Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 5Tost/44/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012010005 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Kliment ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:4012010005.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Juraja Klimenta a členov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci odsúdeného H. M. pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 1, odsek 2 písm. b/, písm. j/ Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) a iné, na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2012 o sťažnosti odsúdeného H. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 Ntok 3/2012, rozhodol r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného H. M. s a z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Nitre (ďalej len krajský súd) na verejnom zasadnutí uznesením z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 Ntok 3/2012, podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh na povolenie obnovy konania podaný odsúdeným H. M., v trestnej veci skončenej právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 T 2/2004 zo dňa 16. júla 2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 6/2005 zo dňa 9. marca 2005, pre trestný čin podľa § 219 odsek 1, odsek 2 písm. b/, písm. j/ Tr. zák. a iné, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého v celom konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by vyvracal resp. spochybňoval priznanie sa odsúdeného H. M.. Výsluchy svedkov, ktorí by potvrdili predošlý spôsob života odsúdeného H. M., nepovažoval krajský súd za potrebné, lebo spôsob života odsúdeného bol v pôvodnom konaní dostatočne zohľadnený. Vo vzťahu k P. Y. krajský súd konštatoval, že tento svedok bol v pôvodnom konaní riadne vypočutý. Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený H. M. prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Ladislava Krčmárika sťažnosť, ktorú doručil Krajskému súdu v Nitre 26. októbra 2012. V písomných dôvodoch sťažnosti odsúdený H. M. uviedol, že napadnuté uznesenie krajského súdu nepovažuje za správne, že naopak žiada povoliť obnovu konania, lebo podľa jeho názoru vyšli najavo také skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré môžu v jeho trestnej veci odôvodniť iné rozhodnutie o vine. V sťažnosti zopakoval dôvody, ktoré uviedol už v návrhu na povolenie obnovy konania a síce, že on tú vraždu nespáchal, že skutočným vrahom U. Y. je jej syn P. Y.. Ďalej uviedol, že on sa k vražde priznal len preto, lebo sa mu P. Y. vyhrážal, že ak povie pravdu, tak mu zabije matku aj brata. Keďže v tom čase bol P. Y. druhom jeho matky, odsúdený H. M. mu veril, že tieto vyhrážky môže uskutočniť. Okrem iného aj preto, lebo P. Y. bol v minulosti už viackrát súdne trestaný za násilné skutky. Ďalej odsúdený H. M. v sťažnosti uviedol, že jeho matka v roku 2012 zomrela, že sa preto už viac nebojí vyhrážok P. Y. a chce povedať, ako to naozaj bolo. Pravdou podľa odsúdeného H. M. je to, že na mieste činu bol, lebo ho tam vylákal P. Y. pod zámienkou, že mu požičia peniaze. Vraždil ale P. Y., pričom odsúdený H. M. videl celý priebeh vraždy na vlastné oči, preto ju vedel vyšetrovateľom i kamarátom tak podrobne a hodnoverne opísať. Odsúdený H. M. poukázal v sťažnosti ďalej na to, že v čase skutku bol vo veku blízkom veku mladistvých a podľa svedkov nebol nikdy agresívny. Na podporu svojich tvrdení navrhol vypočuť svedkov, ktorí ho poznali a potvrdili by, akým spôsobom žil a že nebol agresívny. K prečítaným výpovediam svedkov Q. W. a C. Q., ktorí ho usvedčovali z toho, že sa im priznal k spáchaniu skutku uviedol, že im to musel povedať, aby jeho priznanie bolo dôveryhodné. Krajskému súdu v sťažnosti ďalej vytýkal, že nevypočul svedkov, ktorých on navrhol vypočuť, hoci títo doposiaľ neboli vypočutí (svedok U. H. a svedkyňa T. M.). Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 194 odsek 1 písmeno a/ Tr. por. „napadnuté uznesenie zrušil, aby boli vykonané ním navrhnuté dôkazy a následne aby bolo jeho návrhu na povolenie obnovy konania vyhovené.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) na podklade včas podanej sťažnosti oprávnenej osoby preskúmal postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažnosť smerovala, preskúmal aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a zistil, že sťažnosť odsúdeného H. M. nie je dôvodná. Podľa § 394 ods. 1 Tr. por., obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Za nové skutočnosti sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania v konaní, ktorého sa návrh na obnovu týka. Obnove konania nebráni, ak obvinený o existencii týchto skutočností vedel, no z akýchkoľvek dôvodov ich neuviedol. Podstatné je, či tieto skutočnosti boli známe orgánom činným v trestnom konaní a súdom, ktoré vo veci rozhodovali. Novú skutočnosť je treba spravidla preukázať novými dôkazmi. Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise, uplatnený niektorou z procesných strán alebo nebol vykonaný. Pri rozhodovaní, či má byť povolená obnova konania, je povinnosťou súdu preskúmať, či navrhovaný dôkaz je dôkazom novým, súdu skôr neznámym a či by na základe neho mohlo dôjsť k inému rozhodnutiu vo veci. Hodnotenie dôkazov v rámci tzv. obnovovacieho konania sa sústreďuje na zistenia, či navrhovaný dôkaz sám alebo v spojení s inými už vykonanými dôkazmi môže viesť k inému rozhodnutiu vo veci a uvedený rozsah by hodnotenie dôkazov nemalo prekračovať. Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že H. M. bol odsúdený za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. j/ Tr. zák. a trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktorý spáchal na tom skutkovom základe, že dňa 10. januára 2004 v čase od 18.00 hod. do 19.00 hod. v obci T. na O. ulici preskočil uzamknutú bránu domu číslo X, kde bývala U. Y., ktorá mu potom čo zaklopal na sklenenú výplň vchodových dverí domu aj otvorila, keď však obžalovaný od nej pýtal peniaze snažila sa ho z dverí vytlačiť a tieto zatvoriť, avšak obžalovaný ju oboma rukami odsotil do chodby domu, kde zostala ležať na zemi a keď mu opakovane odmietla dať peniaze prehľadal postupne jednotlivé miestnosti obytnej časti domu; počas prehľadávania sa viackrát vrátil k poškodenej, znova pýtal peniaze, pričom ju najmenej štyrikrát udrel dreveným polenom do zadnej časti hlavy a nakoniec vošiel do kuchyne, kde z príborníka vzal nôž o dĺžke čepele 18,5 cm, vrátil sa k poškodenej U. Y., ktorá ležala zranená na bruchu v chodbe domu, najmenej päťkrát ju bodol do oblasti chrbta a bezprostredne na to jej minimálne päťnásobným opakovaným ťahom podrezal krk; po tomto konaní obžalovaný opäť prehľadal jednu z izieb domu, kde v skrini vzal z peňaženky sumu 1.271.- Sk a z miesta činu odišiel; svojím konaním spôsobil poškodenej U. Y. rozsiahlu tržnozmliaždenú ranu na lebečných pokrývkach v ľavej čelovotemennej oblasti a ľavej spánkovej oblasti, dve veľké tržnozmliaždené rany v záhlavovej oblasti, opuch a krvnú podliatinu nad ľavým nadočnicovým oblúkom, dva povrchové nábody na brade vľavo, rozsiahlu a hlbokú reznú ranu na krku vľavo aj so štyrmi povrchovými nárezmi na jej okraji, päť bodnorezných rán na chrbáte s krvnými podliatinami v krížovej oblasti vpravo a v oblasti lopatky vpravo, ako aj na pravom lakti, v dôsledku čoho došlo k prerezaniu veľkých krčných ciev, k závažným hlbokým bodnorezným ranám na chrbáte prenikajúcimi do hrudníkovej dutiny a zraňujúcimi srdce a pľúca, veľkým tržnozmliaždeným ranám vo vlasatej časti hlavy so zlomeninou lebečných kostí s vnútrolebečným krvácaním, čo viedlo k bezprostrednej a nevyhnutnej smrti poškodenej U. Y.. Za tento skutok ho Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 16. júla 2004, sp. zn. 4 T 2/2004, odsúdil podľa § 219 odsek 2 Tr. zák. s použitím § 29 odsek 1, odsek 2 Tr. zák. a § 35 ods. 1 Tr. zák. na výnimočný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 17 (sedemnásť) rokov. Na výkon uloženého trestu ho podľa § 39a ods. 3 písm. c/ Tr. zák. zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň ho podľa § 228 ods. 1 Tr. por. zaviazal nahradiť poškodenému P. Y.kodu vo výške 61.053,- Sk a so zvyškom nároku bol podľa § 229 ods. 2 Tr. por. poškodený odkázaný na konanie o občianskoprávnych veciach. Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd ďalej zistil, že na podklade odvolania H. M. smerujúceho len proti výroku o treste odvolací súd rozsudkom z 9. marca 2005, sp. zn. 1 To 6/2005, podľa § 258 ods. 1 písm. e/ Tr. por. napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušil a s prihliadnutím na § 259 ods. 3 Tr. por. H. M. odsúdil podľa § 219 odsek 2 Tr. zák. s použitím § 29 odsek 1, odsek 2 Tr. zák. a § 35 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov. Na výkon uloženého trestu odňatia slobody ho podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento považoval odvolanie odsúdeného H. M. smerujúce len proti výroku o treste za dôvodné, preto mu uložený trest zmiernil tak, že mu uložil trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby. Zároveň ho pre výkon trestu zaradil do miernejšej II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Odvolací súd pri revízii rozsudku, ako to vyplýva z jeho odôvodnenia, prihliadol na to, že odsúdený H. M. spáchal skutok vo veku blízkom veku mladistvých i na to, že v minulosti nebol súdne trestaný. V kontexte vyššie uvedeného bolo preto treba záver krajského súdu o tom, že výsluchy svedkov U. H. a T. M. sú nepotrebné, považovať za správny. Aj podľa názoru najvyššieho súdu by tieto výpovede nemohli odôvodniť iné rozhodnutie o treste odsúdeného H. M., lebo skutočnosti, ku ktorým mali byť ním navrhnutí svedkovia vypočutí, boli v pôvodnom konaní zistené a to z iných vo veci vykonaných dôkazov. Tieto skutočnosti boli následne v rámci rozhodovania o treste, predovšetkým zo strany odvolacieho súdu, náležite zohľadnené. Nepochybne o tom svedčí fakt, že odvolací súd trest odsúdenému H. M. zmiernil tak, že mu uložil trest odňatia slobody na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Zároveň ho pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do miernejšej nápravnovýchovnej skupiny ako súd prvého stupňa. Čo sa týka výroku o vine, treba poukázať na to, že odsúdený H. M. sa k spáchaniu skutku ihneď po čine priznal. Jeho priznanie ale nezbavovalo orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu, preto vo veci vykonali riadne vyšetrovanie, v rámci ktorého bol zadovážený a následne vykonaný celý rad ďalších dôkazov (výpovede svedkov, znalecké posudky, listinné dôkazy a pod.). V konaní vykonané dôkazy v kontexte s priznaním odsúdeného H. M. vylučovali bez akýchkoľvek pochybností inú alternatívu skutkového deja, pričom odsúdený H. M. v pôvodnom konaní výrok o vine nijako nespochybňoval. Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že P. Y. bol v pôvodnom konaní vypočutý v procesnom postavení svedka - poškodeného tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní konanom na krajskom súde 15. júla 2004 (v spise na č. l. 290) mimo iné vyplynulo, že s odsúdeným H. M. mali veľmi zlé vzťahy a tiež, že matka odsúdeného H. M. zahynula pri dopravnej nehode už v apríli 2004. Zo znaleckého posudku znalca PhDr. H. P.alej najvyšší súd zistil, že práve negatívny náboj voči P. Y. mohol odsúdený H. M. preniesť pri útoku na zavraždenú U. Y.. V tomto smere sa preto sťažnostná argumentácia odsúdeného H. M., podľa ktorej mu matka zomrela v roku 2012, v dôsledku čoho sa mal zbaviť strachu o jej život a vypovedať pravdu o údajnom vrahovi P. Y., javí ako nevierohodná a tendenčná s cieľom označiť za vraha ním nenávidenú osobu. Treba tiež zdôrazniť, že na podporu tohto svojho tvrdenia odsúdený H. M. nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz. Samotné poukazovanie odsúdeného H. M. na to, že on v minulosti nebol agresívny a preto nemôže byť vrahom, je z hľadiska posudzovania splnenia podmienok pre povolenie obnovy konania bezpredmetné. Úlohou obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku nie je doplňovať dokazovanie z pôvodného konania, ale rozhodnúť, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine resp. o treste u odsúdeného H. M.. Súčasne musí súd posúdiť aj to, či nejde o tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté a návrh nanovo podaný je len ich opakovaním. Najvyšší súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že krajský súd postupoval procesne a vecne správne, keď návrh odsúdeného H. M. na obnovu konania podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol nezistiac podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Sťažnosť odsúdeného H. M. proti napadnutému uzneseniu tak nie je dôvodná, preto ju najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.