Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6CoE/48/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812202425 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5812202425.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XXX, v konaní o vymoženie sumy 1.432,31 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená Exekútorským úradom JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom B. XX, XXX XX L., pod sp. zn. EX 4739/12, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č.k. 9Er/458/2012-91 zo dňa 01. júna 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Námestovo č.k. 9Er/458/2012-91 zo dňa 01. júna 2012 p o t v r d z u j e . Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu B. XX, XXX XX L., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 11.04.2012. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na spotrebiteľský charakter Zmluvy o splátkovom úvere č. 0323028913 uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 19.01.2006 a východiskovo vymedzil/odôvodnil (s poukazom na príslušné pramene komunitárneho práva) svoje oprávnenie, resp. povinnosť posudzovať v rámci spotrebiteľskej ochrany z úradnej moci nekalosť zmluvných podmienok. Následne konštatoval, že rozhodcovská doložka dohodnutá v čl. 18 Všeobecných obchodných podmienok v súvislosti s uzavretím Zmluvy o splátkovom úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a akékoľvek plnenie priznané na jej základe rozhodcovským rozsudkom (ktorý je exekučným titulom) je plnením odporujúcim dobrým mravom. Spotrebiteľ (povinný) si doložku osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, t.j. i rozhodcovskému konaniu. Okresný súd zdôraznil, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Len ťažko možno predpokladať, že povinný si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Z uvedeného dôvodu súd posúdil Rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú, keď akékoľvek plnenie priznané rozhodcom vyplývajúce z predmetnej rozhodcovskej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi, na základe čoho žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podkladom ktorej je nulitný právny akt, zamietol. 3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. V tejto súvislosti poukázal na § 35 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok teda disponuje atribútom právnej záväznosti zhodne ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Odvolateľ uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku a konať ako súd vyššej inštancie. Preskúmavanie rozhodcovského rozsudku je možné len z dôvodu uvedeného v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z., aj to iba vo vzťahu k plneniu samotnému. Do pozornosti dal rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011. Zároveň z dôvodu uvedeného v § 45 ods. 1 označeného zákona môže exekučný súd len zastaviť konanie, a nie nevydať poverenie. Pripustil, že prípadná neprijateľnosť „niektorého z ustanovení rozhodcovskej doložky“ zakladajúcej “výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní“ spôsobuje iba čiastočnú neplatnosť rozhodcovskej doložky, nakoľko spotrebiteľovi ostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní. Odvolateľ v súvislosti s požiadavkou zabezpečenia stability právnych vzťahov a riadneho výkonu spravodlivosti poukazoval tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C - 40/08. Z tohto rozhodnutia súčasne vyplýva, že zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ale aby úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (zásada rovnocennosti). Napokon oprávnený tvrdil, že pokiaľ zmluva o úvere bola uzatvorená pred 31.12.2007, nevzťahujú sa na ňu ustanovenia § 52 až 54 Obč. zák., ale spravuje sa (výlučne) Obchodným zákonníkom a zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zároveň podľa dôvodovej správy k novele Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 4 písm. r/) jej cieľom je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú; uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku. Dodal, že jeho právny predchodca si len plnil povinnosť uloženú mu v § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, za čo nemožno oprávneného sankcionovať. 4. Súdny exekútor k podanému odvolaniu uviedol, že s prihliadnutím na svoj status a rozhodovaciu právomoc nemôže zaujať stanovisko k obsahu odvolania oprávneného. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril. 5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. 6. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017 ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. 7. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v podstatnej miere sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 236 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 9. Odvolací súd prioritne konštatuje, že oprávnený nenamietal východisko súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere zmluvy zo dňa 19.01.2006. 10. Nadväzne platí, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase rozhodovania okresného súdu) dávalo exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska v tom čase účinného ustanovenia § 159 O.s.p. nebol ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok (ne)zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Takéto posúdenie pritom nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor (priznaného plnenia) s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri ich posudzovaní má exekučný súd oprávnenie skúmať „celý“ rozhodcovský rozsudok (a tiež súvisiace rozhodcovské konanie) a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva jednoznačne tiež z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08, na ktoré poukazuje samotný odvolateľ. 11. V súvislosti s označeným rozhodnutím krajský súd zdôrazňuje bod 34 jeho odôvodnenia, ktorý „stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci“. 12. Ďalej je nevyhnutné uviesť, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil samotný rozhodcovský súd (bližšie Najvyšší súd SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011; publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod R 46/2012). Exekučný súd je nielen oprávnený, ale i povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je daná existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Uvedeným konštatovaním Najvyššieho súdu SR je zároveň nedôvodnou námietka odvolateľa, že exekučný súd môže len zastaviť exekúciu a nie nevydať poverenie na vykonanie exekúcie. Aktuálna vnútroštátna judikatúra jednoznačne priznáva oprávnenie exekučnému súdu skúmať (ne)prijateľnosť rozhodcovskej doložky (bližšie Najvyšší súd SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 z 13.1.2013; tiež rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod R 68/2013). 13. Bezpredmetnou je taktiež námietka odvolateľa, že na zmluvný vzťah medzi účastníkmi sa nevzťahujú ustanovenia § 52 až 54 Obč. zák., ak zmluva bola uzavretá pred 31.12.2007. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom v rozhodnom čase, t.j. 19.01.2006), typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. 14. Predmetná zmluva jednoznačne spĺňa všetky citovaným zákonom predpokladané podmienky. Nadväzne na posudzovaný vzťah bolo nevyhnutné aplikovať princípy ochrany spotrebiteľa v ich celom rozsahu; vrátane posúdenia dojednania konkrétnej rozhodcovskej doložky. Táto predstavuje neprijateľnú (zmluvnú) podmienku, keďže v dôsledku jej faktického nanútenia spotrebiteľovi dodávateľom zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán (v neprospech spotrebiteľa). 15. Nedôvodnou je (napokon) aj argumentácia odvolateľa týkajúca sa dôvodovej správy k § 54 ods. 4 písm. r/ Obč. zák., podľa ktorej spotrebiteľovi je aj v prípade zmluvne založenej výlučnej právomoci rozhodcovského súdu daná možnosť obrátiť sa na všeobecný súd. Podstatné totiž je, že podanie žaloby na rozhodcovskom súde malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana (spotrebiteľ) už nemohla obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne (vy)riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, čo osobitne platí v prípadoch, keď sa s nárokom na rozhodcovský súd obráti dodávateľ, a tých je absolútna väčšina. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma eventualitami. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko- právnej ochrany. 16. Jednostranné uskutočnenie výberu rozhodcovského konania tvorí procesnú prekážku pre súčasné prejednanie tej istej veci všeobecným súdom v civilnom sporovom konaní. Spotrebiteľ by tak v dôsledku takto dojednaných podmienok rozhodcovskej zmluvy nemal žiadnu možnosť, ale bol by nútený podrobiť sa procedúre rozhodcovského konania, naviac pred veriteľom vopred vybraným rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie pritom nie je konaním verejnoprávnym, vedeným príslušným súdom ako orgánom verejnej moci, ale konaním pred súkromným súdom, ktorého právomoc prejednať a rozhodnúť vec má byť založená na slobodne a autonómne prejavenej vôli strán v rozhodcovskej zmluve. Výsledkom takéhoto rozhodcovského konania je však vykonateľné rozhodnutie, vymáhateľné vo verejnoprávnom konaní pod autoritou exekučného súdu. Preto je tak dôležité skúmanie obsahu a podmienok rozhodcovskej zmluvy a okolností jej uzavretia, za účasti spotrebiteľov požívajúcich, v zmysle komunitárneho práva a vnútroštátnej úpravy, zvýšenú právnu ochranu. Možno zároveň vysloviť záver, že prax v hojnom rozsahu veriteľmi využívaného inštitútu rozhodcovského konania ako prostriedku vymáhania peňažných nárokov veriteľov voči dlžníkom - spotrebiteľom zo spotrebiteľských zmlúv sa z hľadiska cieľov právnych noriem regulujúcich ochranu spotrebiteľa neosvedčuje, naopak takáto prax v skutočnosti sleduje obchádzanie ich dôsledného uplatňovania. Súdu z jeho rozhodovacej činnosti nie je známy žiadny prípad, v ktorom by pravidelne veriteľom vopred vybraný súkromnoprávny rozhodcovský orgán v celom rozsahu nevyhovel návrhu, ktorý mu predložil veriteľ napr. z dôvodu zistenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a dôsledného uplatňovania predpisov prijatých na ochranu spotrebiteľa. Táto nežiaduca prax je korigovaná práve súdnou kontrolou podmienok v spotrebiteľských zmluvách. 17. Predmetné dojednanie je tak podľa názoru krajského súdu jednoznačne dojednaním, ktoré zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v spotrebiteľskom vzťahu a to v neprospech spotrebiteľa, sledujúce oslabenie jeho pozície v právnom vzťahu, obmedzenie či dokonca znemožnenie využitia účinných právnych prostriedkov na ochranu jeho práv a právom chránených záujmov a v konečnom dôsledku spotrebiteľa obmedzuje v realizácii jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu. 18. Súčasne je nepochybné, že sa nejedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. O takýto prípad by išlo predovšetkým vtedy, ak by bolo bez akýchkoľvek pochybnosti preukázané, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy, hoci v znení predloženom oprávneným si osobitne vymienil sám dlžník a inak len vtedy, ak by dlžník nebol prostredníctvom rozhodcovskej zmluvy nútený riešiť svoj spor s veriteľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Z textu zmluvy je však jednoznačné, že celý obsah doložky je nielenže vypracovaný výlučne dodávateľom, ale opakovane v identickom znení - formulári používaný v neurčitom množstve zmluvných vzťahov so spotrebiteľmi. Už tieto okolnosti predloženia návrhu rozhodcovskej zmluvy a jej uzavretia dostatočne osvedčujú, ktorá zo zmluvných strán bola tou stranou, ktorá mala záujem na jej uzavretí a ktorej uzavretie si bez akýchkoľvek pochybností nevymienil dlžník - spotrebiteľ. Z poznatkov rozhodovacej činnosti nie je možné vyvodiť žiaden relevantný dôvod opodstatňujúci prípadne iný jeho postup, to znamená aby okrem nesporne individuálnej požiadavky adresovanej veriteľovi na poskytnutie peňažného plnenia formou spotrebiteľského úveru sám veriteľovi súčasne adresoval i ďalšiu svoju individuálnu požiadavku na spôsob riešenia prípadných budúcich sporov z ich právneho vzťahu z hlavnej zmluvy prostredníctvom rozhodcovského konania, teda aby si vymienil súčasne popri úverovej i uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Je pritom charakteristické a prirodzené pre takéto zmluvy, že pravidelným predmetom vymáhania nárokov zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú návrhy veriteľov oproti dlžníkom na peňažné plnenie a nie naopak. Mimo rámca rozumnej pochybnosti teda nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadne spory riešil rozhodca predformulovaný na tlačive dodávateľa. 19. Právny predchodca oprávneného (banka) bol povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/ zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní (§ 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.). Klient však nie je/nebol povinný prijať predložený návrh rozhodcovskej zmluvy. Ak klient neprijme takto predložený návrh rozhodcovskej zmluvy, prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (§ 93b ods. 2 veta druhá zákona č. 483/2001 Z.z.). Vychádzajúc z uvedeného, v spojení s predchádzajúcim odsekom, je nutné konštatovať, že povinný v súdenej veci nemal na výber, či rozhodcovskú doložku uzatvorí alebo nie, čo je v rozpore s § 93 ods. 2 veta druhá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách („...klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy...“). Nadväzne je neopodstatnená aj argumentácia odvolateľa, že nemôže byť sankcionovaný za to, že jeho právny predchodca len plnil povinnosť uloženú mu v ustanoví § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. 20. Nesprávnou je i úvaha odvolateľa o „čiastočnej neplatnosti“ rozhodcovskej doložky. Podstatné z tohto aspektu totiž je, že podanie žaloby na rozhodcovskom súde (ako už bolo vyššie uvedené) malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana (zásadne spotrebiteľ/povinný) už nemohla obrátiť na všeobecný súd (práve v tejto skutočnosti tkvie chybnosť argumentácie odvolateľa), ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne (vy)riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, čo osobitne platí v prípadoch, keď sa s nárokom na rozhodcovský súd obráti dodávateľ, a tých je absolútna väčšina (vrátane súdenej veci). Možnosti spotrebiteľa dosiahnuť zvrátenie účinkov rozhodcovského rozhodnutia sú pritom obmedzené na podanie osobitnej žaloby v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, aj to len z presne stanovených dôvodov. 21. Možno preto zhrnúť, že v dôsledku neprijateľnosti (posudzovanej) rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd; rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodnúť. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok tak predstavuje nulitný akt a nemôže byť exekučným titulom. 22. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako vecne správne p o t v r d i l. 23. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane (povinnej) trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že povinnému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej procesnej strany (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok na náhradu trov žiadnemu z účastníkov konania. 24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).