Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/129/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117213328 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5117213328.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: SETCAR s.r.o., so sídlom č. p. 816, 735 32 Rychvald, Česká republika, IČO: 278 50 994, podnikajúci na území SR prostredníctvom SETCAR s.r.o. - organizačná zložka podniku zahraničnej osoby, so sídlom Černík 386/4, 038 53 Turany, IČO: 47 790 857, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom, so sídlom Kuzmányho 4, 036 01 Martin, IČO: 42 072 905, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom E. XX, XXX XX J. X, v konaní o zaplatenie 240,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/102/2017-75 zo dňa 11. januára 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/102/2017-102 zo dňa 3. júla 2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/102/2017-75 zo dňa 11. januára 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/102/2017-102 zo dňa 3. júla 2018 p o t v r d z u j e . Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v spojení s opravným uznesením rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 240,- Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 240,- Eur od 18.03.2016 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z, § 442 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1, 2 zák. č. 381/2001 Z.z., okresný súd žalobe vyhovel. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobcom v tejto veci je subjekt - obchodná spoločnosť so sídlom na území Českej republiky, zaoberal sa okresný súd primárne skúmaním procesnej podmienky právomoci okresného súdu na prejednanie a rozhodnutie tejto veci. S poukazom na Kapitolu II Oddiel 1 Článok 4 bod 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Nariadenie Brusel I.) v znení platnom a účinnom podľa Článku 66 od 10.1.2015 - Nariadenie Brusel I. Bis, okresný súd skonštatoval splnenie procesnej podmienky právomoci okresného súdu na prejednanie a rozhodnutie veci. Okresný súd mal zistené, že ku škodovej udalosti došlo na území SR, pričom poškodené vozidlo patrilo p. M. J., bytom T. XXXX/XX, X.. Poškodený so žalobcom uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky poškodeného na náhradu škody z titulu náhrady nákladov za prenájom náhradného vozidla. Listom bolo žalovanému oznámené postúpenie pohľadávky. Uvedené skutočnosti medzi stranami neboli sporné. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z Oznámenia o poistnom plnení žalovaného vyplývalo, že žalovaný likvidoval predmetnú poistnú udalosť pri ustálení výšky poistného plnenia v sume 997,60 Eur s tým, že neuznal opravu, a teda nájomné za 8 dní, nakoľko primeranú dobu zapožičania v zmysle Nh potrebných na opravu udávanú pre autorizované servisy považoval 35 dní. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že žalovaný odpočítal náklady, ktoré by poškodenému vznikli s prevádzkou jeho vozidla, tak okresný súd poukázal na to, že v Oznámení o poistnom plnení žalovaný jednoznačne uviedol, že uznáva za primeranú dobu zapožičania iba 35 dní, a teda nepriznáva za 8 dní. Žiadny iný dôvod nebol uvedený. 4. Okresný súd uviedol, že medzi stranami bolo nesporné aj to, že poškodené vozidlo bolo v servise za účelom opravy od 23.12.2015 do 03.02.2016. Žalovaný nespochybnil dĺžku zotrvania v servise, že skutočne vozidlo tam bolo, ale namietal potrebu opravy v takom čase. Mal za to, že primeraná doba opravy v takom rozsahu je 35 dní. Uvedené však ničím nepreukázal. Zároveň nebolo sporné, že poškodený dňa 23.12.2015 uzavrel Zmluvu o nájme č. 428, na základe ktorej si prenajal motorové vozidlo na obdobie od 23.12.2015 do 03.02.2016, t.j. po dobu opravy poškodeného vozidla. Po skončení doby nájmu vystavil prenajímateľ nájomcovi faktúru č. 2016026 za prenájom vozidla v dĺžke 43 dní, čo pri dojednanej výške denného nájomného 30,- Eur predstavovalo celkovú sumu za prenájom 1.290,- Eur (čl. 7-9 spisu). 5. Okresný súd mal zistené, že žalovaný listom zo dňa 07.03.2016 písomne oznámil poškodenému, že ukončil šetrenie poistnej udalosti dňa 02.03.2016 a poskytol mu poistné plnenie vo výške 997,60 Eur. Podľa tohto oznámenia určil žalovaný uvedenú sumu tak, že uznal zapožičanie náhradného vozidla len za 35 dní vrátane prestojov a zvyšné dni v počte 8, nepriznal (č.l. 11 spisu). Žiadny iný dôvod neuviedol, napriek tomu poskytol plnenie iba vo výške 997,60 Eur, hoci bola uplatnená suma za prenájom vozidla vo výške 1.290,- Eur za 43 dní po 30,- Eur/deň. Hoci žalovaný namietal účelovosť a nutnosť vynaložených nákladov na zapožičanie náhradného motorového vozidla, z predložených listín nepochybne podľa okresného súdu vyplývala dĺžka trvania opravy v autorizovanom servise, ktorá nebola sporná medzi stranami. Čo sa týkalo dĺžky opravy, tak okresný súd zvýraznil, že „predsa poškodený jednak nezavinil poškodenie a jednak poškodený neovplyvňuje dĺžku opravy, pričom oprava bola vykonaná v autorizovanom servise. S poukazom na to a zároveň na to, že žalovaný nepreukázal ním tvrdenú primeranú dĺžku opravy, súd dĺžku opravy, resp. zotrvanie vozidla v oprave nespochybnil a v tejto súvislosti súd zároveň poukazuje tiež na to, že pokiaľ žalovaný prihliadal na prípadné prestoje, tak posúdený rozsah z ničoho relevantného nevyplýva“. Žalovaný vo svojom písomnom podaní namietal primeranosť ceny za nájom a skutočnú opodstatnenosť využitia vozidla poškodeným. Napriek tomu v Oznámení o poistnom plnení uviedol iba to, že neuznáva 8 dní za zapožičanie, a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu. Z uvedeného bolo podľa okresného súdu zrejmé, že nielenže riadne neodôvodnil svoje „krátenie“, ale dokonca následne pred okresným súdom tvrdil iné dôvody neuznania nároku, a to pochybnosť o skutočnom využití vozidla a primeranosť ceny nájmu. „Teda žalovaný si sám rozporuje vo svojich záveroch poníženia poistného plnenia a bez riadneho zdôvodnenia.“ 6. Okresný súd poukázal na to, že poškodený M. J. písomne prehlásil dňa 03.02.2016 a 02.08.2017, že zapožičané náhradné vozidlo využíval za účelom cestovania do práce, nákupov, či k plneniu iných rodinných a životných potrieb, a to denne a účelne (č.l. 35, 36 spisu). Z uvedených listín bolo zrejmé, že vozidlo bolo využívané riadne a účelne na bežné potreby zamestnanej osoby tak, ako by používal aj svoje vlastné vozidlo v bežnom živote. Nebol žiadny dôvod, aby poškodený zapožičané vozidlo nevyužíval rovnakým spôsobom na tie isté účely tak, ako využíval svoje vozidlo. Okresný súd mal za to, že vozidlo bolo využívané primeraným spôsobom na bežné potreby bežného človeka v bežnom živote (nákupy, cestovanie do práce...), teda tak, ako si vyžadujú každodenné potreby zamestnanej osoby. Opak nebol preukázaný. Okresný súd nemal dôvod spochybňovať uvedené. Žalovaný relevantne nespochybnil tvrdenia poškodeného, ktoré vyplývali z jeho písomných prehlásení. 7. Poukázal okresný súd na to, že dĺžka zapožičania vozidla vyplývala aj z predloženej faktúry za prenájom v spojitosti s faktúrou za opravu vozidla, pričom z faktúry vyplýva aj počet najazdených 1612 km, z čoho je zrejmé dostatočné využívanie vozidla a podľa prehlásenia poškodeného aj opodstatnené a účelné. „Žalobca riadne vyfakturoval poškodenému prenájom náhradného vozidla podľa Zmluvy o nájme č. 428, a to faktúrou č. 2016026 zo dňa 03.02.2016 v sume 1.290,- Eur za 43 dní s najazdeným počtom 1612 km. (l.č. 9) Výška nájomného je v súlade s uzavretou zmluvou o nájme č. 428, a to 30,- Eur za deň, t.j. 43 dní x 30,- Eur = 1.290,- Eur. Súd má za to, že žalobca správne uviedol, že žalovaný postupoval tak, že odpočítal nepriznaný nájom za 8 dní a zároveň odpočítal náklady, ktoré by poškodenému vznikli v súvislosti s prevádzkou vozidla poškodeného v sume 52,40 Eur, aj keď toto zo žiadneho listu žalovaného nevyplýva, je možné sa tak iba domnievať. Ale pokiaľ by tak aj žalovaný postupoval (čo je zrejmé po odpočítaní nepriznaného nájomného za 8 dní zo sumy 1290,- Eur), taký postup nie je správny, nakoľko poškodený si predsa uplatnil náklady za prenájom vozidla z dôvodu, že bolo poškodené a v čase nájmu opravované a poškodený predsa vynakladal náklady tak ako na svoje vlastné vozidlo minimálne tým, že kupoval pohonné hmoty...“. 8. Pokiaľ žalovaný v Oznámení o poistnom plnení uviedol, že primeraná doba zapožičania v zmysle Nh potrebných na opravu udávaných výrobcom pre autorizované servisy je 35 dní vrátane prestojov, toto nepreukázal, bolo to iba jeho tvrdenie bez preukázania, pričom servis, ktorý opravoval poškodené vozidlo, je autorizovaným servisom žalovaného, preto nie je podľa okresného súdu žiadny logický dôvod spochybňovať dĺžku opravy. Servis je zameraný na vozidlá značky poškodeného vozidla. „Z ničoho nie je zrejmé a z ničoho nevyplýva také konštatovanie žalovaného, keď dokonca sám poukazuje na údaje stanovené autorizovanými servismi a poškodené vozidlo bolo opravované práve takým servisom a bola riadne vystavená faktúra. - Žalovaný si teda rozporuje, keď na jednej strane namieta dĺžku opravy s poukazom na dĺžku opravy v autorizovanom servise - avšak žiadnu nepreukázal a na druhej strane vozidlo bolo predsa opravované v autorizovanom servise žalovaného.“ 9. Ak žalovaný namietal výšku nájomného, tak v danom prípade bola dojednaná zmluvou o nájme vo výške 30,- Eur za deň. Pokiaľ žalovaný v konaní vzniesol procesnú obranu s uvedeným obsahom skutkových tvrdení, bolo jeho dôkaznou povinnosťou podľa Článku 8 CSP spoľahlivo tieto tvrdenia preukázať, čo však žalovaný v konaní neučinil. Keďže žalovaný v podstate nespochybnil skutočnosť, že právny predchodca žalobcu - poškodený, v príčinnej súvislosti s predmetnou poistnou udalosťou užíval prenajaté motorové vozidlo za čas od 23.12.2015 do 03.02.2016, ale namietal dôvodnosť takéhoto časového rozsahu potreby užívania prenajatého motorového vozidla a dôvodnosť časového rozsahu realizácie opravy poistnou udalosťou poškodeného motorového vozidla, bolo procesnou povinnosťou žalovaného okrem samotného popretia skutkových tvrdení žalobcu podľa § 151 ods. 1 CSP, aj svoje vlastné tvrdenia o dôvodnosti trvania opravy poškodeného motorového vozidla len v rozsahu 35 dní, tak ako uvádzal v rámci procesnej obrany, spoľahlivo preukázať. To žalovaný v konaní neučinil, čím neuniesol dôkazné bremeno skutkových tvrdení uvádzaných v rámci svojej procesnej obrany. Okresný súd zdôraznil, že dôkazné bremeno k tvrdeniam, ktoré žalovaný uvádzal v rámci svojej procesnej obrany, ťažilo žalovaného, ktorý tieto tvrdenia v rámci vymedzenia prostriedkov procesnej obrany uplatnil. Uplatnenie prostriedkov procesnej obrany - popretie skutkových tvrdení protistrany podľa § 151 ods. 2 CSP je nerozlučne spojené so splnením dôkaznej povinnosti podľa článku 8 CSP, teda s označením alebo s predložením dôkazov o obsahu uvedeného popretia. Okresný súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal dôvodnosť obrany, ktorú vymedzil vo svojom vyjadrení k žalobe o čase potrebnom na opravu predmetnou poistnou udalosťou poškodeného motorového vozidla. Uvedené tvrdenia žalovaného zostali výlučne v rovine nepreukázaných tvrdení. Žalovaný nepreukázal ceny nájomného iných autopožičovní, a tvrdenie žalovaného, že bolo vecou poškodeného, aby zisťoval ponuky najnižšej ceny nájomného v rôznych autopožičovniach, „je absurdné“, keďže poškodený bol ten, komu bolo vozidlo poškodené a znemožnené ho užívať, teda bol obmedzený vo vlastníckom práve a bolo jeho právom si zabezpečiť iné vozidlo na nevyhnutnú dobu, ktorá je dobou počas vykonávania opravy jeho vozidla a bolo by neúnosné a zvlášť obmedzujúce, aby ako poškodený sa zdržiaval vo svojom voľnom čase „hľadaním“ najlacnejšieho nájomného. „Súd má zároveň vedomosť z inej súdnej praxe, že cena 30,- Eur za deň je bežná cena, je obvyklá. Poškodený riadne v písomnej forme uzavrel zmluvu o nájme a dohodol výšku nájomného, ktorú súd nemal dôvod spochybňovať a považovať za neprimeranú. Opodstatnenosť tvrdenia, či spochybnenia žalovaným o neprimeranosti výšky z ničoho relevantného nevyplýva, žalovaný toto ničím nepreukázal.“ 10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný odpočítal aj sumu 52,40 Eur bez bližšieho zdôvodnenia, z ničoho správnosť takého postupu žalovaného nevyplývala, teda žalovaný nedôvodne odpočítal dané náklady a nedôvodne priznal iba sumu 997,60 Eur, keď náklady nájomného predstavovali sumu 1.290,- Eur. V tejto časti okresný súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v súlade s úpravou § 220 ods. 2 CSP poukázal vo vzťahu k otázke posudzovania amortizácie pri likvidácii poistných udalostí na závery vyplývajúce z „rozsudku NS SR sp.zn. 2Obdo/48/2012 z 28.03.2013, podľa ktorých: V konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravnou nehodou a následne vykonaná oprava pri použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Správanie žalobcu ako poškodeného len viedlo k tomu, aby sa obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred škodovou udalosťou /dopravnou nehodou/ a k vynaloženiu nákladov na vykonanú opravu bol žalobca nútený dopravnou nehodou. Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody za súčasného stavu, že žalovaný a ani vedľajší účastník na strane žalovaného nepreukázali, že by sa žalobca bezdôvodne obohatil, t.j. že by na opravu vozidla boli použité nové diely, ktoré nesmerovali k obnoveniu prevádzky- schopnosti vozidla, resp. že by nové diely s opravou poškodeného vozidla nesúviseli. Uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem leadere - nikoho nepoškodzovať.“ Účelom zákonnej úpravy je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je aj v zhode so spravodlivým výkladom zákona. Opačný prístup k prejednávanej sporovej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov žalobcom na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle Článku 46 Ústavy SR a Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. „Z citovaných záverov označeného rozsudku NS SR vyplýva v pomeroch tejto prejednávanej veci záver, že žalovaný nepostupoval správne, ak pri likvidácii poistnej udalosti odpočítal od nákladov na použitie náhradného vozidla i amortizáciu. Zároveň okresný súd zdôraznil, že k tomuto postupu žalovaného pri likvidácii predmetnej poistnej udalosti žalovaný v tomto konaní ani neoznačil žiadne prostriedky procesnej obrany /skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy/, ktorými by preukázal dôvodnosť takéhoto postupu. V nadväznosti na to mala byť predmetná poistná udalosť žalovaným likvidovaná pri ustálení plnenia žalovaného vo výške zodpovedajúcej rozdielu celkových nákladov na použitie náhradného vozidla v dôvodnej výške 1.290,- Eur“. 11. Okresný súd posúdil za nesporné, že poškodené vozidlo bolo v autorizovanom servise od 23.12.2015 do 03.02.2016 za účelom opravy, a to bez akéhokoľvek vplyvu poškodeného. Tiež posúdil, že za to obdobie poškodený bol nútený si požičať vozidlo, aby mohol „fungovať“, tak ako predtým. Skonštatoval, že poškodenému vznikol nárok na náhradné vozidlo, nakoľko dané zapožičanie bolo nevyhnutne potrebné na jeho pracovné a rodinné potreby a ide teda o náklady nutné a účelné, pričom nájomné bolo zmluvne dojednané a posúdené súdom za primerané. Žalovaný nepreukázal neprimeranosť a okresný súd nemal dôvod pochybovať o primeranosti výšky nájmu, ktorú posúdil za platne zmluvne dojednané a za obvyklú výšku. Pri zohľadnení nespornej skutočnosti vyplatenia poistného plnenia žalovaným v sume 997,60 Eur je potom žalobcom v tomto konaní uplatnená pohľadávka vo výške 240,- Eur uplatnená dôvodne a toto právo bolo žalobcovi ako subjektu aktívne vecne legitimovanému priznané ako právo na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1, 2 zák. č. 381/2001 Z.z. a podľa všeobecných hmotno-právnych ustanovení vyplývajúcich z úpravy § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe skonštatovania okresného súdu vychádzajúceho z výsledkov vykonaného dokazovania vyhodnotených podľa § 191 CSP. 12. Okresný súd záverom zdôraznil, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia, či námietky voči nutnosti a účelnosti využitia vozidla, ako aj povinnosti poškodeného zistiť najnižšiu cenu nájomného. Tvrdenia, námietky žalovaného okresný súd posúdil ako účelové a špekulatívne. Žalobca preukázal svoje tvrdenia, a to dĺžku trvania nájmu v spojitosti s dĺžkou trvania opravy v autorizovanom servise žalovaného, pričom poškodenie spôsobilo poistene žalovaného a nie vlastník poškodeného vozidla. Je nepochybné, že poškodený si zapožičal vozidlo na základe písomnej zmluvy s riadne dohodnutou cenou nájmu, a to po dobu trvania opravy, a tieto náklady spojené s nájmom sú v zmysle ustálenej judikatúry škodou spočívajúcou vo vynaložení nákladov poškodeného na požičanie veci, ktorá mu má nahradiť vec, ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou a nemožno nepriaznivosť stavu umocňovať u poškodeného jeho neprimeraným zaťažovaním v tom, aby v sieti opravovní zisťoval a hľadal opravovňu s najväčšou rýchlosťou vykonania opravy, prípadne zaťažovať poškodeného tým, aby počas opravy poškodeného vozidla zisťoval napr. cenu nájomného u iných subjektov. Takým prístupom by bol poškodený neprimerane a nedôvodne zaťažovaný, zvlášť na to, že on bol ten poškodený bez vlastného zavinenia. Bolo potrebné zdôrazniť, že oprava bola vykonaná v autorizovanom servise žalovaného. Okresný súd nezistil žiadny dôvod neposkytnúť poškodenému, resp. žalobcovi náklady nájmu v plnej výške, poškodený predsa nemohol ovplyvniť dĺžku opravy a zároveň výška nájomného bola podľa okresného súdu primeraná s poukazom na súdnu prax a bola riadne a platne zmluvne dojednaná a žalovaný nepreukázal tvrdenú neprimeranosť. Okresný súd poukázal na to, že zákon č. 381/2001 Z.z. je lex specialis v danom prípade a iné právne predpisy (Občiansky zákonník) sa použijú v prípade, že uvedený právny predpis niečo neupravuje. 13. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na poskytnutie poistného plnenia, t.j. od 18.03.2016, keďže poistné šetrenie bolo ukončené 02.03.2016 a začala plynúť 15-dňová lehota na poskytnutie plnenia. Tieto skutočnosti medzi stranami neboli sporné, ani namietané. „So splnením záväzku zaplatiť žalobcovi náhradu škody je žalovaný v omeškaní, v nadväznosti na čo žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania. V tejto časti zohľadnil súd skutočnosť vzniku pohľadávky na náhradu škody v rámci vzťahu medzi žalovaným a poškodeným i vo vzťahu k príslušenstvu z titulu úroku z omeškania. Tento bol žalobcovi priznaný s poukazom na § 11 ods.8 zák. č. 381/2001 Z.z. podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške zákonnej sadzby úroku z omeškania. Súd posúdil primeranosť uplatnenej výšky úrokov z omeškania s poukazom na zaužívanú súdnu prax, preto súd danú sadzbu osobitne nedokazoval. Súd posúdil, že žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom po uplynutí zákonom stanovenej lehoty po skončení šetrenia poistného plnenia, t.j. po uplynutí 15 dní po skončení prešetrovania, a to v súlade so zaužívanou súdnou praxou vyšších súdov, či v súlade s ustálenou judikatúrou. Súd teda posúdil, že žalovaný sa dostal do omeškania od 18.03.2016, keďže poistné šetrenie bolo ukončené 02.03.2016 a začala plynúť 15-dňová lehota na poskytnutie plnenia, ktorá uplynula 17.03.2016. Žalovaný neopodstatnene neposkytol poistné plnenie v uplatnenej výške a svojvoľne a bez relevantných dôvodov posúdil nižšie plnenie. Preto by bolo nespravodlivé a na úkor poškodeného, resp. jeho nástupcu - žalobcu, posúdiť omeškanie až doručením právoplatného rozhodnutia, keďže žalovaný bol povinný poskytnúť plnenie vo výške 1.290,- Eur najneskôr do 17.03.2016. Keďže žalovaný svojvoľne poskytol nižšiu sumu - poníženú o 240,- Eur (t.j. o žalovanú istinu), a to bez relevantných dôvodov, bez riadneho a opodstatneného odôvodnenia bez faktického základu, nemožno posúdiť začiatok omeškania neskôr než nasledujúcim dňom po uplynutí 15-dňovej lehoty stanovenej na poskytnutie plnenia“. 14. Okresný súd opakovane uviedol, „že v zmysle ustálenej súdnej praxe žalobcovi patrí právo na úroky z omeškania v zmysle § 11 zák. č. 381/2001 Z.z., pričom do omeškania sa žalovaný dostal v danom prípade uplynutím 15-dňovej lehoty na plnenie po skončení poistného šetrenia, keďže šetrenie prebehlo a žalovaný svojvoľne a bez relevantného a právneho základu neplnil v celej výške a ponížil plnenie podľa neopodstatneného posúdenia, čo nemôže byť na úkor žalobcu, poškodeného a v danom prípade teda nedošlo k omeškaniu neskôr, ako napríklad až doručením právoplatného rozhodnutia, čo je tiež jedna z možností určenia vzniku omeškania podľa § 11 ods. 7 cit. zák. Táto možnosť však prichádza do úvahy v inom prípade, kedy vzniká začiatok omeškania až doručením právoplatného rozhodnutia poisťovateľovi. V danom prípade však aplikácia tejto možnosti neprichádza do úvahy, a to ani logicky, nakoľko v danom prípade poisťovateľ vinníka je stranou konania, voči ktorému sa nástupca poškodeného priamo domáha svojho nároku a nedoručuje sa mu až právoplatné rozhodnutie o uložení plnenia týkajúce sa poistenia, či poistného plnenia. Žalobca sa priamo domáha nároku voči poisťovateľovi vinníka, t.j. voči žalovanému, ktorý riadne vykonal poistné šetrenie a ktoré následne ukončil, avšak s nesprávnym záverom. Teda jednoznačne nejde o situáciu, kedy by bolo možné aplikovať § 11 ods.7 cit. zák. tak, že vznik omeškania sa posúdi až doručením právoplatného rozhodnutia. Takéto posúdenie by bolo nesprávne a na úkor žalobcu, teda bolo by nespravodlivé, keďže žalobca si riadne uplatnil nárok na súde priamo voči žalovanému, ktorý poistné šetrenie vykonal, ukončil a poskytol poistné plnenie, avšak v neopodstatnenom ponížení a nejde o situáciu, keď sa žalovanému doručuje právoplatné rozhodnutie. (k čomu dochádza v iných prípadoch, v iných sporoch)“. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP a keďže žalobca bol úspešný v celom rozsahu, tak mu priznal náhradu trov konania. 15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, pretože podľa neho konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca, podľa žalovaného, dôkazným prostriedkom hodnoverne nepreukázal, „nutnosť dennodenne využívať vozidlo na pracovné, podnikateľské ako aj osobné účely C. J.“ (ďalej ako „Poškodený“), čo považoval za podstatné v predmetnom konaní. Okresný súd sa nezaoberal námietkami žalovaného, „ale jednoducho svoje rozhodnutie oprel o čestné prehlásenie a listinný dôkaz - vyjadrenia sa Poškodeného.“ Podľa žalovaného okresný súd nesprávne postupoval, keď sa snažil preniesť dôkazné bremeno na žalovaného. Bolo na žalobcovi preukázať účelnosť a nevyhnutnosť prenájmu motorového vozidla poškodeným. Okresný súd sa v rozpore s CSP nezaoberal efektívnosťou a nevyhnutnosťou prenájmu náhradného vozidla a uspokojil sa s čestným vyhlásením poškodeného, ktoré nemožno považovať za preukázanie efektívnosti a nevyhnutnosti prenájmu motorového vozidla. Tento postup prvostupňového súdu považoval žalovaný za nedostatočný a contra legem. Zvýraznil Čl. 8 CSP a konštatoval, že žalobca nedokázal svoje tvrdenia oprieť o relevantné dôkazy a tým neuniesol bremeno tvrdenia, čoho dôsledkom malo byť zamietnutie žaloby zo strany prvoinštančného súdu. V súlade s § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. Podľa § 15 ods. 1 Zákona o PZP poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Okresný súd sa nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že pre priznanie uplatneného nároku je nevyhnutné posúdiť nutnosť a účelnosť vynaložených nákladov na zapožičanie náhradného motorového vozidla. Okresný súd tak neučinil napriek tomu, že žalovaný svoje tvrdenie oprel aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.03.2010, sp.zn. 25 Cdo 3911/2007 konštatoval: „Škodu spočívajúcu v tom, že poškodený vynaložil vyššie náklady na vypožičanie osobného automobilu v porovnaní s nákladmi, ktoré by inak vynaložil na prevádzku svojho automobilu, ktorý nemohol použiť v dôsledku poškodenia, je potrebné považovať za skutočnú škodu, ktorú je škodca povinný nahradiť v rozsahu nutne a účelne vynaložených“. 16. Namietal žalovaný v odvolaní, že okresný súd neskúmal a nezaoberal sa nutnosťou a účelnosťou prenájmu náhradného vozidla. Kategóriu nutnosti a účelnosti súdy považujú za prioritu pri posudzovaní existencie nároku poškodeného na náhradu škody, pričom ďalej zaviedli požiadavku použitia vozidla porovnateľného s poškodeným, pričom rozsah náhrady je i v tomto prípade obmedzený hľadiskom účelnosti. Výška náhrady škody nie je totiž daná sumou skutočne vyplatenou v akejkoľvek výške, ale len vo výške sumy uhradenej účelne. „Výšku náhrady škody treba preto posudzovať s ohľadom na obvyklé ceny prenájmu porovnateľných vozidiel v danom mieste a čase. (25 Cdo 3911/2007), čo prvostupňový súd napriek námietkam žalovaného neučinil.“ „Žalobca nepreukázal, či poškodený naozaj cestoval každý deň s vozidlom do práce pred poistnou udalosťou alebo ho využíval na cestu do práce len sporadicky. Rovnako nijako neskúmal nevyhnutnosť cestovania, resp. mobility náhradným motorovým vozidlom. Tieto zásadné otázky neboli prvostupňovým súdom analyzované a dostatočne preskúmané. To, že sa súd uspokojil s vyjadrením Poškodeného považujeme za nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktorého dôsledkom je nesprávne rozhodnutie vo veci.“ Počas konania sa v rozpore so zákonom okresný súd snažil preniesť dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý podľa okresného súdu mal preukázať (ne)účelnosť prenájmu náhradného vozidla, ako aj príčinnú súvislosť plnení servisu z hľadiska trvania s poistnou udalosťou. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia, najmä účelnosť opravy, resp., prenájmu náhradného motorového vozidla čo do dĺžky prenájmu, jeho účelnosti a nevyhnutnosti. V kontexte platnej judikatúry, ktorou sa prvoinštančný súd napriek námietkam žalovaného nezaoberal má poškodený nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak je zapožičanie nevyhnutne potrebné za účelom výkonu podnikateľskej činnosti poškodeného a vzhľadom na jej charakter, alebo ak je zapožičanie nevyhnutne potrebné z iných dôležitých dôvodov a za predpokladu, že ide o náklady nutné a účelné. Nepostačí samotné konštatovanie, že inštitút náhradného vozidla má slúžiť k nahradeniu zaužívaného sociálneho komfortu poškodeného, navyše, ak prinavrátenie zaužívaného sociálneho komfortu ako kompenzácia ujmy v dôsledku škodovej udalosti v slovenskom právnom prostredí doposiaľ nebola zákonodarcom upravená. Všetky tieto skutočnosti musí preukázať poškodený, resp. žalobca a nie žalovaný, tak ako nesprávne konštatoval prvostupňový súd. Na vznik skutočnej škody, t.j. úbytok v majetkovej sfére poškodeného, skutočne nastal, nestačí iba vystavenie faktúry zo strany autopožičovne poškodenému. 17. Odvolateľ tiež namietal, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné odôvodnenie. V súlade s § 220 ods. 2 CSP, zdôraznil, že odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti, ktorej skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS209/04). Okresný súd sa v odôvodnení dostatočne nevyporiadal s námietkami žalovaného, keď poukázal na nedostatočné preukázanie účelnosti a nevyhnutnosti prenájmu motorového vozidla, pričom svoje závery nedostatočne odôvodnil. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzala akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo podľa žalovaného nepreskúmateľné. Vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 171/2005. Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.decembra 1994, séria A., č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.RT: c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 12. mája 2004, sp.zn. I. ÚS 226/2003) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Navrhol, aby Krajský súd v Žiline aby rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 18Cb/102/2017 zo dňa 11.01.2018 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 18. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril. 19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako v napadnutých výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/129/2018-108 zo dňa 21.11.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP. 22. K podanému odvolaniu žalovaného a rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 30.1.2018 (č.l. 88 spisu) krajský súd primárne zvýrazňuje § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, vo väzbe aj k iným prebiehajúcim, prípadne už ukončeným súdnym sporom medzi žalobcom a žalovaným. V danej veci rozsudok okresného súdu, v ňom vyjadrené závery a zhodnotenia odvolací súd mohol posudzovať len v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalovaného. Pokiaľ v danej sporovej veci bola okresným súdom konštatovaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, čo žalovaný v odvolaní nenamietal, resp. nerozporoval, tak potom touto skutočnosťou sa krajský súd v rámci odvolacieho konania nezaoberal. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, pokiaľ nemá zadefinovaný niektorý argument ako odvolací dôvod, tak potom niet zákonného priestoru, aby sa takýmto argumentom, z ktorého sa nestal vykvalifikovaný odvolací dôvod, zaoberal. 23. Z obsahu podaného odvolania žalovaného bolo nepochybné, že namietal postup okresného súdu, ktorý nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pokiaľ sa nezaoberal obranou žalovaného v tom, že žalobca nepreukázal v rámci svojej dôkaznej povinnosti nutnosť a účelnosť vynaložených nákladov na zapožičanie náhradného motorového vozidla, keď túto (ne)účelnosť v rámci dôkaznej povinnosti v rozpore so zákonom okresný súd prenášal na žalovaného. Ani jeden z týchto odvolacích dôvodov žalovaného nebol podľa krajského súdu relevantný. 24. Odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu a jeho odôvodnenie má náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, ako to vyžaduje § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd k napadnutému výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 240,- Eur spolu s príslušenstvom uviedol odôvodnenie, ktoré obsahovalo jasné a zreteľné skutkové závery, ako aj právne posúdenie sporovej veci. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti považoval za podstatné, čo bolo v konaní preukázané a ktoré tvrdenia tvorili obsah dôkaznej povinnosti tej - ktorej sporovej strany. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu viažuce sa k výroku vo veci samej v spojení so závislým výrokom o trovách prvoinštančného konania je konkrétne a určité, je zhodnotené a vyjadrené na základe akých skutkových a právnych záverov je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 240,- Eur spolu s príslušenstvom. Z dôvodu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia potom nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, a tým nebola ani namieste argumentácia žalovaného v odvolaní, že by došlo k porušeniu základného práva žalovaného ako sporovej strany na spravodlivý proces. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Žiadnej zo sporových strán nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení, ani možnosť jej aktívnej účasti na konaní. Rozsudok okresného súdu bol riadnym spôsobom odôvodnený, a pokiaľ sa okresný súd nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, tak uvedené neznamená porušenie práva na spravodlivý súdny proces na základe vyššie uvedeného, v spojení aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veľkom senáte sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 zo dňa 19. apríla 2017. 25. Krajský súd ďalej uvádza, že nutnosť a účelnosť vynaložených nákladov spojených so zabezpečením náhradného motorového vozidla za dobu opravy poškodeného vozidla z titulu škodovej udalosti, ktorá bola zavinená klientom žalovaného, bola žalobcom preukázaná. Poškodený, t.j. právny predchodca žalobcu z titulu poistnej udalosti nemohol svoje motorové vozidlo užívať a dôvodne si zabezpečil náhradné vozidlo, preto náklady spojené so zabezpečením tohto náhradného vozidla, a to nájomné preukázané v konaní pred okresný súdom, za stavu, že žalovaný nespochybnil jeho úhradu, tak patrí do oprávneného nároku poškodeného. Poškodený bol nútený vynaložiť náklady súvisiace so zabezpečením motorového vozidla spôsobom jeho prenájmu, keďže po dobu opravy nemohol používať svoje motorové vozidlo. Škoda v tejto súvislosti vzniknutá na strane poškodeného je škodou v rozsahu účelne vynaložených nákladov na nájom tohto náhradného motorového vozidla. Skutočnou škodou bolo nájomné za prenajaté motorové vozidlo, k prenájmu ktorého bol poškodený donútený poistnou udalosťou, za ktorú zodpovedá klient žalovaného. Krajský súd poukazuje na to, že škoda spočívajúca v tom, že poškodený vynaložil náklady na zapožičanie osobného automobilu, prípadne aj vyššie náklady v porovnaní s nákladmi, ktoré by inak vynaložil na prevádzku svojho automobilu, ktorý nemohol používať v dôsledku poškodenia, je potrebné považovať za skutočnú škodu, ktorú je škodca povinný nahradiť v rozsahu nutne a účelne vynaložených nákladov. To, že takáto škoda v majetkovej sfére poškodeného ako právneho predchodcu žalobcu aj nastala, bolo preukázané úhradou nájomného (ktorá úhrada žalovaným spochybnená nebola). Úhradou nájomného (ktorú skutočnosť žalovaný nenamietal), preto v sfére poškodeného nastala ujma, ktorá v konaní pred okresným súdom týmto bola preukázaná. 26. K nutnosti a účelnosti vynaložených nákladov so zabezpečením náhradného motorového vozidla krajský súd zvýrazňuje, že pokiaľ poškodenému z titulu škodovej - poistnej udalosti bol vnútený tento skutkový a právny stav, keď nemohol užívať svoje motorové vozidlo, a tým sa ocitol v stave nutnosti zabezpečenia si náhradného motorového vozidla po dobu opravy svojho vozidla, nie je možné spravodlivo požadovať, aby poškodený si v takejto situácii robil prieskum trhu o najnižšom nájomnom za poskytnutie náhradného motorového vozidla. Poistnou udalosťou bol poškodenému vnútený určitý skutkový a právny stav, ktorý ak musel riešiť zapožičaním si náhradného motorového vozidla, tak náklady nájomného z takéhoto stavu vzniknuté sú nákladmi, ktoré je povinný žalovaný žalobcovi v rámci vzniku poistnej udalosti zaplatiť. Dobu opravy poškodeného motorového vozidla je zrejmé, že poškodený nemal možnosť ovplyvniť, preto ani v tomto smere, k dobe opravy zodpovedajúca doba prenájmu náhradného motorového vozidla nebola situáciou, že by tu nebola daná nutnosť a účelnosť vynaložených nákladov so zabezpečením náhradného motorového vozidla z titulu vzniknutej poistnej udalosti ako škodovej udalosti. Pokiaľ v tejto sporovej veci nevyhnutnosť a účelnosť vynaložených nákladov z titulu zabezpečenia si náhradného motorového vozidla bola preukázaná, tak vecne správne uviedol okresný súd, že dôkazné bremeno v rovine námietky (nutnosť a účelnosť vynaložených nákladov) bolo na žalovanom. Žalovaný tieto svoje námietky nepreukázal, preto správne rozhodol okresný súd o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 240,- Eur s príslušenstvom v spojení aj s rozhodnými ustanoveniami zák. č. 381/2001 Z.z. Krajský súd súčasne dopĺňa, že náklady vynaložené poškodeným ako účastníkom dopravnej nehody na náhradné motorové vozidlo je potrebné považovať za škodu súvisiacu a vyvolanú poistnou udalosťou - dopravnou nehodou, ktorej účastníkom bola poškodený, a to právny predchodca žalobcu. Škodou tu bolo nájomné za prenajaté osobné motorové vozidlo, keďže poškodený z objektívnych príčin nemohol v rozhodnom období od 23.12.2015 do 3.2.2016, t.j. keď bolo dohodnuté nájomné za náhradné motorové vozidlo, svoje vozidlo po dobu opravy užívať a po celý tento čas bolo zabezpečenie náhradného vozidla nutné. Žalobca dostatočne preukázal nutnosť a účelnosť vynaložených a u žalovaného uplatnených nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla, zabezpečeného poškodeným. 27. Súčasne odvolací súd dodáva, že z obsahu spisového materiálu nevyplývalo, že by žalovaný v konaní pred okresným súdom poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 3911/2007 zo dňa 30.03.2010; tak odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31. októbra 2017 v zmysle ktorého: ,,S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú“. 28. Odvolací súd teda konštatuje, že ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v podanom odvolaní v podaní právneho zástupcu zo dňa 30.1.2018 (č.l. 88 spisu) nebol relevantný, preto napadnutý rozsudok okresného súdu v dotknutých výrokoch odvolaním žalovaného bol potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorému bola priznaná plná náhrada odvolacích trov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.