Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/56/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718202802 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718202802.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ Ing. Z. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. nad Y. XXX, 2/ Ing. S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., X. č. XXXX/XX, 3/ S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., A. č. XX, 4/ Ing. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. nad J., U Y. XXXX/ XX, Česká republika, všetci právne zastúpení Mgr. Ľubošom Kráľom, advokátom, so sídlom Martin, Červenej armády 1, IČO: 37 804 171, proti žalovanému: CRISTALLO, s. r. o., so sídlom Martin, Ul. M. R. Štefánika 36, IČO: 46 465 511, právne zastúpenému: AK JUDr. Silvia Tatarková, s. r. o., so sídlom Martin, Škultétyho 472/10, IČO: 36 868 108, v konaní o vypratanie nebytových priestorov, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 18C/15/2018-214 zo dňa 13. novembra 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 18C/15/2018-261 zo dňa 18.03.2020, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie") zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému vypratať nebytové priestory nachádzajúce sa v nehnuteľnosti na Ulici 29. augusta 16 v Martine zapísané na LV č. XXXX v k. ú. S. ako budovu so súpisným číslom XXX na KN-C parcele č. 666, a to predajné priestory o výmere 42 m2, skladovacie a spoločné priestory, chodbičku, priestor pod schodiskom o výmere 15 m2, nachádzajúce sa na I. nadzemnom podlaží budovy a pivnicu o výmere 12 m2, nachádzajúcu sa v podzemnom podlaží budovy (výrok I.). Žalovanému ako úspešnej strane v konaní priznal voči žalobcom 1/ - 4/ nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanom spore sa žalobcovia domáhali vypratania nebytových priestorov, ktoré mal v podnájme žalovaný, a to tvrdením o neplatnosti nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002. Za danej procesnej situácie okresný súd dospel k záveru, že stranami sporu mali byť všetci tí, ktorých práva sú v konaní dotknuté, a preto na strane žalobcov nemôžu vystupovať len niektorí spoluvlastníci tak, ako boli označení v podanej žalobe. Z uvedeného dôvodu, t. j. „...preto, že na strane žalobcov neboli označení všetci dotknutí na právach, ktoré mali byť posúdené...", súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov pre podanie žaloby, a preto ju v prvom rade z uvedeného dôvodu zamietol. Ako ďalší dôvod (pre zamietnutie žaloby) uviedol, že „...po chronologickom zistení uzatvárania nájomných zmlúv a nájomcov, ktorí v priestoroch prenajímateľov (žalobcov - poznámka odvolacieho súdu) vykonávali podnikateľskú činnosť od I. U. s manželkou M. U. a následne spoločnosťou CRISTALLO, s. r. o., možno dospieť k záveru, že v čase, kedy podnikali manželia U., boli splnené zákonom predpokladané náležitosti, a to, že im bol daný súhlas národného výboru (mesta Martin) na to, aby mohli mať v prenajatých priestoroch prevádzku...". V roku 2002 už zákon súhlas mesta Martin nevyžadoval, pričom to bolo v čase, kedy prevádzku preberala spoločnosť CRISTALLO, s. r. o. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ žalobcovia tvrdili, že nájomné zmluvy sú neplatné aj preto, lebo s ich uzatvorením nebol daný súhlas mesta Martin (národného výboru), uvedené skutočnosti sa v konaní nepotvrdili, resp. neboli preukázané. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"), keď žalovanému ako úspešnej strane v konaní priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania. 2. Proti uvedenému rozsudku žalobcovia (ďalej aj „odvolatelia") podali odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Súdu prvej inštancie vytýkali nesprávne skutkové a právne závery. V bližších podrobnostiach uviedli, že nesprávne je právne posúdenie aktívnej legitimácie žalobcov tak, ako ho prezentoval okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Podľa presvedčenia žalobcov sa mohol ktorýchkoľvek z podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, priestory ktorej boli prenajímané, podanou žalobou domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva, teda aj vypratania nebytových priestorov (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 80/02, obdobne 1Cdo 69/2006). Odvolatelia vyslovili, že mali aktívnu vecnú legitimáciu na podanie reivindikačnej žaloby, t. j. mali také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu ním uplatňované právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. K nesprávnym skutkovým záverom súd prvej inštancie dospel preto, lebo nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, resp. s niektorými žalobcami doloženými dôkazmi sa vôbec nevysporiadal. Okresný súd až jednostranne a nekriticky bez hlbšieho preskúmania formálnej logiky bral do úvahy len dôkazy predložené žalovanou stranou. Žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s tvrdením žalobcov ohľadne nepravosti a nepravdivosti nájomnej zmluvy, hlavne jej pozmenenia v čl. VIII. týkajúceho sa dĺžky výpovednej lehoty 20 rokov uvedené na str. 4, kde sa nenachádzajú žiadne podpisy, ktoré by autorizovali túto skutočnosť. Pozmenenie tohto článku nájomnej zmluvy potvrdila aj žalobkyňa 4/ vo svojej písomnej výpovedi a tiež aj svedok Z. P.. Pred súdom prvej inštancie nebol predložený originál nájomnej zmluvy, ktorá je jednoznačne súkromnou listinou a jedná sa o listinu, ktorou sa majú preukázať skutočnosti tvrdené žalovanou stranou (nie žalobcami, ktorí svoje vlastnícke právo jednoznačne v konaní preukázali výpisom z listu vlastníctva č. XXXX v k. ú. S.). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 199/2005 platí, že pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané. Bolo teda na žalovanej strane, aby uniesla dôkazné bremeno ohľadne pravosti a pravdivosti nájomnej zmluvy, keďže od tejto zmluvy žalovaná strana odvíja svoje právo nebytové priestory užívať na základe zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo dňa 31.12.2011. Za ďalšie okresný súd tiež nesprávne vyhodnotil žalovanou stranou predložené dôkazy týkajúce sa podnikania I. U. a M. U., a to konkrétne rozhodnutie Mesta Martin zo dňa 12.11.1993, koncesná listina zo dňa 20.07.1992 a zo dňa 19.01.1994, dokumentáciu pre ohlásenie stavebných úprav, zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 05.10.1993, zmluvu o združení zo dňa 04.01.1996, denný výkaz obratov platiteľa DPH za jún 2011 a december 2011. Z týchto dôkazov súd prvej inštancie konštatoval, že k uzavretiu nájomnej zmluvy v roku 2002 nebol potrebný predchádzajúci súhlas mesta Martin, keďže tento už bol daný I. U. v roku 1993. Táto skutočnosť však z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplýva. Z predložených listín vyplýva len to, že pán I. U. na dobu určitú 5 rokov, t. j. od 06.10.1998 uzavrel nájomnú zmluvu na prenájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v dome súp. č. XXX na ul. 29. augusta č. 16 v Martine, pričom mesto Martin rozhodnutím zo dňa 12.11.1993 mu udelilo súhlas s umiestnením prevádzkarne na danej adrese a s vykonávaním koncesie v zmysle § 4 ods. 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Z ďalších listinných dôkazov vyplýva, že menovaný spolu s manželkou mali od 04.01.1996 uzavretú zmluvu o združení podľa § 829 Občianskeho zákonníka. Spolu podnikali pod názvom FRITO so sídlom Ul. Osloboditeľov 36 v Martine, pričom obidvaja mali vydané koncesné listiny na vykonávanie koncesovanej živnosti, bufety, resp. verejné stravovanie. M. U. mala na daňovom úrade od 20.03.2003 zaregistrovanú pokladnicu v prevádzke na Ulici 29. augusta č. 16 v Martine a Ing. Z. U. ako investorovi mesto Martin ako stavebný úrad dňa 17.12.2004 schválilo projektovú dokumentáciu na stavebné úpravy v priestoroch na Ul. 29. augusta č. 16 v Martine. Všetky tieto predložené listiny žiadnym spôsobom nevyvracajú skutkové a právne tvrdenie žalobcov, že v zmysle ust. § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zák. č. 116/1990 Zb.") je nájomná zmluva zo dňa 01.09.2002 neplatná, a to z dôvodu jej uzavretia bez súhlasu mesta Martin. Z titulu neplatnej nájomnej zmluvy nemohol vzniknúť platný podnájomný vzťah žalovaného v zmysle zmluvy o podnájme zo dňa 31.12.2011, a teda žaloba žalobcov je aj na základe tejto skutočnosti dôvodná. Súhlas mesta Martin zo dňa 12.11.1993 je „neprenosný" a týkal sa len podnikateľa pána I. U.. Pre platné uzavretie nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002 bol potrebný nový osobitný súhlas mesta Martin podľa § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. v znení platnom do 30.06.2004. Okresný súd tiež žiadnym spôsobom nevyhodnotil dôkaz predložený žalobcami, ktorý bol v ich prospech, a to vyjadrenia mesta Martin zo dňa 13.06.2019, z ktorého vyplýva, že po preverení dostupných evidencií mesta Martin v rámci došlej a odoslanej pošty v rozhodnom období 2002 - 2004 sa neeviduje žiadosť o vydanie súhlasu na prenajímanie miestnosti na prevádzkovanie obchodu a služieb pre žiadateľa Juraj Chladnúch, prípadne FRITO. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ohľadne aplikácie ust. § 3 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb., keď súd mal nesprávne za to, že k uzavretiu nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002 nebolo potrebné žiadať súhlas mesta Martin, nakoľko tento súhlas udelilo mesto ešte 12.11.1993 pre I. U.. Tento právny názor okresného súdu nie je správny. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 61/2005: „Rozhodovanie orgánov obce o udelení súhlasu na nájom miestností určených na prevádzkovanie obchodu a služieb bolo výkonom štátnej správy. Žiadosť o udelenie súhlasu musí spĺňať najmä náležitosti podania podľa § 19 Právneho poriadku. Môže ju podať ktorýkoľvek z účastníkov zmluvy (prenajímateľ i nájomca). Zo žiadosti musí byť známe, kto ju podáva, ktorej veci sa týka a čo sa navrhuje. Na žiadosti účastníka musí byť potvrdené prijatie jej podania obcou.", obdobne podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 251/2002: „Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona 116/1990 Zb. treba vykladať tak, že predchádzajúci súhlas obce sa vyžaduje len na prenajatie tých nebytových priestorov, ktoré sú stavebne (nie zmluvne) určené na prevádzkovanie obchodu a služieb." Z ust. § 3 ods. 2 zákona 116/1990 Zb. v znení platnom do 30.06.2014 a jeho výkladu Najvyšším súdom SR vyplýva, že predchádzajúci súhlas obce je potrebný na samotné uzavretie každej zmluvy o nájme nebytových priestorov s konkrétnymi účastníkmi. Po udelení predchádzajúceho súhlasu obce a následnom uzavretí nájomnej zmluvy nie je právne relevantné, kto v nebytových priestoroch podniká ako prevádzkovateľ, keďže prevádzkovateľ môže byť v rôznych právnych vzťahoch či už so samotným prenajímateľom, resp. nájomcom. Na základe uvedeného odvolatelia vyslovili presvedčenie, že pre platné uzavretie nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002 bol potrebný predchádzajúci súhlas mesta Martin v zmysle citovaného Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení platnom do 30.06.2004. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že raz udelený súhlas obce pre uzavretie konkrétnej nájomnej zmluvy medzi konkrétnymi účastníkmi môže byť použiteľný aj pre účely uzavretia inej následnej zmluvy, t. j. nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2002. V danom prípade platnosť nájomnej zmluvy je na prospech žalovanej strany, ktorá od tejto platnosti odvíja platnosť podnájomnej zmluvy, a teda dôkazné bremeno o predložení predchádzajúceho súhlasu obce s uzavretím nájomnej zmluvy zaťažovalo žalovanú stranu. Žalovaná strana však dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla a dôkaz o predchádzajúcom súhlase obce s uzavretím nájomnej zmluvy v konaní nepredložila. Za týchto okolností mal súd prvej inštancie vyhodnotiť spornú nájomnú zmluvu ako neplatnú s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. V závere podaného odvolania žalobcovia ešte uviedli, že v prvoinštančnom konaní nájomnú zmluvu v čl. VIII. spochybnili tiež pre jej neplatnosť, pretože je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka, keďže bežná zákonná dĺžka výpovednej lehoty podľa zákona 116/1990 Zb. je v dĺžke 3 mesiacov, pričom 20-ročná výpovedná lehota, ktorá bola dohodnutá v danom prípade, neprimeraným spôsobom obmedzuje vlastníkov vo výkone ich vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie sa však uvedenými skutočnosťami nezaoberal, resp. sa v dôvodoch svojho rozhodnutia k nim nevyjadril. Z uvedených dôvodov žalobcovia odvolací súd žiadali, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcov odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Dôvody žalobcov uvedené v odvolaní žalovaný označil za právne irelevantné. Navyše boli uvádzané už počas prvoinštančného konania, pričom náležitým a presvedčivým spôsobom sa s nimi vysporiadal okresný súd. K tvrdeniam žalobcov sa žalovaný podrobne vyjadril na pojednávaniach pred okresným súdom. Žalovaný sa absolútne nestotožnil s tvrdením, že by súd prvej inštancie neprihliadal na dôkazy, ktoré boli predložené žalobcami, resp. že by súd viac prizeral na dôkazy zo strany žalovaného. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, a preto ho žalovaný žiadal potvrdiť. 4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobcov v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného súdu zrušil v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP s poukazom na ust. § 380 ods. 2 CSP a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní. 6.1. Žalobcovia v odvolaní v prvom rade namietajú odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke aktívnej legitimácie žalobcov. Konkrétne nesúhlasia s právnym názorom okresného súdu, že „stranami sporu mali byť všetci tí, ktorých práva sú v konaní dotknuté, a preto na strane žalobcov nemôžu vystupovať len niektorí spoluvlastníci tak, ako boli označení v podanej žalobe...". 6.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 7. Otázka aktívnej vecnej legitimácie v sporoch o ochranu vlastníckeho práva v prípadoch, ak žalobcom je len spoluvlastník dotknutej nehnuteľnosti, už bola v judikatúre Najvyššieho súdu SR riešená. Najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach pritom vyslovil názor, že z charakteru podielu ako výrazu vlastníctva k spoločnej veci vyplýva, že spoluvlastník musí mať možnosť, aby aj samostatne čelil protiprávnym zásahom do práv a povinností vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Je preto aj sám legitimovaný na podanie žaloby na ochranu jeho spoluvlastníctva v prípade protiprávnych zásahov zo strany tretích osôb (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 69/2006, tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 68/2008 zo dňa 30. novembra 2010, rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 80/02 publikované pod č. 18., v časopise Zo súdnej praxe 2/2003). Realizácia uvedeného práva vyplývajúca z práva k spoluvlastníckemu podielu nie je pritom podmienená dohodou žalobcu/žalobcov s ostatnými spoluvlastníkmi, resp. s ich súhlasom s takýmto postupom. 8. Nová právna úprava písomného vyhotovovania rozsudku (zakotvená do právneho poriadku s účinnosťou od 1. júla 2016) reflektuje celkovú zmenu koncepcie civilného procesu, predovšetkým v tom zmysle, že obligatórnou náležitosťou odôvodnenia rozsudku je aj zdôvodnenie prípadného odklonu od konštantnej judikatúrnej praxe (§ 220 ods. 3 CSP), čo je v súlade s princípom právnej istoty. Súd je povinný dôkladne zdôvodniť odklon od svojho predchádzajúceho rozhodnutia v obdobnej veci od ustálenej či publikovanej judikatúry, rozhodnutí vyšších súdov alebo od názorov právnej vedy, najmä ak nimi argumentujú strany. Súd je tiež povinný vyrovnať sa s argumentmi strán, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci (a to vrátane ústavnoprávnych argumentov), teda uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne argument strany, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť alebo aspoň spochybniť. Iba samotné konštatovanie, že argument je irelevantný, bez bližšieho zdôvodnenia, prečo si to súd myslí, je neprípustným a svojvoľným spôsobom vyrovnania sa s argumentom. 9. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017, konštatoval, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. V uznesení Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6 Cdo 129/2017 súd dodal, že s prihliadnutím na čl. 3 Základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú. 10. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Právna istota je definovaná ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP, viď tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/24/2017 z 29. novembra 2017). 11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vo vzťahu k preskúmavanej veci z toho vyplýva, že pokiaľ okresný súd žalobu žalobcov o vypratanie nebytových priestorov, ktorých sú spoluvlastníkmi, v prvom rade zamietol preto, lebo na ich strane nevystupovali všetci tí, ktorí sú spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, nerozhodol správne. V danom prípade sa mohol ktorýkoľvek z podielových spoluvlastníkov nehnuteľnosti, ktorá má byť vyprataná, domáhať svojho práva, pričom jeho realizácia nie je podmienená tým, či ostatní spoluvlastníci s takýmto postupom súhlasia/nesúhlasia (bližšie viď bod 7.). Keďže súd prvej inštancie svoj odklon od ustálenej/publikovanej judikatúry v obdobných veciach zároveň náležitým spôsobom nezdôvodnil, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. 12. Z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, nevykonal následne ani riadne dokazovanie navrhované žalobcami, a to oboznámením sa s predloženým celým radom listinných dôkazov, a preto aj nesprávne zistil skutkový stav. Súd prvej inštancie sa tiež nedostatočným spôsobom vyporiadal s tvrdeniami žalobcov o nemožnosti „prenesenia" súhlasu obce s uzatvorením zmluvy o nájme nebytových priestorov, keďže v danom prípade takýto súhlas bol vydaný len v súvislosti s prvou nájomnou zmluvou v roku 1993. Medzi stranami je pritom sporná nájomná zmluva zo dňa 01.09.2002, o ktorej žalobcovia tvrdia, že je neplatná okrem iného aj z dôvodu jej uzavretia bez súhlasu mesta Martin. Rovnako tak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia v otázke vecnej legitimácie žalobcov sa súd prvej inštancie nezaoberal tvrdeniami žalobcov o neplatnosti nájomnej zmluvy z roku 2002 aj z ďalších nimi uvádzaných dôvodov (pre rozpor s dobrými mravmi, resp. pozmenenia čl. VIII. zmluvy). Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude aj odstránenie vyššie uvedených nedostatkov. 13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). 14. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania. 15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)