Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/80/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116207257 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116207257.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: PAREX-G, spol. s r.o., so sídlom Lieskovská cesta 3332, 960 01 Zvolen, IČO: 31 638 830, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Zuzanou Kovalovou, advokátkou, so sídlom V. X, XXX XX F. F., proti žalovanému: Drevonab plus s.r.o., so sídlom Kamenná cesta 3821/3, 010 88 Žilina, IČO: 46 139 125, zastúpenému zástupcom JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o., so sídlom Smetanova 1655/7, 911 01 Trenčín, IČO: 51 123 592, v konaní o zaplatenie 2.881,51 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 726,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-411 zo dňa 28. augusta 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-426 zo dňa 27. septembra 2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-411 zo dňa 28. augusta 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-426 zo dňa 27. septembra 2018 v napadnutých výrokoch - (prvý výrok) o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.555,17 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.807,85 Eur od 30.11.2014 do 19.02.2015, zo sumy 1.653,80 Eur od 20.02.2015 do 05.03.2015, zo sumy 1.539,42 Eur od 06.03.2015 do 30.03.2015, zo sumy 1.412,87 Eur od 31.03.2015 do 20.02.2016, zo sumy 1.112,87 Eur od 21.02.2016 do 29.02.2016, zo sumy 912,87 Eur od 01.03.2016 do 08.03.2016, zo sumy 512,87 Eur od 09.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 47,52 Eur od 13.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 702,64 Eur od 18.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 917,92 Eur od 18.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 654,11 Eur od 17.05.2015 do 20.07.2015, zo sumy 154,11 Eur od 21.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 89,64 Eur od 17.05.2015 do zaplatenia, zo sumy 30,47 Eur od 23.05.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, - (tretí výrok), ktorým bola vzájomná žaloba žalovaného zamietnutá, - (štvrtý výrok) podľa ktorého žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 84,48%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, p o t v r d z u j e . Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-426 zo dňa 27. septembra 2018 (ďalej len ,,rozsudok“) okresný súd v poradí prvým výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.555,17 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.807,85 Eur od 30.11.2014 do 19.02.2015, zo sumy 1.653,80 Eur od 20.02.2015 do 05.03.2015, zo sumy 1.539,42 Eur od 06.03.2015 do 30.03.2015, zo sumy 1.412,87 Eur od 31.03.2015 do 20.02.2016, zo sumy 1.112,87 Eur od 21.02.2016 do 29.02.2016, zo sumy 912,87 Eur od 01.03.2016 do 08.03.2016, zo sumy 512,87 Eur od 09.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 47,52 Eur od 13.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 702,64 Eur od 18.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 917,92 Eur od 18.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 654,11 Eur od 17.05.2015 do 20.07.2015, zo sumy 154,11 Eur od 21.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 89,64 Eur od 17.05.2015 do zaplatenia, zo sumy 30,47 Eur od 23.05.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V poradí druhým výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Tretím výrokom rozhodol tak, že vzájomnú žalobu žalovaného zamieta. Štvrtým výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 84,48%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav, ktorý právne posúdil za aplikácie § 261 ods. 1, § 409 ods. 1 a 2, § 448 ods. 1 a 2, § 447, § 450 ods. 1, § 323 ods. 1 a 2, § 407 ods. 3, § 365 ods. 1 a 2, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 1 a § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., § 147 CSP. 3. Okresný súd uviedol, že predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 2.581,51 Eur pri zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby v zmysle písomného podania žalobcu zo dňa 08.04.2016 s príslušenstvom, skutkovo vymedzený ako nárok na zaplatenie ceny zmluvného plnenia pri realizovaných kúpnych zmluvách uzatvorených medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim ústnou formou, na základe ktorých mal žalobca dodať žalovanému tovar v zmysle predložených faktúr a dodacích listov. V zmysle skutkového vymedzenia uplatneného nároku žalovaná suma bola žalobcom fakturovaná spolu ôsmimi faktúrami označenými v čl. I. žaloby, predloženými ako listinné dôkazné prostriedky v jej prílohách (č.l. 3, 6, 7, 9, 12, 17, 19 a 20 spisu). 4. Okresný súd konštatoval, že skutkovému vymedzeniu uplatneného nároku v podanej žalobe (zaplatenie kúpnej ceny za tovar dodaný žalobcom žalovanému na základe ústne uzatvorených kúpnych zmlúv), na ktorom zotrval žalobca aj v priebehu konania, nezodpovedala faktúra č. 151000578 z 09.07.2015 splatná 08.08.2016 (č.l. 20 spisu) vystavená na sumu 26,34 Eur, ktorou bolo fakturované plnenie označené ako refakturácia dopravy, ktorého zmluvný základ nebol žalobcom v konaní preukázaný. Predmetná faktúra zároveň ako jediná z predložených faktúr nebola opatrená pečiatkou žalovaného spolu s nečitateľným podpisom. Z uvedeného okresný súd žalobu žalobcu zamietol v časti o zaplatenie sumy 26,34 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne z tejto sumy od 09.08.2015 do zaplatenia, ktorá suma bola fakturovaná označenou faktúrou č. 151000578. 5. Z vykonaného dokazovania ďalej okresnému súdu vyplynulo, že vo vzťahu k dvom faktúram vystaveným žalobcom za dodaný tovar č. 141000888 zo dňa 30.10.2014 a č. 151000286 zo dňa 16.04.2015 boli zo strany žalovaného realizované čiastočné úhrady tak, ako ich výška a dátum realizácie vyplynuli zo skutkových tvrdení žalobcu preukázaných listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými žalobcom, pričom skutková okolnosť realizácie žalobcom tvrdených čiastočných úhrad faktúry č. 141000888 a faktúry č. 151000286 nebola v konaní sporná. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že čiastočnými úhradami faktúr č. 141000888 a 151000286 žalovaný v plnom rozsahu uznal žalobcom uplatnený nárok, tak s uvedenou argumentáciou žalobcu sa okresný súd stotožnil len čiastočne. Podľa okresného súdu čiastočné plnenie záväzku žalovaného z faktúr č. 141000888 a 151000286 mohlo mať a malo účinky uznania zvyšku dlhu v zmysle ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka len k uvedeným dvom faktúram, na ktoré bolo žalovaným čiastočne plnené, nakoľko z listinných dôkazných prostriedkov predložených žalobcom a výsledkov vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že jednotlivými faktúrami, na základe ktorých bolo fakturované zmluvné plnenie uplatňované žalobcom v konaní celkom v sume 2.881,51 Eur, resp. po čiastočnom späťvzatí v sume 2.581,51 Eur, bolo realizované na základe samostatných objednávok žalovaného, teda vo vzťahu ku každej dodávke tovaru fakturovanej jednotlivými faktúrami označenými v žalobe išlo o samostatné záväzkovo-právne vzťahy (kúpnu zmluvu). Plnenie záväzku z jednej faktúry tak nemohlo mať za následok účinky uznania zvyšku dlhu aj vo vzťahu k iným faktúram vystaveným žalobcom žalovanému za dodaný tovar. 6. Vo vzťahu k dvom faktúram č. 141000888 a 151000286, s ktorými súvisela aj vzájomná žaloba žalovaného na vrátenie časti takto poskytnutých plnení (ktoré žalovaný nepovažoval za premlčané) titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, okresný súd uviedol, že z dikcie ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ako aj zo žalobcom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 07.05.2003 sp. zn. 29Odo 180/2003, ktorý vzhľadom na totožnosť právnej úpravy je aplikovateľný aj v prejednávanej veci, vyplýva, že s čiastočným plnením záväzku je spojený vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania zvyšku záväzku v čase uznania (§ 323 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka) za podmienky, že čiastočné plnenie bolo poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uvedenú podmienku považoval okresný súd za naplnenú, pokiaľ žalovaný čiastočne plnil, a to navyše vo vzťahu k faktúre č. 141000888 šiestimi plneniami v časovom rozpätí od februára 2015 do marca 2016, t.j. v časovom rozpätí jedného roka bez toho, aby namietal voči výške záväzku z týchto faktúr, resp. voči jeho existencii. Z konania žalovaného bolo možné usúdiť, že poskytnutím plnenia uznal aj zvyšok záväzku z faktúr č. 141000888 a 151000286 a tvrdenia o plnení v omyle účtovníčky, ktoré neboli žalovaným produkované ani v odpore proti platobnému rozkazu, ani v následnom vyjadrení zo dňa 25.09.2016, ale až na pojednávaní 16.01.2018 na otázku súdu, považoval okresný súd za účelové, najmä pokiaľ tvrdenia žalobcu o čiastočnom plnení záväzku z faktúr č. 141000888 a 151000286 boli žalobcom produkované už v podanej žalobe, resp. v čiastočnom späťvzatí žaloby z 08.04.2016. Žalovaný, resp. jeho právny zástupca sa až do pojednávania konaného dňa 16.01.2018 sám k čiastočným úhradám faktúr č. 141000888 a 151000286 vôbec nevyjadroval. K uvedenej skutočnosti sa vyjadril až na otázku súdu na pojednávaní dňa 16.01.2018 tvrdením, že došlo k omylu zo strany účtovníčky žalovaného, ktorá hradila faktúry bez toho, aby mala k dispozícii dodacie listy a potrebné doklady, čo v danom štádiu konania a vzhľadom na skutočnosť, že posledná čiastočná úhrada bola realizovaná takmer dva roky pred daným pojednávaním, okresný súd považoval za tvrdenie účelové. Vo vzťahu k dlhu žalovaného z faktúr č. 141000888 a 151000286 tak platí vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok žalovaného voči žalobcovi z uvedených faktúr vo výške neuhradenej sumy v čase realizovania čiastočných úhrad trval, pričom žalovaný v konaní nepreukázal opak, kedy vo vzťahu k neexistencii jeho dlhu, ktorého výška vyplýva z uvedených dvoch faktúr, neoznačil ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. V zmysle záverov Rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 07.05.2003 sp. zn. 29Odo 180/2003, na ktoré bolo v konaní poukazované žalobcom, tak nebolo postačujúce samotné popretie skutočnosti, o ktorej platí v zmysle zákona vyvrátiteľná právna domnienka, zo strany žalovaného. Navyše, vo vzťahu k nároku uplatnenému vzájomnou žalobou na vrátenie časti poskytnutého plnenia v sume 726,55 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 17.01.2018 do zaplatenia, jednak žalovaný nesprávne aplikoval dvojročnú premlčaciu dobu, kedy záväzkovo-právny vzťah medzi stranami bol vzťahom obchodno-právnym, nakoľko išlo o vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, v ktorom prípade aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe v zmysle Obchodného zákonníka a zároveň, v rámci skutkového vymedzenia nároku uplatneného vzájomnou žalobou žalovaný nesprávne označoval jednotlivé plnenia, vrátenia ktorých sa domáha, kedy uvádzal, že žiada vrátiť titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sumu 126,55 Eur uhradenú 20.02.2016, ktorá však bola uhradená dňa 30.03.2015, sumu 300 Eur uhradenú 29.02.2016, ktorá však bola uhradená 30.03.2015 a sumu 300 Eur uhradenú 07.03.2016, pričom opomína úhradu sumy 200 Eur dňa 29.02.2016. 7. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd považoval žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie ceny zmluvného plnenia vyúčtovaného faktúrami č. 141000888 a 151000286 za skutkovo a právne dôvodný na základe existencie vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania zvyšku záväzku v čase jeho uznania realizovanými čiastočnými úhradami, vo vzťahu ku ktorej nebol zo strany žalovaného v konaní preukázaný opak, a v nadväznosti na uvedené považoval okresný súd za nepreukázanú dôvodnosť súvisiacej vzájomnej žaloby žalovaného, ktorá bola z uvedeného dôvodu v celom rozsahu zamietnutá. 8. Pokiaľ išlo o ďalšiu časť uplatneného nároku vyúčtovaného faktúrami číslo 141000942, 141001057, 141001058, 151000287 a 151000309, vo vzťahu ku ktorým neboli žalovaným realizované čiastočné úhrady, žalobca skutkovo vymedzoval uplatnený nárok ako nárok na zaplatenie kúpnej ceny za tovar dodaný na základe ústne uzatvorených kúpnych zmlúv. Žalobca v konaní predložil sumár listinných dôkazných prostriedkov, súčasťou ktorých boli elektronické objednávky, následné interné doklady žalobcu, ktoré súviseli s výrobou objednaného tovaru, doklady súvisiace s dopravou tohto tovaru, faktúry vystavené na kúpnu cenu dodaného tovaru, na ktorých sa nachádza pečiatka žalovaného spolu s nečitateľným podpisom a taktiež žalobca predložil dodacie listy, ktoré sú rovnakým spôsobom opatrené pečiatkou žalovaného a nečitateľným podpisom. Sumár listinných dôkazných prostriedkov predložených v konaní žalobcom bol podľa názoru okresného súdu logický a dával ucelený obraz o priebehu záväzkovo-právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. 9. Okresný súd poukázal na to, že procesná obrana žalovaného v prejednávanej veci bola vedená z väčšej časti v teoreticko-právnej rovine ohľadne rozloženia dôkazného bremena v civilnom sporovom konaní a bola založená predovšetkým na tvrdeniach o tom, čo žalobca v konaní nepreukázal a na spochybňovaní všetkých predložených listinných dôkazných prostriedkov predložených v konaní žalobcom z hľadiska ich pravosti a autenticity, kedy vo vzťahu k všetkým listinným dôkazným prostriedkom žalovaný namietal, že tieto mohli byť jednoduchým spôsobom žalobcom vyprodukované. Okresný súd predovšetkým nepovažoval za pravdepodobné, že by žalobca v prejednávanej veci predložil sumár listinných dôkazných prostriedkov, ktoré by boli žalobcom nejakým spôsobom vyprodukované alebo umelo vyrobené za účelom vytvorenia sumáru dôkazov, na základe ktorých by žalobca uplatňoval nejaký fiktívny nárok voči žalovanému, pri zohľadnení aj tej skutočnosti, že vo vzťahu ku všetkým žalobou uplatneným faktúram, okrem faktúry č. 141000888, žalobca predložil kontrolné výkazy dane z pridanej hodnoty (č.l. 288 a nasledujúce spisu). 10. Okresný súd uviedol, že súčasťou žalobcom predložených listinných dôkazných prostriedkov boli objednávky realizované elektronickou formou. Žalovaný vo vzťahu k týmto objednávkam namietal, že v zmysle ich obsahu objednávateľom nebola spoločnosť žalovaného, ale spoločnosť Drevonab AZ, s.r.o. Okresný súd sa oboznámil s výpismi z obchodného registra tak žalovaného, ako aj spoločnosti Drevonab AZ s.r.o. (č.l. 403 až 405 spisu). Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Žilina, Oddiel: Sro, Vložka číslo: 49863/L mal zistené, že spoločnosť Drevonab AZ s.r.o., IČO: 36 770 229 existovala do 31.12.2014, kedy následne dňom 01.01.2015 bola dobrovoľne vymazaná z obchodného registra v dôsledku jej zlúčenia so spoločnosťou ASTA, a.s.. Do 21.05.2013 bol konateľom spoločnosti Drevonab AZ s.r.o. Dalibor Sihlovec. Všetky elektronické objednávky predložené v konaní žalobcom boli realizované z elektronickej adresy menovaného po 26.03.2015, t.j. v čase, kedy už nebol konateľom obchodnej spoločnosti Drevonab AZ s.r.o.. V objednávkach, ktoré sú prílohou predloženej elektronickej komunikácie (č.l. 217 a nasledujúce spisu), bol ako objednávateľ uvedený žalovaný, ktorého konateľom je menovaný Dalibor Sihlovec od 28.04.2011, pričom okresný súd nepovažoval v tejto súvislosti za relevantné, že odosielateľom objednávok z hľadiska označenia elektronickej adresy je osoba Dalibora Sihlovca, ktorá má pri svojom označení uvedenú spoločnosť Drevonab AZ s.r.o., ktorá však v čase realizácie predložených objednávok (po 26.03.2015) už neexistovala, nakoľko dňom 01.01.2015 bola z obchodného registra v dôsledku zániku zlúčením vymazaná. 11. Okresný súd ďalej konštatoval, že skutkové tvrdenia žalobcu, že medzi stranami prebiehala obchodná spolupráca od roku 2012 a od jej počiatku žalovaný objednával tovar vždy elektronicky prostredníctvom e-mailov, neboli zo strany žalovaného relevantne popreté. Za relevantné popretie týchto skutkových tvrdení žalobcu okresný súd nepovažoval poukaz žalovaného na obsah saldokonta vystavených faktúr, predloženého v konaní žalobcom (č.l. 211 spisu), obsahom ktorého sú faktúry vystavené od februára 2012, čo malo preukazovať práve vzájomnú spoluprácu medzi žalobcom a žalovaným, pričom okresný súd za účelový považoval poukaz žalovaného na to, že v obchodnom registri je zapísaných niekoľko obchodných spoločností, súčasťou obchodného mena ktorých je slovo DREVONAB, vo väzbe na skutočnosť, že subjekt odberateľa nie je v predloženom saldokonte vystavených faktúr presne identifikovaný, nakoľko v časti odberateľa je uvedený len neúplný názov „DREVONA...“ 12. Podľa okresného súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný realizoval čiastočnú úhradu faktúr č. 141000888 a 151000286, čo zároveň znamenalo, že tieto faktúry sa museli dostať do dispozičnej sféry žalovaného. Prevzatie všetkých faktúr, na základe ktorých žalobca uplatnil svoj nárok v prejednávanej veci, a to čiastočne uhradených faktúr č. 141000888, 151000286, ako aj faktúr č. 141000942, 141001057, 141001058, 151000287, 151000309 (okrem faktúry č. 151000578 vo vzťahu k plneniu ktorej bola žaloba zamietnutá) bolo potvrdené rovnakým spôsobom pečiatkou žalovaného spolu s nečitateľným podpisom, čo nasvedčovalo účelovosti procesnej obrany žalovaného, že na predmetných faktúrach sa nenachádza pravá pečiatka žalovaného a podpis osoby oprávnenej konať v jeho mene. Na všetkých faktúrach je pritom uvedené „tovar a faktúru prevzal“, čo znamená, že faktúry sú spôsobilé byť dokladom nielen o určitej účtovnej operácii, ale aj o prevzatí tovaru, ktorý je vo faktúrach identifikovaný, a to v spojení s rovnako potvrdenými dodacími listami. Nebolo pravdou, ako namietal žalovaný v priebehu konania, že výlučným dokladom o dodaní a prevzatí tovaru je podpísaný dodací list. Na preukázania dodania a prevzatia tovaru môžu slúžiť aj iné listinné dôkazné prostriedky, resp. dodanie a prevzatie tovaru môže byť potvrdené aj iným spôsobom. Uvedené je bežnou praxou v obchodných záväzkových vzťahoch založených na neformálnosti právnych úkonov, ktoré v bežnom obchodnom styku nezriedka bývajú uzatvárané ústnou formou prípadne aj konkludentným spôsobom, a to nie len konaním štatutárnych orgánov podnikateľov - právnických osôb. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca nepreukázal výslovnú, vopred uzatvorenú dohodu o kúpnej cene, ktorá bola obsahom fakturácie žalobcu, rovnako okresný súd považoval za potrebné uviesť, že k dohode o cene v obchodných záväzkových vzťahoch môže dôjsť aj konkludentne, a to prevzatím tovaru spolu s faktúrou, bez námietok voči výške fakturovanej kúpnej ceny, ktorá zároveň v obchodných záväzkových vzťahoch, môže byť uplatnená aj ako cena obvyklá v zmysle § 448 ods. 2 Obchodného zákonníka. Voči obvyklosti výšky fakturovanej ceny tovaru v zmysle sporných faktúr nebolo pritom v konaní namietané. 13. Okresný súd ďalej poukázal na to, že dôkazom, ktorý žalobca podporne navrhoval na preukázanie svojich tvrdení, bol návrh na vyžiadanie kontrolných výkazov pre DPH žalovaného za november a december 2014 a apríl až december 2015 za účelom preukázania, či žalovaný uplatnil odpočet DPH z predmetných faktúr. Žalovaný sa k tomuto dôkaznému návrhu žalobcu vyjadril v písomných podaniach a neskôr na pojednávaní s argumentáciou, že takýto dôkazný návrh je bez dôkazného významu o reálnom dodaní tovaru žalobcom žalovanému, ide o otázku verejného práva a samotné priznanie právnickej osoby, pokiaľ nie je verifikované kontrolou správcu dane, nie je vierohodným dôkazom. Žalovaný však výslovne nepoprel, že zo sporných faktúr, vrátane tých, na základe ktorých bolo žalovaným čiastočne plnené, odpočet DPH uplatnil. K tejto skutočnosti sa vyjadril len na otázku okresného súdu na pojednávaní konanom dňa 16.01.2018 nepresvedčivým vyjadrením jeho právneho zástupcu, ktorý len vyjadril názor, že podľa neho žalovaný odpočet DPH z predmetných faktúr neuplatnil, ktorú skutočnosť by však musel preskúmať. V ďalšom priebehu konania sa už k uvedenej skutočnosti žalovaný výslovne nevyjadril. Vo vzťahu k faktúram, ktorými žalobca fakturoval zmluvné plnenie, ktoré bolo predmetom konania v prejednávanej veci, žalovaný nenamietal, že by sa tieto faktúry nikdy nedostali do jeho dispozičnej sféry, že by mu nikdy neboli zo strany žalobcu predložené, resp. doručené a rovnako netvrdil, že by vo vzťahu ku ktorejkoľvek z týchto faktúr namietal voči oprávnenosti fakturácie jej vrátením žalobcovi, čo by bolo logicky očakávateľné v prípade, ak by faktúry boli vystavené bez reálneho poskytnutia zmluvného plnenia, ako tvrdil žalovaný v obsahu svojej procesnej obrany. 14. S poukazom na všetky vyššie zistené skutočnosti, po vyhodnotení vykonaných dôkazov podľa svojej úvahy, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, okresný súd vyhodnotil procesnú obranu žalovaného v tomto konaní ako účelovú a žalobe žalobcu v časti uplatneného nároku na zaplatenie neuhradeného zmluvného plnenia fakturovaného faktúrami č. 141000888, 141000942, 141001057, 141001058, 151000286, 151000287 a 151000309 spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti neuhradených faktúr pri zohľadnení realizovaných čiastočných úhrad, vyhovel. Nepovažoval za potrebné, aby ďalej na preukázanie tvrdení žalobcu ako nepriamy dôkaz vykonal dopyt na daňový úrad ohľadne predloženia kontrolných výkazov pre DPH žalovaného za november a december 2014 a apríl až december 2015, nakoľko zo strany žalovaného nebolo náležite popreté uplatnenie odpočtu DPH zo sporných faktúr. 15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods. 2 CSP. Pre potreby rozhodovania o nároku na náhradu trov konania vyčíslil celkovú hodnotu predmetu sporu ako súčet hodnoty predmetu konania v zmysle žaloby žalobcu zo 17.03.2016 3.939,57 Eur (petit č.l. 2 spisu vrátane uplatneného úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu) a vzájomnej žaloby žalovaného vrátane vyčísleného úroku z omeškania ku dňu rozhodnutia súdu 766,67 Eur, spolu 4.706,24 Eur. Následne okresný súd vyčíslil úspech na strane žalobcu vyčíslením ku dňu rozhodnutia súdu v časti predmetu konania, v ktorej bolo žalobe vyhovené 3.542,73 Eur a zamietnutej vzájomnej žaloby žalovaného 766,67 Eur, spolu 4.309,40 Eur. Neúspech žalobcu bol pre potreby rozhodovania o nároku na náhradu trov konania vyčíslený celkom v sume 333,62 Eur, ktorá suma zahŕňa časť žalobou uplatneného nároku, v ktorej bola žaloba zamietnutá 26,34 Eur + úrok z omeškania 9,05% ročne z tejto sumy od 09.08.2015 do dňa rozhodnutia súdu 28.08.2018 v sume 33,62 Eur ako aj sumu 300 Eur, v ktorej žaloba bola žalobcom čiastočne vzatá späť čiastočným späťvzatím z 08.04.2016, z príloh ktorého vyplýva (výpis z účtu na č.l. 36 spisu), že uvedená suma bola žalovaným uhradená dňa 08.03.2016, t.j. pred začatím konania v prejednávanej veci doručením návrhu na vydanie platobného rozkazu Okresnému súdu Žilina 18.03.2016, z ktorého dôvodu procesné zavinenie na zastavení konania v uvedenej časti nesie žalobca. Čistý úspech tak bol vyčíslený na strane žalobcu sumou 3.975,78 Eur (4.309,40 Eur - 333,62 Eur), ktorá vo vzťahu k hodnote predmetu konania v zmysle žaloby žalobcu a vzájomnej žaloby žalovaného (4.706,24 Eur) predstavuje 84,48%. V uvedenom rozsahu súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 16. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom zástupcu. Namietal, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, že akýkoľvek tovar fakturovaný žalovanému tomuto aj dodal. To, čo okresný súd považoval za dôkazy, dôkazmi nie je. Žalobca nepredložil originál žiadneho dokladu, čo žalovaný v konaní namietal a už len z tohto dôvodu nemohol uniesť dôkazné bremeno. Ide o kusy papiera, ktoré nie sú nijakým spôsobom autentifikované. Pečiatky žalovaného na nich sú bez akejkoľvek výpovednej hodnoty, keďže takúto pečiatku si môže dať zhotoviť ktokoľvek a nepochybne tomu bolo tak aj v tomto prípade. Mohlo ísť aj o počítačovú falzifikáciu, keďže originál žiadneho dokladu v konaní predložený nebol. Poukázal na to, že v každom prípade štatutárny orgán právnickej osoby koná tak, že k obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj podpis. Nepoužíva a nemá zákonnú povinnosť používať akúkoľvek pečiatku. Rovnako pečiatku nepoužíva a nemá povinnosť používať ani zamestnanec či osoba konajúca v mene podnikateľa. Za týchto okolností nebolo ničím preukázané, že odtlačok pečiatky na akúkoľvek zo žalobcom predložených listín dal práve žalovaný. Čo sa týka podpisu, vo všetkých veciach za právnickú osobu koná a podpisuje konateľ. Na žiadnom zo žalobcom predložených dokladov sa nejedná o podpis konateľa a ani samotný žalobca to netvrdil. Nejedná sa ani o podpis akéhokoľvek zamestnanca, splnomocnenca, poverenej osoby, či osoby konajúcej v prevádzke žalovaného. Žalobca ani neuviedol, kto konkrétne mal v tom - ktorom jednotlivom prípade prevziať tovar a podpísať doklad. Všetky podpisy sú fiktívne, sú to falza a opak preukázaný nebol. Okresný súd sa nekriticky priklonil k ničím nepodloženým tvrdeniam žalobcu. Ani ostatné listiny predložené žalobcom nepreukázali ním tvrdené skutočnosti, keď rozhodne nimi nie sú dodatočne vyprodukované a fiktívne doklady žalobcu. Bez hodnoty sú aj doklady tretej osoby o doprave v meste Žilina. Podľa žalovaného žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Samotné objednávky, aj keby bolo preukázané, že ich produkoval žalovaný, nepreukázali dodanie tovaru žalobcom žalovanému. V elektronických objednávkach sa vôbec nejedná o právne a skutkovo relevantné objednávky, ale o kusy produkovaného papiera. Pokiaľ žalovaný namietol pravosť podpisu konateľa žalobcu, či akejkoľvek osoby za žalovaného, tak žalovaný (pravdepodobne malo byť uvedené žalobca), nenavrhol vykonať písmoznalecké skúmanie a nepredložil ani originály dokladov, napriek tomu okresný súd jeho tvrdenia i listinné dôkazy akceptoval. Pokiaľ okresný súd uviedol, že je nepravdepodobné, že žalobca produkoval fiktívne dôkazy, tak opak je pravdou, pretože je v záujme žalobcu, aby produkoval akékoľvek výmysly, aby uspel v spore. Okresný súd mohol svoje závery opierať iba o fakty, ktoré sa bez dôvodných pochybností opierajú o dôkazy a tieto musí produkovať žalobca, k čomu nedošlo. Argumentácia v odsekoch 39. a 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku v podstate odôvodnením nie je, nakoľko sa neopiera o dôkazy, ale o domnienky a vyvodzuje závery z faktov, ktoré tu nie sú. Rozsudok je zmätočný a v podstate neodôvodnený. Žalobca ničím nepreukázal, že tieto faktúry (okrem dvoch, na ktoré žalovaný plnil) vôbec žalovanému doručil, či doručoval. Akékoľvek nečitateľné čarbanice na kópiách faktúr nemôžu byť dokladom o prevzatí tovaru žalovaným. Okresný súd sa uchýlil k domnienkam keď tvrdí, že pokiaľ žalobca doručil žalovanému dve faktúry, z ktorých žalovaný plnil, musel mu doručiť aj ostatných 7 faktúr, čo žalovaný namietol a opak žalobca nepreukázal. Žalovaný zároveň namietal aplikáciu českej judikatúry k slovenskému obchodnému právu, predovšetkým to, že tu niet takých okolností, z ktorých by bolo možné usudzovať, že plnením sčasti uznal dlžník aj zvyšok záväzku. Argumentácia okresného súdu, že žalovaný reagoval na tú - ktorú skutočnosť, uvedenú žalobcom až dodatočne, argumentáciou nie je. Žalovaný má právo kedykoľvek do okamihu vyhlásenia súdu o skončení dokazovania uplatňovať všetky prostriedky priznané mu zákonom, najmä prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Súd by musel skutkovo odôvodniť, prečo na takto dodatočne uplatnené námietky a argumenty neprihliadol, čo absentuje. Skutočnosť, kedy zaznel ten-ktorý argument či námietka, je úplne bezpredmetná. Okresný súd sa uchýlil k domnienkam a uvádza, že konanie žalovaného považuje za účelové, pričom opomína, že každé ľudské konanie je cieľové a účelové a že každý chce byť úspešný v spore. Nový procesný poriadok sa neschováva za rôzne prežité princípy, ale otvorene hovorí o útoku a o obrane, o dištancovaní sa súdu od akejkoľvek iniciatívy v dokazovaní a o spravodlivosti v tej podobe, v akej si ju kto vybojuje. Okresný súd z postupu žalovaného činí handicap, čím jasne dáva najavo, že nie je nezávislý. Pokiaľ súčasťou žalobcom predložených listinných dôkazov boli objednávky realizovane´ elektronickou formou, tak v zmysle ich obsahu objednávateľom nebola spoločnosť žalovaného, ale spoločnosť Drevonab AZ s.r.o.. V objednávkach, ktoré sú prílohou elektronickej komunikácie, je ako objednávateľ uvedený žalovaný, ktorého konateľom je menovaný Dalibor Sihlovec od 28.04.2011, pričom okresný súd nepovažoval za relevantné, že odosielateľom objednávok je osoba Dalibora Sihlovca, ktorá má vo svojom označení uvedenú spoločnosť Drevonab AZ s.r.o., ktorá v čase realizácie objednávok neexistovala. Okresný súd bez opory vo vykonaných dôkazoch a aplikácie prípadných dôkazov, v zásadách logického myslenia, nepovažoval nič z toho, čo tvrdí žalovaný, za relevantné. Žalovaný zdôraznil, že objednávky, aj keby bolo preukázané, že ich produkoval žalovaný, nepreukázali dodanie tovaru žalobcom žalovanému. Pokiaľ žalobca v konaní poukazoval na to, že so žalovaným obchodne spolupracoval od roku 2012, práve na báze realizovaných elektronických objednávok žalovaným a od počiatku obchodného vzťahu žalovaný objednával od žalobcu tovar vždy elektronicky, pričom okresný súd konštatoval, že tieto tvrdenia neboli zo strany žalovaného relevantne popreté, tak podľa žalovaného nie je dôležité, či spolupracoval so žalobcom od roku 2012 alebo roku 2015. Predmetom konania je sedem, či osem obchodných prípadov medzi stranami a nie ich spolupráca za ich posledných 6 rokov. Nejde tu o vyvodzovanie nijakých dôsledkov z nejakej obchodnej praxe, ktorú medzi sebou zaviedli. Ak okresný súd neargumentoval nejakou praxou, ktorá bola medzi stranami zavedená, je úplne redundantné zaoberať sa okolnosťami, odkedy sa strany zaoberali vzájomným obchodom a vyvodzovať z toho nejaké závery. Žalovaný poukázal na to, že každá právnická osoba má vlastnú právnu subjektivitu, i keby v každej z viacerých pôsobil ten istý štatutárny orgán a ten istý spoločník. Opierať sa teda iba o nejaký slovný základ v obchodnom mene spoločnosti, ako to činil okresný súd, je bezpredmetné. K záveru okresného súdu, že k faktúram, ktorými žalobca fakturoval zmluvné plnenie, ktoré bolo predmetom konania v prejednávanej veci, žalovaný nenamietal, že by sa tieto faktúry nikdy nedostali do jeho dispozičnej sféry, že by mu nikdy neboli zo strany žalobcu predložené, resp. doručené a rovnako netvrdil, že by vo vzťahu ku ktorejkoľvek z faktúr namietal voči oprávnenosti fakturácie jej vrátením žalobcovi, čo by bolo logicky očakávateľné v prípade, ak by faktúry boli vystavené bez reálneho poskytnutia zmluvného plnenia, žalovaný poukázal na to, že niet žiadneho dôkazu, avšak súd má jasno, že sa všetky faktúry museli dostať do jeho dispozície. Žalovaný tvrdí, že nemuseli a nedostali, keď dôkaz o opaku nebol produkovaný. Akákoľvek poznámka na faktúre “tovar a faktúru prevzal” neznamená a nemôže znamenať prevzatie tovaru žalovaným. Jednak nejde o podpis žalovaného, o nejakom razítku sa nemieni zmieňovať, jednak nejde o originál faktúry a neexistuje dôkaz o doručení faktúry žalovanému. V danom prípade mal za to, že ide o ukážkový príklad svojvôle štátneho orgánu. Žalovaný poukázal na to, že žiaden právny predpis neukladá podnikateľovi, aby vracal komukoľvek nedôvodne zaslané faktúry. Nakoniec nebolo čo vracať, keďže žiadna z faktúr žalovanému nikdy doručená a doručovaná nebola, čo namietol opakovane a opakovane to namieta i v odvolaní. Pokiaľ žalovaný poprel pravosť podpisu žalovaného na faktúrach, logicky poprel i doručenie faktúr k rukám žalovaného, či okolnosť, že sa faktúry dostali do dispozičnej sféry žalovaného. Iný výklad tu nemá miesto. Navrhol odvolaním napadnuté rozhodnutie zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať v plnom rozsahu náhradu trov konania. 17. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 06.11.2018 bol žalovaný vyzvaný, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy jednoznačne upresnil, v akom rozsahu napáda odvolaním rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-411 zo dňa 28.08.2018 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27.09.2018, t.j. ktorý výrok (výroky) predmetného rozhodnutia napáda. 18. Na výzvu okresného súdu žalovaný prostredníctvom zástupcu v podaní na č.l. 451 spisu upresnil, že napáda výrok č. I., III. a IV. rozsudku okresného súdu, v ktorej časti navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. 19. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne. Žalobca s poukazom na ust. § 362 ods. 1 veta prvá CSP uviedol, že z odvolania, ako ani z upresnenia odvolania nie je zrejmé, kedy žalovaný predmetné odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu podal, a teda či dodržal zákonom stanovenú lehotu na podanie odvolania. Žiadal preveriť, či žalovaný podal odvolanie včas. Zároveň bol názoru, že odvolanie žalovaného neobsahuje žiaden odvolací dôvod a ani z obsahu podania nie je možné vyvodiť, z akých konkrétnych zákonných dôvodov podal žalovaný odvolanie. Žalovaný ani len neuviedol, v ktorých výrokoch považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne, čo druhotným podaním doplnil, avšak nedoplnil samotný odvolací dôvod. Mal za to, že žalobcovi uplynula lehota, v ktorej môže meniť a dopĺňať odvolacie dôvody, a preto podľa jeho názoru sú splnené podmienky pre odmietnutie odvolania. 20. Žalobca ďalej poukázal na to, že z obsahu podaného odvolania vyplýva, že toto bolo podané prostredníctvom spoločnosti JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o., pričom žalovaný v tomto konaní splnomocnil na svoje zastupovanie fyzickú osobu JUDr. Juraja Klimča, advokáta, so sídlom M. R. U. X, XXX XX M. M. (správne malo byť uvedené M. M.) a nie spoločnosť JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o.. Uvedené vyplýva z udelenej plnej moci nachádzajúcej sa v spise i z vyjadrení žalovaného. Obchodná spoločnosť JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o. bola založená dňa 01.12.2018. S poukazom na skutočnosť, že odvolanie žalovaného podala spoločnosť JUDr. Juraj Klimčo a spol. s r.o. a splnomocnenie bolo udelené na zastupovanie fyzickej osobe JUDr. Jurajovi Klimčovi, žalobca mal za to, že nebolo podané oprávnenou osobou. 21. Pokiaľ išlo o samotný obsah odvolania, žalobca sa nestotožnil s tvrdeniami uvádzanými žalovaným, tieto považoval za nedôvodné, účelové, s cieľom sa vyhnúť povinnosti uhradiť žalobcovi okresným súdom priznanú pohľadávku. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie je vecne správne a dostatočne odôvodnené, s poukazom na vykonané dokazovanie, pričom okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal tak so skutkovou, ako aj právnou stránkou veci. Žalovaný neuviedol absolútne žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevyporiadal. Argumentácia, ktorú žalovaný v odvolaní použil, sa v plnom rozsahu zhoduje s jeho námietkami a argumentáciou vyslovenou v priebehu konania, ku ktorej sa žalobca na pojednávaniach a písomných vyjadreniach podrobne vyjadril, na ktorých tvrdeniach zotrváva. Pokiaľ žalovaný vo svojom expresívnom vyjadrení využíva spojenia ako kusy papiera, výmysly, považoval žalobca za potrebné uviesť, že predložil množstvo hodnoverných listinných dôkazov, ktorými jednoznačným spôsobom preukázal opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Na strane druhej obrana žalovaného tak, ako správne konštatoval okresný súd, bola vedená v teoreticko-právnej rovine ohľadne rozloženia dôkazného bremena. Podotkol, že nie je povinný predkladať žiadne originálne doklady, keď CSP neukladá povinnosť predkladať listinné dôkazy v originálnom vyjadrení, k čomu sa obdobne vyjadril aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo 16/2013. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu vecne správne, z obsahu podaného odvolania v ňom nevyplývajú žiadne nové tvrdenia, či skutočnosti, z ktorého dôvodu navrhol odvolanie odmietnuť, alternatívne rozsudok potvrdiť, s priznaním náhrady trov odvolacieho konania. 22. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 28.1.2019 bolo vyjadrenie k odvolaniu doručené žalovanému prostredníctvom zástupcu JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o. s možnosťou vyjadriť sa k nemu v lehote 10 dní, ktorú možnosť žalobca nevyužil. 23. Okresný súd v Žiline predkladacou správou č.k. 38Cb/79/2016-483 zo dňa 20.2.2019 predložil vec na rozhodnutie o opravnom prostriedku, ktorý podal žalovaný proti rozsudku okresného súdu č.k. 38Cb/79/2016-411 zo dňa 28.08.2018. 24. Krajský súd v Žiline podaním zo dňa 05.03.2019 vrátil odvolaciu právnu vec bez rozhodnutia okresnému súdu na odstránenie zistenej disproporcie, a to existencie plnej moci na č.l. 47 udelenej žalovaným JUDr. Jurajovi Klimčovi, advokátovi ako fyzickej osobe a odvolania žalovaného doručeného elektronicky okresnému súdu podaného právnickou osobu JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o.. Na výzvu okresného súdu v podaní zo dňa 20.03.2019, aby žalovaný predložil splnomocnenie pre odvolacie konanie (pre podanie odvolania), nakoľko predložená plná moc je udelená fyzickej osobe, avšak odvolanie bolo podané právnickou osobou, žalovaný osobne podal Okresnému súdu Žilina dňa 08.04.2019 plnomocenstvo, podľa ktorého udelil plnú moc advokátskej kancelárii JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o., so sídlom pôvodne 913 25 Bobot 176, IČO: 51 123 592 na zastupovanie v predmetnej sporovej veci a všetky úkony spojené s týmto konaním. 25. Následne bol spisový materiál opätovne predložený Okresným súdom Žilina Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o podanom odvolaní. 26. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalovaného podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.555,17 Eur spolu s príslušenstvom (prvý výrok), vo výroku, ktorým bola vzájomná žaloba žalovaného zamietnutá (tretí výrok) a vo výroku o trovách prvoinštančného konania (štvrtý výrok) potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 27. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/80/2019-495 zo dňa 03.10.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 22.10.2019 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 28. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že v čase svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť podľa ust. § 474 CSP dňom 01. júla 2016, keď aj z prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 29. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. 30. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní (č.l. 431 - 437 spisu) v spojení s doplneným podaním žalovaného (č.l. 449 - 451 spisu) na výzvu okresného súdu. 31. Krajský súd v prvom rade vyhodnocoval, či odvolanie žalovaného bolo podané včas, oprávnenou osobu a jeho obsahové náležitosti, a to vzhľadom na námietky žalobcu obsiahnuté v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 21.01.2019 (č.l. 469 - 472 spisu). 32. Podľa ust. § 362 ods. 1 veta prvá CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. 33. Prejednaním veci krajský súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením č.k. 38Cb/79/2016-426 podľa doručeniek na č.l. 427 rub spisu bol právnemu zástupcovi žalovaného doručený dňa 04.10.2018. Zákonom stanovená lehota 15 dní na podanie odvolania začala plynúť 05.10.2018 a jej posledný deň pripadol na 19.10.2018. Z pripojeného potvrdenia o odoslaní podania na č.l. 439 spisu bolo zistené, že k jeho odoslaniu došlo podľa údaju „Dátum a čas prijatia“ dňa 19.10.2018 o 23:30 hod., t.j. v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na podanie odvolania, ktorá tým bola zachovaná. Z titulu podania odvolania v zákonom stanovenej lehote 15 dní tak bola splnená podmienka jeho včasnosti ako základná procesná podmienka k vecnému prejednaniu podaného odvolania žalovaným. Pokiaľ žalobca v podanom vyjadrení poukazoval na doplnenie odvolania po zákonom stanovenej lehote, tak v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že predmetné podanie žalovaného bolo uskutočnené na výzvu okresného súdu, ktorý podaním zo dňa 06.11.2018 vyzval žalobcu na odstránenie vád podaného odvolania, a to jednoznačné upresnenie, v akom rozsahu napáda odvolaním rozsudok Okresného súdu Žilina. Z uvedeného, pokiaľ žalovaný odoslal doplnenie odvolania podľa údaju v „Potvrdenie o odoslaní podania“ dňa 24.11.2018, reagoval tak na výzvu okresného súdu. 34. Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného bolo podpísané a odoslané JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o., čo vyplývalo z údaju odosielateľa - ico://sk/51123592. 35. Vo vzťahu k oprávnenosti zástupcu žalovaného JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o., so sídlom 913 25 Bobot 176, IČO: 51 123 592 podať odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-411 zo dňa 28. augusta 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/79/2016-426 zo dňa 27. septembra 2018 v napadnutých výrokoch, krajský súd z obsahu spisového materiálu zistil, že žalovaný udelil Plnú moc dňa 10.06.2016 na č.l. 47 spisu JUDr. Jurajovi Klimčovi, advokátovi, so sídlom v M. M., U. X, s ktorým splnomocneným právnym zástupcom žalovaného okresný súd konal, doručoval písomnosti a takto splnomocnený právny zástupca aj uskutočňoval písomné podania, prijímal písomnosti a bol i uvedený v záhlavovej časti napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina. Ďalej bolo zistené, že odvolanie žalovaného, doručené elektronicky okresnému súdu, bolo podané právnickou osobou IČO: 51 123 592 JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o., ktorý následne i doplnil svoje podané odvolanie. Krajský súd vzhľadom na existenciu plnej moci na č.l. 47 spisu udelenú advokátovi ako fyzickej osobe, doručovanie rozsudku zástupcovi žalovaného - advokátovi - fyzickej osobe, podanie odvolania právnickou osobou, podaním zo dňa 05.03.2019 vrátil odvolaciu právnu vec bez rozhodnutia okresnému súdu na odstránenie nedostatku, t.j., aby okresný súd vyzval odvolateľa, aby ním zvoleným procesným postupom odstránil disproporciu, ktorá nastala, a to, že v spise bola predložená plná moc advokátovi - fyzická osoba, pričom odvolanie bolo podané JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o.. Na výzvu okresného súdu žalovaný doložil plnú moc nachádzajúcu sa na č.l. 490 spisu, ktorou splnomocnil JUDr. Juraj Klimčo, s.r.o. (správne malo byť uvedené JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o.), 931 25 Bobot 176, IČO: 51 123 592 na zastupovanie vo veci žaloby žalobcu PAREX-G, spol. s r.o., vedenej na Okresnom súde Žilina pod č. 38Cb/79/2016 a na všetky úkony spojené s týmto konaním. Z vyššie popísaného stavu, za aplikácie ust. § 92 ods. 1, 2 CSP bolo potrebné odvolacím súdom konštatovať, že JUDr. Juraj Klimčo a spol. s.r.o., so sídlom 913 25 Bobot 176, IČO: 51 123 592 bol osobou oprávnenou na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch, a to práve z dôvodu, že má postavenie zástupcu žalovaného. 36. Čo sa týka obsahových náležitostí odvolania, tak krajský súd uvádza, že z jeho obsahu v spojení s doplnením na výzvu okresného súdu nepochybne vyplývalo, že žalovaný napadol odvolaním rozsudok okresného súdu v prvom výroku, podľa ktorého je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.555,17 Eur s príslušenstvom, ďalej tretí výrok, ktorým vzájomná žaloba žalovaného bola zamietnutá a štvrtý výrok o náhrade trov prvoinštančného konania. Z obsahu podaného odvolania tak bolo zrejmé, ktorý rozsudok okresného súdu napáda, čo žalovaný žiada, s uvedením odvolacích námietok, i keď bez odkazu na citáciu platných ustanovení CSP, a to ust. § 365 CSP. Krajský súd posudzoval podanie žalovaného podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) a je názoru, že toto malo náležitosti podľa ust. § 363 CSP, a preto nemohlo byť odmietnuté postupom podľa ust. § 386 písm. d) CSP. 37. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 38. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 39. Podľa ust.§ 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 40. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými, ako i právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu, viažucimi sa k napadnutému výroku a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti, tak skutkového, ako aj právneho charakteru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/05, podľa ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“ a na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“. 41. Len na doplnenie a k odvolacím dôvodom žalovaného sa uvádza nasledovné. 42. Podstatou odvolania žalovaného bola námietka nesprávnych skutkových zistení okresného súdu podľa výsledkov vykonaného dokazovania a v dôsledku toho aj záver nesprávneho právneho posúdenia veci, s tvrdením žalovaného, že argumentácia okresného súdu sa neopiera o dôkazy, ale o domnienky a okresný súd závery vyvodzuje z faktov, ktoré tu nie sú. Podľa jeho názoru ide o argumentáciu, ktorá v podstate nie je odôvodnením. Napadnutý rozsudok nevychádza o logicky opretý a preukázaný skutkový platný právny stav, je zmätočný a v podstate neodôvodnený. Podľa žalovaného okresný súd bez opory vo vykonaných dôkazoch a aplikácie prípadných dôkazov v zásadách logického myslenia to, čo tvrdil žalovaný, nepovažoval za relevantné, ale za účelové, a to, čo žalobca tvrdil, považoval za relevantné. Podľa žalovaného okresný súd akceptoval dôkazy označené žalobcom, ktoré nedostatočne vyhodnotil, pričom nezhodnotil relevantnú obranu žalovaného. 43. K námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného primárne odvolací súd uvádza, že tento vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe súdu prvej inštancie, resp. o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu. V danom prípade okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a podrobne opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré okresný súd prijal, dostatočným spôsobom vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd mal za to, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním žalovaného napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 CSP). 44. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalovaného, keď sa krajský súd oboznámil so spôsobom vykonávaného dokazovania, sa uvádza, že ani v tomto smere nebola daná relevantnosť odvolacej námietky žalovaného. Pokiaľ žalovaný namietal, že v odôvodnení rozsudku nie sú dostatočne zhodnotené všetky dôkazy, pričom tieto dôkazy sú zhodnotené v prospech žalobcu a na skutočnosti tvrdené žalovaným zo strany okresného súdu nebolo prihliadané, tak krajský súd poukazuje na to, že v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol dôkazy, z ktorých vyvodil skutkový záver, identifikoval zistený skutkový stav a následne prijatý právny záver riadnym spôsobom vyjadril. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je zvýrazniť tie dôkazy, ktoré mali pre vec podstatný, rozhodujúci význam, čo aj okresný súd uskutočnil. Ani pri hodnotení výsledkov dokazovania, ktoré uskutočnil okresný súd, nedošlo k nerovnakému prístupu tak, ako to tvrdil žalovaný v odvolaní, teda, že okresný súd jednostranne uveril argumentom a dôkazom žalobcu, pretože všetky dôkazy vykonané pred okresným súdom tento súd hodnotil za aplikácie ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo počas konania pred okresným súdom vyšlo najavo. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“. Právo na súdnu ochranu nie je spojené s právom na úspech v konaní a ani s tým, aby všeobecné súdy rozhodli v zmysle právneho názoru účastníka súdneho konania (I. ÚS 50/04). 45. V konaní pred súdom prvej inštancie, ako i v odvolacom konaní žalovaný primárne argumentoval nezaplatenie ceny tovaru vyúčtovaného žalobcom faktúrami č. 141000888, č. 141000942, č. 141001057, 141001058, č. 141000286, č. 141000287, č. 141000307, ktorých vyúčtovaná cena bola priznaná napadnutým rozsudkom okresného súdu celkom v sume 2.555,17 Eur (po vzatí do úvahy čiastočného späťvzatia žaloby) s tým, že žalobca nepreukázal, že akýkoľvek tovar fakturovaný žalovanému predmetnými faktúrami dodal, keďže podľa jeho názoru žalobca nepredložil originály týchto listín, na faktúrach sa nenachádzal podpis konateľa žalovaného ani oprávnenej osoby a pečiatky žalovaného sú bez výpovednej hodnoty. 46. Pokiaľ žalovaný v odvolacom konaní zotrval na námietke, podľa ktorej poprel nárok žalobcu v celom rozsahu, neuznal žalobcom vystavené faktúry ani čo do výšky, ani čo do rozsahu, tak podľa výsledkov vykonaného dokazovania pred okresným súdom, z ktorého vychádzal aj krajský súd podľa ust. § 383 CSP, táto námietka nebola jednoznačným spôsobom zdôvodnená. Žalovaný neposkytol relevantné tvrdenia, neoznačil dôkazy, a tým nepreukázal, v čom vidí nedôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, resp. v čom popiera nárok žalobcu v celom rozsahu. Okresným súdom bolo správne zhodnotené založenie a existencia záväzkového vzťahu strán sporu, čo preukázala predložená e- mailová komunikácia a k nej pripojené nákresy, prípadne text doobjednávok s označením požadovaných údajov zo strany žalovaného. Krajský súd dodáva, že nie je vylúčené, aby ku vzniku kúpnej zmluvy došlo aj faktickým plnením, ktoré na základe návrhu, prípadne objednávky odberateľ u dodávateľa objedná a tento požadovaný tovar objednávateľovi dodá. Uzatvorenie zmluvy v ústnej forme môže byť ovplyvnené aj predchádzajúcou praxou zmluvných strán. E-mailom oznamované objednávky je možné považovať za obvyklý návrh na uzavretie zmluvy podľa všeobecnej právnej úpravy, pretože pokiaľ nie je predpísaná písomná forma zmluvy, nie je takýto spôsob prejavu vôle zákonom vylúčený na základe objednávok žalovaného. Bolo preukázané, že žalobca žalovanému požadované plnenie dodal, ktoré žalovaný prevzal, čo preukázali faktúry, ktoré slúžili aj ako dodací list, pričom každá z faktúr č. 141000888, 141000942, 141001057, 141001058, 151000286, 151000287 a 151000309 bola opatrená pečiatkou žalovaného a nečitateľným podpisom. Skutočnosť poskytnutia plnenia žalobcom žalovanému, a tým vznik nároku na zaplatenie ceny plnenia vyúčtovaného faktúrami č. 141000888 zo dňa 30.10.2014 a č. 151000286 preukázalo i samotné správanie sa žalovaného, ktorý vykonal čiastočné úhrady, z ktorého správania sa bolo možné vo vzťahu k týmto faktúram aplikovať i dôsledky vyplývajúce z ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, na čo správne poukázal i okresný súd. Vo vzťahu k týmto faktúram tak bolo možné vyhodnotiť čiastočné plnenie žalovaného ako uznanie zvyšku záväzku, ktorý je na strane žalovaného a o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom, ktorý vyplýval z predmetných faktúr. Čo sa týka faktúr č. 141000942, 141001057, 141001058, 151000287 a 151000309 v zhode s okresným súdom bolo potrebné konštatovať, že i tieto tak, ako faktúry č. 141000888 a č. 151000286, ktoré žalovaný čiastočne uhradil, boli opatrené pečiatkou a nečitateľným podpisom žalovaného. Žalobcom vystavené faktúry obsahovali špecifikáciu plnenia uvedením čísla tovaru, názvu, množstva, jednotkovej ceny, ceny bez DPH, ceny s DPH a zahŕňali v sebe i dodací list, čo vyplývalo z textu ,,Tovar a faktúru prevzal“, nad ktorým sa nachádza pečiatka žalovaného a nečitateľný podpis. Tieto listinné dôkazy v spojení s ostatnými dôkazmi, a to doloženými e-mailovými objednávkami žalovaného, vyjadrením samotného žalobcu, ktorý priamo popísal prax, ktorá bola medzi sporovými stranami zavedená, čiastočné plnenie žalovaného dali dostatočný základ pre zhodnotenie dôvodnosti tohto žalobou uplatneného nároku v priznanej časti. Predsa, pokiaľ z predložených faktúr vyplýva údaj „tovar a faktúru prevzal“, nad ktorým sa nachádza pečiatka osoby preberateľa, znamená to, že nejde len o doklad preukazujúci určitú účtovnú operáciu, ale i o doklad svedčiaci o prevzatí tovaru špecifikovaného v predmetnej faktúre, teda o doklad preukazujúci prevzatie dodaného tovaru, čo bolo potvrdené na predmetnej faktúre nielen pečiatkou, ale i nečitateľným podpisom. Ak z tejto listiny, v nej nachádzajúce sa údaje v súhrne s inými dôkazmi neboli zo strany žalovaného jednoznačným spôsobom vyvrátené, bolo nevyhnutné z nich vychádzať, a to, že žalobca je zmluvnou stranou dodávateľa, žalovaný je zmluvnou stranou odberateľa, že tovar identifikovaný v predmetných faktúrach bol žalobcom odovzdaný a žalovaným prevzatý. Pokiaľ žalovaný spochybnil pravosť podpisu a pečiatky na predmetných faktúrach, tak je potrebné vnímať i postoj samotného žalovaného, ktorý dve z týchto faktúr čiastočne plnil, ktoré plnenie malo za dôsledok v rovine aplikácie ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda zrejmým spôsobom potom nevyvrátil tvrdenie žalovaného, že vo vzťahu k ostatným faktúram sa nepostupovalo rovnako. Z uvedeného neuveril tvrdeniu žalovaného ani odvolací súd o falšovaní, vyrábaní pečiatky a podpisu, keď tomuto odporovalo práve jeho správanie sa. Zároveň sa dodáva, že nebola dôvodná ani obrana žalovaného, že žalobca nepreukázal doručenie faktúr, resp. že by sa tieto nedostali do dispozičnej sféry žalovaného. Podľa záveru aj krajského súdu došlo k doručeniu faktúr žalovanému, čo vyplýva aj zo samotného správania sa žalovaného, ktorý na dve faktúry čiastočne plnil, a a nevidel dôvod pre iný postup žalobcu v prípade ďalších faktúr. Je aj na základe elementárnej logiky dané, že pokiaľ by žalovaný tovar a vystavené faktúry od žalobcu neobdržal, tak by ich čiastočne neplnil. Žalovaný tak nepreukázal svoju obranu, naopak svojim správaním, a to čiastočnými úhradami, pečiatkou a podpisom na faktúrach potvrdil, že faktúry zo strany žalobcu sa dostali do jeho dispozičnej sféry. Rovnako žalovaný relevantne nepoprel existujúci obchodný vzťah uzatvorený so žalobcom, čím nastali účinky v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP. 47. Krajský súd súhlasí so záverom okresného súdu, že bola preukázaná hodnovernosť žalobcom vystavených faktúr predložených vo fotokópii, keď tieto dôkazy, v spojení aj s ostatnými dôkazmi, a to výpoveďou samotného žalobcu, e-mailovou komunikáciou sa stali relevantným dôkazom. Pokiaľ z uvedeného nepovažoval okresný súd za potrebné doplniť dokazovanie v tomto smere originálom vystavených faktúr, tak aj na základe tohto postupu, ktorý bol vyjadrený v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu, nebolo možné vyvodiť nedostatočne zistený skutkový stav. Pokiaľ okresný súd v súhrne vykonaných dôkazov mal za to, že žalobca preukázal založenie zmluvného vzťahu, poskytnutie zmluvného plnenia žalobcom, tak v tomto závere je obsiahnuté aj to, prečo nebol vykonaný dôkaz originálom týchto listín. Okresný súd pri závere o hodnovernosti listinných dôkazov doložených vo fotokópii, rešpektoval ustálenú judikatúru všeobecných súdov v tom, že pokiaľ sporová strana uplatňuje nároky zo súkromnej listiny, ktorej hodnovernosť je spochybnená, tak je to táto sporová strana, ktorá tieto nároky uplatňuje, povinná preukázať hodnovernosť tejto listiny, k čomu zo strany žalobcu došlo, a to vo väzbe na ďalšie ním doložené listinné dôkazy. Na druhej strane, pri takomto dôkaznom stave bol to žalovaný, ktorý bol povinný v rámci nielen povinnosti tvrdenia, ale i dôkaznej povinnosti vyvrátiť pravosť predložených listín, k čomu z jeho strany nedošlo. V súhrne s ďalšími listinnými dôkazmi, vyjadrením samotného žalobcu, tak žalobca preukázal hodnovernosť doložených faktúr s údajmi v nich sa nachádzajúcimi. Práve hodnotenie listinných dôkazných prostriedkov predložených v konaní žalobcom, a to jednotlivo, ako i vo vzájomnej súvislosti dalo logický a ucelený obraz o priebehu záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. 48. Krajský súd len zvýrazňuje, že žalobca vo vzťahu k svojim tvrdeniam predložil dôkazy a naopak, bol to žalovaný, ktorý žalobcom predložené dôkazy spochybňoval len svojim tvrdením, bez relevantného základu a na tieto svoje tvrdenia neoznačil a nepredložil žiadne dôkazy, teda pokiaľ žalovaný spochybňoval uplatnený nárok žalobcu, bolo na ňom, aby nielen tvrdil, ale i svoje tvrdenia relevantným spôsobom preukázal a tvrdenia žalobcu vyvrátil, k čomu zo strany žalovaného nedošlo. 49. Vo vzťahu k napadnutému výroku III., ktorým vzájomný návrh žalovaného bol zamietnutý, odvolací súd uvádza, že k tomuto výroku žalovaný žiadny relevantný odvolací dôvod neuviedol, avšak považuje za potrebné zvýrazniť, že pokiaľ predmetom vzájomného návrhu žalovaného bol uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak to bol práve žalovaný, ktorý vzniesol takýto žalobný nárok, obrátil sa s ním na súd a bol povinný preukázať splnenie všetkých hmotno-právnych podmienok pre vydanie tohto bezdôvodného obohatenia, k čomu zo strany žalovaného nedošlo. Okresný súd vecne správne uzavrel, že v súhrne vykonaných dôkazných prostriedkov nebolo preukázané, že na strane žalobcu došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, a tým dôvodnosť žalovaným uplatneného nároku. 50. Ak žalovaný v odvolaní spochybnil nesprávne skutkové zistenia okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. 51. K námietke, že postup rozhodnutia súdu prvej inštancie je nejasný, nepresvedčivý, tak odvolací súd uvádza, že okresný súd napadnutým rozsudkom v jeho odôvodnení reagoval na relevantné okolnosti súvisiace s predmetom súdnej ochrany a jeho postup a rozhodnutie nemožno hodnotiť ako formalistické. Bolo zachované právo tak žalobcu, ako aj žalovaného na spravodlivý proces, pretože boli uvedené dostatočné dôvody, na ktorých je napadnuté rozhodnutie okresného súdu založené. 52. Krajský súd konštatuje, že nedošlo k nesprávnym skutkovým záverom okresným súdom a ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, preto nebol dôvod, aby vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok v napadnutých výrokoch okresného súdu zmenený a žaloba zamietnutá. Ak žalovaný nepreukázal svoju obranu a ani dôvodnosť vzájomnej žaloby (vo vzťahu ku ktorej v podanom odvolaní ani relevantné odvolacie dôvody neuviedol) tak potom bolo nevyhnutné v rámci odvolacieho konania rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pretože priznaný nárok žalobcu na zaplatenie ceny zmluvného plnenia mal preukázaný skutkový, ako aj právny základ. Ak okresný súd tomuto nároku žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie 2.555,17 Eur spolu aj s úrokom z omeškania, a vzájomnú žalobu žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol pre nedôvodnosť, tak jeho rozhodnutie bolo potvrdené podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Výrok o nároku na náhradu trov prvoinštačného konania nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý, avšak ako výrok závislý od výroku v merite veci bol preto pri potvrdení rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie. 53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 369 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Podľa výsledku odvolacieho konania úspešnou stranou sporu bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie tak, ako to vyplýva z ust. § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.