Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1Sžz/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010160 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9012010160.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD v právnej veci navrhovateľa: F. R. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Ruská federácia, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o. Makovického 15, Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky u k l a d á odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice zo dňa 24.9.2012, č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-013/2012 bez zbytočného odkladu po doručení tohto rozsudku p r e p u s t i ť z a i s t e n é h o: F. R. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Ruská federácia, z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. O náhrade trov konania bude rozhodnuté podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. o d ô v o d n e n i e : Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p., ktorý bol Najvyššiemu súdu SR doručený dňa 23.10.2012, navrhovateľ žiadal, aby súd odporcovi (Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky) uložil bez zbytočného odkladu po vyhlásení rozhodnutia prepustiť navrhovateľa prepustiť zo zaistenia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V návrhu navrhovateľ uviedol, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice zo dňa 24.9.2012, č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-013/2012 bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR v zmysle § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov - (bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia). Navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/24/2012 zo dňa 17.10.2012 bolo uvedené rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozhodnutie o zaistení navrhovateľa zo dňa 24.9.2012 sa tak stalo neexistujúcim. Rozsudok krajského súdu je nenapadnuteľný a nezrušiteľný. Okamihom vyhlásenia bolo Oddeleniu cudzineckej polície PZ Košice oznámené, že rozhodnutie o zaistení navrhovateľa je nezákonné bez možnosti podať odvolanie, pričom zástupca Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice bol podrobne oboznámený s odôvodnením tohto súdneho rozhodnutia. Na tom, že zaistenie navrhovateľa na základe rozhodnutia zo dňa 24.9.2012 bolo nezákonné, nemôže nič zmeniť ani doručenie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Košiciach, pretože doručenie rozsudku je iba dodržaním procesného postupu. Podľa navrhovateľa mal byť po zrušení rozhodnutia o jeho zaistení bez zbytočného odkladu prepustený zo zaistenia. Navrhovateľ uviedol, že je na svojich právach ukrátený nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutí, zásah je proti nemu zameraný a na ňom vykonávaný, jeho dôsledky trvajú a objektívne hrozí jeho opakovanie. Navrhovateľ uviedol, že vyčerpal všetky prostriedky, ktorých využitie mu umožňuje osobitný predpis a vzhľadom na skutočnosť, že v tomto prípade ide o pozbavenie osobnej slobody, iné ako súdne preskúmanie veci v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ani neprichádza do úvahy. Podľa navrhovateľa jeho ďalšie držanie v útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce je nezákonným zásahom orgánu verejnej správy do práv navrhovateľa. Navrhovateľ napokon s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru (každý kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné) poukázal na to, že jediné konanie podľa slovenského právneho poriadku, kde môže súd nariadiť prepustenie, je žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom. Navrhovateľ má v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru právo, aby súd rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody a v prípade, ak je nezákonné, nariadil jeho prepustenie. Navrhovateľ požiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ zdôraznil, že návrh podáva v lehote 30 dní odo dňa 17.10.2012, kedy sa na pojednávaní KS Košice dozvedel o tom, že rozhodnutie o jeho zaistení bolo ako nezákonné zrušené. Odporca sa k návrhu navrhovateľa vyjadril tak, že tento návrh označil za nedôvodný a súčasne neprípustný, nakoľko vo veci zaistenia navrhovateľa bolo vydané rozhodnutie, voči ktorému je prípustný opravný prostriedok na príslušnom súde SR a tiež z dôvodu, že nedošlo k vyčerpaniu všetkých prostriedkov umožnených zákonom. Odporca namietal, že právomoc NS SR na rozhodnutie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, nie je daná, keďže zásah orgánu verejnej správy obmedzujúci osobnú slobodu navrhovateľa v prejednávanej veci vychádza z rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice o zaistení č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-013/2012 z 24.9.2012. Nakoľko vo veci bolo vydané rozhodnutie, má žaloba, resp. opravný prostriedok prednosť pred návrhom podľa § 250 OSP. Z uvedeného dôvodu odporca namieta neprípustnosť návrhu navrhovateľa. Na podporu tvrdení o tom, že návrh podaný navrhovateľom na NS SR je návrhom požadujúcim neprípustný prieskum a preto konanie má byť s poukazom na ust. § 104 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 244 ods. 5 OSP zastavené, poukázal na uznesenia NS SR v obdobných veciach napr. sp. zn. 10Sžz 2/2012 z 22.8.2012, sp. zn. 10Sžz 1/2012 z 7.8.2012, sp. zn. 1Sžz 1/2012 z 7.8.2012, sp. zn. 1Sžz 2/2012 z 13.8.2012, sp. zn. 1Sžz 3/2012 z 7.8.2012, sp. zn. 10Szž 3/2012 z 22.8.2012, 1Sžz 6/2012 z 11.10.2012 a 2Sžz 2/2012 z 13.6.2012. Odporca na základe uvedeného navrhol konanie zastaviť. Na výzvu súdu sa k návrhu dňa 24.10.2012 vyjadril správny orgán, ktorý vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa (Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice). Uviedol, že voči rozhodnutiu o zaistení navrhovateľa podal navrhovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach dňa 17.10.2012 tak, že rozhodnutie správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že formálnou chybou rozhodnutia bol, že v odôvodnení rozhodnutia o zaistení správny orgán neuviedol číslo, pod ktorým vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení pre účastníka konania, pričom uvedené rozhodnutie je dôvodom a podkladom pre vydanie rozhodnutia na zaistenie cudzinca. Touto chybou sa stalo rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Z uvedeného teda vyplýva, že sa jedná len o formálnu chybu a nie tak ako tvrdí zástupca navrhovateľa, že sa jedná zo strany správneho orgánu o nezákonné rozhodnutie. Poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozsudku na základe návrhu osobitným výrokom nerozhodol o okamžitom prepustení cudzinca. Po vyhlásení rozsudku správny orgán v zmysle § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmal, či dôvody zaistenia naďalej trvajú. Ako vyplýva z IS MIGRA správny orgán ÚPZC Sečovce dňa 27.9.2012 požiadal Zastupiteľský úrad Ruskej federácie Bratislava o vydanie Náhradného cestovného dokladu. V súčasnej dobe sa cudzinec stále nachádza v ÚPZC Sečovce. Z uvedeného vyplýva, že dôvody pre ktoré bol cudzinec zaistený a následne umiestnený ÚPZC Sečovce naďalej trvajú. Správny orgán poukázal na to, že vo veci zaistenia naďalej koná a po odstránení formálnych nedostatkov bude opätovne vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania. Podľa správneho orgánu zaistenie cudzinca je dôvodné, nakoľko tento sa na území SR zdržiava bez oprávnenia a bez platného cestovného dokladu a nie je možné zabezpečiť výkon jeho administratívneho vyhostenia. Na výzvu Najvyššieho súdu SR reagoval aj Krajský súd v Košiciach. Uviedol, že na pojednávaní konanom dňa 23.10.2012 vo veci navrhovateľa bol osobne prítomný zástupca správneho orgánu - Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice Mgr. U.R.. Krajský súd zaslal Najvyššiemu súdu zápisnicu z pojednávania vo veci prieskumu rozhodnutia o zaistení navrhovateľa zo dňa 17.10.2012 a dňa 25.10.2012 bol najvyššiemu súdu SR doručený aj rozsudok KS Košice č. k. 2Sp 24/2012-25 zo dňa 17.10.2012 v písomnom vyhotovení. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p. (§ 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v spojení s § 250v ods. 2 O.s.p.) vo veci nariadil podľa § 250g ods. 1 O.s.p. pojednávanie na deň 29. októbra 2012. V predmetnej veci bolo nariadené pojednávanie s ohľadom na charakter veci podľa § 51 O.s.p. a termín pojednávania bol oznámený telefonicky a faxom právnemu zástupcovi navrhovateľa ako aj odporcovi . Súd pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu. Z podania navrhovateľa a ním predložených dôkazov bolo zistené, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice zo dňa 24.9.2012, č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-013/2012 bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR v zmysle § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sp/24/2012 zo dňa 17.10.2012 bolo uvedené rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je dobre fungujúce správne súdnictvo. Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 244 ods. 5, veta prvá O.s.p. súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledky bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p. keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade ak bolo vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy je treba sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Cieľom ochrany podľa § 250v O.s.p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v O.s.p. vymedzený: Musí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch a - ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy, - zásah nie je rozhodnutím, - zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim vykonaný, - dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie, - navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, - návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, že návrh nie je úspešný, ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol nezákonný. Právne posúdenie splnenia definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v O.s.p. vymedzený, predstavuje rozhodovanie vo veci samej, t.j. v merite veci. Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v O.s.p., a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že návrh navrhovateľa v čase jeho podania bol prípustný. Najvyšší súd SR musel vychádzať zo skutkovej okolnosti, ktorá odôvodňovala záver Najvyššieho súdu SR, že namietaný zásah nie je rozhodnutím, keďže rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.10.2012 č. k. 2Sp 24/2012-25 bolo zrušené rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-013/2012 zo dňa 24.9.2012 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP o zaistení navrhovateľa a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu o zrušení rozhodnutia o zaistení v čase rozhodovania najvyššieho súdu nebol právoplatný, avšak voči nemu nie je prípustný opravný prostriedok. Najvyšší súd SR neposudzoval zákonnosť rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, ale následok, ktorý na jeho základe vznikol, t.j. obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa. Musel prihliadnuť na skutočnosť, že rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo krajským súdom zrušené bez možnosti podať opravný prostriedok proti takémuto rozsudku. Ústava SR zaručuje osobnú slobodu v čl. 17. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil nevyhnutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Išlo najmä o rozhodnutia vo väzobných veciach (napr. II. ÚS 76/02, IV. ÚS 171/03) a pri detenciách zo zdravotných dôvodov (napr. I. ÚS 79/93). Osobitnú pozornosť venoval zaisteniu za účelom vyhostenia v Náleze sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, v ktorom uviedol: "Zákon umožňuje štátu, aby mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť realizované. Z tohto pohľadu treba vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Právo na osobnú slobodu patrí k najzákladnejším ľudským právam. Toto právo garantuje nielen Ústava SR ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"). V prvej vete čl. 5 ods. 1 Dohovoru sa zaručuje každému právo na slobodu a bezpečnosť. To znamená, že sa vzťahuje na občanov SR ako aj na cudzincov. Pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody vymedzený v čl. 5 ods. 1 Dohovoru je potom doplnený negatívnym vymedzením (kedy a za akých podmienok nemôže byť človek pozbavený osobnej slobody) v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru, ktorý je záväzný aj pre Slovenskú republiku. Dôvodom pozbavenia osobnej slobody je v zmysle čl. 5 ods. 1, písm. f) Dohovoru zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa jej zabránilo nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Článok 5 ods. 4 Dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1, písm. f) Dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 Dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 Dohovoru nepochybne zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobody možnosť obrátiť sa na súd. Článok 5 ods. 4 Dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlosti konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace (Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 9862/82, rozsudok z 21. októbra 1986, Bezicheri v. Taliansko, sťažnosť č. 11400/85, rozsudok z 25. októbra 1989). Článok 5 ods. 4 Dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež právo na nariadenie jej prepustenia, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podstatou podaného návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy bolo tvrdenie navrhovateľa, že odpadol účel jeho zaistenia stanovený v rozhodnutí, keďže rozhodnutie o zaistení bolo zrušené. Zo samotnej podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je zrejmé, že obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistení vymedzený v rozhodnutí o zaistení. Pri osobnej slobode je previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent a preto aj ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave Slovenskej republiky a Dohovore o ľudských právach a základných slobodách. Obmedzenie osobnej slobody zaručenej v čl. 17 Ústavy SR je možné iba na základe zákona. Ďalej je nevyhnutné, aby obmedzenie obstálo z hľadiska princípu proporcionality. Princíp proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii stojacich ústavne chránených hodnôt, nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam. V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného práva a slobody, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie sleduje. Ústavný súd SR uvedený princíp vyložil v niekoľkých svojich doterajších rozhodnutiach (porovnaj predovšetkým nálezy sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 a sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008). Obmedzenie základného práva z hľadiska uvedeného princípu musí v prvom rade sledovať legitímny cieľ, resp. účel, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Nestačí teda akýkoľvek dôvod na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný ústavou ustanovený verejný záujem. V ďalšom kroku je nevyhnutné pristúpiť k posúdeniu samotného obmedzenia. Toto obmedzenie musí v prvom rade obstáť z hľadiska vhodnosti, teda musí byť vhodné dosiahnuť sledovaný cieľ. Ďalším posudzovaným krokom musí byť otázka potrebnosti (nevyhnutnosti) tohto obmedzenia. Podstatou tohto kroku je posúdenie obmedzenia z hľadiska existencie možných iných normatívnych prostriedkov vo vzťahu k uvedenému cieľu, a teda či ho nemožno dosiahnuť iným normatívnym prostriedkom, ktorý by obmedzoval dotknuté základné právo v menšej intenzite. Napokon, posledným ktorom je posúdenie proporcionality v užšom rozsahu, teda posúdenie v kolízii stojacich ústavných hodnôt, v danom prípade základného práva, do ktorého má byť zasiahnuté, a základného práva alebo iného verejného záujmu, ktorého realizáciu alebo dosiahnutie sleduje posudzované obmedzenie. V danej veci došlo k obmedzeniu osobnej slobody na základe rozhodnutia, ktoré bolo v čase rozhodovania najvyššieho súdu zrušené, a proti rozsudku krajského súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne poukazuje na obdobný právny názor, ktorý zaujal NS SR vo veci sp. zn. 8Sžz 3/2012-92 dňa 29. mája 2012. Podľa uvedeného rozsudku, keďže rozhodnutie o zaistení bolo krajským súdom zrušené, odpadol dôvod na obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa. Najvyšší súd SR vychádzajúc z čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol rozsudkom tak, že uložil odporcovi vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej polície S., Oddelenia hraničnej kontroly PZ Č. n. T. z 9. mája 2012, č. X. bez zbytočného odkladu po doručení rozsudku prepustiť zaisteného: V. N. N., nar. X, štátna príslušnosť K. d. r., z Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov S. Najvyšší súd SR aplikoval uvedené východiská na prejednávanú vec pričom vychádzajúc z princípu proporcionality, posúdil verejný záujem a právo navrhovateľa na osobnú slobodu a to v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak že vzhľadom na to, že rozhodnutie o zaistení bolo krajským súdom zrušené, ďalej neexistuje zákonný titul na obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa, Najvyšší súd SR uložil odporcovi vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice zo dňa 24.9.2012, č. PPZ-HCP- PO6-ZVC-28-013/2012 bez zbytočného odkladu po doručení tohto rozsudku p r e p u s t i ť z a i s t e n é h o z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V predmetnej právnej veci nebolo možné postupovať spôsobom, ktorý odporca vyvodzuje z ním označených rozhodnutí NS SR, keď súd konanie zastavil, pretože závery uvedené v rozhodnutiach NS SR, ktorými súd konanie zastavil, nedopadajú na prípad navrhovateľa. V danej veci totiž došlo k obmedzeniu osobnej slobody na základe rozhodnutia, ktoré bolo v čase rozhodovania najvyššieho súdu zrušené, a proti rozsudku krajského súdu nie je prípustný opravný prostriedok, kým vo veciach, v ktorých zastavil Najvyšší súd SR konanie, právomoc najvyššieho súdu na rozhodnutie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, nebola daná, pretože zásah orgánu verejnej správy obmedzujúci osobnú slobodu navrhovateľa vychádzal z rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorého bol účastník konania zaistený v zmysle zákona č. 404/2011 Z.z., a navrhovateľ proti tomuto rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok, resp. ho podal a opravnom prostriedku v čase rozhodovania NS SR nebolo rozhodnuté. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2012). O náhrade trov konania rozhodne najvyšší súd podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.