Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/120/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5317200331 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5317200331.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: N. N., nar. X.X.XXXX, bytom G., E. č. XX, právne zastúpenej STEHURA & partners, v.o.s., Advokátska kancelária, F.Kráľa 2080, Čadca, IČO: 47246863, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35792752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, v konaní o zaplatenie 966,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 16C/4/2017-41 zo 14. 07. 2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e v odvolaním napadnutej časti. V ostatnej časti ponecháva rozsudok prvoinštančného súdu n e d o t k n u t ý. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%). o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie na základe žaloby žalobcu rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 966,11 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 966,11 eur od 27.2.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšku súd návrh zamieta. III. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V tomto konaní sa žalobkyňa (ako spotrebiteľ) voči žalovanej(ako dodávateľovi) domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 966,11 eur s príslušenstvom na základe úverovej zmluvy č. č. 8200057008, ktorá neobsahuje náležitosti stanovené zákonom č. 129/2010 Z.z. Má za to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje z tohto dôvodu za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zo strany žalovaného jej bola na základe uvedenej zmluvy vyplatená suma 1.284,25 eur, pričom žalovanému celkom zaplatila sumu 2.250,36 eur, na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor vo výške 966,11 eur. Napriek tomu, že zmluva č. 8200057008 je označená ako Zmluva o revolvingovom úvere, táto obsahuje jednak údaje o schválenej - poskytnutej čiastke úveru a taktiež o schválenej - poskytnutej čiastke revolvingu. Zo strany žalovaného bol žalobkyni poskytnutý jednorázovo klasický spotrebiteľský úver vo výške 1.284,25 eur (revolvingový úver v čiastke 790,84 eur jej poskytnutý nebol a tento ani žalobkyňa nečerpala). Jedná sa teda o klasický spotrebiteľský úver, ktorý musí spĺňať náležitosti stanovené zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Po preskúmaní úverovej zmluvy: č. 8200057008 (č.l.4), súd dospel k záveru, že táto zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. g), i), j), k) zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v nadväznosti na čo je potrebné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) zák.č. 129/2010 Z.z. Z obsahu zmluvy o úvere nebola zistená doba trvania zmluvy , termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Uvedenie iba počtu splátok , ich výška a deň, ku ktorému mala žalobkyňa ako dlžníčka splátky platiť, nenapĺňa zákonné ustanovenie o určení doby trvania a termínu konečnej splatnosti. Uvedená zmluva neobsahuje ani náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák.č. 129/2010 Z.z. a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď z určenej sumy - 80,37 eur, nie je možné zistiť, aká časť z toho pripadá na úhradu istiny, úrokov a iných poplatkov. Naviac súd dospel k záveru, že ustanovenie zmluvy v časti dojednania týkajúceho sa ročnej úrokovej sadzby úveru vo výške 70,01 % odporuje zákonu a pravidlám dobrých mravov a z tohto dôvodu je takéto dojednanie neplatné. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaných bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek . Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu , sa vzhľadom na vyššiu mieru riziká môžu akceptovať aj vyššie úroky, avšak rozhodne nie viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba neprimerane prevyšovala priemernú úrokovú sadzbu, ktorá bola v júni roku 2013 uplatňovaná bankami pri poskytnutí obdobných spotrebiteľských úveroch vo výške 13,04 % . Dohodnutá ročná úroková sadzba v rozsahu 70,01 % podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a súd vyhodnotil ich dojednanie za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ. Nakoľko zmluvné dojednanie o výške ročnej úrokovej sadzby úveru je neplatné, nemôže byť potom platné ani dojednanie o RPMN za úver, nakoľko tieto dva údaje sú od seba závislé (RPMN v sebe obsahuje aj výšku úrokovej sadzby). Naviac do výšky RPMN nie sú zahrnuté ani odplaty za odklad splatnosti splátok, čo skresľuje výšku RPMN (ktorá je vyššia ako bol spotrebiteľ oboznámený) . Ustanovenie bodu 8.1. zmluvy je možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany , hrubú nerovnováhu. Takouto neprijateľnou podmienkou je aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži záujmom dodávateľa. Zmluvné dojednanie v bode 8.1 nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ chce odklad splátok, môže si túto službu aktivovať, ale je formulované tak, že napriek tomu, že spotrebiteľ túto službu ešte nepotrebuje a ani nechce, zaplatí už vopred poplatok vo výške, ktorého suma spravidla dosahuje výšku trojmesačného poplatku a táto suma ani nie je zahrnutá vo výšky RPMN. Tiež niet pochybnosti o nekalej povahe s tým súvisiacej zmluvnej podmienky o dohodnutej splatnosti odplaty za poskytnutie odkladu(už dňom uzatvorenia dohody o poskytnutí služby) a o vzájomnom započítaní vyššie uvedených pohľadávok. Nakoľko dohodu o poskytnutí služby uvedenú v bode 8.1 uvedených zmlúv je potrebné považovať za neplatný právny úkon, nekalú praktiku - je potrebné konštatovať, že ročná percentuálna miera nákladov ustálená žalovaným je uvedená v nesprávnej výške , čo v zmysle zákona znemená, ako keby ani nebola uvedená v zmluve. Nakoľko uvedený spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov , žalobkyňa bola povinná zaplatiť žalovanému iba skutočne čerpanú sumu úveru 1.284,25 eur (suma 215,75 eur) žalobkyni poskytnutá nebola, bola odpočítaná na tam poskytnutú odplatu. Nakoľko žalobkyňa na základe zmluvy zaplatila žalovanému sumu 2.250,36 eur (ktorú sumu ani žalovaný nespochybnil), (-1.284,25 eur suma, ktorú mala zaplatiť) = bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného činí 966,11 eur, k úhrade ktorej sumy aj súd žalovaného zaviazal (§ 451 ods. 1 OZ). Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so splatením sumy 966,11 eur dňom 27.2.2017 zaviazal ho súd k úhrade úroku z omeškania vo výške 5 % ročne . Žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila úrok z omeškania vo výške 5,05 %, nakoľko jej však s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia vznikol nárok na 5 % zákonný úrok z omeškania vo zvyšku úroku z omeškania, čo sa týka sumy 0,05 % súd návrh žalobkyne zamietol. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v tomto konaní čo sa týka zaplatenia sumy 966,11 eur v celom rozsahu úspešná, s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP súd jej priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný voči výroku I. a II. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto časti zmenil a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Podľa záverov súdu je úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8200057008 bezúročný, lebo zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania, konečnej splatnosti a o tom, aká časť splátky pripadá na istinu, úrok a iné poplatky. V prvom rade žalovaný opäť uvádza, že zmluva o revolvingovom úvere pozostáva z ustanovení nachádzajúcich sa na prednej (lícnej) strane listiny, zmluvných dojednaní na zadnej (rubovej) strane listiny a príloh, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Podľa ust. článku 13 zmluvy sú súčasťou zmluvy aj zmluvné dojednania na tej istej listine (jej zadnej strane) ako zmluva samotná. Súčasťou zmluvy sú nielen zmluvné dojednania, ale aj oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. V zmysle ust. čl. 7 ods. 7.1 zmluvných dojednaní predstavuje toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Teda zmluva o revolvingovom úvere č. 8200057008 obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Ďalej súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku náležitosti „doba trvania zmluvy“. Z čl. 9 ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru aj o tom, že zmluva mala obsahovať údaj o tom, aká časť splátky má pripadať na istinu, úrok a iné poplatky. Súd prvej inštancie prijal výklad, ktorý odporuje smernici a je jej porušením. Súd postupoval v rozpore so zákonom, nerešpektoval ani povinnosť súladného výkladu vnútroštátneho práva s únijným právom v zmysle Zmluvy o fungovaní európskej únie a dospel k nesprávnemu záveru o výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovaný namietal aj závery súdu o tom, že do RPMN a jej výpočtu nebola zahrnutá odplata podľa dohody o poskytnutí služby. Súd tento záver po právnej stránke nezdôvodnil, a nie je možné nájsť ani právnu normu, na základe ktorej by k nemu mohol dospieť. 3. K podanému odvolaniu sa žalobkyňa písomne vyjadrila. Vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že bez ohľadu na to, čo žalovaný subjektívne považuje za súčasť zmluvy, tak žalobkyňa reálne nepodpisovala žiadny splátkový kalendár ani oznámenie o schválení úveru, tieto dokumenty neboli súčasťou podpisovanej zmluvy, čo potvrdzuje aj dátum na nich uvedený, teda 20. 06. 2013, pričom žalobkyňa zmluvu podpisovala bez týchto dojednaní dňa 18. 06. 2013. Zákon o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov jednoznačne uvádza, že zmluva o úvere musí obsahovať, výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Táto jasne formulovaná zákonná požiadavka v predmetnej zmluve o revolvingovom úvere uvedená nebola, bez ohľadu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, na ktoré sa žalovaný odvolával. Už bežným vzhliadnutím zmluvy o revolvingovom úvere je zrejmé, že dohoda o poskytnutí služby tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, táto zmluva má jednotlivé odseky očíslované a táto dohoda je podľa názoru žalobkyne zámerne vsunutá tak, aby bežný spotrebiteľ ju prehliadol. Číslovanie dohody o poskytovaní služby plynule nadväzuje na číslovanie ostatných odsekov zmluvy a ani iný dátum podpisu žalovaným nie je znakom toho, že by žalobkyňa mala na výber a mohla podpísať zmluvu bez podpisu aj takejto dohody. Náklady, ktoré žalobkyni na základe Dohody o poskytnutí služby vznikli neboli žalovaným do výpočtu RPMN započítané, preto výsledný výpočet RPMN bol uvedený nesprávne a v neprospech žalobkyne. Napadnutý rozsudok považuje žalobkyňa za vecne správny a súdom dostatočne odôvodnený. 4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou konania v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP v odvolaním napadnutej časti potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaním nenapadnutej časti zostal rozsudok nedotknutý. 5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. 6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, nakoľko toto považoval za dostatočné z hľadiska ustálenia skutkových zistení, ako i právneho posúdenia veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu považoval za potrebné dodať, že i vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR absencia náležitosti vymedzenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení ku dňu uzatvorenia zmluvy zakladala bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. 8. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica č. 2008/48/ES (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, akú používa smernica. Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. 9. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k) cit. zákona cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokomformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze, už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ. 10. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne : musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere, v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky, historicky, teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. 11. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04. júla 2006, keď uviedol : „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva. 12. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. 13. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01). 14. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z.z. platného v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu. 15. Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 2), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie, odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku. 16. Z vykonaného dokazovania bolo naviac jednoznačne preukázané, že v uzatvorenej spotrebiteľskej zmluve bol nesprávne uvedený údaj o RPMN z dôvodov, ktoré bližšie podrobne popísal v napadnutom rozhodnutí prvoinštančný súd. Pokiaľ pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí uvedenej v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona, prvoinštančný súd správne žalovaným poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a postupoval správne, pokiaľ žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. 17. Žalovaný ani v podanom odvolaní neuviedol k absencii údaja o RPMN také skutočnosti, s akými by sa okresný súd nevysporiadal, resp. ktoré by jeho závery v tomto smere mohli spochybniť. 18. V nadväznosti na uvedené, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany okresného súdu, odvolací súd toto ako správne v odvolaním napadnutej časti postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, trovy odvolacieho konania jej preukázateľne v súvislosti s vyjadrením k odvolaniu žalovaného vznikli. Odvolací súd priznal preto žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti veci samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)