Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/325/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316200041 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5316200041.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, vo veci žalobcu: L. U., nar. X. X. XXXX, F. B. XXX, XXX XX F. M. B., zastúpený JUDr. Peter Pohančeník, advokát, so sídlom Palárikova 93, 022 01 Čadca, IČO: 37 972 120, proti žalovanej: L. B., nar.. XXXX, P. XXX, XXX XX A., zastúpená: JUDr. Anton Kupšo, advokát, so sídlom Moyzesova 34, 022 01 Čadca, IČO: 35 675 071, o zaplatenie 8.298,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 7C/1/2016-44 zo dňa 21.03.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej priznal právo voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %ˇ. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 657, § 658, § 488 Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je zmluvou neformálneho charakteru (reálnou zmluvou), čo znamená, že zmluvné strany môžu zmluvu uzavrieť akýmkoľvek spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o obsahu ich dojednania, pričom k založeniu zmluvného vzťahu dochádza reálnym odovzdaním veci. V danom prípade bolo medzi stranami sporné, či žalobca požičal žalovanej finančné prostriedky, kedy, v akej výške a s akým termínom vrátenia. Žalovaná tvrdila, že žalobca jej žiadne finančné prostriedky nepožičal a popierala existenciu zmluvy o pôžičke medzi ňou a žalobcom. Úlohou žalobcu bolo preukázať, že žalovanej P. požičal finančné prostriedky vo výške 250.000,- Sk, ktoré sa žalovaná zaviazala mu vrátiť do 30. 6. 2014. Z vykonaného dokazovania toto tvrdenie žalobcu preukázané nebolo. Žalobca predložil súdu Čestné prehlásenie J. B. zo dňa 30. 12. 2015, v ktorom J. B., bývalý manžel žalovanej, čestne prehlásil, že peniaze na jeho výplatu, si jeho bývalá manželka požičala od žalobcu v sume 250.000,- Sk, avšak zo strany žalovanej bolo súdu predložené ďalšie Čestné prehlásenie J. B. zo dňa 7. 10. 2016, v ktorom uviedol, že si obsah tohto prvého čestného prehlásenia nepamätá, a zároveň uviedol, že čestné prehlásenie nie je pravdivé, pričom o žiadnej pôžičke medzi jeho bývalou manželkou a L. U. nemá vedomosť. Z uvedeného vyplýva, že J. B. v druhom čestnom prehlásení poprel pravdivosť tvrdení uvedených v prvom čestnom prehlásení. Za účelom odstránenia rozporu medzi oboma Čestnými prehláseniami J. B. ho súd vypočul ako svedka, pričom pri výsluchu uviedol, že nevie, odkiaľ mala jeho bývalá manželka peniaze na jeho výplatu, nikto mu nehovoril o tom, že by jej na to požičal peniaze žalobca. Zároveň predložil ďalšie prehlásenie, z ktorého vyplynulo, že nemá vedomosť, odkiaľ mala jeho bývalá manželka peniaze na jeho výplatu. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosti uvedené v prvom Čestnom prehlásení J. B. zo dňa 30. 12. 2015 boli následne ďalšími dôkazmi, a to Čestným prehlásením J. B. zo dňa 7. 10. 2016, svedeckou výpoveďou J. B. a jeho prehlásením, ktoré predložil na pojednávaní dňa 21. 3. 2017, vyvrátené, preto súd prvé čestné prehlásenie pri rozhodovaní nemohol brať do úvahy. Pokiaľ ide o ďalší dôkaz navrhnutý žalobcom, a to výpoveď jeho bývalej manželky L. U. v rozvodovom konaní 4P/40/2015, kde podľa prepisu zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 3. 9. 2015, mala uviesť, že „ohľadne bytu bol vyplácaný, matka sa rozvádzala, prispel mi 250.000,- Sk, ja som si toho vedomá...“, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že bývalá manželka žalobcu L. U. uviedla, že žalobca prispel sumou 250.000,- Sk svojej bývalej manželke L. U. a nie žalovanej. Z týchto slov L. U. nevyplýva, že by potvrdila, že žalobca požičal žalovanej sumu 250.000,- Sk na výplatu bytu. Zo Zápisnice z pojednávania zo dňa 3. 9. 2015 vo veci sp. zn. 4P/40/2015, vyplýva, že žalobca, ako aj jeho bývalá manželka, vo svojich výpovediach neuviedli žiadne skutočnosti ohľadom údajnej pôžičky medzi žalobcom a žalovanou, obaja používali slovo „prispel“, nie však slovo „požičal“. Žalobca uviedol, že prispel na výplatu svokre 250.000,- Sk, jeho bývalá manželka uviedla, že nepopiera, že prispel sumou 250.000,- Sk, pričom uviedla, že prispel touto sumou jej, preto súd poukazuje na to, že ich výpovede nie sú zhodné ohľadom toho, komu žalobca prispel sumou 250.000,- Sk, či svojej bývalej manželke alebo žalovanej. V sporovom konaní primárne nesie dôkazné bremeno žalobca v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré umožňujú žalobe vyhovieť, ak budú tieto tvrdenia preukázané a na druhej strane, žalovaný nesie dôkazné bremeno týchto tvrdení, ktorými odôvodňuje svoju obranu proti žalobe. Ak nie je možné zistiť určitú skutkovú okolnosť, ktorá je medzi stranami sporná a pre rozhodnutie dôležitá, postihne nepriaznivý dôsledok tú stranu v spore, ktorá mala v súvislosti s ňou dôkaznú povinnosť. V danom prípade išlo o žalobcu a jeho skutkové tvrdenia a dôkazy navrhnuté v tomto konaní. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že v minulosti požičal žalovanej sumu 250.000,- Sk, ktorú sa zaviazal žalovaná vrátiť do 30. 6. 2014. Z vykonaného dokazovania, ako súd vyššie uviedol, nebolo preukázané, že žalobca požičal práve žalovanej sumu 250.000,- Sk, ani že by išlo o pôžičku. Nevyplýva to ani z prepisu zvukového záznamu vo veci 4P/40/2015. Z vykonaného dokazovania mal súd len preukázané, že žalobca prispel sumou 250.000,- Sk, čo potvrdila jeho bývalá manželka pri výsluchu v rozvodovom konaní, nemal však preukázané, že touto sumou prispel práve žalovanej, preto v danom prípade nedošlo ani k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovanej. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala v konaní úspech v plnom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že je sporné, či pôžička bola poskytnutá, žalobca v rámci svojej dôkaznej povinnosti predložil dva podstatné dôkazy a to čestné prehlásenie J. B. zo dňa 30.12.2015 a zápisnicu z pojednávania na Okresnom súde v Čadci č.k. 4P/40/2015 zo dňa 3.9.2015. V čestnom prehlásení J. B. zo dňa 30.12.2015 je uvedené, že J. B. má vedomosť o tom, že peniaze na výplatu si z bytu jeho bývalá manželka požičala od L. U., teda žalobcu v sume 250.000,- Sk a od dcéry v sume 50.000,- Sk, o čom má vedomosť od svojej manželky a dcéry. Podstatnou skutočnosťou je, že J. B. podpísal čestné prehlásenie a jeho podpis na čestnom vyhlásení je úradne overený. V čestnom vyhlásení prejavil svoju vôľu, teda to, čo si pamätá. Jasne a zrozumiteľne uviedol, že vie o pôžičke peňazí o výške sumy a o tom, kto a akú sumu požičal. Následne bolo predložené zo strany žalovanej čestné prehlásenie zo dňa 7.10.2016, v ktorom J. B. uvádza, že si obsah čestného prehlásenia zo dňa 30.12.2015 nepamätá. Súčasne uvádza, že toto čestné prehlásenie nie je pravdivé. Je potrebné vyhodnotiť, že pokiaľ sa uvádza, že si čestné prehlásenie pamätá, nemôže zároveň uvádzať, že čestné prehlásenie nie je pravdivé. Zdôraznil, že čestné prehlásenie zo dňa 7.10.2016 nepísal J. B., ale právny zástupca žalovanej, čo vyplýva z výpovede svedkyne L. U., bolo toto čestné prehlásenie J. B. prečítané, teda nejde o jeho vlastné slová a jeho vlastné myšlienky, ale slová účelne poskladané právnym zástupcom, aby vyhovovali obrane žalovanej v súdnom konaní. Pokiaľ ide o výpoveď svedka J. B., je potrebné si vypočuť zvukový záznam jeho výpovede z pojednávania, ktorý dostatočne preukazuje, ako sa svedok vyjadroval a vyplýva z neho jednoznačne, že svedok bol zo strany žalovanej tlačený k tomu, aby poprel čestné vyhlásenie. V strednej časti jeho výpovede dokonca uvádza, že vie o pôžičke. Prepis v zápisnici nedostatočne vystihuje výpoveď svedka. Okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkaz čestné prehlásenie J. B., kde na jednej strane čestné prehlásenie zo dňa 30.12.2015 nebral do úvahy napriek tomu, že bolo spísané J. B.. Potvrdzuje v ňom, že vie o pôžičke v sume 250.000,- Sk od žalobcu, na druhej strane okresný súd vzal do úvahy čestné prehlásenie zo dňa 7.10.2016 napriek tomu, že ho nepísal J. B.. Nie je zrejmé, či ho čítal alebo mu bolo iba prečítané, a teda nie je zrejmé, či text čítania sa zhoduje s textom čestného prehlásenia a to napriek tomu, že J. B. vie čítať a rozumie všetkému, ako to potvrdila aj jeho bývalá manželka. Okresný súd nesprávne vyhodnotil výpoveď J. B., kde svedok odmietal sa k veci vyjadriť, pričom dôvod na odmietnutie nemal. Pokiaľ by čestné prehlásenie zo dňa 30.12.2015 bolo nepravdivé, mohol to jasne a dobrovoľne vyjadriť. Okresný súd neakceptoval druhý dôkaz predložený žalobcom, a to zápisnicu z pojednávania Okresného súdu v Čadci č.k. 4P/40/2015 zo dňa 3.9.2015. V zápisnici z pojednávania sa svedkyňa L. U. vyjadrila, že J. B. bol vyplácaný sumou 300.000,- Sk, z čoho 250.000,- Sk prispel žalobca. Súčasne jednoznačne z textu vyplýva, že J. B. bol vyplácaný z bytu a že žalobca prispel presne uvedenou sumou. Na pojednávaní v predmetnej veci svedkyňa na otázku, aby vysvetlila svoju výpoveď v konaní o rozvod uviedla, že nevie, nepamätá si, napriek tomu okresný súd akceptoval jej výpoveď. Je nepochopiteľné, ako mohol okresný súd spochybniť tento zápis. Zo zápisu vyplýva, že L. U. si je vedomá požičania finančnej čiastky 250.000,- Sk. V tomto konaní však uvádza, že peniaze si nemusela požičiavať, nakoľko mala finančné prostriedky z práce, z úspor a požičania od matky. Na otázku, aby vysvetlila tento rozpor, uviedla, že nevie, nepamätá si. Okresný súd súčasne pochybil, ak rozhodnutie založil na slovnom vyhodnotení slova prispel a nie požičal. Použitie slov prispel alebo požičal je potrebné zdôvodniť tým, že tak žalobca ani žalovaná nie sú právnici, teda nemožno dôsledne trvať na správnom právnom použití slov. Jednoznačne ale zo slova prispel vyplýva, že peniaze zo strany žalobcu boli požičané, čo potvrdila aj svedkyňa L. U. a pokiaľ žalovaná svedkyňa popiera jej pôžičku, jej výpovede majú viaceré nezrovnalostí. Teda možno uzavrieť, že jej výpovede sú účelové v snahe dosiahnuť zamietnutie žaloby. Ďalej poukazoval na to, že odôvodnenie rozhodnutie nespĺňa náležitosti jasne, zrozumiteľne a nespochybniteľne odôvodneného rozhodnutia. 3. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Vo svojom vyjadrení uviedla, že ju žalobca ešte pred podaním žaloby vyzval listom zo dňa 13.11.2015, aby mu uhradila, resp. vrátila pôžičku, ktorú jej mal poskytnúť, s tým, že sa zaviazala, že mu má vrátiť dlžnú čiastku do dvoch rokov od jej poskytnutia. Jej odpoveďou bola tá skutočnosť, že pôžičku považuje za výmysel, ako i dôvody v ňom uvedené sa nezakladajú na pravde. V žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vrátenia pôžičky, nebol uvedený žiadny termín, kedy mala byť pôžička poskytnutá, bol uvádzaný len termín údajného splatenia údajne poskytnutej pôžičky do 30.06.2014. Vo svojom vyjadrení zo dňa 08.11.2016 už žalobca uvádza nový termín splatnosti údajnej pôžičky, a to do 31.12.2014. Z tohto je možné skonštatovať, že poskytnutie pôžičky je pochybné a žiadna pôžička poskytnutá žalovanej nebola. S výkladom a názorom žalobcu uvádzanom v podanom odvolaní sa nestotožňuje a v tejto súvislosti s poukazom na odôvodnenie rozsudku má jednoznačne za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal poskytnutie pôžičky žalovanej, ktoré skutočnosti jednoznačne vyplývajú z vykonaného dokazovania a je toho názoru, že súd z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. 4. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal žalobca písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že v plnom rozsahu trvá na podanom odvolaní a dôvodoch odvolania, ktoré v ňom uviedol a trval na tom, že záväzok vrátiť poskytnutú pôžičku bol dohodnutý do 30.06.2014 tak, ako je to uvedené v podanej žalobe. Pokiaľ vo vyjadrení zo dňa 8.11.2016 bol uvedený dátum 31.12.2014, išlo o pisárku chybu. Táto skutočnosť bola opravená a objasnená na pojednávaní na Okresnom súde v Čadci dňa 9.2.2017. Naďalej však ostáva nevyjasnená skutočnosť, prečo žalovaná na pojednávaní Okresného súdu v Čadci dňa 3.9.2015 č.k. 4P/40/2015 potvrdila poskytnutie pôžičky, hoci v súčasnosti popiera požičania akejkoľvek sumy. Túto skutočnosť žalovaná doposiaľ nevyjasnila. 5. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. 6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. 10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. 11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné: 12. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu bol jeho právny záver o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že v minulosti požičal žalovanej sumu 250.000,- Sk, ktorú sa zaviazala žalovaná vrátiť do 30.6.2014. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že žalobca požičal práve žalovanej sumu 250.000,- Sk, ani že by išlo o pôžičku. Nevyplýva to ani z prepisu zvukového záznamu vo veci 4P/40/2015. Z vykonaného dokazovania mal súd len preukázané, že žalobca prispel sumou 250.000,- Sk, čo potvrdila aj jeho bývalá manželka pri výsluchu v rozvodovom konaní. Nemal však preukázané, že touto sumou prispel práve žalovanej, preto v danom prípade nedošlo ani k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovanej. 13. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno, tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 132 CSP, podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenia strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosť tvrdenia, a teda neunesenia bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla iná v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodne preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. V sporovom konaní ide o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore a v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. 14. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že v minulosti požičal žalovanej sumu 250.000,- Sk, ktorú sa ona zaviazala vrátiť do 30.6.2014. Žalobca preto musel tvrdiť a zároveň aj predložiť dôkazy - uniesť dôkazné bremeno - z ktorých by bolo možné dôvodne usúdiť, že došlo k uzatvoreniu zmlúv o pôžičke medzi stranami sporu, výška pôžičky, ako aj lehota na splatenie pôžičky. Až následne by sa dôkazné bremeno presúvalo na žalovanú stranu, ktorá by mala právo preukazovať svoje tvrdenia a tým vylúčiť tvrdenia žalobcu ohľadne poskytnutej pôžičky. Žalobca podľa súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce ním tvrdené skutočností. 15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. 16. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaného, preto odvolací súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník. 17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)