Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/233/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117213337 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5117213337.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. G. XXXX/XX, XXX XX X., štátny občan SR, o zaplatenie sumy 1.939,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/83/2017-76 zo dňa 17.04.2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/83/2017-76 zo dňa 17. 04. 2018 vo výroku II. p o t v r d z u j e . M e n í rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/83/2017-76 zo dňa 17. 04. 2018 vo výroku III. tak, že žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,48 %. Vo zvyšnej časti (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/83/2017-76 zo dňa 17. 04. 2018 n e d o t k n u t ý . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa ust. § 52 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.798,62 Eur s príslušenstvom spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 03.03.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,48 % (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol právny vzťah na základe úverovej zmluvy uzavretej dňa 30.05.2016 podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Na základe uvedenej zmluvy žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 2.000,00 Eur, s úrokom 13,90 % ročne, RPMN vo výške 16,87 % a priemernou RPMN na 15,19 %. Žalovaný sa zaviazal úver splácať v 96 pravidelných anuitných mesačných splátkach vo výške 34,84 Eur, vždy k 27. dňu kalendárneho mesiaca. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť žalobcovi predstavovala sumu 3.444,64 Eur. 3. Predmetná zmluva uzavretá medzi stranami neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 1 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. Nakoľko v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (v zmluve je uvedená výška mesačnej splátky 34,84 Eur bez toho, aby bola rozčlenená na istinu, úroky a poplatky), takéto zmluvné dojednanie nemožno považovať za súladné s ust. § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca neuviedol žalovanému ako spotrebiteľovi pri podpise úverovej zmluvy, koľko z každej mesačnej splátky bude použité na úhradu jednotlivých nárokov, na základe čoho okresný súd podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný z poskytnutého úveru doposiaľ zaplatil žalobcovi sumu 201,38 Eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 2.000,00 Eur a doposiaľ zaplatenou sumou 201,38 Eur, čo predstavuje sumu 1.798,62 Eur. Okrem toho okresný súd v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj 5 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 03.03.2017 do zaplatenia. Z výzvy na predčasné splatenie úveru adresovanej žalovanému mal súd preukázané, že žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti úveru s tým, že celý úver sa stal splatným dňom 02.03.2017. Nasledujúcim dňom, t.j. 03.03.2017 sa teda žalovaný dostal do omeškania so splatením celého úveru. Z uvedených dôvodov súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 4. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 85,48 %, ktorý je čistým úspechom žalobcu a je tvorený rozdielom medzi úspechom (92,74 %) a neúspechom (7,26 %) vo vedenom súdnom spore. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil voči žalovanej náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 6. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná úverová zmluva uzavretá medzi stranami neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal pritom na bod 1.1. úverovej zmluvy, ktorej plnenie bolo predmetom žaloby, v zmysle ktorého banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s. (ďalej len „VOP“), ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Z označeného ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú v obchodných podmienkach. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy v bode 1.2. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. 7. Zároveň bod 2.5.3 VOP popisuje anuitné splácanie nasledovne: Splácanie anuitným spôsobom (formou konštantnej anuity) znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky istiny úveru (amortizácia úveru) a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí zostatok úveru aj so zvyšným príslušenstvom. Ak by splatnosť ktorejkoľvek splátky pripadla na deň, ktorý nie je pracovným dňom, posúva sa splatnosť tejto splátky na najbližší nasledujúci pracovný deň. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu o tom banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úverov, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady je zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, keďže sú obsahom samotného textu zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým aj súčasťou zmluvy. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Odvolateľ mal za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov je informovanosť spotrebiteľa zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento cieľ je naplnený aj bez toho, aby bol spotrebiteľ informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava na istiny, úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení zmluvy môže byť rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi zrejmé. 8. Každopádne bod 2.5.5 VOP určuje poradie uspokojovania pohľadávky nasledovne: Všetky platby, ktoré banka v priebehu splácania úveru príjme od klienta (alebo tretej osoby) na splatenie úveru sa započítajú na úhradu pohľadávok banky voči klientovi v nasledovnom poradí: a/ dlžná a splatná istina, ako prvá v poradí; b/ dlžné a splatné úroky, ako druhé v poradí; c/ dlžné a splatné úroky z omeškania a zmluvné pokuty, ako tretie v poradí; d/ dlžné a splatné odmeny, poplatky, výdavky a iné náklady banky, ako štvrté v poradí; pričom konkrétnu pohľadávku v rámci príslušného poradia, na ktorú bude platba započítaná, určí banka s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. 9. Odvolateľ ďalej poukázal aj na návrh generálnej advokátky Eleanor Sharoston prednesený dňa 09.06.2016 vo veci C-42/2015, návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore EÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda vo veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, zverejnený na stránke súdneho dvora, podľa ktorého amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy o úvere (body 58. a 59. návrhu). Podľa jej názoru zo znenia článku 10 ods. 1 písm. i/ Smernice 2008/48 vyplýva, že spotrebiteľ má právo vyžiadať si amortizačnú tabuľku kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Ak by veritelia boli povinní poskytnúť tabuľku len v okamihu podpísania zmluvy o úvere, slovné spojenie „...právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere“ by bolo zbavené účinku a právo, ktoré z neho vyplýva spotrebiteľovi, by malo oveľa menší prakticky význam. Amortizačná tabuľka poskytnutá pri uzavretí zmluvy o úvere je v podstate len vyhlásením o zámere, ktoré sa týka budúcnosti. Nepomôže spotrebiteľovi zistiť, ako sa mu darí splácať úver. Na tento účel si musí vyžiadať aktualizovanú tabuľku. Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky v bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje, a tak žiadny spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať. Ďalej je nepochybné, že VOP sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, obsahujú v bode 2.5.3 spôsob anuitného splácania, ktorý je v tomto ustanovení vysvetlený. V bode 2.5.5 VOP je uvedené poradie uspokojovania pohľadávky. 10. Odvolateľ tiež odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, ktorým Najvyšší súd SR považoval dovolanie žalobcu v otázke nutnosti rozpisu splátky v zmluve za prípustné a dôvodné. Uviedol, že vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 208/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/ EHS, právnych záverov vyjadrených v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 09. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 a čiastkových právnych záverov vyjadrených v uznesení, predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Odvolateľ je preto toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a v závislom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 14. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu námietku žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 15. V podstate jediným náležite vysloveným (a odvolaním napadnutým) záverom súdu prvej inštancie je absencia rozdelenia mesačnej splátky úveru na istinu a úrok/poplatky. V súvislosti s takto vymedzeným predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania vedomosťou o viacerých vecne odlišných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktoré (bod 19. jeho odôvodnenia) konštatovalo vecnú správnosť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu založeného na právnom závere, v zmysle ktorého pokiaľ úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnej dobe, tak, ako to ustanovil zákonodarca („Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“), t.j. splátka je vyjadrená iba jednou sumou, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Stotožnil sa pritom s argumentáciou odvolacieho súdu o primárnom účele noriem spotrebiteľskej ochrany, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu, ktorému účelu môže zodpovedať len taký výklad dotknutého ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a poplatkom. 16. V danej súvislosti krajský súd dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z., bol doplnený § 566 o odsek 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenia. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ postupuje, a tým súčasne smeruje k požiadavke, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. 17. Opačný postulát rezultuje z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. rozpis po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o spresnenie, čo splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté ustanovenia bolo v rozpore s čl. 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp., aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. Zároveň odvolaciemu súdu je známy obsah rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17. apríla 2018, sp. zn. 4Cdo/65/2018 zo dňa 26. septembra 2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 zo dňa 23. apríla 2018 a sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23. apríla 2018, ktoré identickým spôsobom (doslovne) odôvodňujú rozhodnutie od prvého označeného rozhodnutia (sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018). 18. S ohľadom na opísanú disproporciu v záveroch rozhodnutí Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR (nesprávne je východiskové konštatovanie NS SR obsiahnuté v bodoch 16. a 17. uznesenia sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, že ide o doposiaľ neriešenú otázku), odvolací súd pri nevyhnutnosti priklonenia s k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k podrobnému rozboru/ výkladu predmetného slovného spojenia. 19. Už izolovaný/jednoduchý gramatický výklad dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému z prezentovaných výkladov (bod 15. tohto odôvodnenia), keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/ člení splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Ustálená súdna prax však gramatický výklad považuje len za prvotný prístup k zákonnému textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné komplexný výklad použitím ďalších výkladových metód. Veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti disponuje porovnanie jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad) v spojení s dôvodmi/účelom, ktoré k jednotlivým zmenám viedli (teleologický výklad). 20. Rozoberané slovné spojenie sa právnom poriadku SR objavuje už v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v druhom z označených rozhodnutí (sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018) ponecháva skoršie úpravy bez odozvy, hovorí len o „novo prijímanom“ ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001 Z. z. obsahoval text „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.“ Opísaný text právnej normy úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve tu, keďže ide o prvýkrát zavedený pojem, možno vzhliadnuť/odhaliť skutočný úmysel zákonodarcu. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Dôvodová správa k predmetnému zákonu zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom možnosť zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov. 21. K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. došlo zákonom č. 568/2007 Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zmena teda spočívala v nahradení slova sumu slovom výšku (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustení požiadavky uviesť súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť jediný záver a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov, naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie, ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov. 22. Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z. z. a to prijatím zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného v Smernicu Rady 2008/48 z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú normu tu nachádzame v § 9 ods. 2 písm i/ v znení: „Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Formulácia textu normy teda v porovnaní s nahradzovanou normou nevykazuje žiadnu významovú/formulačnú zmenu. Nemožno preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu opätovne použitého pojmoslovia. 23. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z. z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., ktorá novela s účinnosťou od 01.05.2018 zmenila ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. 24. V posledne označenom prípade (bod 22.) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od 01.05.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/ jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom. 25. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že až s účinnosťou od 01.05.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z. z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako i označené prípady posudzované Najvyšším súdom SR (body 15. a 17. tohto rozhodnutia) sa však týkajú skutkového a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z. (pozri bod 23. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí (sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018) pristúpil k zmene doterajších záverov svoje rozhodovacej činnosti (akceptujúcej požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej aplikačná prax prijala záver o danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúci aj záveru vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017). 26. V danej súvislosti odvolací súd pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napr. Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. Osobitne od Najvyššieho súdu SR pritom požadoval, aby pri zámere zmeniť svoje skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“ rozhodovacou činnosťou. 27. Aj s ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. 02. 2018 odvolacie súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/468/2017 zo dňa 10.04.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/48/2017 zo dňa 28.03.2018, viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove) aj po prijatí predmetného uznesenia NS SR zotrvali na záveroch svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného rozdelenia splátok), ktoré podporili podrobnou argumentáciou. 28. Najvyšší súd SR v rámci uznesenia sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018 dôvodí eurokonformným výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore so Smernicou, resp., aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. 29. Opísaná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu transponovať Smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z. z. priznal spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby) splátky ma istinu, úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia vs. Klára Bírová dňa 09.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 01.05.2018, kedy zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy. 30. Je potrebné zdôrazniť, že Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ. 31. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“. 33. Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku C 42-15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. 34. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu, ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 01.05.2018 nastavil vyššiu miery ochrany spotrebiteľa než Smernica. 35. Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný Najvyšší súd SR v bode 24. odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem iného) v tom, že takýmto výkladom nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo má byť posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovaných výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, v ktorom Súdny dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ, možnosť účastníka poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať z tohto titulu sa náhrady škody) . 36. Na základe uvedeného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 01.05.2018 k jednoznačnej zmene formulácii textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu. 37. Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu SR) dlhodobo vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej úpravy - by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a podstate eurokonformného výkladu. 38. Praktickým dôsledkom záverov neskoršieho/druhého uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 by totiž bolo, že slová „výšku“ (resp. sumu), „počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je (v záväzkových vzťahoch) od roku 2001 do 09.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie splátok je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou), ale od 09.11.2016 (bez zmeny vnútroštátneho zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladané opačne, t.j. že vnútorné rozdelenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše, významovo jednoznačne zmenený/novelizovaný text zákona (od 01.05.2018) v znení „výšku, počet, frekvenciu splátok“ by sa mal (až absurdne) vykladať rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona v znení „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte ale len od určitej doby (od 09.11.2016). 39. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu aplikovaných noriem (pozri nález Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom skoršieho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho poriadku SR v znení účinnom do 01.05.2018. 40. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti ako vecne správny p o t v r d i l . 41. Odvolací súd však v súlade s ust. § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutý a od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.), ktorý síce plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným, ale nie je z neho zrejmé, kto má proti komu nárok na náhradu trov konania. 42. V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne bude o výške tejto náhrady rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP), čo je nutné uviesť aspoň v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Obdobný názor prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017. Odvolací súd je však na rozdiel od dovolacieho súdu toho názoru, že informácia o ďalšom procesnom postupe súdu, t.j., že následne bude o výške náhrady trov konania rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP) je postačujúca v odôvodnení súdneho rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej časti. 43. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. 44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárok na ich náhradu. 45. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016. 46. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).