Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/37/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615200260 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5615200260.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 865 265, správca konkurznej podstaty úpadcu ELTOS, s.r.o., so sídlom ul. P. Mudroňa 5, 010 01 Žilina, IČO: 36 385 808, zastúpeného zástupcom IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovanému: Mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Štúrova 1989/41, 031 42 Liptovský Mikuláš, IČO: 00 315 524, zastúpenému zástupcom HADBÁBNY & spol., advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Prielohy 1012/1C, 010 07 Žilina, IČO: 47 249 722, v spore o zaplatenie 19.616,89 Eur s príslušenstvom, o návrhu na pokračovanie v konaní a späťvzatí žaloby, o odvolaní žalobcu proti výroku III. uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/24/2015-268 zo dňa 30. januára 2020, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/24/2015-268 zo dňa 30. januára 2020 v napadnutom výroku III., podľa ktorého žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu v rozsahu 100 %, o výške trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia, p o t v r d z u j e . Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením okresný súd výrokom I. rozhodol, že pokračuje v konaní prerušenom uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 9Cb/24/2015 zo dňa 23.05.2019. Výrokom II. konanie zastavil. Výrokom III. rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu v rozsahu 100 %, o výške trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu podanú okresnému súdu dňa 16.01.2015, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia pohľadávky vo výške 19.616,89 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. 3. Okresný súd uviedol, že uznesením sp. zn. 9Cb/24/2015 zo dňa 23.05.2019, právoplatným dňa 24.05.2019, podľa § 163 ods. 1 CSP prerušil konanie z dôvodu, že strany zhodne navrhli odročenie pojednávania. 4. Dňa 22.07.2019 doručil žalobca súdu návrh na pokračovanie v konaní spolu so späťvzatím žaloby, v ktorom uviedol, že správcovi bolo zo strany veriteľského výboru úpadcu uložené stanovisko ako ďalej postupovať v prerušenom konaní. Navrhol, aby súd žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Argumentoval tým, že má osobitné postavenie ako správca v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, ktorý konajúc s odbornou starostlivosťou na základe dokumentácie vedenej úpadcom za obdobie pred vyhlásením konkurzu, ako aj z obsahu reštrukturalizačného spisu vyhodnotil, že úpadca má voči žalovanému dôvodne uplatnenú pohľadávku v predmetnom konaní. V čase podania žaloby nemal vedomosť o ďalšom prebiehajúcom konaní (9Cb/137/2014), ani o tom, že pohľadávka, ktorej zaplatenia sa domáha mala byť v období pred vyhlásením konkurzu postúpená z úpadcu na iný subjekt (spoločnosť AKT, s.r.o.) na základe Zmluvy o postúpení zo dňa 03.01.2012, ktorou v relevantnom období nedisponoval, nebola súčasťou dokumentácie odovzdanej správcovi zo strany úpadcu. Za daných okolností sa nemal ako preukázateľne dozvedieť, že pohľadávka mala byť postúpená úpadcom na inú osobu ešte v roku 2012. Disponoval listinami, ktoré odôvodnene vyvracali postúpenie pohľadávky. Žalovaný mu neposkytol informáciu, že by úpadca nebol veriteľom pohľadávky. Z výsledku právoplatne skončeného konania sp. zn. 9Cb/137/2014 je zrejmé, že pohľadávka bola dôvodná a okresným súdom priznaná v rozsahu, v akom sa žalobca domáhal jej priznania v predmetnom konaní. Samotný nárok bol dôvodný, avšak z dôvodu jeho postúpenia, o ktorom nemali strany sporu vedomosť, nepatril úpadcovi. Ďalej žalobca poukázal na to, že ak by v relevantnom období mal preukázateľne vedomosť o postúpení pohľadávky úpadcu na tretiu osobu pred vyhlásením konkurzu, žalobu by na súd nepodal. Uvedené skutočnosti považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby súd žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. 5. K návrhu na pokračovanie a späťvzatiu žaloby sa vyjadril žalovaný podaním doručeným dňa 22.08.2019, v ktorom uviedol, že dôvod na prerušenie konania pominul. Súhlasil so zastavením konania na základe späťvzatia žaloby, ale trval na priznaní nároku na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalobca zobral žalobu späť z dôvodu, že by v spore s najväčšou pravdepodobnosťou nemal úspech. Skonštatoval, že sú naplnené dôvody podľa § 256 ods. 1 CSP, z ktorých možno vyvodiť, že stranou, ktorá zavinila zastavenie konania je žalobca. Dôvody uvádzané žalobcom ako dôvody hodné osobitného zreteľa neobstoja a nemožno ich považovať za dôvody v zmysle § 257 CSP. Fakt, že žalobca vystupuje ako správca nič nemení na jeho procesných povinnostiach vo vzťahu k výsledku konania. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že mal mať správca iné, favorizované procesné postavenie, pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania. Žalovaný uviedol, že v predmetnom konaní mu vznikli trovy a nie je spravodlivé ani zákonné, aby ich znášal len z dôvodu, že žalobca začal súdne konanie, v ktorom nemohol byť úspešný, keď nemal k dispozícii všetky podklady. To, že žalobca nemal k dispozícii potrebnú dokumentáciu o postúpení pohľadávky, je len v rovine jeho tvrdení, bez predloženia relevantného dôkazu. Žalovaný nemal právnu povinnosť informovať žalobcu, že mohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky a že si ju voči nemu uplatňuje iný subjekt. Postúpenie pohľadávky je vecou veriteľa. Navrhol, aby okresný súd v konaní pokračoval a súčasne konanie zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6. Vzhľadom k tomu, že dňa 22.07.2019 podal žalobca návrh na pokračovanie v konaní, okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní, tak ako bolo uvedené vo výroku I. uznesenia. 7. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný v podaní zo dňa 21.08.2019 vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby. Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu a v súlade s ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP okresný súd rozhodol o zastavení konania (výrok II. uznesenia). 8. V súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania okresný súd poukázal na to, že späťvzatie žaloby predstavuje subjektívnu (t.j. zavinenú) skutočnosť, s ktorou zákon spája zastavenie konania. Okresný súd pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania vychádzal z § 256 ods. 1 CSP. Pri rozhodovaní o trovách konania je však povinnosťou súdu skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Žalobca v späťvzatí ako dôvod uviedol, že v čase podania žaloby nemal vedomosť, ani dokumentáciu o postúpení pohľadávky úpadcu na tretiu osobu pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu. Preto navrhol žiadnej zo strán sporu nepriznať nárok na náhradu trov konania (§ 257 CSP). S tým žalovaný nesúhlasil, trval na priznaní nároku voči žalobcovi v rozsahu 100 % (§ 256 ods. 1 CSP) argumentujúc tým, že dôvody uvádzané žalobcom nemožno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Za daných okolností možno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania žalobcovi. Nárok na náhradu trov konania tak vznikol protistrane (žalovanému). Preto okresný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené v III. výroku uznesenia. O výške trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným rozhodnutím. 9. Okresný súd uviedol, že sa pred rozhodnutím o priznaní nároku na náhradu trov konania (výrok III. uznesenia) zaoberal, či existujú 1./ dôvody hodné osobitného zreteľa (napr. neprimeraná tvrdosť, podiel strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu) a 2./ výnimočné okolnosti, aby súd náhradu trov konania nepriznal žalovanému (§ 257 CSP) vo vzťahu k a/ druhu konania (charakteru konania) alebo b/ určitej procesnej situácii. Žalobca argumentoval osobitosťou subjektu na strane žalobcu (správca konkurznej podstaty úpadcu) a informáciami, ktorými disponoval správca od úpadcu pred podaním žaloby (pôvodný veriteľ pohľadávky). Okresný súd poukázal na to, že predmetom sporu bolo zaplatenie pohľadávky úpadcu (zhotoviteľa) zo zmluvy o dielo uzavretej so žalovaným (objednávateľom) titulom časti ceny diela (odplaty). Išlo o bežný druh sporu v agende obchodných vecí. Žalobca sa najneskôr 08.09.2015 (č.l. 65 rub spisu) medzi 1. a 2. pojednávaním dozvedel, že podľa tvrdenia obchodnej spoločnosti AKT s.r.o. (IČO: 45 954 496) mala byť pohľadávka, ktorá je predmetom sporu postúpená úpadcom vyššie uvedenej spoločnosti (z návrhu žalovaného na prerušenie a zastavenie konania). V konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 9Cb/137/2014, v ktorom sa prejednávala žaloba obchodnej spoločnosti AKT s.r.o. proti Mestu Liptovský Mikuláš mal žalobca právne postavenie intervenienta na strane žalovaného. Okresný súd nezistil v správaní žalovaného osobitný podiel na vzniku a priebehu sporu okrem uplatňovania práv strany v konaní pred súdom. Právne postavenie žalobcu vyplývalo zo zákona, keďže správca konkurznej podstaty úpadcu koná za úpadcu (súdne konania týkajúce sa majetku úpadcu je možné po vyhlásení konkurzu začať len na návrh správcu, či na návrh podaný proti správcovi § 47 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii). Obe strany sporu bolo možné považovať za osobitné subjekty, čo zákonodarca prejavil osobným oslobodením od platenia súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. b/, p/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch). Na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému, okresný súd nemal preukázané výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa. 10. Proti tomuto uzneseniu, a to jeho výroku III., ktorým bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania od žalobcu v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia, v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), g), h) CSP. Žalobca mal za to, že napadnuté uznesenie spočívajúce v absencii aplikácie § 257 CSP na daný skutkový stav je nepreskúmateľné, arbitrárne a nedostatočne odôvodnené v časti priznanej náhrady trov konania žalovanému. Podľa žalobcu súd prvej inštancie sa opomenul vyjadriť ku všetkým osobitostiam daného sporu, ktoré žalobca podrobne špecifikoval v návrhu. Podľa žalobcu okresný súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti poukázal na svoj osobitný status správcu konkurznej podstaty konajúceho podľa ZKR, ktorý si splnil zákonnú povinnosť preskúmať úpadcove právne úkony s odbornou starostlivosťou podľa § 86 ods. 1, 2 ZKR a využil zákonnú možnosť podať žalobu ako prostriedok slúžiaci na ochranu a vymáhanie majetkových práv úpadcu podliehajúcich konkurzu. Žaloba o zaplatenie pohľadávky podaná správcom je nepochybne správou majetku podliehajúceho konkurzu. Správca vo väčšine prípadov pracuje s neúplnými údajmi, nekompletnou zmluvou, či účtovnou dokumentáciou úpadcu a pri presadzovaní záujmov konkurzných veriteľov je v súdnych sporoch mnohokrát slabším účastníkom, kedy dôležité a pre ďalší priebeh súdneho konania rozhodujúce okolnosti sa môžu stáť známe a vyjsť najavo až v priebehu samotného súdneho konania, najmä pri dokazovaní. Správca tak nemusí v konaniach o zaplatenie nezriedka uniesť dôkazné bremeno, resp. bude častokrát nútený na základe dodatočne zistených skutočností podávať súdu z procesných dôvodov späťvzatia žalôb, v snahe vyhnúť sa ich zamietnutiu. Práve v týchto výnimočných prípadoch prichádza do úvahy aplikácia § 257 CSP, ktorá nastala i v prípade podania žaloby, kedy správca úpadcu objektívne na začiatku tohto súdneho konania nedisponoval všetkými informáciami rozhodujúcimi pre konanie, t.j. nemal objektívne vedomosť o existencii zmluvy o postúpení pohľadávky, teda, že úpadca už v čase podania žaloby nebol veriteľom pohľadávky a z tohto dôvodu nemal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby, o ktorej existencii však v danom období mohol mať vedomosť práve žalovaný, vystupujúci vo vzťahu k pohľadávke, určenia ktorej sa týkalo toto súdne konanie v pozícii dlžníka, ktorú skutočnosť v rámci tohto súdneho konania ani raz nenamietol, čo zakladá dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca nepovažoval na daný prípad za správnu aplikáciu ust. § 256 ods. 1 CSP a nestotožnil sa s právnym posúdením procesného zavinenia, nakoľko pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutkový stav, pri ktorom je daná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a tým aplikácia § 257 CSP, a teda bez skúmania skutkového stavu procesnú zodpovednosť za späťvzatie žaloby automaticky nesprávne pričítal žalobcovi. Žalobca mal za to, že v danom prípade sú splnené podmienky podľa § 257 CSP na nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa žiadnej zo sporových strán, v rámci čoho poukázal na opis skutkového stavu uvedený v odsekoch 4.-8. odôvodnenia odvolania. 11. Žalobca uviedol, že sa v predmetnom konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 19.616,89 Eur (ďalej len „súdne konanie 1“), zodpovedajúcej zostatku neuspokojenej pohľadávky úpadcu (ďalej len „pohľadávka“) z titulu faktúry č. 20110016 (ďalej len „faktúra“), vystavenej žalovanému v zmysle Zmluvy o dielo uzavretej medzi úpadcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom dňa 20.04.2010 (ďalej len „Zmluva o dielo“). Okresný súd uznesením sp. zn. 9Cb/24/2015 zo dňa 01.06.2016 bez návrhu prerušil predmetné súdne konanie, a to až do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 9Cb/137/2014, v ktorom bolo rozhodované o totožnom nároku o priznaní pohľadávky (ďalej len „súdne konanie 2“). V súdnom konaní 2 ako žalobca vystupovala spoločnosť AKT s.r.o., po pripustení zmeny účastníkov konania spoločnosť Z.A.K., s.r.o., na ktorú mala byť pohľadávka ešte v čase pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi úpadcom ako postupcom a spoločnosťou AKT s.r.o. ako postupníkom dňa 03.01.2012. Nakoľko mal správca právny záujem na výsledku súdneho konania 2, Oznámením zo dňa 01.07.2016 vstúpil do súdneho konania 2 ako intervenient na strane žalovaného. Po vykonanom dokazovaní v súdnom konaní 2 okresný súd dospel k záveru o platnosti postúpenia pohľadávky z úpadcu na žalobcu, na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, ako aj o existencii nároku voči Mestu Liptovský Mikuláš, v dôsledku čoho rozsudkom zo dňa 24.03.2017 zaviazal Mesto Liptovský Mikuláš na zaplatenie pohľadávky v prospech žalobcu. O odvolaní strán a aj správcu ako intervenienta na strane žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 13Cob/11/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Nakoľko právoplatným ukončením súdneho konania 2 odpadol dôvod prerušenia súdneho konania, okresný súd uznesením rozhodol o jeho pokračovaní. Vzhľadom na výsledky právoplatne ukončeného súdneho konania 2 sa žalobca dňa 20.05.2019 obrátil na veriteľský výbor úpadcu so žiadosťou o udelenie odporúčania, ako ďalej postupovať v predmetnom súdnom konaní, pričom odporučil veriteľskému výboru vziať žalobu v celom rozsahu späť a požiadať o zastavenie tohto súdneho konania, nakoľko zo strany správcu ako žalobcu by ďalšie vedenie súdneho konania za právneho stavu potvrdeného rozsudku krajského súdu nebolo účelné, teda vo vzťahu k pohľadávke by úpadca v predmetnom súdnom konaní nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu. Dňa 01.07.2019 bolo žalobcovi doručené stanovisko veriteľského výboru úpadcu, v ktorom uložil správcovi odporúčanie vziať žalobu v celom rozsahu späť a požiadať o zastavenie predmetného súdneho konania. V nadväznosti na toto stanovisko žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť a navrhol žiadnej zo strán sporu nepriznať náhradu trov konania, pričom aplikáciu § 257 CSP na daný prípad podrobne odôvodnil v návrhu, keď mal za to, že vzhľadom na popísaný skutkový a právny stav sú splnené podmienky na nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán. Svoju argumentáciu žalobca odvádzal zo svojho osobitného postavenia správcu v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, ktorý na základe dostupnej zmluvnej dokumentácie vedenej úpadcom za obdobie pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, ktorú mal v čase podania žaloby k dispozícii, ako aj z obsahu reštrukturalizačného spisu vyhodnotil, že úpadca má voči žalovanému pohľadávku dôvodne v tomto súdnom konaní uplatnenú. V čase podania žaloby správca úpadcu nemal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní, ako ani o tom, že pohľadávka ktorej zaplatenia sa domáha, mala byť v období pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu postúpená z úpadcu na iný subjekt, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 03.01.2012, nakoľko predmetnou zmluvou v relevantnom období nedisponoval a táto nebola súčasťou dokumentácie odovzdanej správcovi zo strany úpadcu, ani súčasťou dokumentácie úpadcu, ktorá sa nachádzala v archíve úpadcu, a preto sa nemal ako preukázateľne dozvedieť, že pohľadávka mala byť úpadcom ešte v roku 2012 postúpená na inú osobu. Naopak, správca disponoval listinami, ktoré odôvodnenie postúpenia pohľadávky vyvracali. Zároveň žalobca poukázal na to, že ani žalovaný v predsúdnej komunikácii správcovi neposkytol informáciu, že by si voči žalovanému nárok z totožného titulu uplatňovala iná tretia osoba, teda, že úpadca v čase uskutočnených rokovaní nemal byť subjektom, ktorý by bol oprávnený uplatňovať si voči žalovanému predmetnú pohľadávku. Žalovaný počas vzájomnej komunikácie pohľadávku síce neuznával, avšak výlučne z dôvodu tvrdeného zániku pohľadávky v dôsledku započítania vzájomných pohľadávok s pohľadávkami úpadcu. Predmetné súdne konanie bolo iniciované až dňa 09.01.2015, pričom súdne konanie 2, iniciované spoločnosťou AKT s.r.o. voči žalovanému, bolo iniciované už žalobou zo dňa 18.08.2014, teda žalovaný ešte pred podaním tejto žaloby mal vedomosť o tom, že nárok o ktorom prebiehali medzi žalobcom a žalovaným mimosúdne konania, uplatňuje aj iný subjekt, tretia osoba, ktorú informáciu žalobcovi neposkytol. Žalobca mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby súd nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu podľa § 257 CSP. 12. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom zástupcu v podaní zo dňa 13.03.2020. Nesúhlasil so žalobcom, že rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. V zmysle konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít platí, že súd nie je povinný reagovať na každý jeden argument vznesený stranami sporu, ale len na tie, ktoré sú z pohľadu rozhodnutia vo veci podstatné. K nespokojnosti žalobcu ako sa okresný súd vyjadril k otázke aplikácie ustanovenia § 257 CSP v prejednávanej veci, žalovaný poukázal na to, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí jasne uviedol, že sa otázkou existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa zaoberal. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, že sa zaoberal otázkami osobitného postavenia žalobcu, charakterom konania a skutkovými okolnosťami - vyplýva to z bodu 11 napadnutého odvolania. Taktiež spomenul, že žalobca mal v konaní sp. zn. 9Cb/137/2014 postavenie intervenienta, teda bol s konaním oboznámený. V závere súd konštatuje, že nemá za to, že by boli dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Napadnuté rozhodnutie teda nemôže byť ani arbitrárne, ani nedostatočne odôvodnené, pretože z neho vyplýva, že okresný súd bral do úvahy žalobcom prednášané a v odvolaní zdôrazňované okolnosti, avšak na ich podklade nedospel k záverom, ktoré považuje za správne žalobca. 13. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, žalovaný mal za to, že okresný súd nepochybil. Žalobca vzal žalobu späť, pretože bolo zrejmé, že v konaní nemôže byť úspešný. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. R 34/1982, 3MCdo/46/2012) musí mať aplikácia pravidla obsiahnutého v § 257 CSP výnimočný charakter a musí vychádzať z výnimočných okolností, ktoré súd musí skúmať. Súd pri takomto skúmaní prihliada na osobné, majetkové a iné pomery strán, a to nielen na pomery strany povinnej, ale aj oprávnenej. Žalovaný zdôraznil, že je jednotkou územnej samosprávy, ktorá nakladá s verejnými prostriedkami určenými na plnenie verejnoprospešných úloh. Javí sa preto ako nedôvodné a neprimerané, aby trovy konania znášal zo svojho na úkor plnenia iných verejnoprospešných povinností a úloh. Samotná skutočnosť, že žalobca je správcom konkurznej podstaty nepredstavuje dôvod podľa § 257 CSP. Je pravda, že správca síce bráni záujmy veriteľov úpadcu. Záujmy veriteľov úpadcu však nemôžu byť nadradené záujmom iných subjektov len z dôvodu, že dlžník týchto veriteľov sa stal úpadcom a že pohľadávku vymáha správca konkurznej podstaty. Veritelia úpadcu reprezentovaní správcom nemôžu mať v otázke náhrady trov konania lepšie postavenie, ako tvrdení dlžníci úpadcu. Zo žiadneho ustanovenia zákona, ani iného logického či systematického právneho argumentu nevyplýva, že správca by nemal niesť následky spojené s výsledkom konaní, ktoré sa rozhodne viesť proti tvrdeným dlžníkom úpadcu, alebo v ktorých sa rozhodne pokračovať. Iný záver by prakticky znamenal, že správca môže žalovať kohokoľvek - aj keby sa priestor na úspech zdal minimálny, pretože by ho neťažili ani súdne poplatky (od ktorých je oslobodený), ani trovy súdneho konania. Takým postupom by sa však významne zasiahlo do práv osôb, ktoré správca žaluje, pretože by pre nich takéto konania automaticky znamenali stratu spojenú s trovami konania, ktorých by sa nemali proti správcovi ako domôcť. Správca je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, teda je povinný zohľadniť, či môže v konkrétnom konaní byť úspešný alebo nie. Povinnosť správcu chrániť záujmy veriteľov neznamená, že správca má vždy a za každých okolností pokračovať v súdnych konaniach, alebo také konania začínať. Žalovaný zo svojej pozície nemal žiadny dosah na to, akú dokumentáciu mal žalobca k dispozícii, aké závery z nej vyvodil a že nakoniec žalobu podal. Uplatňovaný nárok žalovaný vždy rozporoval a odmietol i návrh pokonávky. Je bez právneho významu, že tak činil s inou argumentáciou, než aká sa v súdnom konaní nakoniec ukázala ako ťažisková. Žalobca si musel byť vedomý skutočnosti, že sa v súdnom konaní žalovaný bude brániť a že nárok je sporný, teda že existuje riziko, že súdne konanie nemusí priniesť verdikt v jeho prospech. Žalovaný dal do pozornosti, že v konaní opakovane poukazoval na existenciu rozsudkov Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/2/2012-102 zo dňa 20.05.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 13CoKR/39/2014 a tieto navrhol pripojiť ako dôkaz. Z označených rozsudkov vyplýva, že voči úpadcovi mal pohľadávku vo výške 461.798,86 Eur a že táto pohľadávka bola oprávnená čo do dôvodu aj výšky. Táto pohľadávka, známa žalobcovi a navyše spôsobilá na započítanie, a teda aj procesná obrana, niekoľkonásobne prevyšuje žalobcom uplatňovanú pohľadávku. Bolo preto zrejmé, že podaná žaloba bola od počiatku bezúspešná, a to aj bez ohľadu na skutočnosť, či by k postúpeniu žalobcom uplatňovanej pohľadávky došlo alebo nie. Za právne irelevantnú a čiastočne nesprávnu považoval žalovaný aj argumentáciu žalobcu o tom, že ho neupovedomil o skutočnosti, že si voči žalovanému totožnú pohľadávku uplatňuje i tretia osoba. V prvom rade považoval za potrebné uviesť, že je to práve žalobca, resp. úpadca, kto pohľadávkou disponuje, kto by mal mať vedomosť o tom, že pohľadávka bola postúpená. Dlžník pohľadávkou disponovať nemôže. V druhom rade ako žalovaný a prípadný dlžník nemá právnu povinnosť informovať žalobcu ako veriteľa pohľadávky, že mohlo dôjsť k jej postúpeniu a že si ju voči žalovanému uplatňuje iný subjekt, postúpenie pohľadávky je vecou, a teda aj zodpovednosťou, veriteľa. Považoval za nesporné, že žalobca bol v konaní (konanie pred okresným súdom sp. zn. 9Cb/137/2014), v ktorom sa posudzovalo postúpenie pohľadávky, intervenientom, k čomu došlo po vzájomnej komunikácii, resp. na podklade argumentácie v tejto právnej veci. Žalobca teda nijakým právne relevantným spôsobom nemôže dávať za vinu žalovanému okolnosti, ktoré v tomto konaní vyšli najavo, ani nemôže takými okolnosťami argumentovať vo svoj prospech v otázke náhrady trov konania. Je pravda, že súd by mal pri aplikácii § 257 CSP prihliadať na dôvody, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby (R 24/1964), za daných okolností však podanie žaloby a jej následné späťvzatie pod hrozbou neúspechu v konaní z dôvodu tvrdenej nevedomosti žalobcu o postúpení pohľadávky, nemôže byť ospravedlniteľným dôvodom znevýhodňujúcim žalovaného pri náhrade trov konania. Ak by aj žalovaný prisvedčil argumentácii žalobcu, potom by sa každý žalobca mohol v priebehu konania, keď zistí, že sa spor nevyvíja v jeho prospech, zbaviť povinnosti nahradiť protistrane trovy konania, vziať žalobu späť a tvrdiť, že ak by mal lepšie informácie, nebol by býval žalobu podal. Takýto záver je však neprípustný a nenáleží ho modifikovať ani v prípade správcu konkurznej podstaty. Správca by nemal bezbreho uplatňovať sporné pohľadávky s vedomím, že ako správca v konečnom dôsledku v prípade neúspechu nebude za výsledok súdneho konania zodpovedný. Ide o neospravedlniteľné narušenie princípu rovnosti účastníkov konania a neprípustne extenzívny výklad ustanovenia § 257 CSP. 14. Argumentáciu žalobcu, že správca je často v ťažkej pozícii a nemá dostatočné informácie, považoval za irelevantnú. Išlo o okolnosti na strane správcu, ktorá správcovi nemôže byť na prospech. Práve naopak, ak správca nemá dostatok informácií a napriek tomu sa rozhodne žalobu podať, potom si musí byť vedomý rizika spočívajúceho v prípadnom neúspechu. Takéhoto rizika si musia byť vedomí aj veritelia úpadcu, ak správcovi prikážu, aby žalobu v tom ktorom prípade podal. Pokiaľ sa teda správca rozhodne riskovať, nemá dostatok informácií a žalobu podá, nemôže sa v prípade neúspechu „vyhovárať“ na to, že je správca a nemal dostatok informácii. Ak by v danom prípade okresný súd pristúpil k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, prakticky by bolo konštatované, že záujmy veriteľov úpadcu sú nadradené záujmom žalovaného, ako jednotky územnej samosprávy hospodáriacej s verejným majetkom. Taký záver je nedôvodný a podľa žalovaného nie je ani ústavne konformný. Ustanovenie 257 CSP má slúžiť na odstránenie zrejmej nespravodlivosti, ktorá by nastala aplikáciou bežne používaných pravidiel pri rozhodovaní o otázke náhrady trov konania. V tejto právnej veci by však paradoxne, práve aplikáciou tohto ustanovenia došlo k nespravodlivosti, kedy by musel trovy konania žalovaný znášať zo svojho len preto, že žalobca sa rozhodol žalobu podať, hoci ním uplatňované nároky žalovaný namietal, a hoci ako sám žalobca naznačuje, nemal z dôvodov na svojej strane k dispozícii všetky potrebné informácie. Žalovaný mal za to, že odvolacie dôvody žalobcu nie sú dané. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne, s priznaním náhrady trov odvolacieho konania. 15. Postupom okresného súdu, podľa pokynu na č.l. 297 spisu bolo vyjadrenie žalovaného doručované žalobcovi prostredníctvom zástupcu. 16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok „ďalej len CSP“) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalobcu podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku III., ktorým bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 17. Podľa ust. § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. 18. Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo uznesenie okresného súdu posudzované v rozsahu a v zmysle odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v písomne podanom odvolaní v podaní zo dňa 18.02.2020. 19. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahrňujú kvantitatívnu ako i kvalitatívnu stránku, a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Z obsahu podaného odvolania žalobcu nepochybne vyplývalo, že napadol uznesenie okresného súdu vo výroku III., ktorým bolo rozhodované o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. 20. Podstatou odvolania žalobcu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúca v absencii aplikácie ust. § 257 CSP na skutkový stav. Zároveň žalobca namietal, že rozhodnutie okresného súdu spočíva v nedostatočnom odôvodnení, ktoré je nepreskúmateľné a arbitrárne. 21. Primárne krajský súd uvádza, že k tomu, aby mal spôsobilý predmet posudzovania a rozhodovania, ktorým je v danom prípade napadnutý výrok III. uznesenia okresného súdu odvolaním žalobcu, musí ísť o súdne rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP. Krajský súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením okresného súdu, s rozsahom jeho odôvodnenia vo vzťahu k výroku III. konštatuje, že toto súdne rozhodnutie spĺňa atribúty vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď okresný súd jasným a zrozumiteľným spôsobom sa zaoberal návrhom žalobcu na postup podľa ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania a tento náležite zhodnotil. Už aj z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý proces (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument sporovej strany. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné a napadnuté uznesenie okresného súdu tieto atribúty podľa názoru krajského súdu spĺňa. K rozsahu, potrebe, ako aj dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia v rámci odvolacieho konania rovnako je už ustálená rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého, súčasťou základného práva na súdnu ochranu v sporovom konaní podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je upravená v procesnoprávnom predpise. Táto norma procesnoprávneho predpisu sa uplatňuje aj v odvolacom konaní, preto ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia okresného súdu, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Krajský súd vo vzťahu k tejto časti odvolania žalobcu konštatuje, že uznesenie okresného súdu v napadnutej časti a jeho odôvodnenie má všetky zákonom vyžadované náležitosti, a to vyžadované procesnoprávnym predpisom, ktorým je Civilný sporový poriadok s poukazom k ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP. 22. Ak aj žalobca v odvolaní namietal, že v určitých nastolených otázkach v skutkovej rovine zo strany žalobcu tieto zostali súdom prvej inštancie nezodpovedané a nevyjadrené v odôvodnení napadnutého uznesenia, z ktorého dôvodu vzniesol námietku nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti súdneho rozhodnutia, krajský súd uvádza, že tento odvolací dôvod žalobcu nebol relevantný. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia dal odpovede na všetky podstatné a zásadné okolnosti danej sporovej veci. Jeho odôvodnenie má atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd vyjadril skutkové zistenia, ktoré aj právne vyhodnotil so záverom nezistenia dôvodov pre aplikáciu ust. § 257 CSP. 23. Odvolací súd poukazuje na to, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 24. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP). Ak je rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, resp. nezaviní trovy konania, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila, resp. vznik trov procesne nezavinila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojim nárokom bola úspešná, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Neúspešnej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy konania úspešnej strane. 25. Z titulu odvolacieho dôvodu žalobcu spočívajúceho v námietke postupu okresného súdu, ktorý sa dôsledne nezaoberal aplikáciou ust. § 257 CSP mal krajský súd za to, že je nevyhnutné uviesť celú citáciu tohto zákonného ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. 26. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 27. Krajský súd primárne vo vzťahu k dôvodom, ktoré žalobca kvalifikoval ako dôvody hodné osobitného zreteľa cez ust. § 257 CSP, a to s poukazom na okolnosti, ktoré viedli k vyvolaniu súdneho sporu, za vzatia do úvahy postavenia žalobcu ako správcu a z tohto postavenia vyplývajúcich povinností uložených mu ust. § 47 a ust. § 86 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, správania sa a realizovanej obrany žalovaného, uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu a s jeho dôvodmi s tým, že v podrobnostiach na jeho závery cez aplikáciu ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Dodáva odvolací súd, že to, že správca konkurznej podstaty úpadcu postupuje s odbornou starostlivosťou a po oboznámení sa s dokladmi uplatňuje pohľadávky tak, ako to bolo aj v predmetnej sporovej veci, takýto postup, konanie a správanie sa správcu, ktoré je mu uložené právnou normou, nemožno kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP. Ak žalobca tvrdil, že zo strany úpadcu nemal úplné podklady k posúdeniu oprávnenosti žalovanej pohľadávky, tak ani táto okolnosť nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pretože absencia relevantných podkladov v súdnom konaní vedie zákonite k neúspešnosti tej strany súdneho konania, ktorá nepreukáže opodstatnenosť uplatnenej pohľadávky a nepochybne správca úpadcu takouto stranou sporu aj v predmetnej sporovej právnej veci bol. Tak ako vecne správne uviedol okresný súd, ak žalobca v späťvzatí ako dôvod uviedol, že v čase podania žaloby nemal vedomosť, ani dokumentáciu o postúpení pohľadávky úpadcu na tretiu osobu pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, tak bol to žalovaný, ktorý nevyhnutne musel vynaložiť vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, ktoré vyvolal žalobca doručením žaloby na Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 16.01.2015 trovy konania k tomu, aby zrealizoval svoje právo na súdnu ochranu pri obrane voči pohľadávke žalobcu, vo vzťahu ku ktorej žalobca v späťvzatí žaloby a aj v podanom odvolaní tvrdil, že by nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu. 28. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 257 CSP je zrejmé, že jeho aplikácia prichádza do úvahy výnimočne, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov konania neprizná. Nepochybne musí ísť o celkom výnimočný prípad. Zákon, a to Civilný sporový poriadok nedefinuje dôvody hodné osobitného zreteľa a je vždy ponechané na posúdenie tej - ktorej sporovej právnej veci, či takéto dôvody tu boli dané, aby mohlo byť súdom aplikované ust. § 257 CSP. Vyhodnotenie existencie alebo neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa je preto ponechávané na posúdení súdu. Je potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o trovách konania sa primárne vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok súdneho konania, to znamená aplikujú sa ust. § 255, § 256 CSP, pričom použitie ust. § 257 CSP je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania. Aplikácia ust. § 257 CSP preto môže byť založená len na výnimočnosti okolnosti sporu alebo pomerov strán sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu sám žalobca svojím procesným postupom v prejednávanej veci spôsobil, že zákonné podmienky aplikácie ustanovenia § 257 CSP neboli naplnené. Žalobca už počas konania nadobudol vedomosť o tom, že sa vedie konanie pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš sp. zn. 9Cb/137/2014 o žalobe obchodnej spoločnosti AKT s.r.o. proti Mestu Liptovský Mikuláš, v ktorom konaní si spoločnosť AKT s.r.o. ako postupník zo Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej s úpadcom ELTOS, s.r.o., uplatnila pohľadávku, ktorej časť v sume 19.616,89 Eur s príslušenstvom bola predmetom tohto prebiehajúceho sporu, ako aj, že v tomto spore mal žalobca právne postavenie intervenienta na strane žalovaného. Na túto skutočnosť upozornil aj žalovaný v podaní zo dňa 31.07.2015, ktoré bolo doručené žalobcovi podľa doručenky na č.l. 65 rub spisu dňa 8.9.2015. Predmetné súdne konanie vedené pod sp. zn. 9Cb/24/2015 bolo uznesením okresného súdu zo dňa 1. júna 2016 prerušené do právoplatného skončenia konania vo veci sp. zn. 9Cb/137/2014. Následne uznesením č.k. 9Cb/24/2015-199 bolo rozhodnuté o pokračovaní v prerušenom konaní, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplývalo, že odpadla prekážka pre ktorú bolo konanie prerušené, pretože rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/137/2014 zo dňa 24.3.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/11/2018 zo dňa 27.06.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 3.8.2018. Na to nasledovala výzva okresného súdu zo dňa 25.3.2019 adresovaná žalobcovi a žalovanému, aby oznámili, aké prostriedky procesného útoku alebo obrany navrhujú. Na výzvu žalobca reagoval v podaní zo dňa 09.04.2019 s tým, že je daný predpoklad, že medzi stranami by mohlo dôjsť v budúcnosti k mimosúdnemu urovnaniu sporu, pričom predloží žalovanému návrh dohody o urovnaní, o výsledku prípadného urovnania sporu bude súd informovať. Žalovaný v podaní zo dňa 10.04.2019 na výzvu okresného súdu poukázal na to, že z rozsudkov a dôkazov produkovaných v právnej veci sp. zn. 9Cb/137/2014 vyplýva, že pohľadávka, ktorú žalobca uplatňuje v tomto konaní bola postúpená tretej osobe, a teda žalobca nie ja aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Na to žalobca v podaní zo dňa 22.05.2019 sám vyjadril, že vzhľadom na výsledok konania sp. zn. 9Cb/137/2014 vo vzťahu k pohľadávke nie je aktívne vecne legitimovaný a odpadol dôvod, pre ktorý by bolo účelné v konaní pokračovať a domáhať sa zaplatenia pohľadávky, pričom oznámil, že požiadal veriteľský výbor o udelenie odporúčania, aby došlo k vzatiu žaloby späť a k podaniu návrhu na zastavenie konania Odvolací súd za stavu vedomosti žalobcu o prebiehajúcom spore sp. zn. 9Cb/137/2014, jeho postavenia správcu, nepovažoval za prípustné uplatňovať výnimku zo zodpovednosti za zavinenie na zastavení konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. Krajský súd tu nezistil dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by malo byť použité ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania a tie tu neboli dané ani okolnosťami sporovej veci. 29. Práve pre požiadavku osobitnosti a výnimočnosti, ktorá je vyžadovaná ust. § 257 CSP a ktorá tu podľa názoru krajského súdu nebola daná, splnená, tak nebolo možné akceptovať odvolací dôvod žalobcu, ktorým sa domáhal nepriznania trov súdneho konania žalovanému cez aplikáciu ust. § 257 CSP. K prijatému záveru krajským súdom sa primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2010 zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého ...„použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V opačnom prípade nepriznanie trov súdneho konania je zásahom do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“. Zároveň poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2018-43, ktorý vyslovil, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nevytvára však priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 30. Súčasne krajský súd dáva do pozornosti žalobcu, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana konania, ktorá v konaní uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnej“ strane konania náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložila. Pokiaľ by okresný súd, resp. odvolací súd nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi nepriznal, odoprel by tejto strane ochranu označených práv zakotvených v našom ústavnom poriadku, ktorým je aj majetkové právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny, pretože náhrada trov súdneho konania tiež súvisí s majetkovým právom žalobcu. 31. Na základe uvedeného nebol ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu zhodnotený ako relevantný, preto vo vyvolanom odvolacom konaní neboli splnené ani dané podmienky k zmene napadnutého uznesenia okresného súdu, ani k jeho zrušeniu a vráteniu veci na ďalšie konanie, z ktorého dôvodu krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods.1, 2 CSP. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že žalobca nebol so svojim odvolaním úspešný, žalovanému bol voči žalobcovi priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie ust. § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.