Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Žilina 13CoP/23/2025 6424201719 05. 03. 2025 JUDr. Ján Burik ECLI:SK:KSZA:2025:6424201719.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a Mgr. Zuzany Štolcovej, vo veci starostlivosti súdu o maloletého A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, pracovisko Žiar nad Hronom, dieťa rodičov: matky C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, XXX XX E., t.č. F. D. G. XXX/XX, XXX XX H. F. I. a otca D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, XXX XX E., zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Luciou Sklenárovou, advokátkou, so sídlom SNP 94, 965 01 Žiar nad Hronom, v konaní o návrhu otca na zrušenie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 25P/79/2024-197 zo dňa 13. novembra 2024, takto rozhodol: Rozsudok okresného súdu
potvrdzuje.
Žiaden z účastníkov n e m á
n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom zamietol návrh otca, ktorým sa domáhal „spätnej úpravy práv a povinností rodičov k maloletému A.“ a ktorým žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť voči maloletému za uplynulé obdobie od 01.02.2023 do 19.02.2024, ktorá bola určená rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 27P/10/2020-62 zo dňa 19.05.2020. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 62 ods. 1, 2, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keď konštatoval, že obnova partnerského spolužitia medzi rodičmi maloletého dieťaťa, na ktorú otec vo svojom návrhu poukazoval, sama osebe nie je dôvodom pre zrušenie vyživovacej povinnosti zo strany otca k maloletému dieťaťu, keďže táto je viazaná na inú právnu skutočnosť, a síce na schopnosť dieťaťa sa samo živiť. Rozhodnutie súdu o výchove a výžive maloletého dieťaťa podľa ustanovení Zákona o rodine sa stane neúčinným v dôsledku obnovenia spolužitia rodičov maloletého dieťaťa len v prípade obnovenia všetkých funkcií tohto spolužitia, keď rodičia na základe dohody (§ 36 ods. 1 Zákona o rodine) sa môžu dohodnúť i na výkone svojich rodičovských práv. Ak by teda rodičia maloletého dieťaťa v prejednávanej veci obnovili spolužitie, rozhodnutie o vyživovacej povinnosti otca by v zmysle ustálenej judikatúry nebolo brané do úvahy ani v prípade vedenia exekučného konania, a teda by ani nemohlo byť exekučným titulom. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že od februára 2023 netvorili partnerské spolužitie, ale žili len ako rodičia v spoločnom dome, ktorý je v ich podielovom spoluvlastníctve. Z výsledkov dokazovania súd prvej inštancie zistil, že účastníci konania bývali v spoločnom dome oddelene, mali aj oddelené potraviny a každý z nich kupoval všetko sám. Pokiaľ aj žili v spoločnej domácnosti v čase od februára 2023 do februára 2024, spoločne sa podieľali na nákladoch domácnosti a otec vykonával osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v čase výkonu práce matky, uvedené skutočnosti, podľa názoru súdu prvej inštancie, nemajú za následok zrušenie vyživovacej povinnosti otca vo vzťahu k maloletému
dieťaťu, nakoľko počas uvedeného obdobia bol i naďalej účinný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 27P/10/2020-62 zo dňa 19.05.2020 o vyživovacej povinnosti otca a k obnoveniu partnerského spolužitia účastníkov konania v rozhodnom čase nedošlo. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd vychádzal z ust. § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne otec maloletého dieťaťa. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a určiť, že výživné otca za obdobie od 01.02.2023 do 19.02.2024 sa neurčuje. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosti, súvisiace so zmenou pomerov, ktorá nastala medzi účastníkmi v období od 01.02.2023 do 19.02.2024, za ktoré obdobie matka podala trestné oznámenie na otca maloletého z dôvodu zanedbania vyživovacej povinnosti, na ktorom trvala, a práve v tom otec videl dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žiadal spätne upravovať práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu. V konaní, podľa jeho názoru, nebolo sporné, že rodičia obnovili spolužitie najneskôr od 01.12.2021, ktorým došlo zároveň aj k obnoveniu všetkých funkcií súžitia rodičov vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Od posledného rozhodnutia tak došlo k zmene pomerov v tom smere, že rodičia sa o maloleté dieťa starali, zabezpečovali mu všetky potreby, vrátane výživy, ale aj osobnej starostlivosti. Skončenie partnerského spolužitia vo februári 2023 nemalo vplyv na starostlivosť o maloleté dieťa, ktoré bolo v spoločnej starostlivosti a nebolo zverené do výlučnej starostlivosti matky tak, ako to bolo určené rozsudkom č.k. 27P/10/2020-62. Matka, aj s prihliadnutím na svoje zamestnanie, nemohla poskytovať starostlivosť dieťaťu v celom rozsahu, keď pracovala cca od 07:00 hod. do 20:30 hod., jednak počas týždňa, ale aj počas víkendov a starostlivosť v tom čase vykonával otec. Obidvaja rodičia teda v rovnakej miere poskytovali aj bývanie v spoločnom dome, ktorého náklady platil každý v jednej polovici. Ak mal súd z vykonaného dokazovania za to, že došlo k podstatným zmenám okolností a nemohol rozhodnúť o zrušení vyživovacej povinnosti, mal sa zaoberať aj alternatívnym návrhom, vysloveným na pojednávaní dňa 10.07.2024, o ktorom pripustení návrhu súd procesne nerozhodol a konanie tak mohlo mať inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že otec sa mal domáhať len zníženia výživného, s týmto otec nesúhlasil, pretože bolo potrebné skôr rozhodnúť potom tak, či sa za tento čas výživné určuje alebo neurčuje, pretože by bolo potrebné spätne upraviť všetky práva a povinnosti k maloletému dieťaťu, ktoré bolo de facto v spoločnej starostlivosti, pri ktorom sa na starostlivosti o syna v rovnakej miere podieľali obidvaja rodičia. 3. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Otec sa dožadoval spätnej úpravy práv a povinností potom, čo podala trestné oznámenie za zanedbanie povinnej výživy, ktoré podávala s preukázateľnými dôkazmi a priloženými sms správami, kde sa otec jednoznačne vyjadril, že výživné platiť nebude a v tomto smere už aj bola podaná obžaloba za prečin zanedbania povinnej výživy. Pokiaľ žili v spoločnom dome, ktorý je v stave predaja, stále sa dožadovala výživného na syna, ale s opakovaným výsmechom sa otec vyjadril, že jej platiť výživné nebude a nemá ako dokázať, že jej výživné neplatí, keďže peniaze jej posiela a od toho času pridával k poznámke aj meno A., a to aj napriek tomu, že platby boli určené na splácanie hypotéky a elektriny za nehnuteľnosť. V tom čase preto nepodávala trestné oznámenie, lebo nechcela žiť v dome ešte vo väčšom napätí, ktoré vyplývalo z požívania alkoholu otca. Začala si hľadať novú prácu, aby zvládala všetky náklady, aj keď to nebolo ľahké. Nie je pravdou, že by sa otec podieľal na starostlivosti o syna, čo sa týka ošatenia a výživy. Na stravu prispieval nepravidelne v marci cca 80,- Eur, v apríli 49,- Eur na celomesačnú stravu. Čo sa týka ošatenia, prispel zhruba 2-3x, spolu cca 50,- Eur a ostatné náklady boli výlučne na nej. Pokiaľ otec tvrdí, že došlo medzi nimi k plnohodnotnému obnoveniu spolužitia, mal si v tom čase podať návrh na zmenu úpravy práv a povinností rodičov a nie v súčasnosti, keď sa z jeho strany jedná vyslovene o účelový návrh, pričom spotrebované výživné sa nevracia. Pokiaľ obnovili spolužitie od novembra 2021, za toto obdobie si výživné ani voči otcovi neuplatňovala, ale v období od februára 2023 do februára 2024 už jednoznačne s otcom maloletého dieťaťa nežili v partnerskom vzťahu. Od septembra 2023 začal maloletý syn navštevovať základnú školu a jeho náklady na výživu a ošatenie boli výrazne vyššie, ako v období navštevovania materskej škôlky. Záverom poukazovala na to, že otec má na úhradu výdavkov na zastupovanie v tejto veci, ale zameškané výživné doposiaľ neuhradil. 4. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca zotrvával na svojich písomných vyjadreniach uvedených v Správe zo dňa 04.07.2024 a stotožnil sa s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý žiadal potvrdiť. 5. Rodičia vo svojich ďalších vyjadreniach zotrvali na svojich prednesoch. Otec poukazoval na účelové konanie zo strany matky v súvislosti s trestným oznámením pre zanedbanie povinnej výživy. Matka
naopak zotrvala na tom, že takýto postup z jej strany nebol účelový, ale vyplynul z toho, že nemala ako uhrádzať potreby maloletého syna. 6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 65, § 66 CMP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 7. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, o výživnom pre maloletého A. B. B., nar. XX.XX.XXXX bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom č.k. 27P/10/2020-62 zo dňa 19.05.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.06.2020, ktorým bol otec zaviazaný platiť výživné pre maloletého syna vo výške 150,- Eur mesačne. Následne rozsudkom toho istého súdu č.k. 25P/28/2024-112 zo dňa 17.04.2024, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.04.2024, bola schválená dohoda rodičov, na základe ktorej sa otec zaviazal platiť výživné pre maloletého syna vo výške 250,- Eur mesačne, počnúc dňom 19.02.2024. 8. Vychádzajúc z týchto skutočností, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na základe návrhu otca skúmal, či je možné zrušiť jeho vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi za obdobie od 01.02.2023 do 19.02.2024, a to na základe ním tvrdených skutočností, podľa ktorých malo dôjsť medzi rodičmi k zmene výkonu rodičovských práv tak, že maloletý bol v spoločnej starostlivosti obidvoch rodičov a otec v tomto rozhodnom období si mal plniť vyživovaciu povinnosť osobnou starostlivosťou. V tomto smere vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď návrh otca v celom rozsahu zamietol. 9. Tak, ako to správne konštatuje súd prvej inštancie v odsekoch 12. a 13. odôvodnenia svojho rozsudku, otcom uvádzané skutočnosti – dôvody, ktoré ho viedli k podaniu návrhu (podanie trestného oznámenia zo strany matky za rozhodné obdobie), nie sú dôvodom pre „spätnú úpravu“ rodičovských práv a povinností. Pokiaľ otec tvrdí, že s matkou dieťaťa v rozhodnom období obnovili spolužitie a prakticky uzavreli aj dohodu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností v zmysle § 36 ods. 1 Zákona o rodine, v takom prípade (tak ako to opätovne správne konštatuje i súd prvej inštancie) by rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom č.k. 27P/10/2020-62 zo dňa 19.05.2020 stratil účinnosť priamo zo zákona, ktorú skutočnosť má otec právo preukázať jednak v prípade exekučného konania, ale aj v trestnom konaní, ktoré sa prípadne vedie pre zanedbanie povinnej výživy. Je potrebné ale zdôrazniť, že je vždy na povinnom rodičovi aby preukázal, akým spôsobom a v akom rozsahu si svoju vyživovaciu povinnosť, ktorá mu vyplýva priamo zo zákona, plnil. 10. Odvolací súd neprihliadol ani na námietku týkajúcu sa procesného pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý sa procesne nevysporiadal s jeho alternatívnym návrhom zo dňa 10.07.2024, ktorým žiadal v rozhodnom období neurčiť vyživovaciu povinnosť zo strany otca. 11. Konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých (§ 111 a nasl. CMP) je konaním, ktoré možno začať aj bez návrhu a v takomto prípade, keďže súd nie je viazaný návrhmi účastníkov, nie je povinný procesným spôsobom rozhodovať o každom podaní toho ktorého účastníka a zisťuje skutočný stav veci v záujme ochrany práv a povinností maloletého dieťaťa. Ak teda súd prvej inštancie zamietol návrh otca v celom rozsahu, teda aj v časti, kde sa domáhal neurčenia vyživovacej povinnosti v rozhodnom období, nemožno konštatovať, že by zaťažil svoje konanie procesnou vadou, ktorá by mohla mať za následok i nesprávne rozhodnutie vo veci. Tu je zároveň potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov voči maloletým deťom vyplýva rodičovi priamo zo zákona (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine), a preto ani súdu neprislúcha vyživovaciu povinnosť „neurčiť“, lebo takéto rozhodnutie by bolo v rozpore so zákonom. Tak ako je vyššie uvedené, je výlučne na povinnom rodičovi aby preukázal, v akom rozsahu a v akom období si svoju vyživovaciu povinnosť plnil, čo plne platí i v priebehu exekučného, resp. trestného konania. 12. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP s použitím ust. 1 CSP a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie
nie
je
prípustné.
§ 396 ods.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).