Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 3Sžnč/8/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010205 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9011010205.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: JUDr. C. C. K., F., právne zastúpený JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, advokátkou, Na Priekope 174/13, Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o návrhu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, jednomyseľne r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky u k l a d á odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa zo dňa 30. mája 2011 vo veci vedenej pod č. 21368/2011/150 v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 392,73 € do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia na účet právnej zástupkyne navrhovateľa JUDr. Kristíny Mitrovej Polkovej, advokátky, Žilina. o d ô v o d n e n i e : Navrhovateľ, návrhom zo dňa 16. septembra 2011, došlým na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) 30. septembra 2011, sa domáhal, aby súd postupom podľa ustanovenia § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) uložil odporcovi povinnosť konať vo veci jeho odvolania vedenej pod č. 21368/2011/150 a rozhodnúť v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia súdu. V odôvodnení návrhu navrhovateľ podrobne chronologicky opísal priebeh konania vo veci jeho odvolania proti platovému dekrétu predsedu Krajského súdu v F. sp. zn. Spr. 7139/2011-Oú zo dňa 04.04.2011, ktoré - potom ako mu podpredsedníčka Krajského súdu v F. oznámila (pod č. Spr. 276/2011 zo dňa 01.06.2011), že nezistila podmienky pre uplatnenie autoremedúry - bolo predložené odporcovi ako odvolaciemu orgánu. Navrhovateľovi bol doručený platový dekrét s novou úpravou platu, napriek tomu, že príslušné orgány doteraz nerozhodli o odvolaní proti platovému dekrétu predsedu Krajského súdu v F. Spr. 7019/2011-Oú zo dňa 18.01.2011. Príslušným orgánom na odvolacie konanie je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, tento orgán je však podľa navrhovateľa nečinný a nerešpektuje ani rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžnč/4/2011 zo dňa 22.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.07.2011. Žalobca v tejto súvislosti podal návrh na uloženie pokuty podľa § 250u O.s.p. (konanie je vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. značkou 3Sžnč/7/2011). Navrhovateľ uviedol, že odporca bol nečinný, a preto písomne dňa 30.08.2011 požiadal o oznámenie dôvodov nečinnosti. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ministerka spravodlivosti) listom č. 21368/2011/150 zo dňa 07.09.2011, ktorý bol navrhovateľovi doručený na vedomie dňa 14.09.2011, oznámila predsedovi Krajského súdu v F., že oznámenie o výške a zložení platu sudcovi (platový dekrét) nie je rozhodnutím v správnom konaní, a teda nie je možné voči nemu podať opravný prostriedok, pričom v prílohe listu vrátila odvolanie navrhovateľa. Navrhovateľ zdôraznil, že zotrváva na názore, že platový dekrét je rozhodnutím o plate sudcu, ktoré vydal predseda krajského súdu v rámci svojich práv, povinností a pôsobnosti zverenej mu zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 757/2004 Z.z.), pričom platový dekrét považuje za individuálny správny akt predsedu krajského súdu, ktorý zasahuje do práv a povinností, a teda ide o správny akt sui generis. Poukázal tiež na ustanovenie § 90 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 385/2000 Z.z.), z ktorého vyplýva, že akt predsedu súdu, ktorý sa týka platových vecí sudcu, je rozhodnutím. Navrhovateľ zdôraznil, že jeho názor je v súlade s ustanovením § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok), pretože zákon č. 757/2004 Z.z. výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu z hľadiska jeho materiálneho zabezpečenia, ktorým rozhodnutie predsedu súdu o plate sudcu vydaním platobného dekrétu nesporne je. Právny názor navrhovateľa je plne v súlade s právnym názorom, ktorý vyslovil najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6Sžnč/4/2011 zo dňa 22.06.2011. Dôvody, ktorými odôvodňuje svoju nečinnosť v odvolacom konaní ministerka spravodlivosti v liste č. 21368/2011/150 zo dňa 07.09.2011 podľa navrhovateľa neobstoja. Navrhovateľ uviedol, že ministerka spravodlivosti odmietnutím vydania rozhodnutia v odvolacom konaní, mu odopiera právo na spravodlivý proces priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) a súdny prieskum zákonnosti jej rozhodnutia. Poukázal tiež na skutočnosť, že právo sudcu na funkčný plat, ktorý bude v súlade so zákonom, spĺňa podmienky legitímneho očakávania na rozmnoženie jeho majetku, a preto sa mu priznáva ochrana čl. 20 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), pričom vo svetle týchto skutočností je postup ministerky spravodlivosti v rozpore aj s čl. 46 ods. 2 Ústavy. S poukazom na ustanovenie § 250t O.s.p. navrhovateľ dôvodil, že nemá žiadne prostriedky nápravy, ktoré by mu umožňoval osobitný predpis. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len ústavný súd (III. ÚS 282/08, I. ÚS 225/08), v zmysle ktorej za nečinnosť orgánu verejnej správy treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (I. ÚS 232/2010). Navrhovateľ ďalej uviedol, že odporca je ústredným orgánom štátnej správy súdov a jeho povinnosťou je rozhodnúť o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu orgánu štátnej správy na nižšej úrovni (predseda krajského súdu), ktorá povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 58 ods. 1 a § 59 ods. 1 správneho poriadku. Keďže z obsahu listu ministerky spravodlivosti zo dňa 07.09.2011 zjavne vyplýva, že odmieta plniť povinnosti uložené zákonom, navrhovateľovi neostáva nič iné len sa domáhať svojich práv súdnou cestou. Navrhovateľ si zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania, ktorých výšku vyčísli na výzvu súdu do 3 dní. II. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že pre úspešné využitie procesného inštitútu v zmysle § 250t ods. 1 O.s.p. je nevyhnutné preukázať, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Uviedol, že nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Zdôraznil, že nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, robiť určené procesné úkony vrátane rozhodovania, pričom v žalobe sa tento právny predpis musí výslovne uviesť a uvedie sa aj to, v ktorej časti tento zákon obsahuje predpísaný spôsob postupu konania. V žalobe sa musí preukázať aj to, že navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie na nápravu umožňuje osobitný zákon, spravidla zákon, ktorý ukladá správnemu orgánu povinnosť konať, ale nemožno vylúčiť ani iný zákon, napríklad zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Pôjde o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie je v dispozícii navrhovateľa. Právnymi prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na ktoré je účastník administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok vznik povinnosti na strane správneho orgánu urobiť potrebné úkony na odstránenie nečinnosti. K návrhu navrhovateľa odporca uviedol, že sa nedopustil žiadneho nezákonného postupu, či nečinnosti, pretože žiadny zákon neukladá odporcovi povinnosť rozhodovať o odvolaniach sudcov proti platovým dekrétom, navyše za situácie, keď platový dekrét nie je rozhodnutím podľa správneho poriadku, ale je len písomnou informáciou o zložení a výške funkčného platu, ktorý patrí sudcovi zo zákona (§ 65 ods. 1, § 71 ods. 1, 2 zákona č. 385/2000 Z.z.). Zo strany odporcu tak nemohlo dôjsť k nedodržaniu procesných lehôt alebo inému pochybeniu, ktoré by sa dalo považovať za nečinnosť zo strany odporcu ako správneho orgánu, pričom ministerka spravodlivosti upovedomila navrhovateľa o dôvodoch, pre ktoré nie je možné konať a rozhodnúť o jeho odvolaní proti platovému dekrétu. Odporca zároveň poukázal na neprípustnosť návrhu podľa § 250t ods. 1 O.s.p., nakoľko navrhovateľ v návrhu nepreukázal vyčerpanie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis na zamedzenie nečinnosti správneho orgánu (napr. podanie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, podanie podnetu prokurátorovi podľa § 28 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov atď.). Na základe vyššie uvedeného odporca mal za to, že návrh navrhovateľa je nielen nedôvodný, pretože v konaní nedošlo k nečinnosti zo strany odporcu, ale aj neprípustný, pretože navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. V súlade s § 250t ods. 4 O.s.p. preto žiadal návrh zamietnuť. Zároveň uviedol, že náhradu trov konania si neuplatňuje. Na záver uviedol, že proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžnč/4/2011 zo dňa 22.06.2011 podal ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy, ktorá bola ústavnému súdu doručená dňa 26.08.2011 a je vedená pod sp. zn. Rvp 2222/2011. Odporca túto ústavnú sťažnosť odôvodnil najmä tým, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vyvodil závery, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné, čo má za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Keďže odporca podal na ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžnč/4/2011 zo dňa 22.06.2011, pričom nemožno vylúčiť, že ústavný súd svojím rozhodnutím zruší sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, odporca navrhol prerušiť konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3Sžnč/8/2011 a to až do rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti odporcu, keďže rozhodnutie ústavného súdu, ktorým by sa vyhovelo sťažnosti odporcu, by malo význam pred rozhodnutie aj vo veci vedenej pred najvyšším súdom pod sp. zn. 3Sžnč/8/2011. III. Navrhovateľ vo svojej duplike zo dňa 19.12.2011 uviedol, že vyjadrenie odporcu neobsahuje žiadne skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré by boli významné pre zmenu právneho názoru navrhovateľa vyjadreného v návrhu, ktorý je plne v súlade s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžnč/4/2011 zo dňa 22.06.2011. Tvrdenie odporcu o nevyužití prostriedkov nápravy nezodpovedá skutočnosti. Prostriedkom nápravy v danej veci nie je a nemôže byť sťažnosť podľa § 3 zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, pretože podľa § 4 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené iným právnym predpisom. Upozornenie prokurátora je oprávnením prokurátora a nie dotknutej osoby. Prokurátor nemá zákonom obligatórne uloženú povinnosť podávať upozornenie, ale je v jeho kompetencii rozhodnúť o podaní upozornenia. Toto oprávnenie prokurátora nemôže byť efektívnym prostriedkom nápravy, pretože je v právomoci prokurátora rozhodnúť o podaní upozornenia, resp. o jeho nepodaní. Podnet adresovaný prokuratúre nie je prostriedkom nápravy rovnako ako napr. podnet na podanie mimoriadneho dovolania, pretože na ďalšie konanie prokuratúry nemá navrhovateľ právny nárok. Odporca svojvoľne a účelovo vykladá ustanovenie § 71 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. Označené ustanovenie nie je v žiadnom rozpore s ustanovením § 90 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., ktoré odporca vo vyjadrení vedome obchádza. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením odporcu, podľa ktorého v prípade rozhodnutia predsedu súdu o platových veciach sudcu absentuje prvok konania v oblasti verejnej správy, pretože takéto rozhodnutie nie je správou verejných záležitostí a nie je vykonané vo verejnom záujme. Použiť správny poriadok je podľa navrhovateľa potrebné vždy, ak sú súčasne splnené nasledovné podmienky: - ide o konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (tzv. pozitívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti), - osobitný zákon výslovne použitie správneho poriadku nevylučuje (tzv. negatívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti). Pod pojmom konanie sa rozumie postup v súvislosti s rozhodovacou činnosťou správnych orgánov. Daný postup musí byť upravený právnym predpisom; prípadnú zákonnú absenciu úpravy postupu pri rozhodovaní správnych orgánov by bolo potrebné kvalifikovať ako porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktorý upravuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti možno spomenúť, že ústavný súd svojím nálezom zo dňa 10.05.1994 (sp. zn. I. ÚS 26/1994) vyslovil, že obsah tohto ústavného práva nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní - jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ustanovenie procesného postupu je teda nevyhnutnou požiadavkou ústavnosti každého zákona pri úprave rozhodovania vo verejnej správe. Oblasť verejnej správy vyjadruje množinu všetkých spoločenských vzťahov, v ktorých sa realizuje verejná správa. Verejná správa je správou verejných záležitostí, vykonaná vo verejnom záujme. Je prejavom výkonu verejnej moci, ktorou nedisponuje len štát, ale aj ďalšie neštátne subjekty v prípade, ak tak ustanovuje zákon. Verejná správa pozostáva z dvoch základných zložiek, a to zo štátnej správy a samosprávy (územnej a záujmovej). Rozhodovanie je prejavom výkonu verejnej moci správneho orgánu, výsledkom ktorého je vydanie správneho aktu ovplyvňujúceho právne postavenie fyzických a právnických osôb. Keďže v takomto prípade ide vždy o rozhodovanie voči konkrétnej fyzickej alebo právnickej osobe v konkrétnej veci, znamená to, že správny poriadok sa - i keď to z jeho znenia výslovne nevyplýva - nevzťahuje na vydávanie právnych predpisov v oblasti verejnej správy. Výsledkom rozhodovania správneho orgánu na základe správneho poriadku môže byť rozhodnutie, týkajúce sa buď hmotnoprávneho postavenia osoby (napr. povinnosť zaplatiť pokutu za porušenie povinnosti ustanovenej stavebným zákonom), alebo procesnoprávneho postavenia osoby (napr. rozhodnutie o zastavení konania podľa § 30 správneho poriadku). Rozhodnutím správny orgán autoritatívnym spôsobom určí rozsah a obsah zákonného práva alebo povinnosti adresáta rozhodnutia. Návrh na prerušenie konania považuje navrhovateľ za obštrukciu odporcu. Odporca vedome nerešpektuje právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a prípadné prerušenie konania by bolo v rozpore s významom § 250t ods. 1 O.s.p., účelom ktorého je zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu práv navrhovateľa v správnom konaní. K obsahu ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy navrhovateľ uvádza, že napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatočné skutkové a právne dôvody, na ktorých založil najvyšší súd svoje rozhodnutie a nemožno ho považovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie nie sú svojvoľné ani rozporné. Hodnotenie skutkového stavu nevykazuje žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania. Skutočnosť, že odporca sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu jeho vlastnými. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Preto navrhovateľ požiadal, aby konajúci súd konanie neprerušil a meritórne rozhodol. Uplatnil si náhradu trov konania vo výške 392,73 € za 3 úkony právnej služby. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p. preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250t ods. 4 veta prvá O.s.p.) a v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal postupu súdu podľa ustanovenia § 250t ods. 1 O.s.p., t.j. postupu podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej „Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu. Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Podľa § 250t ods. 8 O.s.p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Vôľou zákonodarcu vyjadrenou v zákonnej úprave ustanovenej v § 250t O.s.p. bolo zabezpečiť ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ak orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť. Predpokladom priznania uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe súdom, v zmysle uvedenej právnej normy, je preukázanie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, a to tým, že je v konaní nečinný a jeho nečinnosťou sú alebo by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo právnickej osoby, domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté (§ 250t ods. 8 O.s.p. v spojení s § 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na návrh odporcu uznesením č. k. 3Sžnč/8/2011 zo dňa 12.04.2012 prerušil konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vyčkal aj na výsledok konania o podanej ústavnej sťažnosti odporcu vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp/2222/2011, I.ÚS 289/2012, keďže ústavná sťažnosť bola podaná v skutkovo i právne obdobnej veci, s rovnakými účastníkmi, vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. značkou 6Sžnč/4/2011, ktorá sa týkala rovnako konania proti nečinnosti odporcu a vychádzala z totožného právneho základu ako je to v tomto konaní, naviac najvyšší súd vo veci sp. značkou 6Sžnč/4/2011 vyriešil predbežnú právnu otázku významnú i v tejto veci - týkajúcu sa aplikácie zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ďalej len správny poriadok, aj na konanie o odvolaní v prípade rozhodnutia predsedu súdu o platových veciach sudcu. O uvedenej ústavnej sťažnosti rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 13.06.2012 tak, že sťažnosť odporcu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní danej veci a oboznámením sa so spisovým materiálom odporcu, postupom v intenciách citovaných právnych noriem, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je dôvodný. Z podkladov administratívneho spisu v predmetnej veci vyplýva, že podpredsedníčka Krajského súdu v F., poverená zastupovaním predsedu súdu, predložila dňa 08.06.2011 odporcovi odvolanie navrhovateľa proti platovému dekrétu predsedu Krajského súdu v F. sp. zn. Spr. 7139/2011-Oú zo dňa 04.04.2011. Z pripojenej predkladacej správy zo dňa 01.06.2011 vyplýva, že podpredsedníčka Krajského súdu v F. poverená zastupovaním predsedu súdu ako správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie - platový dekrét vydal, nezistila podmienky pre uplatnenie autoremedúry v zmysle § 57 ods. 1 správneho poriadku. Pokiaľ ide o obsah a dôvodnosť podaného odvolania podpredsedníčka Krajského súdu v F. uviedla, že úprava platu navrhovateľa na základe platového dekrétu predsedu Krajského súdu v F. sp. zn. Spr. 7139/2011-Oú z 04. apríla 2011 bola zrealizovaná: - v zmysle zákona č. 385/2000 Z.z. a v súlade s § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 500/2010 Z.z. z 02. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, - v zmysle listu vedúceho kancelárie Národnej rady SR z 28. decembra 2010 pod č. 3287/2010 a v nadväznosti na list Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 10. januára 2010 pod č. 14624/2011/41-382 a v zmysle „Platovej tabuľky pre sudcov s účinnosťou od 01. januára 2011“. Podpredsedníčka Krajského súdu v F., vychádzajúc z uvedeného, v súlade s ustanovením § 57 ods. 2 správneho poriadku, predložila odvolanie navrhovateľa proti platovému dekrétu, zaevidované pod Spr. 7139/2011-Oú, odporcovi ako odvolaciemu orgánu. Ministerka spravodlivosti reagovala na odvolanie navrhovateľa listom zo dňa 07.09.2011 č. 21368/2011/150, v ktorom s poukazom na ustanovenia § 65 ods. 1, § 71 ods. 1, 2 zákona č. 385/2000 Z.z., uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že výška platu sudcu je určená zákonom, „možno konštatovať, že oznámenie o výške a zložení platu sudcovi (platový dekrét) nie je rozhodnutím v správnom konaní, a teda nie je možné voči nemu podať opravný prostriedok“. V posudzovanej veci kľúčovou, a teda právne a skutkovo relevantnou otázkou bolo preskúmať, či odporca v predmetnom konaní je skutočne nečinný, resp. či vo veci nekoná bez vážneho, t.j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu. Za týmto účelom sa senát najvyššieho súdu primárne musel zaoberať posúdením platového dekrétu z toho hľadiska, či má právnu povahu rozhodnutia. Podľa názoru senátu najvyššieho súdu východiskom pre posúdenie právnej povahy platového dekrétu je ustanovenie § 90 ods. 2 zákona č. 385/2000 Zb., ktoré znie: „V platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu“. Platový dekrét sa týka platových vecí sudcov, je zrejmé, že ho možno jednoznačne kvalifikovať ako rozhodnutie predsedu súdu v platových veciach. Ide teda o individuálny správny akt predsedu súdu, ktorý zasahuje do práv a povinností sudcu, pretože ovplyvňuje právne postavenie sudcu z hľadiska jeho materiálneho zabezpečenia, a teda ide o správny akt sui generis. Vzhľadom na túto skutočnosť argumentácia odporcu, že platový dekrét nie je rozhodnutím v správnom konaní, právne neobstojí. Ohľadne procesného postupu pri vydávaní platového dekrétu senát najvyššieho súdu konštatuje nasledovné: Na základe novely zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - zákonom č. 527/2003 Z.z. došlo k rozšíreniu rozsahu pôsobnosti správneho poriadku. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Rozsah pôsobnosti správneho poriadku bol citovanou novelou vymedzený nielen pozitívne, ale aj negatívne. Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou správneho orgánu v prípade, že: - ide o konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (tzv. pozitívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti), - osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje (tzv. negatívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti). Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu výkonu verejnej moci správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na právne postavenie fyzických a právnických osôb. Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter. Vyššie citovaná novela správneho poriadku výslovne zakotvila tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom upravujúcim rozhodovanie správnych orgánov. To znamená, že ak osobitný zákon úplne nevylúčil uplatňovanie správneho poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa tohto osobitného zákona použije správny poriadok v plnom rozsahu. Zákon č. 385/2000 Z.z. výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie platového dekrétu v zmysle § 90 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., ktorý podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutím nesporne je. S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom konajúci súd zastáva názor, že na rozhodovanie odporcu o odvolaní navrhovateľa v predmetnej veci sa vzťahuje správny poriadok. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia senát najvyššieho súdu dospel k záveru, že rozhodnutie predsedu súdu treba považovať za individuálny správny akt týkajúci sa práv navrhovateľa, pričom jedným zo základných práv subjektu je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde. Nestotožnil sa preto s argumentáciou odporcu, že o individuálny správny akt v tomto prípade nejde. Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 59 správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému rozhodnutiu podaním riadneho opravného prostriedku, t.j. odvolania. Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 správneho poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Podľa ustanovenia § 59 ods. 1 správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Odporca je ústredným orgánom štátnej správy súdov (§ 34 ods. 1, § 71 zákona č. 757/2004 Z.z.) a jeho povinnosťou je rozhodnúť o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov štátnej správy na nižšej úrovni. Pokiaľ odporca namietal neprípustnosť návrhu podľa § 250t ods. 1 O.s.p., nakoľko navrhovateľ v návrhu nepreukázal vyčerpanie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis na zamedzenie nečinnosti správneho orgánu (napr. podanie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, podanie podnetu prokurátorovi podľa § 28 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov atď.) s tým, že navrhol, aby najvyšší súd jeho návrh zamietol podľa § 250t ods. 4 poslednej vety O.s.p. ako neprípustný, senát najvyššieho súdu konštatuje, že aj táto námietka je nedôvodná. V okolnostiach danej veci - vzhľadom na skutočnosť, že ministerka spravodlivosti v liste zo dňa 07.09.2011 jednoznačne vyjadrila svoj názor a odmietla rozhodnúť o odvolaní, keď vec vybavila listom - podľa názoru senátu najvyššieho súdu nemožno považovať upozornenie prokurátora a ani sťažnosť za účinný prostriedok nápravy. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nestačí totiž, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy, ale tieto musia byť aj efektívne (viac pozri aj v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 124/08). Odmietnutie návrhu podľa § 250t O.s.p. len z toho dôvodu, že sťažovateľ nevyužil podanie podnetu u prokurátora, nemôže byť dôvodom na zamietnutie jeho návrhu. Aj keď orgány prokuratúry disponujú prostriedkami umožňujúcimi uplatnenie ochrany práv a právom chránených záujmov navrhovateľa, s prihliadnutím na okolnosti danej veci, nemožno rozumne očakávať naplnenie ich účelu vo vzťahu k namietanej nečinnosti. Prostriedkom nápravy v danej veci nie je a nemôže byť ani sťažnosť podľa § 3 zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach, pretože podľa § 4 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona, sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené iným právnym predpisom (napr. Občiansky súdny poriadok). Ministerka spravodlivosti pritom v liste zo dňa 07.09.2011 jednoznačne vyjadrila svoj názor a odmietla rozhodnúť o odvolaní, keď vec vybavila listom. Európsky súd pre ľudské práva už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku nápravy vo vnútroštátnom poriadku viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 Dohovoru považuje za efektívny prostriedok nápravy taký, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané porušenia. Existencia prostriedku nápravy musí byť dostatočne konkrétna, nie len v teórii, ale aj v praxi, v opačnom prípade nemá požadovanú dosiahnuteľnosť a účinnosť (Feldek versus Slovensko z 15. júna 2000, Vernillo v. Francúzsko, 20. február 1991, Johnston and Others v. Írsko, 18. december 1986, Van Droogenbroeck judgment versus Belgicko, 24. jún 1982). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre viackrát potvrdil, že vnútroštátny prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľom zároveň neumožňuje domáhať sa a teoreticky i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, nemôže byť považovaný za efektívny. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci sú splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 250t O.s.p., a preto návrhu navrhovateľa vyhovel a rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia, keď lehotu 30 dní, v ktorej je odporca povinný rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu za primeranú. Najvyšší súd dodáva, že predmetom a účelom súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy nie je určiť ani rozhodnúť o spôsobe samotného rozhodnutia správneho orgánu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p. Navrhovateľ mal v konaní úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania. Právna zástupkyňa navrhovateľa doručila súdu dňa 22.12.2011 vyúčtovanie trov právneho zastúpenia v celkovej výške 392,73 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal trovy právneho zastúpenia nasledovne: Trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby podľa predloženej špecifikácie trov právneho zastúpenia a to za prevzatie zastúpenia zo dňa 15.09.2011, návrh zo dňa 16.09.2011 a písomné podanie zo dňa 19.12.2011 vo výške 3 x 123,50 € podľa § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších v platnom znení (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z.z.) vo výške 1/6 výpočtového základu, ktorý v roku 2011 bol vo výške 741 €, režijný paušál 3x 7,41 €. Celkom boli priznané navrhovateľovi na náhradu trovy konania vo výške 392,73 €. Účet právnej zástupkyne navrhovateľa je č.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo D. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný