Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13CoKR/22/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213755 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116213755.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobkyne: Y. F., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX N. M. XXX, zastúpenej právnym zástupcom JUDr. Vladimírom Herichom, PhD., advokátom, so sídlom H. XX, XXX XX C., proti žalovanému: I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 865 265, správcovi úpadcu: Oľga Likavcová, nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX N. M. XXX, zastúpenému zástupcom IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, v konaní o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/11/2016-64 zo dňa 12. decembra 2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/11/2016-64 zo dňa 12. decembra 2017 p o t v r d z u j e. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobkyňa je voči úpadkyni Oľge Likavcovej, nar. XX.XX.XXXX, bytom N. M. XXX, XXX XX veriteľom pohľadávky vo výške 2.000 Eur titulom zmluvy o pôžičke prihlásenej v konkurze na majetok úpadkyne vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/32/2013 prihláškou pohľadávky por. č. 1 zo dňa 07.10.2015, zapísanej v zozname pohľadávok pod č. pohľadávky 2. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a za aplikácie ust. § 32, § 44 ods. 1, 2, § 62 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR"), v spojení s ust. § 657, § 558, § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka konštatoval dôvodnosť žaloby. Okresný súd uviedol, že predmetom konania v prejednávanej veci bola incidenčná žaloba o určenie právneho dôvodu a výšky popretej pohľadávky žalobcu podľa ust. § 32 ods. 9 a 15 ZKR, prihlásenej prihláškou pohľadávky poradové číslo 1 zo dňa 7.10.2015 v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/32/2013, zapísanej v konečnom zozname pohľadávok pod č. pohľadávky 2. Napriek nesprávnej formulácii žalobného návrhu, z obsahu podanej žaloby bolo zrejmé, že žalobkyňa sa domáha určenia podľa § 32 ods. 9 a 15 ZKR, že je voči úpadkyni veriteľom pohľadávky vo výške 2.000 Eur titulom zmluvy o pôžičke prihlásenej v konkurze na majetok úpadkyne vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/32/2013 prihláškou pohľadávky por. č. 1 zo dňa 07.10.2015 zapísanej v zozname pohľadávok pod č. pohľadávky 2. Okresný súd v nadväznosti na uvedené zákonu zodpovedajúcim spôsobom sformuloval vo výroku súdneho rozhodnutia žalobkyňou uplatnený nárok. 2. Oboznámením sa s výňatkom z konečného zoznamu pohľadávok v konkurze na majetok úpadkyne týkajúcim sa spornej pohľadávky žalobkyne v spojení s obsahom písomného oznámenia správcu úpadkyne o popretí pohľadávky žalobkyne mal okresný súd zistené, že sporná pohľadávka žalobkyne bola správcom popretá v celom rozsahu čo do právneho dôvodu a výšky, určenia ktorých sa žalobkyňa môže domáhať incidenčnou žalobou podľa ust. § 32 ods. 9 a 15 ZKR. 3. Okresný súd konštatoval, že v prejednávanej veci boli naplnené hmotno-právne podmienky podania incidenčnej žaloby, kedy žaloba bola podaná aktívne legitimovaným subjektom a smerovala proti pasívne legitimovanému subjektu. Zároveň bola naplnená dikcia ust. § 32 ods. 15 veta druhá ZKR, v zmysle ktorej v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške. Okresný súd zároveň konštatoval zachovanie lehoty na podanie incidenčnej žaloby 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky v zmysle ust. § 32 ods. 9 ZKR, kedy podľa nesporného tvrdenia žalobkyne, písomné oznámenie o popretí pohľadávky jej bolo doručené dňa 22.04.2016, lehota 30 dní začala plynúť 23.04.2016, posledný deň lehoty pripadol na nedeľu 22.05.2016, podľa § 203a ods. 2 ZKR tak posledným dňom lehoty na podanie žaloby bol pondelok 23.05.2016, kedy bola žaloba podaná na okresnom súde, ako vyplývalo z prezenčnej pečiatky Okresného súdu Žilina. 4. Z listín, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, mal okresný súd preukázané, že Prihláškou pohľadávky por. č. 1 zo 07.10.2015 si žalobkyňa v konkurze na majetok úpadkyne prihlásila pohľadávku vo výške 2.000 Eur, s vymedzeným právnym dôvodom vzniku pohľadávky „pôžička na súkromné účely na základe ústnej dohody zo dňa 15.10.2013, poskytnutá v hotovosti v sume 2.000 Eur." V prílohe prihlášky pohľadávky žalobkyňa predložila listinu označenú ako „Vec: Uznanie záväzku" zo dňa 03.09.2015, z obsahu ktorej vyplývalo, že úpadkyňa uznáva záväzok voči žalobkyni ako veriteľovi v sume 2.000 Eur na základe právneho titulu poskytnutej pôžičky zo dňa 15.10.2013. Podpísanie tejto listiny v čase po vyhlásení konkurzu úpadkyňa potvrdila vo výpovedi na pojednávaní 12.12.2017, pričom hodnovernosť listiny nebolo možné spochybňovať len na základe tej skutočnosti, že jej ju predložila na podpis žalobkyňa, keď úpadkyňa vo výpovedi v procesnom postavení svedka po poučení podľa ust. § 196 CSP vysvetlila, prečo záväzok voči žalobkyni neuviedla v zozname záväzkov pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. 5. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že Oznámením o popretí pohľadávok zo dňa 12.04.2016 žalovaný oznámil žalobkyni, že ňou prihlásená pohľadávka bola popretá v celom rozsahu čo do právneho dôvodu a výšky s odôvodnením založeným najmä na argumentácii, že veriteľ nepreukázal dostatočným spôsobom právny dôvod vzniku pohľadávky, teda záväzkového vzťahu Zmluvy o pôžičke z 15.10.2013 ako reálneho kontraktu, nakoľko nepreukázal samotné poskytnutie pôžičky. Ďalej správca v odôvodnení popretia pohľadávky žalobkyne poukazoval na to, že uznanie záväzku bolo podpísané úpadkyňou dňa 03.09.2015, t.j. po vyhlásení konkurzu, z ktorého dôvodu ide o právny úkon úpadcu urobený počas konkurzu, ktorý je neúčinný voči veriteľom. Správca ďalej v oznámení o popretí pohľadávky žalobkyne poukazoval na skutočnosti, na základe ktorých sa domnieval, že ide o účelovo prihlásenú pohľadávku a fiktívne vytvorenú listinu. 6. Okresný súd poukázal na to, že dôkazom, ktorý predložila žalobkyňa spolu s prihláškou pohľadávky, bola listina označená ako „Vec: Uznanie záväzku" zo dňa 3.9.2015. V prihláške pohľadávky ako právny dôvod vzniku jej pohľadávky voči úpadkyni, určenia ktorého sa aj domáhala v tomto incidenčnom konaní, žalobkyňa uviedla pôžičku poskytnutú na súkromné účely na základe ústnej dohody zo dňa 15.10.2013 poskytnutej v hotovosti v sume 2.000 Eur. Okresný súd zvýraznil, že zmluva o pôžičke je neformálnym zmluvným vzťahom a zároveň ide o reálny kontrakt, kedy pre vznik zmluvy o pôžičke sa vyžaduje dojednanie zmluvných strán o jej podstatných obsahových náležitostiach a reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Žalovaný práve namietal, že žalobkyňa reálne odovzdanie predmetu pôžičky nepreukázala. Z prihlášky pohľadávky vyplývalo, že malo ísť o Zmluvu o pôžičke z 15.10.2013, kedy finančnú hotovosť v sume 2.000 Eur mala žalobkyňa poskytnúť úpadkyni v hotovosti, čo úpadkyňa potvrdila vo výpovedi na pojednávaní dňa 12.12.2017 v procesnom postavení svedka po poučení podľa ust. § 196 CSP. 7. Pokiaľ ide o predloženú listinu označenú ako „Vec: Uznanie záväzku" z 03.09.2015, tento prejav vôle úpadkyne bol okresným súdom posudzovaný podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplývajú tri podstatné náležitosti uznania dlhu, a to 1. písomná forma uznávacieho prejavu, 2. vyjadrený prísľub zaplatiť dlh a 3. uvedený dôvod a výška dlhu. Uvedené uznanie dlhu predložené žalobkyňou v prílohe prihlášky pohľadávky nespĺňalo, preto bol okresný súd názoru, že nedošlo k preneseniu dôkazného bremena o neexistencii dlhu v čase uznania na žalovaného. Žalobkyňa si splnila svoju dôkaznú povinnosť tým, že navrhla vo veci vypočuť v procesnom postavení svedka úpadkyňu, ktorá vo výpovedi na pojednávaní 12.12.2017 potvrdila prijatie pôžičky od žalobkyne v sume 2.000 Eur v hotovosti, pričom hodnovernosť výpovede úpadkyne nebola nijakým spôsobom spochybnená. Nespochybnil ju ani samotný fakt, že úpadkyňa záväzok voči žalobkyni neuviedla v zozname záväzkov v súvislosti s prebiehajúcim konkurzom, nakoľko svoje dôvody hodnoverným spôsobom objasnila. 8. K poukazu žalovaného, že uznanie záväzku je voči veriteľom úpadkyne neúčinným právnym úkonom s odkazom na ust. § 44 ods. 2 ZKR, nakoľko išlo o právny úkon urobený počas konkurzu, okresný súd uviedol, že neúčinnosť podľa § 44 ods. 2 ZKR nastáva ex lege vo vzťahu k právnym úkonom úpadcu urobeným počas konkurzu za podmienky, že ukracujú majetok podliehajúci konkurzu. Samotné uznanie dlhu tento pojmový znak - ukrátenie majetku podliehajúceho konkurzu nespĺňalo. Okresný súd uviedol, že uznanie dlhu je právnym inštitútom zabezpečenia záväzkov, ktorého zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Nevzniká však nový záväzkovo-právny vzťah medzi dlžníkom a veriteľom a nejde o nový právny dôvod vzniku záväzku s dopadom na majetok podliehajúci konkurzu. Ukracujúci charakter vo vzťahu k majetku podliehajúcemu konkurzu by mohlo mať uznanie dlhu len v tom prípade, ak by predmetom uznania bol dlh premlčaný. Pri zohľadnení dátumu pôžičky 15.10.2013 a dátumu doručenia prihlášky pohľadávky správcovi 12.10.2015, čo má obdobné účinky ako podanie žaloby na súd, bolo zrejmé, že k uvedenému dňu všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohla uplynúť. Zároveň, dôsledkom prípadnej neúčinnosti uznania dlhu by mohlo byť len to, že správca by mohol poprieť vymáhateľnosť pohľadávky z dôvodu jej premlčania, a to napriek prípadným dôsledkom uznania dlhu v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neúčinnosť uznania dlhu však nespochybnila existenciu právneho dôvodu pohľadávky prihlásenej žalobkyňou, ktorou nie je samotné uznanie dlhu, ale zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobkyňou a úpadkyňou, kedy výsluchom úpadkyne bolo preukázané reálne poskytnutie finančných prostriedkov žalobkyňou úpadkyni. 9. Žalovaný v priebehu konania ďalej argumentoval, že uznanie záväzku je zvýhodňujúcim právnym úkonom a právo odporovať právnemu úkonu žalovaný uplatnil postupom podľa § 62 ods. 6 ZKR. Okresný súd uviedol, že z Oznámenia správcu úpadcu o popretí pohľadávky zo dňa 12.4.2016 uplatnenie odporovacieho práva postupom podľa ustanovenia § 62 ods. 6 ZKR nevyplývalo, nakoľko žalovaný výlučne poukazoval na neúčinnosť uznania záväzku z dôvodu, že ide o právny úkon urobený počas konkurzu ukracujúci majetok podliehajúci konkurzu (§ 44 ods. 2 ZKR). Okresný súd však zdôraznil, že právnym dôvodom popretej pohľadávky žalobkyne nebolo uznanie záväzku, ale ústna zmluva o pôžičke. Zároveň s odkazom na ust. § 62 ods. 6 ZKR uviedol, že správca môže odporovať právnemu úkonu proti prihlásenej pohľadávke nadobudnutej na základe odporovateľného právneho úkonu taktiež tým spôsobom, že prihlásenú pohľadávku nadobudnutú na základe odporovateľného právneho úkonu poprie čo do právneho dôvodu, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečenia zabezpečovacím právom. V prípade postupu správcu podľa ust. § 62 ods. 6 ZKR však nejde o uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu na súde. Pokiaľ správca uplatní právo odporovať právnemu úkonu podľa ust. § 62 ods. 6 ZKR, tento postup možno považovať len za uplatnenie odporovacieho práva u povinného, a pokiaľ veriteľ takto uplatnenú odporovateľnosť neuzná, správca musí toto právo v prekluzívnej lehote uplatniť na súde, a to buď samostatnou žalobou alebo vzájomným návrhom, ak veriteľ podá určovaciu žalobu o určenie popretej pohľadávky, ktorým spôsobom žalovaný nepostupoval. Na základe uvedených skutočností okresný súd konštatoval, že žalobkyňa preukázala právny dôvod a výšku spornej pohľadávky, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu úspešná, preto jej priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsah. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom zástupcu. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný poukázal na to, že Oznámením o popretí pohľadávky zo dňa 12.04.2016 správca oznámil žalobkyni popretie jej pohľadávky v rozsahu a z dôvodov uvedených v tomto popretí, t.j. v celom rozsahu. Žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 23.05.2016 sa žalobkyňa domáhala určenia popretej pohľadávky. Až na pojednávaní konanom dňa 12.12.2017 prvýkrát vyšla najavo skutočnosť, že žalobkyňa je blízkou osobou úpadkyne podľa Občianskeho zákonníka, teda až na pojednávaní sa žalovaný dozvedel, že žalobkyňa je podľa ust. § 9 ods. 2 ZKR spriaznenou osobou úpadkyne. Do konania pojednávania žalovaný touto informáciou nedisponoval. Vzhľadom na zistené skutočnosti na pojednávaní tak je možné dospieť k jednoznačnému záveru, že úpadkyňa a žalobkyňa sú ako švagriné blízkymi osobami podľa ust. § 116 Občianskeho zákonníka, a teda podľa ust. § 95 ods. 2 ZKR i v rámci konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu možno jednoznačne považovať za spriaznené osoby. Vzhľadom na existujúcu spriaznenosť úpadkyne a žalobkyne mala byť pohľadávka žalobkyne vo výške 2.000 Eur prihlásená do konkurzu vedeného voči úpadkyni výlučne ako tzv. Podriadená pohľadávka, t.j. poradie „D". Napriek tomu si žalobkyňa prihlásila do konkurzu pohľadávku voči úpadkyni pod nesprávnym poradím ako tzv. Inú pohľadávku, t.j. poradie „E", čo je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 ZKR v spojení s ust. § 95 ods. 3 ZKR. Vzhľadom na ust. § 9 ods. 2 a § 95 ods. 2 ZKR by sa pohľadávka žalobkyne ako tzv. podriadená pohľadávka mala v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojovať postupom podľa ust. § 95 ods. 2 v spojení s ods. 3 ZKR. Žalovaný mal za to, že vzhľadom na skutočnosti dodatočne zistené až na pojednávaní, týkajúce sa spriaznenosti osoby žalobkyne s osobou úpadkyne podľa ust. § 9 ods. 2 ZKR, správca nemal možnosť vykonať v zákonnej 30-dňovej lehote podľa ust. § 32 ods. 3 písm. b) ZKR popretie pohľadávky žalobkyne čo do poradia, popreté poradie „Iná pohľadávka", uznané poradie „Podriadená pohľadávka". Bez ohľadu na uvedené mal za to, že popretie pohľadávky žalobkyne čo do poradia vyplýva priamo zo ZKR z ust. § 9 ods. 2 a ust. § 95 ods. 3 ZKR, teda pohľadávka žalobkyne ako osoby spriaznenej s úpadkyňou prihlásená pod poradím „E", t.j. „Iná pohľadávka", môže byť v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojená len ako „Podriadená pohľadávka" (poradie „D"). Okresný súd sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s dodatočným zistením, ktoré vyplynulo z výpovede úpadkyne, že žalobkyňa a úpadkyňa sú spriaznenými osobami podľa ust. § 9 ods. 2 ZKR, a teda pre účely uspokojovania pohľadávok v konkurze sa pohľadávka žalobkyne považuje za podriadenú pohľadávku, a to aj napriek tomu, že žalovaný pohľadávku žalobkyne čo do poradia výslovne nepoprel. 12. V ďalšom žalovaný uviedol, že pokiaľ podľa názoru okresného súdu uznanie záväzku možno považovať za zabezpečovací inštitút, pričom samotný právny úkon uznania bol realizovaný zo strany úpadkyne po vyhlásení konkurzu na jej majetok v prospech žalobkyne ako osoby spriaznenej s úpadkyňou, tak nepochybne sa v danom prípade jedná o zvýhodňujúci právny úkon, ktorým úpadkyňa neodôvodnene zvýhodnila žalobkyňu ako svojho veriteľa oproti iným veriteľom. V danom prípade tak podľa žalovaného boli naplnené všetky predpoklady na to, aby sa správca domáhal vyslovenia neúčinnosti uznania záväzku ako právneho úkonu realizovaného úpadkyňou v prospech žalobkyne ako spriaznenej osoby podľa ust. § 9 ods. 2 ZKR po vyhlásení konkurzu. Za predpokladu, ak by takýto právny úkon, t.j. uznanie záväzku, bolo úpadkyňou vykonané v období pred vyhlásením konkurzu, správca by ho v zmysle ust. § 57 v spojení s ust. § 59 ods. 1 ZKR považoval za odporovateľný právny úkon. Žalovaný poukázal na ust. § 57 v spojení s ust. § 59 ods. 1 ZKR, § 69 ods. 2, § 62 ods. 6 ZKR, s ohľadom na ktoré by rovnako nemal inú možnosť, len pohľadávku veriteľa poprieť, nakoľko mala žalobkyňa predmetnú pohľadávku nadobudnúť na základe zvýhodňujúceho právneho úkonu, t.j. uznania záväzku. Žalovaný v závere zhrnul, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď v rozsudku nerozhodol aj o určení poradia pohľadávky žalobkyne s poukazom na zistenia vyplývajúce z posledného pojednávania, t.j. neurčil, že pohľadávka žalobkyne sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadkyne uspokojí ako podriadená pohľadávka. Rozsudok okresného súdu tak považoval za nesprávny a v rozpore s právnymi predpismi. Zároveň mal za to, že okresný súd s poukazom na ust. § 44 ods. 2 ZKR v rozsudku mal rozhodnúť aj o neúčinnosti uznania záväzku. Vo vzťahu k výroku týkajúceho sa priznaných trov konania poukázal na ust. § 100 ods. 2 ZKR, podľa ktorého by pohľadávku žalobcu, spočívajúcu v náhrade trov konania nebolo možné v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojiť. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu. Súhlasila s rozsudkom v plnom rozsahu, bez výhrad proti skutkovému vyhodnoteniu, vykonanému dokazovaniu, procesnému vedeniu súdneho konania, právnej kvalifikácii i odôvodneniu vyhláseného rozsudku. Ak žalovaný v odvolaní uvádzal nové skutočnosti ohľadom spriaznenej osoby, k tomu uviedla, že ide o názor, ktorý nemôže byť predmetom posudzovania odvolacieho súdu a správne ani nebol predmetom posudzovania súdu prvej inštancie, keďže súd v incidenčnom spore je viazaný popretím správcu, teda skutočnosťami, ktoré správca uvedie v popretí pohľadávky. Toto popretie predstavuje okruh ktorý je uzavretý z hľadiska súdneho posúdenia správnosti popretia pohľadávky a okresný súd sa správne nezaoberal inými vecami, než znením popretia správcu. Toto popretie správca nemôže meniť a vychádza sa z toho, čo oznámil konkurznému veriteľovi v písomnom oznámení tak, ako to predpisuje § 32 ods. 9, zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Okresný súd sa tak správne zaoberal správcovým popretím zo dňa 12.4.2016, a to dôvodmi popretia, popretím výšky, tak uviedol na str. 2, odsek 2. rozsudku. Poradie nebolo namietané žalovaným správcom, a teda správne nebolo predmetom konania. Podľa žalobkyne koniec koncov by ani okresný súd nemal právomoc vstupovať do otázky poradia, keďže je v incidenčnom konaní viazaný uzavretým okruhom prejednávanej veci - vychádzajúc zo znenia popretia správcu. Navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť. 14. K doručenému vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 03.04.2018. Úvodom považoval za potrebné uviesť, že rozsudok považuje naďalej za nesprávny a nezákonný. Žalovaný sa nestotožnil s vyjadrením žalobkyne. Podľa žalovaného sa okresný súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s dodatočným zistením, že žalobkyňa a úpadkyňa sú spriaznenými osobami podľa ust. § 9 ods. 2 ZKR, a teda pre účely uspokojovania pohľadávok v konkurze možno pohľadávku žalobkyne voči úpadkyni považovať za podriadenú pohľadávku podľa ust. § 95 ods. 3 ZKR, ako ani s dôvodom popretia správcom uvedenom v Oznámení o popretí pohľadávky zo dňa 12.04.2016, že uznanie záväzku, ktorým úpadkyňa ukrátila svoj majetok podliehajúci konkurzu, možno považovať za neúčinný úkon. Žalovaný uviedol, že počas konania poukazoval na to, že samotný právny úkon uznania bol realizovaný zo strany úpadkyne po vyhlásení konkurzu na jej majetok v prospech žalobkyne ako osoby spriaznenej s úpadkyňou, a teda v danom prípade sa nepochybne jedná o zvýhodňujúci právny úkon, ktorým úpadkyňa neodôvodnene zvýhodnila žalobkyňu ako svojho veriteľa oproti iným veriteľom. Mal za to, že v danom prípade boli naplnené všetky predpoklady na to, aby sa správca domáhal vyslovenia neúčinnosti uznania záväzku ako právneho úkonu realizovaného úpadkyňou v prospech žalobkyne po vyhlásení konkurzu. Okresný súd sám uviedol, že uznanie záväzku považuje za zabezpečovací inštitút, z čoho vyplýva, že popretie pohľadávky žalovaným bolo v súlade s ustanovením § 62 ods. 6 ZKR vykonané správne a z tohto dôvodu mal okresný súd rozhodnúť o zamietnutí žaloby v celom rozsahu. Podľa žalovaného uznanie záväzku nemôže žalobkyni založiť nárok domáhať sa v konkurze voči úpadcovi zaplatenia pohľadávky. Vzhľadom na skutočnosti dodatočne zistené až na pojednávaní, týkajúce sa spriaznenosti žalobkyne s osobou úpadkyne podľa ust. § 9 ods. 2 ZKR, správca nemal možnosť vykonať v zákonnej 30-dňovej lehote podľa ust. § 32 ods. 3 písm. b) ZKR popretie pohľadávky žalobkyne čo do poradia, pričom bez ohľadu na uvedené mal za to, že popretie pohľadávky žalobkyne čo do poradia vyplýva priamo zo ZKR z ust. § 9 ods. 2 a ust. § 95 ods. 3 ZKR, teda pohľadávka žalobkyne ako osoby spriaznenej s úpadkyňou prihlásená pod poradím „E", t.j. „Iná pohľadávka", môže byť v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojená len ako „Podriadená pohľadávka" (poradie „D"). Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď v rozsudku nerozhodol aj o určení poradia pohľadávky žalobkyne s poukazom na zistenia vyplývajúce z posledného pojednávania, t.j. neurčil, že pohľadávka žalobkyne sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadkyne uspokojí ako podriadená pohľadávka. S poukazom na ust. § 44 ods. 2 ZKR sa mal okresný súd vysporiadať v rámci predbežnej otázky aj s neúčinnosťou právneho úkonu úpadkyne - Uznanie záväzku, v dôsledku čoho žalobkyňa nemá nárok domáhať sa voči úpadkyni zaplatenia popretej sumy pohľadávky, t.j. okresný súd mal žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný považoval rozsudok za v celom rozsahu nesprávny a v rozpore s právnymi predpismi. 15. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 10.04.2018 bolo vyjadrenie žalovaného doručené žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu, s možnosťou k nemu sa vyjadriť najneskôr v lehote do 10 dní od jeho doručenia (doručenka na č.l. 121 spisu), ktorú možnosť žalobkyňa v lehote určenej okresným súdom, ani k momentu rozhodovania krajského súdu nevyužila. 16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP") prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalovaného podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13CoKR/22/2018-129 zo dňa 17.10.2018 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 20.11.2018, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 1, 3 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 18. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že v čase svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť podľa ust. § 474 CSP dňom 01. júla 2016, keď aj z prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 19. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a odvolacími dôvodmi viazaný. 20. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 25.01.2018 (č.l. 79 - 85 spisu). 21. Krajský súd v súvislosti s podaným odvolaním uvádza, že rozsudok okresného súdu preskúmaval v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní a pri ich hodnotení, posudzovaní, vo väzbe k záverom okresného súdu vychádzal zo skutkového stavu tak, ako bol zistený okresným súdom podľa ust. § 383 CSP, za dôsledného rešpektovania vykonaného procesného poučenia v zmysle ust. § 153, § 154 CSP v uznesení Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/11/2016-21 zo dňa 8. septembra 2016, ktoré bolo doručené žalovanému prostredníctvom zástupcu dňa 19.09.2016 (doručenka na č.l. 23 spisu), ako aj v predvolaní na nariadené pojednávanie na deň 24.11.2017, ktoré bolo doručené stranám sporu. Krajský súd pri vychádzaní z riadne zisteného skutkového stavu okresným súdom mal za to, že pre posúdenie žaloby, dokazovanie, ktoré vykonal okresný súd, bolo v dostatočnom rozsahu, ktoré následne tvorilo základ pre vyhodnotenie žaloby žalobkyne. Odvolací súd nezistil, že by sa v danej veci vyžadovalo doplnenie dokazovania. V konečnom dôsledku strana sporu má procesné oprávnenie označovať, navrhovať dôkazy, avšak o tom, ktoré z týchto označených a navrhnutých dôkazov budú vykonané, výlučne rozhoduje súd, čo vyplýva z ust. § 185 ods. 1 CSP. Z titulu záveru krajského súdu o vykonanom dokazovaní v dostatočnom rozsahu tak následne nemohol byť konštatovaný nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý sa stal základom pre vyvodený správny skutkový záver. Nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože okresný súd na úplne a riadne zistený skutkový stav, za dôkaznej povinnosti sporových strán aplikoval správny právny predpis. 22 K odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sú prvej inštancie nerozhodol aj o určení poradia pohľadávky žalobkyne, s poukazom na zistenia vyplývajúce z posledného pojednávania, t.j. neurčil, že pohľadávka žalobkyne sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadkyne uspokojí ako podriadená pohľadávka a okresný súd mal s poukazom na ust. § 44 ods. 2 ZKR v rozsudku rozhodnúť aj o neúčinnosti uznania záväzku, tak krajský súd uvádza, že tento odvolací dôvod žalovaného nebol dôvodný. 23. Vo všeobecnosti uvádza odvolací súd, že právny posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z týchto situácií zo strany okresného súdu nedošlo. 24. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že žalobkyňa sa žalobou domáhala konania v zmysle ust. § 32 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z.z., keďže z titulu popretia prihlásenej pohľadávky prihláškou pod poradovým číslom 1 zo dňa 07.10.2015 v sume 2.000 Eur žiadala určiť, že je voči úpadcovi veriteľom pohľadávky vo výške 2.000 Eur, prihlásenej v konkurze na majetok úpadcu, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/32/2013, prihláškou pohľadávky poradové číslo 1 zo dňa 07.10.2015, zapísanej v zozname pohľadávok pod číslom pohľadávky 2, právnym dôvodom ktorej pohľadávky je zmluva o pôžičke, uzavretá medzi žalobkyňou a úpadkyňou dňa 15.10.2013. Na základe vykonaného dokazovania, čo nebolo spochybnené odvolateľom, okresný súd zistil, že pohľadávka žalobkyne má svoj zmluvný základ v zmluve o pôžičke, uzatvorenej medzi úpadkyňou a žalobkyňou, a to ústnou formou, čo vyplynulo z dôkazu „Uznanie záväzku" zo dňa 03.09.2015 a dotvrdila to i úpadkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorá potvrdila na pojednávaní konanom dňa 12.12.2017 prijatie pôžičky od žalobkyne v sume 2.000 Eur v hotovosti. Pokiaľ úpadkyňa v procesnom postavení svedka podľa ust. § 196 CSP potvrdila skutočnosť existencie reálneho kontraktu, teda reálneho prijatia predmetu pôžičky, teda pohľadávky žalobkyne v sume 2.000 Eur, tak okresný súd z tejto výpovede správne vychádzal, pričom žalovaný relevantným spôsobom výpoveď svedkyne nespochybnil. Čo sa týka hodnotenia listiny označenej ako Vec: „Uznanie záväzku" zo dňa 03.09.2015, vo vzťahu k tomuto dôkazu okresný súd správne poukázal na to, že úkon „uznania dlhu" je právnym inštitútom zabezpečenia záväzkov, nevzniká však nový záväzkový právny vzťah medzi dlžníkom a veriteľom a nejde o nový právny dôvod vzniku záväzku s dopadom na majetok podliehajúci konkurzu. Dodáva odvolací súd, že uznanie dlhu nemá za následok zánik pôvodného záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom. V danom prípade právnym dôvodom popretej pohľadávky žalobkyne nebolo uznanie záväzku, ale ústna zmluva o pôžičke, pričom prejav vôle úpadkyne v listine „Uznanie dlhu" náležitosti vyžadované ust. § 558 Občianskeho zákonníka nespĺňal, a tým nenastali účinky tohto jednostranného právneho úkonu. 25. K odvolacím dôvodom žalovaného o spriaznenosti žalobkyne a žalovanej považuje krajský súd za potrebné primárne uviesť, že toto tvrdenie pred okresným súdom neodznelo, pričom žalovaný podľa obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.12.2017, po výpovedi svedkyne mal priestor pre vyjadrenie sa ku skutočnosti, ktorá vyplynula z výpovede svedkyne, že je švagrinou žalobkyne, s ktorou mohol pracovať, k čomu však zo strany žalovaného nedošlo. Ak teda žalovaný s touto informáciou, týkajúcou sa vzťahu žalobkyne a úpadkyne v rámci konania pred súdom prvej inštancie nepracoval a ani nezaujal k nej žiadne stanovisko, potom správne otázku vzťahu žalobkyne a úpadkyne neriešil okresný súd, a následne ani krajský súd toto tvrdenie nemohol zhodnocovať. 26. V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd postupoval nezákonne, ak neurčil, že pohľadávka žalobkyne sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadkyne uspokojí ako podriadená pohľadávka, uvádza krajský súd, že odvolateľ takýmto postupom žiadal, aby súd prvej inštancie rozhodol nad žalobný petit, pričom ani vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je uvedené poradie prihlásenej pohľadávky. Postup okresného súdu, ktorý poradie prihlásenej pohľadávky nepreskúmaval a neriešil ho, považoval odvolací súd za súladný, keďže v rámci rozsahu vykonaného dokazovania a zisťovania vo vyvolanom incidenčnom konaní bol povinný zaoberať sa len tým, či dôvody popretia žalobkyňou prihlásenej pohľadávky, ktoré uskutočnil správca úpadcu, obstoja alebo nie, keď sporná pohľadávka žalobkyne bola popretá len čo do právneho dôvodu a výšky, z dôvodov uvedených v skutkovom vymedzení popieracieho prejavu, obsiahnutom v Oznámení o popretí pohľadávok veriteľovi zo dňa 12.04.2016. Je potrebné konštatovať, že medze prieskumu pohľadávok v incidenčnom konaní o určenie popretej pohľadávky podľa ust. § 32 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z.z. sú primárne limitované dôvodom a rozsahom popretia spornej pohľadávky zo strany správcu úpadcu, uskutočneným v zákonom stanovenej lehote. K tomuto odvolaciemu dôvodu opätovne zvýrazňuje krajský súd, že incidenčné konanie je osobitným druhom sporového konania, v ktorom sa postup súdu spravuje jednotlivými ustanoveniami Civilného sporového poriadku (do 30. júna 2016 Občianskeho súdneho poriadku), zároveň sa však incidenčné konanie vyznačuje určitými špecifikami, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V súvislosti s otázkou predmetu incidenčného konania krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 409/2013-49 zo dňa 11. septembra 2014, v zmysle záverov ktorého je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní, preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie, a tým aj účasť na uspokojovaní v konkurze. Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom posudzovania konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V konkurze si veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné rozhodnutie o tom, či v konkurze budú alebo nebudú uspokojené. Z konštrukcie ust. § 32 konkurzného zákona je zrejmé, že „rozhodnutie" správcu o tom, že pohľadávka bude uspokojená v určitom rozsahu alebo v určitom poradí, je v podstate konečné, keďže proti nemu, v rámci konkurzného konania neexistuje žiaden prostriedok nápravy. 27. Odvolací súd uvádza, že jediným oprávneným subjektom na preskúmanie pohľadávok prihlásených v konkurze je ustanovený správca konkurznej podstaty. Pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a v prípade, ak je pohľadávka sporná, vzniká správcovi povinnosť ju v spornom rozsahu poprieť. Zároveň, zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť. Predmetom incidenčného konania iniciovaného veriteľom popretej pohľadávky je potom preskúmanie opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti popieracieho prejavu správcu a posúdenie, či správcom uvedený dôvod popretia je daný, alebo či uvedený dôvod neexistuje. V popieracom prejave musia byť uvedené všetky právne a relevantné skutočnosti, pre ktoré nemá byť riadne prihlásená pohľadávka uspokojená v rámci konkurzu (rozsudok NS SR sp. zn. 3Obdo/70/2016). 28. Krajský súd poukazuje na to, že v prípade popretia prihlásenej pohľadávky sa veriteľ v zmysle ust. § 32 ods. 15 ZKR môže v incidenčnej žalobe domáhať naviac toho, čo uviedol v prihláške. Veriteľ je vo svojom nároku uplatnenom v incidenčnej žalobe viazaný údajmi z prihlášky a nemôže napríklad požadovať vyššiu sumu, iný právny dôvod vzniku pohľadávky, ako uviedol v prihláške v lehote určenej na prihlasovanie pohľadávok. Veriteľ, tak aj správca majú rovnaké postavenie z pohľadu jeho vyváženosti a právnej istoty. Preto, pokiaľ je veriteľ viazaný údajmi z prihlášky a môže sa následne v súdnom konaní domáhať len naviac toho, čo uviedol v prihláške, tak aj správca by mal byť podľa názoru krajského súdu viazaný údajmi (rozsahom a dôvodmi) uvedenými v jeho popretí a tak, ako ani veriteľ, nemôže po uplynutí lehoty na prihlasovanie pohľadávok dodatočne rozširovať, meniť údaje v prihláške, tak ani správca po uplynutí lehoty na popieranie nemôže dodatočne meniť alebo rozširovať dôvody alebo rozsah popretia, napríklad až v incidenčnom súdnom konaní, resp. v odvolacom konaní. Správca má dostatočnú zákonnú lehotu, aby s odbornou starostlivosťou posúdil prihlásenú pohľadávku, dôkladne preskúmal jej obsah, údaje v nej uvedené a v prípade zistení, že pohľadávka je sporná, ju v spornom rozsahu poprel. Zmyslom existencie zákonnej lehote na popieranie pohľadávok je poskytnúť priestor na preskúmanie pohľadávky správcovi a umožniť v odôvodnených prípadoch pohľadávku poprieť s tým, že ak tak neurobí v zákonnej lehote, táto možnosť mu zanikne. Preto, ak správca poprel pohľadávku z konkrétneho dôvodu, v danom prípade čo do právneho dôvodu pohľadávky, čo do výšky celkovej ceny istiny, tak len tieto konkrétne dôvody mohli byť považované za dôvody popretia. Z uvedeného potom predmetom konania pred okresným súdom i odvolacím súdom bolo výlučne len posudzovanie opodstatnenosti správcom uvedených dôvodov popretia prihlásenej pohľadávky. 29. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní uviedol dôvody, pre ktoré považuje prihlásenú pohľadávku za pohľadávku, ktorá by sa mala uspokojovať ako podriadená, a to aj napriek tomu, že prihlásené poradie nepoprel, pretože v zmysle jeho vyjadrenia v odvolaní k zisteniu, že ide o podriadenú pohľadávku, zistil až v konaní v rámci incidenčného konania, a podľa neho „podriadenosť pohľadávky nastáva ex lege", tak s takýmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom bolo výlučne posúdenie toho, či dôvody, pre ktoré správca poprel prihlásenú pohľadávku, sú skutočne opodstatnené. Predmetom odvolacieho konania a ani konania pred súdom prvej inštancie nebolo poskytnutie priestoru správcovi na to, aby rozširoval dôvody alebo rozsah popretia prihlásenej pohľadávky. Ak si žalobkyňa ako veriteľ prihlásila poradie pohľadávky „iná pohľadávka E" a správca toto poradie nepoprel, považuje sa toto poradie ex lege za zistené a pohľadávka sa uspokojuje ako pohľadávka s poradím E - iná pohľadávka a nie ako pohľadávka s poradím D - podriadená pohľadávka. Ak by sa pripustila argumentácia žalovaného, že „podriadenosť pohľadávky nastáva ex lege", a naviac v danom prípade, čo zvýrazňuje odvolací súd, žalovaný spriaznenosť osôb tvrdil až v rámci podaného odvolania, stratilo by zmysel zákonné oprávnenie/povinnosť správcu popierať prihlásené poradie. Z uvedeného teda vyplýva, že prihlásená pohľadávka sa nemôže považovať za podriadenú a ani uspokojovať ani ako podriadená, keďže žalobkyňa ako veriteľ si prihlásila „poradie E" a správca toto poradie nepoprel. Žalovaný sa tak v odvolacom konaní snažil dodatočne popierať poradie pohľadávky, čo je nutné považovať za neprípustné, keďže predmetom konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, je posúdenie výlučne dôvodov, pre ktoré správca poprel prihlásenú pohľadávku a ich opodstatnenosť 30. Krajský súd len dodáva, že správca ako osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorý sa verejne hlási k určitej profesii, v dôsledku čoho sa považuje za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou (čl. 11 ods. 3 základných zásad CSP), zrejme nepostupoval s odbornou starostlivosťou a náležite nepreskúmal prihlásené pohľadávky. Následne v priebehu odvolacieho konania sa snažil preniesť zodpovednosť za svoje pochybenie na súd prvej inštancie, s ktorým postupom sa odvolací súd nestotožnil. Odvolací súd tak nevyhodnotil ako právne relevantnú námietku žalovaného, uvedenú v odvolaní o nesprávnom posúdení súdom prvej inštancie, pokiaľ vo svojom výroku vyslovil, že žalobkyňa je voči úpadkyni veriteľom pohľadávky vo výške 2.000 Eur titulu zmluvy o pôžičke prihlásenej v konkurze na majetok úpadkyne, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/32/2013 prihláškou pohľadávky por. číslo 1 zo dňa 07.10.2015, zapísanej v zozname pohľadávok pod číslom pohľadávky 2. 31. K námietke žalovaného, že okresný súd dospel k nesprávnemu záveru, ak úkon Uznania záväzku zo dňa 03.09.2015 neposúdil so záverom zvýhodňujúceho právneho úkonu, tak krajský súd uvádza, že súhlasí so závermi uvedenými v odseku 28. odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré v celom rozsahu odkazuje. 32. Krajský súd z týchto len doplnených záverov uvádza, že sa stotožňuje s vecne správnymi zisteniami okresným súdom a jeho právnym posúdením za aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP, a preto bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu. 33. Žalovaný podaným odvolaním osobitne napadol aj výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s poukazom na ust. § 100 ods. 2 ZKR. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd poukazuje na ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Predmetné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania, čo znamená, že strana sporu, ktorá mala v sporovom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov konania. Ak žalobkyňa vo veci samej mala úspech v konaní, tento úspech mal premietnutie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, a preto okresný súd správne vychádzal z úpravy v ust. § 255 ods. 1 CSP. Konanie o nároku na náhradu trov konania je závislé od výsledku konania vo veci samej, bez ohľadu na úpravu v ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, keď primárne je potrebné o nároku na náhradu trov súdneho konania rozhodnúť, aby reálne mohlo dôjsť k naplneniu ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Zákonite najskôr takýto nárok na náhradu trov konania musí vzniknúť, musí byť o ňom rozhodnuté, keďže len ako existujúci nárok a následne existujúce trovy súdneho konania môžu byť z uspokojenia v konkurze vylúčené v zmysle ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z.. V rámci konania pred súdom prvej inštancie sa rozhoduje najskôr o nároku na náhradu trov konania v zmysle Civilného sporového poriadku a po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej o výške náhrady trov konania a nie podľa ust. § 100 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.. Úlohou súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov súdneho konania v konkrétnom konaní nie je rozhodovať o tom, či pohľadávka vzniknutá ako trovy konania bude v konkurznom konaní uplatniteľná, pretože súd rozhoduje len o nároku strany sporu na náhradu trov súdneho konania. Zákonné ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. preto nemôže ovplyvniť zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania v rovine trov súdneho konania (13CoKR/8/2013). V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obo 34/2012. Z týchto záverov bol preto rozsudok okresného súdu i v závislom výroku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 369 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.