Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/140/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113217833 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5113217833.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu - Najvyšší súd SR, so sídlom Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, IČO 165581, proti žalovanému - U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, O. A. P., o zaplatenie 2,21 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 8C/230/2013-68 zo dňa 25. apríla 2016, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie. Žiadnej zo strán sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2,21 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2,21 Eur od 28.6.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalobca v skutkovom vymedzení žaloby uviedol, že ako povinná osoba podľa Zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám poskytol žalovanému na základe jeho žiadosti z 25. mája 2012 požadované informácie, ktoré mu v písomnej forme zaslal. V písomnom oznámení o vybavení žiadosti o poskytnutie informácie (Spr 470/2012) zo dňa 14. júna 2012 vyzval žalovaného na úhradu nákladov, postupoval tak podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a podľa vyhlášky Ministerstva financií SR č. 481/2000 Z.z. o podrobnostiach úhrady nákladov za sprístupnenie informácií, pričom výšku nákladov na sprístupnenie informácií, ktoré požadoval od žalovaného určil žalobca podľa sadzobníka úhrad nákladov v súvislosti s poskytovaním informácií ( ďalej iba „ Sadzobník „ ) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám z 3. októbra 2011, ktorý Sadzobník ako jednu z povinne zverejňovaných informácií zverejňuje na svojom webovom sídle ( konkrétnu špecifikáciu uvádza žalobca aj v žalobe ). Žalovaný si svoju povinnosť náklady uhradiť nesplnil. 3. Žalovaný v rámci svojej obrany namietal, že žalobca - Najvyšší súd SR nemôže vo vlastnom mene nadobúdať práva (pohľadávky) do svojho majetku a preto nemá ani aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Trval na tom, že spor je predmetom nie súkromného, ale verejného práva podľa § 1, § 21 zák. č. 211/2000 Z.z. s odkazom na znášanie trov správneho konania podľa § 22 uvádzanej právnej normy. 4. Okresný súd z oznámenia výšky vecných nákladov v súvislosti s poskytovaním informácií zo dňa 14.6.2012, doručeného žalovanému dňa 18.6.2012 zistil, že žalobca podľa „Sadzobníka“ v súvislosti s poskytovaním informácií za vyhotovenie judikátov a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky určil náklady za 8 strán (0,64 Eur), za obálku s doručenkou B6 (0,07 Eur) a náklady spojené s odoslaním informácie podľa aktuálneho cenníka poštových služieb (1,50 Eur), spolu vo výške 2,21 Eur a zároveň vyzval žalovaného, aby túto sumu zaplatil do 10 dní od prevzatia výzvy. Podľa Sadzobníka za vyhotovenie judikátov a rozhodnutí NS SR za vyhotovenie jednej strany informácie formátu A4 je úhrada 0,08 Eur, za obálku s doručenkou B6 0,07 Eur a náklady spojené s odoslaním informácie sú vo výške podľa aktuálneho cenníka Slovenskej pošty. 5. Pri právnom posúdení veci súd vychádzal z ust. § 1 ods.1, § 2, § 5 ods. 1 písm. f), § 18, § 21 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v aplikácii aj s § 1,2,3 Vyhlášky č.481/2000 Z.z Ministerstva financií Slovenskej republiky z 20. decembra 2000 o podrobnostiach úhrady nákladov za sprístupnenie informácií, zohľadnil aj právny význam ust. § 488, 489 Občianskeho zákonníka. 6. Vykonané dokazovanie preukázalo podľa názoru okresného súdu, že žalobca si uplatňuje v aktuálnom konaní náhradu materiálnych nákladov spojených s poskytnutím informácií žalovanému v zmysle zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca pri poskytovaní informácií konal ako povinná osoba (§ 2 zák. č. 211/2000 Z.z.), t.j. ako správny orgán v správnom konaní, ktorému zákon výslovne vymedzuje určitú právomoc, t.j. určité oprávnenia a povinnosti v oblasti verejnej správy. V § 18 cit. zákon zveril žalobcovi právo rozhodovať o žiadosti žalovaného na poskytnutie informácií. Sprístupnením informácií na základe zákonom zverenej právomoci tak rozhodol o práve žalovaného na slobodný prístup k týmto informáciám, pričom rozhodol v oblasti verejnej správy, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. 7. Otázka úhrady nákladov spojených so sprístupnením informácií je upravená v § 21 zák. č. 211/2000 Z.z. ako bezplatné sprístupnenie informácií s výnimkou úhrady materiálnych nákladov, tie sú príjmami povinnej osoby. Zákon neupravuje právomoc povinnej osoby ako správneho orgánu rozhodovať o povinnosti žiadateľa o poskytnutie informácií nahradiť materiálne náklady spojené s poskytnutím informácií. Pokiaľ nie je zákonom zverená povinnej osobe ako správneho orgánu právomoc rozhodovať o povinnosti žiadateľa o poskytnutie informácie nezaplatené vecné náklady zaplatiť, musí o tejto povinnosti rozhodnúť súd (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Povinnosť zaplatiť náhradu materiálnych nákladov nepredstavuje povinnosť v oblasti verejnej správy. Ide o pohľadávku, ktorá vznikne na základe skutočností uvedených v zákone medzi účastníkmi, ide o záväzkovo-právny vzťah s občianskoprávnym charakterom. Na základe uvádzaných úvah okresný súd ustálil, že má právomoc vo veci konať a spor má charakter súkromný a nie verejnoprávny. 8. Vykonané dokazovanie preukázalo, že žalobca poskytol žalovanému ním žiadané rozhodnutia, vyčíslil náklady za poskytnutie informácií, za vyhotovenie judikátov a rozhodnutí v zmysle Sadzobníka a žalobou uplatnený nárok je opodstatnený. 9. Námietku žalovaného, že žalobcom uplatnené práva boli/budú riešené kompenzačnou námietkou a preto zanikli, súd neuznal, pretože tento tvrdený stav žalovaný nepreukázal, ostal iba v rovine hypotetickej, resp. tvrdenej. Ani ďalšiu námietku žalovaného o nepreskúmateľnosti primeranosti nákladov súd neuznal. Mal za to, že náklady žalobca odvodil v súlade so zákonom na základe Sadzobníka a ich výšku súd hodnotí podľa vlastnej úvahy za primeranú, dodal, že odchýlku by uplatňoval iba pri extrémne zjavnej odchýlke od povahy veci, resp. súdu známych skutočností o primeranej výške poštovného. V súvislosti s ďalšou námietkou žalovaného, že správny orgán doručuje vlastné rozhodnutia na vlastné náklady a proti každej žiadosti mali byť takmer vždy vydané rozhodnutia o čiastočnom odmietnutí a anonymizovaní súd poukázal na to, že činnosť žalovaného sa uskutočňovala v rámci žiadosti o poskytnutie informácie od žalobcu. Obsah informácie a sprievodné rozhodnutia žalobcu na základe žiadosti žalovaného neboli predmetom tohto konania. 10. S úhradou istiny 2,21 Eur sa dostal žalovaný do omeškania, preto žalobca má popri istine nárok aj na úroky z omeškania (§ 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka), tie súd žalobcovi priznal v zákonnej prípustnej výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy od 13.5.2012 do zaplatenia. 11. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd postupoval podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku ( v znení účinnom ku dňu vydania rozsudku ). Konštatoval úspech žalobcu v spore a na tomto základe aj jeho nárok na náhradu trov konania. Žalobca si trovy konania neuplatnil, preto ich náhradu mu súd nepriznal. 12. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhal sa zrušenia rozsudku, zároveň žiadal konanie zastaviť a postúpiť vec na konanie správnemu orgánu, alternatívne, žiadal rozsudok zmeniť, v rámci zmeny žalobu zamietnuť, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. 13. Odvolateľ argumentoval prioritne tým, že náhradu trov ako náklady správneho konania si mal správny orgán sám vyriešiť v správnom konaní, čím je daný aj charakter predmetnej pohľadávky z verejného práva ako trovy správneho konania. K pohľadávkam z verejného práva nemožno prisúdiť aj úrok z omeškania, ak žiaden verejný zákon vo verejnej sfére toto explicitne neustanovuje, rovnaké úroky vznikajúce len v sfére súkromného práva automaticky aplikovať na verejné právo je nesprávne. Odvolateľ vytýka rozhodnutiu súdu aj nepreskúmateľnosť, tvrdí, že z rozhodnutia nevyplýva, prečo súd pohľadávku - trovy správneho konania, na základe infozákona ( z. č. 211/2000 Z.z.) ako verejného zákona dopúšťa uplatňovať v občianskoprávnom konaní. Iba orgány verejnej moci majú povinnosť sprístupňovať informácie, iba týmto vznikajú náklady, nie subjektom súkromného práva. Sporná pohľadávka je záväzková peňažná, ale z verejného práva, ktoré sa neuplatňuje rovnomerne medzi subjektami súkromného práva, ale vertikálne iba orgánom verejnej moci autoritatívne proti subjektom neverejného práva. 14. Žalovaný tvrdí, že žalobca nie je ani vecne ani procesne aktívne legitimovaný v spore, keďže náklady vznikli nie NS SR, ale kancelárii NS SR, a to sú dva rozdielne subjekty. NS SR má svoju právnu subjektivitu, iné IČO a kancelária NS SR iné IČO a vlastnú právnu subjektivitu, preto NS SR nemal ani oprávnenie sa domáhať uvedeného práva i keby vzniklo, keďže náklady vznikli kancelárii NS SR. Pokiaľ súd poukazuje na to, že náhrada nákladov za sprístupnenie informácií je príjmom povinnej osoby vo sfére súkromného práva, je to podľa názoru odvolateľa nezmysel, pretože nejde o podnikanie ale o reparovanie materiálnych nákladov vynaložených správnym orgánom z verejného rozpočtu výlučne pri úradnej činnosti, jedná sa stále o pohľadávku z verejného procesného práva (správneho poriadku) a z verejného predpisu zák. č. 211/2000 Z.z. tak, ako pokuty správneho orgánu, správne poplatky paušálne alebo konkrétne, vždy ale ide o pohľadávky z verejného práva. Medzi subjektmi súkromného práva, napr. medzi občanom a občanom, firmou a občanom, taká pohľadávka ani vzniknúť nemôže, lebo je mimo právomoci orgánov verejnej moci. Namieta preto právomoc súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Hoc súd iba všeobecne tvrdil, že pohľadávka vznikla na základe zákona, nevysporiadal sa s tým, či zákona verejného, či zákona súkromnoprávneho, preto je rozhodnutie v tejto otázke zjavne neodôvodnené a nepreskúmateľné. 15. Žalobca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil. 16. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala na to oprávnená strana sporu, v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku, ktorému odvolanie je prípustné, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP, rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti. 17. Krajský súd vyhodnotil odvolanie žalovaného za nedôvodné. 18. Súkromnoprávna metóda právnej regulácie spadajúca pod oblasť súkromného práva vychádza z predpokladu, že vznik, zmena alebo zánik právnych vzťahov sú viazané na súkromnoprávne úkony účastníkov právnych vzťahov, medzi ktorými platí vzťah rovnosti. Súkromnoprávny vzťah sa uzatvára na základe konsenzu právnych subjektov, ktorý si svoje vzájomné práva a povinnosti upravujú na zmluvnom základe. Subjekty vystupujú v súkromnom práve v rovnom postavení, kedy na princípe vzájomnosti upravujú vzájomné práva a povinnosti a žiadny z účastníkov vzťahu nemôže o právach a povinnostiach druhého účastníka rozhodovať autoritatívne proti jeho vôli. Na druhej strane verejnoprávna metóda právnej regulácie, ktorá vymedzuje oblasť verejného práva spája vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov s právnymi aktmi orgánov verejnej moci, ktoré vystupujú vo vzťahu k súkromným osobám (fyzickým alebo právnickým) v nadradenej pozícii. Môžu tak rozhodovať o subjektívnych právach a povinnostiach súkromných osôb prostredníctvom normatívnych právnych aktov alebo individuálnych právnych aktov. Verejné právo upravuje vzťahy medzi verejnou mocou a súkromnými osobami, ktoré sú založené na nerovnom - nadradenom postavení orgánu verejnej moci vo vzťahu k súkromným osobám. 19. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným, obsahom ktorého je právo žalobcu požadovať úhradu vecných nákladov vzniknutých v súvislosti so sprístupnením informácii a povinnosť žalovaného tieto vo výške materiálnych nákladov žalobcovi uhradiť, je súkromnoprávnym vzťahom. Subjekty tohto vzťahu totiž vystupujú v rovnom postavení; žiadny z nich nemôže o právach a povinnostiach druhého účastníka rozhodovať autoritatívne, prípadne proti jeho vôli. Zákonodarca priamo v zákone zakotvil možnosť žalobcu ako povinnej osoby na sprístupnenie informácií uplatňovať si náhradu vecných nákladov za sprístupnenie informácií vo výške materiálnych nákladov, ktoré vynaložil a zároveň mu uložil, aby za týmto účelom vyhotovil Sadzobník, ktorý je povinný riadne zverejniť. Tým zabezpečil, aby žiadatelia, ktorí o sprístupnenie informácie žiadajú, už pri vstupe do právneho vzťahu, teda pri podávaní žiadosti o sprístupnenie informácií si uvedomovali povinnosť úhrady materiálnych nákladov, ktoré si v súvislosti so sprístupnením informácii povinná osoba vo výške podľa zverejneného Sadzobníka, resp. vo výške vynaložených materiálnych nákladov môže a bude za sprístupnenie informácií požadovať. Za takéhoto stavu žiadateľ už pri podaní žiadosti o sprístupnenie informácie, ktoré si vyžiada materiálne náklady zo strany povinnej osoby, vyjadril súhlas tým, že mu bude účtovaná náhrada materiálnych nákladov, ktoré v súvislosti so sprístupnením ním požadovanej informácie vzniknú. 20. Z uvedeného vyplýva, že v súdenom prípade medzi žalobcom a žalovaným platí vzťah rovnosti, vystupujú v rovnom postavení, ani jeden z nich nemôže o právach a povinnostiach druhého rozhodovať autoritatívne, proti jeho vôli. Znamená to, že žalobca nemôže sám vydať rozhodnutie, ktorým by uložil žalovanému splnenie požadovanej povinnosti, ale na základe ním podanej žaloby o právnej a skutkovej opodstatnenosti jeho nároku musí rozhodnúť autoritatívne štátny orgán - súd. 21. Pokiaľ žalovaný namieta nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore s tým, že ako správca majetku štátu nemá právo nadobúdať takýto majetok do vlastníctva, a teda ani pohľadávku, je potrebné uviesť, že aktívna legitimácia žalobcu v spore vyplýva priamo z § 21 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého informácie sa sprístupňujú bezplatne, s výnimkou úhrady vo výške, ktorá nesmie prekročiť výšku materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií so zadovážením technických nosičov a odovzdaním informácie žiadateľovi. Zároveň podľa § 21 ods. 4 toho istého zákona úhrady sú príjmami povinnej osoby. Žalobca, osoba povinná na sprístupnenie informácií nevystupuje ako správca majetku štátu, ale ako povinná osoba, ktorá vyhovela žiadosti žalovaného v zmysle zák. č. 211/2000 Z.z. a uplatnila si výšku materiálnych nákladov spojených s vybavením žiadosti žalovaného zo dňa 6.7.2012. 22. Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že žalobca nemá právnu subjektivitu, teda ani spôsobilosť byť účastníkom konania, krajský súd odkazuje na § 21 zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Žalobca je štátnym orgánom, je rozpočtovou organizáciou, ktorá je právnickou osobou spôsobilou byť účastníkom konania. 23. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými podstatnými vecnými otázkami a po obsahovej a vecnej stránke jeho rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám ust. § 220 ods. 2 CSP. 24. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania okresný súd zohľadnil princíp úspechu/ neúspechu strán v spore a zodpovedajúco procesnej situácii aj rozhodol. 25. Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu žalovaný nenamietal, krajský súd viazaný nielen rozsahom ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzil vo svojom odvolaní v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania, preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. 26. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a stranám sporu ( žiadnej z nich ) nárok na ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol inak povinný nahradiť žalobcovi náklady s ním spojené. Žalobca si však predmetný procesný nárok neuplatnil a odvolací súd nezistil z obsahu spisu, že by úspešnej procesnej strane - žalobcovi mali vzniknúť trovy v súvislosti s odvolacím konaním. 27. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.