Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 29Sa/7/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200029 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:1020200029.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobkyne: K. V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X/XX, XX-XXX E. W., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 47 237 198, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 54062-3/2019-BA zo dňa 05.12.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobkyni, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Prvostupňovým rozhodnutím číslo: 39945-2/2019-CA zo dňa 17.04.2019 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení prvostupňový správny orgán poukázal najmä na čl. 16 ods. 1, 2, 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len vykonávacie nariadenie) dôvodiac, že z príslušnej právnej úpravy vyplýva, že legislatívu v oblasti sociálneho zabezpečenia je povinný určiť štát bydliska zamestnanca, pričom ak zamestnanec vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch EÚ, je povinný o tejto skutočnosti informovať inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział v Zabrzu (ďalej len ZUS) oznámila Sociálnej poisťovni listom 480300/10657-4/2013 z 27.01.2014, že žalobkyňa v období od 01.02.2012 do 31.12.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Správny orgán prvého stupňa ďalej uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určene nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Správny orgán prvého stupňa v danom konaní vzal na vedomie určenie legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia poľskou sociálnou inštitúciou a v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí sp.zn. 1Sžso/65/2015 z 26.09.2017 (ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28.07.2015 č.k. 20Scud/68/2014-92 zmenený tak, že pôvodné rozhodnutie žalovanej č. 21738-12/2014-BA z 19.12.2014 bolo zrušené a vec vrátaná správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie), a teda vo veci nevykonal už žiadne ďalšie dokazovanie a žiadnymi konaniami nespochybnil právny názor poľskej sociálnej inštitúcie. 2. O odvolaní žalobkyne voči vyššie uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo: 54062-3/2019-BA z 05.12.2019, ktorým rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný najmä uviedol, že zamestnávateľ je od 04.01.2012 prihlásený v registri zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou. Zamestnávateľ prihlásil žalobkyňu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia s dátumom vzniku poistenia 01.07.2012. Z registra poistencov bola žalobkyňa odhlásená k 31.12.2012. Žalovaný uvádza, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie). Súčasne sa uplatňuje aj vykonávacie nariadenie. Ďalej žalovaný poukazuje na čl. 11 ods. 1, 3, čl. 13 ods. 1, 3, čl. 76 základného nariadenia a čl. 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia, konštatujúc, že v súvislosti s postupom určovania uplatniteľnej legislatívy vyplývajúcim z citovaných nariadení bolo Sociálnej poisťovni dňa 31.01.2014 doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, z ktorého vyplýva, že ZUS určila, že žalobkyňa podlieha od 01.07.2012 do 31.12.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že z koordinačných nariadení nevyplýva Sociálnej poisťovni povinnosť pred prijatím určenia uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou ZUS preskúmavať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre toto určenie. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniknutí sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Skutočnosť, že zamestnávateľ podal prihlášku do systému slovenského sociálneho poistenia automaticky neznamená, že zamestnanec podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Predmetný dokument len preukazuje, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má však len deklaratórne účinky a nemôže zakladať vznik povinného poistenia. Ak bolo neskôr v súlade s koordinačnými nariadeniami určené, že zamestnanec mal podliehať legislatíve iného členského štátu, bolo potrebné uskutočniť kroky na zosúladenie vzniknutého stavu. Žalovaný ďalej poukazuje na skutočnosť, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ani súdy členského štátu. 3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podala správnu žalobu žalobkyňa. Poukázala na porušenie predpisov hmotného práva, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci. Poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, ktorým žalobkyňa podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.07.2012 do 31.12.2012, poukázala na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, neuvedenie právneho základu prijatého rozhodnutia, vydanie napadnutého rozhodnutia, aj keď v spoločnostiach boli robené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce, porušenie § 87 ods. 1 Zákonníka práce, neoprávnené vyhlásenie ZUS, že práca má marginálny charakter. Ďalej namietala porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci, a to čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov, nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly u zamestnávateľa žalobkyne. Podľa názoru žalobkyne pre ňu platí čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa § 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia bol porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Poukázala na to, že bola registrovaná pre potrebu poistenia v Slovenskej republike na Registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemá právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. ZUS prispel k situácii, v ktorej navrhovateľ podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Kontrola, ktorá bola vykonaná Sociálnou poisťovňou u zamestnávateľa žalobkyne, bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčiť navrhovateľa zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Namietala ďalej skutkové okolnosti pri realizovaní tejto kontroly a procesné pochybenia zamestnancov Sociálnej poisťovne, ktorí ju vykonávali. Ďalej tvrdila skutočnosti, ktoré podľa nej preukazujú, že prácu vykonávala na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska, čo je v rozpore s tvrdením Sociálnej poisťovne, že práca nie je vykonávaná. Dokladom o vykonaní práce sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi. Činnosť zamestnávateľa na území Slovenska je legálna a skutočná. Poukázala na to, že ZUS sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných predpisov spoločenstva, pritom navrhovateľ všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce chcel predstaviť len príslušným slovenským orgánom, ale pre ZUS takéto riešenie nebolo prijateľné. Poukázala na diskrimináciu poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci navrhovateľa obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie a vrátiť vec na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu orgánu. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe opakuje podstatné skutkové a právne dôvody obsiahnuté v žalobou napadnutom rozhodnutí. 5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného repliku nepodala. 6. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril. 7. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v spojení s § 137 ods. 4 SSP, keď žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania a správny súd sám nezistil potrebu jeho nariadenia. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica. 8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v zmysle § 199 a nasl. SSP v medziach žaloby a tiež v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom nezistil žiaden dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú z týchto dôvodov: 9. Zo súdneho a administratívneho spisu bolo zistené, že zamestnávateľ žalobkyne (ďalší účastník) prihlásil žalobkyňu do registrov Sociálnej poisťovne ako svojho zamestnanca prihláškou s dátumom vzniku poistenia 01.07.2012. Žalobkyňa bola zamestnávateľom odhlásená k 31.12.2012. Ďalej správny súd zistil, že Sociálnej poisťovni bol dňa 31.01.2014 doručený list ZUS zo dňa 27.01.2014, na základe ktorého Sociálna poisťovňa zistila, že ZUS, pobočka v Zabrzu stanovil žalobkyni poľské právne predpisy sociálneho poistenia ako uplatniteľné pre obdobie od 01.07.2012 do 31.12.2012. Z obsahu administratívneho spisu správny súd ďalej zistil, že v stanovenej lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto oznámenia Sociálna poisťovňa nepredložila ZUS žiadne námietky k predbežnému určeniu poľských právnych predpisov pre žalobkyňu. 10. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 18.10.2019 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 11. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď bola pre žalobkyňu určená poľská legislatíva podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobkyne ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 01.07.2012 do 31.12.2012. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.07.2012 a odhlásil dňom 31.12.2012 a zároveň, že sa na žalobkyňu už v uvedenom období vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo určenie poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ prihlásil žalobkyňu do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobkyňu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. 12. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobkyni, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaný žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobkyne na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobkyňu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, na ktoré poukázal v oznámení doručenom žalovanému. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný. 13. Ďalej v súvislosti s otázkou, či žalovaný mal oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyni, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobkyňa, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne procesné ustanovenia zákona, hoci právomocou konať vo veci samej nedisponuje. 14. Na záver k tomuto bodu správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení špecificky na rozdiel od Správneho poriadku upravuje podmienky zastavenia konania. V danej veci nebolo možné aplikovať § 30 ods. 1 Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku (§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a špecificky pre konanie podľa zákona o sociálnom poistení upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť (§ 194 zákona o sociálnom poistení), pričom daný prípad nie je možné subsumovať pod žiaden z týchto spôsobov. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol spolu s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobkyni od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v danej veci mohol aplikovať. 15. Čo sa týka konkrétnych žalobných bodov, súd ich v plnom rozsahu vyhodnotil ako nedôvodné. Čo sa týka námietky, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, že žalobkyňa podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.07.2012 do 31.12.2012, správny súd konštatuje, že na určenie uplatniteľnej legislatívy vykonávacie nariadenie ani základne nariadenie nestanovujú konkrétnu formu, teda ani formu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia v zmysle, ako ho pozná slovenský právny poriadok. Uplatniteľnú legislatívu určí buď inštitúcia štátu podľa bydliska v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo sa určí dohodou inštitúcii sociálneho zabezpečenia členských štátov, v ktorých fyzická osoba vykonáva zárobkovú činnosť vo forme zamestnania a samostatne zárobkovej činnosti podľa čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia. V danom prípade nedošlo k dohode inštitúcií sociálneho zabezpečenia v zmysle čl. 16 ods. 4 nariadenia medzi poľským ZUS a Sociálnou poisťovňou, ale uplatniteľnú legislatívu určila inštitúcia štátu podľa bydliska v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie uplatniteľných právnych predpisov v zmysle citovaného článku musí byť určité čo obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytené v akomkoľvek formáte napríklad písomne, na elektronickom nosiči, atď. a založené do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu. V danom prípade je takéto podanie súčasťou administratívneho spisu na č.l. 4 spolu s jeho prekladom. Následne podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov sa stáva definitívnym po dvoch mesiacoch odo dňa, keď bola určená inštitúcia v súlade s odsekom 2 o ňom informovaná. V danom prípade sa tak stalo márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty na podanie námietok počítanej od doručenia tohto oznámenia Sociálnej poisťovni. 16. Čo sa týka námietky neprimeraného použitia čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, správny súd konštatuje, že tento článok žalovaným ani prvostupňovým správnym orgánom aplikovaný nebol. Rozhodnutie žalovaného síce obsahuje citáciu čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, avšak toto ustanovenie nebolo aplikované, pretože žalovaný výhradne vychádzal z definitívneho určenia legislatívy podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. 17. Podľa ďalšej námietky v napadnutom rozhodnutí nebol uvedený právny základ prijatého rozhodnutia. Táto námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie jednoznačne uviedlo, z akého právneho dôvodu potvrdilo deklarovanie právneho statusu žalobkyne, a to definitívne určenie poľskej legislatívy v zmysle čl. 16 ods. 2 v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. 18. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe namieta porušenie Zákonníka práce, správny súd musí konštatovať, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán sa nezaoberali tým, či žalobkyňa skutočne na území Slovenskej republiky vykonávala prácu ako zamestnanec a či teda došlo k reálnemu naplneniu platne uzavretej pracovnej zmluvy medzi ním a ďalším účastníkom. Tieto námietky teda sú právne irelevantné. 19. Ďalej žalobkyňa namietala neoprávnené vyhlásenie ZUS, že práca má marginálny charakter. K tejto námietke treba uviesť, že nemôže byť uplatnená v rámci súdneho prieskumu administratívneho konania Sociálnej poisťovne, pretože sa týka procesného postupu iného orgánu, a to poľského ZUS. Ak by aj poľský ZUS nezákonne predbežne určil uplatniteľné právne predpisy v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, tieto námietky nemôžu byť uplatňované voči orgánu iného členského štátu, ktorý čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vôbec neaplikoval. Rovnako je tak tomu aj pri námietke o neoprávnenom predpoklade, že žalobkyňa vykonáva práce marginálneho charakteru alebo že práce vykonáva doma. Všetky tieto námietky sú právne irelevantné, pretože správne orgány svoje rozhodnutia nezaložili na marginálnom charaktere práce žalobkyne ako zamestnanca u ďalšieho účastníka na území Slovenskej republiky, ale na tom, že bola poľským ZUS určená uplatniteľná legislatíva, ktorá sa stala definitívnou, a preto, keďže na žalobkyňu nemôžu byť uplatnené legislatívy dvoch členských štátov súčasne, žalobkyni nevznikli poistenia na území Slovenskej republiky. 20. K námietke, že došlo k porušeniu čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy a prihlášky do registra Sociálnej poisťovne, správny súd konštatuje, že sa nejedná o dokumenty vydané inštitúciou členského štátu v zmysle tohto článku. Samotná pracovná zmluva je súkromno-právny úkon uzavretý medzi žalobkyňou a ďalším účastníkom a prihláška do registra Sociálnej poisťovne je taktiež súkromno-právnym úkonom osoby, ktorá túto prihlášku podala. Registračný list fyzickej osoby je automaticky vygenerovaný doklad o tom, že bola táto prihláška skutočne podaná. Nejde teda o taký dokument vydaný Sociálnou poisťovňou, ktorý by osvedčoval situáciu osoby na účely uplatnenia základného alebo vykonávacieho nariadenia. 21. Žalobkyňa tiež namietala ľubovoľné a nie slobodné hodnotenie dôkazov, čo však správny súd vyhodnocuje taktiež ako nedôvodné, pretože jediným relevantným dôkazom v danom prípade bol dôkaz o určení uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu poľským ZUS v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a preto ďalšie dôkazy už nemajú právnu relevanciu. Uvedené je spôsobené tým, že pokiaľ došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, týmto určením je Sociálna poisťovňa viazaná a nie je v jej kompetencii ďalej vo veci rozhodovať, konať a teda ani vykonávať žiadne dokazovanie. 22. V tejto súvislosti je potom potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné všetky námietky, ktoré sa týkali nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, ktoré podľa žalobkyne preukazujú jej reálny výkon práce ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. Ide najmä o hodnotenie zápisnice z kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca u zamestnávateľa žalobkyne a dôkazy podľa žalobkyne preukazujúce skutočný výkon jeho práce na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa neodôvodnila svoje rozhodnutia tým, že tvrdí, že práca nebola vykonávaná alebo že by mala marginálny charakter. Je preto v rozpore s obsahom administratívneho spisu a odôvodnením napadnutých rozhodnutí námietka, že Sociálna poisťovňa z neznámych navrhovateľovi dôvodov tvrdí, že práca nie je vykonávaná. Nie sú potom namieste žiadne žalobné námietky, podľa ktorých bolo preukázané, že prácu žalobkyňa skutočne vykonávala (napr. že dokladom o vykonaní práce sú štvrťročné výkazy, že za prácu dostáva náležitú odmenu atď.). 23. Napadnuté rozhodnutie nebolo založené ani na tom, že by činnosť zamestnávateľa žalobkyne na území Slovenskej republiky bola nelegálna alebo nereálna, preto sú nedôvodné aj námietky žalobkyne, že činnosť zamestnávateľa je na území Slovenska legálna a skutočná a že jej zamestnávateľ je ekonomicky efektívny. 24. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že ZUS sa na ňu obrátil s otázkou na skutočný výkon práce, avšak žalobkyňa chcela všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce predstaviť len slovenským orgánom, teda Sociálnej poisťovni, čo však ZUS neakceptoval, a preto ju začal obťažovať, aj túto námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Jednak sa týkala procesného postupu pred poľským orgánom ZUS, ktorý ako orgán uvedený v čl. 16 ods. 2, t.j. určená inštitúcia členského štátu bydliska, rozhodoval o bezodkladnom určení uplatniteľných právnych predpisov a jednak konštatovanie žalobkyne, že dôkazy nechcel predložiť tomuto orgánu (priamo stanovenému vykonávacím nariadením), ale inému orgánu, t.j. Sociálnej poisťovni, je nenáležitá, keďže Sociálna poisťovňa v zmysle čl. 16 ods. 2 nemá kompetenciu rozhodovať. Ak však žalobkyňa zvolila takýto postup, z vlastnej vôle sa vystavovala tomu, že nepredloží relevantné dôkazy orgánu, ktorý disponoval právomocou na určenie legislatívy v zmysle citovaného článku. 25. Námietka diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku je nejasná, pretože žalobkyňa uvádza, že „Sociálna poisťovňa sa dopustila do očí bijúcej diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci navrhovateľa obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované.“ Pokiaľ má žalobkyňa na mysli, že občania Poľskej republiky sú diskriminovaní na území Slovenska, správny súd konštatuje, že žalobkyňa v tomto súdnom konaní mohla namietať jedine porušenie svojich vlastných hmotných alebo procesných práv v danom administratívnom konaní, a teda svoju vlastnú diskrimináciu. Táto však nebola preukázaná, keďže v jej prípade boli správne aplikované koordinačné nariadenia, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom a ktoré boli aplikované práve z dôvodu, že žalobkyňa je občanom iného štátu Európskej únie ako Slovenskej republiky. Pokiaľ by žalobkyňa nebola občanom takéhoto štátu, potom by sa koordinačné nariadenia vôbec neaplikovali. Samotná ich aplikácia nemôže byť dôvodom diskriminácie žalobkyne. 26. Pokiaľ u Sociálnej poisťovne bolo začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky - Registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo určené definitívnym spôsobom, že pre žalobkyňu platí poľská legislatíva, potom je potrebné formálnym spôsobom ukončiť toto konanie vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.07.2012. Pokiaľ však pre žalobkyňu platí poľská legislatíva, keďže žalobkyňa opak nepreukázala (pričom žalovaný o jej určení nerozhodoval), potom bolo potrebné deklarovať, že zároveň nebola poistencom aj na území Slovenskej republiky, pretože nemôže byť zároveň poistencom na územiach dvoch členských štátov. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane poľská strana rozhodla o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať a na druhej strane zamestnávateľ žalobkyne ju prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. Ani z tohto dôvodu nemôže byť tento procesný postup voči žalobkyni diskriminačný. 27. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo v zmysle § 203 ods. 2 SSP žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 28. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobkyni bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebola úspešná. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobkyni ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.