Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14CoZm/7/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115230846 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5115230846.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobkyne: S. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L., adresa na doručovanie: I. XXXX, XXX XX H., Česká republika, zastúpenej právnou zástupkyňou JUDr. Máriou Mihálikovou, advokátkou, so sídlom E. I. X/XX, XXX XX L., proti žalovanému: Y. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX XX L., právne zastúpenému Advokátska kancelária Hudák & Ochodničanová, v.o.s., so sídlom Hodžova 208/8, 010 01 Žilina, IČO: 50 836 901, v konaní o zaplatenie zmenkovej pohľadávky 2.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-117 zo dňa 7. novembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-142 zo dňa 17.4.2018 a v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-150 zo dňa 15.6.2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-117 zo dňa 7. novembra 2017 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-142 zo dňa 17.4.2018 a v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-150 zo dňa 15.6.2018 p o t v r d z u j e . Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami okresný súd určil, že žalovaný je povinný splniť povinnosť uloženú mu rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.1.2017 v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku a zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou, doručenou dňa 21.10.2015, v spojení s úpravou žaloby, doručenou dňa 30.11.2015, domáhala vydania zmenkového platobného rozkazu, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej zmenkovú pohľadávku vo výške 2.500,- Eur spolu s úrokom 6 % ročne z tejto sumy od 1.6.2015 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný vystavil dňa 2.6.2014 zmenku na sumu 1.500,- Eur so splatnosťou 1.6.2015 a zmenku na sumu 1.000,- Eur so splatnosťou rovnako 1.6.2015, ktorými sa zaviazal dané sumy uhradiť žalobkyni. Do dňa podania žaloby žalovaný zmenkovú pohľadávku neuhradil. 2. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26. januára 2017, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.500,- Eur s úrokom 6 % ročne z tejto sumy od 1.6.2015 do zaplatenia, do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.9.2017 v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.500,- Eur s úrokom 6 % ročne z tejto sumy od 1.6.2015 do zaplatenia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní žiadal umožniť plnenie v splátkach vo výške 40,- Eur mesačne, prípadne predĺžiť splatnosť dlžnej sumy tak, aby splátky boli primerané jeho finančným možnostiam. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č.k. 14CoZm/3/2017-90 zo dňa 9.8.2017 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o určení lehoty na plnenie „do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku“ a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá atribúty vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, keď mal za to, že odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola určená lehota na plnenie v dĺžke šiestich mesiacov, je nedostatočné. Zároveň odvolací súd uviedol, že bude potrebné, aby okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil možnú aplikáciu ust. § 257 CSP na prejednávanú vec. 3. Okresný súd konštatoval, že po čiastočnom zrušení rozsudku bolo predmetom konania v prejednávanej veci rozhodnutie o určení lehoty na plnenie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.500,- Eur s úrokom 6 % ročne z tejto sumy od 1.6.2015 do zaplatenia. Podľa okresného súdu nenastala zmena skutkového stavu v osobných, majetkových a sociálnych pomeroch žalovaného oproti stavu ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie dňa 26.1.2017. Žalovaný je fyzická osoba, podnikateľ na základe živnostenského oprávnenia, s preukázanou vyživovacou povinnosťou voči jednej maloletej dcére, s ktorej matkou žije v spoločnej domácnosti. Žalovaný dosiahol príjmy zo živnosti v roku 2015 vo výške 18.956,01 Eur a v roku 2016 vo výške 17.934,76 Eur. Podľa okresného súdu pri vyhodnocovaní výšky jeho príjmov za roky 2015 a 2016 nemožno vychádzať výlučne zo sumy po odpočítaní daňovo uznaných výdavkov na živnosť bez poznania ich konkrétnej štruktúry. Podľa okresného súdu zo žalovaným tvrdených skutočností nevyplývajú také ťaživé sociálne, osobné alebo majetkové pomery žalovaného, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu o lehote na plnenie, resp. určenie dlhšej lehoty na plnenie alebo splátok v požadovanej sume 40,- Eur mesačne. Zistené pomery žalovaného, ktoré nevykazujú charakter výnimočne ťaživej majetkovej, sociálnej alebo osobnej situácie jeho samotného alebo ním vyživovaných osôb, boli okresným súdom zohľadnené v rozhodnutí, kedy namiesto zákonnej lehoty na plnenie 3 dni od právoplatnosti rozsudku určil okresný súd túto lehotu dlhšiu, a to v trvaní šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Lehota dlhšia ako 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku, resp. splátky vo výške 40,- Eur mesačne by podľa názoru okresného súdu boli v rozpore so záujmami žalobkyne na riadnom uhradení jej pohľadávky, keď žalobkyňa má splatnú pohľadávku od júna 2015 a žalovaný s jej plnením začal až po rozhodnutí okresného súdu vo veci, a to vo februári 2017. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24.02.2017 sám uviedol, že k úhrade svojho záväzku nepristúpil skôr, nakoľko bol v domnení, že voči požadovanej sume bude môcť započítať finančné prostriedky, ktoré investoval do spoločného bývania so žalobkyňou. Napriek plynutiu času žalovaný k takémuto kroku nepristúpil a tvrdené skutočnosti okresný súd nepovažoval za ospravedlniteľný dôvod neplnenia záväzku žalovaného voči žalobkyni. Okresný súd preto opätovne rozhodol tak, že určil, že žalovaný je povinný splniť povinnosť uloženú mu rozsudkom okresného súdu č.k. 38CbZm/50/2015-61 zo dňa 26.01.2017 v lehote šesť mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. 4. Okresný súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni ako úspešnej strane priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný žiadal rozhodnúť v zmysle ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Za tieto dôvody považoval žalovaný svoju majetkovú situáciu tak, ako ju skutkovo vymedzoval vo vzťahu k návrhu na rozhodnutie o lehote na splnenie povinnosti uloženej rozsudkom okresného súdu. Okresný súd uviedol, že určenie dlhšej lehoty na plnenie v zmysle § 232 ods. 3 CSP neznamená automaticky aplikáciu ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovaného, tak ako boli v konaní zistené, boli okresným súdom zohľadňované pri určení dlhšej lehoty na plnenie. Okresný súd však tieto zistené skutočnosti nepovažuje za také dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by mal pristúpiť k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP, ktoré rozhodnutie zákon za danej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pripúšťa len výnimočne. Pri aplikácii ust. § 257 CSP je potrebné prihliadať nielen na osobné, majetkové a sociálne pomery povinnej osoby, teda žalovaného, ale aj druhej strany, keď žalobkyňa preukázala existenciu vyživovacej povinnosti k dvom maloletým deťom, narodeným v roku 2015 a 2017, v ktorej súvislosti je poberateľkou rodičovského príspevku. Okresný súd prihliadol aj na okolnosti, ktoré žalobkyňu viedli k uplatneniu jej nároku na súde, a to existenciu splatnej pohľadávky od júna 2015, ktorú žalovaný dobrovoľne nesplnil z ním uvádzaných dôvodov existencie vzájomnej pohľadávky voči žalobkyni na finančné vysporiadanie, k čomu však zo strany žalovaného nedošlo. Okresný súd zohľadnil aj postoj žalovaného v konaní, ktorý pôvodne vzniesol voči uplatnenému nároku konkrétne námietky, avšak neskôr v priebehu konania uplatnený nárok žalobkyne nespochybňoval. K dobrovoľnému plneniu svojej povinnosti však žalobca pristúpil až po vyhlásení rozsudku v januári 2017. Okresný súd tak konštatoval, že v konaní neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa súvisiace s majetkovými, sociálnymi, osobnými, zárobkovými či inými pomermi strán sporu, okolnosťami prejednávanej veci, resp. charakterom uplatneného nároku, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni ako strane v celom rozsahu úspešnej v konaní. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu. Podľa žalovaného dospel okresný súd z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zo strany žalovaného boli opätovne predložené listinné dôkazy, preukazujúce jeho finančnú situáciu, pričom nedošlo k žiadnej zmene oproti jeho finančnej situácii, ktorá bola preukazovaná pred vydaním rozsudku okresného súdu zo dňa 26.1.2017. Žalovaný je živnostník, nevlastní žiadne nehnuteľnosti ani hnuteľné veci vyššej hodnoty a jeho príjmy zo živnosti sú približne rovnaké, ako vyplývali z daňových priznaní za rok 2015 a 2016. Jeho partnerka je na rodičovskej dovolenke s malou 1,5 ročnou dcérkou a žalovaný je jediným živiteľom rodiny. Žalovaný predložil bankové výpisy, z ktorých vyplýva, že dlžnú sumu pravidelne spláca v mesačných splátkach vo výške 40,- Eur, čo je najvyššia suma, akú si momentálne môže dovoliť posielať bez toho, aby vystavil partnerku a dcéru nebezpečenstvu, že nebudú mať zabezpečené základné životné potreby. Okresný súd ohľadom tejto skutočnosti konštatoval, že žalovaný má jednu vyživovaciu povinnosť, avšak nezohľadnil, že je jediným živiteľom rodiny, ktorá je závislá na jeho príjme a jedná sa o povinnosť plynúcu zo zákona, ktorá predchádza všetky ostatné platobné povinnosti. Na druhej strane okresný súd prihliadal na skutočnosť, že žalobkyňa je matkou dvoch maloletých detí. Okresný súd uvádza, že žalovaný nezačal so splácaním dlhu skôr a jeho uvádzaný dôvod nepovažuje za ospravedlniteľný. Zo strany žalovaného však nejde o zámer vyhovárať sa a snahu zbaviť sa povinnosti. Žalovaný si je svojej povinnosti plne vedomý a keby mal dostatok financií, dávno by ju splnil. 6. Podľa žalovaného sa tak okresný súd opätovne nedostatočne zaoberal jeho finančnou a rodinnou situáciou, hoci ju považoval za „odôvodnený prípad“ v zmysle § 232 ods. 3 CSP, avšak napriek tomu určil lehotu splatnosti rovnako ako v rozsudku zo dňa 26.1.2016, a to neprimerane majetkovej situácii a možnostiam žalovaného. Okresný súd neprihliadol na záujmy maloletej dcéry, ktorá by bola vystavená nebezpečenstvu nezabezpečenia základných životných potrieb, ani na to, že žalovaný nemá možnosť získať (napr. pôžičku, ako to uvádza žalobkyňa, alebo zmenu zamestnania) takú sumu finančných prostriedkov, aby bol schopný dlžnú sumu do pol roka zaplatiť. Z vykonaných dôkazov tak okresný súd nedospel k správnym skutkovým zisteniam, ak na ich základe konštatoval, že situácia nie je dostatočne ťaživá na to, aby rozhodol o dlhšej lehote splatnosti dlžnej sumy. Majetková a osobná situácia žalovaného je natoľko ťaživá, že zakladá aj dôvod na aplikáciu § 257 CSP, teda pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni, resp. jej zníženie. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd určil dlhšiu lehotu na plnenie jeho povinnosti, a to tak, aby predstavovala sumu 40,- Eur mesačne a zároveň, aby žalobkyni nepriznal alebo znížil náhradu trov konania. 7. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa písomne nevyjadrila. 8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 9. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoZm/7/2018-157 zo dňa 29.11.2018 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 10. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 11. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 13. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného, ktorý v podanom odvolaní namietol nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Krajský súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení prvoinštančného súdu uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ... „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. 14. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo strany žalobkyne išlo o žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 2.500,- Eur spolu s úrokom 6 % ročne z tejto sumy od 1.6.2015 do zaplatenia. Proti uplatnenému nároku žalovaný vzniesol námietky podaním odporu proti vydanému platobnému rozkazu. Pri predbežnom prejednaní sporu pred okresným súdom dňa 26.1.2017 však žalovaný cestou právneho zástupcu uviedol, že nárok žalobkyne nespochybňuje, pričom s ohľadom na svoju finančnú situáciu žalovaný žiadal možnosť splácať dlh s príslušenstvom v splátkach po 40,- Eur. Krajský súd v súvislosti s touto žiadosťou žalovaného uvádza, že v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP je zákonom stanovená lehota na plnenie tri dni, ktorá plynie od právoplatnosti rozsudku. Zároveň v zmysle tohto ustanovenia je daná možnosť súdu v odôvodnených prípadoch určiť lehotu dlhšiu. Zákon pritom neuvádza bližšie podmienky, za naplnenia ktorých je možné zákonom stanovenú lehotu predĺžiť, a vyžaduje len to, aby sa jednalo o odôvodnený prípad. Vo všeobecnosti potom súdna prax dovodila, že možnosť stanoviť dlhšiu lehotu na plnenie závisí od okolnosti daného prípadu, napr. od sociálnej a rodinnej situácie, či zdravotného stavu osoby, ktorej sa povinnosť ukladá. V zmysle rozhodnutia R 87/1966 je potrebné zohľadniť povahu prejednávanej veci a osobné pomery účastníkov. V zmysle rozhodnutia R V/1968 sú hľadiskami pre úvahu, či žalovanému priznať výhodu splátok, najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku a tiež skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo pre žalobcu príliš ťaživé. 15. V zmysle uvedených teoretických východísk bolo preto namieste, aby okresný súd pri posudzovaní žiadosti žalovaného zisťoval jednak osobné a majetkové pomery na jeho strane, a tiež okolnosti, týkajúce sa uplatnenia pohľadávky žalobkyňou a postoj žalovaného v konaní vo vzťahu k tomuto nároku žalobkyne. Je pritom potrebné zohľadniť nielen pomery žalovaného, ktorý je povinný v zmysle rozsudku okresného súdu poskytnúť žalobkyni stanovené plnenie, ale vyhodnotiť tiež pomery na strane žalobkyne s prihliadnutím na jej záujem na riadnom uhradení pohľadávky. Krajský súd po oboznámení sa so spisovým materiálom v zhode so súdom prvej inštancie nezistil na strane žalovaného také ťaživé sociálne, osobné alebo majetkové pomery, ktoré by odôvodňovali poskytnutie výhody žalovanému vo forme mesačných splátok dlhu vo výške 40,- Eur. Žalovaný ohľadom svojej žiadosti predložil doklady preukazujúce jeho príjmy zo živnosti v roku 2015 a v roku 2016 a vyjadrenie jeho partnerky o tom, že platí mesačné výživné vo výške 100,- Eur. Skutočnosti tvrdené žalovaným ohľadom jeho prípadných ďalších výdavkov vo vzťahu k ním tvrdenému zabezpečeniu rodiny žalovaný nepreukázal. V zhode so súdom prvej inštancie možno konštatovať, že len zo samotnej skutočnosti žalovaným uvádzaných príjmov za roky 2015 a 2016 nie je možné konštatovať také pomery, ktoré by odôvodnili požadovanú výhodu splácania dlhu v mesačných splátkach. Ako už bolo krajským súdom konštatované, pri rozhodovaní o možnosti úhrady súdom priznaného plnenia v dlhšej ako v zákonom stanovenej lehote alebo o možnosti peňažný dlh splácať, je potrebné zohľadniť nielen pomery na strane žalovaného ako povinného subjektu, ale na strane žalobkyne ako subjektu oprávneného, ktorý má nepochybne záujem na riadnom a včasnom úhrade uplatnenej zmenkovej pohľadávky. Z dokladov predložených žalobkyňou pritom plynie, že žalobkyňa má vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom a podľa jej tvrdenia je aktuálne jej jediným príjmom rodičovský príspevok a prídavky na deti. Vo vzťahu k uplatnenému nároku je možné v zhode so súdom prvej inštancie poukázať na skutočnosť, že žalovaný napriek skutočnosti, že zmenková suma bola splatná dňom 1. júna 2015, začal dlh voči žalovanej splácať až po rozhodnutí súdu prvej inštancie s prvou splátkou uhradenou v mesiaci február 2017 (č.l. 113 spisu), teda po viac ako jeden a pol ročnom omeškaní. Pri posudzovaní možnosti povolenia splátok je pritom podľa názoru krajského súdu potrebné zohľadniť aj to, či požadované zaplatenie dlžnej sumy v mesačných splátkach nepredstavuje s ohľadom na výšku dlžnej čiastky, trvanie omeškania dlžníka s platením a priznaný úrok neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa. Krajský súd s prihliadnutím na uvedené omeškanie žalovaného ako dlžníka a s prihliadnutím na výšku zmenkovej sumy 2.500,- Eur, ktorej povinnosť zaplatenia bola žalovanému uložená vrátane úroku 6 % ročne počítaného od 1.6.2015, je toho názoru, že mesačné splátky vo výške 40,- Eur požadované žalovaným by predstavovali neúmerné zvýhodnenie žalovaného ako povinného subjektu voči žalobkyni ako oprávnenému veriteľovi, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že takto požadovanými splátkami by k celkovej úhrade dlhu došlo až po niekoľkých rokoch. 16. V zmysle uvedených zhodnotení tak krajský súd obdobne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nie sú naplnené predpoklady, ktoré by odôvodňovali, aby žalovanému bola priznaná výhoda ním požadovaných mesačných splátok dlhu vo výške 40,- Eur. Okresný súd žalovaným preukázané pomery na jeho strane vo vzťahu k jeho príjmom a vyživovacej povinnosti dostatočne zohľadnil tým, keď výrazne predĺžil zákonom stanovenú lehotu na plnenie v dĺžke troch dní (§ 232 ods. 3 CSP) na lehotu 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd tak odvolacie dôvody žalovaného v tejto časti ním podaného odvolania nevyhodnotil ako dôvodné. 17. Žalovaný v podanom odvolaní namietal tiež záver súdu prvej inštancie, ktorý vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania nezistil dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v celom rozsahu. Krajský súd považuje v tejto súvislosti za potrebné citovať relevantnú právnu úpravu. 18. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 20. Krajský súd vo vzťahu k citovanému ustanoveniu § 255 CSP zvýrazňuje, že pre rozhodnutie o náhrade trov konania je rozhodujúce vyhodnotenie otázky úspechu strany v konaní vo veci samej. Uplatňuje sa tak zásada zodpovednosti za výsledok, teda zásada úspechu v konaní a pre posúdenie otázky, ktorej sporovej strane bude priznaná náhrada trov konania, je nevyhnutné zistiť, ktorá strana bola vo veci úspešná. Takéto zistenie je možné vykonať výlučne porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa vo veci samej rozhodlo. V prípade plného úspechu bude strane, ktorá bola vo veci úspešná, priznaná plná náhrada jej trov. V prípade čiastočného úspechu je založený nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania, prípadne na to, že žiadnej strane právo na náhradu trov konania priznané nebude. Rozsah úspechu je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na nárok uplatnený žalobcom v súdnom konaní, pričom v zásade platí, že žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak súd v celom rozsahu jeho žalobe vyhovie. Na druhej strane žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietne. Obdobne poukazuje krajský súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/215/2010, v zmysle ktorého: „úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j., ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal“. Okresný súd vecne správne konštatoval, že žalobkyňa bola vo vzťahu k žalovanému v celom rozsahu úspešná s prihliadnutím na rozsudok okresného súdu, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Tým boli naplnené predpoklady v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP pre záver okresného súdu o priznaní plnej náhrady trov konania úspešnej žalobkyni voči neúspešnému žalovanému. 21. Žalovaný sa okresným súdom uloženej povinnosti nahradiť trovy konania žalobkyni bránil námietkou, že v posudzovanom prípade sú dané predpoklady na aplikáciu ust. § 257 CSP. V zmysle tohto ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Krajský súd zvýrazňuje, že aplikácia ust. § 257 CSP je výnimočná a môže k nej dôjsť, len ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné náhradu trov celkom alebo sčasti priznať. Musí ísť o celkom výnimočný prípad. Táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach samotných strán sporového konania. To, že pri aplikovaní ust. § 257 CSP, ktoré ustanovenie prebralo pôvodné ust. § 150 O.s.p., má ísť o výnimočný prípad, už vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. I. ÚS 423/2010 zo dňa 06. apríla 2011. Ďalej krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 144/2010 zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ,,...musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter“. Jedná sa tak o odklon od zásady zodpovednosti za výsledok i od zásady zodpovednosti za zavinenie, ktorý je odôvodnený tam, kde by strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania mohla viesť k nežiaducej, či neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci a pri jej aplikácii je potrebné prihliadať na okolnosti existujúce na obidvoch stranách sporu. 22. Krajský súd nezistil nesprávny postup okresného súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, pokiaľ bola aplikovaná zásada zodpovednosti za výsledok v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP. Pokiaľ žalovaný poukazoval na svoju majetkovú a osobnú situáciu, ktorá podľa neho je tak ťaživá, že zakladá dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP, uvádza krajský súd, že účelom ustanovenia § 257 CSP je zmiernenie dôsledkov právnych noriem, upravujúcich náhradu trov konania, zavedením moderačného absolučného práva súdu. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že zákon nemôže postihnúť všetky rozmanité situácie, ktoré môžu nastať, a preto umožňuje súdu v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v tomto zákonnom ustanovení rozhodnúť o inom závere vo vzťahu k náhrade trov konania, než aký vyplynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Súd tak môže zohľadniť jednak osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery sporových strán a jednak postoj sporových strán v konaní a prípadne aj iné okolnosti s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa a dospieť k záveru o čiastočnom alebo o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej sporovej strane. V prejednávanom prípade však krajský súd z dokladov predložených žalovaným a z obsahu spisového materiálu nezistil takú intenzitu sociálneho znevýhodnenia žalovaného, resp. také pomery na jeho strane, ktoré by bolo možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni. Obdobne ako pri posudzovaní otázky poskytnutia výhody žalovanému v podobe možnosti splácať dlh voči žalobkyni v mesačných splátkach konštatuje krajský súd, že z obsahu spisového materiálu nevyplývajú také osobné, majetkové a sociálne pomery žalovaného, ktoré by viedli k záveru o výnimočnosti posudzovaného prípadu a k nepriznaniu náhrady trov konania žalobkyni. Krajský súd opätovne zvýrazňuje, že z dokladov predložených žalovaným vyplýva len výška jeho príjmu za roky 2015 a 2016 a preukázaná skutočnosť platenia výživného ma maloletú dcéru vo výške 100,- Eur mesačne. Krajský súd však považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 CSP je relevantné zohľadniť nielen pomery na strane žalovaného, ktorému vo vzťahu k výsledku konania vzniká povinnosť nahradiť trovy konania protistrane, ale zohľadniť aj pomery protistrany, teda žalobkyne, ktorej ako úspešnej strane právo na náhradu trov konania patrí. Z dokladov predložených žalobkyňou obdobne vyplýva, že sa stará o maloleté drti a jej jediný príjem je rodičovský príspevok a prídavky na deti. Nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni čo i len v časti by pritom nepochybne malo dopad na jej majetkové pomery. Opätovne je pri posudzovaní tejto otázky potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že žalovaný začal svoj dlh voči žalobkyni splácať až po tom, ako vo veci meritórne rozhodol súd prvej inštancie, teda s viac ako jeden a pol ročným omeškaním, pričom pred rozhodnutím súdu prvej inštancie svoj dlh voči žalobkyni spochybňoval. Ani postoj žalovaného v konaní tak nedáva dôvod na aplikáciu výnimočného ust. § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie je možné konštatovať ani s ohľadom na samotnú prejednávanú právnu vec, keď predmetom žaloby podanej žalobkyňou bola žalobná žiadosť o uhradenie zmenkovej sumy a jedná sa tak o bežnú, všeobecnými súdmi prejednávanú otázku zaplatenia nároku vyplývajúceho z predloženej zmenky. Preto ani charakter uplatneného nároku nemôže predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalobkyni nemala byť priznaná náhrada trov konania. 23. Krajský súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj to, že strana konania, ktorá v konaní uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením alebo bránením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane konania náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložila. Podľa názoru krajského súdu je potrebné tieto východiská zohľadniť aj vo vzťahu k náhrade trov žalobkyne, nakoľko pokiaľ by okresný súd, resp. krajský súd nárok na náhradu týchto trov konania nepriznal, mohol by tým žalobkyni odoprieť ochranu jej práv podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR. 24. V zmysle uvedených zhodnotení neboli dané dôvody, ktoré by mohli viesť k zrušeniu alebo zmene odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a preto bolo krajským súdom pristúpené k potvrdeniu tohto rozsudku ako vecne správneho rozhodnutia podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, a to tak vo výroku, ktorým okresný súd určil, že žalovaný je povinný splniť povinnosť uloženú mu predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania. 25. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V tomto odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, ktorej tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov tohto odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. Krajský súd s prihliadnutím na vyššie uvedené závery nezistil ani vo vzťahu k trovám odvolacieho konania predpoklady na aplikáciu ust. § 257 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.