Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/32/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115224554 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115224554.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Plachtince Power, s.r.o., so sídlom 018 54 Kameničany 200, IČO: 45 713 316, zastúpeného zástupcom: LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému 1/ Stredoslovenská distribučná, a.s. (predchádzajúce obchodné meno Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpenému zástupcom: CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, 2/ Stredoslovenská energetika Holding, a.s. (predchádzajúce obchodné meno Stredoslovenská energetika, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008, o zaplatenie a určenie povinnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/75/2015-352 zo dňa 19. októbra 2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/75/2015-352 zo dňa 19. októbra 2017 p o t v r d z u j e . Žalovaný 1/ m á n á r o k voči žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný 2/ m á n á r o k voči žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol v celom rozsahu. Žalovanému v 1/ rade priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% a žalovanému v 2/ rade priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. V odôvodení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne nachádzajúcej sa na území Stredných a Dolných Plachtiniec v okrese Q. O. na pozemkoch parc. KNC č. 1001/3 v k.ú. T. F. a parc. KNC č. 775/3 v k.ú. X. F.. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava zo dňa 30.11.2013 bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 23.05.2011. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné. 3. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha zák. č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodine v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného 1/ a u URSO. 4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca svoju obranu postavil na argumentácii, a to - A: tvrdí, že žalovaný 1/ odmieta poskytnúť doplatok a žalovaný 2/ odmieta odoberať elektrinu za cenu elektriny za straty pre rok 2015, hoci podľa jeho názoru v zmysle § 18e zák.č. 309/2009 Z.z. „sa sankcie za prípadné nesplnenie povinnosti v § 4 cit.zák. nevzťahujú na žalobcu, nakoľko jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014. Argumentoval, že žalovaní odmietajú uhradiť podporu vo forme, pokiaľ ide o žalovaného v rade 1/ vo forme doplatku, pokiaľ ide o žalovaného v rade 2/, jedná sa o rozdiel medzi cenou elektriny na straty a trhovou cenou, ktorú uhrádzal za dodanú elektrickú energiu v roku 2015 žalobcovi. Odmietajú uhrádzať podporu s argumentáciou v zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, v zmysle ktorého si nemôže výrobca elektriny uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok v prípade, ak nesplní povinnosti podľa odseku 2.“ Žalobca však trval na tom, že táto sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08., toho ktorého roka, bola doplnená do predmetného zákona až novelou zákona, pričom v zmysle § 18e ods. 1 tejto novely zákona č. 382/2013 je podľa neho uvedené, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny s vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktoré bolo uvedené pri zariadení, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, z tohto dôvodu sa na neho vzťahuje toto prechodné ustanovenie, ktoré upravuje explicitne situáciu a prikazuje, že podmienky podpory musia zostať pre takýto subjekt, to znamená aj pre žalobcu, zachované. Danú sankciu považuje za pridanie novej podmienky podpory, ktorá sa však nemá vzťahovať na žalobcu. B: - čo sa týka nesplnenia povinnosti, žalobca má za to, že žalovanému 1/ doručil množstvo podkladov, z ktorých je možné vyvodiť predpoklad, že žalobca má vôľu si uplatniť dané právo. Nebolo to síce vo forme zverejnenej na webovej stránke, ale forma nie je stanovená, iba z nej musí vyplývať to, že subjekt si chce uplatniť toto právo a musí tam byť predpoklad dodávky na nasledujúci kalendárny rok a žalovanému 1/ boli zaslané doklady, ktoré tieto údaje obsahovali. C: - žalobca mal za to, ako uviedol, že napriek nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že sa jedná o súkromno-právny vzťah, že ide o sankciu v rovine správneho práva a v takom prípade nie je možné uložiť sankciu bez rozhodnutia vo veci samej príslušného orgánu, to znamená žalovaný v rade 1/ nemôže strohým oznámením oznámiť túto skutočnosť a konštatovať ju, ale musí byť vydaný individuálny správny akt, voči ktorému bude mať dotknutý subjekt samozrejme právo na podanie opravného prostriedku pre preskúmanie zákonnosti správneho orgánu súdom, ale k tomuto nedošlo. V podstate celý tento proces prebehol takým spôsobom, že (ne)splnenie bolo vyhodnotené priamo dotknutými osobami, to znamená úradom a distribučnou spoločnosťou. Týmito subjektmi bol spravený z tejto skutočnosti záver a tento záver bol oznámený ako „hotová vec bez akejkoľvek možnosti obrany“. 5. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 4 ods. 1, 2 zák. č. 309/2009 Z.z., § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013, § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd SR“) nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit. zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit. zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods. 2 cit. zák. Na § 4 ods.2 cit. zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods. 4 až 7) .Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods. 3 cit. zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. Ústavný súd SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. Ústavný súd SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty a treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu. 6. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51. 7. Za nepravú retroaktivitu ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity, prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 cit. zák., je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods.1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. 8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že hoci v danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha vyplatenia podpory, doplatku, odber za rok 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie § 4 ods. 3 cit. zák., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 cit. zák. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok, tak okresný súd považoval za potrebné sa vyjadriť k nálezu ÚS SR a ku konštatovaniu o prípustnosti nepravej retroaktivite. Žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný 1/ tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák. 9. Okresný súd poukázal na § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. a uviedol, že toto zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014, ktoré treba vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit. zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčný § 4 ods. 3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, tak takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 je relevantný pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci. 10. Ustanovenie § 3 zák. č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s § 4 cit. zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Okresný súd opakovane zdôraznil logický a gramatický výklad, podľa ktorého § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby výrobca sa vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať. Pokiaľ žalobca tvrdil, že § 4 sa na neho v zmysle § 18e cit. zák. nevzťahuje, jeho názor je v rozpore s logickým a gramatickým výkladom, nakoľko dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. 11. Okresný súd zdôraznil, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026, má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. To, že žalobca predložil nejaké podklady žalovanému 1/, z ktorých podľa jeho názoru možno vyvodiť jeho vôľu, je nepostačujúce a nemožno to považovať za splnenie povinnosti podľa § 4. Na otázku okresného súdu voči právnemu zástupcovi žalobcu, či môže presne špecifikovať listinu, ktorou preukazuje splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2, uviedol, že v zmysle listín, ktoré boli predložené, vyplývajú skutočnosti, ktoré preukazujú, že povinnosť splnili, a to konkrétne cenové rozhodnutie URSO a potvrdenie o pôvodne elektriny a čo sa týka charakteristiky dodávky, tak to je iba nejaký predpoklad. Dané rozhodnutie je len jedno do roku 2026 a keďže by sa v podstate tie dokumenty každý rok vydávali také isté a teda posielali by sa také isté podľa jeho názoru, nie je potrebné ich každoročne vydávať a zasielať, či oznamovať. Okresný súd považoval názor žalobcu uvedený v predchádzajúcom bode za nesprávny a v rozpore so zákonným ustanovením, v zmysle ktorého žalobca má dané povinnosti splniť každý rok, čo vyplýva aj zo znenia § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Aj z toho vyplýva nesprávnosť argumentácie a výkladu žalobcom, keďže je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby získal podporu na nasledujúci rok. Okresný súd zdôraznil, že žalobca nepredložil listinu, ktorá by preukazovala splnenie povinnosti pre konkrétny rok 2015. 12. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že aj žalovaný 1/ správne poukázal na nesprávny výklad žalobcu, pričom uviedol, že sa spájajú dohromady dve rozdielne veci. Jedna vec je oznámenie o uplatnení podpory, čo je úkon voči žalovanému 1/ a voči regulačnému úradu a druhá vec je vydať rozhodnutie o cene, teda cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode. Žalovaný 2/ správne, podľa okresného súdu, poukázal na to, že čo sa týka podpory na odber elektriny za cenu na straty, tak zákon č. 309/2009 Z.z. jednoznačne ustanovuje, že sa tak deje na základe zmluvy, teda nie je pravdivé tvrdenia žalobcu, že je tu nejaké právo, lebo právo síce je, ale otázka je, či ho výrobca aj využije. A pokiaľ podmienky sú splnené, tak sa uzatvorí zmluva. Takže neznamená to, že by tu existovalo nejaké všeobecné právo a kedykoľvek bez zmluvy bude žalobcovi niekto vyplácať podporu. 13. Okresný súd uviedol, že to, či žalobca splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 cit. zák., ničím nepreukázal. Pokiaľ nejaké listiny doručil žalovanému 1/, nemožno ich považovať za splnenie povinnosti, taktiež ani rozhodnutie URSO o priznaní podpory nie je takou listinou. Zákonné ustanovenia ukladajú žalobcovi splniť konkrétne povinnosti, a to každoročne a z ktorých má jednoznačne vyplývať požadované. Žiadna taká listina s konkrétnym obsahom nebola predložená, a to bez ohľadu na to, že taká listina by bola pre každý rok rovnaká. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 cit. zák. bola splnená. Je síce pravdou, že nie je stanovená žiadna forma - formulár, avšak je nepochybné, že pokiaľ žalobca niečo má predložiť/oznámiť, má to byť nezmeniteľné, špecifikované, konkretizované a jednoznačné. Nič z toho však z predložených listín nevyplýva. 14. Žalobca v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, v zmysle ktorej strany v konaní sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Dôkazné bremeno síce postihuje stranu v konaní, ale obsah tohto procesného bremena má aj ďalší význam, ktorý sa spája s tým, že napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom skutkový stav zostane neobjasnený. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané. 15. Keďže žalobca nesplnil požadovanú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) cit. zák., žalovaný 1/ správne postupoval, keď postupoval v zmysle sankcie stanovenej § 4 ods. 3 cit. zák. zavedenej od 01.01.2014. Daná sankcia je súkromnoprávnou sankciou v rámci súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými. S týmto sa vysporiadal aj Ústavný súd SR v danom náleze. Mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno- právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Tvrdenia žalobcu o použití správneho práva a o vydaní nejakého individuálneho aktu, sú absurdné. 16. Okresný súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e cit. zák. nemožno na žalobcu aplikovať danú sankciu, pretože už vyššie vyslovil, že dané ustanovenie sa týka len samotných podmienok podpory výroby elektriny stanovené v § 3, čo nemožno zamieňať a vykladať spoločne s povinnosťami výrobcu stanovené v § 4 cit. zák., z ktorého citácie taktiež vyplýva, že právo na odber má ten výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3. 17. Žalobca sa domáhal zaplatenia a uloženia povinnosti odberu voči žalovanému v rade 2/, ktorý namietal pasívnu legitimáciu. Okresný súd poukázal na § 4 ods. 1 písm. b) cit. zák., podľa ktorého výrobca elektriny má právo na odber elektriny, ktorú dodal prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny. Okresný súd poukázal na to, že taká zmluva nebola preukázaná a ide o vzťah medzi výrobcom a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie o vzťah medzi výrobcom - žalobcom a poverenou osobou. Pokiaľ taká poverená osoba niečo nesplnila, je to vecou medzi prevádzkovateľom a poverenou osobou a výrobca má právo domáhať sa svojich práv iba voči prevádzkovateľovi. Preto okresný súd posúdil, že žalovaný 2/ nie je pasívne legitimovaný. Čo sa týka zmluvy o výkupe elektriny (č.l. 131 spisu), je nutné poukázať na to, že ide o zmluvu, ktorá je uzatvorená so žalobcom a žalovaným 2/ a táto zmluva upravuje komerčný výkup, kde si zmluvné strany dohodli komerčnú cenu. Nejedná sa o zmluvu o výkupe elektriny za cenu na krytie strát. 18. Okresný súd mal teda za to, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo preukázané v konaní, že splnil zákonom vyžadované povinnosti, a preto nemá nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovaným. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c), pričom to, že žalovanému 1/ predložil výrobca cenové rozhodnutie, ktoré vydáva regulačný úrad, nemožno považovať za splnenie danej povinnosti. Splnenie danej povinnosti nemožno nahrádzať predložením rozhodnutia URSO. Pokiaľ žalobca v jednej časti podanej žaloby tvrdí, že si splnil oznamovaciu povinnosť tým, že predložil žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. o zmluvy o doplatku, nie je žiadna zmienka o roku 2015 a nie je ani zmienka o nejakej vôli alebo žiadosti uplatniť si podporu v kalendárnom roku 2015, čiže tento dokument bol len súčasťou dokumentácie, keď sa v roku 2014 uzatvárala zmluva na ten príslušný kalendárny rok. V žiadnom prípade tento dokument nemožno považovať za dôkaz o splnení zákonnej povinnosti na kalendárny rok 2015. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, tak okresný súd uviedol, že prechodné ustanovenie § 18e cit. zák. sa týka pre ustanovenie § 3, teda pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Treba aj v tomto prípade postupovať podľa výkladových pravidiel. Aj z § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Žalobca nesprávne argumentuje, že danou sankciou sa pridala nová podmienka podpory. Podmienky sú predsa stanovené v § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby povinnosti boli plnené. Teda žalobca nič zo svojej argumentácie dostatočne neopodstatnil (ani preukázanie splnenia povinnosti, ani nemožnosť aplikovať sankciu, ani aplikáciu § 18e cit. zák. pre daný prípad, ani nutnosť osobitného rozhodnutia o sankcii, ani vzťah so žalovaným 2/.) Žalobca nesprávne tvrdil, že nejde o súkromnoprávny vzťah, dokonca výslovne pred súdom vyslovil, že takýto názor má napriek konštatovaniu v náleze Ústavného súdu SR, ktorým je okresný súd viazaný, teda jeho názor je v rozpore s názorom Ústavného súdu SR. Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, nemôže si uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok. Okresný súd priznal náhradu trov žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100%, nakoľko boli v konaní plne úspešní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 19. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní citoval § 3 ods. 6 zákona o podpore a uviedol, že v zmysle zákona o podpore má žalobca právo na podporu na obdobie 15 rokov odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, pričom táto doba podpory trvá žalobcovi od roku 2011 až do roku 2026. Počas celej doby podpory má preto žalobca právo na výkup elektriny za cenu elektriny na straty, ktorá bola pre rok 2015 schválená Úradom vo výške 44.015 EUR/MWh (bez DPH), a to cenovým rozhodnutím č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014. Žalobca má taktiež právo na doplatok, ktorý sa určuje ako rozdiel medzi cenou elektriny určenou žalobcovi cenovým rozhodnutím Úradu a vyššie uvedenou cenou elektriny na straty Žalobca prijímal podporu v súlade so Zákonom o podpore až do roku 2014, kedy žalovaný 1/ listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalobcovi stratu nároku na podporu v roku 2015, a to z dôvodu údajného porušenia zákonných povinností ustanovených v § 4 Zákona o podpore, bez akejkoľvek bližšej špecifikácie. Ako sa žalobca neskôr dozvedel, prevádzkovatelia všetkých regionálnych distribučných sústav v Slovenskej republike zaujali rovnaký postoj voči všetkým výrobcom elektriny poberajúcim podporu, ktorí si (podľa tvrdenia týchto prevádzkovateľov) nesplnili oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je výrobca s právom na podporu povinný: „oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví... a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na rok...". Do 31.12.2013 nebolo porušenie tejto oznamovacej povinnosti sankcionované žiadnym spôsobom. S účinnosťou od 1.1.2014 a na základe novely Zákona o podpore prijatej zákonom č. 382/2013 Z.z., však došlo k novelizácii § 4 ods. 3 tohto zákona. Podľa žalobcu nárok na podporu v zmysle Zákona o podpore mu pre rok 2015 nezanikol, a to z nasledujúcich dôvodov: „(a) sankcia (následok) v podobe straty nároku na podporu sa z dôvodu aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore nevzťahuje na výrobcov elektriny, ktorí prevádzkujú zariadenia uvedené do prevádzky do 31.12.2013; (b) sankciu možno v materiálnom právnom štáte ukladať výhradne len na základe individuálneho správneho aktu (rozhodnutia správneho orgánu) a nie priamo na základe právneho predpisu, pričom sankcia v podobe straty nároku na podporu na jeden rok nebola žalobcovi nikdy právoplatne uložená; (c) Žalobca si z materiálneho hľadiska splnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1. rade ešte pred uplynutím lehoty (t.j. pred 15.8.2014).“ Odvolateľ citoval z rozhodnutia sp.zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017, po ktorom rozhodnutí rozhodol i okresný súd rozsudkom zo dňa 19.10.2017. S poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore je žalobca toho právneho názoru, že s ohľadom na absenciu legálnej definície pojmu „podmienky podpory", je pod týmto pojmom nevyhnutné rozumieť všetky podmienky, ktorých splnenie je rozhodujúce pre vznik, obsah a trvanie nároku na podporu, a teda podmienky vzniku nároku na podporu, podmienky formulujúce obsah práva na podporu (rozsah podporovanej elektriny, výšku ceny elektriny na stanovenie doplatku a pod.), a celkom určite aj podmienky zániku práva na podporu. Znamená to teda, že podmienky podpory u výrobcov, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred účinnosťou novely, sa riadia predpismi účinnými do 31.12.2013 a keďže medzi takéto podmienky patria nepochybne aj podmienky straty nároku na podporu, je zrejmé, že na takýchto výrobcov nemožno aplikovať ani ustanovenie o zániku nároku na podporu pri nesplnení oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky 23.05.2011, čo potvrdzuje aj cenové rozhodnutie Úradu č. 1294/2014/E-OZ a potvrdenie Úradu o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie č. 0511/2012/PoP-OZE takisto vydané pre žalobcu. Aj na žalobcu by sa preto malo vzťahovať predmetné prechodné ustanovenie, v dôsledku čoho nemožno voči nemu aplikovať následok v podobe straty nároku na podpora v toku 2015. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že s otázkou aplikácie § 4 ods. 2 zákona o podpore sa vysporiadal Ústavný súd SR vo svojom náleze, keď „údajne konštatoval, že ust. § 4 ods. 2 sa vťahuje na všetky subjekty bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky. Žalobca nesúhlasí s tým, že by sa Ústavný súd vysporiadal s otázkou aplikácie § 4 ods. 2 v nadväznosti na prechodné ust. § 18e zákona o podpore.“ Ústavný súd nikdy neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory" v zmysle prechodných ustanovení novely zákona, ktorá sankciu zaviedla. Vyplýva to jednak zo samotného návrhu skupiny poslancov ako aj z rozhodnutia ústavného súdu. Nie je možné použiť taký reštriktívny výklad akéhokoľvek pojmu, ako použil prvostupňový súd, iba z toho dôvodu že paragrafové znenie zákona obsahuje tento pojem v názve paragrafu. Ak by tomu „tak bolo, stratili by význam úvodné §§ zákonov, označené ako základné pojmy, ako je to napríklad aj v § 2 zákona č. 309/2009 Z.z.“ Po účinnosti novely zákona sa splnenie „povinností uvedených v § 4 ods. 2 stalo“ podmienkou poskytnutia podpory na nasledujúci kalendárny rok. Tento záver je nespochybniteľný, v prípade ak sa vykladá pojem „podmienka" v jeho gramatickom a logickom význame tohto slova. Žalobca žiadal, aby napadnuté rozhodnutie odvolací súd zmenil, a to tak že žalobnému návrhu vyhovie v plnom rozsahu a vydá nasledovné rozhodnutie: (a) „Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi: 1. istinu vo výške 228.021,36,-EUR, 2. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 36.612,95,-EUR od 16.03.2015 do zaplatenia, 3. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 40.743,13,-EUR od 16.04.2015 do zaplatenia. 4. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 52.757,84,-EUR od 16.05.2015 do zaplatenia. 5. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 48.400,12,-EUR od 16.06.2015 do zaplatenia. 6. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 49.507,32,-EUR od 16.07.2015 do zaplatenia. (b) Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi: 1. istinu vo výške 6.333,63,-EUR, 2. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 1016,98,-EUR od 20.05.2015 do zaplatenia, 3. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 1131,70,-EUR od 25.04.2015 do zaplatenia, 4. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 1465,43,-EUR od 20.05.2015 do zaplatenia, 5. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 1344,38,-EUR od 15.06.2015 do zaplatenia, 6. spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 1375,14,-EUR od 15.07.2015 do zaplatenia, (c)Žalovaný v 1. rade je povinný uhrádzať žalobcovi doplatok vo výške 338,595 EUR/MWh vyplývajúci z rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 1293/2014/E-OZ zo dňa 30.11.2013 v rozsahu skutočného množstva elektriny, vyrobenej v zariadení výrobcu elektriny Fotovoltická elektráreň Dolné Plachtince 1 s celkovým inštalovaným výkonom 998kW, nachádzajúcej sa v k.ú. T. F. na pozemku spare. č. 1001/3 a na pozemku v k.ú. X. F., na pozemku s parc. č. 775/3 v každom kalendárnom mesiaci roku 2015 z obnoviteľných zdrojov energie, zníženého o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca roka 2015, (d)Žalovaný v 2. rade je povinný odoberať od žalobcu elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú žalobca vyrobil v zariadení výrobcu elektriny Fotovoltická elektráreň Dolné Plachtince 1 s celkovým inštalovaným výkonom 998kW, nachádzajúcej sa v k.ú. T. F. na pozemku sparc. č. 1001/3 a na pozemku v k.ú. X. F., na pozemku s pare. č. 775/3 v každom kalendárnom mesiaci roku 2015 za cenu elektriny na straty vo výške 44,015 EUR/MWh bez DPH, a to do 15 dní od skončenia každého kalendárneho mesiaca roka 2015. „Žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania súdu prvej inštancie a trov odvolacieho konania." ALEBO Aby Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 19.10.2017, spis. zn. 18Cb/75/2015 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie VI. Uplatnenie trov odvolacieho konania Pre prípad úspechu v odvolacom konaní si žalobca uplatňuje trovy odvolacieho konania, ktoré vyčísli v súdom stanovenej lehote.“ 20. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/ (č.l. 379 spisu), ktorý sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní. Žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti a nenavrhuje žiadne nové dôkazy, s ktorými by sa už okresný sud nevysporiadal. V celom rozsahu preto poukázal na napadnutý rozsudok. Žalobca vo svojej žalobe uvádzal, že jeho výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, a teda, že sankčný mechanizmus osobitnej oznamovacej povinnosti zavedený novelou § 4 ods. 3 Zákona č. 309/2009 Z.z., o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon OZE“) sa na neho s poukazom na § 18e Zákona OZE nevzťahuje. K uvedenému je potrebné vysvetliť, že novelou Zákona OZE, ktorá nadobudla účinnosť 01.01.2014 (zákon č. 382/2013 Z.z.), sa do zákona zaviedlo, že v prípade nesplnenia povinností výrobcu elektriny tento si nemôže uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Citoval § 18e ods. 1 Zákona OZE, ktorý upravuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2014 a § 1 písm. a), b) Zákona OZE. V nadväznosti na predmet úpravy zákona upravuje § 3 Zákona OZE spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny, § 3a spôsob podpory a podmienky podpory biometánu, avšak naproti tomu § 4 Zákona OZE upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Ustanovenie § 4 Zákona OZE obsahujúce notifikačnú povinnosť výrobcu elektriny a sankčný následok jej nesplnenia nemožno zahrnúť pod podmienky podpory upravené v § 3 a § 3e, a teda na notifikačnú povinnosť, ktorá nie je podmienkou podpory, ale povinnosťou výrobcu elektriny, sa nemôže vzťahovať na prechodný § 18e ods. 1 Zákona OZE. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že z § 4 ods. 2 písm. c) vyplýva, že výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. To znamená, že notifikačná povinnosť a sankčný charakter jej nesplnenia sa vzťahuje na každého výrobcu elektriny, ktorý má právo na podporu, teda spĺňa podmienky podpory stanovené v § 3 a v § 3a Zákona OZE, a to bez ohľadu na to, či spĺňa podmienky podpory v ich znení účinnom do 31.12.2013, alebo spĺňa podmienky podpory po nadobudnutí účinnosti novely Zákona OZE (zákon 382/2013 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014). Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby sa notifikačná povinnosť a sankčný následok jej nesplnenia vzťahoval len na výrobcov elektriny, ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky po 01.01.2014, obsahovali by § 18e Zákona OZE aj skutočnosť, že práva a povinnosti výrobcov elektriny (a nie len podmienky podpory), ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 382/2013 Z.z., ktorým bolo o.i. novelizovaný § 4 ods. 3 Zákona OZE a citoval z bodu 10. Je teda zrejmé, že strata podpory na jeden rok sa vzťahuje len na prípad nesplnenia si povinností (vrátane oznamovacej povinnosti) výrobcom elektriny a nie aj na nesplnenie podmienok podpory, nakoľko v takom prípade nemá nárok výrobca elektriny na podporu vôbec. Analógiu možno nájsť v množstve právnych predpisov, kedy sa prijatou novelou zákona zmenili podmienky na výkon určitých činností, avšak len do budúcna (nie retroaktívne na osoby vykonávajúce danú činnosť v čase účinnosti novely) a súčasne sa novelou zaviedli nové povinnosti, ktoré však platia už pre všetky subjekty vykonávajúce danú činnosť. Oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE nie je ani novou povinnosťou pre výrobcov elektriny a výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, kedy bolo ich výrobné zariadenie uvedené do prevádzky, boli povinní si túto povinnosť splniť, čo však žalobca porušil. Zavedenie novej sankcie za nesplnenie zákonnej povinnosti nemožno teda vnímať ako ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore so zákazom retroaktivity. Opačný prístup by totiž znamenal, že novelou zákona nie je možné sankcionovať nesplnenie zákonnej povinnosti, a teda štát by de facto nemal v rukách žiadne donucovacie prostriedky na plnenie zákonných povinností voči subjektom, ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred prijatím novely zákona, čo je v rozpore so sledovaným účelom novelizácie právneho predpisu. 21. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu prezentovaným v jeho odvolaní, kde uvádza, že Ústavný súd SR vo svojom náleze, sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 (ďalej len „nález") sa nevysporiadal s otázkou aplikácie § 4 ods. 3 v nadväznosti na prechodný § 18e Zákona OZE. Ústavný súd vo svojom náleze jednoznačne uviedol, že „neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné." Skutočnosť, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE bola v konaná jednoznačne preukázaná a túto nerozporuje ani samotný žalobca vo svojom odvolaní. V zmysle predmetného nálezu, preto nemôže takéto porušenie povinností zo strany žalobcu požívať právnu ochranu. Podmienky poskytovania podpory neboli novelizáciou § 4 ods. 3 Zákona OZE žiadnym spôsobom zmenené a tiež neboli pre výrobcov elektriny stanovené žiadne ďalšie povinnosti týkajúce sa uplatnenia podpory voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (SSE-D). Žalobca má naďalej právo na zákonom vymedzenú podporu a v prípade, že si tento splní svoje zákonom stanovené povinnosti, žalovaný 1/ mu takúto podporu aj poskytne, o čom svedčí aj skutočnosť, že keď si výrobca v nasledujúcich rokoch svoje zákonné povinnosti splnil, bola mu podpora zo strany žalovaného 1/ poskytnutá. Nakoľko v predmetnom prípade nedošlo k žiadnej zmene právnych skutočností založených predošlou zákonnou úpravou, ale došlo iba k zmene súvisiacich právnych následkov (zavedeniu sankcie), Ústavný súd jednoznačne skonštatoval (strana 29. nálezu), že: „zohľadňuiúc účel a ciele sledované napadnutou právnou úpravou, ústavný súd zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia S 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl.. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce“. Ústavný súd sa dôsledne zaoberal otázkou spätnej účinnosti novelizovaného znenia § 4 ods. 3 Zákona OZE, pričom jednoznačne uviedol, že sa jedná o nepravú retroaktivitu, ktorá je v predmetnom prípade žiaduca. Sankčný mechanizmus podľa § 4 ods. 3 Zákona OZE sa teda vzťahuje aj na výrobcov elektriny, ktorých výrobné zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014. Argumentácia žalobcu, podľa žalovaného, preto v kontexte vyššie uvedeného neobstojí. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil. 22. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril i žalovaný 2/. Žalobca sa vo svojom odvolaní venuje výlučne otázke § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon OZE"), ktorou sa podľa žalobcu Ústavný súd SR nezaoberal. Žalobca (ktorého zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014) tvrdí, že nedodržanie oznamovacej povinnosti (podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE) nemá nijaký vplyv na jeho nárok na podporu. Bolo potrebné zodpovedať na zásadnú právnu otázku, či v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona OZE stratil žalobca nárok na podporu alebo sa citované ustanovenie (keďže bolo zavedené až novelou zákona o podpore), týka len tých výrobcov, ktorých zariadenie bolo uvedené do prevádzky až po 1. januári 2014. Žalobca, ktorý uviedol zariadenie do výroby pred 1. januárom 2014, a teda pred účinnosťou novely Zákona OZE - pritom tvrdí, že táto sankcia na neho nedopadá z dôvodu, že podľa prechodných ustanovení (§ 18e ods. 1 novely Zákona o podpore) zostávajú jeho nároky na podporu zachované. Podľa § 18e ods. 1 novely Zákona OZE, toto znie nasledovne: „Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov." Kľúčovým je pritom slovné spojenie, resp. právny pojem „podmienky podpory“. Čo sa pritom rozumie pod pojmom podmienky podpory, je uvedené „v §-u 3 Zákona OZE s názvom „Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny'), §-u 3a Zákona OZE s názvom „Spôsob podpory a podmienky podpory biometánu" ako aj §-u 3b Zákona OZE.“ Podstatným pritom je, že novelou zákona OZE došlo práve k podstatnej zmene, resp. doplneniu všetkých citovaných ustanovení (§ 3, § 3a a § 3b) Zákona OZE, a teda došlo k podstatnej zmene samotných podmienok podpory. Je preto samozrejmé, že pokiaľ došlo k zásadnej zmene podmienok podpory, pôvodné podmienky podpory (určené v § 3, § 3a a § 3b) zostávajú zachované pre tých výrobcov zariadení, na ktoré sa pôvodné podmienky vzťahovali. Pokiaľ, ale ide o § 4 Zákona OZE s názvom „Práva o povinnosti výrobcu elektriny", toto ustanovenie vymedzuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, nie však podmienky. Tie je treba v prípade výroby elektriny hľadať v § 3 zákona o podpore OZE a explicitným názvom „Spôsob a podmienky podpory výroby elektriny" a v § 3b zákona o podpore OZE. Podmienky podpory a práva, resp. povinnosti výrobcov elektriny sú dva zásadne rozličné pojmy s odlišným obsahom a nie je možné ich zamieňať, a to aj napriek urputnej snahe žalobcu presvedčiť súd o potrebe veľmi extenzívneho výkladu pojmu „podmienky podpory" spôsobom odporujúcim textu zákona. Tieto tvrdenia žalobcu vnímame ako účelovú snahu subsumovania ustanovení novelizovaného znenia § 4 zákona OZE pod aplikačný rozsah prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE tým, že sa za podmienky podpory snaží vydávať aj práva a povinnosti výrobcu elektriny, hoci text zákona v § 4 žiadne podmienky podpory výroby elektriny neustanovuje. Táto snaha je u žalobcu logicky motivovaná potrebou vymaniť sa spod negatívnych dopadov porušovania povinností výrobcu elektriny podľa novelizovaného znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, teda spod dočasnej zákonnej nemožnosti uplatnenia práva na podporu.“ Pri výklade obsahu pojmu „podmienky podpory" nie je treba uchyľovať sa k žiadnym domnienkam, ale hľadať odpoveď v texte zákona o podpore OZE, ktorý od svojho prijatia definuje v § 4 ods. 1 práva a povinnosti výrobcu elektriny s právom na podporu ako práva a povinnosti výrobcu elektriny, ktorý spĺňa podmienky pre získanie práva na podporu podľa § 3. Podmienky „podpory“ podľa § 3 je preto nutné chápať v zmysle znenia § 4 ods. 1 zákona o podpore OZE ako podmienky pre získanie podpory a za podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré majú byť v zmysle § 18e) ods. 1 zákona o podpore OZE zachované podľa predpisov platných do 31.12.2013, je nutné považovať výlučne podmienky vymedzené v § 3 zákona o podpore OZE. Výrobca elektriny s právom na podporu, ktoré nadobudol splnením podmienok pre získanie práva podľa § 3 zákona o podpore OZE v znení platnom do 31.12.2013 sa tak vzhľadom na znenie § 18e ods. I zákona o podpore OZE nemusí prispôsobovať podmienkam pre získaní podpory platným od 01.01.2014. Musí však plniť práva a povinnosti, ktoré mu ukladá § 4 zákon o podpore OZE po dobu poskytovania podpory po splnení podmienok pre získanie práva na podporu. „Výkladom, ktorý vnucuje súdu žalobca, by muselo nutne dôjsť k stavu, kedy by sa vec jednotlivým výrobcom odlišne aplikovali zákonom ustanovené následky neplnenia zákonných povinností podľa § 4 ods. 3 zákona o OZE v závislosti od dňa uvedenia zariadenia do prevádzky; (povinnosti podľa. Takýmto postupom by zákon bezdôvodne vytváral nerovnosť medzi výrobcami elektriny nezlučiteľnú so základnými princípmi právneho štátu.“ Ak teda § 4 Zákona OZE určuje, že výrobcovia elektriny sú povinní splniť oznamovaciu povinnosť (o predpokladanom množstve dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok), pričom nesplnenie tejto povinnosti je podriadené pod konkrétnu sankciu (nepriznanie podpory), v žiadnom prípade nemožno hovoriť, že v danom ustanovení je uvedená nejaká podmienka podpory. Práve naopak, je tam uvedená sankcia, ktorá nastupuje pre prípad neplnenia si zákonom stanovených povinností. Skutočnosť, že žalobca povinnosti mu uložené Zákonom OZE (resp. jeho novelizáciou) nerešpektoval, nemôže byť teraz pripísaná na ťarchu žalovaného 2/. Pre žalovaného v 2/ (ale aj pre žalobcu ako aj pre konajúci súd) je záväzný právny stav, aký bol vykonaný novelizáciou Zákona OZE, pričom všetci zúčastnení sú daný stav povinní bez ďalšieho rešpektovať. „Tvrdenia žalobcu o tom, že podmienky podpory sú aj v iných ustanoveniach Zákona OZE ako v §§ 3, 3a a 3b považujeme za ako súčasť obrany žalobcu a snahu o bagatelizáciu ním nesplnenej základnej zákonnej povinnosti.“ Čo sa týkalo prechodného ustanovenia - odkazoval aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 (ďalej len „nález"). Ústavný súd predovšetkým v Náleze poukázal vo vzťahu k povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) Zákona OZE na to, že ide o povinnosti, ktoré Zákon OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia Zákona OZE, platného pred 01.01.2014 (tieto ustanovenia sú účinné od 1. januára 2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. d) majú výrobcovia elektriny od 1. marca 2013. Vychádzajúc z uvedených ustanovení Zákona OZE, Ústavný súd SR zdôraznil, že účelom § 4 ods. 3 tohto zákona už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá (konkrétne išlo o povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 písm. a) a b) tohto zákona). Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov", pričom podľa názoru Ústavného súdu SR neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil. K tvrdenému samoúčelnému zavádzaniu nepravej retroaktivity bez relevantného dôvodu a za absencie verejného záujmu citoval žalovaný 2/ z Nálezu. Ústavný súd SR sa tiež nestotožnil s argumentom, že: „sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je sporný a nejednoznačný aj z toho hľadiska, či právo na podporu nesplnením povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE zaniká alebo trvá naďalej. Z normatívneho textu § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE (aj s prihliadnutím na osobitnú úpravu zániku práva na podporu podľa § 3b ods. 2, 3 a 5 zákona o podpore OZE) možno totiž podľa názoru ústavného súdu zjavne vyvodiť, že nemožnosť uplatniť si právo na podporu sa vzťahuje len na nasledujúci kalendárny rok" (rok po nesplnení niektorej z povinností podľa § 4 ods. 2 tohto zákona), a teda právo na podporu nezaniká, ale trvá naďalej (samozrejme za predpokladu, že v ďalšom kalendárnom roku si dotknutý výrobca elektriny z OZE tieto povinnosti už splní)." Za ťažiskový právny záver celého nálezu vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu na okresnom súde považoval žalovaný 2/ konštatovanie „neplnenie zákonom ustanovených povinností vo všeobecnosti nemôže požívať právnu ochranu, a preto aplikáciou mechanizmu ustanoveného v napadnutom ustanovení zákona o podpore OZE po naplnení jeho hypotézy spočívajúcej v nesplnení zákonom ustanovených povinností podľa § 4 ods. 2 tohto zákona v zásade nemôže dôjsť k neprípustnému zásahu do ktoréhokoľvek ústavou garantovaného práva vrátane základných práv vyplývajúcich z či. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl.. 1 dodatkového protokolu." Stotožnil sa so závermi prvostupňového súdu a navrhol, aby druhostupňový súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 18Cb/75/2015 zo dňa 19.10.2017 ako vecne správny potvrdil. 23. K doručeným vyjadreniam žalovaných sa vyjadril žalobca. Citoval § 18e ods. 1 Zákona o podpore, prijatej zákonom č. 382/2013 Z.z. Ako správne uvádzal žalovaný 2/ v rámci svojho vyjadrenia, kľúčovým je skutočne slovné spojenie „podmienky podpory“, a to, čo malo zostať zachované pre výrobcov so zariadeniami, uvedenými do prevádzky pred 1. januárom 2014. K vyjadreniu žalovaného 1/ uviedol žalobca, že celá argumentácia žalovaného 1/ vychádza z jeho predpokladu, a to, že pod pojmom „podmienky podpory" je nutné chápať iba tie podmienky, ktoré sú uvedené v § 3 zákona OZE. Absentuje ale vysporiadanie sa so skutočnosťou, že v celom tomto zákone, ani v zákone inom, nie je uvedená legálna definícia tohto pojmu - „podmienky podpory". Legálna definícia tohto pojmu absentuje aj v § 2 zákona OZE, kde zákonodarca upravil základné pojmy, ktoré v zákone neskôr používa a nenachádza sa v celom zákone OZE ani priamo ani vo forme odkazu. V zásade pri tvorbe právnych predpisov platí, že zákonodarca používa určité pojmy, slovné spojenia alebo legálne definície. V prípade, ak použitá definícia/pojem je všeobecne známy a zákonodarca ho nechce vykladať na účely tohto zákona reštriktívnejšie, vystačí si zákonodarca aj bez vymedzenia základných pojmov. V takomto prípade, bez absencie legálnej definície určitého pojmu alebo slovného spojenia, sa používa logicko-gramatický výklad tohto pojmu alebo slovného spojenia. Vymedzovanie legálnej definície určitých pojmov má svoju úlohu, a to najmä takú, aby nedošlo k výkladu určitého pojmu používaného zo strany zákonodarcu takým spôsobom, ktorý nebol zo strany zákonodarcu pôvodne zamýšľaný. Vymedzenie sa používa v zásade v tom prípade, ak má byť určitý pojem vykladaný reštriktívnejšie ako je jeho výklad v gramaticko- logickom význame. Keďže je nespochybniteľné, že zákonodarca v zákone OZE ani odkazom na iný zákon neupravil definíciu pojmu „podmienky podpory" - ani samotní žalovaní netvrdia opak, tak potom jedinou argumentáciou žalovaných je označenie názvu § 3 zákona OZE. 24. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ používa analógiu s vodičským oprávnením, kedy túto situáciu prirovnáva k posudzovanej veci. Uvádza, že splnenie podmienok podpory je analogicky prirovnateľné k získaniu vodičského oprávnenia, pričom aj po získaní vodičského oprávnenia môže nastať situácia, kedy vodič poruší právne predpisy na úseku cestnej dopravy a stratí tak nárok na vedenie motorového vozidla po určitú dobu. Podstatná je teda formulácia toho, čo má zostať zachované podľa doterajších predpisov. V posudzovanom prípade mali zostať zachované podmienky podpory, pričom žalovaní ju žalobcovi upierajú, aj keď paradoxne tvrdia, že podmienky podpory splnili a spĺňali ich celú dobu, aj v roku 2015 v ktorom mu bola podpora upretá. Spornou tak zostáva iba otázka, aký výklad pojmu „podmienka podpory" mal okresný súd v tomto konaní aplikovať, t.j. či má použiť gramaticko - logický význam tohto slovného spojenia a vyhovieť žalobe žalobcu, alebo má použiť význam ktorý uvádzajú žalovaní, pričom ich jediným právne relevantným argumentom k tomuto použitiu je označenie § 3 týmto pomenovaním. Otázkou tak zostáva, či zákonodarca v tomto prípade upravil pojem „podmienka podpory" na účely zákona OZE reštriktívnejšie, ako je len gramaticko-logický význam. Podľa žalobcu neupravil, nakoľko nespochybniteľné absentuje legálna definícia tohto pojmu v zákone OZE, alebo v inom právnom predpise. V tomto smere argumentujú žalovaní výlučne pomenovaním § 3 zákona OZE. Tak isto upravuje § 4 ods. 3 zákona OZE aj novú podmienku podpory - neuvedenú v § 3, a tou je splnenie ohlasovacej povinnosti k 15.08. Pri výklade žalovaných a súdu prvého stupňa, by sa minimálne na účely tohto zákona mali za povinnosti výrobcu elektriny považovať iba tie, uvedené v § 4, a to preto, lebo toto ustanovenie je tak pomenované. Podľa žalobcu, tomu tak nie je a v tomto prípade zákonodarca nezvolil legálnu definíciu pojmu. „Dovoľujeme si dať odvolaciemu súdu do pozornosti aj početnú judikatúru vo vzťahu k výkladu právnych noriem a záväznosti pomenovania jednotlivých paragrafov tej ktorej právnej normy: „Poznámky pod čiarou či vysvetlivky nie sú normatívnou, presnejšie záväznou súčasťou pravidla správania. Preto rovnako ako iné časti právneho predpisu, ktorých poslaním je zlepšiť prehľadnosť predpisu a orientáciu v právnom poriadku (nadpis právneho predpisu, označenie častí, hláv, dielov, oddielov, paragrafov), sií iba legislatívnou pomôckou, ktorá nemôže byť záväzným pravidlom pre výklad právnych predpisov a stanovenie pravidiel správania. Pokiaľ právny predpis nehodlá priamo stanoviť také pravidlo, musí odkázať na iný predpis alebo inú formu vyjadrenia pravidiel správania (obyčaj, zmluva, morálne pravidlá, cudzí právny predpis atď.) (Nález US ČR Z 30. 11. 1999, sp. zn. II. ÚS 485/1998)" Žiadal žalobca, aby odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v písomnom odvolaní žalobcu. 25. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaní písomne nevyjadrili. 26. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 27. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 28. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 29. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 30. Podľa § 387 ods. 2 CSP, Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 31. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení so závermi v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 išlo o § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 32. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nemal priestor odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, vyjadreným vo včas podanom odvolaní (čl. 366 a nasl. spisu), potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil a aj z tohto dôvodu je dostatočný poukaz na jeho dôvody. 33. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné. 34. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci, pričom žalobca mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Okresný súd sa pritom zaoberal a dal relevantnú odpoveď na všetky skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 35. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o (ne)dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov, tak ako dostatočne vysvetlil okresný súd v napadnutom rozsudku, stotožnil. V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol nárok na zaplatenie podpory - doplatku za rok 2015 a že tento nárok ku dňu rozhodovania vo veci samej existuje. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania. 36. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní. 37. Z obsahu spisu bol zrejmé, že žalobca žalobou uplatňoval ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce z zákonnej úpravy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 22 napadnutého rozsudku okresného súdu. Zo žaloby napokon vyplýva, že žalobca si nároky z podpory výroby elektriny z OZE uplatnil za celý kalendárny rok 2015. 38. Z priebehu konania a rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej bolo zrejmé, že okresný súd žalobcom uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia resp. nesplnenia zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy zákona o podpore OZE. Žalobca v rámci odvolacieho dôvodu vymedzeného v podanom odvolaní (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) nesúhlasil s aplikáciou § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení platnom a účinnom od 1. januára 2014, podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a e) na nasledujúci kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že žalobca podaným odvolaním nespochybňuje skutkové a právne závery napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých k 15. augustu 2014 nesplnil povinnosť vyžadovanú § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE vo vzťahu k podpore na rok 2015, keďže za splnenie zákonom vyžadovaných povinností nebolo možné považovať predloženie žalovanému 1/ cenového rozhodnutia vydaného URSO, a potvrdenia o pôvode elektriny (bod 22., 23. - 27., 31., 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku). 39. Ťažisko odvolateľovej argumentácie spočívalo v právnom názore, že pri (žalobcom ponúkanej ako) správnej aplikácii a interpretácii prechodného § 18e ods. 1 novely zákona o podpore OZE prijatej zákonom č. 382/2013 Z.z. (účinnej od 01.01.2014), by sa sankcia zavedená § 4 ods. 3 cit. zákona nemala vzťahovať na žalobcu v danom prípade, keďže podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Žalobca pritom nesúhlasil s názorom okresného súdu, že od 01.01.2014 novo zavedená sankcia za nesplnenie povinností uložených zákonom o podpore OZE v § 4 ods. 2 písm. c), netvorí „podmienky podpory“, ktoré majú byť zachované podľa dotknutých predpisov u žalobcu, ktorého zariadenie na výrobu elektriny z OZE bolo nepochybne uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, ale že ide o sankciu viazanú na povinnosti výrobcov elektriny z OZE (žiadateľov o podporu), na ktoré (povinnosti) sa § 18e ods. 1 cit. zákona nevzťahuje. 40. Preskúmaním veci v intenciách odvolateľom vymedzených odvolacích dôvodov odvolací súd nezistil ich opodstatnenosť. Okresný súd sa dostatočne zaoberal v napadnutom rozsudku aj otázkou interpretácie § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. K týmto súdom prvej inštancie správne uvedeným dôvodom v rámci právneho posúdenia veci, odvolací súd k odvolacím dôvodom žalobcu len zvýrazňuje, že ak sa Ústavný súd Slovenskej republiky v žalobcom poukazovanom náleze č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017 výslovne nezaoberal výkladom pojmu „podmienky podpory“ v zmysle prechodných ustanovení novely zákona, ktorá sankciu zaviedla, neznamená to, že sa citovaný nález ústavného súdu a v ňom uvedené závery predmetnej právnej otázky vôbec nedotýkajú. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že ústavný súd v dotknutom náleze vyslovil, aj pre danú posudzovanú vec relevantný názor, že v prípade § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení od 01.01.2014 ide o novo zavedenú sankciu, ktorá sa viaže na povinnosti výrobcov rovnako upravené v zákone (§ 4 ods. 2 písm. c)) aj pred 01.01.2014. Inak povedané, ak by bol názoru, že nejde o sankciu viazanú na nesplnenie povinností, ale na nedodržanie podmienok podpory, nevyhnutne by to muselo mať odraz v priamom zaoberaní sa ustanovením § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE. Ak tomu tak nebolo, potom a contrario aj z tohto dôvodu bolo možné okresným súdom vyvodiť tie závery, ktoré, opierajúc sa aj o predmetný nález, dôvodne viedli k aplikácii a interpretácii § 4 ods. 3 cit. zákona pri posúdení žalobcom uplatneného nároku za rok 2015 voči obom žalovaným vyjadrenej v napadnutom rozsudku a teda k zamietnutiu žaloby. 41. Odvolací súd zdôrazňuje dôvody uvedené súdom prvej inštancie v ods. 12 napadnutého rozsudku. Okresný súd správne uviedol, že § 3 zákona o podpore OZE upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené a nemožno ho zamieňať s § 4 cit. zákona, ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Výrobca elektriny z OZE, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3 cit. zákona, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zákona a pokiaľ ich nesplní, je daná od 01.01.2014 sankcia - strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Odvolací súd osobitne a zhodne so súdom prvej inštancie zvýrazňuje z odôvodnenia nálezu ústavného súdu č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, že „v nadväznosti na vymedzenie predmetu a účelu zákona o podpore OZE sú v § 3 ustanovené (okrem iného) spôsoby a podmienky podpory výroby elektriny OZE a v § 4 sú ustanovené práva a povinnosti výrobcov elektriny“.... „Na právnu úpravu práv výrobcov elektriny z OZE (ich práv na podporu) bezprostredne nadväzuje úprava ich povinností v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE“... „Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o podpore OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý. Rovnako považuje ústavný súd za vhodné poukázať tiež na to, že namietaný sankčný mechanizmus bol súčasťou už pôvodného znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, aj keď v inej podobe právneho vyjadrenia a v (podstatne) užšom rozsahu (k tomu pozri časť III.1. a III.3 tohto nálezu)“. 42. Odvolací súd rovnako poukazuje na legislatívny spôsob právnej úpravy s dikciou § 18e ods. 1 cit. zákona, z ktorej vyplýva prechodná úprava výslovne vo vzťahu k podmienkam podpory (výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov) a nie k povinnostiam (výrobcov elektriny) žiadateľov o podporu a na nesplnenie týchto povinností naviazaný sankčný mechanizmus. Nie je možné prijať účelový výklad dotknutých právnych noriem predkladaný odvolateľom, ktorý osobitne upravené povinnosti výrobcov elektriny z OZE (žiadateľov o podporu) stotožňuje s podmienkami (priznania) podpory. 43. Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu opätovne poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný). 44. Vo väzbe k zhodnoteniam uvedeným odvolacím súdom sa poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého... „odvolací súd, ktorý sa stotožňuje so závermi okresného súdu, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“. 45. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku ako i v závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 46. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, preto im bola výrokom II. a III. priznaná plná náhrada odvolacích trov. 47. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.