Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV B1-5C/94/2013 1113216632 16. 10. 2024 JUDr. Vladislav Pečík ECLI:SK:MSBA4:2024:1113216632.11
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Pečíkom v spore žalobcu: B.. C. O., narodený: XX.XX.XXXX, trvale bytom: E. T. XXX, XXX XX E. T., zastúpený JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, sídlom: Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava, IČO: 31 782 809 proti žalovanému: E. republika, zast. G. spravodlivosti E. republiky, so sídlom A. XX, XXX XX R., náhradu škody, takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške X.XXX,- €, a to do XX dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a . III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: Priebeh konania Žaloba 1.1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa XX.XX.XXXX domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške XXX.XXX,XX € do troch X dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania. 1.2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa XX.XX.XXXX bolo S. boja proti organizovanej kriminalite D. D. zboru, O. boja proti organizovanej kriminalite E., R. R. vydané uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a zároveň bolo žalobcovi podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.05.2005 vznesené obvinenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do XX.XX.XXXX. N. XX.XX.XXXX bolo vydané uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a zároveň bolo žalobcovi podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do XX.XX.XXXX vznesené obvinenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do XX.XX.XXXX. Okresný súd Trnava vydal dňa XX.XX.XXXX uznesenie sp. zn. Tp XXX/XX, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, ktorá uňho začala dňa XX.XX.XXXX od zadržania. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa XX.XX.XXXX uznesením sp. zn. Pš XX/XX prepustil žalobcu na slobodu. Po podaní sťažnosti prokurátorom rozhodol Najvyšší súd SR tak, že uznesením z 22.12.2004 sp. zn. X To XX/XXXX sťažnosť zamietol, a žalobca bol z väzby prepustený dňa XX.XX.XXXX. N. 11.11.2009 vydal prokurátor uznesenie sp. zn. H. Gv XXX/XX-XXXX, ktorým podľa § 215 ods. 1 písm. a) resp. c) Trestného poriadku trestné stíhanie voči žalobcovi v plnom rozsahu zastavil. 1.3. Žalobou sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej vyššie uvedenými uzneseniami o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby. Žalobca bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku, teda išlo o kolúznu a preventívnu väzbu. Žalobca si ale dôvod vzatia do väzby nezavinil sám, nakoľko žalobcu Najvyšší súd prepustil z väzby na slobodu, keď zamietol sťažnosť prokurátora voči uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici o prepustení žalobcu na slobodu. Žalobca nedal ani najmenší dôvod na to, aby bol vzatý do väzby, pričom rozhodujúce je aj to, že sa dobrovoľne dostavil na výsluch na ÚBOK v Žiline, kde bol po výsluchu zadržaný. Trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené, nakoľko bolo nepochybné, že sa skutku, ktorý mu bol kladený na vinu, nedopustil, resp. že sa takýto skutok nestal. Z uznesenia o začatí trestného stíhania vyplýva, že k trestnej činnosti malo dochádzať od X.X.XXXX do XX.XX.XXXX. V čase vzatia do väzby už však bola možnosť pokračovania v trestnej činnosti vylúčená. Náhrada škody, ktorej sa žalobca domáha pozostáva z: 1.3.1. nákladov na obhajobu vo výške X.XXX,XX €, 1.3.2. nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške XXX.XXX,- €. 1.4. Žalobca pred vznesením obvinenia viedol riadny život a bol bezúhonný. Podnikal a bol konateľ a spoločník viacerých spoločností, aj v zahraničí. Bol honorárnym konzulom Guinejskej republiky. Prijímal a bol hosťom zahraničných diplomatov, aj predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí SR (ďalej len „MZV SR“). Požíval aj imunitu v zmysle Viedenského dohovoru. Po vzatí do väzby zaslalo MZV SR konzulátu Guinejskej republiky nótu, či môže žalobca naďalej byť honorárnym konzulom. Následne Guinea zrušila akreditáciu žalobcovi a ani po skončení trestného stíhania nebola funkcia obnovená. Od žalobcu sa odvrátili doterajší obchodní partneri, kamaráti, rodina a aj inštitúcie. Minister MZV SR odvolal žalobcu z postu konzula Guinejskej republiky. O zadržaní žalobcu sa písalo aj v novinách. Vo vyšetrovacej väzbe zaobchádzali so žalobcom ako so zločincom, a tým utrpela jeho psychika a sebavedomie. 1.5. Žalobca dňa XX.XX.XXXX podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a 07.05.2013 bolo žalobcovi doručené oznámenie o výsledku predbežného prerokovania s tým, že mu nebolo vyhovené. 1.6. K žalobe žalobca pripojil. 1.6.1. Uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX z XX.XX.XXXX, X.X.X. Uznesenie W.: D.-XX/BOK-S-I-XXXX z XX.XX.XXXX, X.X.X. Uznesenie OS F. sp. zn. Tp XXX/XX X.X.X. Uznesenie KS BB sp. zn. Pš XX/XX X.X.X. Uznesenie U. sp. zn. X To XX/XXXX X.X.X. Uznesenie H. Gv XXX/XX-XXXX z XX.XX.XXXX X.X.X. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku z XX.XX.XXXX, 1.6.8. Článok z denníka SME „Zatkli honorárneho konzula - za podvod“, 1.6.9. Článok z denníka Nový čas „Uväznený konzul podnikal s viacerými prominentami“, 1.6.10. Oznámenie o dočasnom pozastavení činnosti honorárneho konzula č. XXX/XXXX-KONZ z XX.XX.XXXX Vyjadrenie žalovaného k žalobe 1.7. K žalobe sa žalovaný vyjadril 30.01.2018 tak, že ju navrhol zamietnuť. Uviedol, že na nároky žalobcu vyplývajúce z nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z 28.06.2004 sa vzťahuje ešte starý zákon o zodpovednosti verejnej moci za škodu č. 58/1969 Zb. a až na druhé obvinenie v poradí z 01.03.2005 zákon č. 514/2003 Z. z.. Samotné vyúčtovanie trov obhajoby nie je dôkaz o reálnej úhrade v prospech advokáta žalobcu. Je totiž potrebné preukázať, že jednotlivé úkony právnej služby sa naozaj stali, a že viedli k účinnej obhajobe žalobcu. Žalovaný namietal účelnosť úkonu - rokovanie s klientom - od 27.07.2004 do 03.12.2004, keďže vo veci bolo 16 rokovaní s klientom. Pritom bol ale zrealizovaný len jeden vyšetrovací úkon, a to výsluch žalobcu 24.09.2004 a obhajca vykonal jeden úkon - žiadosť o prepustenie z väzby 04.10.2004. Žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal že nie je dostatočnou satisfakciou oslobodzujúci rozsudok. Odškodnenie musí byť primerané. Maximálna výška odškodnenia sa musí riadiť § 17 ods. 4 (zaviedla ho zákonná novela 412/2012 Z. z., ktorá ale neobsahuje prechodné ustanovenia), a teda nesmie prekročiť odškodnenie obetí násilných trestných činov. Žalobcom požadovaná suma je viac ako 11-násobok takejto sumy. Pojednávanie z 27.10.2014
1.8. Na pojednávaní došlo k odročeniu pojednávania na neurčito vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený v Rakúsku a právny zástupca žalobcu netušil na ako dlho a ani kde sa nachádza. Pojednávanie 19.10.2020 1.9. Na pojednávaní, na ktorom nebol žalobca prítomný, iba jeho právny zástupca, tento právny zástupca zotrval na doterajších tvrdeniach, pričom uviedol, že žalobca v dôsledku trestného stíhania nemohol vycestovať do Guinei, kde mal spoločnosť na ťažbu drahých kovov, ktorá počas jeho väzby fakticky zanikla. Vtrhli tam vojaci a celé to tam zavreli. Výsledkom neúspešného pokusu o pokračovanie v podnikaní bola strata rodinného domu v Bratislave na Devínskej ceste. Dom musel žalobca založiť, a potom ho nevedel splácať. Navrhol výsluch žalobcu a potom zrejme aj ďalších osôb nadväzujúcich na výsluch žalobcu. Právny zástupca žalobcu tiež uviedol, že doloží doklad o úhrade trov obhajoby. Zástupca žalovaného uviedol, že už v čase trestného stíhania bol žalobca neslávne známy, keď bol spájaný s viacerými kauzami. A tiež aj podnikal s osobami, ktoré sú v súčasnosti vo výkone trestov za závažné trestné činy. Majetkové straty za 2012 a 2013 nemôžu súvisieť s väzbou v roku 2004. Právny zástupca žalobcu sa ohradil voči tvrdeniam, že by sa žalobca pred rokom 2004 mal stýkať so závadovými osobami, resp. by bol zapletený v nejakých kauzách. Súd odročil pojednávanie za účelom výsluchu žalobcu a zároveň si vyžiadal trestný spis VII Gv319/04. Doloženie relevantných častí vyšetrovacieho spisu 1.10. Vzhľadom na stále prebiehajúce vyšetrovanie ohľadom iných osôb a vzhľadom na rozsah vyšetrovacieho spisu (190 zväzkov) boli súdu zaslané relevantné dokumenty preukazujúce vykonanie úkonov právnej pomoci obhajcu žalobcu. Tieto boli následne zaslané aj stranám sporu. Pojednávanie 05.06.2024 1.11. Pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu toho, že podľa právneho zástupcu žalobcu sa žalobca nemohol dostaviť na pojednávanie zo zdravotných dôvodov na strane jeho matky. Pojednávanie 20.09.2024 1.12. Na toto pojednávanie sa takisto žalobca nedostavil. Návrh právneho zástupcu žalobcu na zaslanie žiadosti MZVSR a návrh na zaslanie žiadosti na MS BA II o zaslanie rozvodového spisu zamietol, nakoľko žalobca mal dostatočný priestor takéto dôkazy navrhovať predtým, a spôsobilo by to len ďalšie odročenie pojednávania. V záverečnej reči právny zástupca žalobcu uviedol tiež, že príčinnou rozvratu manželstva bolo aj trestné stíhanie žalobcu, a poukázal aj na dopad tohto trestného stíhania na dcéru žalobcu. Zástupca žalovaného uviedol, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, nakoľko jeho tvrdenia ostali nepreukázanými tvrdeniami. Identifikácia nesporných a sporných skutkových okolností 1.13. V zmysle § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) súd v odôvodnení rozsudku mimo iného uvedie tiež, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Súd má za to, že pre prehľadnosť a zrozumiteľnosť úvah, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil, je vhodné najprv uviesť, ktoré skutočnosti považoval súd medzi stranami za nesporné, ktoré za sporné, a až potom uviesť, ktoré skutočnosti súd považoval za preukázané a ktoré nie. Nesporné skutkové okolnosti 1.14. Súd pri identifikácii nesporných skutočností vychádzal predovšetkým z § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, a tiež z § 186 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Zo skutočností, ktoré sú pre toto konanie podstatné, ako nesporné považoval súd nasledovné skutočnosti: 1.15. Nesporné medzi stranami bol samotný priebeh trestného stíhania žalobcu. Teda že od 28.06.2004 bol trestne stíhaný, od 22.07.2004 do 22.12.2004 bol vo väzbe, pričom trestné stíhanie bolo ukončené až uznesením prokurátora dňa 11.11.2009 s tým výsledkom, že bolo preukázané, že skutok nespáchal žalobca, resp. že sa skutok nestal. Tiež nebolo sporné, že o tomto trestnom stíhaní žalobcu sa písalo v novinách s celoštátnym pôsobením (SME, Nový Čas). Tiež nebolo sporné, že žalobca dňa 05.11.2012 podal na ministerstvo spravodlivosti žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, a že 07.05.2013 mu
bolo oznámené, že jeho žiadosti nebolo vyhovené. Taktiež nebolo medzi stranami sporné, že žalobca vykonával pred trestným stíhaním funkciu honorárneho konzula Guinejskej republiky, a že táto funkcia mu bola pozastavená dňa 10.10.2004, a následne ukončená a už nebola obnovená. Uvedené vyplýva jednak z listiny na č. l. 40 doloženej ako príloha žaloby (ktorú právny zástupca žalobcu znova doložil na poslednom pojednávaní na č. l. 187), a jednak z toho, že túto skutočnosť žalovaný ani nepopieral. Sporné skutkové okolnosti 1.16. Zo skutočností, ktoré sú pre toto konanie podstatné, ako sporné považoval súd nasledovné skutočnosti: 1.17. Medzi stranami bolo sporné, či došlo k zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu vedenými trestnými stíhaniami. Podľa žalobcu došlo k podstatnému zásahu najmä do podnikateľskej sféry žalobcu, keď sa ho stránili podnikateľskí partneri, došlo k rozvratu jeho manželstva, a trestné stíhanie malo dopad aj na jeho dcéru a tiež na podnikateľské aktivity v I. republike. Rovnako tak bolo sporné, či bol žalobca „závadovou“ osobou už pred týmto trestným stíhaním, a či sa stýkal s osobami trestne stíhanými/odsúdenými a či bol spájaný s inými trestnými kauzami. Tiež bolo medzi stranami sporné, či došlo k úhrade trov obhajoby zo strany žalobcu. Posúdenie skutkového stavu Vykonané dokazovanie 1.18. Súd vykonal dokazovanie obsahom súdneho spisu, a to predovšetkým písomnými podaniami sporových strán, vrátane ich príloh. Vyhodnotenie nesporných skutkových okolností 1.19. Súd uvádza, že ohľadom nesporných skutkových okolnosti a zhodných tvrdení strán nevidel žiadny dôvod, aby mal dôvodnú pochybnosť o ich pravdivosti. Preto za základ skutkového stavu považoval nesporné skutkové okolnosti v zmysle bodu 2.3. vyššie. Vyhodnotenie sporných skutkových okolností 1.20. Čo sa týka zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu, teda do osobnostných práv trestným stíhaním, tu súd uvádza, že tieto tvrdenia zotrvali zo strany žalobcu len v rovine tvrdení bez ich reálneho preukázania. Žalobca síce tvrdil, že mu trestné stíhanie citeľne zasiahlo do súkromného a podnikateľského života, avšak žiadnymi návrhmi na vykonanie dokazovanie toto nepreukázal. Žalobca síce navrhol svoj výsluch, ale na pojednávanie sa opakovane nedostavil (viď bod X.X. nižšie). Jediný preukázaný zásah spôsobený trestným stíhaním je tak to, že žalobcovi bola pozastavená a následne zrušená funkcia honorárneho konzula Guinejskej republiky. Na druhú stranu bolo takisto nepreukázané tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca mal byť „závadovou“ osobou už pred týmto trestným stíhaním, a že sa aj s takýmito osobami stýkal, a že mal byť spájaný s inými trestnými kauzami. 1.21. Čo sa týka preukázania uhradenia trov obhajoby, nakoľko žalobca opakovane dôkaz o takejto úhrade súdu nepredložil (hoci prvýkrát na to bol upozornený už na pojednávaní 19.10.2020), súd má túto skutočnosť za nepreukázanú. Nevykonané dokazovanie 1.22. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, nakoľko ten sa na pojednávanie opakovane nedostavil. Na pojednávanie XX.XX.XXXX sa žalobca nedostavil (hoci bol súdom predvolávaný osobitne) s tým, že právny zástupca žalobcu uviedol, že súdu preukáže ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý sa žalobca na pojednávanie nedostavil. Toto však žalobca nepredložil. Ani na pojednávanie XX.XX.XXXX sa žalobca nedostavil, hoci aj na toto pojednávanie bol predvolávaný osobitne. Žalobca tak vlastným pričinením zmaril realizáciu svojho výsluchu, pričom paradoxne to bol on, kto tento výsluch navrhol. Čo sa týka výsluchu prípadných ďalších osôb (čo právny zástupca žalobcu navrhoval na pojednávaní 19.10.2020), tento návrh odstal v rovine, že najprv bude vyslúchnutý žalobca, a až následne žalobca uvedie, aké ďalšie osoby chce vyslúchnuť. Keďže nedošlo k výsluchu ani žalobcu, ani takéto dokazovanie nebolo možné vykonať.
1.23. Nakoľko žalobca rovnako nepredložil dôkaz o úhrade trov obhajoby, a to napriek opakovaným urgenciám zo strany súdu, ani tento dôkaz súd nevykonal. Resp. súd nemal aký dôkaz vykonať, keďže žalobca v tomto smere žiadne návrhy na dokazovanie neprodukoval. Právny stav Relevantná právna úprava 1.24. V tomto konaní sa na vec aplikujú dva rôzne zákony upravujúce zodpovednosť verejnej moci za škodu, a to jednak zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.06.2004 (ďalej len „Zákon 58“) a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon 514“). 1.25. Podľa § 1 ods. 1 Zákona 58: „Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.“ Podľa § 2 Zákona 58: „Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.“ Podľa § 4 ods. 1 Zákona 58: „Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.“ Podľa § 20 Zákona 58: „Pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.“ Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“): „Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).“ Podľa § 3 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010: „(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.“ Podľa § 5 ods. 1 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010: „Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.“
Podľa § 6 ods. 1 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.“ Podľa § 8 ods. 5 a 6 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010: „(5) Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu.“ (6) Právo na náhradu škody nevznikne a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo amnestie prezidentom republiky, 5) c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje, 6) d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, 7) f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, 8) g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, alebo h) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na územie Slovenskej republiky.“ Podľa § 17 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010 (zvýraznená časť hrubým písmom účinná od 01.01.2009): „(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. (4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. (5) V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.“ Podľa § 17 Zákona 514 v znení účinnom do 28.02.2019: „(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a) (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. (4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.“ Podľa § 18 Zákona 514 v znení účinnom do 31.12.2010: „(1) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. (3) Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. 9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.“ Podľa § 27 ods. 2 Zákona 514: „Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.“ Posúdenie právneho stavu 1.26. V tomto konaní sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu spočívajúcej v tom, že boli voči nemu vedené dve nezákonné trestné stíhania (jedno od 28.06.2004, na ktoré sa vzťahuje Zákon 58, nakoľko Zákon 514 nadobudol účinnosť až 01.07.2004, a teda v zmysle § 27 ods. 2 Zákona 514 sa na zodpovednosť za škodu za toto skoršie trestné stíhanie vzťahuje Zákon 58, a druhé trestné stíhanie od 01.03.2005, na ktoré sa už vzťahuje Zákon 514), ktoré skončili tak, že trestné stíhanie bolo voči nemu prokurátorom zastavené s tým, že bolo preukázané, že žalobca skutok nespáchal, resp. že bolo preukázané, že sa skutok nestal. 1.27. Rovnako sa tak žalobca domáhal náhrady škody voči štátu aj z dôvodu nezákonnej väzby vykonanej na jeho osobe od 22.07.2004 do 22.12.2004, pričom aj tu platí, že trestné stíhanie, v rámci ktorého bol vzatý do väzby, bolo voči žalobcovi zastavené. 1.28. Predmetom konania je tak žaloba o náhradu škody postupom podľa Zákona 514, resp. Zákona 58. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) Zákona 514 (resp. § 1 ods. 1 Zákona 58) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Podľa § 17 ods. 1 Zákona 514 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Jedným zo základných znakov právneho štátu vychádzajúceho z princípov deľby výkonu verejnej moci a nezávislosti súdnictva je právo na súdnu a inú právnu ochranu. Základné princípy výkonu súdnictva vymedzujú články 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Čl. 46 ods. 3 Ústavy obsahuje verejnoprávnu sankciu za porušenie ľudských práv orgánom verejnej moci a plní aj reparačnú funkciu voči subjektu, ktorého práva boli porušené. Pri rozhodovaní o náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné vychádzať nielen z uvedeného ústavnoprávneho rámca, ale aj z lex specialis, ktorým je zákon Zákon 514 a subsidiárne z Občianskeho zákonníka. 1.29. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, a teda aj zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle Zákona 514 (Zákona 58) sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je táto zodpovednosť daná. 1.29.1. Pojem nezákonnosť rozhodnutia najvyšší súd interpretoval vo veci sp. zn. 7Cdo/27/2011, keď v rozhodnutí zo dňa XX. februára XXXX uviedol, že „rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla“. 1.29.2. Pojem škoda Zákon 514 (Zákon 58) ani Občiansky zákonník nedefinujú. V uznesení sp. zn. XMCdo/XX/XXXX Najvyšší súd vymedzil škodu ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, objektívne vyjadriteľnú všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, napraviteľnú poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. V judikáte R 55/71 je skutočná škoda vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho - ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2017 sp. zn. XCdo/XXX/XXXX). 1.29.3. Rovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody Zákon 514 (Zákon 58) ani Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská prezentované v odbornej literatúre a v súdnej praxi. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu (napr. rozhodnutie z 24. februára 2011 sp. zn. S./XXX/XXXX alebo rozhodnutie z 30. apríla 2011 sp. zn. XCdo/XXX/XXXX) vyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (škoda teda bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve a iba týmto rozhodnutím alebo postupom); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS XXX/XX). Nezanedbateľné je, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť významným článkom reťazca príčin a následkov, čo ale bez ďalšieho ešte neznamená danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. 1.30. Zmyslom a účelom Zákona 514 (Zákona 58) je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 Zákona 514 (§ 4 ods. 1 Zákona 58), a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS XX/XXXX). 1.30.1. Nakoľko v tomto prípade ide o prípad zodpovednosti za nezákonné rozhodnutia, ktorými sú uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia žalobcovi, je tiež potrebné poukázať na judikatúru, podľa ktorej je samotná skutočnosť, že nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, dostatočný dôvod pre konštatovanie, že aj takéto uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím (XCdo/XXX/XXXX, XVCdo/X/XXXX, XMCdo/XX/XXXX, I. ÚS XXX/XXXX). 1.31. Všeobecný súd musí ďalej skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 361/09). A. ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych
výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze č. k. IV. ÚS XXXX/XX z XX. decembra XXXX). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom (IV. ÚS XXX/XXXX). 1.32. Čo sa týka podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, tieto sú porovnateľné s podmienkami pri nezákonnom rozhodnutí, t. j. (i) vykonaná väzba, pri ktorej sa trestné stíhanie skončilo zastavením trestného stíhania, (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť medzi väzbou a vznikom škody. 1.33. Čo sa týka nezákonnosti predmetných uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, z obsahu spisu je preukázané, že trestné stíhania boli voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že sa preukázalo, že skutok nespáchal, resp. že sa skutok nestal. Tým pádom v zmysle judikatúry citovanej v bode 4.7.1. sa tieto rozhodnutia považujú za nezákonné. Rovnako je tak preukázaná nezákonnosť väzby, nakoľko aj tu boli tie isté trestné stíhania zastavené. V zmysle § 8 ods. 6 Zákona 514 by právo na náhradu škody v súvislosti s väzbou nevzniklo, ak by si žalobca väzbu zavinil sám. Takéto zavinenie však žalovaný ani netvrdil, ani nevyšlo z vykonaného dokazovania najavo. Naopak z príloh k žalobe bolo zrejmé, že žalobca sa sám dobrovoľne dostavil na výsluch na OČTK, kde bol následne zadržaný a po rozhodnutí sudcu vzatý do väzby. 1.34. Čo sa týka vzniku škody, tu sa žalobca domáha jednak náhrady nákladov trov obhajoby, a náhrady nemajetkovej ujmy. 1.34.1. Ohľadom trov obhajoby súd odkazuje na bod 3.4. vyššie. Žalobca nepreukázal, že by vynaložil finančné prostriedky na zabezpečenie si obhajoby. Samotné vyčíslenie trov zo strany obhajcu žalobcu (ten istý advokát, ktorý ho zastupuje v tomto konaní ako jeho právny zástupca) nie je dostatočným dôkazom preukazujúcim, že žalobcovi naozaj takáto škoda vznikla. Z tohto dôvodu je v tejto časti žaloba nedôvodná. 1.34.2. K nemajetkovej ujme treba najprv uviesť, že explicitne jej úhradu upravil až Zákon 514 v § 17 ods. 2. Zákon 58 jej úhradu vôbec neupravoval. V zmysle judikatúry (XCdo/XXX/XXXX) sa však náhrada nemajetkovej ujmy vzťahuje aj na zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutia vydané pred nadobudnutím účinnosti Zákona 514, teda na situácie, kde sa uplatňuje ešte Zákon 58. K samotnej výške nemajetkovej ujmy treba ešte uviesť, že v rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. XCdo/XX/XXXX sa Najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa ustanovenie § 17 ods. 4 Zákona 514 môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na jeho záveroch o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa Zákona 58, nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z, ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá
je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). 1.34.3. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že súd môže priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj za nezákonné rozhodnutie vydané pred nadobudnutím účinnosti Zákona 514, avšak na určenie výšky nemajetkovej ujmy sa aj v tomto prípade (aj samozrejme v prípade nemajetkovej ujmy za v poradí druhé uznesenie o vznesení obvinenia, a tiež aj za väzbu) aplikujú pravidlá uvedené v § 17 ods. 4 Zákona 514 v znení účinnom od 01.01.2013, podľa ktorých takáto výška náhrady nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. 1.34.4. Žalobca (ako vyplynulo z vyhodnotenia skutkového stavu, viď bod 3.3.) citeľný zásah do svojej osobnostnej sféry prebiehajúcimi trestnými stíhaniami a väzbou nepreukázal, nakoľko v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Súd teda pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy mohol vychádzať len z toho, že žalobcovi bola odňatá funkcia honorárneho konzula Guinejskej republiky, že strávil 5 mesiacov vo väzbe, čo samo o sebe nepochybne zasiahlo do jeho osobnostnej sféry, a že trestné stíhanie jeho osoby trvalo takmer päť a pol roka. Súd má v tomto smere za to, že z tohto preukázaného skutkového stavu je zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva (zastavenie trestného stíhania) nie je dostatočným zadosťučinením. Už len samotné trvanie väzby v rozsahu piatich mesiacov je dostatočným zásahom do osobnostnej sféry žalobcu. 1.34.5. V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/134/2019: „Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti).“ V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. X M V./XX/XXXX: „Mimoriadne dovolanie súdom dôvodne vytýka, že pri určení výšky priznaného nároku nevzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad ustanovenie § 5 ods. 1, druhá veta zákona č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorej ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Dovolací súd taktiež nepovažuje za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy XXX XXX Eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková ujma žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote uvedená a bližšie popísaná v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody (v trvaní päť mesiacov) väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Nemožno tiež opomenúť ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. XXXXX/XX), v ktorom Y. XX. júla XXXX rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od XX. mája XXXX do 15. novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8 000 Eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume 1 XXX Eur. Sťažovateľ ale požadoval sumu XXX XXX Eur.
V tejto veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59; Kormoš ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne neodlišuje. Z vyššie uvedeného vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.“ Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX: „Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup podľa názoru senátu 6C nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Taktiež podľa názoru vec prejednávajúceho senátu nejde o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. XXX/XXXX Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ku ktorému dochádza).“ Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX: „Podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára 2009, právna prax postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákona; teda skutočnosť, že tieto kritériá sa novelou uskutočnenou zákonom č. 517/2008 Z. z. dostali do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali už v čase, kedy ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá. Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj 7 V. XXX/XXXX). I keď odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že uplatnený nárok vo výške 53 110,X7 eur je so zreteľom na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., primeraným, túto „primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami uvedenými v ustanovení § 17 ods. 3 zák. č. 541/2004 Z. z., ktoré odcitoval a tak sa odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti stalo nepreskúmateľným.“ Podľa uznesenia NS SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX: „V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. XXX/XXXX Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom
č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.“ 1.34.6. Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov (na tento zákon odkazuje § 17 ods. 4 Zákona 514) nesmie celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. V roku 2009 (rok skončenia trestného stíhania, kedy sa žalobca dozvedel, že mu vznikla škoda v dôsledku nezákonnej väzby a nezákonného trestného stíhania) bola výška minimálnej mzdy vo výške XXX eur. D. z tejto sumy predstavuje XX.XXX eur. Uvedenú sumu považuje súd za „strop“ toho, čo môže žalobcovi prisúdiť z titulu nemajetkovej ujmy. 1.34.7. Ohľadom nemajetkovej ujmy za päť mesiacov trvania väzby poukazuje súd na najnovšiu súdnu prax najvyššieho súdu, a to konkrétne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, v ktorom najvyšší súd posudzoval v dovolacom konaní správnosť záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XCo/XXX/XXXX. Krajský súd priznal žalujúcej strane nemajetkovú ujmu spôsobenú väzbou v sume X.XXX,- eur (väzba trvala od do 28.9.1999 do 27.6.2000, teda takmer 9 mesiacov, čo je o štyri mesiace viac ako v tomto konaní), pričom krajský súd argumentoval nasledovne: „Pri ustálení primeranosti tejto výšky vychádzal odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS XXX/XXXX, v ktorom nepovažoval za neprimerané odškodnenie väzby sumou X.XXX eur mesačne, ktorú poškodený ťažko znášal, pociťoval neistotu a beznádej, pričom znášal vo väznici poníženie. Odvolací súd posúdil primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu nedosahuje ani výšku nemajetkovej ujmy priznávanú rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva ako odškodnenie pri porušení čl. X Dohovoru v súvislosti s obmedzením osobnej slobody. Vo veci X. proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu X.XXX eur za nezákonnú väzbu, pretože odškodnenie priznané Ústavným súdom SR v sume XX.XXX Sk nepovažoval za dostatočné. Vo veci D. proti Slovenskej republike ESĽP priznal náhradu nemajetkovej ujmy X.XXX eur z dôvodu absencie rozhodnutia o väzbe od 5. do 8.11. 2010. Vo veci Kormoš proti Slovenskej republike priznal ESĽP sumu XX.XXX eur z titulu nemajetkovej ujmy, pretože odškodnenie Ústavného súdu SR za nezákonnú väzbu vo výške XXX.XXX Sk považoval za príliš nízke. Rozhodnutia ESĽP ako Flux v. Moldavsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Finsko, Tolstoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti zverejnením informácií/fotografi.“ Najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti rozsudku Krajského súdu ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy za X mesiacov trvajúcu väzbu v sume X.XXX,- eur dovolanie žalovanej zamietol. 1.34.8. V nadväznosti na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Bratislave považuje súd za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú päť mesiacov trvajúcu väzbu sumu v hodnote X.XXX,- eur, čo predstavuje mesačne sumu XXX,- eur, čo predstavuje cca XX,XX eur na deň. Súd vychádzal len z tvrdení žalobcu, ktoré bolo v konaní preukázané, teda že trestné stíhanie voči nemu bolo napokon zastavené a tiež aj z rozumnej úvahy, že samotný pobyt vo väzbe je veľmi nepríjemný a traumatizujúci zážitok. Konkrétnejšie skutočnosti legitimizujúce vyššiu nemajetkovú ujmu však žalobca nepreukázal, nakoľko jeho vlastnou vinou nedošlo ani len k jeho výsluchu. 1.34.9. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy za takmer 5 a polroka dlhé trestné stíhanie (od 28.6.2004 do 11.11.2009), tu súd vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XCo/XXX/XXXX, ktorý bol vydaný v tom istom konaní ako uznesenie XCdo/XXX/XXXX (bol vydaný po tom, ako najvyšší súd
vyššie spomínaným uznesením zrušil pôvodný rozsudok krajského súdu v časti o náhrade nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie). V uvedenom rozsudku sp. zn. XCo/XXX/XXXX krajský súd rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume XX.XXX,- eur potvrdil a vo zvyšku žalobu zamietol. 1.34.10. V danom prípade trestné stíhanie trvalo od 27.09.1999 do 28.11.2012, teda viac ako XX rokov, čo je viac ako dvakrát dlhšia doba ako trestné stíhanie v prípade žalobcu. Krajský súd pri priznaní nemajetkovej ujmy uviedol nasledovné závery: „10. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každom individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom na použitú právnu úpravu. 12. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého "nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe". Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. XCdo/XXX/XXXX). 13. V konaní posúdil odvolací súd ako nespornú skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu trvalo vyše trinásť rokov (1X8 mesiacov) a hrozil mu nepodmienečný trest odňatia slobody pokiaľ ide o trestný čin ublíženia na zdraví v trvaní 5 až 12 rokov a pokiaľ ide o trestný čin vydierania v trvaní 2 až 8 rokov. Na základe výsluchu žalobcu odvolací súd považoval za preukázané, že v dôsledku toho, že žalobca bol počas doby trestného stíhania vystavený každodennému strachu z hrozby trestu odňatia slobody a neistote ako dopadne trestné stíhanie, cítil zodpovednosť a odmietol v tejto neistej situácii mať dieťa. Z výsluchu žalobcu mal odvolací súd preukázané, že toto dlhodobé vystavenie hrozbe nepodmienečného trestu odňatia slobody malo za následok rozpad partnerského vzťahu žalobcu, ktorý vyústil do rozvodu jeho manželstva. Na základe uvedeného dospel odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný (partnerský) život žalobcu. 14. V konaní nebola žalovaným spochybňovaná skutočnosť, že žalobca bol bezúhonnou osobou. Z nespornej skutočnosti, že žalobca bol v čase začatia trestného stíhania vo veku XX rokov a že trestné stíhanie sa skončilo keď mal žalobca 39 rokov, odvolací súd vyvodil, že trestné stíhanie žalobcu
prebiehalo práve v tom v jeho životnom období, ktoré je rozhodujúce pre budovanie si pracovnej kariéry a pre zakladanie rodiny. 15. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že bol podnikateľom, predsedom predstavenstva spoločnosti GB Trading a.s., podnikal v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb, najmä vo vzťahu k zahraničiu, keďže študoval v zahraničí a ovládal plynule tri cudzie jazyky. Z výsluchu žalobcu neboli preukázané negatívne dôsledky trestného stíhania na jeho pracovný život. Žalobca počas trestného stíhania pracoval a mal príjem, jeho odchod zo spoločnosti bol dôsledkom výkonu väzby. 16. Z výpovede žalobcu mal odvolací súd preukázané, že v dôsledku začatého trestného stíhania bol žalobca nútený zmeniť si svoje priezvisko, čím považoval za dostatočne preukázaný negatívny dopad trestného stíhania na súkromný život žalobcu. Výpoveďou žalobcu bolo preukázané, že na vydanie zbrojného preukazu po právoplatnom oslobodení spod obžaloby bolo od neho neoprávnene požadované opakované vykonanie skúšky odbornej spôsobilosti z dôvodu jeho trestného stíhania. Po vynaložení značného úsilia mu bol zbrojný preukaz vydaný aj bez absolvovania preskúšania. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že trestní stíhanie žalobcu malo negatívny dopad na jeho súkromný život aj po tom, ako bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. V prípade ak by nedošlo k trestnému stíhaniu, platnosť zbrojného preukazu by sa mu kontinuálne predlžovala a nebol by vyzývaný na opakované preskúšanie odbornej spôsobilosti. 17. Z oslobodzujúceho rozsudku odvolací súd zistil, že dôvodom oslobodenia žalobcu spod obžaloby, bola skutočnosť, že nebolo preukázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Za nesporné v konaní považoval odvolací súd aj zistenie súdu prvej inštancie, že za zásah do osobnostných právne oprávneným trestným stíhaním sa žalobcovi nikto neospravedlnil. 18. So zreteľom na vyššie uvedené zistenia dospel odvolací súd ku skutkovému záveru, že trestné stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol; dovtedy ako bezúhonná osoba; vystavovaný počas doby vyše 13 rokov trvajúceho trestného stíhania vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že negatívne následky spojené s trestným stíhaním by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení. 19. Zistenie uvedených skutkových okolností podľa názoru odvolacieho súdu umožňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Komplexným vyhodnotením všetkých uvedených skutočností odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu malo za následok citeľný zásah do jeho ľudskej dôstojnosti a cti, ktorý bol v značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na súkromný život žalobcu. Odvolací súd za primeranú považoval sumu XX.XXX eur (XX eur mesačne). 20. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že sumu XXX eur mesačne nepovažoval ústavný súd za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva),v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č.k. B.. S V inej veci (nález č.k. II. ÚS XXX/XXXX-XX) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške X.XXX eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní X rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná a že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho osobnostných práv. 21. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. XXX/XXXXZ.z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy; vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu; za prehnanú. V roku 2012, kedy sa trestné stíhania skončili, bola minimálna mzda XXX eur, čo predstavuje XX.XXX eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej trestnými činmi. V danom prípade celková výška odškodnenia XX.XXX eur neprekračuje maximálny limit.“ 1.34.11. Na rozdiel od prípadu posudzovaného v citovanom rozsudku Krajského súdu v Bratislave súd uvádza, že v tomto konaní z dôvodu absencie dôkazov zo strany žalobcu preukazujúcich citeľný zásah do jeho osobnostných práv nemôže prichádzať do úvahy priznanie porovnateľnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy (keďže išlo o značne rozdielnu dĺžku trestných stíhaní, dá sa pri porovnateľnosti posudzovať náhrada nemajetkovej ujmy na mesačnej báze). V tomto konaní môže súd vychádzať len
z bežnej znalosti, že samotná existencia trestného stíhania sa zväčša prejavuje značne negatívne v osobnostnej sfére danej osoby. Keďže však ale žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno ohľadom značného zásahu do jeho osobnostných práv, súd toto zohľadnil a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy na spodnej hranici primeranej miery. 1.34.12. Na základe vyššie uvedeného, a tiež na základe záverov Krajského súdu v rozsudku XCo/XXX/ XXXX má súd za to, že primeranou výškou nemajetkovej ujmy za nezákonne vedené trestné stíhanie žalobcu je suma X.XXX,- eur, čo predstavuje zhruba XX,- € mesačne, čo je stále viac ako polovica toho, čo priznal Krajský súd v Bratislave v prípade citovanom vyššie, kde naopak žalobca preukázal značné citeľné dopady trestného stíhania na jeho súkromný život. Súd pri tejto výške zohľadnil fakt, že žalobca prišiel o funkciu honorárneho konzula. V prípade, ak by ani toto žalobca nepreukázal, a teda by nepreukázal v podstate žiadny „hmatateľný“ dopad na svoju osobu, súd by mu v takom prípade priznal približne tretinu z primeranej mesačnej ujmy, ktorú priznal Krajský súd v Bratislave v prípade citovanom vyššie, teda by mu priznal cca 35,- € mesačne. Spolu s nemajetkovou ujmou priznanou za nezákonnú väzbu v sume X.XXX,- eur tak celková nemajetková ujma predstavuje sumu X.XXX,- eur, čo je približne polovica zo „stropu“ XX.XXX eur v zmysle bodu X.XX.X. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom tento „strop“ prichádza do úvahy pri preukázaní značného zásahu do súkromného a rodinného života poškodeného, čo nebol tento prípad, keďže tu naopak žalobca dôkazné bremeno (okrem preukázania straty funkcie honorárneho konzula) neuniesol. 1.35. K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami, resp. väzbou súd uvádza, že táto príčinná súvislosť je jednoznačne preukázaná. Bez trestného stíhania by nebol dôvod (resp. žalovaný žiadny taký dôvod netvrdil a nepreukázal) na stratu funkcie honorárneho konzula, a tiež by žalobca nebol vzatý do väzby (nakoľko jedna z podmienok na vzatie do väzby je to, že voči danej osobe musí byť formálne vznesené obvinenie), čím by nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. 1.36. Na základe vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že žalobca je dôvodná v časti o zaplatenie 7.000,- € predstavujúcich náhradu nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy XXX.XXX,- € súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rovnako tak žalobu zamietol aj v časti X.XXX,XX € predstavujúcich náhradu nákladov obhajoby, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že by mu vznikol takýto náklad, resp. takáto škoda. 1.37. Vzhľadom na to, že žalovanou je Slovenská republika, ktorá nie je tak flexibilná v platení na základe súdnych rozhodnutí (s platením je spojený určitý nutný byrokratický postup so zapojením viacerých stupňov riadenia na príslušnom orgáne verejnej moci), súd paričnú lehotu na úhradu predĺžil zo žalobcom požadovaných troch dní na 30 dní. Náhrada trov konania 1.38. Podľa § 255 ods. 1 CSP platí, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 1.39. Podľa § 257 CSP platí, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 1.40. Nárok na náhradu trov konania súd posudzoval primárne podľa § 255 ods. 1 CSP, teda podľa zásady úspechu v konaní. Vo vzťahu k požadovanej náhrade škody spočívajúcej v nákladoch obhajoby bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný. 1.41. Žalobca mal zase úspech do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu. V takomto prípade nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy prejavom procesného úspechu žalovanej, ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Števček.M.,Ficová,S.,Baricová, J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková, J;, Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.Praha: C.H.Beck, 2016, s. 927). Na druhú stranu došlo k zamietnutiu zvyšnej požadovanej časti náhrady nemajetkovej ujmy vyslovene z dôvodu pasivity žalobcu a neuneseniu dôkazného bremena. V tomto smere by teda súd (ak by sa rozhodovalo čisto len o náhrade nemajetkovej ujmy) rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
1.42. V zmysle vyššie uvedeného by tak nárok na náhradu trov konania mal byť v konečnom dôsledku priznaný žalovanému. 1.43. Súd o nároku na náhradu trov konania napokon rozhodol v zmysle § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nakoľko v konaní bol vo väčšej miere úspešný žalovaný, za normálnych okolností by mu patrila náhrada trov konania. Nakoľko mu však žiadne nevznikli a nakoľko žalovaný na poslednom pojednávaní explicitne uviedol, že sa náhrady trov konania nedomáha, súd v tomto videl dôvody hodné osobitného zreteľa a náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán. Podobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu z 28.02.2018 sp. zn.: 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).