Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/244/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116218178 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116218178.2 Rozhodnutie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: G. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. - H., T. F. XXX/XX, o zaplatenie 2.120,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41Csp/17/2016-63 zo dňa 25. novembra 2016, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, potvrdzuje. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania mení tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,60 %. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žiadna zo strán konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 41Csp/17/2016-63 zo dňa 25. 11. 2016 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.193,82 v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 16,88 % trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14. 07. 2016 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.120,53 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z tejto sumy od 22. 08. 2015 do zaplatenia, a to na základe Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb (ďalej len „zmluva“) zo dňa 04. 12. 2011, ktorý nárok vznikol tým, že sa žalovaná dostala na svojom účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej sumy. Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovanou dňa 04. 12. 2011 zmluvu o bežnom účte. Ku dňu 21. 08. 2015 výška dlhu predstavovala 2.120,53 eur, z toho sumu 683,41 eur predstavoval úrok najskôr vo výške 20 % a od 01. 07. 2012 vo výške 28 %; sumu 66,30 eur predstavovali poplatky za balík služieb (poplatok za vedenie účtu); sumu 30,- eur predstavoval poplatok za upomienku; sumu 27,- eur predstavoval poplatok za platobnú kartu; sumu 90,- eur predstavoval poplatok za vedenie exekúcie; sumu 1.279,76 eur predstavuje dlžná istina (rozdiel medzi vyčerpanou a uhradenou sumou) a sumu 85,94 eur poplatok za prijaté platby/vklady hotovosti. Súd vo veci rozhodol citujúc ust. § 708, § 710, § 497 Obchodného zákonníka, § 517 Občianskeho zákonníka tak, že žalobe žalobcu v časti sumy 1.193,82 eur vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Konštatoval, že žalobca priebežne žalovanej účtoval rôzne poplatky - za vedenie účtu, za vedenie exekúcie, za výzvu, za upomienku, ktoré boli pripočítavané na ťarchu účtu žalovanej, žiaden z účtovaných poplatkov však nevyplýva zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzatvorenej so žalovanou. Poplatky neboli súčasťou zmluvy, sú len súčasťou sadzobníka, ktorý naviac žalobca po uzavretí zmluvy jednostranne mení. Žalovaná tak nemala možnosť pri uzatváraní zmluvy oboznámiť sa s tým, že jej hrozia uvedené poplatky. Pokiaľ ide o poplatky za upomienku a výzvu, žalobca nepreukázal, že by bol tieto upomienky a výzvu žalovanej vôbec doručoval. Súd zároveň nepovažoval sumu 15,- eur a 30,- eur za upomienky či výzvu za adekvátnu náhradu za domnelé výdavky žalobcu spojené so zaslaním upomienky. Zaslanie upomienky z hľadiska vzniku práv považoval súd zároveň za nadbytočný úkon. Súd ďalej zistil, že žalobca na ťarchu účtu žalovanej účtoval okrem poplatkov aj úroky, pričom ide o účtovanie úrokov za vzniknutý debetný zostatok. Týmito úrokmi však žalobca úročil nielen žalovanou skutočne nad rámec zostatku na účte spotrebované finančné prostriedky, ale aj poplatky, na ktoré nárok nevznikol. Konkrétna úroková sadzba nebola zároveň dohodnutá so žalovanou priamo v zmluve. Výška úroku vyplýva iba zo sadzobníka, pričom nič nebráni žalobcovi tento kedykoľvek meniť. Hoci v zmysle všeobecných obchodných podmienok je každú zmenu sadzobníka žalobca povinný zverejniť vo svojich obchodných priestoroch a na internetovej stránke najneskôr v deň účinnosti zmeny (čl. 25.4 VOP) žalovaná v skutočnosti nemá reálnu šancu zistiť, kedy a ako bola tá-ktorá sadzba úroku zmenená, a teda ani zvážiť, do akej miery je pre ňu finančne zaťažujúce čerpať finančné prostriedky nad rámec prostriedkov uložených na účte. To, že žalovanej žalobca v jednotlivých bankových výpisoch z účtu oznamoval aktuálnu výšku úroku (vždy však až potom čo jej bol už tento úrok na ťarchu účtu naúčtovaný) podľa názoru súdu neznamená, že došlo k riadnej dohode strán o jeho výške, keďže zmluva o bežnom účte dohodu o úrokoch neobsahovala. Žalobca tak súdu nepreukázal opodstatnenosť ani výšku uplatnenej pohľadávky čo do sumy 926,71 eur pozostávajúcej z úrokov a poplatkov, preto v tejto časti súd žalobu zamietol, vrátane žiadaných úrokov vo výške 28 % ročne z dlžnej sumy. Vo zvyšku predstavujúcom sumu 1.193,82 eur titulom dlžnej istiny súd žalobe vyhovel, keďže nebolo preukázané, že by žalovaná túto sumu čo i len čiastočne uhradila. Na námietku žalobcu, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden dokument s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit proti Bíróová zo dňa 09. 11. 2016 súd neprihliadal, nakoľko žalobca uvedený rozsudok nedoložil, pričom v čase rozhodnutia okresného súdu nebol uvedený rozsudok zverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,88 %. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 2.120,53 eur s príslušenstvom (100 %), súd mu priznal nárok v sume 1.193,82 eur s príslušenstvom (41,56 % úspech žalobcu). Žalovaná má úspech vo výške 58,44 % (100 % - 41,56 %). Čistý úspech žalovanej teda predstavuje 16,88 % (58,44 % - 41,56 %). 2. Proti tomuto rozsudku, čo do výrokov o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a o trovách konania, podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe v celom rozsahu a priznaní mu náhrady trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesúhlasil s názorom súdu, že poplatky a úroková sadzba neboli dohodnuté priamo v zmluve, neboli jej súčasťou, ale sú len súčasťou sadzobníka poplatkov, ktorý môže kedykoľvek jednostranne meniť. Poukázal na ust. § 31 ods. 2, ods. 4 zákona č. 492/2009 Z. z. platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z ktorých vyplýva, že zákon výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. V zmysle 25.5 sú všeobecné obchodné podmienky (ďalej len VOP) súčasťou zmluvy o vkladovom účte, v zmysle VOP je sadzobník neoddeliteľnou súčasťou VOP, teda aj rámcovej zmluvy. V bode 25.4 VOP sú zároveň uvedené dôvody, z ktorých je banka oprávnená zmeniť VOP, takže nie je naplnená podmienka neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a to jednostranná zmena zmluvných podmienok bez dôvodu dohodnutého v zmluve. K oprávneniu banky jednostranne meniť úrokové sadzby poukázal na ust. § 32 ods. 4 zákona o platobných službách, z ktorého vyplýva, že v rámcovej zmluve možno dohodnúť, že zmena úrokovej sadzby sa môže uplatňovať okamžite a bez predchádzajúceho oznámenia a že zmena sa zakladá na referenčnej úrokovej sadzbe alebo referenčnom výmennom kurze, ktoré sú dohodnuté podľa § 31 ods. 5 písm. d/ druhého a tretieho bodu. Uvedená dohoda je obsahom bodu 3.7 VOP. V ďalšom uviedol, že zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu o bežnom účte. Odkázal na ust. § 710, § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 písm. f/, § 18 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bod 3.8 VOP, v zmysle ktorého klient musí mať na bežnom účte dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky v zmysle sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči banke. Žalobca poukázal tiež na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, z ktorého vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Na základe uvedeného teda dôvod na nepriznanie úrokov a poplatkov nie je daný. Žalobca v odvolaní namietal i záver súdu o neprimeranosti sumy 15,- eur a 30,- eur za výzvy a upomienky a o nepreukázaní doručovania upomienok a výzvy. Pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, mal ho vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p., resp. § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016. Keďže súd rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania, hoci bol k takejto činnosti povinný, bola mu takýmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom. Žalobca napokon odvolaním napadol i výrok o trovách konania, namietajúc správnosť výpočtu úspechu strán konania súdom prvej inštancie, pokiaľ tento dospel k záveru, že žalovaná má v konaní úspech 16,88 %. Keďže predmetom konania bolo zaplatenie sumy 2.120,53 eur s príslušenstvom a bol úspešný v časti o zaplatenie 1.193,82 eur, jeho úspech je v pomere 56,30 % k neúspechu 43,70 %, teda čistý úspech mal on v pomere 12,60 %. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania podľa § 388 C. s. p. zmenil. 5. Pokiaľ ide o výrok, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu zodpovedajúcom vykonanému dokazovaniu, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v tejto časti zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje, nepovažujúc za potrebné tieto opakovať. 6. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že v danom prípade žalobca odvodzoval uplatnený nárok zo Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 04. 12. 2011. V rámci skutkových tvrdení poukázal na fakt, že v prospech žalovanej zriadil a viedol osobný účet, na ktorom sa žalovaná dostala do tzv. nepovoleného prečerpania a svoj dlh nevyrovnala. Žalobca v konaní predložil Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 04. 12. 2011, výpisy z účtu žalovanej a pohľadávkového účtu, Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko a. s. s účinnosťou od 01. 07. 2016, Sadzobník poplatkov pre fyzické osoby účinný od 01. 07. 2016 a listinu o úrokových sadzbách produktov účinných od 06. 07. 2016. 7. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 C. s. p.). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 8. Žalobca si nárok uplatnený žalobou uplatnil v súvislosti s porušením povinnosti žalovanej mať na účte dostatok finančných prostriedkov, v dôsledku čoho sa žalovaná dostala do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny, pričom vychádzal z ust. § 710 Obchodného zákonníka. Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 04. 12. 2011 však nijako nepotvrdzuje dohodu o možnom prečerpaní účtu. Ak dohoda vznikla ústne, jej parametre museli byť v konaní preukázané dôkaznými prostriedkami v zmysle procesnej úpravy. Jednoduché predloženie výpisov z účtov, Všeobecných obchodných podmienok a sadzobníka úrokových sadzieb neboli postačujúcimi dôkazmi, ktoré by mohli viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovanej, pretože len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovanej. 9. Pokiaľ ide o úrok (z úveru, o ktorý žalovaná nežiadala) vo výške 28 % ročne, žalobca v konaní nepreukázal, že si povinnosť na úhradu úroku so žalovanou dojednal, keď predmetný úrok sa vzťahoval zároveň na prečerpanie, o ktorom žalobca nepreukázal, že by sa na ňom so žalovanou dohodli, a teda nepreukázal, že by žalovaná ako klientka - spotrebiteľka vedela, za akých podmienok si peniaze v prípade nepovoleného prečerpania „požičiava“ a akú sumu peňazí zaplatí žalobcovi v prípade prečerpania. Pokiaľ žalobca poukazoval na ust. § 31 ods. 2 zákona č. 492/2009 Z. z., odvolací súd zároveň dodáva, že i keď zmluva o osobnom účte bola uzavretá dňa 04. 12. 2011 a k uzatvoreniu účtu malo dôjsť 21. 08. 2015, žalobcom predložené Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a. s. sú účinné až od 01. 07. 2016 (č. l. 5 spisu), Sadzobník poplatkov od 01. 07. 2016 (č. l. 10) a listina Úrokové sadzby produktov až od 06. 07. 2016 (č. l. 12 spisu). Vzhľadom na uvedené ani podľa odvolacieho súdu nebolo ku dňu uzavretia zmluvy preukázané zmluvné ani iné dojednanie o povinnosti žalovanej platiť žalobcom požadovaný úrok a poplatky. Pokiaľ žalobca v súvislosti so všeobecnými obchodnými podmienkami poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), odvolací súd uvádza, že i keď forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť stranami určená rôzne, deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. Dôkazné bremeno ohľadne existencie vôle žalovaného byť viazaný nielen zmluvou, ale aj všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj skutočnosť, že žalovaný bol s týmito podmienkami riadne oboznámený pritom zaťažuje žalobcu. 10. V súvislosti s odvolacou námietku žalobcu spočívajúcou v nesprávnosti procesného postupu okresného súdu, ktorý ho nevyzval na odstránenie vád neúplného návrhu v súvislosti s poplatkami za upomienky a výzvy, odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je založené na neúplnosti žaloby. Dôvodom jej zamietnutia v tejto časti je neunesenie dôkazného bremena žalobcom, v prvom rade z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by žalovanú upomínal, či vyzýval na úhradu dlhu. Vyhotovenie a odoslanie výzvy a upomienok adresovaných žalovanej pritom žalobca nepreukázal ani v rámci podaného odvolania. V prejednávanej veci teda nebol podľa názoru odvolacieho súdu daný dôvod na výzvu v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p. (resp. § 43 O. s. p.), nakoľko by tým už súd neprimerane nahrádzal aktivitu žalobcu a porušil by základný princíp rovnosti sporových strán. V danom prípade si totiž žalobca splnil povinnosť tvrdenia, nie však dôkaznú povinnosť. Žalobca si mylne zamieňa neúplnosť žaloby (ktorú skutočnosť okresný súd netvrdil) ako dôvod na odmietnutie podania a neunesenie dôkazného bremena ako dôvod pre meritórne zamietnutie žaloby. 11. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd, vyhodnotiac odvolanie žalobcu čo do výroku o zamietnutí žaloby ako nedôvodné, rozsudok okresného súdu v tejto časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 12. Ako dôvodnú však odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcu v časti trov konania. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 2.120,53 eur čo predstavuje 100 % uplatneného nároku. Súd žalobcovi priznal sumu 1.193,82 eur, čo predstavuje 56,30 % uplatneného nároku, vo zvyšnej časti t. j. v rozsahu 43,70 % uplatneného nároku bol žalobca neúspešný. Z porovnania pomeru úspechu a neúspechu je zrejmé, že žalobca bol úspešnejšou stranou sporu, pričom jeho čistý úspech predstavuje 12,60 % (úspech žalobcu 56,30 % - neúspech žalobcu 43,70 %). Správne preto mal súd prvej inštancie pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 C. s. p. priznať nárok na náhradu trov konania žalobcovi, nie žalovanej, a to v rozsahu 12,60 %. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,60 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 13. Vo zvyšnej časti, ktorá nebola napadnutá odvolaním žiadnej zo strán konania ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu nedotknutý. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 C. s. p. Nakoľko v odvolacom konaní boli žalobca i žalovaná čiastočne úspešní i neúspešní, súd žiadnej zo strán konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)