Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Žilina 6CoCsp/13/2025 6123417536 27. 02. 2026 Mgr. Andrej Kekely ECLI:SK:KSZA:2026:6123417536.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 10 6CoCsp/13/2025 Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Mgr. Michaely Priesolovej, v spore žalobcu: 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpeného obchodnou spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom mesto C., o zaplatenie 3.050,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4Csp/27/2024-144 zo dňa 24. marca 2025, takto rozhodol: 10
6CoCsp/13/2025
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 4Csp/27/2024-144 zo dňa 24. marca 2025 potvrdzuje. II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 4
6CoCsp/13/2025
1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.) a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výroku II.). 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 3.050,- eur, úrok vo výške 1.538,55 eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 7,32 eur a vo výške 36,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 3.050,- eur od 06.01.2023 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobca svoj nárok skutkovo odôvodnil tým, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej jej poskytol bezúčelový úver, ktorý žalovaná riadne nesplácala, a preto žalobca po predchádzajúcej výzve vyhlásil úver za predčasne splatný. 3. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila. 4. Súd prvej inštancie na podklade dokazovania dospel k ďalej uvedeným skutkovým zisteniam: Žalobca preukázal a žalovaná nerobila spornou existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere - Pôžička od 365 zo dňa 13.07.2022 poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 3.050,- eur (bezúčelový úver). Žalovanej bol poskytnutý úver pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe 10,90 % s mesačnými splátkami vo výške 51,46 eur (anuitná splátka 47,80 eur + mesačné náklady s poistením 3,66 eur),
s dátumom prvej splátky 15.08.2022, splátky splatné v 15. deň v mesiaci, konečná splatnosť úveru bola dojednaná k 15.07.2030, celková čiastka úveru, ktorú musí dlžník zaplatiť 4.970,41 eur. Podľa bodu 4.4 zmluvy v prípade riadneho nesplácania úveru je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. V prípade omeškania dlžníka/spoludlžníka s platením splátok je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný, ak je dlžník/spoludlžník v omeškaní viac ako tri mesiace so zaplatením splátky a banka upozornila dlžníka/spoludlžníka na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní. Listom zo dňa 09.12.2022 žalobca zaslal žalovanej výzvu označenú ako „Upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru“. V liste žalovanú upozornil, že k 09.12.2022 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 217,68 eur a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 dní od doručenia výzvy s tým, že ak nezaplatí v tejto lehote dlžnú sumu, banka bude oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Doručenie výzvy žalovanej žalobca preukázal ePotvrdenkou, doporučeným listom č. D., žalovaná výzvu neprevzala v odbernej lehote. Listom zo dňa 05.01.2023 žalobca žalovanej oznámil, že vyhlasuje predčasnú splatnosť celého úveru, dlžná čiastka predstavuje k tomuto dňu sumu 3.248,31 eur, pozostáva z dlžnej istiny 3.050,- eur, úroku 154,99 eur, poplatkov za upomienky 36,- eur, poistného 7,32 eur a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Doručenie výzvy žalovanej žalobca preukázal ePotvrdenkou, doporučeným listom č. E., žalovaná výzvu neprevzala v odbernej lehote. Predžalobnou výzvou zo dňa 03.08.2023 právny zástupca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy (k 05.01.2023 vo výške 3.248,31 eur), žalovaná výzvu neprevzala v odbernej lehote. Z listiny (aktuálny stav úveru ku dňu 29.06.2023) vyplýva, že žalovaná uhradila na úver ku dňu podania žaloby sumu 42,- eur. Keďže žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy pre nesplnenie povinnosti žalovanej plniť svoj dlh vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho mal úver zosplatniť v súlade s bodom 4.4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to listom zo dňa 05.01.2023, súd prioritne teda skúmal, či v danom prípade boli splnené podmienky pre zosplatnenie celého zvyšku dlhu, či bolo preukázané zosplatnenie úveru. Listom zo dňa 09.12.2022 žalobca zaslal žalovanej výzvu, v ktorej žalovanú upozornil, že k 09.12.2022 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 217,68 eur a vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 dní od doručenia výzvy s tým, že ak nezaplatí v tejto lehote dlžnú sumu, banka bude oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Listom zo dňa 05.01.2023 žalobca žalovanej oznámil, že vyhlasuje predčasnú splatnosť celého úveru, dlžná čiastka predstavuje k tomuto dňu sumu 3.248,31 eur. 5. Ďalej súd prvej inštancie citujúc ust. § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej „OZ“) uviedol, že na základe vykonaného dokazovania žalobu zamietol z dôvodu, že táto bola predčasne podaná a nedôvodná. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanej, hoci bola v spore úspešná, náhradu trov konania nepriznal, keďže si ju neuplatnila a zo spisu jej vznik trov nevyplýval. 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie najmä listinnými dôkazmi, vrátane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, všeobecných obchodných podmienok, výzvy adresovanej žalovanej pred zosplatnením úveru, oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti, ako aj prehľadu platieb a aktuálneho stavu úveru. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že medzi účastníkmi vznikol spotrebiteľský zmluvný vzťah, na ktorý bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal otázkou, či v danom prípade došlo k platnému a účinnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti posudzoval splnenie podmienok ustanovených v ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. § 565 OZ a dospel k záveru, že upozornenie žalobcu adresované žalovanej pred vyhlásením predčasnej splatnosti nespĺňalo zákonné požiadavky na určitý a zrozumiteľný právny úkon. Zo znenia predmetnej výzvy okresný súd zistil, že žalobca v nej žalovanú síce informoval o výške dlžnej sumy a o tom, že pohľadávka je viac ako tri mesiace po lehote splatnosti, avšak nešpecifikoval konkrétnu splátku, s ktorou mala byť žalovaná v omeškaní dlhšie ako tri mesiace. Z výzvy tak nebolo možné jednoznačne určiť, ktorá splátka zakladala právo veriteľa na zosplatnenie úveru, ani ktorú splátku mala žalovaná zaplatiť, aby tomuto následku zabránila. Súd prvej inštancie vyhodnotil takto formulovanú výzvu ako neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať účinky predpokladané ust. § 53 ods. 9 OZ. Keďže zákonným predpokladom platného zosplatnenia úveru je existencia riadneho upozornenia spotrebiteľa, dospel súd k záveru, že ani následné oznámenie žalobcu o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemohlo byť platným právnym úkonom. Zosplatnenie úveru preto považoval za neplatné pre neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za tohto skutkového a právneho stavu súd uzavrel, že k predčasnej splatnosti úveru v skutočnosti nedošlo a žalobca nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie celej dlžnej sumy. Keďže žalobca uplatnil žalobou svoj nárok výlučne ako plnenie zo zosplatneného úveru, súd nemohol priznať ani plnenie z jednotlivých splatných mesačných splátok.
Takýto postup by znamenal rozhodnutie o nároku z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený žalobou, čo je v spotrebiteľských sporoch vylúčené vzhľadom na viazanosť súdu žalobným návrhom a neprípustnosť zmeny žaloby podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanú považoval vzhľadom na zamietnutie žaloby za procesne plne úspešnú v spore. Keďže žalovanej vznik trov v konaní zo spisu nevyplynul, preto jej náhradu trov konania nepriznal. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Žalobca odôvodnil odvolanie s poukazom na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. V odvolaní uviedol, že so žalovanou uzavrel dňa 13.07.2022 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej jej poskytol bezúčelový úver vo výške 3.050,- eur. Žalovaná sa zaviazala splácať úver v mesačných splátkach, avšak podľa tvrdení žalobcu uhradila len zanedbateľnú časť dlhu a následne prestala úver splácať úplne. Omeškanie žalovanej s úhradou splátok trvalo viac ako tri mesiace, preto ju žalobca písomne upozornil na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a následne predčasnú splatnosť aj vyhlásil. Žalovaná na tieto výzvy nereagovala a ani v súdnom konaní sa voči uplatnenému nároku nijako nebránila. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie žalobu zamietol výlučne z dôvodu, že v upozornení podľa ust. § 53 ods. 9 OZ a v oznámení o zosplatnení nebola označená konkrétna splátka, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru, a zároveň mu nepriznal ani nárok na zaplatenie splátok, ktoré boli splatné ku dňu rozhodnutia súdu. 10. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie zvolil nesprávny procesný postup, ktorým mu znemožnil účinne vykonávať jeho procesné práva [§ 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP]. Zdôraznil, že žalovaná bola počas celého konania pasívna, skutkové tvrdenia žalobcu nijako nepoprela a nezúčastnila sa pojednávania. Napriek tomu súd podľa názoru žalobcu ignoroval zásadu nespornosti skutkových tvrdení a suploval procesnú obranu žalovanej. Takýto postup žalobca považoval za arbitrárny a odporujúci zásadám kontradiktórneho konania, pričom mal viesť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Zároveň namietal, že súd ho so svojím právnym názorom konfrontoval až v rozsudku bez toho, aby mu dal možnosť reagovať v priebehu konania. Žalobca ďalej tvrdil, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nespĺňalo ústavné požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Podľa jeho názoru sa súd nevysporiadal so zásadnými argumentmi žalobcu, najmä s výkladom ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ, a nevysvetlil, prečo považoval za potrebné vyvodiť povinnosť veriteľa označiť konkrétnu splátku, ktorá zo zákonného textu výslovne nevyplýva. 11. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď neakceptoval jeho tvrdenia a listinné dôkazy preukazujúce dlhodobé omeškanie žalovanej so splácaním úveru, riadne doručenie upozornenia a vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Podľa žalobcu bolo zo spisu zrejmé, že podmienky zosplatnenia boli splnené a že omeškanie žalovanej s konkrétnymi splátkami trvalo aj v čase vyhlásenia predčasnej splatnosti. Ťažiskovým odvolacím dôvodom bola podľa žalobcu nesprávna právna interpretácia ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Žalobca tvrdil, že z jazykového, systematického ani teleologického výkladu týchto ustanovení nevyplýva povinnosť veriteľa uvádzať v upozornení alebo v zosplatňujúcej výzve konkrétnu splátku, pre ktorú sa úver zosplatňuje. Podľa jeho názoru zákon vyžadoval len splnenie dvoch podmienok, a to existenciu trojmesačného omeškania a predchádzajúce upozornenie spotrebiteľa v zákonnej lehote. Výklad súdu prvej inštancie žalobca označil za neprimerane extenzívny, hraničiaci s dotváraním práva a zasahujúci do princípov právnej istoty a predvídateľnosti práva. 12. V závere odvolania žalobca namietal aj postup súdu prvej inštancie, ktorý po vyhodnotení zosplatnenia úveru ako neplatného žalobu zamietol v celom rozsahu a nepriznal mu ani nárok na zaplatenie splátok, ktoré boli ku dňu rozhodnutia súdu splatné. Podľa žalobcu mal súd v takom prípade priznať aspoň tú časť nároku, ktorá zodpovedala neuhradeným splatným splátkam, keďže išlo o ten istý hmotnoprávny nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere. Úplné zamietnutie žaloby považoval za formalistické, neefektívne a vedúce k neodôvodnenému zvýhodneniu spotrebiteľa. 13. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol a nepriznal mu proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, včas (§
362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I. v merite veci, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil. 15. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia procesných podmienok. 16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a zásadne sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd (§ 387 ods. 2 CSP). 17. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. 18. V kontexte so žalobcom namietaným odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 písm. b) CSP odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS/252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS/50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS/3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II.ÚS/251/2003 zo dňa 17.12.2003). Skutočnosť, že sa žalobca s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými závermi nestotožnil, nemôže teda založiť záver o inej vade konania [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], či porušení práva žalobcu na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom žalobcom uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov žalovaný nárok žalobcovi nepriznal a žalobu zamietol. Skutočnosť, že sa žalobca s týmto posúdením nestotožnil, nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Na uvedenom nemení nič ani to, že v rozhodovacej činnosti odvolacích súdov (ktorú nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP) bol vyslovený opačný právny názor, ako prezentoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Súd prvej inštancie svoj právny názor riadne odôvodnil, pričom na jeho podporu odkázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 6CoCsp/14/2023 zo dňa 29.6.2023, ktorý dospel k rovnakému právnemu názoru. Okresný súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj na aktuálnu a ustálenú prax Najvyššieho súdu SR, týkajúcu sa otázky náležitosti upozornenia veriteľa spotrebiteľovi a naň nadväzujúce oznámenie o zosplatnení celej pohľadávky (predovšetkým uznesenia spis. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 26.01.2024, spis. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024 a spis. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024). 19. Žalobca v odvolaní primárne namietal, že z relevantnej právnej úpravy nevyplýva právny záver súdu prvej inštancie, že podmienkou platného vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru podľa ust. § 565 OZ, je uvedenie konkrétnej splátky, pre nezaplatenie ktorej veriteľ uplatňuje právo podľa ust. § 565 OZ (v posudzovanom prípade výzva zo dňa 05.01.2023). Odvolací súd sa však s touto časťou odvolacej argumentácie žalobcu nestotožnil, a naopak považoval za správny vyslovený právny názor súdu prvej inštancie. 20. Na doplnenie správnosti vysloveného právneho názoru súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. 21. Účelom právnej úpravy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024 bolo zamedziť „zosplatňovaniu“ záväzkov spotrebiteľov zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu len krátko trvajúceho omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár dní) a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej splátky pred tým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Na naplnenie tohto účelu však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný, pre nezaplatenie ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ust. § 565 OZ. 22. Výzvu veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 OZ, ako aj žiadosť veriteľa o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa ust. § 565 OZ, je tak nesporne bez najmenších pochybností potrebné považovať za právne úkony, t. j. za prejav vôle konajúcej osoby smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré s takýmto prejavom spájajú uvedené ustanovenia OZ. Tieto právne úkony tak pre svoju platnosť vyžadujú v zmysle ust. § 37 OZ určitosť a zrozumiteľnosť. Inak povedané, z prejavu vôle veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ musí byť jednoznačne, určito a zrozumiteľne zrejmé naplnenie podmienok/hypotézy týchto právnych noriem. Z výzvy veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 OZ by tak malo byť zrejmé, že spotrebiteľ je v omeškaní so zaplatením tej-ktorej individualizovanej splátky/splátok, pre ktoré omeškanie v prípade jeho trvania viac ako tri mesiace bude môcť veriteľ uplatniť právo podľa ust. § 565 OZ, pričom táto výzva sa musí dostať spotrebiteľovi najneskôr 15 dní predtým, ako veriteľ toto právo uplatní. Individualizácia omeškanej splátky má význam aj s ohľadom na to, že podľa ust. § 565 OZ môže pre nesplnenie niektorej splátky veriteľ požiadať o zaplatenie celej pohľadávky len do splatnosti nasledujúcej splátky. Pri zohľadnení podmienok uplatnenia práva veriteľa „zosplatniť“ celú svoju pohľadávku stanovených v ust. § 53 ods. 9 OZ uvedené znamená, že veriteľ môže požiadať spotrebiteľa o zaplatenie celej pohľadávky pre nezaplatenie určitej konkrétnej splátky v období, kedy od omeškania spotrebiteľa so zaplatením tejto splátky uplynula doba troch mesiacov, avšak len do splatnosti splátky najbližšie nasledujúcej po uplynutí doby troch mesiacov omeškania spotrebiteľa so zaplatením tejto splátky, inak jeho právo pre omeškanie spotrebiteľa so zaplatením tejto splátky zanikne. Možno teda zhrnúť, že z výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ musí byť zrejmé označenie konkrétnej splátky zakladajúcej právo veriteľa na (hroziace) vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, keďže v opačnom prípade objektívne nemôže zakladať vedomosť spotrebiteľa o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej možnosti odvrátenia tohto (hroziaceho) následku, ale stáva sa iba formálnym „upozornením“ nenapĺňajúcim účel predmetného zákonného ustanovenia. Rovnako aj z právneho úkonu veriteľa podľa ust. § 565 OZ by malo byť zrejmé naplnenie podmienok podľa tohto ustanovenia a súčasne ust. § 53 ods. 9 OZ, ku čomu je potrebné v tomto právnom úkone konkretizovať omeškanú splátku, pre ktorú dochádza k zosplatneniu. Len takýto právny výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom a účelom ust. § 53 ods. 9 v spojení s ust. § 565 OZ. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je procesný súd (ako argumentoval žalobca) ex offo vykonať „audit“ stavu právneho vzťahu medzi stranami (veriteľom a spotrebiteľom) a vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonov veriteľa podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ, keďže by mohol dôjsť aj k dôvodom, na ktoré účastníci právneho vzťahu ani nepomysleli. V kontexte s takto formulovaným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj na relevantnú odbornú literatúru, a to Občiansky zákonník I. § 1-450, Komentár od Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M. Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015 (str. 576 a nasl.), ktorá dospela k rovnakému právnemu názoru. Napokon na nastolenú právnu otázku dal výslovnú odpoveď Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025 (ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3 ročník 2025 pod poradovým č. 34), v zmysle ktorého právnej vety: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ Na toto rozhodnutie nadviazal Najvyšší súd SR uznesením spis. zn. 9Cdo/98/2023 zo dňa 09.07.2025, v ktorom zároveň vyjadril, že prostriedkom na odvrátenie účinkov predčasného zosplatnenia úveru v slovenskom právnom poriadku je najmä povinné upozornenie pred zosplatnením úveru, ustanovené v ust. § 53 ods. 9 OZ. Ak však má mať spotrebiteľ skutočne účinnú možnosť odvrátiť predčasné zosplatnenie, mal by presne vedieť, ktorú splátku, prípadne jej časť a v akej výške má zaplatiť, aby predčasnému zosplatneniu predišiel. Aj ďalšia, dnes už jednoznačne ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, vychádza z publikovaného rozhodnutia
spis. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025 (napr. rozsudok spis. zn. 1Cdo/88/2024 zo dňa 28.10.2025, rozsudok spis. zn. 2Cdo/5/2025 zo dňa 27.11.2025, uznesenie spis. zn. 3Cdo/102/2024 zo dňa 10.12.2025, uznesenie spis. zn. 4Cdo/28/2025 zo dňa 25.09.2025, uznesenie spis. zn. 5Cdo/149/2024 zo dňa 30.09.2025, uznesenie spis. zn. 6Cdo/199/2025 zo dňa 11.12.2025, spis. zn. 7Cdo/57/2025 zo dňa 10.12.2025, uznesenie spis. zn. 8Cdo/186/2024 zo dňa 02.12.2025, uznesenie spis. zn. 9Cdo/98/2024 zo dňa 19.11.2025). Uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, na ktoré poukazoval žalobca, nie je možné v kontexte riešenia nastolenej odvolacej otázky považovať za rozhodnutie reprezentujúce ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. K tomuto rozhodnutiu zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR v uznesení č. k. III.ÚS/157/2025-22 zo dňa 13.03.2025, keď uviedol, že nemožno dospieť k záveru, že by v tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR popri riešení nosnej otázky, ktorou bol začiatok plynutia premlčacej doby predčasne zosplatneného spotrebiteľského úveru, záväzne vyriešil aj otázku, či pod sankciou neplatnosti musí byť v oznámení o zosplatnení konkretizovaná omeškaná splátka. Najvyšší súd SR právny názor o nadbytočnosti konkretizácie omeškanej splátky vo výzve či oznámení o zosplatnení, aplikácie ktorého sa sťažovateľ dožadoval, vyslovil len ako protiargument k nie pre vec rozhodujúcej argumentácii dovolateľov o špecifikácii omeškanej splátky ako podmienky platnosti zosplatnenia. Tieto len na okraj a doplnkovo vyjadrený právny názor senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý hoci je súčasťou odôvodnení rozhodnutia dovolacieho súdu, nemožno považovať za záväzný právny názor, keďže nebol dôvodom, bez vyriešenia ktorého by dané veci nebolo možné rozhodnúť. To bola otázka začiatku plynutia premlčacej doby predčasne zosplatneného spotrebiteľského úveru. 23. Z listiny označenej ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 05.01.2023 vyplýva, že žalobca v tejto výzve žalovanú informoval len o tom, že ku dňu datovania listiny eviduje dlh v celkovej výške 3.248,31 eur v členení: dlžná istina v sume 3.050,- eur, úrok v sume 154,99 eur, poplatky za upomienky v sume 36,- eur a poistné v sume 7,32 eur. Preto tento právny úkon veriteľa (žalobcu) podľa ust. § 565 OZ nemožno považovať za platný právny úkon vedúci k účinkom zosplatnenia dotknutého spotrebiteľského úveru, a to v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ (pre jeho neurčitosť), keďže v tomto úkone nie je konkretizovaná omeškaná splátka, vo vzťahu ku ktorej veriteľ uplatnil právo podľa ust. § 565 OZ. 24. Ak žalobca zároveň v odvolaní namietal, že žalovaná bola v priebehu sporu pasívna, t. j. skutkové tvrdenia žalobcu nepoprela, a preto súd prvej inštancie ignoroval zásadu nespornosti skutkových tvrdení a suploval procesnú obranu žalovanej, pričom tento postup považoval za arbitrárny a odporujúci zásadám kontradiktórneho konania, ktorý mal viesť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, odvolací súd k tejto námietke poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS/246/2019 zo dňa 11.06.2019, ktorý konštatoval, že „Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti a procesné bremená)“. Podľa názoru odvolacieho súdu zároveň nie je porušením zásady kontradiktórnosti konania ani práva na spravodlivý proces, ak súd prvej inštancie posudzuje nárok žalobcu z hľadiska jeho vecnej správnosti, pričom je nutné zdôrazniť, že je povinnosťou súdu z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať na absolútnu neplatnosť právnemu úkonu. V posudzovanej veci sa žalobca domáhal nároku na zaplatenie z dôvodu zosplatnenia úveru pre neplnenie povinnosti žalovanej a tak bol súd (prvej inštancie) povinný prihliadať na platnosť či neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého sa žalobca v spore domáhal svojich nárokov. Prekážkou takéhoto postupu súdu prvej inštancie nebolo ani to, že žalovaná strana nárok žalobcu nerozporovala. Naopak je povinnosťou súdu prihliadnuť na splnenie hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie nároku, a to v každom civilnom spore (nielen v spotrebiteľských sporoch). S ohľadom na uvedené nebola ani táto odvolacia námietka dôvodná. Za rovnako nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu, že ho súd prvej inštancie so svojím právnym názorom konfrontoval až v rozsudku bez toho, aby mu dal možnosť reagovať v priebehu konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa z vlastnej vôle nezúčastnil pojednávania na súde prvej inštancie dňa 24.03.2025, pričom cestou svojho splnomocneného zástupcu ospravedlnil svoju, ako i jeho neúčasť na pojednávaní a výslovne súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Ak by sa tak žalobca, resp. jeho splnomocnený zástupca bol pojednávania na súde prvej inštancie zúčastnil, mohol byť konfrontovaný s predbežným právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v rámci jeho úkonov podľa ust. § 181 ods. 2 CSP. Ak potom súd prvej inštancie oboznámil s právnym posúdením veci žalobcu až v napadnutom
rozsudku, nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by mal za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Napokon ani porušenie ust. § 181 ods. 2 CSP žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. 25. Pokiaľ žalobca namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine, že po vyslovení záveru o neplatnosti právneho úkonu, ktorým žalobca uplatnil právo podľa ust. § 656 OZ (zosplatnil úver), zamietol žalobu v celom rozsahu, pričom mu tak nepriznal ani len nárok na zaplatenie splátok, ktoré boli ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie splatné, odvolací súd vo vzťahu k tejto odvolacej námietke poukazuje na závery rozhodnutia súdu prvej inštancie (odseky č. 30 a č. 31 odôvodnenia rozsudku), pri formulácii ktorých súd prvej inštancie odkázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024. Vo vzťahu k posúdeniu tejto odvolacej námietky, odvolací súd poukazuje na to, že v posudzovanej veci z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny 3.050,- eur, zmluvného úroku v sume 1.538,55 eur, úrokov z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 3.050,- eur od 06.01.2023 do zaplatenia, ako aj poistného vo výške 7,32 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 36,- eur na tom skutkovom základe, že pre nesplnenie povinnosti žalovanej splácať riadne a včas úver (poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 22010100036856 zo dňa 02.07.2021 vo výške 3.050,- eur), žalobca vyhlásil jeho predčasnú splatnosť ku dňu 05.01.2023 a požiadal žalovanú o okamžité splatenie celého zostatku úveru. Argumentoval, že po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru mu prináleží aj úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí (R 5/2021) a ďalej mu prináležia aj úroky z omeškania. V kontexte s uvedeným odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 8Cdo/49/2025 zo dňa 03.12.2025, ktorý nadviazal na už zmienené uznesenie spis. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024. V dovolacom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod spis. zn. 8Cdo/49/2025 (s totožným žalobcom ako v posudzovanej veci, kde si tento uplatňoval zásadne totožný nárok) bola predmetom dovolacieho prieskumu zásadne totožná otázka, ako ju vymedzil žalobca v podanom odvolaní. Najvyšší súd SR v označenom rozsudku uviedol, že ak si veriteľ žalobou uplatnil nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe jeho predčasného zosplatnenia (skutkový základ) a súd dospeje k záveru, že tento veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne, nemôže v spore, v ktorom nemožno prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), navyše s ochranou slabšej strany, takémuto veriteľovi ex offo (bez procesnej aktivity veriteľa žalobcu) priznať nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku, keďže by mu priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu, a teda by rozhodol v rozpore so zásadou „ne ultra petitum“. Nejde tu teda iba o číselné porovnanie nároku, ale o to, že by išlo o plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4MCdo/15/2010 zo dňa 27.07.2011). S právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozsudku spis. zn. 8Cdo/49/2025 zo dňa 03.12.2025 sa odvolací súd plne stotožňuje, pričom v jednotlivostiach na toto rozhodnutie poukazuje. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorú opieral či už o uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Obdo/36/2023 zo dňa 31.10.2024 alebo o uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. III.ÚS/160/2025 zo dňa 13.03.2025. Za uvedených okolností má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu ako celok zamietol. 26. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania (vo vzťahu k tomuto žalobca neformuloval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní), podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a mala by tak mať nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže jej preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalovaná zostala v odvolacom konaní pasívna). Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a
druhé, až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP), má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018. 28. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: 2
6CoCsp/13/2025
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP]. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].