Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8CoE/37/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415201631 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5415201631.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti povinnej: X. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. J., C. XXXX/XX, zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom W., C. 8, o vymoženie sumy 110,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 4Er/121/2015-48 zo dňa 12. mája 2017, takto r o z h o d o l : návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie zamieta. Návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky zamieta. Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Oprávnený je povinný nahradiť povinnej trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 34,35 eur, na účet splnomocnenej zástupkyne povinnej, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Dolný Kubín uznesením č. k. 4Er/121/2015-48 zo dňa 12. 05. 2017 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD., Exekútorský úrad D., priznal náhradu trov exekúcie vo výške 39,80 eur, ktoré je oprávnený povinný uhradiť súdnemu exekútorovi do troch dní od doručenia uznesenia. Povinnej priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 68,61 eur, ktoré je oprávnený povinný zaplatiť zástupkyni povinnej do troch dní od doručenia uznesenia. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným dňa 09. 12. 2016 sa povinná domáhala zastavenia exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 14036/15(4Er/121/2015 z dôvodu, že súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie neskúmal zákonnosť exekučného titulu v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 232/2012 zo dňa 27. 02. 2013 namietala materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku SR 15710/14 zo dňa 19. 11. 2014 vzhľadom na skutočnosť, že tento bol vydaný na základe absolútne neplatenej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy zo dňa 30. 01. 2013, uzavretej ako blanketová zmluva (spotrebiteľ nemal možnosť sa bližšie oboznámiť s jej obsahom a nemal možnosť jej obsah meniť) v ten istý deň ako samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere a iné dokumenty, všetky ako súbor listín predložených k podpisu spotrebiteľovi za účelom navodenia presvedčenia, že bez podpisu akejkoľvek listiny spotrebiteľský úver nedostane. Takto podpísaná rozhodcovská zmluva nespĺňa zákonnú požiadavku individuálneho dojednania a s poukazom na ust. § 52 ods. 2, 53 ods. 2 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je neplatná a ako neplatná nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať uvedený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na uvedené nie je exekučným titulom. Ďalej povinná namietala rozsah voči nej vedenej exekúcie z dôvodu, že už podaním návrhu na vykonanie exekúcie zaplatila z istiny poskytnutého úveru vo výške 600,- eur sumu 490,- eur a dňa 18. 11. 2016 uhradila ešte sumu 110,- eur. Poukázala na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrela s oprávneným, nespĺňa zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (nesprávne uvedený údaj o RPMN), v dôsledku čoho je zmluva bezúročná a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené mala voči oprávnenému záväzok len vo výške 600,- eur, ktorý už v celom rozsahu splatila. Povinná napokon namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému porušeniu malo dôjsť rozhodnutím tunajšieho súdu, a to udelením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, D., ktorý bol v minulosti zamestnancom oprávneného. Na základe návrhu povinnej na zastavenie exekúcie súd opätovne preskúmal, či nie je dôvodné exekúciu zastaviť napriek tomu, že už raz súlad návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia posúdil a súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na majetok povinnej udelil a dospel k záveru, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie. Súd konštatoval, že k návrhu na vykonanie exekúcie je pripojená Zmluva o úvere č. 504000070, ktorú uzavrel oprávnený s povinnou dňa 30. 01. 2013. Táto zmluva je zmluvou spotrebiteľskou s poukazom na ust. § 52 ods. 1 v spojení s § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka. Súčasne ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 2 písm. d/ v spojení s § 2 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z. Z listín pripojených k návrhu na vykonanie exekúcie súd zistil, že v deň podpisu zmluvy o úvere povinná podpísala aj vopred predtlačenú listinu označenú ako „Rozhodcovská zmluva“. Zmluva má formu predtlačeného textu a ručne sú ňou vpísané len údaje do predtlačených prázdnych kolóniek, a to údaje o dlžníkovi, číslo a dátum uzavretia úverovej zmluvy, dátum podpisu rozhodcovskej zmluvy, meno a priezvisko mandatára. Súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3CoE/251/2016 zo dňa 08. 02. 2017, podľa ktorého „rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Uvedená rozhodcovská zmluva, ktorú predkladal oprávnený povinnej, bola uzavretá vo formulárovej podobe, nebola preto individuálne dojednaná, nakoľko jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Dopĺňali sa len údaje o povinnom ako meno, bydlisko, dátum narodenia a číslo a dátum úverovej zmluvy. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Povinná týmto stratila právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Konanie pred rozhodcovským súdom iniciuje práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovská zmluva je nekalá, postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období.“ V celom rozsahu sa stotožniac s uvedeným právnym názorom a právnou kvalifikáciou Krajského súdu v Trenčíne, ktorý sa týka rovnakého oprávneného (dodávateľa) a obdobnej rozhodcovskej zmluvy (samostatná predtlačená listina, do ktorej sa vpisujú len údaje dlžníka a úverovej zmluvy) súd rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinnou dňa 30. 01. 2013 považoval za neplatnú s poukazom na § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. To, že je rozhodcovská zmluva obsiahnutá na samostatnej listine nerobí zmluvné podmienky v nej uvedené za individuálne dojednané a de facto ide o výlučnú rozhodcovskú doložku, pretože spotrebiteľ nemôže ovplyvniť rozhodnutie dodávateľa, aby v prípade, že sa dodávateľ rozhodne podať žalobu na súd, túto nepodal na rozhodcovskom súde, teda pre spotrebiteľa sú dôsledky takéhoto dojednania rovnaké ako v prípade, že by bolo dojednané, že spory sa môžu riešiť len v rozhodcovskom konaní. Z exekučného titulu v danej veci vyplýva, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc práve na rozhodcovskej zmluve uzavretej účastníkmi exekučného konania dňa 30. 01. 2013. Keďže exekučný súd vyhodnotil danú zmluvu ako absolútne neplatnú, exekučný titul vydal orgán, ktorý nemal na to právomoc a ide o nulitný právny akt. Vzhľadom na uvedené súd exekúciu vedenú na návrh oprávneného voči povinnej postupom podľa § 57 ods. 1 písm. g/, v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Podľa § 200 ods. 5, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku súd zároveň rozhodol o trovách exekúcie. Na výzvu súdu súdny exekútor v podaní doručenom dňa 06. 02. 2017 oznámil, že si v súvislosti so zastavením exekúcie uplatňuje náhradu trov exekúcie vo výške 33,19 eur a náhradu DPH vo výške 6,64 eur, spolu vo výške 39,83 Eur (paušálna náhrada). Súd vychádzajúc z ust. § 196 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení a špecifikácie obsiahnutej v podaní súdneho exekútora doručeného súdu dňa 06. 02. 2017 priznal súdnemu exekútorovi odmenu v ním účtovanom rozsahu, t. j. na dolnej hranici postupom podľa § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 33,19 eur. Z odmeny súd priznal súdnemu exekútorovi ako platiteľovi DPH jej náhradu vo výške 20 %, čo je 6,64 eur. K náhrade uvedených trov súdnemu exekútorovi súd zaviazal postupom podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávneného, nakoľko ten nesie zodpovednosť za to, že vykonania exekúcie na majetok povinnej sa domáhal na základe exekučného titulu, ktorým je materiálne nevykonateľný rozhodcovský rozsudok. Súd zároveň priznal povinnej náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia povinnej vo výške tarifnej odmeny za 2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie návrhu na zastavenie exekúcie, vo výške 51,45 eur počítanej postupom podľa § 10 ods. 1, 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb zo základu 863,17 eur (v exekúcii vymáhaná pohľadávka, ktorá bez príslušenstva pozostáva z vymáhanej istiny 110,- eur, známeho úroku vo výške 100,07 eur, poplatku vo výške 341,10 eur a zmluvnej pokuty vo výške 312,- eur) a podľa § 13a ods. 2 písm. c/ vyhlášky. K uvedeným úkonom právnej služby súd priznal i režijný paušál spolu vo výške 17,16 Eur (2 x 8,58 eur). 2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10. 07. 2013 namietal znemožnenie mu realizácie procesných práv, ktoré mu procesné predpisy priznávajú. Namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/ES zo dňa 05. 04. 1993, pri jej aplikácii nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej. Konštatoval, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES. S poukazom na rozhodnutia európskych súdov mal za to, že súdy členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice odlišne ako exekučný súd, s ktorými odlišnosťami sa exekučný súd nevysporiadal. V tejto súvislosti navrhol, aby súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v naformulovanom znení. V ďalšom oprávnený namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu došlo navyše v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu a pokiaľ tak nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa súd nestotožní s jeho ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, navrhol, aby súd podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej a druhej Exekučného poriadku s čl. 1, ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania, keď ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený tiež namietal, že súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť. Mal za to, že súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keď v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne (napr. jeho nevypočutie, neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu). Nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ako účastník konania nebol oboznámený s tým že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Podľa oprávneného má konanie aj inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, napriek tomu, že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Oprávnený poukázal tiež na rozpor s dobrými mravmi, keď v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu jeho pohľadávky. Jeho možnosti na jej vymoženie by sa v takom prípade radikálne znížili, a to aj napriek tomu, že od vzniku pohľadávky sa dôsledne pridržiava zásady vigilantibus iura scripta sund. Vzniká tu teda závažné riziko, že bude napadnutým rozhodnutím poškodený až do takej miery, že ani samotná istina predmetnej pohľadávky a úrok z omeškania v zákonnej výške nebudú uhradené. Po úplnom zastavení exekúcie totiž stratí možnosť úspešného uplatnenia svojej pohľadávky pred súdom vzhľadom na povinnosť súdu podľa § 5b ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. ex offo prihliadať na premlčanie. Oprávnený v ďalšom namietal závery súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, nie rozhodcovská doložka. Rozhodcovská doložka je podľa jeho názoru platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nestotožnil sa ani s názorom o nevýhodnosti rozhodcovského konania pre spotrebiteľa. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko išlo o poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. V závere uviedol, že exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie a od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustné a nezákonné. 3. Povinná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnuté uznesenia ako vecne správne potvrdiť. Vo vyjadrení povinná opätovne poukázala na dôvody, pre ktoré podala návrh na zastavenie exekúcie, tiež na dôvody, pre ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky v minulosti mimoriadne opravné prostriedky oprávneného zamietol. V zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016, ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie, lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Nejde o vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia, ak súd oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného, podobne môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky v neskorších štádiách exekučného konania. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Povinná si zároveň voči oprávnenému uplatnila náhradu trov konania za podané vyjadrenie k odvolaniu v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 66,- eur + 8,58 eur režijný paušál, spolu 74,58 eur. 4. Vychádzajúc z ust. § 243h ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku účinného od 01. 04. 2017, podľa ktorého ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, odvolací súd aplikoval ustanovenia Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), nakoľko exekučné konanie v danom prípade začalo podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaním do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 04. 03. 2015. 5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávneným účastníkom/stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 2 C. s. p., § 58 ods. 5 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil. 6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. 7. V súvislosti s relevantnými odvolacími námietkami odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu v ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať, či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku (viď aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 3 Cdo 210/2011, 7 Cdo 162/2011, ÚS SR sp. zn. I. ÚS 203/2011, IV. ÚS 456/2012). Je preto v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôže byť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zároveň nie je (súdnym) rozhodnutím, preto nie je spôsobilé vyvolať účinky právoplatného rozhodnutia o konkrétnej otázke (veci) a vytvoriť do budúcna prekážku veci rozhodnutej. Možno síce súhlasiť s odvolateľom, že súlad exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku - so zákonom mal exekučný súd náležite skúmať už v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), predmetná nedôslednosť však nebráni neskoršiemu posúdeniu prípustnosti exekúcie. 8. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, exekučný súd je v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v každom štádiu exekúcie povinný z úradnej povinnosti prihliadať na to či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, t. j. aj na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné, a to tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2, § 41 Exekučného poriadku). V rámci toho exekučný súd skúma i to, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. 9. Pokiaľ sa teda exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má potom v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je zároveň exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011). 10. V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného zároveň odvolací súd dodáva, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky okresný súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len základné podmienky jeho vydania, čím realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, pritom nebránia ani ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ cit. predpisu (obdobne § 30, § 45 ods. 1 písm. e/ zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn. odvolacieho súdu). Tieto ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 sa týkali všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická právna zásada (princíp) "vigilantibus iura scripta sunt" (práva patria bdelým alebo nech si každý stráži svoje práva, lebo zákony sú písané pre bdelých). Princíp v spotrebiteľských veciach však, v konkrétnych súvislostiach, ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) podľa ustanovení zákona v rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v prípade zistenia nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03. 2012). 11. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ak sa okresný súd v predmetnom exekučnom konaní zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej doložky, a tým aj právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, realizoval len svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. 12. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo vzťahu k Slovenskej republike, a síce rozhodnutie vo veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská sp. zn. C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010, z ktorého vyplýva jednoznačný a nepochybný všeobecný záver, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy. 13. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje správnosť postupu okresného súdu spočívajúceho v prieskume právomoci rozhodcovského súdu založeného rozhodcovskou doložkou v spotrebiteľskej zmluve (posúdenie vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského oprávnený v odvolaní nenamietal, namietal len posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na dohodu zmluvných strán o aplikácii Obchodného zákonníka, čo však nevylučuje spotrebiteľský charakter zmluvy). Odvolací súd zároveň dodáva, že v danom prípade súd prvej inštancie k opätovnému prieskumu exekučného titulu pristúpil na základe návrhu povinnej na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť. 14. Pokiaľ ide o samotnú rozhodcovskú zmluvu uzavretú dňa 30. 01. 2013 medzi oprávneným a povinnou, i keď odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o tom, že ide o výlučnú rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnej povahe rozhodcovskej zmluvy. Znenie rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania sa na prvý pohľad nejaví ako neprijateľné, keďže umožňuje riešenie sporov buď pred rozhodcovským súdom alebo pred príslušným všeobecným súdom s tým, že výber jednej z alternatív je na žalobcovi. Predmetná rozhodcovská zmluva má formálne charakter rozhodcovskej zmluvy a netvorí súčasť formulárovej zmluvy o úvere. Znenie dohodnutej rozhodcovskej zmluvy zodpovedá požiadavke § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s veriteľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Napriek tomu odvolací súd túto rozhodcovskú zmluvu považoval za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnej povahy. Rozhodcovská zmluva bola vopred pripravená oprávneným, ktorý jednostranne určil i konkrétny rozhodcovský súd oprávnený na riešenie sporov medzi účastníkmi zmluvy. Povinná sa síce mohla s obsahom rozhodcovskej zmluvy pred podpisom zmluvy oboznámiť, avšak nebolo preukázané, že by mala možnosť ovplyvniť jej obsah (napr. dosiahnuť zmenu príslušného rozhodcovského súdu). Zákon síce nevylučuje možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní aj v spotrebiteľských veciach, súd je však toho názoru, že ak má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, a teda ako individuálne dojednaná, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje predovšetkým informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá- ktorá voľba konkrétne znamená. Z predloženej rozhodcovskej zmluvy síce vyplýva, že povinnej boli poskytnuté niektoré informácie o rozhodcovskom konaní (o spôsobe ustanovenia rozhodcu, o záväznosti rozhodnutia pre účastníkov konania, ktoré má účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je možné na základe neho viesť exekúciu, ako aj možnosti podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku na stály rozhodcovský súd alebo v stanovenej lehote podať žalobu o jeho zrušenie na príslušný súd), absentujú v nej však akékoľvek informácie o skutočne podstatných skutočnostiach a nevýhodách rozhodcovského konania v porovnaní so súdnym konaním, keď poučenie v rozhodcovskej zmluve je spôsobilé navodiť dojem o výhodnosti rozhodcovského konania oproti konaniu na všeobecnom súde. Absentuje tu napr. poučenie o záväznosti rozhodcovského rozsudku, voči ktorému zväčša nie je prípustný opravný prostriedok v zmysle dvojinštančnosti konania ako je tomu napr. v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, keď súd za opravný prostriedok nepovažuje žalobu o zrušenie rozhodcovského konania, alebo o tom, že touto dohodou sa riešenie sporov prenáša na súkromnú osobu (v poučení sa konštatuje, že v prípade stáleho rozhodcovského súdu ide o obdobu všeobecného súdu a rozhodca je obdoba sudcu všeobecného súdu), pokiaľ ide o poučenie o procesnom postupe rozhodcovského súdu, uvádza sa síce, že ide o písomné konania s dôrazom na minimalizáciu nákladov účastníkov rozhodcovského konania, poučenie o právach a povinnostiach povinného v prípadnom rozhodcovskom konaní absentujú. Je len ťažké predstaviť si rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke, ak spotrebiteľ nepozná jej obsah, resp. nepozná procesné pravidlá konania pred rozhodcovským súdom. Spotrebiteľ tak síce bol formálne poučený o určitých okolnostiach týkajúcich sa rozhodcovského konania, avšak tento nebol jednoznačne poučený o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na potenciálne zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Z návrhu povinnej na zastavenie exekúcie zároveň vyplýva, že rozhodcovská zmluva jej bola predložená spolu so zmluvou o úvere a ďalšími dokumentmi, všetky ako súbor listín predložených k podpisu za účelom navodenia presvedčenia, že bez podpisu akejkoľvek listiny spotrebiteľský úver nedostane. Skutočnosť, že rozhodcovská zmluva nie je podmienkou pre poskytnutie úveru pritom nevyplýva z rozhodcovskej zmluvy, ani zo zmluvy o úvere. Takéto postupy je podľa názoru odvolacieho súdu možné označiť za nekalé obchodné praktiky, pričom na tomto nič nemení technika predkladania rozhodcovských zmlúv ako štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Za tohto stavu odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nepovažoval rozhodcovskú zmluvu za individuálne dojednanú. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní. 15. Ako neopodstatnené vyhodnotil odvolací súd aj ďalšie odvolacie námietky oprávneného. Pokiaľ oprávnený namietal porušenie princípu rovnosti zbraní exekučným súdom tým, že oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť svoj názor, odvolací súd poznamenáva, že v konaní nebola vypočutá ani povinná. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zároveň založil výlučne na posúdení listín (úverovej zmluvy, všeobecných podmienok poskytnutia úveru a rozhodcovského rozsudku) predložených samotným oprávneným. Oprávnenému zároveň zostáva zachovaná zákonná možnosť namietať nesprávnosť záverov exekučného súdu ako súdu prvej inštancie, čoho dôkazom je aktuálne odvolacie konanie. V tomto smere teda nie je dôvodná ani námietka oprávneného o porušení princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Odvolací súd zároveň dodáva, že Ústavný súd SR dospel v zjednocujúcom stanovisku vydanom pod PLz. ÚS 1/2014 z 07.05.2014 k záveru, že pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému súdom reálne poskytnutá možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho prieskumu (predovšetkým pokiaľ ide o iné listiny než vyplýva z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) v odvolacom konaní. Nedôvodnou je i námietka oprávneného vytýkajúca súdu prvej inštancie nenariadenie ústneho pojednávania, keď takáto povinnosť súdu prvej inštancie v čase rozhodovania z právnych predpisov nevyplývala (§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku). 16. Pokiaľ ide o odvolacie námietky oprávneného vo vzťahu k neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, jej súladu či súladu plnenia priznaného rozhodcovským súdom s dobrými mravmi a o neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatkov v súvislosti s poskytnutým úverom, týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na uvedených skutočnostiach, ale na nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. 17. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 18. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie konania, odvolací súd nepovažoval návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a na - s tým súvisiace - prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ C. s. p. za opodstatnený. Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je poskytnúť výklad práva únie (výklad zmlúv, platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad a uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie vnútroštátneho súdu po zistení, že pri vydaní jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva únie. "Pánom" rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované, s právom únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd, vzhľadom na ustálenú súdnu prax v obdobných veciach, nepovažoval v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto ani nevzhliadol dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ. 19. Ako neopodstatnený zamietol odvolací súd tiež návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C. s. p. a predloženie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej, druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky. Ako už bolo vyššie uvedené, z ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu v ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať, či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Táto prieskumná činnosť exekučného súdu je pritom jednou zo základných charakteristík exekúcií a práve ona prispieva k princípu právnej istoty, aby nútený výkon práva nebol svojvoľne zneužívaný, či už zo strany veriteľov/oprávnených alebo zo strany súdnych exekútorov (takýto výklad zaujal i ústavný súd napr. v uznesení sp. zn. II. ÚS 165/2011 zo dňa 20. 04. 2011). 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 200 ods. 5, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. 21. Súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 22. Povinná si v súvislosti s odvolacím konaním uplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu oprávneného vo výške 74,58 eur (66,- eur + režijný paušál 8,58 eur). Súd, vychádzajúc zo základu veci 863,17 eur (vymáhaná istina 110,- eur + vyčíslený úrok 100,07 eur + poplatky 341,10 eur + zmluvná pokuta 312,- eur) a ust. § 9 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 2 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., priznal povinnej náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 06. 09. 2017 vo výške 25,77 eur (1/2 z výšky tarifnej odmeny 51,54 eur) a k uvedenému úkonu priznal i povinnou uplatnený režijný paušál vo výške 8,58 eur (i keď k úkonom právnej služby za rok 2017 patril režijný paušál vo výške 8,84 eur, v tejto časti však bol odvolací súd viazaný návrhom povinnej), t. j. spolu 34,35 eur. Na náhradu odvolacích trov povinnej súd zaviazal oprávneného, a to na účet splnomocnenej zástupkyne povinnej, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. 23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)