Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV 22C/25/2022 1422202012 18. 03. 2025 JUDr. Silvia Gandelová ECLI:SK:MSBA4:2025:1422202012.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 22C/25/2022
Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Gandelovou v právnej veci žalobcu: A. A., narodený XX.X.XXXX, bytom B. XX, C., proti žalovanému v 1.rade: D. E., narodený X.X.XXXX, bytom B. F. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou Okenica & Co. s.r.o. so sídlom Pražská 11, Bratislava, IČO: 36866512,a žalovanému v 2.rade: G. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom H. XX/XXX, B. I., o zaplatenie nemajetkovej ujmy 30.000 eur a iné takto r rozhodol: 22C/25/2022
I. Žaloba sa zamieta. II. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. odôvodnenie: 22C/25/2022 1. Žalobou, ktorá bola Okresnému súdu Bratislava IV doručená dňa 22.2.2022, sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný (nespresnil ktorý) porušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu ku nemu ako jeho zamestnancovi, čím porušil jeho právo spočívajúce v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinnému stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Zároveň žiadal zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur. 2. V žalobe tvrdil, že je zamestnancom žalovaného od 1.6.2016 ako výrobný pracovník s miestom výkonu práce Bratislava. Na pracovisku je každodenne slovne atakovaný kolegami, ktorí ho zosmiešňujú
a ponižujú. Predmetom zosmiešňovania sú narážky na jeho rasu a farbu pleti, národnosť, sexuálnu orientáciu, fyzický výzor a zdravotné postihnutie. Žalovaný v 1.rade sa mu posmieva za postavu, nazýva ho mangalica, nepodarok, pripomína mu, že o mesiac musí odísť, vyzýva ho, aby sa pozrel do zrkadla, že je sprostý a škaredý, používa vulgárne a rasistické výrazy. Vyhrážal sa mu zabitím, rovnako ako žalovaný v 2.rade. Podľa žalobcu nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť a preto sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 3. Ako dôkazy predložil pracovnú zmluvu spolu s dohodou o zmene pracovnej zmluvy, odpoveď spoločnosti Volkswagen Slovakia na list zo dňa 14.8.2020, uznesenie Národnej kriminálnej agentúry zo dňa 1.12.2021, zápisnicu o výsluchu zo dňa 30.9.2021, zo dňa 11.10.2021. 4. Žalovaní sa písomne vyjadrili, žiadali žalobu zamietnuť. Uviedli, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že je ich zamestnancom. Žalovaní sú fyzickými osobami, nepodnikateľmi a boli kolegami žalobcu u zamestnávateľa, spoločnosti Volkswagen Slovakia a.s., je nesporné, že žalobca vychádza zo zlého skutkového základu. Diskriminačného konania v pracovnoprávnych vzťahoch a prípadne aj porušenia kolektívnej zmluvy sa môže dopustiť a zodpovedným subjektom je zamestnávateľ, žalovaní preto nie sú pasívne vecne legitimovaní. Popreli skutkové tvrdenia žalobcu, uviedli, že zamestnávateľ prešetroval tvrdenia žalobcu a dospel k záveru, že na pracovisku so žalobcom dochádzalo k vzájomným slovným výmenám a urážkam, boli vyústením konfliktu všetkých zamestnancov, vrátane žalobcu, preto tvrdenia žalobcu považujú za vytrhnuté z kontextu. Žaloba, ani dôkazy predložené, neobsahujú také skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že by k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobca sa nedomáha upustenia od diskriminačného konania ani napravenia protiprávneho stavu, prípadne primeraného zadosťučinenia. Bez bližšieho zdôvodnenia sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, nekonkretizuje ako ju vyčíslil, neprikladá odôvodnenie, ani dôkazy, preto nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy považujú za zjavne účelový, nepreukázaný a nedôvodný. 5. Žalobca sa nevyjadril, v spore zostal nečinný a na pojednávanie dňa 18.3.2025, na ktoré bol predvolaný z adresy jeho trvalého pobytu sa nedostavil. 6. Súd lustráciou v Sociálnej poisťovni zistil, že žalobca bol od 1.6.2016 do 31.8.2021 zamestnancom spoločnosti VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a.s.. Táto skutočnosť vyplýva aj zo žalobcom predloženej pracovnej zmluvy. 7. Z listu tejto spoločnosti, ktorý bol adresovaný právnemu zástupcovi žalobcu vyplýva, že právny zástupca žalobcu žiadal v jeho mene zjednanie nápravy na pracovisku a to vo vzťahu ku dodržiavaniu ustanovení antidiskriminačného zákona. Spoločnosť žalobcom uvádzané skutočnosti podrobila šetreniu, súčasťou bolo vypočúvanie dotknutých zamestnancov, pričom tí uviedli, že dochádzalo k vzájomným slovným výmenám a urážkam, tie boli vyústením konfliktného správania všetkých zamestnancov, vrátane žalobcu. Jedným z opatrení bolo preloženie žalobcu do nového tímu. 8. Žalobca listinnými dôkazmi preukázal, že podal trestné oznámenie na žalovaného v 1.rade pre podozrenie z prečinu nebezpečného vyhrážania. Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave IV vyplýva, že po vypočutí nahrávok bolo konštatované, že išlo o slovné konflikty na pracovisku, nie o jednostranné úmyselné vyhrážanie, ktoré by nadobudlo takú intenzitu a vážnosť, aby mohlo vzbudzovať dôvodnú obavu z ich naplnenia. Vypovedal žalovaný v 2.rade, ktorý uviedol, že so žalobcom boli stále problémy, robil naprieky, upozornenia na jeho prácu nebral vážne, vysmieval sa , provokoval, sťažoval prácu ostatným, kvôli nemu vznikali hádky, priznal, že mali spolu slovné konflikty, boli použité nepekné slová, ale neboli myslené vážne, nemal v úmysle žalobcu napadnúť, ani mu ublížiť. Žalovaný v 1.rade tiež vypovedal, uviedol, že žalobca bol problémový, arogantný, vždy provokoval, vysmieval sa, vyhrážal sa likvidáciou mafiánmi a udaním na polícii. Išlo o slovné konflikty, nechystal sa mu ublížiť, má vedomosť, že žalobca si v práci nahrával vždy keď vyprovokoval hádku. 9. Uznesením zo dňa 1.12.2021 bolo oznámenie žalobcu pre podozrenie zo spáchania prečinu hanobenia národa, rady a presvedčenia, ktorého sa mali dopustiť žalovaní odovzdané odboru železničnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV. Z odôvodnenia rozhodnutia je zjavné, že bolo konštatované, že konanie nenaplnilo zákonné znaky prečinu hanobenia národa, rady a presvedčenia, ani žiadneho iného trestného činu extrémizmu a konanie žalovaných možno kvalifikovať ako priestupok. 10. Súd posudzoval žalobu v prvom rade podľa ustanovení zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní pri niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“).
11. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1,2 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. 12. Podľa ustanovenia § 2a ods. 1,2 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. 13. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. (2) Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. 14. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1,2 antidiskriminačného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania, b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, c) prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu zamestnania alebo d) členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom poskytujú. 15. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1,2 antidiskriminačného zákona má každý podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. 16. Podľa ustanovenia §11 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 17. Podľa ustanovenia § 307 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. Dôkazné bremeno v prípade antidiskriminačných žalôb sa presúva na žalovaného. Z procesnoprávneho hľadiska antidiskriminačný zákon v ustanovení § 11 formuluje dôkazné bremeno tak, že žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak aj samotný žalobca predloží súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. 18. Žalobca v spore za žalovaného neoznačil svojho zamestnávateľa, ale pracovníkov, v rovnakej pracovnej pozícii ako bol on sám. Ak tvrdil, že na pracovisku dochádzalo k porušovaniu zákazu diskriminácie, mal žalobu smerovať voči zamestnávateľovi, nie voči označeným žalovaným. Žalovaní ako kolegovia žalobcu nemohli porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, nebili spôsobilí ho
diskriminovať. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie bol dôvodom na zamietnutie žaloby podľa antidiskriminačného zákona. 19. Podľa článku 19 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 20. Ustanovenie § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravuje právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 21. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 22. V zmysle § 13 odseku 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 23. Súd posudzoval žalobný návrh aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k záver, že žaloba tiež nie je dôvodná. Žalobca sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy, pričom v takom prípade by musel v spore preukázať, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v spoločnosti. V spore bolo preukázané, že negatívne vyjadrenia žalovaných na adresu žalobcu boli prednesené iba v pracovnom kolektíve a žaloba v spore nepreukázal, že to boli vyjadrenia takej intenzity, ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv v takej intenzite, že by prichádzala do úvahy satisfakcia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy. 24. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, ale súd musí vždy vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na konkrétnych preskúmateľných hľadiskách a dôkazov, ktoré by objasnili ako a akým spôsobom bola zastihnutá dôstojnosť osoby v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 153/03). Žalobca ani netvrdil ako ho vyjadrenia žalovaných zasiahli, v spore nebola preukazovaná ani intenzita zásahu, žalobca na preukázanie svojich tvrdení nenavrhoval vykonanie žiadnych dôkazov. Keďže žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalovaní svojimi výrokmi znížili jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, preto súd žalobu zamietol. 25. O trovách konania súd rozhodoval podľa ustanovenia § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaní boli v spore úspešní, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: 22C/25/2022 Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, na súde, proti ktorému rozhodnutiu smeruje. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne, a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie musí byť podpísané. Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.