Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/22/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5916205802 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5916205802.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: D. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A. XXX, XXX XX A. A., zastúpeného Q. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A. XXX, XXX XX A. A., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenej spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.591,14 Eur a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,00 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 9Csp/64/2016-109 zo dňa 02.08.2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 9Csp/64/2016-109 zo dňa 02. 08. 2017 v prvej, druhej, tretej a piatej vete výroku p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti (veta štvrtá výroku), v ktorej súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 9Csp/64/2016-109 zo dňa 02. 08. 2017 n e d o t k n u t ý . Žalobca n e m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná (veta prvá výroku). Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 bezdôvodné obohatenie vo výške 1.634,40 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku (veta druhá výroku). Žalovanému tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 450,00 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku (veta tretia výroku rozsudku). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (veta štvrtá výroku rozsudku) a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (veta piata výroku). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou okresnému súdu dňa 22.11.2016 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, súčasne, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 4.591,14 Eur zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 a taktiež uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 Eur. Súčasne sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady trov konania. 3. Primárne sa prvoinštančný súd zaoberal prípustnosťou predmetnej žaloby z hľadiska členenia žalôb podľa § 137 CSP a dospel k záveru, že uvedená žaloba je žalobou o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, keďže žalobca sa domáha v prejednávanom spore okrem vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 4.591,14 Eur a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,00 Eur, aj určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 je neplatná, a súčasne, že úver poskytnutý na základe predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný a bez poplatkov. Pri posúdení splnenia podmienok na podanie uvedenej žaloby, okresný súd vychádzal z ust. § 3 ods. 3 a ods. 5 prvá veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov podľa ktorých každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Z uvedeného potom vyplýva, že spotrebiteľ má právo na súdnu ochranu nielen pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj pred nekalými obchodnými praktikami (§ 7 zákona č. 250/2007 Z. z.). V súvislosti s obranou žalovaného ohľadne neprípustnosti žaloby v súdenej veci súd upriamil pozornosť aj na § 298 CSP, podľa ktorého, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu (tak, ako to bolo aj v prejednávanom prípade) aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve, alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, je neprijateľná. Akceptácia názoru žalovaného, by zamedzovala prístup spotrebiteľa k podaniu žalôb s uvedeným obsahom a fakticky by znemožňoval spotrebiteľovi aktívnu ochranu jeho práv vyplývajúcich zo spotrebiteľského práva a obmedzovalo by ho iba na pasívnu ochranu práv (t.j. spotrebiteľ by sa mohol brániť iba v rámci žalôb týkajúcich sa nárokov zo spotrebiteľského práva, ktoré by smerovali voči nemu), čo by rozhodne nebolo v súlade so zmyslom platnej právnej úpravy, ktorá ponechala súdu oprávnenie posudzovať tieto nároky ex offo, aj bez návrhu spotrebiteľa. Pri opačnom výklade by súdna ochrana spotrebiteľov (ak by sa spotrebiteľ nemohol účinne brániť aktívnym podaním žaloby) nebola reálne dosiahnuteľná (napríklad spotrebiteľovi by nemohla byť poskytnutá ochrana pred postupom dodávateľa finančnej služby smerujúcim k vymoženiu pohľadávky cez zabezpečovacie inštitúty). Pokiaľ žalovaný namietal, že na určení, či tu právo je alebo nie je, nie je naliehavý právny záujem z dôvodu, že sa žalobca popri určení (neplatnosti zmluvy a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) v spore domáha aj plnenia, okresný súd opätovne poukázal na to, že súd predmetnú žalobu v časti určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere posúdil ako žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP, keď prípustnosť tejto žaloby vyvodil z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Uvedený záver vyplýva aj z doslovného znenia § 298 ods. 2 CSP, ktoré popri vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky zo strany súdu (ktorá má za následok neplatnosť podmienky) výslovne prezumuje kumulatívne priznanie nároku spočívajúceho v plnení (bezdôvodnom obohatení, primeranom finančnom zadosťučinení), ktoré ma charakter žaloby na plnenie z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že tieto petity popri sebe súčasne obstoja. 4. Následne na základe vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 uzavretej medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným (v tom čase podnikajúcim pod obchodným menom Profi Real Slovakia spol. s r.o., so sídlom Mliekárenská č. 10, 824 96 Bratislava) ako veriteľom zo dňa 06.10.2005 (tak, ako to vyplýva z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č.8000009662 zo dňa 06.10.2005) poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 104.004,- Sk (reálne poskytnutá čiastka v Sk 52.002,- Sk), ktorý sa žalobca zaviazal splatiť žalovanému v splátkach v počte 36 vo výške mesačnej splátky 2.889,- Sk, pri dojednanom poplatku za uzatvorenie zmluvy 1.500,- Sk, keď dátum splatnosti prvej splátky úveru a konečnej splatnosti úveru sa nachádza iba v samotnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005. V zmysle čl. 10 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 sú neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profi Real Slovakia spol. s.r.o., ktoré tvoria zadnú stranu žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere. V zmysle čl. 4. predmetných zmluvných dojednaní malo dôjsť medzi žalobcom a žalovaným súčasne k dojednaniu revolvingu. Súčasťou žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere je aj dohoda o zrážkach zo mzdy a súčasťou zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., konkrétne čl. 17. predmetných zmluvných dojednaní je rozhodcovská doložka. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísal žalobca dňa 04.10.2005, pričom k podpisu predmetnej žiadosti zo strany žalovaného došlo dňa 06.10.2005. Zo zmluvy (č.l. 5) vyplýva požadovaná výška úveru 104.004,- Sk. Celková čiastka úveru, ktorú mal žalobca titulom predmetného úveru zaplatiť žalovanému predstavovala výšku 104.004,- Sk pri RPMN úveru 26,60 %, keď periodicita splácania úveru bola dojednaná mesačne. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005 vyplýva, že žalobcovi bola schválená aj výška revolvingu vo výške 69.336,- Sk, pri výške mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu vo výške 2.889,- Sk a RPMN po vykonaní revolvingu 40,03 %, keď zmluvná odmena za poskytnutie každého revolvingu predstavovala 33.975,-Sk. Podľa výpisu z osobného účtu žalobcu vedeného spoločnosťou Q. T. a.s. č. XXXXXXXXXX mal súd preukázané, že žalobcovi bola zo strany žalovaného dňa 07.10.2005 pripísaná na účet suma 50.502,- Sk s uvedeným VS 8000009662. Z výpisu z označeného osobného účtu žalobcu tiež vyplýva, že na účet žalobcu zo strany žalovaného poukázaná suma 35.361,- Sk. Z potvrdení o vkladoch poštových peňažných poukazov „U", potvrdení o vkladoch na účet žalovaného, výpisov z účtu žalobcu, ako aj príjmového pokladničného dokladu mal súd preukázané, že žalobca uhradil žalovanému sumu 5.881,77 Eur, keď z karty klienta, t.j. žalobcu vedenej žalovaným na úverovom účte č. 8000009662 vyplýva, že ku dňu 22.11.2013 uhradil žalobca žalovanému sumu 5.754,00 Eur, pričom z uvedenej karty klienta jednoznačne vyplýva, že v tejto nie sú zahrnuté platby vykonané žalobcom žalovaného vo výške 13,10 Eur zo dňa 22.11.2013 a následne vo výške 1.584,40 Eur, ktoré boli zo strany žalobcu žalovanému uhradené po 22.11.2013 až do 20.07.2016, a to vo forme zrážok zo mzdy, ktoré úhrady žalobca preukázal detailmi obratu z internetbankingu SLSP a.s., pričom predmetné úhrady boli špecifikované VS totožným s číslom zmluvy o revolvingovom úvere. Z uvedených dokladov mal prvoinštančný súd preukázané, že žalovaný uhradil žalobcovi titulom predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere a následného revolvingu minimálne sumu 7.351,50 Eur, (t.j. súčet úhrad vyplývajúcich z karty klienta na č.l. 97, resp. 99 spisu a úhrad vykonaných vo výške 13,10 Eur dňa 22.11.2013 a vo výške 1.584,40 Eur vykonaných po 22.11.2013, ktoré predmetná karta klienta nezohľadňuje). 5. S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia okresný súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je zmluvou uzavretou podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z., pričom podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je svojím charakterom typovou zmluvou na predtlačenom formulári, obsahujúcou zmluvné podmienky, ktorých obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol pri jej uzavretí ovplyvniť. Pokiaľ ide o postavenie žalobcu ako spotrebiteľa, súd vychádzal z toho, že samotný žalobca je v predmetnej zmluve označený identifikačnými údajmi fyzickej osoby, kde je identifikovaný rodným číslom. Navyše z vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne žalobcu vyplynulo, že žalobca uzatváral predmetnú zmluvu za účelom získania finančných prostriedkov potrebných na pohreb svojho otca z čoho jednoznačne vyplýva súkromný účel použitia týchto finančných prostriedkov. Pri posúdení platnosti predmetného zmluvného vzťahu súd obsah tohto zmluvného vzťahu preskúmal na základe ustanovení právnych predpisov obsahujúcich ochranu spotrebiteľa. O vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy sa jedná vtedy, keď v rámci zmluvného vzťahu na jednej strane vystupuje dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Do Občianskeho zákonníka bola spotrebiteľská zmluva zakomponovaná novelou č. 150/2004 Z. z. účinnou od 01.04.2004 a režim typových zmlúv bol do nášho právneho poriadku zavedený novelou zákona o ochrane spotrebiteľa č. 310/1999 Z. z. účinnou od 01.01.2000. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je to, že jej obsah je pre spotrebiteľa vopred pripravený a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy lebo jeho zmeny. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. S poukazom na vyššie uvedené sa súd prvej inštancie v prejednávanej veci zaoberal otázkou platnosti predmetnej zmluvy a dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere. Pri posúdení tejto otázky súd aplikoval úpravu § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúcu sa procesu uzatvárania zmlúv, keď predmetná úprava má povahu kogentnej normy, od ktorej sa nemožno zmluvne odchýliť (pokiaľ by žalobca so žalovaným vymienil spôsob uzatvorenia zmluvy v čl. 2. zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., toto ustanovenie by muselo byť v súlade s uvedenou kogentnou úpravou § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd upriamuje pozornosť na to, že podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka je prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. V zmysle čl. 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Taktiež súd poukázal na § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka veta prvá, podľa ktorého včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Zmluva je následne uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť (§ 44 ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka). Rozhodným pre posúdenie platnosti uzavretia predmetnej zmluvy je ustanovenie § 44 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prijatím návrhu, ktorý obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. V súvislosti s uzatváranou zmluvou o úvere revolvingového typu, prvoinštančný súd zdôraznil, že predmetná zmluva je zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí obsahovať všetky náležitosti prezumované zákonom č. 258/2001 Z. z. Z uvedeného potom vyplýva záver, že všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované zákonom musí obsahovať samotný návrh na uzavretie zmluvy. Súčasne akceptácia návrhu na uzavretie zmluvy nesmie obsahovať ďalšie doplnky, výhrady, nakoľko v opačnom prípade by sa jednalo o nový návrh na uzavretie zmluvy. Pokiaľ ide o návrh zo strany žalobcu, tento bol spísaný pracovníkom žalovaného ako návrh na uzavretie zmluvy, avšak už nebol právom predpísaným spôsobom akceptovaný, keď samotný akcept zo dňa 06.10.2005 už obsahuje aj ďalšie dojednania, ktoré jednak menia a dopĺňajú návrh na uzavretie samotnej zmluvy o poskytnutí úveru, a to ohľadne dátumu prvej a poslednej splátky úveru a súčasne dopĺňajú tento návrh aj o poskytnutie ďalšieho peňažného plnenia vo forme revolvingu (návrh na uzavretie, ktorého ani nebol zo strany žalobcu predložený, čím podstatne mení akcept samotného návrhu na uzavretie zmluvy). V súhrne týchto skutočností možno len naivne predpokladať, že akcept reálne zohľadňoval vôľu žalobcu uzavrieť zmluvu s dojednaným obsahom. Podľa názoru súdu nemožno túto časť zmluvy ohľadne ďalšieho možného revolvingu chápať ako časť zmluvy, ktorú možno oddeliť od zvyšného obsahu. Zo samotného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005 totiž vyplýva, že žalovaný mal v úmysle uzatvoriť (resp. nekalým spôsobom nanútiť žalobcovi) zmluvu, predmetom ktorej bolo aj poskytnutie prípadného ďalšieho revolvingu, čo jednoznačne preukazuje aj jeho následné správanie, keď bez žiadosti žalobcu o poskytnutie ďalšieho úveru mu dňa 06.08.2007 poskytol ďalší revolving vo výške 30.536,- Sk. Za popísanej situácie nemožno oznámenie o schválení revolvingového úveru chápať inak, ako nový návrh na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom úvere. Tento návrh zo strany žalobcu však už nebol právom predpísaným spôsobom akceptovaný, keď § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy vyžadoval na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomnú formu, pričom samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere sa nestala platnou ani s poukazom na § 4 ods. 4 písm. a) citovaného zákona, nakoľko nebola splnená podmienka prezumovaná odsekom 1, t.j. dodržanie písomnej formy zmluvy. Zo správania samotného žalobcu potom, ako došlo zo strany žalovaného k vypracovaniu nového návrhu (t.j. k schváleniu predmetného úveru) by bolo možné vyvodiť, že predmetný „protinávrh", resp. nový návrh zo strany žalovaného či už ústne, alebo konkludentne akceptoval, keď prijal a spotreboval plnenie, ktoré mu bolo poskytnuté na základe predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere, tento akcept však žalobca nevykonal predpísanou formou. Ustanovenie § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka spája s nedostatkom zákonom stanovenej písomnej formy právneho úkonu zákon absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Naviac okresný súd poukázal na obchodné praktiky samotného žalobcu, ktorý si vo formulároch žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere, ako aj zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., jednoznačne stanovil postup pri poskytovaní úverov a spôsob ich poskytnutia. Z uvedených dokladov jednoznačne vyplýva snaha žalovaného stanoviť si zmluvné podmienky jednostranne, v prospech seba na úkor žalobcu ako spotrebiteľa a v konečnom dôsledku mu poskytnúť/nanútiť plnenie, o ktoré ani neprejavil záujem. Uvedený záver jednoznačne vyplýva aj napriek tomu, že žalobca žiadal od žalovaného iba o poskytnutie jednorazového úveru, žalovaný mu poskytol „nanútil" aj revolving, keď o podmienkach samotného revolvingu sa žalobca mohol dozvedieť až zo samotného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662. Z popísanej situácie možno jednoznačne vyvodiť nekalú snahu žalovaného o získanie a udržanie si žalobcu ako svojho klienta, za účelom poskytovania ďalších finančných služieb, ktoré boli pre žalobcu ako spotrebiteľa nevýhodné. V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na rozdielnu výšku RPMN pri úvere (t.j. 26,60 %) a RPMN po vykonaní revolvingu (t.j. 40,03 %). Aj z tohto dôvodu možno dospieť k záveru, že žalovaný sa v danom spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu nesprával poctivo. Zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere vyplýva, že žalobca požiadal žalovaného o úver vo výške 104.004,- Sk (viď kolónka požadovaná výška úveru), žalobcovi bola poskytnutá čiastka vo výške 52.002,- Sk a z uvedenej sumy mu bol strhnutý poplatok za uzatvorenie zmluvy. Z uvedenej zmluvy ani nevyplýva, že rozdiel medzi schválenou výškou úveru a poskytnutou čiastkou predstavuje odplatu za poskytnutie samotného úveru. Toto jasne a neskryte (žalovaný zásadné charakteristiky úveru „skryl" do zmluvných dojednaní, ktoré okrem iného aj vzhľadom na veľkosť písma v porovnaní s veľkosťou písma v samotnej zmluve sú objektívne spôsobilé u bežného spotrebiteľa vzbudiť predstavu o menšom význame, resp. dôležitosti) vyplýva až zo samotného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005. 6. Súčasne súd dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná aj pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom. V tejto súvislosti poukázal na neprimerane vysokú odplatu, ktorú v zmysle oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 06.10.2005 žalovaný stanovil vo výške 52.002,-Sk v prípade poskytnutia prvotného úveru, resp. vo výške 33.975,- Sk ako zmluvnú odmenu za poskytnutie každého revolvingu. Naviac k uvedeným sumám si žalovaný účtoval voči žalobcovi aj poplatok za uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere vo výške 1.500,-Sk. Žalovaným požadovaná výška odplaty za poskytnutie úveru, resp. revolvingu, ktorá zo súvisiacimi poplatkami prevyšuje dvojnásobok istiny poskytnutého úveru, teda nie je súladná s dobrými mravmi. Občiansky zákonník ani iný právny predpis neobsahujú legálnu definíciu pojmu "dobré mravy" avšak právna teória a ustálená súdna prax pod týmto pojmom rozumie pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, z ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie, pričom tieto pravidlá ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti sú všeobecne uznávané a je daný všeobecný záujem na ich rešpektovaní (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/596/2014-76 zo dňa 23.02.2015). Z vykonaného dokazovania v súdenej veci vyplýva, že žalovaný pri poskytnutí úveru v reálnej výške 50.502,- Sk požadoval od žalobcu za poskytnutý úver odmenu vo výške 52.002,- Sk a súčasne poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 1.500,- Sk, keď táto odplata nepochybne presahuje rozumnú a primeranú mieru zisku žalobcu ako podnikateľa pri dobe poskytnutia úveru v dobe 36 mesiacov. Okresný súd preto dospel k záveru, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom aj pre rozpor s dobrými mravmi. 7. Bez ohľadu na vyššie uvedené (kde už súd vyslovil súd absolútnu neplatnosť zmluvy) s poukazom na námietky žalobcu, týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok (a konečného posúdenia správania sa žalovaného ako dodávateľa v posudzovanom právnom vzťahu a možného vzniku nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia) sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou ne/platnosti rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 17. zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., ako aj dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej v bode 7. žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovo úvere. Pokiaľ ide o posúdenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, konajúci súd poukázal na to, že o rozhodcovskú zmluvu/doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (v súdenej veci žalovaného), spotrebiteľ (žalobca) by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu (porovnaj uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp.zn. 10CoE/253/2011 a sp.zn. 10CoE/230/2011). Právna veda na tento problém reaguje P. B., podľa ktorého z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti" štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami (viď. Štandardné zmluvy, strana 214, vydávateľ Alex Čeněk, 2010). Z uvedeného možno potom vyvodiť, že aj v prípade, ak ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovskej žaloby podávajú veritelia, čo možno odvodiť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva pre neho transparentný štátny všeobecný súd. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne, individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je potrebné poukázať na to, že poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity, a to aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmov osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí, a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovské zmluvy rozhodne nemôžu predstavovať určité pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie, prípadne neobchádzania spravodlivosti, ktorú môžu poskytnúť spotrebiteľovi všeobecné súdy. Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa dodávatelia nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania a získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý charakter. V tejto súvislosti súd poukazuje na čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého zmluvná podmienka, ktorá nie je individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na úroveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 10Co/460/2015 zo dňa 25.02.2016, podľa ktorého rozhodcovské konanie by mohlo fungovať ako efektívny prostriedok ochrany za transparentných podmienok, keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcovského konania ide, a nie ako netransparentná pasca (na neznámych spotrebiteľov). Predkladanie rozhodcovských zmlúv - formulárov spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (podstatu rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému formuláru sa „minimálne" javí ako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecnej zmluvy/obchodných podmienok, alebo vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku), papiera. Druhá menovaná možnosť predstavuje v konečnom dôsledku len sofistikovanejšiu formu nekalého postupu dodávateľa. Z uvedených dôvodov okresný súd vyhodnotil predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú. Z rovnakých dôvodov súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aj dohodu o zrážkach zo mzdy dlžníka. Nemožno nenamietať, že zo samotnej právnej úpravy vplýva možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru aj dohodou o zrážkach zo mzdy. S poukazom na skutočnosti zistené pri preskúmaní obsahu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným však okresný súd dospel k záveru, že predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy vyplýva, že táto sa vzťahuje na zabezpečenie pohľadávok žalovaného voči žalobcovi tvorených samotnými revolvingovými úvermi, ako aj inými nárokmi, ako zmluvnými pokutami (keď tak, ako to bolo aj v prejednávanom spore, nie všetky uplatňované nároky sú v súlade so spotrebiteľským právom, resp. hmotným právom (všeobecne). Takto formulovaná dohoda o zrážkach zo mzdy jednoznačne za daných okolností spôsobuje nerovnováhu vo vzájomnom postavení žalobcu a žalovaného, keď oprávňuje žalovaného vykonať zrážky zo mzdy aj na plnenia, ktoré svojím obsahom sú, alebo môžu byť v rozpore so spotrebiteľským právom a dodávateľ finančnej služby (v súdenej veci žalovaný) sa môže domôcť uspokojenia svojich peňažných nárokov (vrátane ďalších s tým súvisiacich plnení) bez toho, aby boli tieto zmluvné plnenia podrobené preskúmaniu zo strany súdu. Uvedený postup žalovaného jednoznačne vyplýva aj z listinných dôkazov predložených žalobcom z ktorých je zrejmé, že žalovaný po uzavretí zmluvy predložil dohodu o zrážkach zo mzdy zamestnávateľovi žalobcu za účelom vykonávania zrážok zo mzdy. Za popísaných skutkových okolností súd vyhodnotil predmetnú dohodu o zrážkach zo mzdy za neprijateľnú zmluvnú podmienku a postup žalovaného spočívajúci vo vymáhaní dlžnej sumy na základe dohody o zrážkach zo mzdy, označil za rozporný so spotrebiteľským právom. 8. Pokiaľ sa žalobca súčasne domáhal vyslovenia, že úver poskytnutý mu na základe zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný a bez poplatkov, súd žalobu v tejto časti zamietol, keďže vyslovenie bezúročnosti, resp. bezpoplatkovosti úveru by bolo možné iba v prípade, ak by samotná zmluva o revolvingovom úvere bola platná. 9. Následne prvoinštančný súd priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom plnenia z neplatného právneho úkonu sumu 1.634,40 Eur (t.j. sumu, ktorú žalobca uhradil žalovanému po 22.11.2013 vrátane), keď námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného ohľadne bezdôvodného obohatenia vyhodnotil ako dôvodnú iba ohľadne úhrad vykonaných do 21.11.2013. Pokiaľ ide o vznik samotného bezdôvodného obohatenia mal súd preukázané, že žalovaný titulom zmluvy o revolvingovom úvere vyplatil žalobcovi sumu 1.676,36 Eur (50.502,- Sk titulom úveru), a to dňa 06.10.2005 a následne dňa 03.08.2007 mu vyplatil titulom revolvingu sumu 1.173,77 Eur (t.j. 35.361,- Sk). Žalobca žalovanému do 22.11.2013, (tak, ako to vyplýva z karty klienta), vyplatil celkom sumu 5.754,- Eur, t.j. sumu vyššiu, ako bola žalobcovi zo strany žalovaného na základe predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere reálne poskytnutá. Pre posúdenie vznesenej námietky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo rozhodné, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že sa na jeho úkor žalovaný obohatil (plynutie subjektívnej premlčacej doby). Z písomného podania žalobcu zo dňa 07.02.2017 jednoznačne vyplýva, že sa dozvedel o tom, kto a v akej výške sa na jeho úkor obohatil až v lete roku 2016, a to z rozhodnutí súdov SR, ktoré sú dostupné na stránke Ministerstva spravodlivosti SR. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca získal právne relevantnú vedomosť o existencii bezdôvodného obohatenia voči žalovanému až v lete roku 2016, kedy (ako osoba, ktorá objektívne z dôvodu abstraktnej úpravy spotrebiteľského práva dotváranej výkladom všeobecných súdov SR, ako aj judikatúrou Európskeho súdneho dvora, nie je schopná posúdiť otázku platnosti zmluvy) získal subjektívnu vedomosť o rozpore posudzovanej zmluvy zo zákonom. Samotné tvrdenie žalobcu o tom, že o dôvode vydania bezdôvodného obohatenia sa dozvedel z internetovej stránky Ministerstva spravodlivosti SR, podporuje aj text samotnej žaloby, z ktorého vyplýva, že žalobca sa v žalobe v značnej miere iba „obmedzil" opísanie právnych viet a názorov vyplývajúcich z rozhodnutí súdov. Pokiaľ ide o časové hľadisko začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, z listinného dôkazu predloženého žalobcom, t.j. z odpovede Ministerstva spravodlivosti SR na žiadosť žalobcu, týkajúcu sa posúdenia platnosti predmetnej zmluvy, je zrejmé, že táto odpoveď je datovaná dňom 23.08.2016, a teda subjektívna premlčacia doba mohla začať plynúť až po tomto dni (a to konkrétne odo dňa doručenia predmetnej písomnosti žalobcovi). Z uvedeného potom možno jednoznačne vyvodiť, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia ku dňu podania žaloby v súdenej veci neuplynula. Pokiaľ však ide o objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka trojročná, táto doba uplynula ohľadne úhrad vykonaných žalobcom žalovanému do 21.11.2013 a v tejto časti súd vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným ako dôvodnú. Nepremlčanými úhradami sú úhrady vykonané po 22.11.2013 vrátane tohto dňa (t.j. 3 roky pred podaním žaloby v súdenej veci, ktorá bola tunajšiemu súdu doručená dňa 22.11.2016). Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že premlčacia doba v súdenej veci je z dôvodu úmyselného bezdôvodného obohatenia desaťročná, súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu nie sú splnené, a platí trojročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou, pričom však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi stranami sporu, a že by tento úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/1128/2014 zo dňa 24.11.2015). V prejednávanom prípade žalobca už v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru bol oboznámený s výškou úveru a zaviazal sa tento zaplatiť veriteľovi. V konaní bol preukázaný úmysel žalovaného obohatiť sa na úkor žalobcu. Naviac pre existenciu úmyselného bezdôvodného obohatenia by nestačilo iba to, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Keďže v danom prípade neboli splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba. 10. Súčasne priznal žalobcovi aj náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 450,00 Eur, keď dospel k záveru, že okolnosti prejednávaného sporu odôvodňujú vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v priznanej výške. Pri posúdení dôvodnosti tohto nároku súd vychádzal jednak so žalobcom deklarovaných príkorí, ktoré súviseli so snahou žalovaného domôcť sa vymoženia dlžnej sumy spôsobmi, ktoré rozhodne nie sú súladné s pravidlami slušnosti, ako aj charakteru jednotlivých zmluvných dojednaní upravujúcich práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré boli žalovaným nesporne koncipované v neprospech spotrebiteľa. Z tvrdení žalobcu prezentovaných prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne jednoznačne vyplynulo, že adresátom telefonických písomných, resp. osobných dopytov za účelom vymoženia dlhu nebol len samotný žalobca, ale aj jeho sestra, t.j. splnomocnená zástupkyňa žalobcu, a aj jeho matka. Navyše súd poukazuje na nekalé postupy žalovaného, ktoré boli v konaní preukázané aj listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise z ktorých vyplýva, že žalovaný napriek aktívnej snahe žalobcu dohodnúť sa so žalovaným na úprave splátok, na túto žiadosť reagoval negatívne a navyše listom zo dňa 14.12.2009 si voči žalobcovi uplatnil penalizačnú faktúru za porušenie zmluvných podmienok znejúcu na sumu 52.002,- Sk, t.j. 1.726,15 Eur (t.j. vyššiu sumu ako mu bola poskytnutá na základe prvotného úveru), čo je objektívne spôsobilé vzbudiť u adresáta takéhoto listu pocity neistoty ohľadne konečnej výšky dlhu a neistoty spotrebiteľa splácať takto neúmerne a sústavne zvyšujúci sa dlh o sankcie, ktoré presahujú rámec zákonom tolerovaných nástrojov na uspokojenie existujúceho dlhu. Z uvedeného dôvodu okresný súd dospel k názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko praktiky realizované žalovaným vo vzťahu k žalobcovi presiahli mieru tolerovateľnú občianskou spoločnosťou. 11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci prevažný úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil. 12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to proti jeho prvej, druhej, tretej a piatej vete výroku, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové konanie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v predmetnej časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 13. Vo vzťahu k prvej vete výroku odvolateľ namietal jeho nesprávnosť z procesných a tiež vecných (hmotnoprávnych) dôvodov. Naviac, podľa jeho názoru je napadnutý rozsudok v podstatnom rozsahu aj nepreskúmateľný. Primárne však okresný súd v prejednávanej veci nesprávne vyhodnotil otázku prípustnosti určovacej žaloby v zmysle ust. § 137 CSP, a to aj v súvislosti s tým, že žalobca zároveň podal aj žalobu o plnenie, v súvislosti s ktorom bol určovací návrh len rozhodnutím o predbežnej otázke. Žalobca sa podanou žalobou totiž domáhal určenia neplatnosti zmluvy, čiže právneho úkonu (ktorý patrí medzi tzv. právne skutočnosti). Určovacia žaloba v zmysle ustanovení CSP ohľadne právnej skutočnosti je však prípustná len vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis. Uvedené znamená, že osobitný zákon musí určiť, že takéto konanie je dovolené, napríklad konanie o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, konanie o neplatnosti dobrovoľnej dražby, kde príslušné predpisy výslovne takýto typ určovacej žaloby predpokladajú. Poukázal pritom na dôvodovú správu týkajúcu sa typov žalôb v zmysle ust. § 137 písm. c), d) CSP. Podľa názoru žalovaného je žaloba o určenie v prejednávanej veci neprípustná podľa obidvoch zákonných ustanovení, keď v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP sa žalobca nedomáhal určenia práva a je tiež neprípustná aj podľa písmena d) citovaného zákonného ustanovenia, keďže žiadny osobitný zákon takýto typ žaloby neupravuje. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nezakladá príslušnosť podania akejkoľvek žaloby, ale naopak hovorí o uplatnení práva na súde (vo všeobecnosti, bez konkretizácie typu žaloby alebo jej obsahu), čo neznamená, že na základe takéhoto ustanovenia je prípustná akákoľvek žaloba len preto, že ju podáva spotrebiteľ. V dôsledku uvedenej skutočnosti žalobca zotrval na tvrdení, že určovací výrok je výrokom o predbežnej otázke vo vzťahu k žalobe o plnenie, a teda rozhodnutie okresného súdu v prvej vete výroku je nesprávne po procesnej stránke. 14. V súvislosti s prvou vetou výroku žalovaný však namietol aj nepreskúmateľnosť podstatných skutočností, v zmysle ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k uzavretiu zmluvy v písomnej forme preto, lebo návrh na uzavretie zmluvy nebol bezvýhradne akceptovaný. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu neobsahuje totiž žiadnu konkrétnu skutkovú okolnosť zistenú vykonaným dokazovaním, na základe ktorej by okresný súd bol oprávnený prijať uvedený záver o neplatnosti zmluvy z dôvodu rozdielnosti návrhu na uzavretie zmluvy a jeho prijatia. Prijatie návrhu je vyjadrené totiž priamo v samotnej zmluve, pričom zo záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmé, v čom konkrétne nebol návrh žalobcu akceptovaný. Po porovnaní údajov o požadovanom úvere a schválenom úvere (body 5. a 6.) je ďalej zrejmé, že žiadosť o úver vo výške 100.004,- Sk pri splatnosti 36 mesiacov a mesačnej splátky 2.889,- Sk a poplatku za uzavretie zmluvy 1.500,- Sk, bola prijatá v danom prípade bezvýhradne. V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz o tom, že nedošlo k prijatiu návrhu v súlade s tým, ako bol tento návrh na uzavretie zmluvy formulovaný. Samotný záver súdu o neplatnosti zmluvy je preto vecne správnym a bez opory vo vykonanom dokazovaní. Ako vyplýva z bodu 5., žalobca predložil žiadosť o revolvingový úver. Uvedený bod je označený ako údaje o požadovanom revolvingovom úvere. Jeho vyplnenie a podpísanie však nepredstavuje samotný obsah žiadosti, pretože do tohto obsahu patrí aj obsah zmluvných dojednaní nachádzajúcich sa na rubovej strane tej istej listiny, na ktorej je umiestnená aj samotná žiadosť. Dokladuje to aj znenie textu tesne nad podpisovou doložkou, kde v bode 10. sa výslovne uvádza, že neoddeliteľnou súčasťou žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere, sú aj zmluvné dojednania nachádzajúce sa na zadnej strane listiny. Ak teda žalobca podal žiadosť o poskytnutie revolvingovej úveru, potom nežiadal iba o poskytnutie úveru, ale aj o poskytnutie revolvingu za podmienok, ktoré sú v zmluvných dojednaniach definované. Z uvedených dôvodov sa odvolateľ nestotožnil so závermi okresného súdu, že žalovaný bezvýhradne neprijal návrh žalobcu na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere a na strane druhej, že žalobcovi mal byť nanútený revolving. Ak žalobca žiadal o poskytnutie revolvingového úveru, je vylúčené, aby mu bol tento žalovaným nanútený. V súvislosti so záverom okresného súdu, že v prípade revolvingu poskytnutého 06.08.2007 nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy, odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie svoj záver neodôvodnil žiadnym ustanovením zákona. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na článok 4 ods. 4.1 a ods. 4.2 zmluvných dojednaní, ktorý postup žiadnemu zákonu neodporoval, práve naopak, právna úprava upravujúca poskytovanie spotrebiteľských úverov výslovne predpokladala, že na základe jednej zmluvy môže dochádzať k poskytnutiu viacerých úverov, postupnému poskytovaniu úverov a podobne. Zákon č. 258/2001 Z. z. vo svojich ustanoveniach predpokladal situáciu, kedy na základe jednej a tej istej zmluvy môže dôjsť aj k opakovanému či viacnásobnému čerpaniu peňažných prostriedkov. Nasvedčuje tomu aj príloha č. 1 k uvedenému zákonu, ktorá upravuje postup a spôsob výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov. Vyplýva z nej, že pri jej výpočte sa má zohľadniť ako deň poskytnutia prvého spotrebiteľského úveru deň, v ktorom sú pre spotrebiteľa disponibilné úverové prostriedky prvého spotrebiteľského úveru, alebo v ktorom mu bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba (pozri poznámka D pre spomenutý vzorec a výpočet). Z toho vyplýva logický záver, že ak zákon pre výpočet RPMN upravuje takúto možnosť explicitným spôsobom, potom zákonodarca evidentne vychádzal z toho, že na základe tej istej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bude dochádzať aj k viacnásobným, opakovaným čerpaniam. Zákon pre uvedený prípad neurčuje, že by pri každom opakovanom čerpaní peňažných prostriedkov mala byť uzavretá vždy nová zmluva. Závery okresného súdu o nedostatku písomnej formy zmluvy vo vzťahu k čerpanému revolvingu preto nie sú správne, nemajú oporu v zákone ani v skutkovom stave prejednávanej veci. 15. Odvolateľ tiež napadol závery okresného súdu ohľadne výšky odplaty (bod 11. odôvodnenia). Okresný súd totiž nezobral do úvahy fakt, že suma zmluvnej odplaty 52.002,- Sk v prípade úveru je odplatou za tri roky, čiže v ročnom vyjadrení 17.334,- Sk, čo v porovnaní so sumou úveru predstavuje primeranú odplatu. Rovnako nesprávnym je aj konštatovanie súdu ohľadne poplatku za poskytnutie úveru, pretože tento typ poplatku predpokladal zákon č. 258/2001 Z. z. v § 2 písm. e), keď uviedol, že daný poplatok sa platil len jedenkrát. Súd však tvrdí, že opakovane, čo však nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Z uvedených skutočností vyplýva, že záver okresného súdu o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 je nesprávny, založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch. 16. Vo vzťahu k druhému výroku rozsudku žalovaný uviedol, že v danom prípade neexistuje žiadny zákonný dôvod pre záver okresného súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Okrem už uvedených dôvodov (keďže predmetná zmluva o revolvingovom úvere nie je zaťažená takou vadou, pre ktorú by mala byť neplatnou), odvolateľ poukázal na ust. § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie premlčaného dlhu alebo dlhu neplatného len pre nedostatok formy. Ak teda súd prvej inštancie v súdenej veci dospel k záveru o neplatnosti zmluvy pre nedodržanie jej písomnej formy, potom v zmysle citovaného ust. § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je správnym jeho záver, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia pre nedostatok písomnej formy právneho úkonu o uvedenom dlhu. Rozhodnutie súdu a jeho závery sú v predmetnej časti nesprávne a nezákonné. 17. Vo vzťahu k tretej vete výroku, ktorú okresný súd odôvodnil žalobcom deklarovaných príkorí, ktoré súviseli so snahou žalovaného domôcť sa vymoženia dlžnej sumy spôsobmi, ktoré rozhodne nie sú v súlade s pravidlami slušnosti, ako aj charakteru jednotlivých zmluvných dojednaní upravujúcich práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré boli žalovaným nesporne koncipované v neprospech spotrebiteľa, žalovaný namietal, že z obsahu vykonaného dokazovania nevyplýva, v čom mali spočívať tieto príkoria, či ich vykonal žalovaný a akým spôsobom. Tvrdenie o kontaktovaní sestry žalobcu, či jeho matky, sú vo svojej podstate neopodstatnené nielen preto, že žalobca neoznačil kedy, ako a kde malo dôjsť k uvedenému kontaktovaniu, ale ani nepredložil žiaden dôkaz o nich. Súd za príklad údajných príkorí v danom prípade považoval aj to, že žalovaný neakceptoval žiadosť žalobcu o zmenu splátok. Takáto dohoda o zmene zmluvy však predpokladá súhlas obidvoch zmluvných strán, a teda neakceptovanie žiadosti či návrhu jednej z nich nepredstavuje porušenie žiadneho zákonného ustanovenia. Závery súdu o existencii príkorí nielenže nepodporuje žiaden hmatateľný dôkaz, ale napríklad elementárne zohľadnenie časových aspektov tých skutočností, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodnutí. Ak by list zo dňa 14.12.2009 mal predstavovať dôvod vzniku nejakej neistoty, potom z napadnutého rozsudku nie je zrozumiteľná ani len taká skutočnosť, ako by sa počas šiestich rokov táto neistota mala prejavovať. Žalobca od uvedeného dňa až do podania žaloby nepodal žiadnu reklamáciu či sťažnosť (nielen priamo žalovanému), ale ani žiadnemu štátnemu orgánu. Odvolateľ označil vo vzťahu k tretiemu výroku odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepreskúmateľné, pretože neumožňuje zistiť ani to, na základe akého zákonného ustanovenia súd rozhodol uvedeným spôsobom, ako dané ustanovenie aplikoval a akými úvahami sa riadil. Okresný súd nič neuvádza o tom, aké skutočnosti odôvodňujú základ a aké skutočnosti odôvodňujú výšku primeraného finančného zadosťučinenia. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 115/03. 18. Vo vzťahu k piatej vete výroku o náhrade trov konania žalovaný odôvodnil svoje odvolanie tým, že sa jedná o výrok závislý od rozhodnutí, proti ktorým podal odvolanie. 19. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne žiadal, aby odvolací súd zaviazal žalovaného na náhradu trov konania. 20. Uviedol, že sa stotožňuje s obsahom napadnutého rozsudku. Okresný súd priznal spotrebiteľovi podľa platnej právnej úpravy najvyšší stupeň ochrany v súlade s únijným právom; inak by boli ohrozené práva všetkých spotrebiteľov členských štátov EÚ a v súlade s Ústavou SR vykonal dokazovanie, oboznámil sa s listinnými dôkazmi a na ich základe dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Je teda zrejmé, že konanie nemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a taktiež v ňom nedošlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Okresný súd svoje rozhodnutie správne posúdil po právnej stránke. Žalobca poukázal na judikatúru všeobecných súdov i Ústavného súdu, ktoré opakovane rozhodli, že PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. opakovane porušuje zákony Slovenskej republiky. Nasvedčujú tomu aj rozhodnutia NKÚ SR i Slovenskej obchodnej inšpekcie pre opakované klamanie spotrebiteľa, používanie neprijateľných podmienok v zmluvách, obchádzania a absencii náležitostí, ktoré majú zmluvy obsahovať. Žalovaný vo svojich vyjadreniach v priebehu konania opakovane klamal a zavádzal. Svoje tvrdenia ničím nepodložil, len sa domnieva, že náležitostí zmlúv sú v jeho prípade jasne definované a v súlade so zákonom. Žalovaný ako subjekt poskytujúci úvery na Slovensku by však mal byť znalý právnych predpisov a nemal by ich obchádzať. Takéto konanie žalovaného sa môže považovať za rozpor s dobrými mravmi a samozrejme aj porušenie práv spotrebiteľa. Úver bol poskytnutý žalobcovi žalovaným v čase, keď ako priemerný spotrebiteľ netušil, aké právne predpisy regulujú činnosť subjektov poskytujúcich úvery na Slovensku. Sankcie žalovaný požadoval od žalobcu aj po skončení úverového vzťahu. Súd je viazaný Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, pričom smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol nekalými podmienkami viazaný. Orgánom zabezpečujúcim ochranu spotrebiteľa je v danom prípade konajúci súd. V predmetnom prípade išlo o nárok zo spotrebiteľských zmlúv uzatvorených žalobcom so spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Okresný súd správne aplikoval ustanovenia zákona, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ani námietka o absencii naliehavého právneho záujmu na požadovanej určovacej žalobe nie je dôvodná. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné vždy skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia. Žalobca totiž potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude tak vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľ tiež poukázal na znenie ust. § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka a konštatoval, že v konaní jasne preukázal, že úver dohodnutý a žalovaným prijatý bol v inej výške, a to o výške zníženej o poplatok za úver. Znamená to, že zmluva na sumu poukázanú žalobcovi neexistuje, v dôsledku čoho je neplatná tak, ako to konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Žalobca zároveň poukázal na neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V danej súvislosti citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9Co/44/2014. Poukázal pritom na konanie žalovaného, nekalé praktiky pri uzatváraní zmluvy, kedy spotrebiteľovi nič nevysvetlia, len plať a potom prídu sankcie a pokuty a vôbec sa neštíti žiadať od žalovaného plnenie, na ktoré nemá žiaden právny nárok (úroky a poplatky). Dodávateľ tak zneužíva tieseň spotrebiteľa a dopúšťa sa úžery. Zároveň žalobca poukázal na to, že účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, kde môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa a úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok a rozpor s dobrými mravmi a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu spotrebiteľa. Poukázal pritom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 867/2013 a smernicu Rady 93/13/EHS z 10.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 21. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku. 22. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil v prvej, druhej, tretej a piatej vete výroku ako vecne správne. 23. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 24. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 25. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalovaného uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. 26. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 27. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobcu považoval za čiastočne dôvodnú a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz strany sporu - poznámka odvolacieho súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 115/2003). Námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je preto nedôvodná. 28. Pred rozhodnutím v tejto veci krajský súd v súlade s ust. § 382 CSP vyzval obidve procesné strany, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité. 29. Žalobca nemal námietky k možnej aplikácii vyššie uvedeného zákonného ustanovenia odvolacím súdom. Zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v priebehu prvoinštančného i odvolacieho konania, pričom poukázal, že takémuto postupu súdu nasvedčujú aj znenia ust. § 7 ods. 1, § 8 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný v tomto konaní relevantným dôkazom nevyvrátil skutočnosti tvrdené žalobcom v jeho žalobe. 30. Žalovaný namietal možnosť aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia. Konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by konaním žalovaného došlo k spôsobeniu ujmy v neprospech žalobcu v uvedenom rozsahu. Cieľom nároku na primerané finančné zadosťučinenie je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (pozri IV.ÚS 210/04). Takéto okolnosti podľa názoru žalovaného v konaní neboli preukázané. 31. Predmetom sporu (vo vzťahu k prvej vete výroku ) je v danom prípade určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 26.05.2011. 32. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného o tom, že v súdenej veci v predmetnej časti u žalobcu absentuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti revolvingovej zmluvy. V danom prípade bolo totiž potrebné skúmať naliehavý právny záujem práve so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/224/2008). Zo samotného zákonného ustanovenia, najmä ust. § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa takýto naliehavý právny záujem spotrebiteľa na predmetnom určení neplatnosti revolvingovej zmluvy vyplýva, a to v spojení s § 137 písm. d) CSP. Naliehavý právny záujem je daný, nakoľko len určovacou žalobou sa môže odstrániť stav neistoty, v ktorom sa žalobca nachádza, pretože len deklarovaným vyslovením neplatnosti predmetnej revolvingovej zmluvy môže následne získať odpoveď na otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude tak vystavený sankciám dodávateľa za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore so zákonom. Naviac, určenie neplatnosti predmetnej zmluvy sa odvíja od posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, na ktorom určení vyplýva naliehavý právny záujem priamo zo zákona. Práve žalobca a jeho majetková sféra je v ohrození, ktoré je možné odvrátiť práve touto určovacou žalobou. V konaní pred súdom by mohla byť pohľadávka vyčíslená v zákonnej výške, a preto je namieste práve táto určovacia žaloba. Žalobca v postavení spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúcich z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., z čoho mu taktiež vyplýva naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naviac, pokiaľ právna úprava v ust. § 298 ods. 1 CSP umožňuje súdu skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, a to dokonca bez návrhu, možno z toho vyvodiť záver, že aktívna pohľadávka spotrebiteľa na súdnu ochranu s vymedzením určovacieho petitu v súdenej veci je plne oprávnená. Skúmanie neprijateľných zmluvných podmienok sa týka nielen samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ale aj všetkých zmluvných dokumentov s ňou súvisiacich (napr. všeobecné obchodné podmienky, poistné podmienky, prepravné poriadky, reklamačné poriadky a podobne), pretože ak boli dodržané podmienky hmotného práva, predstavujú súčasť spotrebiteľskej zmluvy. Takýto výklad je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/483/2014 zo dňa 18.11.2015). 33. Okrem toho treba mať na zreteli fakt, že výpočet žalôb, ktorými sa môže fyzická alebo právnická osoba obrátiť na súd vymenovaných v ust. § 137 CSP nie je konečný. Tomu zodpovedá aj formulácia zákonodarcu zvolená v tomto zákonom ustanovení, z ktorej vyplýva, že „žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä...". V takomto prípade je súd pri svojom rozhodovaní teda povinný prihliadať na legitímne očakávania žalobcu a tiež na princípy všeobecnej spravodlivosti ako jednej zo základných princípov civilného sporového konania. 34. Údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované kogentnými ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch musia byť v zmluve definované jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom tak, aby mal spotrebiteľ možnosť jednoducho zistiť, aká je výška úveru, prípadne aj dojednaného revolvingu, výška úrokovej sadzby, odmeny, ročnej percentuálnej miery nákladov, atď. 35. Pokiaľ podstatné náležitosti zmluvy (popísané v napadnutom rozhodnutí v bode 10. jeho odôvodnenia) obsahovalo až neskôr doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru a toto nebolo podpísané aj dlžníkom, nejednalo sa o dvojstranný právny úkon a nebolo ho možné považovať za súčasť zmluvy uzavretej medzi stranami sporu. Ak odvolateľ argumentoval, že spomínané oznámenie je súčasťou zmluvy o úvere, s týmto jeho tvrdením sa nemožno stotožniť. Vzniku zmluvy predchádza ponuka, následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Ak však takáto akceptácia obsahuje nové podmienky, treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože predstavuje (nový) jednostranný prejav vôle účastníka zmluvy. Krajský súd zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil oznámenie veriteľa zaslané dlžníkovi až následne po uzavretí zmluvy ako jednostranný prejav vôle, ktorý sa mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo strany žalobcu. Oznámenie veriteľa obsahovalo dokonca v porovnaní so samotnou zmluvou odlišné údaje týkajúce sa výšky revolvingu (v zmluve sa uvádzala suma 104.004,00 Sk, v oznámení to bolo 69.336,00 Sk) i zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru (v zmluve je suma 1.500,00 Sk a v oznámení 52.002,00 Sk). 36. Pokiaľ pri uzatváraní zmluvy nedošlo k obsahovo zhodnému prejavu vôle v otázke výšky revolvingu, či zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru a zmluva zároveň neobsahovala podstatné náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z., potom nemal odvolací súd možnosť posúdiť vec inak, ako to učinil okresný súd. Za zavádzajúci považoval krajský súd aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov vedený v zmluve, ktorý bol síce totožný s údajom uvádzaným v neskôr doručenom oznámení veriteľa, avšak vzhľadom na vyššie spomínané rozdielne parametre úveru jednostranne určené veriteľom v oznámení, bol zjavne vypočítaný nesprávne. Ak totiž veriteľ v oznámení o schválení úveru stanovil podstatne vyššiu odmenu za poskytnutie úveru (ktorá pri výpočte RPMN musí byť zohľadnená), musela byť aj ročná percentuálna miera nákladov vyššia. Akákoľvek ďalšia argumentácia žalovaného v danej súvislosti preto neobstojí. 37. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že z uvedenej zmluvy potom ani nevyplýva, že rozdiel medzi schválenou výškou úveru a poskytnutou čiastkou predstavuje odplatu za poskytnutie samotného úveru. Toto jasne a neskryte žalovaný skryl do zmluvných dojednaní vpísaných drobným písmom, ktoré sú objektívne spôsobilé u bežného spotrebiteľa vzbudiť predstavu o menšom význame, resp. ich dôležitosti. Správnym je preto záver súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, poukazujúc na neprimerane vysokú odplatu, ktorú v zmysle oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 06.10.2005 žalovaný stanovil vo výške 52.002,- Sk v prípade poskytnutia prvotného úveru, resp. vo výške 33.975,- Sk ako zmluvnú odmenu za poskytnutie každého revolvingu. Naviac, žalovaný si účtoval voči žalobcovi aj poplatok za uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere vo výške 1.500,- Sk. Uvedená a žalovaným požadovaná výška odplaty za poskytnutie úveru, resp. revolvingu, ktorá so súvisiacimi poplatkami prevyšuje dvojnásobok istiny poskytnutého úveru, nie je možné hodnotiť inak ako dojednanú v rozpore s dobrými mravmi. Záver okresného súdu o absolútnej neplatnosti predmetnej revolvingovej zmluvy je preto správny. Pozornosti odvolateľa totiž unikol fakt, že konajúci súd v danej súvislosti komplexne posúdil výšku odplaty žalovaného za poskytnutý úver, vrátane poplatku za uzavretie úveru žalobcovi. 38. K argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza, že právna úprava kladie veľký dôraz hlavne na dodávateľa, ktorý pripravuje obsah zmluvy, ktorý spotrebiteľ už nijako neovplyvňuje, aby bol náležite opatrný aj pri dojednaní vedľajších zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojom odvolaní. Všeobecné podmienky majú slúžiť k tomu, aby nebolo nutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru; nesmú však slúžiť k tomu, aby ich do ich neprehľadnej, zložito formulovanej a malými písmenami písanej formy skryl zmluvný partner spotrebiteľa dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú, ak tak urobí, spreneverí sa princípu dôvery a takémuto správaniu nemožno priznať súdnu ochranu. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že pokiaľ žalobca podpísal zmluvu, s jej obsahom súhlasil, vrátane obsahu všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú jej súčasťou a ktoré sú písané výrazne drobným písmom. Je pochopiteľné, že pri uzatváraní zmluvy žalobca nemal šancu oboznámiť sa s celým obsahom takto vyhotovených všeobecných zmluvných podmienok. Dodávateľ je povinný pristupovať k tvorbe všeobecných zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva, a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania. Takýmto obchádzaním dochádza k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva. Krajský súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že neprijateľnou podmienkou môže byť nielen samotný obsah konkrétneho zmluvného dojednania spotrebiteľského záväzku, ale aj spôsobom jeho formálneho vyjadrenia, zahrňujúci nekalé praktiky dodávateľa (veriteľa) v procese uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy. Inými slovami, neprijateľnými sú i tie zmluvné podmienky, ktoré sú bezprostredným dôsledkom nekalej praktiky dodávateľa pri uzatváraní zmluvného vzťahu so spotrebiteľom. Práve o takúto situáciu sa jedná i v súdenej veci. 39. Vo vzťahu k druhej vete výroku odvolací súd uvádza, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol aj ďalšie (iné) dôvody neplatnosti predmetnej revolvingovej zmluvy. Nekonštatoval teda neplatnosť predmetnej zmluvy len pre nedostatok formy tak, ako to tvrdil vo svojom opravnom prostriedky žalovaný. Keďže boli naplnené všetky atribúty pre vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným v prospech žalobcu, okresný súd postupoval správne, keď priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému z neplatného právneho úkonu sumu 1.634,40 Eur, po zohľadnení žalovaným vznesenej námietky premlčania. Aj vo vzťahu k tejto časti svojho rozhodnutia okresný súd podrobne vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, na základe ktorých považoval úhrady vykonané žalobcom po 22.11.2013 za nepremlčané a k tejto jeho argumentácii odvolateľ nevzniesol žiadne odvolacie námietky. 40. Za správny považoval odvolací súd aj postup okresného súdu, ktorý v súlade s ust. § 3 ods. 5 zákona č. 205/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznal žalobcovi aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 450,00 Eur. V odôvodnení rozsudku konajúci súd výslovne uviedol, že pokiaľ ide o výšku priznaného zadosťučinenia, považoval ju za primeranú vzhľadom na intenzitu zásahov žalovaného do práv žalobcu ako spotrebiteľa. Napokon žalobcom popísané praktiky, ktoré sú definované v bode 15. napadnutého rozhodnutia, sú aj odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti a nielen z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Tvrdenia žalovaného o tom, že záver súdu o príkoriach spôsobených žalovaným žalobcovi, nebol vykonaný dôkaz preto nie je dôvodný. Svoju úvahu o základe a výške nároku v tomto smere okresný súd dostatočným spôsobom odôvodnil v napadnutom rozhodnutí, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. 41. Nakoľko odvolací súd v prejednávanej veci i nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok konania (§ 380 ods. 1, 2 CSP), na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov rozsudok okresného súdu vo veci samej (t.j. v prvej, druhej a tretej vete výroku) ako vecne správny potvrdil. 42. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním napadnutý a od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta piata výroku), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. V danej súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na svoju viazanosť dôvodmi odvolania. Hoci žalobca napadol uvedený výrok rozhodnutia, okrem jeho „závislosti od meritórneho rozhodnutia súdu" neuviedol vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu žiadne odvolacie námietky. 43. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (veta prvá výroku) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. 44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárok na ich náhradu. 45. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016. 46. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).