Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/114/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616201528 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616201528.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Prima Slovakia s.r.o., so sídlom Nová ulica 4265/3, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 398 012, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Jaroslavom Kokavcom, advokátom, so sídlom X. Y. XX, XXX XX N. Y., proti žalovanému: VIPEX - R, s.r.o., so sídlom Hlavná 129, 032 02 Závažná Poruba, IČO: 44 917 465, o zaplatenie 4.582,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/43/2016-36 zo dňa 3.10.2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/43/2016-55 zo dňa 10. júla 2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/43/2016-36 zo dňa 3.10.2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/43/2016-55 zo dňa 10. júla 2017 p o t v r d z u j e . Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.582,44 Eur s úrokom z omeškania 9,05 % ročne od 6.10.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnej výške. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „ OBZ“), § 369 ods. 2 OBZ, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. okresný súd žalobe vyhovel. Žalobou podanou na Okresnom súde Liptovský Mikuláš 2.3.2016 sa žalobca domáhal, aby okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.582,44 Eur s úrokom z omeškania 9,05 % ročne od 6.10.2015 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému na základe záznamu o prevádzke vozidla č. S40894 a č. S40897 a záznamu o prevádzke stroja zo dňa 19.8.2015 vykonali cestnú nákladnú dopravu a manipuláciu stroja. Následne mu bola vystavená faktúra č. 2015200318 zo dňa 14.9.2015, splatná 5.10.2015 na sumu 4.582,44 Eur. Žalovaného viackrát vyzval na zaplatenie dlžnej sumy, naposledy listom zo dňa 4.1.2016. Žalovaný na výzvy nereagoval a dlžnú sumu neuhradil. Okresný súd Liptovský Mikuláš vydal dňa 22.3.2016 platobný rozkaz č.k. 9Cb/43/2016-17, proti ktorému podal žalovaný 24.4.2016 včas odpor s odôvodnením vo veci samej, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu a okresný súd vo veci nariadil pojednávanie. V dôvodoch odporu žalovaný uvádzal, že so žalobcom bol v obchodnom vzťahu, ale rozporuje jednotkové ceny výkonov a množstvo prevedených prác. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že podľa § 180 ods. 1 CSP v spojení s § 183 ods. 1 CSP konal a pojednával v neprítomnosti strán sporu a zástupcu žalobcu, ktorí sa na pojednávanie neustanovili, hoci predvolanie bolo doručené do vlastných rúk žalobcovi dňa 27.5.2016, zástupcovi žalobcu dňa 27.5.2016 a žalovanému 15.6.2016. Žiaden z nich o odročenie pojednávania nežiadal. Strany sporu sú podnikatelia podľa § 2 ods. 2 písm. a) OBZ - právnické osoby zapísané v Obchodnom registri. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi nimi vznikol obchodnozáväzkový vzťah s predmetom plnenia vykonanie prác strojom JCB od 18.8.2016 do 20.8.2016 v Lešti a vykonanie prepravy stroja cestným motorovým vozidlom do Lešte a späť v dňoch 18.8.2015 a 21.8.2015 ťahačom LM 063 CP a prípojným vozidlom LM 788 YE. Žalovaný netvrdil, že nedošlo k dohode, že je povinný zaplatiť odplatu za plnenie žalobcu; nepopieral odplatnosť plnenia žalobcu. Žalovaný robil sporným tvrdenie žalobcu o jednotkovej cene výkonov a množstve prevedených prác. Žalovaný však žiadne vlastné tvrdenie o skutkových okolnostiach neuviedol, t.j. neuviedol akú tvrdí cenu a rozsah plnenia - množstvo žalobcom žalovanému. Žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia a z toho vyplývajúce dôkazné bremeno svojej obrany. Žalobca svoje tvrdenia (o predmete, rozsahu a cene) predloženými listinnými dôkazmi preukázal Záznamami o prevádzke vozidla nákladnej dopravy zo dňa 18.8.2015 č. S40894 a zo dňa 21.8.2015 č. S40897 (ťahač EVČ: LM063CP, prípojné vozidlo EVČ: LM788YF); dňa 18.8.2015 od 8.25 hod. do 16.40 hod., počet km 305 a dňa 21.8.2015 od 7.30 hod. do 15.30 hod., počet km 306. Výkony prác strojom preukázal žalobca predložením záznamov o prevádzke stroja zo dňa 19.8.2015 od 6.30 hod. do 12.00 hod. a od 13.00 hod. do 19.00 hod., dňa 20.8.2015 od 6.30 hod. do 18.30 hod. a dňa 18.8.2015 od 13.30 hod. do 18.00 hod. Všetky záznamy o prevádzke obsahujú podpis príjemcu plnenia ako „potvrdenie“ a „kontrolu a schválenie“. Žalobca uplatnil právo na zaplatenie ceny plnenia vystavením faktúry č. 2015200318 zo dňa 14.9.2015, splatnej 5.10.2015 na sumu 4.582,44 Eur, ktorá pozostávala z odplaty za prepravu cestným nákladným motorovým vozidlom 611 km x 1,70 Eur zvýšené o 20 % DPH, spolu 1.246,44 Eur; náklady na manipuláciu 4 hodiny po 20 Eur zvýšené o 20 % DPH, spolu 96 Eur a výkon prác strojom JCB 220XD v období od 18.8.2015 do 20.8.2015; 27 hodín po 100 Eur zvýšené o 20 % DPH, celkom 3.240 Eur. Celková výška odmeny uplatnená žalobcom voči žalovanému je 4.582,44 Eur s DPH. Okresný súd žalobe celkom vyhovel na základe zisteného skutkového stavu, ku ktorému dospel po vykonaní dôkazov navrhnutých a predložených žalobcom. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd priznal žalobcovi náhradu trov konania, lebo mal vo veci plný úspech proti žalovanému. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením súdneho úradníka. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že má za to, že okresný súd neprihliadol dostatočným spôsobom na skutočnosť, že konateľ žalovaného „rozporuje jednotkové ceny výkonov a taktiež množstvo prevedených prác, zistený skutkový stav neobstojí pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok č. 9Cb/43/2016-36 zo dňa 03.10.2016 vydaný Okresným súdom Liptovský Mikuláš zrušil a vec vrátil na nové konanie. 5. K doručenému odvolaniu sa vyjadril žalobca v písomnom podaní, v ktorom uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, zákonný, zrozumiteľný odôvodnený, a preto navrhol, aby ho Krajský súd v Žiline potvrdil. 6. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. 7. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď konanie vo veci samej začalo podaním žaloby 02.03.2016 (č.l. 1 spisu), bolo v odvolacom konaní od 01.07.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 9. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 13. V podanom odvolaní žalovaný namietal skutkové a aj právne závery okresného súdu. Námietky žalovaného však boli vo všeobecnej rovine a neboli žalovaným bližšie konkretizované. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo procesného útoku, avšak bližšie sa k nim nevyjadril. Vzhľadom na túto argumentáciu žalovaného v odvolaní sa oboznámil odvolací súd s obsahom spisu so zameraním na obranu žalovaného v relevantnom štádiu konania, teda do rozhodnutia okresného súdu vo veci samej. V rámci odporu proti vydanému platobnému rozkazu, žalovaný argumentoval, že ....„Je pravdou, že účastníci boli v obchodnom vzťahu. Konateľ odporcu však rozporuje jednotkové ceny výkonov a taktiež prevedených prác.“ Vo vzťahu k tejto argumentácii však žalovaný neuviedol žiadne bližšie dôvody a ani dôkazy a to napriek tomu, že ako sporová strana má povinnosť tvrdenia a tiež povinnosť tieto svoje tvrdenia preukázať, preto krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, s vykonanými dôkazmi, konštatuje, že sa stotožnil s uvedenými závermi okresného súdu, ktoré korešpondovali dôkazom produkovaným žalobcom v relevantnom štádiu konania, ktoré žalovaný osobitne v odvolaní nenamietal, napriek tomu, že okresný súd ich v napadnutom rozsudku dôsledne vyhodnocoval. Z tohto dôvodu nemal krajský súd priestor na iné konštatovanie, než, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine uplatnenej obrany tak, ako bola žalovaným označená pred súdom prvého stupňa (odpor proti vydanému platobnému rozkazu) a v odvolaní, pričom nie je možné neprihliadať na to, že to bola práve zodpovednosť žalovaného ako účastníka konania za výsledky ním uplatnenej obrany, ktorý výsledok nepochybne závisel od jeho dôkaznej aktivity. Podľa krajského súdu je namieste pripomenúť že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). 14. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je teda jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočne tvrdenia uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. 15. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 16. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). 17. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 18. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.