Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava III B5-23Cr/2/2021 1521200421 03. 03. 2025 Mgr. Ivica Blecharžová ECLI:SK:MSBA3:2025:1521200421.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava III sudkyňou Mgr. Ivicou Blecharžovou, v spore žalobkyne: B. právne zastúpeného spoločnosťou: SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s.r.o., Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 47 254 432, proti žalovanému: GU. rozhodol: I. Súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného JUDr. Milanom Ficekom, ktorého ustanovil do funkcie rozhodcu Rozhodcovské konanie SR s.r.o., so sídlom Žilinská 14, 811 05 Bratislava , vydaný pod sp.zn. 7RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020 z a m i e t a . II. Súd návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vydaného JUDr. Milanom Ficekom, ktorého ustanovil do funkcie rozhodcu Rozhodcovské konanie SR s.r.o., so sídlom Žilinská 14, 811 05 Bratislava , vydaný pod sp.zn. 7RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020 z a m i e t a . III. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 29.01.2021 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku zo dňa 27.11.2020 vydaného rozhodcom JUDr. Milanom Ficekom, ktorého ustanovil do funkcie rozhodcu Rozhodcovské konanie SR s.r.o., so sídlom: Žilinská 14, 811 05 Bratislava a ktorý je vedený v zozname rozhodcov, v právnej veci žalobcu: F., 909 01 Skalia, o zaplatenie 65.368 EUR s príslušenstvom vedenej pod sp. zn. 7RSBA 172/2020 a odkladu jeho vykonateľnosti. 2. Žalobkyni bol dňa 03.12.2020 doručený rozhodcovský rozsudok vydaný JUDr. Milanom Ficekom , zapísaným v zozname rozhodcov Vybranej osoby (ďalej len „rozhodca“) zo dňa 27.11.2020, sp. zn. 7 RSBA 172/2020, podľa ktorého je žalobkyňa (v pôvodnom postavení žalovanej) zaviazaná voči žalovanému (v pôvodnom postavení žalobcu) k úhrade sumy vo výške 65.368 EUR spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 32.200EUR od 01.04.2020 do zaplatenia a k úhrade trov rozhodcovského konania spočívajúcich z poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 3.269 EUR . 3. Žalobkyňa považuje rozhodnutie za nesprávne, arbitrárne a v rozpore s verejným a právnym poriadkom, na základe čoho v súlade s ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ ZoRK“) žiada o zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku. 4. V rozhodcovskom konaní rozhodca posudzoval otázku existencie záväzkovo-právneho vzťahu z pôžičky a následného nároku na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mali byť na základe tvrdení žalovaného poskytnuté žalobkyni. Rozhodca rozhodujúci v rozhodcovskom konaní, ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok sp. zn.: 7 RSBA 172/2020 zo dňa 28.11.2020, sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s rozhodujúcimi tvrdeniami žalobcu o tom, že zo strany žalovanej mu akékoľvek
finančné prostriedky poskytnuté neboli a podľa názoru žalobkyne rozhodol v rozpore s verejným a právnym poriadkom, arbitrárne, na základe čoho je napadnuté rozhodnutie právne neudržateľné, nepreskúmateľné a porušuje právo žalobkyne na spravodlivý proces. 5. Rozhodca v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil, že popretie reálneho odovzdania finančných prostriedkov vo výške 75.000 EUR žalovanou žalobcovi je účelovou námietkou. Rozhodca dospel k predmetnému záveru na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 25.04.2014, uzatvorenej medzi žalovaným v zmluvnej pozícii veriteľa a žalobkyňou v zmluvnej pozícii dlžníka (ďalej aj ako „Zmluva o pôžičke“), v ktorej žalobkyňa podpisom potvrdila prevzatie predmetných finančných prostriedkov napriek tomu, že v rozhodcovskom konaní bolo jednoznačne preukázané, že finančné prostriedky v skutočnosti nikdy neprevzala. V zmysle tohto záveru, rozhodca všetky ďalšie argumenty a priori vyhodnotil ako účelové, bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania. 6. Rozhodcovský súd neskúmal ani protichodné vyjadrenia samotného žalovaného prezentované v rámci rozhodcovského konania, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 22.10.2020 uvádza, že poskytol finančné prostriedky vo výške 75.000 EUR žalobkyni za účelom dofinancovania kúpnej ceny vo výške 115.000 EUR na nehnuteľnosť, ktorej bol on sám vlastníkom. Kúpna cena za predmetnú nehnuteľnosť bola Kúpnej zmluve stanovená vo výške 40.000 EUR, ktoré žalobkyňa uhradila z finančných prostriedkov poskytnutých mu treťou osobou -.7. Rozhodcovský súd v konaní, ktorého výsledkom je napadnutý rozhodcovský rozsudok, nerozhodoval podľa názoru žalobkyne, podľa platného práva a nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré oprel svoje právne závery, postupoval nielen nelegitímne, ale zároveň tým porušil aj základné právo žalobkyne na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. 8. V zmysle ust. § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, ak niektorú otázku postupu konania nemožno riešiť podľa predmetného zákona, použijú sa primerane ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi, ak to povaha veci pripúšťa. 9. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s verejným poriadkom je možné považovať také rozhodnutie, ktoré by neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok príslušného štátu, keďže by ohrozovalo niektorú jeho základnú zásadu. Medzi základné zásady civilného sporového konania, ktorý sa subsidiárne aplikuje aj na konanie pred rozhodcovskými súdmi, patrí právo na spravodlivý proces. Uvedené právo je zakotvené ako v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak aj v článku 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky a tiež aj v základných princípoch civilného sporového konania, in concreto, v článku I zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Súčasťou práva na spravodlivý proces je podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva „právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, inak takéto rozhodnutie svedčí o svojvôli súdu a je arbitrárnym“. Otázka, či sa uvedené zásady aplikujú aj v prípade rozhodcovského konania, bola niekoľkokrát predmetom posudzovania Ústavného súdu Slovenskej republiky a tento súd jednoznačne potvrdil, že princípy práva na spravodlivý proces je potrebné dodržať aj v rámci rozhodcovského konania. Z uvedeného dôvodu sa všetky kvalitatívne kritériá kladené na odôvodňovanie rozhodnutí všeobecných súdov v plnej miere aplikujú aj na odôvodňovanie rozhodnutí rozhodcovských súdov. „II. senát ústavného súdu sa stotožňuje s charakteristikou rozhodcovského konanie, že jeho podstata „spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s ust. § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti.“ 5 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.11.2015, sp. zn.: PLz. ÚS 5/2015-14 Právna teória považuje za základnú povinnosť súdu pri odôvodnení rozhodnutia, vysporiadať sa s argumentmi účastníkov, je nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné argumenty a nadväzne na to sa
s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu. Právna teória pri takýchto situáciách aplikácie princípov práva na spravodlivý proces zdôrazňuje, že čím hlbšia a detailnejšia je argumentácia účastníka konania, tým hlbšia a detailnejšia musí byť následná argumentácia súdu, ak chce vyvrátiť argumenty účastníka. Iba všeobecné konštatovanie nesprávnosti argumentov účastníka zo strany súdu nepredstavuje dostatočný protiargument a teda ani za dostatočné vysporiadanie sa s argumentami účastníka. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Rozhodcovský súd založil rozhodcovský rozsudok na nedostatočne odôvodnenom právnom názore a argumentačne nevyvrátil argumentáciu žalobcu uvedenú vo vyjadreniach zo dňa 07.10.2020 a 18.11.2020. 10. Nekriticky prevzal vyjadrenia žalovaného, aj keď boli navzájom si odporujúce a nelogické, čím konal v rozpore so základnými zásadami civilného konania. Do obsahu práva na spravodlivý proces možno zahrnúť aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci za dodržania princípov predvídateľnosti rozhodovania. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia rozhodcovského súdu je daná rozporom súvislosti jeho právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaného prípadu s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia súdu vyplýva aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. „Princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva.“ ( Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.06.2019, sp. zn.: III. ÚS 275/2018 ). Žalobkyňa má za to, že napadnutý rozhodcovský rozsudok, je v súlade s judikatúrou všeobecných súdov a taktiež aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania, arbitrárnym, čo znamená, že postupom rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní a nevyrovnaním sa s argumentáciou žalobkyne, bolo porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces. Podľa názoru žalobkyne napadnutý rozsudok je arbitrárny a v rozpore s verejným poriadkom tým, že rozhodcovský súd v konaní nesprávne aplikoval príslušnú normu a neodôvodnil svoje rozhodnutie a postup. Uvádzaná arbitrárnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku a rozpor s verejným poriadkom predstavuje podľa názoru žalobkyne porušenie práva na spravodlivý proces a je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, z dôvodu, že takýto rozsudok nie je právne udržateľný a porušujúci základné zásady spravodlivosti a zákonnosti. 11. Podľa § 40 ods. 1 ZoRK, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania ak: a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že 1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, 2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo, že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, 3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky, ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, 4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, alebo , že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo
b) súd zistí, že dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona. 12. Súd diferencoval medzi dôvodmi determinujúcimi zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK (primárne chrániace záujmy strán) a podľa ust. § 40 ods. 1 písm. b) ZoRK (chrániace verejný záujem) a konštatuje, že rozhodcovské konanie bolo písomné, k účastníkom rozhodcovského konania pristupoval rozhodca rovnako a nestranne, rovnakým spôsobom boli upovedomení o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní, rovnakým spôsobom a rovnakou formou im bolo umožnené zúčastniť sa na rozhodcovskom konaní. Súd konštatuje, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku neprebieha ako konanie opravné pri nesúhlase so skutkovými alebo právnymi závermi rozhodcovského súdu. Povinnosť odôvodniť rozhodcovský rozsudok je ustanovená v § 34 ZoRK, potenciálne vady odôvodnenia rozhodcovského rozsudku však možno zaradiť medzi procesné vady (§ 40 ods. 1 písm. a) bod 4. ZoRK). Rozhodcovský súd bez ďalšieho nie je viazaný článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Požiadavky na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku teda nevyplývajú (ako v prípade všeobecných súdov) z práva na spravodlivý proces. Nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nemožno s výnimkou úplne výnimočných okolností považovať za rozpor s verejným poriadkom v zmysle §40 ods. 1 písm. b) ZoRK, ale za procesnú vadu v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. Povinnosťou rozhodcov nie je reagovať na každý jeden argument vznesený účastníkmi rozhodcovského konania. Súd konštatuje, že rozhodca sa v rozhodcovskom konaní vysporiadal s podstatnými argumentami a dôkazmi účastníkov. Súd z úradnej povinnosti prihliadal aj na to, či nebola daná objektívna non - arbitrabilita predmetu sporu definovaná v ust. § 1 ods. 3 ZoRK, ktorá by zakladala rozpor rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom, pričom konštatuje, že spor týkajúci sa právnych vzťahov strán sporu bolo možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Na základe uvedených skutočností preto súd dospel k názoru, že žiaden dôvod, o ktorý opiera žalobkyňa žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku nebol naplnený, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. 13. Žalobkyňa v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku požadovala odložiť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že okamžitým výkonom rozhodcovského rozsudku by žalobkyni hrozila závažná ujma v podobe núteného výkonu rozhodcovského rozhodnutia. 14. Odklad právoplatného rozhodnutia rozhodcovského rozsudku má mimoriadny charakter, pretože súd v takomto prípade pred rozhodnutím vo veci samej prelamuje právne účinky právoplatného rozhodnutia rozhodcovského súdu a preto k vydaniu takéhoto rozhodnutia by malo dôjsť v celkom výnimočných a odôvodnených prípadoch. Jedná sa teda o zabezpečovací prostriedok, účelom ktorého je predchádzať porušeniu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb v dôsledku núteného výkonu už právoplatného rozhodnutia rozhodcovského súdu, u ktorých je však pravdepodobné, že sú nezákonné. Na žiadosť strany sporu môže súd vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť, avšak iba v prípade, ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia rozhodcovského súdu hrozila závažná ujma. Závažná ujma je teda taká ujma, ktorá je kvalifikovaná pojmom závažnosti, to znamená, že viac než bežná ujma, teda taká, ktorú vníma žalobca ako výrazný zásah do jeho práv a oprávnených záujmov. Závažnosť ujmy sa posudzuje individuálne po preskúmaní majetkových, sociálnych, hospodárskych pomerov žalobcu a iných relevantných skutočností v závislosti od individuálnosti prípadu. Hrozba závažnej ujmy musí byť reálna, to znamená objektívna, nepostačuje len subjektívny pocit žalobcu a súčasne musí byť v príčinnej súvislosti s účinkami právoplatnosti rozhodnutia. Strana sporu je povinná označiť svoje tvrdenia a dôkazy o existencii reálnej hrozby vzniku závažnej ujmy v žalobe, resp. žiadosti o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu. 15. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie publikované v časopise Soudní judikatura ve věcech správních pod č. 398/1999 Vrchní soud v Prahe, v ktorom okrem iného je uvedené: „...k tomu, aby soud mohl rozhodnout, zda jsou daný důvody pro odklad vykonatelnosti rozhodnutí nestačí, že žalobce v návrhu na odklad vykonatelnosti pouze cituje znění zákona, s poukazem na výši částky, která na něm mohla být vymáhaná. Žalobce musí konkretizovat, jaká závažná újma mu neprodleným výkonem rozhodnutí hrozí a z jakých konkrétních okolností takovou obavu vyvozuje.“ 16. Žalobkyňa dôvodnosť svojho návrhu založila len na všeobecnom konštatovaní hrozby závažnej ujmy v podobe núteného výkonu rozhodcovského rozhodnutia, pričom neuvádza, na základe akých konkrétnych okolností vyvodila potrebu odloženia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a neuviedla,
aká ujma jej hrozí, prípadne, či jej nejaká ujma vznikla. Dôvodom pre odklad vykonateľnosti rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, je hrozba závažnej ujmy v prípade okamžitého výkonu napadnutého rozhodnutia, ktorú bola žalobkyňa povinná v návrhu uviesť a súčasne aj odôvodniť vzhľadom na jej individuálne pomery, ktoré sú pre rozhodnutie o predmetnom návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku právne relevantné. Ak by následne takto zistený skutkový stav postačoval na vydanie rozhodnutia, súd by mohol vykonateľnosť rozhodcovského súdu odložiť, avšak zistené skutočnosti v tomto prípade neodôvodňovali vydanie takéhoto rozhodnutia, čo viedlo k zamietnutiu návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol a v súlade s ust. § 262 Civilného sporového poriadku s použitím § 255 CSP. Poučenie: Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne neplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov