Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 2Sžf/53/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201493 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Poláčková ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7012201493.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu VIASAT - E, s. r. o., IČO 43996353, so sídlom v Ladmovciach 4, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, so sídlom v Košiciach, Moldavská cesta 21/A, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/12057074/2012/5051-r zo dňa 10. októbra 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 366/2012-20 zo dňa 18. apríla 2013, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 366/2012-20 zo dňa 18. apríla 2013, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Košiciach napadnutým uznesením č. k. 6 S 366/2012-20 zo dňa 18. apríla 2013 nevyhovel žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd uviedol, že je potrebné vychádzať z osobitného postavenia účastníka konania ako právnickej osoby, t. j. podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka, a na charakter konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Podnikanie treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku aj k strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Podnikateľské riziko nie je možné prenášať na štát. Ak ide o okolnosti, ktoré sú dané takmer vo všetkých veciach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných pojmových znakov podnikania, tak pokiaľ by zákonodarca okolnostiam takejto povahy pripisoval význam, z hľadiska oslobodenia od plateného súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne zaradením týchto konaní, či účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho poplatku v § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.). Ako však vyplýva z ustanovení § 4 ods. 1 a ods. 2 citovaného zákona zákonodarca týmto okolnostiam nepripisuje naznačený význam. Pomery žalobcu ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, pokiaľ by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napríklad z dôvodu vyššej moci (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf 48/2011). Krajský súd zohľadnil výšku súdneho poplatku za podanú žalobu, ktorý predstavoval od 1. januára 2009 do 30. septembra 2012 sumu 66 € a od 1. októbra 2012 predstavuje sumu 70 €. Základne imanie žalobcu bolo splatené vo výške 6000 €, preto podľa názoru krajského súdu dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé naplniť predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a nepreukazujú, žeby žalobca nebol schopný súdny poplatok zaplatiť. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol uznesenie krajského súdu zmeniť a žalobcovi priznať oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Namietal, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Žalobca patrí do skupiny spoločností personálne spojených s T. P.. Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené s T. P. sú stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť T. P. a požadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. V septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených s T. P. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie kontroly sa otvárali. Voči tomuto postupu sa spoločnosti personálne prepojené s T. P. museli brániť uplatnením svojich práv súdnou cestou. Žalobca má za to, že v jeho prípade nejde o zjavne neúspešné uplatnenie práva. Vzhľadom na, podľa žalobcu, neprimerané zaťaženie spoločností spojených s T. P. zo strany daňových úradov, pokračovanie v daňových kontrolách nerešpektujúcich rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, nezákonné zadržiavanie finančných prostriedkov patriacich spoločnostiam spojených s T. P. zo strany daňových úradov, blokovaním majetku a negatívnej medializácie zo strany štátnych orgánov nerešpektujúcich prezumpciu neviny, spoločnosti spojené s T. P. nemôžu vykonávať podnikateľskú činnosť. Spoločnosti sa dostali do finančnej tiesne a žalobca nedisponuje žiadnou finančnou hotovosťou, s ktorou by mohol voľne disponovať. Žalobca nemá žiaden hnuteľný či nehnuteľný majetok relevantnej hodnoty, ktorý by bolo možné speňažiť. Podľa názoru žalobcu jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdneho poplatku. Súdom vyrubená povinnosť uhradiť súdny poplatok žalobcovi prakticky znemožňuje domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou. Výška súdneho poplatku síce nepredstavuje príliš vysokú čiastku, no spoločnosti personálne prepojené s T. P. sú účastníkmi množstiev súdnych sporov a tak celková výška súdnych poplatkov predstavujú sumy až niekoľko desiatok tisíc eur. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 127/2008, 5 Obo 128/2008, 5 Obo 1269/2008 zo dňa 30. júla 2009 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 39/2012-135, ktorým bolo žalobcovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobca nesúhlasil s tým, že nepreukázal ním tvrdené skutočnosti. Krajský súd má vedomosť o množstve súdnych sporov spoločností personálne prepojených s T. P.. Okrem toho, krajský súd nevyzval žalobcu na doplnenie dôkazov, nevykonal žiadne dokazovanie. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Oslobodenie od súdnych poplatkov je upravené v ustanovení § 138 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd môže na návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú (ods. 1). Návrh, resp. žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov podáva účastník konania, o ktorého oslobodenie ide (dispozičné právo účastníka konania), preto v tejto časti konania nesie dôkazné bremeno, má povinnosť tvrdenia aj povinnosť preukázania svojich tvrdení. Je v záujme účastníka konania, aby predložil všetky doklady vzťahujúce sa k jeho návrhu (žiadosti) o oslobodenie od súdnych poplatkov. Tieto doklady je povinný predložiť spolu so žiadosťou, tak aby súd mohol posúdiť odôvodnenosť žiadosti účastníka konania v zmysle ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho poriadku. Pri oslobodení od súdnych poplatkov je potrebné prihliadnuť k výške súdneho poplatku i k povahe uplatňovaného nároku. V predmetnej právnej veci žalobca požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov podaním zo dňa 18. februára 2013 označeným ako „odvolanie proti uzneseniu o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku“. Krajský súd následne právnu zástupkyňu žalobcu vyzval listom z 20. februára 2013, aby oznámila súdu, proti ktorému uzneseniu súdu (chýba dátum a číslo konania) podáva odvolanie. V dôsledku nereagovania právnej zástupkyne žalobcu na výzvu súdu, ju krajský súd urgoval listom z 11. marca 2013, či trvá na podanom odvolaní, keďže krajský súd v uvedenej veci žiadne rozhodnutie (uznesenie o zastavení konania) nevydal. Právna zástupkyňa žalobcu reagovala až podaním z 19. marca 2013, kedy opravila označenie podania z 18. februára 2013 na „Návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov.“ Argumentovala identicky ako v podanom odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 366/2012-20 zo dňa 18. apríla 2013. K návrhu neboli priložené žiadne doklady preukazujúce jej tvrdenia. Súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania je splatný dňom vzniku poplatkovej povinnosti, teda dňom podania návrhu na začatie konania - v predmetnej veci dňa 19. decembra 2012 (§ 8 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.). Žalobca si v čase podania žaloby (19.decembra 2012) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/12057074/2012/5051-r zo dňa 10. októbra 2012, ako skutočnosti spôsobujúcej vznik poplatkovej povinnosti, nebol vedomý takej svojej nepriaznivej finančnej situácie, ktorá by mu neumožňovala zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, pretože na titulnej strane žaloby (č. l. 1) sa uvádza, že súdny poplatok navrhovateľ uhradí na výzvu súdu. Inak povedané, v čase splatnosti súdneho poplatku žalobca tvrdil, že ho zaplatí na výzvu súdu. Následné tvrdenie žalobcu o nepriaznivej finančnej situácii v spoločnostiach personálne napojených na T. P., ktoré majú trvať už od septembra 2009, je v rozpore s tvrdením uvedeným v žalobe na č. l. 1, a toto opačné tvrdenie o nemožnosti zaplatiť súdny poplatok žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na žalobcovi, ktorý je povinný sám iniciatívne preukázať dôvody o nemožnosti zaplatiť súdny poplatok a predložiť k tomu dôkazy. Túto svoju zákonnú povinnosť nemôže prenášať na súd, ktorý si má sám zistiť, v ktorých konaniach sú spoločnosti personálne napojené na T. P.astníkmi konania a zároveň poplatníkmi. Zo strany žalobcu ide o nezákonné bagatelizovanie svojej dôkaznej povinnosti; podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v rámci svojej evidencie vie nepochybne preukázať, v ktorých konaniach je účastníkom konania a poplatníkom. O žiadnom konkrétnom konaní sa však v žalobe žalobcu ani v návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov nenachádza ani zmienka (označením minimálne spisovej značky, prípadne aj účastníkov konania a poplatkovej povinnosti). Krajský súd v napadnutom uznesení správne poukázal na postavenie žalobcu ako podnikateľa podľa Obchodného zákonníka, aj na jeho povinnosť znášať podnikateľské riziko, ktoré môže vyústiť aj do finančne neúspešnejších období, avšak neúspech svojho podnikania nemožno dávať na ťarchu štátu v podobe oslobodenia žalobcu od súdnych poplatkov. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. 8Sžf 48/2011 zo 17. mája 2012, na ktoré v podrobnostiach poukázal aj krajský súd v napadnutom uznesení. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nezaoberal rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach 4 Cob 39/2012-135, pretože ho žalobca k odvolaniu nepriložil ani bližšie nešpecifikoval situáciu, za ktorej mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ani výšku súdneho poplatku, od ktorého zaplatenia bol rozhodnutím súdu oslobodený. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok stotožnil s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva vysloveným v rozsudku zo dňa 19. júna 2001, č. sťažnosti 28249/95 vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia v súvislosti s prístupom jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní, nemožno pokladať za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Napokon, odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním krajského súdu, že výška súdneho poplatku 70 € za žalobu podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, nepredstavuje neprimerane vysokú čiastku, ktorú by žalobca nemohol uniesť, vzhľadom na jeho základné imanie 6000 €. Vychádzajúc z uvedeného žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia odôvodňujúceho priznanie mu oslobodenie od súdnych poplatkov ani preukázania svojich tvrdení, preto krajský súd dôvodne rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 366/2012-20 zo dňa 18. apríla 2013 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a žalovanému náhrada trov odvolacieho konania neprináleží. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.