Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Žilina 11Co/76/2025 5724201014 26. 11. 2025 JUDr. Roman Tichý ECLI:SK:KSZA:2025:5724201014.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. A. XXXXX/XXX, XXX XX A., 2/ D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. A. XXXXX/XXX, XXX XX A., obaja právne zastúpení JUDr. Barborou Čiernou, advokátkou so sídlom J. Mazúra 4418/14, 036 01 Martin, IČO: 42 217 199, proti žalovanému: TRYES, a. s., so sídlom Palackého 6403, 911 01 Trenčín, IČO: 44 214 561, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Palackého 6403, 911 01 Trenčín, IČO: 52 418 219, o zaplatenie 600,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 27C/35/2024-127 zo dňa 12.03.2025, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa domáhali vo vzťahu k žalovanému zaplatenia peňažnej pohľadávky vo výške 600,- eur, ako aj nahradenia trov konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia (výrok I. rozsudku). Zároveň súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ v celom rozsahu (výrok II. rozsudku). 1.1 Nárok žalobcov 1/ a 2/ posudzoval podľa ust. § 8 ods. 7, § 8b ods. 1 písm. a), e) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. 1.2 Súd z rozhodnutia spoločnosti VI GROUP spol. s r. o. zo dňa 23.09.2020 mal preukázané, že pôvodný vlastník všetkých bytov a nebytových priestorov v bytovom dome rozhodol a poveril správcu bytového domu spoločnosť TRYES a. s. zriadiť a prevádzkovať recepciu na prízemí vo vstupnej hale bytového domu. Podľa súdu prvej inštancie recepcia musí slúžiť všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome bez rozdielu v rámci konceptu apartmánového (bytového) domu s nadštandardnými službami, ktoré prezentujú záujemcom o byty a nebytové priestory v bytovom dome. Skutočné náklady na jej prevádzkovanie budú správcom bytového domu rozpočítané rovným dielom na byty medzi všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Zároveň bolo určené, čo obsahuje recepcia. Z uvedeného rozhodnutia mal súd prvej inštancie preukázané, že recepcia slúži všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, a to bez rozdielu, a zároveň bolo určené, že skutočné náklady na prevádzkovanie zriadenej recepcie budú správcom bytového domu
rozpočítané medzi všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Nakoľko žalobcovia sa rozhodli nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľností, ktoré sa nachádzali v bytovom dome, bolo s tým spojené okrem výkonu vlastníckeho práva aj plnenie povinností vlastníkov bytov a nebytových priestorov vyplývajúce z predchádzajúcich rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov a zo zákona. Predmetné rozhodnutie podľa názoru súdu malo charakter rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov a bolo záväzné pre všetkých nasledujúcich vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že by bolo prijaté iné rozhodnutie týkajúce sa prevádzkovania recepcie v predmetnom bytovom dome. Na základe uvedeného žalovaný ako správca, ktorý vykonával správu bytového domu, zaslal žalobcom vyúčtovania fondu prevádzky údržby a opráv a úhrad za plnenia bytového domu za roky 2021, 2022 a 2023. Žalobcovia podľa súdu prvej inštancie v podanej žalobe namietali poplatok za recepciu uvedený vo vyúčtovaniach. Mali za to, že žalovaným bol účtovaný neoprávnene, nakoľko nikdy nebol schválený vlastníkmi bytov na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nebol ani obsahom zmluvy o výkone správy bytového domu, ktorú žalobcovia, ako tvrdia v žalobe nikdy nepodpísali, a preto odmietli uhradiť sumu uvedenú žalovaným vo vyúčtovaniach, čím im vznikol nedoplatok na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu a nebytového priestoru v bytovom dome. Zároveň žalobcovia tvrdili, že zaplatili žalovanému sumu 600,- Eur z vyúčtovaného nedoplatku z dôvodu obavy uskutočnenia dražby, čo mal súd prvej inštancie preukázané vyrozumením k platbe zo dňa 05.01.2024, kde potvrdili, že uhradili platbu, aby zabránili pokračujúcemu protiprávnemu konaniu zo strany správcu. Žalovaný ako správca úhradu predmetnej platby nespochybnil. Žalobcovia však žiadali predmetnú platbu vrátiť, a to titulom bezdôvodného obohatenia sa žalovaného. Podľa nich bezdôvodným obohatením sa jednalo o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, a preto žiadali, aby im predmetnú sumu žalovaný ako správca bytového domu vrátil ako neoprávnene vyplatenú. 1.3 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhali od žalovaného vrátenia časti úhrady do fondu bytového domu, ktorou sa žalovaný podľa tvrdení žalobcov bezdôvodne obohatil na úkor žalobcov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa ustanovenia § 8 ods. 3 správca bol povinný viesť samostatné analytické účty osobitne za každý dom, ktorý spravoval. Prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv (ďalej len majetok vlastníkov) musel správca viesť oddelene od účtov správcu v banke, a to osobitne pre každý spravovaný dom. Majiteľom účtu domu zriadeného správcom v banke boli vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome; správca bol príslušný disponovať s finančnými prostriedkami na účte domu a vykonávať k uvedenému účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane vkladov. Majetok vlastníkov nebol súčasťou majetku správcu. 1.4 Podľa súdu prvej inštancie žalobcami uhradená časť úhrady do fondu bytového domu vo výške 600,Eur bola uhradená na bankový účet všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, nad ktorými žalovaný ako správca bol oprávnený v súlade s § 8 ods. 3 citovaného zákona disponovať s finančnými prostriedkami na účte bytového domu a vykonávať k uvedenému účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane vkladov. Majetok vlastníkov, a teda prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv však nebol súčasťou majetku správcu, teda žalovaného, ale všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Z uvedeného dôvodu bol súd toho názoru, že bez zreteľa na ďalšie zistené skutkové okolnosti nebola daná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pod vecnou legitimáciou či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol subjektom práva, ktoré bolo predmetom konania, prípadne subjektom povinností, čo v obidvoch prípadoch vedie k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie vecnú legitimáciu skúmal vždy aj bez návrhu. Žalovaný nebol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní išlo, resp. o ktorú žalobcovia opierajú žalovaný nárok, a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie predmetnú žalobu v celom rozsahu zamietol. Všetky prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ako aj žalovaná úhrada zaslaná žalobcami patrila a bola súčasťou majetku všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, a teda finančné prostriedky zaslané žalobcami na účet v banke patriaci všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, nad ktorým vykonával žalovaný zo zákona správu, nebolo možné považovať za poskytnutie plnenia bez právneho dôvodu žalovanému, ktoré by zakladalo nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, nakoľko akumulované finančné prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a prostriedky fondu prevádzky údržby a opráv bytového domu neboli súčasťou majetku správcu, teda žalovaného, ale všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. 1.5 Podľa súdu prvej inštancie v konaní bol úspešný žalovaný v celom rozsahu, preto priznal voči žalobcom náhradu trov konania v celom rozsahu žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania sa bude rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie v celom rozsahu z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP v platnom znení, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP v platnom znení, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1 Odvolatelia 1/ a 2/ nesúhlasili s právnym záverom okresného súdu, že žalovaný nebol pasívne vecne legitimovaný. Podľa žalobcov 1/ a 2/ žalovaný bol nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, pričom sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcov 1/ a 2/ z dôvodu, že prijal od žalobcov 1/ a 2/ platby za recepciu, ktoré si dal poslať na účet, ku ktorému mal dispozičné právo a z ktorého si žalovaný automaticky vyúčtoval a sťahoval poplatky. Žalovaný, t. j správca, ktorý bol zároveň aj prevádzkovateľom hotelového programu (rovnaké sídlo, rovnakí konatelia, rovnakí koncoví užívatelia výhod), si nechal uhrádzať náklady jeho súkromného podnikania (prevádzka recepcie, platy recepčných) z peňazí všetkých vlastníkov, aj tých, ktorí z jeho podnikania nemali žiadny osoh, t. j. nevstúpili do hotelového programu. Účet, na ktorý žalobcovia 1/ a 2/ poukázali sumu 600,Eur. je len platobným miestom, ktorý určil žalovaný a žalovaný, t. j. správca, prevádzkovateľ hotelového programu tieto platby svojvoľne začlenil do platieb za správu BD. Zároveň namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňalo požiadavku riadneho a ústavne konformného výkladu právnej normy, a to inštitútu bezdôvodného obohatenia. Poukázali pritom, že na vznik osobitného záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžadovalo kumulatívne splnenie zákonných predpokladov, ktoré v danom prípade boli splnené, keďže na strane žalovaného vznikla majetková výhoda, ktorá bola vyjadriteľná peňažným ekvivalentom, uvedená výhoda bola na úkor žalobcov, t. j. existovala kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu, t. j. žalovaného a úbytkom v majetkovej sfére iného subjektu, t. j. žalobcov 1/ a 2/. Žalobcovia 1/ a 2/ opätovne poukázali na to, že budúci vlastníci nepoznali pred kúpou bytov podmienky hotelového programu a správca až emailom zo dňa 20.10.2020 oznámil žalobcom podmienky hotelového programu a žalobcom 1/ a 2/bol ubytovací, t. j. hotelový program ponúknutý 11 dní po podpísaní kúpnej zmluvy, a to emailom 28.10.2020. Rovnako napádali od začiatku poplatok za recepciu, nakoľko žalovaný podľa nich nemal naň právny nárok, a to v jeho vyjadreniach doručených žalovanému. Poplatok za prevádzkovanie za recepciu mal byť prerokovaný a odsúhlasený na zhromaždení vlastníkov, pričom majitelia bytov v bytovom dome nikdy nehlasovali a nikdy neodhlasovali službu recepcie, nikdy nehlasovali a nikdy neodhlasovali platby za prevádzku recepcie rovným dielom všetkými majiteľmi, bez ohľadu na to, či vstúpili do hotelového programu alebo nie. Podľa žalobcov 1/ a 2/ službu za prevádzkovanie recepcie nebolo možné zahrnúť pod legálny pojem správa domu a považovať za obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečoval pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v súlade s § 6 ods. 2 zákona č. 182/1993. Podľa názoru žalobcov 1/ a 2/ nebolo možné subsumovať prevádzkovanie recepcie za prevádzku, údržbu, opravy a udržiavanie spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, priľahlého pozemku a príslušenstva, ani za zabezpečenie služieb, bez ktorých nebolo možné riadne užívanie bytov v dome, a tiež ani ju nebolo možné zahrnúť pod pojem zabezpečovanie iných činností, ktoré bezprostredne súviseli s užívaním domu ako celku jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, a teda žalovaný nemohol oprávnené účtovať poplatok za služby za prevádzkovanie recepcie ako zálohovú platbu za služby spojené s užívaním bytu/nebytového priestoru v súlade s čl. III ods. písm. a ) bod 2 zmluvy o výkone správy. V samotnej zmluve o výkone správy neboli ani bližšie určené zásady určenia výšky platieb za služby spojené s užívaným bytu. Podľa žalobcov 1/ a 2/ bola splnená aj bezdôvodnosť faktického stavu nerovnováhy subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na uvedené potom žalobcovia 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, vychádza z riadne zisteného skutkového stavu, kedy súd prvej inštancie dospel na základe riadne vykonaného dokazovania k správnym záverom, pričom toto rozhodnutie odzrkadľuje správne právne posúdenie veci, a teda je v súlade s platným hmotným právom. Žalovaný v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku a bol toho názoru, že súčasne, uvedené odôvodnenie v plnom rozsahu odzrkadľuje argumentáciu žalovaného, ktorú žalovaný súdu adresoval od začiatku konania. Naopak, argumentácia žalobcov obsiahnutá v odvolaní, tak ako počas celého konania, nemala žiadnu oporu
v platných právnych predpisoch. Bol toho názoru, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v rozsudku, že v danej právnej veci žalovaný v danom konaní vo vzťahu k žalobcami uplatnenej pohľadávke predovšetkým nemá pasívnu legitimáciu. Žalovaný totiž nebol nositeľom hmotného práva vo vzťahu k žalovanej veci. Ostatné argumenty žalobcom preto naďalej sú absolútne irelevantné. 3.1 Žalovaný napokon navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania 4. V replike sa vyjadrili žalobcovia 1/ a 2/ tak, že okresný súd nedostatočne skúmal, akým spôsobom žalovaný, t. j. správca, ktorý mal ako jediný dispozičné právo k účtu, naložil s finančnými prostriedkami na uvedenom účte a nezohľadnil fakt, že žalovaný z uvedeného účtu hradil aj položky, ktoré nesúviseli s výkonom správy, akou bola aj prevádzka súkromnej recepcie hotelového programu. Žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na to, že žiadnu stavbu ani nadstavbu k existujúcej nehnuteľnosti nekupovali, ale kupovali budúcu rozostavanú nehnuteľnosť, t. j. byt v bytovom dome priamo od developera, tzv. off plan property, t. j. byt z papiera. V rozostavaných bytoch pred nimi nikto nebýval, neexistovala prevádzka recepcie ani hotelového programu. Poukázali tiež na to, že povinnosť správy bytového domu vznikla zo zákona s prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v bytovom dome v mesiaci február 2021, povinnosť platiť poplatky za správu zo zákona vznikli dňa 01.03.2021, nábeh hotelového programu a jeho recepcie nastal oveľa neskôr, v júni 2021. 5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalobcov 1/ a 2/ v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 7. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. 8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcov 1/ a 2/, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP). 9. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 10. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ opakovane namietali záver súdu prvej inštancie ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže žalovaný podľa ich názoru bol nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, nakoľko prijal od žalobcov 1/ a 2/ platby za recepciu, ktorú si dal poslať na účet, ku ktorému mal dispozičné právo, z ktorého si žalovaný automaticky vyúčtoval a sťahoval poplatky, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že s touto otázkou
sa riadne vysporiadal súd prvej inštancie v bodoch 17. a 18. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcami 1/ a 2/ uhradená časť úhrady do fondu bytového domu vo výške 600,- eur bola uhradená na bankový účet všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, nad ktorými žalovaný ako správca bol oprávnený v súlade s § 8 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov síce disponovať s finančnými prostriedkami na účte bytového domu a vykonávať k uvedenému účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane vkladov, avšak majetok vlastníkov, a teda prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a prostriedky z fondu prevádzky, údržby a opráv však neboli súčasťou majetku správcu, teda žalovaného, ale všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Na zdôraznenie odvolací súd dodáva, že žalovaný síce mal a má dispozičné právo k predmetnému účtu, ale vlastníkom uvedeného účtu, a teda aj finančných prostriedkov na ňom, boli a sú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, pričom žalovaný mohol uvedenými finančnými prostriedkami disponovať, avšak výlučne v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi a v súlade so zmluvou o výkone správy. 11. Napokon odvolací súd ustálil, že žalovaný nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom v danej žalobe, nakoľko žalobcovia žalobou požadovali zaplatenie peňažného plnenia na tom základe, že zaplatili sumu 600,- Eur na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, čím sa mala osoba správcu bytového domu bezdôvodne obohatiť, avšak vlastníkom (majiteľom) nebol správca (mal len dispozičné oprávnenie a vkladové oprávnenie). Sumu 600,- Eur tak nezaplatili žalobcovia na účet vo vlastníctve správcu, preto sa správca ani nemohol o uvedenú sumu obohatiť. Neobstojí preto argument žalobcov v odôvodnení, že na strane žalovaného vznikla majetková výhoda, ktorá by bola na úkor žalobcov. 12. Ďalšie argumenty žalobcov 1/ a 2/ v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 13. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalobcov 1/ a 2/ je len ich subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. 14. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľov 1/ a 2/ boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. 15.
Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami odvolateľov. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania tá strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalovaný v konaní úspešný voči žalobcom 1/ a 2/, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ vo výške 100 %. 17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP) V Žiline, dňa 26. novembra 2025 JUDr. Roman Tichý predseda senátu
JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu JUDr. Eva Malíková člen senátu