odôvodnení rozsudku toto uviesť konkrétne, ale z toho je jasné, že ak žalobca ako veriteľ stále eviduje nesplatenú istinu, doterajšie plnenia žalovaného vo vysokej miere započítaval na pochybné časti jeho pohľadávky. V ďalších okolnostiach pokiaľ žalobca argumentoval vylúčením ustanovení o zmluvách spotrebiteľského charakteru podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, súd uznal, že úver nie je typom zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Lenže aj ďalšie zmluvy včítane tunajšej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka, resp. podľa osobitného zákona o spotrebiteľských zmluvách, možno považovať zároveň za spotrebiteľské podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, napokon v znení účinnom v súčasnosti. V tomto nie je relevantné namietané prechodné ustanovenie § 879f Občianskeho zákonníka k ustanoveniam účinným od 01.01.2004, ale citované prechodné ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka. Toto síce súdnej praxi príliš nepomáha (podľa zásady zachovania nadobudnutých práv akoby takto upravené práva bolo povinnosťou uznať s vyčíslením k 31.12.2007 a potom už nie), spotrebiteľský charakter zmluvy však zároveň môže byť hľadiskom dodatočného posúdenia súdom, v krajnom prípade až z hľadiska súladu s dobrými mravmi. Procesne paradoxne keby súd posúdil vec ťažiskovo na základe ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, malo by to dopad iba na neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok, spravidla vedľajších ustanovení zmluvy, ktorá by inak musela byť platná. K týmto ďalším ustanoveniam súd osobitne uznal, že ak po tvrdenej predčasnej splatnosti úveru žalobca sa zásadne domáha zaplatenia splátok splatných iba za trvania zmluvy, zatiaľ čo z predčasne splatných splátok sa domáha iba nesplatenej časti istiny, ide o spravodlivý postup, ktorým sa veriteľ zrieka „ceny" úveru za obdobie, v ktorom bol úver predčasne splatný. Podľa názoru súdu však za obdobie po predčasnej splatnosti úveru by už osobitne nebolo spravodlivé domáhať sa úroku ako základného zmluvného dojednania, teda z osobitne ani z aritmeticky vymedzenej istiny, iba úroku z omeškania. Pre taký prípad súd uznal aj spravodlivú možnosť dojednania zmluvnej pokuty v spotrebiteľskej zmluve, ak je jednorazová a v prijateľnej výške, inak by ani zmluvná pokuta nemala byť pre dlžníka ani príliš ťaživá, ani závislá od správania veriteľa, napríklad v prípade opakovaného zasielania upomienok a podobne. Tiež vzhľadom na účel zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebolo prijateľnou podmienkou dojednať vyšší úrok z omeškania než podľa občiansko-právnych predpisov, čo postupom času aj výslovne upravil zákon. Toto všetko vo vzťahu k vedľajším ustanoveniam, aj keď sa tým súd takto zaoberal, však už v tomto prípade nebolo podstatné, lebo súd rozhodol podľa všeobecných ustanovení o neplatnosti pre obchádzanie zákona. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“, podľa ktorého v konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ale tomuto trovy konania nevznikli, resp. si ani žiadne neuplatnil, preto mu ich náhradu nepriznal. 2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca majúc za to, že prvostupňový súd v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil pokiaľ dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom, že veľké množstvo ekonomicky významných zmluvných ustanovení bolo uvedených odkazom na všeobecné zmluvné podmienky napísané drobným písmom a odkazom na sadzobník poplatkov, ktorý priamo nebol súčasťou zmluvy, že on si ako nebankový subjekt účtoval vysoké poplatky najmä za vedenie revolvingového úveru a za výber hotovosti z bankomatu, že žalovaný čerpal 827,08 eur a zaplatil 1.317,34 eur, t.j. uhradil viac ako čerpal a preto súd nepriznal ani bezdôvodné obohatenie. Žalobca v prvom rade poukázal na skutočnosť, že pri uzatváraní úverovej zmluvy žalovaný prehlásil, že sa oboznámil so Všeobecnými úverovými podmienkami pre poskytnutie revolvingového úveru a vydanie úverovej karty, bez výhrad s nimi súhlasil, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve. Ďalej uviedol, že podľa bodu IV. 9. Všeobecných úverových podmienok sú všeobecné podmienky revolvingového úveru a sadzobník poplatkov platný v deň čerpania úveru neoddeliteľnou súčasťou všetkých úverových zmlúv uzavretých medzi klientom a Cetelemom. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť o sadzobníku poplatkov a mohol sa s ním aj oboznámiť, keďže obdržal jeho vyhotovenie, sadzobník poplatkov tvoril neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, úverová zmluva ako aj všeobecné úverové podmienky na sadzobník poplatkov na mnohých miestach odkazujú, a mnohé poplatky sú uvedené aj priamo na úverovej zmluve. Vzhľadom k týmto skutočnostiam žalobca nesúhlasí so záverom súdu, že sadzobník poplatkov nebol súčasťou zmluvy. Tiež so subjektívnym záverom súdu, že úverová zmluva ako aj priložené všeobecné úverové podmienky sú nejasné, neurčité a nezrozumiteľné. Predmetná úverová zmluva ako aj všeobecné úverové podmienky, ktoré sú uvedené na jej zadnej strane a tvoria jej neoddeliteľnú súčasť, spĺňajú všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle ustanovení zák. č. 258/2001 Z. z. Podľa žalobcu úverová zmluva ako aj všeobecné úverové podmienky sú dostatočne jasné a zrozumiteľné, že veľkosť písma je dostatočne čitateľná a rozsah úverovej zmluvy ako aj všeobecných úverových podmienok je primeraná zložitosti uzatváraného právneho vzťahu a je len zlomkom rozsahu a zložitosti, s ktorým sa bežný človek (neprávnik) obvykle stretáva napr. pri uzatváraní zmluvy o hypotekárnom úvere s bankou alebo zmluvy o pripojení s telefónnym operátorom, pričom tieto zmluvy napriek tomu nie sú považované za neplatné. Ako príklad nezrozumiteľnosti uvádza súd nejasné definovanie pojmu náklady vo vzťahu k jednotlivým položkám, ktoré na základe ďalšieho odkazu upravuje sadzobník poplatkov. Príslušný bod III.-3.-1. VÚP je pritom jasný a zrozumiteľný. Podľa neho je klient povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver a to formou dohodnutých pravidelných mesačných splátok, ak nie je dohodnuté inak. Cetelem splátku použije na úhradu dohodnutých nákladov, a to úrokov, poplatkov podľa zmluvy o úvere, pripadne podľa sadzobníka platného v deň čerpania úveru, vrátane čiastky určenej na úhradu poistného, pokiaľ je klient poistený, a splátku príslušnej časti úverovej istiny. Klient je povinný splácať poskytnutý úver vrátane nákladov na účet Cetelemu, ktorého číslo oznámi Cetelem klientovi. Zo znenia bodu III.-3.-1. VÚP je teda zrejmé, že dohodnutými nákladmi sú práve úroky, poplatky podľa zmluvy o úvere, prípadne sadzobníka platného v deň čerpania úveru, vrátane čiastky určenej na úhradu poistného pokiaľ je klient poistený, a splátku príslušnej časti úverovej istiny, a že práve tieto náklady majú byť hradené na účet Cetelemu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že termín náklady v súvislosti s úvermi používa okrem iného sám zákonodarca, keď podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, pričom celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu, že doterajšie plnenia žalovaného žalobca vo vysokej miere započítal na pochybné časti jeho pohľadávky. Uviedol pritom, že podľa už spomínaného bodu III.-3.-1. VÚP je klient povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver, a to formou dohodnutých pravidelných mesačných splátok. Cetelem splátku použije na úhradu dohodnutých úrokov, poplatkov podľa zmluvy o úvere, prípadne podľa sadzobníka poplatkov platného v deň čerpania úveru, vrátane čiastky určenej na úhradu poistného, pokiaľ je klient poistený, a splátku príslušnej časti úverovej istiny. Vzhľadom k vyššie uvedenému ustanoveniu úverovej zmluvy bol žalobca oprávnený účtovať čiastkové úhrady žalovanej najprv na úhradu splatných úrokov, poplatkov podľa zmluvy o úvere, pripadne podľa sadzobníka poplatkov platného v deň čerpania úveru, vrátane čiastky určenej na úhradu poistného a až prípadný zvyšok splátky použiť na úhradu istiny. Celkový dlh žalovanej preto napriek jej celkovým úhradám vo výške 1.367,37 eur, po úhrade časti poplatkov a zmluvných pokút predstavoval ku dňu podania žalobného návrhu sumu 579,99 eur (536,32 eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny; 43,67 eur z titulu dlžných úrokov z úveru;). Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobca nesúhlasil so záverom súdu, že on úhrady žalovaného započítaval na pochybné časti pohľadávky. Ďalej aj so záverom súdu, že si účtoval pomerne vysoké poplatky, najmä za vedenie revolvingového úveru a za čerpanie hotovosti z bankomatu. Uviedol, že v prípade všetkých poplatkov uvedených v sadzobníku poplatkov, žalovaný mal možnosť sa s nimi oboznámiť priamo na úverovej zmluve vo Všeobecných úverových podmienkach resp. sadzobníku poplatkov, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Žalobca mal za to, že ich výška nebola neprimeraná, predstavujú reálne administratívne náklady a v prípade uvedených poplatkov sa jedná o obvyklé spoplatnenie služby súvisiacej s vedením účtu klienta, prípadne s výberom hotovosti, tak ako v prípade iných aj bankových inštitúcií, ktoré sú regulované či už Národnou bankou Slovenska alebo inými orgánmi, ktoré vykonávajú dohľad na finančnom trhu. Pre úplnosť dodal, že súd nesprávne uviedol výšku vyčerpaných peňažných prostriedkov zo strany žalovaného. On v návrhu uvádza, že žalovaný vyčerpal sumu vo výške 31.003,87 Sk /1.029,14 eur/. V potvrdení o odfinancovaní peňažných prostriedkov je pritom uvedená suma 827,08 eur ako suma financovaná na klienta a 102,54 eur ako suma financovaná predajcovi (827,08 eur + 102,54 eur = 929,62 eur). Rozdiel medzi sumou uvedenou v potvrdení a sumou uvedenou v žalobnom návrhu vo výške 99,52 eur predstavujú poplatky za výbery peňažnej hotovosti z bankomatov a tieto žalobca účtoval žalovanému ako súčasť úverovej istiny. Žalovanému účtoval 3x poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 3,32 eur, 14x poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 2,29 eur, 1x ročný poplatok za vedenie karty vo výške 8,30 eur, 2x ročný poplatok za vedenie karty vo výške 9,96 eur, 10x poplatok za spracovanie platby poštovou poukážkou vo výške 0,50 eur a 9x poplatok za správu revolvingového účtu vo výške 2,70 eur (3x poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 3,32 eur + 14x poplatok za čerpanie hotovosti vo výške 2,29 eur + 1x ročný poplatok za vedenie karty vo výške 8,30 eur + 2x ročný poplatok za vedenie karty vo výške 9,96 eur + 10x poplatok za spracovanie platby poštovou poukážkou vo výške 0,50 eur + 9x poplatok za správu revolvingového účtu vo výške 2,70 eur = 99,52 eur). Uvedené skutočnosti sú zrejmé z predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného, z ktorého je zrejmý dátum a výška jednotlivých čerpaní ako aj dátum a výška účtovaných poplatkov. Z výpisu je tiež zrejmá výška dlžnej úverovej istiny ku koncu každého kalendárneho mesiaca. Žalobca bol preto názoru, že zmluva o poskytnutí revolvingového úveru obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a súdom vytýkané nedostatky odôvodňujúce obchádzanie zákona sú len subjektívnym hodnotením a nie sú takej intenzity ani rozsahu, aby odôvodňovali posúdenie neplatnosti úverovej zmluvy a VÚP podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že v konaní pred súdom prvého stupňa, dostatočne preukázal oprávnenosť žalovaného nároku a v priebehu konania riadne označil a založil do súdneho spisu všetky relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čím splnil nielen svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p. a ust. § 120 ods. 1 O. s. p., ale aj povinnosť tvrdenia vyplývajúcu z ust. § 79 ods. 1 O. s. p. Podľa žalobcu zmluva o poskytnutí revolvingového úveru, všeobecné úverové podmienky, odstúpenie od úverovej zmluvy s dokladom o doručení, potvrdenia o čerpaní peňažných prostriedkov a prijatých úhradách, z ktorých je zrejmý dátum a výška jednotlivých čerpaní ako aj splátok uskutočnených žalovaným, výpis z úverového účtu, z ktorého je zrejmá história úverového prípadu a všetky pohyby na úverovom účte, ktoré založil do súdneho spisu počas konania na súde prvého stupňa sú plnohodnotnými dôkazmi, ktoré podporujú jeho tvrdenia uvedené v návrhu na začatie konania. Vzhľadom k týmto skutočnostiam sa nestotožňoval s rozhodnutím súdu, ktorým žalobu zamietol v celom rozsahu a bol názoru, že súd mal správne mu priznať uplatnený nárok v celom rozsahu. Navrhol preto rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len “C. s. p.” účinného od 01.07.2016, bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Zároveň súd v odôvodnení prispôsobil terminológiu novej právnej úprave. 5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p., § 391 ods. 1 C. s. p.) z nasledovných dôvodov: 6. V preskúmavanej veci sa žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby pred začatím konania domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 499,99 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 536,32 eur od 18.01.2011 do 21.03.2012, zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 579,99 eur od 01.03.2011 do 21.02.2012, zo sumy 539,99 eur od 22.02.2012 do 21.03.2012, zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia. 7. Z obsahu spisu okresného súdu mal odvolací súd zistené, na pojednávaní dňa 25.04.2012 súd vyhlásil rozsudok, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie 80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 80 eur od 21.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 40 eur od 21.02.2012 do 21.03.2012; a zo sumy 80 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, zastavil. Žalovaného zaviazal zaplatil žalobcovi 499,99 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 579,99 eur od 01.03.2011 do 21.02.2012; zo sumy 539,99 eur od 22.02.2012 do 21.03.2012; a zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd žalobu v časti o zaplatenie: úroku 26,28 % ročne zo sumy 536,32 eur od 18.01.2011 do 21.03.2012; a zo sumy 499,99 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, zamietol. Zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Mareka Czompolyho náhradu rov konania vo výške podľa písomného vyhotovenia rozsudku do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z písomného vyhotovenia rozsudku 8C/270/2011-70 zo dňa 25.04.2012 vyplýva, že súd rozhodol nasledovne: Súd konanie v časti o zaplatenie 80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 80 eur od 21.03.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 40 eur od 21.02.2012 do 21.03.2012; a zo sumy 80 eur od 22.03.2012 do zaplatenia, zastavil. Súd žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Žiline prípisom č. k. 8Co/333/2012-90 zo dňa 28.09.2012, ktorým vrátil vec okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia uviedol, že z vyhláseného rozsudku na pojednávaní a z písomne vypracovaného rozhodnutia vyplýva, že v poradí druhý, tretí a štvrtý výrok vyhláseného rozsudku nezodpovedá v poradí s druhým a tretím výrokom písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, čo je v rozpore z ust. § 156 ods. 4 O. s. p. V prípade, že v predmetnej veci išlo o zrejmú nesprávnosť pri vyhotovení zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.04.2012, resp. pri písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku, alebo iné (odvolaciemu súdu tohto času neznáme) náhle zlyhanie výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby, postupom podľa § 164 O. s. p. odstráňte nesúlad medzi vyhláseným rozsudkom a jeho písomným vyhotovením. V prípade, že nešlo o situáciu predpokladanú v ust. § 164 O. s. p., uložil okresnému súdu opätovne predložiť spisový materiál na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti napadnutému rozsudku. Okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. 8C/270/2011-100 zo dňa 25.01.2018, ktorým opravil písomné vyhotovenie rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/270/2011-70 zo dňa 25.04.2012, v časti výroku II. vyhláseného rozsudku tak, že výrok II. vyhláseného rozsudku má správne znieť: II. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta (výrok I.). Súd opravil aj zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.04.2012 pred Okresným súdom Žilina vo veci sp. zn. 8C/270/2011, v časti vyhláseného rozsudku tak, že vyhlásený rozsudok má správne znieť: I. Konanie v časti o zaplatenie 80 eur s úrokom vo výške 26,28 % ročne zo sumy 80 eur od 21.03.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 40 eur od 21.02.2012 do 21.03.20121 a zo sumy 80 eur od 22.03.2012 do zaplatenia zastavuje. II. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta. III. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. Z odôvodnenia opravného uznesenia vyplýva, že preštudovaním písomného vyhotovenia vyhláseného rozsudku mal súd zistené, že v tomto urobil zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, keď zrejme v dôsledku náhleho zlyhania výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby vo výroku II. písomného vyhotovenia rozsudku nesprávne uviedol, že žalobu zamieta, pričom správne mal vo výroku II. písomného vyhotovenia rozsudku uviesť, že žalobu vo zvyšnej časti zamieta. Súd ďalej preštudovaním zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.04.2012 zistil, že v tejto urobil zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, keď zrejme v dôsledku náhleho zlyhania výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby pri prepise mechanického záznamu v predmetnej zápisnici uviedol nesprávne znenie vyhláseného rozsudku. Na základe vyššie uvedených skutočnosti a pri aplikácii ust. 224 C. s. p. rozhodol tak, ako uviedol vo výroku opravného uznesenia, pričom z dôvodu absencie výslovnej zákonnej úpravy týkajúcej sa opravy zápisnice, súd aplikujúc čl. 4 C. s. p. použil na opravu zápisnice primerane ustanovenia § 224 C. s. p. oprave rozsudku. 8. Podľa § 219 C. s. p. rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie (ods. 1). Len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný (ods. 4). V odseku 4 § 219 C. s. p. je zakotvený princíp viazanosti súdu vyhláseným rozsudkom. Uvedené znamená, že pokiaľ súd verejne vyhlásil rozsudok, tento jeho výrok ho už zaväzuje. Zjednodušene povedané, ak by súd po vyhlásení rozsudku zistil, že rozhodol nesprávne, nemá možnosť rozhodnúť inak. Znenie výroku rozsudku uvedené v zápisnici z pojednávania, na ktorom sa vyhlasuje rozsudok (§ 99 C. s. p.), ako aj zaznamenané vo zvukovom zázname (§ 98 C. s. p.), musí byť v zásade totožné so znením výroku v písomnom vyhotovení rozsudku. Podľa § 224 C. s. p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. Nemožno vylúčiť, že sa v rozsudku vyskytnú chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. Spravidla ide o tzv. pisárske chyby, preklepy, ku ktorým môže dôjsť v dôsledku mechanickej činnosti osoby a neskontrolovania vyhotovenia rozsudku a pod. Súd sa o nich môže dozvedieť z návrhu alebo ich môže zistiť aj sám. 9. Odvolací súd porovnajúc obsah výroku rozsudku vyhláseného okresným súdom na pojednávaní dňa 25.04.2012 (č.l. 67-68 spisu) a písomne vyhotoveného rozhodnutia (č.l. 70 spisu) mal zistené, že výroky v poradí druhý, tretí a štvrtý nie sú zhodné. Po poukázaní odvolacím súdom na nezrovnalosť, ktorej dôvod z obsahu spisu nebol zrejmý, bolo povinnosťou okresného súdu ju odstrániť a to ak ide o situáciu zrejmej nesprávnosti alebo inú (náhle zlyhanie výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby) vydaním opravného uznesenia v zmysle ust. § 164 O. s. p. účinného do 30.06.2016 alebo ak nejde o takúto situáciu predložením veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti napadnutému rozsudku. Okresný súd následne vydal opravné uznesenie, ktorým opravil zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.04.2012 a podľa nej aj písomné vyhotovenie rozsudku. Podľa odôvodnenia opravného uznesenia súd „preštudovaním zápisnice o pojednávaní zistil, že v tejto urobil zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, keď zrejme v dôsledku náhleho zlyhania výpočtovej techniky alebo konajúcej osoby pri prepise mechanického záznamu v predmetnej zápisnici uviedol nesprávne znenie vyhláseného rozsudku“. Odvolací súd tieto dôvody považoval za všeobecné nakoľko z obsahu spisu nevyplývali konkrétne zistenia podporené listinne, z ktorých by bola uvedené skutočnosti nepochybne zrejmé. Okrem toho poukazuje na to, že zápisnica o pojednávaní bola po jej prepísaní z diktafónového záznamu podpísaná vlastnoručným podpisom zákonného sudcu (č.l. 68 spisu). Za tohto stavu bol okresný súd vyhláseným výrokom viazaný. Opraviť zápisnicu o pojednávaní mohol preto len pre chyby v písaní alebo iné zrejmé nesprávnosti. Pokiaľ preto opravným uznesením opravil zápisnicu o pojednávaní ohľadom vyhláseného výroku rozhodnutia týkajúceho sa rozhodnutia vo veci samej a trov konania, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť časť priznanej sumy ako i trovy konania na znenie, že súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta a žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva a následne podľa toho opravil aj písomné vyhotovenie rozhodnutia, urobil tak bezdôvodne. Na uvedené pochybenie v postupe okresného súdu musel odvolací súd, aj bez odvolacej námietky strán sporu neúčastných pri vyhlasovaní rozhodnutia, prihliadnuť. 10. Procesný postup súdu znamenajúci porušenie práva na spravodlivý proces je jedným zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky patrí (okrem iných) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami sporu zo strany súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci, ktorého súčasťou je i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 11. Podľa odvolacieho súdu Ústava SR v čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd garantujú každému právo na spravodlivý súdny proces, ktorý nachádza svoje vyjadrenie aj v procesných kódexoch upravujúcich civilné konanie pred súdom. V súčasnosti je týmto procesným kodéxom, ktorý sa na súdenú vec vzťahuje, Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016, pričom v zmysle ust. § 470 ods. 1 uvedeného procesného predpisu platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je aj relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Toto základné právo nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí však spĺňať kvalitatívne kritériá, ktoré sú definované v ust. § 220 C. s. p. V zmysle ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28.02.2006). 12. Odvolací súd naviac po preskúmaní veci dospel aj k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia lebo obsahuje obsiahle úvahy, prirovnania, hypotézy avšak nie vecné skutkové zistenia, hodnotenia a jasné, zrozumiteľné a presvedčivé právne závery, ktoré ho mali viesť podľa písomne vyhotoveného rozhodnutia k zamietnutiu žaloby vo zvyšnej časti. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 13. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku II. a súvisiacom výroku III. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo výroku I. zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním. 14. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec opätovne prejedná a rozhodne. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s ust. § 220 C. s. p. a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy a stranám konania, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V novom rozhodnutí opätovne rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 15. Toto rozhodnutie prijal senátu odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).