Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/73/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5317201284 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5317201284.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Kataríny Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobkyne: M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. J. č. XXX, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária VARMUS s.r.o., so sídlom Palárikova 83, 022 01 Čadca, IČO: 36 863 203, proti žalovaným: 1/ B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. J. č. XXX, XXX XX L. J., 2/ Mgr. C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. J. č. XXX, XXX XX L. J., žalovaní v rade 1/ a 2/ zastúpení spoločnosťou Stehura & partners, v.o.s., Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, o odstránenie oplotenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 12C/9/2017-107 zo dňa 06.09.2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku I. a III. z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.) doručenú súdu 10.02.2017 v znení jej zmeny (zaslanej súdu pred doručením žaloby protistrane), ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovaným v rade 1/ a 2/ odstrániť oplotenie z parcely KNC č. 5141/2 - trvalé trávne porasty o výmere 90 m2 kat. úz. L. J. zapísanej na LV č. XXX v bodoch A-B-C-A podľa znaleckého posudku znalca z odboru geodézie a kartografie č. 2/2017 vypracovaného Ing. Máriou Blahovcovou. Zároveň zastavil konanie o vzájomnej žalobe žalovaných v rade 1/ a 2/ (výrok II.) a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.). 2. Predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva a súčasne plnila povinnosť v zmysle výzvy stavebného úradu zo dňa 11.01.2017 predložiť doklad preukazujúci začatie súdneho konania, nakoľko žalovaní iniciovali dodatočné stavebné konanie o povolení stavby - oplotenia. 3. Súd na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 3 ods. 1, § 123 a nasl., § 126 ods. 1, 2, § 134 Občianskeho zákonníka a súčasne vychádzal z aktuálneho stavu zápisu vecných práv k sporným nehnuteľnostiam v príslušnom katastri nehnuteľností v zmysle ust. § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon. Uviedol, že príčinou sporu je to, že žalovaní postavili plot na pozemku KNC parc. č. 5141/2, ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktorá sa domáhala jeho odstránenia v zmysle žalobného návrhu. Žalovaní tvrdili počas celého sporu, že plot takto postavený (i keď sa materiál plotu niekoľkokrát menil) prebieha na základe hranice, ktorú stanovila už matka žalobkyne, za prítomnosti samotnej žalobkyne a v takto vydelenom stave existuje od roku 1994 - 1995, kedy žalovaní si na susednom pozemku postavili rodinný dom. Postavenie plota na označenom pozemku vo vlastníctve žalobkyne žalovaní nespochybňovali. Podľa označenia v grafickom náčrte znalkyne v bodoch A B C zasahuje oplotenie do pozemku žalobkyne pozdĺž hranice pozemku v rozsahu 6,50 m2. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalovaných o darovaní spornej časti parcely zo strany právnej predchodkyne žalobkyne (jej matky) žalovaným. Nebol preukázaný žiadny titul - zmluva, ktorá v rozhodnom období musela byť písomná pod sankciou absolútnej neplatnosti. Žalobkyňa nadobudla vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti osvedčením o vydržaní. V rámci tvrdení žalovaných bolo preukázané, že pokiaľ chcela nadobudnúť žalobkyňa predmetný pozemok (KNC parc. č. 5141/2) do výlučného vlastníctva, musela získať súhlas dotknutých osôb - formálne zapísaných vlastníkov a v tomto prípade i súhlas právneho predchodcu žalovaných B. Q., ktorý jej tento súhlas dal. Teda i právny predchodca žalovaných, hoc mal podiel v pozemku žalobkyne, rešpektoval zaužívané ústne dohody, na ktoré sa odvolávala samotná žalobkyňa (ústne darovacie zmluvy medzi jej právnymi predchodcami) a užívací stav. Rovnako tak tieto rešpektovali i právni predchodcovia samotnej žalobkyne. Žalobkyňa aj v rámci podanej žiadosti o vydanie osvedčenia adresovanej notárke jednoznačne uviedla, že nie je spor o hranicu pozemku, o vlastnícke právo, aj keď bolo zrejmé, že už v tom čase bolo oplotenie žalovaných zasahujúce do jej parcely CKN 5141/2 (zakreslené na náčrte bodmi A, B, C) postavené (minimálne od roku 1995). Za významnú skutočnosť súd považoval, že tento stav žiadnym spôsobom nerozporovali ani právni predchodcovia žalobkyne ani následne žalobkyňa (po osvedčení jej vlastníckeho práva v r. 2008), dlhodobo ho rešpektovali, hoc vizualizácia plotu sa postupom rokov reálne menila. Spor reálne vznikol v roku 2017 až po podaní návrhu na dodatočné povolenie stavby (po 22 rokoch). S prihliadnutím k takto preukázanej situácii dospel súd k záveru, že odstránením oplotenia vzhľadom na „správny“ priebeh hranice by došlo k neúmernému zásahu do práv žalovaných s prihliadnutím k ochrane (6,5 m2 nevyužívaných žalobkyňou desiatky rokov), ktorá sa má žalobkyni poskytnúť. Okresnému súdu sa javil takýto výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Po starostlivej úvahe a zvážení všetkých okolností prípadu a aplikácii ust. § 3 OZ, žalobu žalobkyne zamietol. V tomto smere poznamenal, že rozhodnutie má byť nielen zákonné, ale i spravodlivé. Súd mal za to, že už právni predchodcovia žalobkyne a zrejme i samotná žalobkyňa, hoc to popierala, umožnili stavebníkovi - žalovaným realizovať výstavbu v sklone zaberajúcom pozemok o výmere 6,5 m2. Inak by vzniknutý problém riešili už v čase realizácie stavby. Pokiaľ žalovaní vzali vzájomnú žalobu späť za súhlasného stanoviska žalobkyne súd konanie o vzájomnej žalobe postupom podľa § 144, § 145 CSP zastavil. Na rozhodnutie o trovách konania súd aplikoval ust. § 255 ods. 1 a § 256 CSP s poukazom na úspech i neúspech oboch strán v spore (neúspech žalobkyne - žaloba zamietnutá a zavinené zastavenie konania o vzájomnom návrhu spôsobené žalovanými). 4. Proti tomuto rozsudku do výrokov I. a III. v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe žalobkyne vyhovieť, resp. napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. zrušiť a vec v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania namietala, že žalovaní nepreukázali darovanie spornej časti pozemku, súd vychádzal len z predpokladu, že právny predchodca žalobkyne súhlasil so stavbou oplotenia. Na takéto skutkové tvrdenie nebol zadovážený pred súdom prvej inštancie žiaden dôkaz. Žalobkyňa poprela, že by dala ona alebo jej právny predchodca akýkoľvek súhlas k stavbe oplotenia. Žalobkyňa je vlastníčkou parcely KNC č. 5141/2 a nie je spravodlivé, aby trpela plot na pozemku vo svojom vlastníctve. Poprela tvrdenie žalovaných, že vlastnícke právo k spornej časti parcele žalovaní vydržali, nakoľko v roku 1995 rodičia strán sporu mali uzavrieť dohodu. Žiadna darovacia zmluva ohľadom sporného pozemku uzavretá nebola ani v ústnej ani v písomnej forme, na jej uzavretie nebol žiaden dôvod. Navyše žalovaní zobrali späť vzájomnú žalobu o určenie, že sú vlastníkmi spornej plochy a súd prvej inštancie aj správne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že darovanie spornej časti pozemku nebolo preukázané. Poukázala na ust. § 126 ods. 1 OZ, článok 2 ods. 2 CSP a rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. Práve z týchto rozhodnutí vyplýva, že zamietnuť žalobu, ktorou sa vlastník pozemku domáha ochrany svojho vlastníckeho práva možno len celkom výnimočne, ak by vlastníkovi pozemku nepriniesol výsledok zodpovedajúci prospech a vyhovenie žaloby by sa dotýkalo osobitne významného záujmu žalovaného (v zmysle judikatúry napr. zabezpečenia bývania). V súdenom prípade sa o takýto osobitný význam žalovaných nejedná. Tým, že žalovaní postavili na pozemku oplotenie, bránia žalobkyni v užívaní tohto pozemku, čím zasahujú do práva žalobkyne ako vlastníčky svoj pozemok užívať. Za danej situácie nemohol súd prvej inštancie poskytnúť ochranu žalovaným s poukazom na ust. § 3 ods. 1 OZ, nakoľko svoje rozhodnutie konštituoval bez opory v zákonnej úprave len na základe ustanovenia o dobrých mravoch. Súd prvej inštancie tak rozhodol v rozpore s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít a rovnako v rozpore so zákonom, a preto namietala aj nesprávne právne posúdenie veci. Späťvzatím vzájomnej žaloby na určenie vlastníctva v podstate žalovaní uznali, že nebolo možné v zmysle platných právnych predpisov v roku 1995 nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej parcele vydržaním, keď nadobúdateľ pozemku si musel byť vedomý, že na platnosť zmluvy bola potrebná písomná forma a k účinnosti zmluvy bol potrebný vklad do katastra nehnuteľností. Žalobkyňa nie je povinná strpieť postavenie tohto plotu a nesmie byť obmedzovaná vo svojich vlastníckych právach. Súd konštatovaním, že odstránením oplotenia by došlo k neúmernému zásahu do práv žalovaných, sa dostal do rozporu s právnym poriadkom, pretože v tomto prípade sa zasahuje do vlastníckeho práva žalobkyne. 5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu považovali odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné a navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a súčasne zaviazať žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania. Právne posúdenie veci a zdôvodnenie rozhodnutia považovali za správne. Dali do pozornosti, že v konaní bolo preukázané, že otec B. Q. im v roku 1993 daroval pozemku CKN 5139/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 563 m2 na výstavbu rodinného domu. V rokoch 1994 -1995 dom dostavali a v tomto čase bol postavený aj predmetný sporný plot, ktorý je tam do súčasnosti. Svedkyňa Y. Q. potvrdila, že pri výstavbe plotu bola prítomná aj s matkou žalobkyne a títo jednoznačne určili hranicu medzi pozemkami a v rámci tohto určenia došlo k ústnemu darovaniu časti pozemku, resp. konkludentným spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti, že vlastníkom tohto pozemku sú žalovaní. Ak si žalobkyňa vlastnícke právo k predmetnému pozemku vysporiadala až 03.12.2008 u notárky osvedčením o vydržaní, v tomto čase žalovaní v rade 1/, 2/ boli vlastníkmi spornej časti pozemku, a to na základe vydržania. Túto nehnuteľnosť užívali 14 rokov pokojne, nerušene, dobromyseľne ako svoju vlastnú. Preto žalobkyňa nemohla o 14 rokov tento pozemok vydržať, keď ho ani neužívala. 6. V odvolacej replike žalobkyňa uviedla, že žalovanými predkladané konkludentné darovanie spornej časti pozemku je bez akejkoľvek právnej relevancie. Z dôvodu nedostatku formy právneho úkonu nadobudnutia spornej časti nehnuteľnosti nemohli byť žalovaní dobromyseľní, pokiaľ ide o ich držbu. Spornú časť nehnuteľnosti skutočne neužívala, avšak iba z dôvodu protiprávneho konania žalovaných, ktorí si túto spornú časť nehnuteľnosti zahradili a protiprávne užívali. Žalovaní sa nikdy nestali vlastníkmi spornej časti nehnuteľnosti a z tohto dôvodu žalobkyňa zotrvala na poskytnutí súdnej ochrany v zmysle § 126 ods. 1 OZ s odvolaním sa na svoju odvolaciu argumentáciu a odvolací návrh. 7. Odvolacia replika bola zaslaná v zmysle ust. § 374 ods. 2 CSP protistrane na vyjadrenie. Odvolacia duplika žalovaných nebola súdu doručená a odvolací súd v priebehu odvolacieho konania nedisponoval ďalšími podaniami strán sporu. 8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie vo veci samej (výrok I.), ako aj v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Preskúmaním veci odvolacím súdom, vychádzajúc z tvrdení žalobkyne a berúc do úvahy aj procesnú obranu žalovaných dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci sa javí, že ide o riešenie dôsledkov neoprávnenej stavby zriadenej na cudzom pozemku. V súdenej veci sa žalobkyňa domáha odstránenia stavby - oplotenia zriadeného žalovanými na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktoré skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Tento režim je osobitne riešený v ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Cit. zák. ustanovenie upravuje osobitné prípady vlastníckych žalôb, ktorým sa rieši situácia, ak niekto - kto na to nie je oprávnený - postaví na cudzom pozemku stavbu. 10. Podľa § 135c ods. 1 OZ, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). 11. Za neoprávnenú stavbu z hľadiska občiansko-právnej úpravy treba považovať stavbu postavenú na cudzom pozemku bez toho, aby stavebník mal právo stavbu tam zriadiť. Od tohto pojmu treba odlišovať pojem stavba nepovolená, podľa príslušných administratívnych predpisov tzv. čierna stavba. Ide o stavbu bez stavebného povolenia, prípadne o stavbu postavenú v rozpore so stavebným povolením. Tieto otázky sú upravené v rámci správneho práva, na základe ktorého príslušný stavebný úrad môže uložiť sankcie za porušenie administratívnych predpisov (§ 88 ods. 1 písm. b/ Stavebného zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov). 12. Z tvrdenia strán sporu je zrejmé, že ide o oplotenie, ktoré je zriadené na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Bližšie sa však súd prvej inštancie charakterom tejto stavby nezaoberal. 13. Za neoprávnenú stavbu možno považovať iba takú stavbu zriadenú na cudzom pozemku, ktorá má charakter nehnuteľnosti v zmysle § 119 ods. 2 OZ, t.j. ktorá je spojená so zemou pevným základom. Charakter nehnuteľnosti nemajú napr. prenosná záhradná besiedka alebo plechová garáž. Ak na cudzom pozemku bola postavená stavba, ktorá má trvalý charakter je potrebné na takýto právny stav aplikovať vždy ust. § 135c OZ. Týmto smerom sa súd prvej inštancie vecou vôbec nezaoberal. 14. Podľa § 120 ods. 2 OZ stavba nie je súčasťou pozemku, takže môže byť samostatným predmetom občiansko-právnych vzťahov. Ten, kto zriadi neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku, stáva sa od začiatku jej vlastníkom. Zo skutočnosti, že stavebníkovi možno uložiť povinnosť stavbu odstrániť, treba usudzovať na to, že do rozhodnutia súdu o vlastníctve k stavbe zostáva vlastníkom stavebník, pretože inak by mu nemohlo byť uložené, aby prípadne stavbu odstránil (R 53/1973). 15. Podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia (§ 135c ods. 1 OZ) sa vlastník pozemku môže proti neoprávnenému stavebníkovi domáhať ochrany na súde. V danom prípade žalobkyňa (viď žalobný petit) požadovala najprísnejšiu občiansko-právnu sankciu, a to odstránenie stavby. Použitie tejto sankcie bude odôvodnené v takom prípade, keď stavebník pri zriaďovaní stavby nebol dobromyseľný, prípadne hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti a keď neprejaví o stavbu záujem ani vlastník pozemku. Vlastník pozemku môže mať záujem tento svoj pozemok využiť na iný účel. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že odstránenie stavby by nebolo účelné, prikáže ju za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí (odsek 2 citovaného ustanovenia). Inak usporiada pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby, ak neprichádza do úvahy odstránenie stavby ani jej prikázanie vlastníkovi pozemku. V takomto prípade vlastníctvo k stavbe zostáva nezmenené a naďalej je vlastníkom stavby stavebník bez toho, aby súd o tomto vlastníctve ešte rozhodoval. Pri tomto inom usporiadaní pomerov súdom pôjde zrejme o situácie, keď so zreteľom na okolnosti daného prípadu bude spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi, aby vlastníctvo k stavbe zostalo aj naďalej stavebníkovi zachované, pretože napríklad bol pri zriaďovaní stavby dobromyseľný a vlastník pozemku to mlčky trpel. Zohľadňuje aj tú skutočnosť, že stavbou vznikne obvykle trvalá hodnota, ktorá má povahu nehnuteľnosti, ktorej odstránenie za každú cenu by nebolo spravodlivým riešením. Nesúlad medzi vlastníckym právom k stavbe a vlastníckym právom k pozemku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nie je možné riešiť tak, že by stavebníkovi priznal vlastnícke právo k spornej časti pozemku. Môže mu však za náhradu najmä zriadiť vecné bremeno obmedzené na nevyhnutný výkon vlastníckeho práva k stavbe. Konanie o vysporiadanie neoprávnenej stavby je konaním, kde z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi stranami a kde súd nie je viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 2 CSP). Ak súd dospeje k záveru, že navrhovaný spôsob (odstránenie stavby) nie je prijateľný, musí upraviť tento vzťah iným vhodným spôsobom vyplývajúcim z ust. § 135c OZ. 16. Len v prípadoch, že by súd dospel k tomu, že zriadená stavba na pozemku vo vlastníctve žalobkyne nemá charakter nehnuteľnosti, vlastník pozemku by sa mohol domáhať ochrany proti neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva odstránením týchto stavieb podľa § 126 Občianskeho zákonníka. To znamená, že vyriešenie právnych pomerov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom nehnuteľnosti, t.j. nesúlad medzi týmito vlastníckymi právami, v prvom rade prichádza do úvahy v zmysle špeciálnej právnej úpravy, a to ust. § 135c OZ a až následne podľa všeobecnej úpravy ochrany vlastníckeho práva podľa § 126 OZ. 17. Na základe vyššie uvedenej skutkovej a právnej argumentácie je zrejmé, že súd prvej inštancie na súdenú vec prednostne neaplikoval špeciálnu právnu úpravu, ktorá sa javí ako vhodná úprava právnych pomerov strán sporu. V tomto smere sa ani nezaoberal podstatnými okolnosťami pre takéto rozhodnutie, či už charakterom stavby, tak ako už vyššie odvolací súd naznačil, prípadne ďalších do úvahy prichádzajúcich z hľadiska vhodne a účelne zvoleného spôsobu riešenia týchto pomerov v zmysle ust. § 135c OZ. Na tomto základe odvolací súd konštatuje, že nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávna aplikácia právnej normy boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ako predčasne vydaného. 18. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou okresného súdu sa opätovne dôsledne zaoberať otázkou vyriešenia právnych pomerov v zmysle vyššie naznačených úvah odvolacieho súdu s dôrazom na právnu kvalifikáciu podľa § 135c OZ, za týmto účelom doplniť dokazovanie a až následne vo veci opätovne rozhodnúť spôsobom rešpektujúcim výsledky vykonaného dokazovania a rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom odôvodniť v zmysle § 220 CSP. 19. S poukazom na podmienenosť výroku o trovách konania meritórnym výrokom sa zrušenie rozhodnutia vo veci samej automaticky týka i tohto závislého výroku (§ 379 písm. a/ CSP), teda súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 20. Rozhodnutie okresného súdu v časti odvolaním nenapadnutej zostalo týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté (výrok II.). 21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).