Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/187/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117215761 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5117215761.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobcu: C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. XX, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47 258 508, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, o zaplatenie 940,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25Csp/99/2017-99 zo dňa 25. septembra 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 25Csp/99/2017-174 zo dňa 20. júna 2019 (ďalej aj rozsudok okresného súdu), takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 940,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 940,48 eur od 12.05.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená Úverová zmluva (Hypotéka pre mladých) dňa 02.06.2014, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 45 000 eur s úrokovou sadzbou 3,90 % ročne, s dobou fixácie 5 rokov so splatnosťou úveru 25 rokov odo dňa podpisu úverovej zmluvy s výškou mesačnej splátky 211,68 eur. Žalobca prejavil vôľu predčasne splatiť poskytnutý úver, v súvislosti s čím mu žalovaný vystavil potvrdenie o zostatku úveru, podľa ktorého zostatok úveru ku dňu 27.07.2016 bol v celkovej výške 43 548,26 eur. Táto suma pozostávala zo zostatku úveru vo výške 42 454,37 eur, z vyplateného štátneho príspevku vo výške 153,41 eur a bonifikovaných úrokov vo výške 940,48 eur. Predčasné splatenie úveru žalovaný podmienil zaplatením zostatku úveru v celkovej vyčíslenej výške. Spor medzi stranami vznikol ohľadom nároku na vrátenie bonifikovaného úroku poskytnutého žalovaným žalobcovi vo výške 940,48 eur. Žalobca tvrdil, že konanie žalovaného nemá oporu v zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách ani v zmluvných dojednaniach a je v rozpore s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a dňa 16.09.2016 reklamoval vyčíslenie zostatku úveru, ktorej reklamácii žalovaný nevyhovel. Následne preto žalobca požiadal o prešetrenie vyčíslenia zostatku úveru Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“) ako orgán dohľadu. Z odpovede NBS vyplynulo, že podmienenie splatenia zostatku úveru vrátením bonifikovaných úrokov je bez opory v zákone o bankách. Žalobca zaplatil žalovanému celú čiastku v zmysle vyčíslenia zostatku úveru a pretože trval na neoprávnenom zaplatení sumy v časti bonifikovaných úrokov, jeho pokus o mimosúdne urovnanie vo veci bol neúspešný. Procesná obrana žalovaného spočívala v tom, že štátny príspevok pre mladých, ktorý bol žalobca povinný vrátiť v súlade so zákonom a príspevok banky sú vzájomne závislé a jeden nemôže byť poskytnutý bez druhého. Poukázal na špecifické podmienky poskytovania úveru pre mladých, pričom v prípade nesplnenia týchto podmienok, resp. ich porušenia na odobratie poskytnutých zvýhodnení. Tiež argumentoval úpravou obchodných podmienok účinných v čase predčasného splatenia hypotekárneho úveru, podľa ktorých žalobcovi s platením úveru pred uplynutím 4 rokov od poskytnutia úveru zaniká ako nárok na štátny príspevok pre mladých, tak aj nárok na príspevok poskytnutý bankou. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu a odmietol použitie neprijateľných podmienok v zmluve o úvere. 3. Na takto zistený skutkový stav veci súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v spojení s § 67 ods. 1, § 75 ods. 6, § 85a ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 6 ods. 1, § 85b ods. 5 a/ bod 3., ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“) v spojení s ust. § 451, § 456 Občianskeho zákonníka. Súčasne okresný súd poukázal na spotrebiteľskú právnu ochranu v zmysle ustanovení § 52 ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) a dospel k záveru, že žalobca je spotrebiteľom a je potrebné zabezpečiť, aby ako spotrebiteľ bol chránený pri nerovnomernom postavení voči žalovanému. 4. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že žalovanému nevznikol nárok na vrátenie poskytnutého príspevku banky a jeho zaplatením vzniklo na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie. Nestotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že nárok na vrátenie príspevku je odôvodnený ust. § 85a ods. 3 písm. b) Zákona o bankách v rozhodnom čase. Uviedol, že citované zákonné ustanovenie síce podmieňuje poskytnutie štátneho príspevku pre mladých znížením úrokovej sadzby zo strany banky, t. j. poskytnutím príspevku banky, avšak z uvedeného ustanovenia nie je možné dôvodiť, že povinnosť vrátenia poskytnutého príspevku nastáva v prípade naplnenia povinnosti vrátenia poskytnutého štátneho príspevku. Taktiež v ust. § 85 ods. 7 Zákona o bankách v rozhodnom období (správne má byť § 85b ods. 7, poznám. odvolacieho súdu) nie je upravená povinnosť vrátenia príspevku poskytnutého zo strany banky pre prípad povinnosti vrátenia štátneho príspevku pre mladých, ktorý bol poskytnutý. Súd poukázal, že nie je možné upravovať nové povinnosti neupravené zákonom, a to jeho rozširujúcim výkladom. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že oba príspevky sú vzájomne závislé a jeden nemôže byť poskytnutý bez druhého. Ich vzájomnú závislosť pripustil iba pokiaľ ide o vznik nároku na štátny príspevok pre mladých, a to z toho dôvodu, že takáto úprava vyplýva priamo zo Zákona o bankách. Čo sa týka zániku nároku na príspevok poskytnutý zo strany banky a povinnosť jeho vrátenia, tento nie je obsiahnutý v právnej úprave Zákona o bankách. Zároveň tiež súd poukázal na predložené obchodné podmienky žalovaného účinné od 01.07.2016, t.j. v čase predčasného splatenia úveru, ktoré nezakotvovali povinnosť vrátiť bonifikované úroky banky v prípade, že dôjde k zániku nároku na štátny príspevok a s tým súvisiacej povinnosti jeho vrátenia. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na kontinuitu platnosti a účinnosti obchodných podmienok v rozhodnom období od uzatvorenia úverovej zmluvy až do momentu vyčíslenia zostatku úveru a v týchto súvislostiach sa nestotožnil so žalovaným, ktorý poukazoval na obchodné podmienky účinné od 15.08.2016, konkrétne čl. 7.10 upravujúci povinnosť vrátenia poskytnutého príspevku banky pre prípad, že dôjde k povinnosti vrátiť poskytnutý štátny príspevok pre mladých. V článku 9.4 označených obchodných podmienok je výslovne stanovená ich účinnosť dňom 15.08.2016, t.j. až po predčasnom splatení úveru zo strany žalobcu. Súd taktiež poukázal na stanovisko Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu v zmysle § 6 ods. 1 Zákona o bankách, ktorý podmienenie splatenia zostatku úveru vrátením bonifikovaných úrokov považoval za neoprávnené konanie žalovaného. Pretože v konaní nebolo sporné, že žalobca vyplatil žalovanému vyčíslený zostatok úveru, vrátane sumy 940,48 eur (bonifikovaných úrokov) a nakoľko vrátenie predmetnej sumy nemá oporu v zákone ani v zmluvných a obchodných dojednaniach medzi žalobcom a žalovaným, zaplatenie tejto sumy vyhodnotil ako plnenie bez právneho dôvodu, a teda bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí žalovaný vydať a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súčasne priznal žalobcovi aj uplatnené príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 517 ods. 1 veta práv a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 účinného v rozhodnom čase, a to vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od podania návrhu, t. j. od 12.05.2017, teda odo dňa, kedy žalovaný už vedel o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť ho vydať žalobcovi až do zaplatenia. 5. Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP). Nesúhlasil so závermi napadnutého rozsudku, že na príspevok štátu a na bonifikované úroky banky je potrebné pozerať ako na dve samostatné položky. Hypotekárny úver pre mladých tak, ako bol do 31.12.2017 upravený v § 85a a nasl. Zákona o bankách, predstavoval formu štátnej podpory bývania pre vybranú skupinu obyvateľstva (t. j. ľudí vo veku do 35 rokov s príjmom vo výške max. 1,3-násobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve). Je samozrejmé, že pokiaľ sa ukáže, že žiadateľ o hypotekárny úver pre mladých príspevok od štátu nepotreboval, štát má záujem ho sankcionovať. Pokiaľ klient stratí nárok na štátny príspevok, ktorý mu bol priznaný v súvislosti s poskytnutím hypotekárneho úveru, napr. z dôvodu predčasného splatenia takéhoto úveru v priebehu prvých 4 rokov od jeho poskytnutia, je zo strany štátu sankcionovaný tým, že musí vrátiť 100 % poskytnutého príspevku do štátneho rozpočtu prostredníctvom hypotekárnej banky, ktorá mu úver poskytla. Štát si takouto formou kompenzuje svoje náklady, ktoré vynaložil na niekoho, kto takúto formu finančnej podpory nemal za potreby. Ďalej argumentoval, že bonifikované úroky predstavujú pre hypotekárnu banku priamu finančnú stratu. Banka ako obchodná spoločnosť, ktorej v zásade jediným cieľom je dosahovanie zisku, nemá v záujme poskytovať stratové produkty. Napriek tomu však banky sú ochotné poskytovať takéto hypotekárne úvery, a to z dvoch dôvodov: ide o veľkú skupinu klientov, ktorí majú potenciál mať s bankou uzatvorené aj iné obchody a využívať jej služby a s poskytovaním hypotekárnych úverov je spojená príležitosť banky získať finančné prostriedky, ktoré môže následne požičať svojim klientom, a to prostredníctvom emitovania hypotekárnych záložných listov. Práve uvedené žiadnym spôsobom neodôvodňuje závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých banka je povinná znášať svoju stratu a štát má právo si svoju stratu (náklady) právoplatne vymáhať. Nakoľko poberateľ štátneho príspevku je povinný vrátiť poskytnutý štátny príspevok prostredníctvom hypotekárnej banky, teoreticky sa banka môže dostať do postavenia, kedy z hypotekárneho úveru bude mať sama stratu, keďže podľa názoru súdu nemá nárok na vrátenie bonifikovaných úrokov a vznikne im ďalšia strata, pokiaľ za poberateľa vrátia štátny príspevok a následne sa nepodarí banke pohľadávku vymôcť. Neexistuje preto žiadne rozumné odôvodnenie, prečo by štát mal byť oprávnený kompenzovať si svoju stratu a zároveň by štát nútil banku, aby svoju stratu znášala. Takáto situácia nemá žiadnu logiku a zásadným spôsobom zasahuje do práva banky na podnikanie. Odvolateľ apeloval, že pri výklade právnych predpisov je potrebné vychádzať aj z ich zmyslu a účelu, ktorý zákonodarca mal úmysel dosiahnuť. Pre úplnosť uviedol, že obchodné podmienky pre úvery občanom - T. F. L., E. účinné od 15.08.2016 v bode 7.10 boli výlučne upravované z toho dôvodu, aby bola klientom výslovne a jednoznačne jasná povinnosť vrátiť banke sumu zvýhodnených (bonifikovaných) úrokov v prípade straty nároku na štátny príspevok. Týmto žiadnym spôsobom nepripustili skutočnosť, že klienti do 15.08.2016 neboli povinní bonifikované úroky vrátiť. Vzhľadom na uvedené navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu. 7. Z vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného vyplynulo, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a tento navrhol potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacím dôvodom odvolateľa uviedol, že z obsahu podaného odvolania nie je zrejmé, akou konkrétnou vadou by konanie na súde prvej inštancie malo byť postihnuté, ktorá by spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň nešpecifikoval, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam by súd na základe vykonaného dokazovania mal dospieť (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ CSP). Žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je postihnuté ani odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keďže okrem vyjadrenia subjektívneho názoru žalovaného na vec nešpecifikuje žiadne právne skutočnosti, na základe ktorých by súd vec nesprávne právne posúdil. 8. V odvolacej replike sa žalovaný v plnom rozsahu pridržiaval svojej odvolacej argumentácie, ktorú žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil. Doplnil, že v predmetnom prípade nemožno nahliadať na žalobcu ako na spotrebiteľa, nakoľko úverová zmluva Hypotéka pre mladých bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda je absolútnym obchodom, preto na ňu nemožno prihliadať ako na spotrebiteľskú zmluvu a aplikovať na postavenie žalobcu ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, ako to urobil súd v napadnutom rozsudku. 9. V odvolacej duplike žalobca opätovne zdôraznil, že sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného a jeho tvrdeniami o zákonnosti postupu vo vzťahu k uplatňovanému nároku na vrátenie príspevku banky. Odmietol názor žalovaného, že by žalobca v danom prípade nemal postavenie spotrebiteľa s odkazom na ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý považuje úverovú zmluvu za absolútny obchod, ktorý výklad je v rozpore so špecifickou právnou úpravou ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný v rámci zmluvného vzťahu vystupoval ako podnikateľ, ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca ako spotrebiteľ, ktorý nemá postavenie podnikateľa a ktorý nemohol ovplyvniť podstatný obsah zmluvy a ani obsah obchodných podmienok tvoriacich súčasť tejto zmluvy. Hoci úverová zmluva bola uzatvorená v zmysle Obchodného zákonníka a ide o absolútny obchod, vzhľadom na charakter postavenia jej účastníkov ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu. 10. Vyjadrenia žalovaného zo dňa 01.08.2019 obsahuje len konštatovanie, že sa pridržiava doterajších svojich vyjadrení a písomných podaní, ako aj odvolacej argumentácie. 11. Vyššie označené vyjadrenia strán sporu boli súdom prvej inštancie zasielané v priebehu odvolacieho konania stranám sporu v zmysle ustanovenia § 374 CSP. S ďalšími vyjadreniami strán odvolací súd v priebehu odvolacieho konania nedisponoval. 12. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že opravným uznesením č. k. 25Csp/99/2017-174 zo dňa 20.06.2019 súd prvej inštancie opravil zrejmú nesprávnosť v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie v časti označenia právneho zástupcu, konkrétne identifikačného čísla zastupujúcej spoločnosti. 13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 379 CSP a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09). 15. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 16. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku. S ohľadom k obsahu podaného odvolanie je zrejmé, že odvolateľ sa nestotožnil predovšetkým s právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 17. V zásade odvolateľ v odvolaní neprezentoval nič iné, len svoje názory a právny výklad ustanovení vzťahujúcich sa na súdenú vec, s ktorými sa súd prvej inštancie v konaní zaoberal a tieto aj odôvodnil v rámci záverov svojho rozhodnutia. 18. V zmysle ust. § 85b ods. 5 písm. a) bod 3. Zákona o bankách, nárok na štátny príspevok pre mladých zaniká, ak mladý poberateľ hypotekárneho úveru splatí hypotekárny úver pred uplynutím 4 rokov od poskytnutia hypotekárneho úveru. Za tohto zákonného predpokladu je poberateľ hypotekárneho úveru povinný bezodkladne prostredníctvom hypotekárnej banky vrátiť štátny príspevok pre mladých, ktorý mu bol poskytnutý (ods. 7 citovaného zákonného ustanovenia). Pod štátnym príspevkom pre mladých sa rozumie percento, o ktoré štát znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere (§ 85a ods. 2 Zákona o bankách). Takýto štátny príspevok pre mladých sa poskytne mladému poberateľovi hypotekárneho úveru, ktorý spĺňa zákonné predpoklady pre poskytnutie tohto typu úveru a hypotekárna banka sa zaviaže, že tomuto mladému poberateľovi hypotekárneho úveru na dobu 5 rokov od poskytnutia a začatia úročenia hypotekárneho úveru zníži úrokovú sadzbu určenú v zmluve o hypotekárnom úvere v rovnakej výške, ako sa určí štátny príspevok pre mladých podľa odseku 2, najviac však o 1%, umožní odložiť splátky istiny hypotekárneho úveru a umožní mimoriadnu splátku hypotekárneho úveru bez poplatku (§ 85a ods. 3 zákona o bankách). 19. Aj z vyjadrenia Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu nad činnosťou bánk v Slovenskej republike, ktoré v rámci procesnej obrany ponúkol súdu na potvrdenie svojej právnej argumentácie žalobca vyplynulo, že legálna definícia pojmu „štátny príspevok pre mladých“ predstavuje percento, o ktoré štát (a nie banka) znižuje výšku úrokovej sadzby určenú v zmluve o hypotekárnom úvere. S poukazom na ustanovenie § 85a ods. 3 písm. b) bod 1. Zákona o bankách mala za to, že príspevok banky nespadá pod legálnu definíciu štátneho príspevku pre mladých, nakoľko nie je mladému poberateľovi hypotekárneho úveru uhrádzaný z prostriedkov štátneho rozpočtu, práve naopak, je mladému poberateľovi hypotekárneho úveru uhrádzaný z peňažných prostriedkov banky, pričom banka má povinnosť vyplácať mladému poberateľovi hypotekárneho úveru príspevok banky priamo zo Zákona o bankách, a teda sa nemôže tejto povinnosti zbaviť. Z ustanovenia § 85b ods. 3 písm. a) v spojení s § 85 ods. 7 prvá veta Zákona o bankách nevyplýva, že mladý poberateľ hypotekárneho úveru, ak predčasne splatí hypotekárny úver pred uplynutím 4 rokov od poskytnutia predmetného úveru, je povinný vrátiť doposiaľ vyplatený príspevok banky. Túto povinnosť Zákon o bankách neobsahuje. Povinnosť prostredníctvom banky vrátiť doposiaľ vyplatený štátny príspevok pre mladých je zákonom vymedzený spôsob splnenia záväzku mladého poberateľa hypotekárneho úveru. V týchto súvislostiach aj Národná banka Slovenska zdieľala názor, že v danej situácii poberateľ hypotekárneho úveru nemá povinnosť vrátiť doposiaľ vyplatený príspevok banky a požiadavka banky voči klientovi nie je oprávnená. Súčasne však NBS poukázala na svoju kompetenciu posúdiť zákonnosť postupu banky s tým, že nemôže banke prikázať, aby nárok žiadaný klientom splnila. 20. Po preskúmaní predmetnej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s názorom prezentovaným súdom prvej inštancie na riešenie predmetnej spornej právnej otázky - nároku banky na zaplatenie bonifikovaných úrokov. K vyriešeniu tohto sporu pristupoval súd prvej inštancie komplexne v zmysle dotknutých zákonných ustanovení - vzniku nároku mladému poberateľovi hypotekárneho úveru na štátny príspevok pre mladých a s tým spojených zákonných povinností banky ako aj zániku nároku na tento príspevok predvídaného hypotézou právnej normy - pri predčasnom splatení hypotekárneho úveru pred uplynutím štyroch rokov od jeho poskytnutia (§ 85b ods. 5 zákona o bankách) ako aj zmluvných dojednaní predmetnej úverovej zmluvy (Hypotéky pre mladých) v spojení s platnými a účinnými obchodnými podmienkami. Na tomto základe dospel k správnemu záveru, že povinnosť stanovenú poberateľovi zákonom pri zániku nároku na štátny príspevok nemožno vykladať extenzívnym spôsobom vo vzťahu k banke a jej prípadným nárokom. Podľa názoru odvolacieho súdu je úplne logické, že zákon poskytuje riešenie len vo vzťahu k štátnemu príspevku, pretože ide o účelnosť nakladania s prostriedkami štátneho rozpočtu na vopred stanovený účel - podpory hypotekárnych úverov pre mladých. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že bonifikované úroky predstavujú pre hypotekárnu banku priamu finančnú stratu a ako podnikateľský subjekt si nemôže dovoliť poskytovať „stratové“ produkty bolo na ňom, aby poznajúc zákonný rámec pre poskytovanie tohto špecifického produktu minimalizoval svoje podnikateľské riziko vhodne zvolenou zmluvnou úpravou. Skutočnosť, že si neošetril situáciu, ktorá nastala v prípade predčasnej splatnosti predmetného úveru a „spoliehal“ sa len na subjektívny výklad zákona neobstojí a ide na ťarchu banky - žalovaného. Aj v duchu ďalšej argumentácie odvolateľa, že bolo pre neho zaujímavé poskytovať hypotekárne úvery, pretože ide o veľkú skupinu ľudí s potenciálom aj ďalších obchodov pre banku je zrejmé, že pri veľkom počte prípadov bolo predovšetkým v záujme poskytovateľa úverov nastaviť zmluvné podmienky tak, aby tieto boli v súlade s jeho podnikateľským zámerom. Pokiaľ odvolateľ apeloval na výklad právnych predpisov (ich zmyslu a účelu) v tomto smere odvolací súd uvádza, že interpretácia právnej normy je vybudovaná na všeobecne uznávaných metódach výkladu, ktorých účelom je pochopiť obsah a zmysel právnej normy. Podľa názoru odvolacieho súdu na vec aplikované právne normy sú dostatočne určité a zrozumiteľné už pri využití gramatického a logického výkladu. Ak sa však žalovaný domáha povinnosti, ktorú právna norma neukladá nie je možne ani s pomocou výkladových metód a to ani ich kombináciou dospieť k opačnému záveru, t.j. o existencii takej povinnosti. 21. Odvolací súd sa samostatne nezaoberal námietkou odvolateľa voči spotrebiteľskému charakteru predmetnej úverovej zmluvy (aj keď sa v tomto smere stotožnil so záverom súdu prvej inštancie) a poukazuje na ust. § 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého má odvolateľ právo dopĺňať odvolacie dôvody do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ide o zákonnú koncentráciu konania, ktorá sa uplatňuje aj v opravných konaniach stanovením časového momentu (uplynutím lehoty na podanie odvolania) dokedy možno vymedziť program odvolacieho konania určením rozsahu prieskumu rozhodnutia ako aj argumentácie tvrdenej vadnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Predmetnú námietku odvolateľ vzniesol až v odvolacej replike, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania. 22. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 23. V tomto kontexte odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil v postupe okresného súdu ani nedostatky, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle § 220 ods. 2 CSP správne odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. 24. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako strane sporu, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).