Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/229/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116225374 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5116225374.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcov: v rade 1/ Y. V., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX V. W. Y., štátna občianka SR, v rade 2/ U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX V. W. Y., štátny občan SR, obidvoch zastúpených právnym zástupcom: JUDr. Michaela Macaláková, advokátka, so sídlom J. Y. XX, XXX XX A., proti žalovaným: v rade 1/ Public auction s. r. o., so sídlom Cintorínska 2696/1, 921 01 Piešťany, IČO: 44 449 844, v rade 2/ ADMIN CREDIT s. r. o., so sídlom Revoluční 1403/28, 110 00 Praha 1, Nové Město, Česká republika, IČO: 04 050 932, korešpondenčná adresa: P. O. BOX D - 154, 921 01 Piešťany, obidvom zastúpeným právnym zástupcom: L.I.B. legal s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 810 09 Bratislava, IČO: 47 237 546, v rade 3/ Casareal, s. r. o., so sídlom Winterova 1777/60, 921 01 Piešťany, IČO: 46 478 264, zastúpenému právnym zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o., so sídlom Mierové námestie, 911 01 Trenčín, IČO: 47 241 110, o určenie neplatnosti úverových zmlúv a záložnej zmluvy a o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, o odvolaniach žalovaných 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41C/349/2016-301 zo dňa 14.05.2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku označenom C. I., ktorým súd určil neplatnosť dobrovoľnej dražby DD 20/2016 uskutočnenej dňa 01.08.2016 o 10:00 hod. s miestom konania Hotel Galileo, salónik na prízemí Hlinská 25, 010 01 Žilina, ktorej priebeh osvedčuje Notárska zápisnica Mgr. Petra Mikitu, notára so sídlom R. X, XXX XX M., sp. zn. N 430/2016, Nz 27016/2016, NCRIs 27816/2016, ktorej navrhovateľom bol žalovaný 2/ a organizátorom žalovaný 1/ týkajúcich sa nasledovných nehnuteľností, a to bytu č. 1 vo vchode č. 1, nachádzajúceho sa na prízemí v obytnom dome súp. č. XXX, postaveného na parcele č. KN C 811/3 o výmere 161 m2 - zastavané plochy a nádvoria, vedeného na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k. ú. C., vo veľkosti podielu 1/1; spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 6740/31800 na parcele KN C 811/3 o výmere 161 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je postavený obytný dom so súp. č. XXX, vedeného na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k. ú. C. a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 6740/31800 na parcele č. KN C 811/12 o výmere 514 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je dvor obytného domu so súp. č. XXX, vedeného na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k. ú. C., p o t v r d z u j e . Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch označených A. II., III., IV., B. II., III., IV., C. II., D. II., III., IV. m e n í tak, že žalobcovia 1/, 2/ m a j ú voči žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo zvyšku zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Žalobcovia 1/, 2/ m a j ú voči žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina rozhodol: A. I. Súd konanie v časti o určení neplatnosti Úverovej zmluvy č. 207/12 zo dňa 03.10.2012 v spojení s príslušnými dodatkami zastavuje. II. Žalovaný v 1/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. III. Žalovaný v 2/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. IV. Žalovaný v 3/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. B. I. Súd konanie v časti o určenie neplatnosti záložnej zmluvy zo dňa 03.10.2012 zastavuje. II. Žalovaný v 1/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. III. Žalovaný v 2/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. IV. Žalovaný v 3/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. C. I. Súd určuje neplatnosť dobrovoľnej dražby DD 20/2016 uskutočnenej dňa 01.08.2016 o 10:00 hod. s miestnom konania Hotel Galileo, salónik na prízemí Hlinská 25, 010 01 Žilina, ktorej priebeh osvedčuje Notárska zápisnica Mgr. Petra Mikitu, notára so sídlom R. X, XXX XX. M., sp. zn. N 430/2016, Nz 27016/2016, NCRIs 27816/2016, ktorej navrhovateľom bol žalovaný v 2/ rade a organizátorom žalovaný v 1/ rade nasledovných nehnuteľností: - byt č. 1 vo vchode č. 1, nachádzajúci sa na prízemí v obytnom dome súp. č. XXX, postavený na parcele č. KN C 811/3 o výmere 161 m2 - zastavané plochy a nádvoria, vedený na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k.ú. C., vo veľkosti podielu 1/1, - spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 6740/31800 na parcele KN C 811/3 o výmere 161 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je postavený obytný dom so súp. č. XXX, vedený na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k.ú. C., - spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 6740/31800 na parcele č. KN C 811/12 o výmere 514 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je dvor obytného domu so súp. č. XXX, vedený na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k.ú. C.. II. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade majú voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. D. I. Súd konanie v časti o určenie vlastníckeho práva zastavuje. II. Žalovaný v 1/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. III. Žalovaný v 2/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. IV. Žalovaný v 3/ rade má voči žalobcovi v 1/ rade a žalobcovi v 2/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % trov konania. 2. Okresný súd dospel k záveru, že neplatnosť predmetnej dobrovoľnej dražby možno určiť pre spochybnenie platnosti záložnej zmluvy, prejudiciálne vyhodnotil ako absolútne neplatnú úverovú zmluvu č. 207/12 zo dňa 03.10.2012 pre rozpor s dobrými mravmi v súlade s § 39 OZ. Podľa súdu prvej inštancie počas konania medzi stranami sporu nebolo sporné, že ide o zmluvu o úvere, ktorá sa riadi ustanoveniami ObZ, zároveň však ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto musí byť v súlade s ustanoveniami § 52 a nasl. OZ upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy, ďalej musí byť v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a v súlade so zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zároveň každá zmluva ako právny úkon musí byť v súlade s § 34 OZ upravujúcimi náležitosti právnych úkonov. Okresný súd konštatoval, že v záujme zachovania právnej istoty účastníkov zmluvy je vo všeobecnosti zástancom teórie zachovania platnosti zmlúv. Napriek tejto zásade bolo v danom prípade potrebné vyhodnotiť neplatnosť predmetnej úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu ako celku. Bolo potrebné konštatovať, že pri uzavretí predmetnej zmluvy o úvere v znení jej následných dodatkov č. 1 až 5 existovalo vážne nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku spotrebiteľa bez súdnej kontroly. Existenciu tohto nebezpečenstva aj žalovaný v 2/ rade naplnil, pretože napriek tomu, že žalobcom bol spočiatku poskytnutý úver 6.000,- eur, tento po približne 3 rokoch (dátum uzavretia úverovej zmluvy 03.10.2012, dátum dodatku č. 5 k úverovej zmluve 27.03.2015) narástol podľa znení dodatkov k úverovej zmluve do výšky 25.136,73 eur. Okresný súd vyhodnotil najmä dojednaný spôsob vrátenia poskytnutého úveru v rozpore so Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Dojednaný spôsob vrátenia úveru tento zákon obchádza. Cieľom zákona č. 129/2010 Z. z. bolo vrátenie poskytnutých peňazí v pravidelných rovnomerne rozložených splátkach tak, aby sa časť splátky započítala na istinu, časť na úroky a časť na poplatky. Ak žalovaný v 2/ rade v predtlači formulárovej úverovej zmluvy určil 6 splátok po 180,- eur a 7. splátku na istinu 6.000,- eur, konal v rozpore so zákonom, resp. ho obchádzal. Podľa súdu prvej inštancie spotrebiteľ si požičiava peňažné prostriedky preto, lebo nemôže za službu alebo tovar, ktoré potrebuje, zaplatiť z vlastných prostriedkov (naraz vyššiu sumu peňazí). Následne, po získaní úveru, môže zo svojho príjmu vrátiť požičané peniaze len takým spôsobom, že dlh spláca časťou svojho príjmu, ktorá mu ostáva po zaplatení nevyhnutných životných nákladov. U spotrebiteľa, ktorý je odkázaný na úver 6.000,- eur, väčšinou nie je predpoklad, aby popri splácaní úveru (a platení životných nákladov) ušetril toľko, aby bol schopný naraz zaplatiť 6.000,- eur, v tomto prípade 7. splátku úveru. Takýmto spôsobom žalovaný v 2/ rade neprimerane sankcionoval neschopnosť žalobcov vrátiť požičané peniaze. Takýmto spôsobom žalobcov staval do pozície „nevyhnutnosti“ uzatvárania ďalších dodatkov k úverovej zmluve a k navyšovaniu úveru (nielen istinou, ale najmä úrokmi a poplatkami). Uvedený žalovaným v 2/ rade určený spôsob vrátenia dlžnej sumy možno považovať aj za nekalú obchodnú praktiku. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ustanovenie § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. Zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods. 2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru okresného súdu v danom prípade žalovaný v 2/ rade pri formulovaní úverovej zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď splatnosť úveru rozložil tak, že žalobcovia mali zaplatiť 6 splátok po 180,- eur a 7. splátku vo výške istiny 6.000,- eur. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný (už z horeuvedených dôvodov) takúto dohodu splniť a veriteľ ho neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil, neustále narastá až tak, že môže prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné. Uvedený právny záver platí aj pre dodatky č. 1 až 5 k úverovej zmluve, kde bol spôsob splácania poskytnutého úveru dohodnutý rovnakým spôsobom obchádzajúcim zákon. Okresný súd zdôraznil, že spôsob vrátenia úveru je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Okresný súd mal za to, že ak táto podstatná náležitosť zmluvy o úvere je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je v rozpore so zákonom, alebo ho obchádza, potom je celý právny úkon absolútne neplatný (§ 39 OZ). Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Uviedol, že pri úvahe, či sa absolútna neplatnosť vzťahuje na celý právny úkon, či iba jeho časť v zmysle § 41 OZ, je nerozhodné, že právny úkon sa týka veci, ktorú možno oddeliť, ale je rozhodné, či ide o časť právneho úkonu obsahovo oddeliteľnú. Inými slovami povedané, pre posúdenie neplatnosti časti právneho úkonu v zmysle § 41 OZ nebolo podstatné, či možno oddeliť nepriamy predmet právneho úkonu, ale či možno od seba oddeliť časti právneho úkonu po obsahovej stránke. Obsahom právneho úkonu sa pritom rozumie určenie právnych následkov, ktoré z takéhoto právneho úkonu majú vzniknúť, t. j. určenie vzniku, zmeny alebo zániku právneho vzťahu, prípadne práva a povinností, vrátane podmienok pre vznik, či ďalší rozvoj právnych vzťahov (rozsudok NS SR 1 M Cdo 10/2010 zo dňa 31.01.2012). Nakoľko spôsob vrátenia úveru je podstatnou (obligatórnou) náležitosťou zmluvy o úvere v zmysle vyššie uvedeného, okresný súd dospel k záveru, že nemožno aplikovať § 41 OZ, tak ako žiadal žalovaný v 2/ rade. Okresný súd zároveň prejudiciálne posúdil ako absolútne neplatnú v celom rozsahu aj predmetnú záložnú zmluvu. Podľa súdu prvej inštancie záložná zmluva má akcesorickú povahu k zmluve úverovej, a teda zabezpečuje hlavný záväzok. Už samotným vyslovením neplatnosti hlavnej, t. j. úverovej zmluvy, je absolútne neplatná aj zmluva záložná. Predmetná záložná zmluva je však okrem už uvedeného dôvodu neplatná aj s poukazom na § 37 OZ, z dôvodu jej absolútnej neurčitosti, keď pohľadávkou záložného veriteľa touto zmluvou zabezpečenou sa rozumie nielen pohľadávka na základe úverovej zmluvy, ale aj pohľadávky, ktoré vzniknú v budúcnosti záložnému veriteľovi voči dlžníkovi z titulu poskytnutia ďalšieho akéhokoľvek úveru podľa úverovej zmluvy, ktorá môže byť uzavretá medzi záložným veriteľom a dlžníkom v budúcnosti. Toto ustanovenie okresný súd posúdil ako rozumne neodôvodniteľné a značne nerovnovážne v neprospech žalobkyne, za neprijateľné v rozpore s dobrými mravmi, a teda aj absolútne neplatné. Rozpor s dobrými mravmi bol evidentný aj z tohto dôvodu, že žalovaný v 2/ rade poskytol žalobcom spočiatku úver vo výške 6.000,- eur a prípadnú pohľadávku z úverovej zmluvy si v čase uzavretia úverovej zmluvy a poskytnutia 6.000,- eur zabezpečil hneď formulárovou záložnou zmluvou k nehnuteľnosti (predmetu dražby). Okresný súd mal za to, že spôsob zabezpečenia pohľadávky žalovaného v 2/ rade bol nevyvážený, spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcov. K uzavretiu záložnej zmluvy došlo rovnako za použitia nekalej obchodnej praktiky ako zmluvy o úvere, keď pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného práva žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Nemohol uzavrieť tak nevyváženú zmluvu, na základe ktorej by žalobcovia mohli prísť, resp. prišli o nehnuteľnosti podstatne vyššej hodnoty (znalecký posudok 25.000,- eur), ako bol poskytnutý úver (spočiatku 6.000,- eur). Okresný súd túto nevyváženosť posudzoval v čase uzavretia a podpísania úverovej zmluvy, záložnej zmluvy a prvotného poskytnutia úveru 6.000,- eur. Samozrejme mu bolo zrejmé tvrdenie, že v priebehu času sa úver navýšil. Súd prvej inštancie vzhľadom na záver o absolútnej neplatnosti tak úverovej, ako aj záložnej zmluvy sa ostatnými námietkami a tvrdeniami predostretými stranami sporu vo vzťahu k úverovej a záložnej zmluve (napr. neprijateľné zmluvné podmienky, zmluvné pokuty, RPMN, uznanie dlhu, bezúročnosť a bezpoplatkovosť a iné) z dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberal, pretože neboli spôsobilé zmeniť vyššie uvedený skutkový a právny záver okresného súdu. Súd dodal, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Z uvedeného dôvodu sa súd zaoberal len podstatnými námietkami vo vzťahu k prejednávanej veci, ktoré považoval z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci za relevantné. Nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie zaoberať všetkými uvádzanými dôvodmi, či namietanými skutočnosťami obsiahnutými v rozsiahlych podaniach, či vyjadreniach strán sporu. Súd sa nezaoberal v danom konaní ani tvrdeniami vzťahujúcimi sa k vzájomnej žalobe, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie. Z dôvodu prejudiciálneho posúdenia absolútnej neplatnosti (ktorú naviac okresný súd bol povinný posúdiť ex offo) úverovej zmluvy a na ňu nadväzujúcej (neplatnosti) záložnej zmluvy okresný súd určil neplatnosť predmetnej dobrovoľnej dražby v súlade s § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách. Na strane žalovaného v 2/ rade tak neexistovalo (resp. zaniklo) oprávnenie pre výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 06.10.2016 domáhali určenia neplatnosti úverovej zmluvy, určenia neplatnosti záložnej zmluvy, určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby a určenia vlastníckeho práva. Podaním zo dňa 27.02.2018, teda po začatí konania, zobrali žalobu späť v časti o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, neplatnosti záložnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, v ktorej časti tak jednoznačne zavinili zastavenie konania. Na tomto mieste okresný súd považoval nad rámec za potrebné uviesť, že na týchto jednotlivých častiach žaloby, resp. uplatnených nárokoch (o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, určenie neplatnosti záložnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva) nebol daný naliehavý právny záujem, keď neplatnosť úverovej a záložnej zmluvy boli vzhľadom na skutkové okolnosti danej veci, keď v čase rozhodovania okresného súdu dražba už prebehla a vlastníctvo k predmetu záložného práva už prešlo na nového majiteľa, a tieto otázky ne/platnosti úverovej a záložnej zmluvy boli len prejudiciálnou otázkou k predmetu daného konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Taktiež na určení vlastníckeho práva nemohol byť daný naliehavý právny záujem, a to s poukazom na § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. Katastrálneho zákona, podľa ktorého ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Naviac okresný súd dodal, že pri jednotlivých uplatnených nárokoch (o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, určenie neplatnosti záložnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva) sa nejednalo o nerozlučné procesné spoločenstvo, nebola ani daná pasívna vecná legitimácia všetkých žalovaných pri jednotlivých nárokoch. Žalovaný v 3/ rade nebol pasívne vecne legitimovaný v žalobe o určenie neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy, nakoľko nebol účastníkom tejto zmluvy. Na druhej strane žalovaní v 1/ a 2/ rade nemali pasívnu vecnú legitimáciu v časti o určenie vlastníckeho práva. Nerozlučné procesné spoločenstvo mali strany sporu len v časti predmetu konania o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby. Podľa súdu prvej inštancie späťvzatím žaloby po začatí konania tak žalobcovia zavinili zastavenie konania v samostatných veciach o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, určenie neplatnosti záložnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, a teda v týchto častiach (samostatných veciach) sú povinní k náhrade trov konania voči žalovanému v 1/, 2/ a 3/ rade, ktorí mali v konaní v tejto časti uplatnených nárokov plný úspech, a to v súlade s § 256 CSP, tak ako okresný súd rozhodol vo výrokovej časti rozsudku. Okresný súd však prihliadol na preukázateľne nepriaznivú majetkovú situáciu, resp. osobnú, sociálnu a príjmovú situáciu žalobcov, vyplývajúcu z obsahu spisového materiálu, v dôsledku ktorej boli žalobcovia oslobodení od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Okresný súd tak dospel k záveru, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania boli naplnené zákonné podmienky podľa § 257 CSP, t. j. existovali dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcov, pre ktoré súd priznal žalovanému v 1/, 2/ a 3/ rade voči žalobcom iba náhradu trov konania v rozsahu 50 % (po znížení 50 %). Okresný súd s prihliadnutím na sociálny aspekt uzavrel, že žalobcovia by iba s veľkými ťažkosťami mohli uhradiť žalovaného v 1/, 2/ a 3/ rade trovy konania v plnej výške. Na druhej strane však nebolo možné čiastočne nezohľadniť okolnosť, že žalobcovia boli zastúpení právnym zástupcom, bola im tak od počiatku poskytnutá odborná právna pomoc a na skutočnosť neexistencie naliehavého právneho záujmu na týchto čiastkových nárokoch, či nedostatku pasívnej vecnej legitimácie boli v priebehu konania, v procese podľa § 167 CSP, upozornení. Okresný súd mal za to, že priznaním nároku na náhradu trov konania iba v rozsahu 50 % nenastane závažná ujma v majetkových pomeroch žalovaného v 1/, 2/ a 3/ rade, nakoľko sú to všetko právnické osoby, obchodné spoločnosti. Pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania v časti o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný súd postupoval v súlade s § 255 ods. 1 CSP a žalobcom ako plne úspešnej strane sporu v časti o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby priznal voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade (ako nerozlučným spoločníkom) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalovaní 1/, 2/ z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný 2/ má predovšetkým za to, že spôsob vrátenia úveru nie je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka a ani zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, že úverová zmluva obsahuje podľa žalovaných všetky podstatné náležitosti, aké zákon požaduje pre jej platnosť (záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy limitu týchto peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky). Rovnako úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti stanovené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalovaní zdôraznili, že majú za to, že úverová zmluva je ako celok platným právnym úkonom (pri prípadnom vyslovení neprijateľnosti/neplatnosti niektorých ustanovení úverovej zmluvy), nie je potom daný dôvod ani na vyslovenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva. Pri posudzovaní otázky platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy ako celku je nevyhnutné, aby súd prihliadal na skutočnosť, že žalobcovia ako spotrebitelia v zmysle uzatvorenej úverovej zmluvy úver od žalovaného 2/ ako veriteľa v plnom rozsahu čerpali a tento po dlhšiu dobu aj splácali, a preto vyslovenie absolútnej neplatnosti takejto zmluvy, ktorú obe zmluvné strany po dlhšiu dobu plnili a jej platnosť vôbec nespochybňovali, nie je aj vzhľadom na prejavenú vôľu účastníkov tejto zmluvy dôvodný. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa toho, že zmluva ako celok je neplatná a ustanovenia úverovej zmluvy, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, nemožno s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka oddeliť od ostatného obsahu samotnej zmluvy, je nedostačujúce a v podstate vychádza len z právneho záveru súdu prvej inštancie, že spôsob vrátenia úveru je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy, čo sa nezakladá na pravde. Žalovaní 1/, 2/ k aplikácii ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, kde súd na základe späťvzatia žalobcov 1/, 2/ konanie zastavil, opätovne poukázali na skutočnosť, že žalobcovia boli od počiatku v konaní zastúpení advokátom, a teda im bola poskytnutá náležitá právna pomoc. Z uvedeného dôvodu nemôže byť ani horšia sociálna a majetková situácia žalobcov dôvodom, aby následok neúspechu v tejto časti bol presunutý na žalovaných, ktorí mali v konaní v tejto časti uplatnených nárokov plný úspech. 4. Odvolanie proti rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný 3/ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, keď súd prvej inštancie pokladal úverovú zmluvu za neplatnú z dôvodu neplatného dojednania spôsobu vrátenia poskytnutého úveru. Ďalej namietal, že zo žiadneho ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia napadnutej úverovej zmluvy nemožno vymedziť cieľ predmetnej právnej normy, ktorý uvádza súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Naopak, z § 2 písm. d) vyplýva definícia, podľa ktorej sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumela zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Ak zmyslom celého Zákona o spotrebiteľských úveroch bolo poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi a na druhej strane záväzok dlžníka, hoci v postavení spotrebiteľa, takto poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom nie je možné akúkoľvek dohodu o splátkovom kalendári považovať za dohodu obchádzajúcu predmetnú právnu normu. Ak súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že spotrebiteľ po získaní úveru môže zo svojho príjmu vrátiť požičané peniaze len takým spôsobom, že dlh spláca časťou svojho príjmu, ktorá mu ostala po zaplatení nevyhnutných životných nákladov, žalovaný 3/ tvrdí, že ani v úverovej zmluve dohodnutý splátkový kalendár v takto vyslovenej premise nijakým spôsobom neodporuje. Je nepredstaviteľné, aby za situácie, ak žalobcovia 1/ a 2/ svoj dlh z úverovej zmluvy nesplnili, a teda konali v rozpore s ich povinnosťou, bol ich veriteľ tým subjektom, ktorý je za takéto správanie samotných žalobcov 1/ a 2/ ako dlžníkov sankcionovaný. Ak žalobcovia 1/ a 2/ mali vedomosť o tom, že poslednú splátku vo výške 6.000,- eur nebudú schopní veriteľovi zaplatiť, neexistovala prekážka k tomu, aby si žalobcovia 1/, 2/ poslednú splátku napr. nerozložili medzi iné predchádzajúce splátky. Ak však žalobcovia 1/ a 2/ vstupovali do úverového vzťahu s vedomím, že poskytnutú istinu spolu s dohodnutým navýšením nebudú vôbec schopní alebo ochotní vrátiť, jedná sa o vlastnú zodpovednosť žalobcov 1/, 2/. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné posúdiť úverovú zmluvu ako neplatnú, nebolo dôvodné posúdiť ako neplatnú ani napadnutú záložnú zmluvu, ktorej neplatnosť súd prvej inštancie primárne vyvodil s ohľadom na jej akcesorický charakter práve z neplatnosti úverovej zmluvy ako hlavného záväzku. Odvolateľ zároveň napadol výrok súdu prvej inštancie v bode IV. časti A, čo do výroku IV. časti B a čo do výroku IV. časti D, keď podľa názoru žalovaného nie je zrejmé, aké konkrétne dôvody viedli súd prvej inštancie k rozhodnutiu o krátení priznaného rozsahu náhrady trov konania. 5. K podanému odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ sa vyjadrili žalobcovia tak, že nesúhlasia s názorom žalovaných 1/, 2/, že posudzované ustanovenie zmluvy o úvere týkajúce sa určenia spôsobu splácania úveru je možné oddeliť od ostatnej časti zmluvy, nakoľko toto je základnou podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. To, že spôsob určenia rozloženia jednotlivých splátok je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, ktorú nemožno oddeliť a využiť ustanovenie § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, vyplýva aj z cieľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyvodila samotná súdna prax. Pokiaľ žalovaní 1/, 2/ v záujme zachovania platnosti zmlúv poukázali na vôľu účastníkov právneho úkonu s prihliadnutím na účel, ktorý strany konajúce tento právny úkon sledovali, je nevyhnutné uviesť, že jedinú vôľu, ktorú žalobcovia mali, bolo požičanie si vyššej sumy peňazí u subjektu, pri ktorom sa domnievali, že túto budú môcť následne splácať v menších častiach, ktoré im dovoľujú ich majetkové pomery a nie v splátkach, ktorými sa bude splácať v menších sumách pre nich prijateľných a poslednou splátkou istina úveru v plnej sume, čo v prípade pokiaľ by si toho boli vedomí a súčasne s vedomím, že nesplnenie tejto splátky im môže privodiť až výkon záložného práva na ich jediný príbytok, by dotknutú zmluvu o úvere neuzatvorili. Vzhľadom na uvedené navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Pokiaľ ide o výroky o nárokoch na náhradu trov konania, v prípade späťvzatia žalobného návrhu uviedli, že vo vzťahu k uplatňovaným nárokom o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, záložnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva existuje judikatúra súdov, ktorá nie je jednotná. Pokiaľ súd prvej inštancie vyslovil názor v rámci predbežného prejednania sporu, z opatrnosti v časti dotknutých uplatňovaných nárokov vzali žalobu späť. 6. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 3/ sa žalobcovia vyjadrili tak, že navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť z obdobných dôvodov, aké uviedli vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/. 7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/ v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku označenom C. I., ktorým súd určil neplatnosť dobrovoľnej dražby DD 20/2016 uskutočnenej dňa 01.08.2016 o 10:00 hod. s miestom konania Hotel Galileo, salónik na prízemí Hlinská 25, 010 01 Žilina, ktorej priebeh osvedčuje Notárska zápisnica Mgr. Petra Mikitu, notára so sídlom R. X, XXX XX M., sp. zn. N 430/2016, Nz 27016/2016, NCRIs 27816/2016, ktorej navrhovateľom bol žalovaný 2/ a organizátorom žalovaný 1/ týkajúcich sa nasledovných nehnuteľností, a to bytu č. 1 vo vchode č. 1, nachádzajúceho sa na prízemí v obytnom dome súp. č. XXX, postaveného na parcele č. KN C 811/3 o výmere 161 m2 - zastavané plochy a nádvoria, vedeného na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k. ú. C., vo veľkosti podielu 1/1; spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 6740/31800 na parcele KN C 811/3 o výmere 161 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je postavený obytný dom so súp. č. XXX, vedeného na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k. ú. C. a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 6740/31800 na parcele č. KN C 811/12 o výmere 514 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemok, na ktorom je dvor obytného domu so súp. č. XXX, vedeného na LV č. XXXX, okres Kysucké Nové Mesto, obec Rudina, k. ú. C., podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch označených A. II., III., IV., B. II., III., IV., C. II., D. II., III., IV. zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobcovia 1/, 2/ majú voči žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo zvyšku zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. 8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 9. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. 10. Pokiaľ ide o námietku žalovaných 1/, 2/, že posudzované ustanovenie zmluvy o úvere týkajúce sa určenia spôsobu splácania úveru je možné oddeliť od ostatných častí zmluvy, túto vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne ustálil, že spôsob vrátenia úveru je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a ak táto časť je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je v rozpore so zákonom, je celý právny úkon neplatný. Ust. § 41 OZ neumožňuje zasahovať do podstatných zložiek právnych úkonov a meniť ich spôsobom, ktorý nezodpovedá úmyslu strán, okolnostiam uzavretia zmluvy a ani ich obsahu. Oddeleniu dotknutej časti od ostatnej zmluvy bránia zároveň okolnosti, za ktorých k uzavretiu zmluvy došlo. Predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pričom ide o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú medzi veriteľom ako dodávateľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Základnou črtou typizovaných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmenu. Právny vzťah medzi žalobcami a žalovaným v rade 2/, ktorý nadobudol pohľadávku voči žalobcom z úverovej zmluvy na základe postúpenia pohľadávky a s predmetnou zmluvou sa ako s celkom stotožnil, keď evidentne vstúpil do všetkých práv svojho právneho predchodcu, ktoré si aj uplatnil, túto charakteristiku spĺňa, pretože zmluva bola vyhotovená ako formulár a jej súčasťou boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné podmienky, ktoré žalobcovia nemohli ovplyvniť, nakoľko boli pripravené vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Bolo povinnosťou žalovaného v rade 2/, resp. jeho právneho predchodcu konať s náležitou odbornou starostlivosťou, riadne preskúmať pomery žalobcov a schopnosti splácania úveru. Poskytovanie finančných služieb nebankovými subjektmi musí byť vykonávané s náležitou odbornou starostlivosťou, ktorá zahŕňa predovšetkým ponuku vhodných zmluvných podmienok pre spotrebiteľa, komunikáciu s dlžníkom, rešpektovanie jeho základných ľudských práv, a to tak pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ako aj počas výkonu zabezpečovacích prostriedkov. Žalovaný v rade 2/, resp. jeho právny predchodca ako poskytovateľ úveru musel od začiatku vedieť, že zmluvné dojednania najmä v časti spôsobu vrátenia poskytnutého úveru sú pre žalobcov ako priemerných spotrebiteľov nepriaznivé a že spotrebitelia nebudú schopní už od začiatku splniť záväzok v súlade s podmienkami pre nich vymienenými v úverovej zmluve. Aj vzhľadom na uvedené okolnosti je možné uzavrieť, že dotknutú časť zmluvy nemožno oddeliť od ostatných jej častí, a preto je nevyhnutné posúdiť celý právny úkon za neplatný. 11. Odvolací súd sa stotožňuje aj s prejudiciálnym určením absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy, ktorá je zabezpečovacím právnym úkonom vo vzťahu k primárnemu právnemu úkonu a má k nemu akcesorickú povahu. Napriek tomu, že už samotným posúdením absolútnej neplatnosti primárneho právneho úkonu sa stáva absolútne neplatným aj sekundárny zabezpečovací právny úkon, súd prvej inštancie správne posúdil spôsob zabezpečenia pohľadávky žalovaného 2/ za nevyvážený pre rozpor s dobrými mravmi spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcov. Následne súd prvej inštancie správne vyhodnotil uzavretie takejto záložnej zmluvy aj ako nekalej obchodnej praktiky v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolacia námietka žalovaného v rade 3/ je preto v tejto súvislosti irelevantná. 12. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. 13. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľov boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil. 14. Pokiaľ súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol samostatnými výrokmi podľa žalobcami uplatnených nárokov (nárok o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, určenie neplatnosti záložnej zmluvy, určenie vlastníckeho práva, neplatnosti dobrovoľnej dražby) s odôvodnením, že posudzovanie otázky platnosti/neplatnosti úverovej a záložnej zmluvy boli len prejudiciálnou otázkou k predmetu daného konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, nepostupoval správne, odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch označených A. II., III., IV., B. II., III., IV., C. II., D. II., III., IV. podľa § 388 CSP tak, že žalobcovia 1/, 2/ majú voči žalovaným 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže boli v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby úspešní v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania jedným výrokom, a to v súvislosti s predmetom konania, ktorým je neplatnosť dobrovoľnej dražby. Konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby prebieha na základe žaloby o určenie právnej skutočnosti, ktorá vyplýva z osobitného právneho predpisu (Zákona o dobrovoľných dražbách). Pri uvedenej žalobe z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logicky dôvod, prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť (ako minulú udalosť). Dôvodom je to, že rozhodnutie súdu je osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na neplatný, pričom ide o výnimku zo všeobecného pravidla, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa postačí dovolať bez ingerencie súdu. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k nárokom o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, o určenie neplatnosti záložnej zmluvy uplatnených žalobcami, ktoré boli neskôr vzaté späť, nie je potrebné rozhodovať, nakoľko z okolnosti prejednávaného prípadu je zrejmé, že tieto otázky majú prejudicálny charakter k samotnému predmetu konania o neplatnosť dobrovoľnej dražby a súd by sa nimi musel zaoberať bez ohľadu na to, či si tieto nároky uplatnili alebo neuplatnili. Pokiaľ ide o žalobcami uplatnený nárok na určenie vlastníckeho práva v súvislosti s nárokom na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade je uplatňovaný nárok o určenie vlastníckeho práva konzumovaný žalobným návrhom o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, keďže vyvoláva rovnaké právne účinky, a preto nebolo o ňom potrebné rozhodovať samostatným výrokom. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania majú žalobcovia v plnom rozsahu, keďže boli v odvolacom konaní proti žalovaným úspešní. 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)