Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 10Sža/17/2016 1014200207 28. 09. 2016 JUDr. Elena Berthotyová ECLI:SK:NSSR:2016:1014200207.2
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: D. I., nar. XX.XX.XXXX, Afganská islamská republika, bytom R., zastúpený: advokátkou Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/011143-004 zo dňa 10.12.2013, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/25/2014-92 zo dňa 12. mája 2016 takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie konanie p r e r u š u j e . odôvodnenie: I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250 j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/011143-004 zo dňa 10.12.2013, ktorým bolo na základe odvolania zmenené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. PPZ-HCP-BA12-207-26/2013-Ž zo dňa 06.08.2013 o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) a písm. f) zákona č. 404/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v časti výroku rozhodnutia tak, že žiadosť žalobcu bola zamietnutá podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V dôvodoch rozsudku uviedol, že z obsahu administratívneho spisu bolo nesporné, že počas konania o pobyte dňa 21.05.2013 v zmysle ust. § 125 ods. 6 citovaného zákona si Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky vyžiadalo na posúdenie žiadosti o udelenie trvalého pobytu vyjadrenie Slovenskej informačnej služby pod č. PPZ-HCP-BA12-207-3/2013-Ž. Dňa 17.06.2013 bola správnemu orgánu doručená odpoveď č. 65/12-D-22-77/2013-S, ktorá má charakter utajovanej písomnosti so stupňom utajenia „Dôverné“ v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Uvedená skutočnosť je zaznamenaná v úradnom zázname č. PPZ-HCP-BA12-207-11/2013-Ž, ktorý je obsahom administratívneho spisu. Na základe takto zistenej skutočnosti vyzvalo Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky dňa 25.06.2013 žalobcu, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia i spôsobu jeho zistenia, prípadne, aby navrhol jeho doplnenie. Súčasne bol žalobca oboznámený o tom, že uvedená skutočnosť bude podkladom pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti. Dňa 19.07.2013 doručil žalobca prvostupňovému správnemu orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by sa niekedy mohol dopustiť činu, pre ktorý by mohol byť považovaný za nebezpečného pre Slovenskú republiku a rovnako si nie je vedomý toho, že by sa niekedy dopustil konania, ktorým by ohrozoval bezpečnosť štátu. Vzhľadom na to, že v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa
jedná o utajovanú skutočnosť stupňa utajenia „Dôverné“ stanovisko SIS nemôže byť a ani nie je súčasťou administratívneho spisu. To znamená, že v rozhodnutí správneho orgánu nie je možné uviesť konkrétne skutočnosti, na základe ktorých Slovenská informačná služba dospela k negatívnemu záveru. Podľa názoru súdu žalobcom namietané skutočnosti nespôsobujú procesné pochybenie správneho orgánu. Súd je názoru, že účastník konania, ani jeho právna zástupkyňa neboli oprávnení sa s informáciou v stupni utajenia „Dôverné“ oboznámiť. Toto právo majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa ust. § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť má charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú k možnému záveru o nevhodnosti vyhovenia žiadosti. Krajský súd konštatoval, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho právne závery, ktoré náležité odôvodnil vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, Krajský súd v Bratislave žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. K námietke žalobcu, že neumožnením oboznámiť sa s obsahom utajovanej informácie SIS, ktorá bola podstatná pre vydanie meritórneho rozhodnutia žalovaného, ani v konaní pred súdom, došlo k nespravodlivému konaniu, pretože žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý bol súdom prvého stupňa vykonaný, krajský súd uviedol, že zákonodarca má značný priestor na úpravu pobytových režimov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách. Zákonodarca vyvážil ústavne chránenú hodnotu bezpečnosti štátu na jednej strane a ústavne procesné práva, teda v tomto prípade právo na ochranu rodinného života akcentujúc na bezpečnosť štátu. V danom prípade je zrejmé, že došlo k stretu dvoch základných práv a slobôd na strane žalobcu, práva na súkromný a rodinný život, ktorého sa žalobca domáha a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva pre ochranu jeho bezpečnosti a verejného poriadku. Pokiaľ správny orgán, ktorý zo zákona rozhoduje v danej veci, dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, v odôvodnení rozhodnutia v súlade s § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Zákonodarca v tomto prípade uprednostňuje bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že vzhľadom k tomu, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí správny orgán vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný, náležité odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu. V tomto prípade podľa názoru krajského súdu postačí, ak správny orgán uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Je nesporné, že takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať zisťovanie rozhodujúcich skutočností prostredníctvom orgánu štátu k tomu oprávnených za splnenia podmienky, že správne orgány rozhodujúce vo veci žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky sú s konkrétnymi zisteniami orgánov štátu oboznámené. Pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcu vychádzali z informácie Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR a Slovenskej informačnej služby a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, v tomto postupe súd nevidí žiadnu pochybnosť. Podľa názoru krajského súdu nemožno považovať za porušenie zákona skutočnosť, že účastník konania nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „Dôverné“ oboznámiť. Poznanie konkrétnych dôvodov, z ktorých informačná služba vychádzala pri svojom závere o hrozbe žalobcu pre bezpečnosť štátu je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní jeho žiadosti vychádzal. V danej veci sa krajský súd dňa 04.05.2016 oboznámil s predmetnou utajovanou skutočnosť v režime stupňa utajenia „Dôverné“ za zachovania podmienok citovaného zákona, ako aj vykonávacej vyhlášky č. 338/2004 Z.z. a je názoru, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozuje bezpečnosť štátu. K námietke žalobcu týkajúcej sa zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného života súd uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť. V tomto prípade krajský súd poukázal na skutočnosť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie partnera, ktorý nie je jeho štátny príslušník. Čl. 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na rodinný život ako taký (bližšie viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža 39/2011, 1Sža 51/2014).
K ďalším námietkam žalobcu, týkajúcich sa nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, rozporu s obsahom spisu, ako aj nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, krajský súd uviedol, že s týmito nie je možné sa stotožniť. Na základe obsahu administratívneho spisu konštatoval, že v danej veci tak prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán dostatočným spôsobil zistil skutkový stav a vyvodil z neho správne právne závery. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd konštatoval, že námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného nie sú dôvodné a rozhodnutie žalovaného považuje za súladné so zákonom, preto žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. II. Odvolanie žalobcu Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, podanie ktorého odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu trpí závažnými vadami, pre ktoré je potrebné ho zrušiť. Namietal jeho nepreskúmateľnosť, ako inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne právne posúdenie, nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov. Žalobca poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozsudku konštatuje: Vzhľadom na to, že v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa jedná o utajovanú skutočnosť stupňa utajenia „Dôverné“ stanovisko SIS nemôže byť a ani nie je súčasťou administratívneho spisu. To znamená, že v rozhodnutí správneho orgánu nie je možné uviesť konkrétne skutočnosti na základe ktorých Slovenská informačná služba dospela k negatívnemu záveru. Podľa názoru súdu, žalobcom namietané skutočnosti nespôsobujú procesné pochybenie správneho orgánu. Súd je názoru, že účastník konania, ani jeho právna zástupkyňa, neboli oprávnení sa s informáciou vstupní utajenia „Dôverné“ oboznámiť. Toto právo majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť má charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú k možnému záveru o nevhodnosti vybavenia žiadosti. K uvedenému tvrdeniu krajského súdu žalobca poukázal na zvláštnosť záverov toho istého senátu ohľadom tých istých preverovaných skutočností, keď v predchádzajúcom rozsudku uviedol výslovne, že „utajovaná skutočnosť má charakter všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody, ktoré spočívajú v citovanom ustanovení § 26 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov“, (str. 8 rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1S 25/2014-43). Po tom, ako žalobca namietal, že v zmysle o. i. nálezu Ústavného súdu SR č. II. ÚS 480/2014-62, nepredstavuje takáto všeobecná informácia dostatočný dôkaz o nebezpečenstve cudzinca pre bezpečnosť Slovenskej republiky (pričom Najvyšší súd SR túto námietku považoval za dôvodnú), ten istý senát prvostupňového súdu zmenil svoj výrok ohľadom charakteru tej istej skutočnosti zo všeobecnej na informáciu konkrétnu. Žalobca uviedol, že pokiaľ je mu známe, Slovenská informačná služba nevydala žiadnu novú správu (pokiaľ by tak učinila, bol by súd, resp. správny orgán povinný informovať žalobcu o tejto skutočnosti), krajský súd teda nahliadal do správy pôvodnej a svoj výrok z nejakého dôvodu (tento v rozsudku vysvetlený nie je), zmenil zo všeobecného na konkrétne. Má za to, že takýto postup súdu zakladá dôvod nezákonnosti, spočívajúci najmä v nepreskúmateľnosti (ako inej vady konania) dôvodu takejto zmeny postoja voči rovnakej informácii. Žalobca uviedol, že verí, že zmena charakteru informácie SIS nebola iba reakciou na námietky bez reálneho obsahu. Túto skutočnosť si však žalobca nemá možnosť preveriť. Nakoľko v prípade je nútený spoliehať sa na kontrolu zákonnosti prostredníctvom všeobecných súdov, je požiadavka na správnosť rozhodovania a s tým súvisiace odôvodnenie vydaného rozhodnutia o to naliehavejšia. Ústavný súd SR už opakovane konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Žalobca počas celého konania uvádza, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti ani žiadneho svojho konania, ktoré by mohlo indukovať záver, že je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej
republiky. Pokiaľ sa následne obrátil s dôverou na súd, s cieľom preveriť zákonnosť takéhoto záveru správneho orgánu, a tento v jednom konaní konštatuje, že utajené informácie sú svojím charakterom informácie všeobecné a následne tento svoj výrok zmení a začne tvrdiť, že tie isté informácie sú svojim charakterom informácie konkrétne, je na mieste otázka, prečo a ako došlo k takémuto obratu pri charakteristike utajených informácií. Krajský súd, pokiaľ takýmto spôsobom zmenil svoj právny názor na charakter utajených informácií, mal a musel v súlade s požiadavkou vyčerpávajúceho odôvodnenia právnych a skutkovo relevantných otázok, zmenu tohto svojho postoja odôvodniť. Žalobca sa preto domáha riadneho posúdenia charakteru informácie o jeho nebezpečnosti a zároveň vyslovenia nezákonnosti rozsudku krajského súdu. V súlade s požiadavkou práva žalobcu na napadnutie výroku správneho orgánu, sa žalobca domáha uvedenia dôvodov rozhodnutia a dôkazov, ktoré viedli k záveru o jeho nebezpečnosti, aj keby malo ísť o informácie s určitým procesným obmedzením. Poukázal napr. na rozsudok Al-Nashif proti Bulharsku zo dňa 20. júna 2002, sťažnosť č. 50963/99, v ktorom ESĽP priamo konštatoval: „Aj tam, kde je národná bezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom oprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s primeranými procesnými obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý orgán musí byť schopný reagovať v prípadoch , keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch alebo keď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a arbitrárny“ (body 123 -124). V tejto súvislosti odkázal na prípadný postup tak, ako to rieši správny poriadok Českej republiky, ktorý v § 38 ods. 6 zákona č. 500/2004 Sb. Správni rád konštatuje: (6) Z nahlížení do spisu jsou vyloučeny jeho časti, které obsahují utajované informace nebo skutečnosti, na než se vztahuje zákonem uložená nebo uznaná povinnost mlčenlivosti; to neplatí o částech spisu, jimiž byl nebo bude provádén dúkaz, do takových častí spisu však múze nahlížet pouze účastník ŕízení nebo jeho zástupce za predpokladu, že jsou pŕedem seznámeni s následky porušení povinnosti mlčenlivosti o téchto skutečnostech a že o poučení je sepsán protokol, který podepíší. Ustanovení odstavce 4 se nepoužije. Analogický postup by nepochybne bol aj v súlade s požiadavkou § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Rovnako by tak umožnil žalobcovi účinne brániť svoje právo pred či už správnym orgánom, alebo súdom, nie sa iba nečinne prizerať, k akému záveru ten ktorý orgán dôjde bez akejkoľvek možnosti ovplyvniť jeho rozhodnutie. Uvedené by bolo v súlade s princípom proporcionality bez tak zásadného zásahu do základného práva žalobcu, ako je úplné odňatie práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom. Preto nemožno súhlasiť s právnym záverom krajského súdu o prípustnosti takéhoto postupu s odkazom na ochranu utajovaných skutočností, ktorými odôvodňuje zásah do základných práv žalobcu. V kontexte záveru krajského súdu poukázal ďalej na nejednoznačnú charakteristiku utajovanej informácie - má charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú k možnému záveru o nevhodnosti vyhovenia žiadosti. Podľa tejto charakteristiky ide opäť o nekonkrétny záver ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu. Podľa citácie prvostupňového súdu, uvedené informácie pripúšťajú možnosť, že by nebolo vhodné udeliť žalobcovi pobyt. Avšak, nie je jednoznačné, že osoba je alebo nie je nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ani pokiaľ by teda utajená informácia skutočne mala charakter konkrétnych faktov, nenapĺňa požiadavku vyjadrenú v náleze Ústavného súdu SR, II. ÚS 480/2014-62, ktorým argumentoval aj v prvom odvolacom konaní. Tento zdôrazňuje potrebu individuálneho posúdenia dôvodov, pre ktoré by malo existovať bezpečnostné riziko, teda potrebu dôsledného oboznámenia sa s obsahom utajovaných skutočností. Poukazuje na potrebu ochrany cudzincov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu a taktiež potrebu oboznámenia sa s dôvodmi, či tieto nie sú neudržateľné. Na uvedený nález nadväzuje napr. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Sža 39/2010 uvádza: Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v danom prípade nie je možné akceptovať univerzálnosť a všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov z ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcov pre bezpečnosť štátu je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie
povolenia na prechodný pobyt vychádzajú. Bez jeho poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie správnych orgánov v súdnom konaní. Preto, ak aj súd považuje informácie za dostatočne konkrétne, pričom z nich však nevyplýva nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky (ale len prípadná možnosť dospenia k záveru o nevhodnosti vyhovenia žiadosti - teda nič nehovorí o bezpečnosti / nebezpečnosti voči Slovenskej republike), tak požiadavka na individuálne zistenie dôvodov o nebezpečnosti žalobcov nie je naplnená. Uvedené závery totiž nedávajú odpoveď na otázku, či a prečo je zamietnutie žiadosti v bezpečnostnom záujme Slovenskej republiky. K ohrozeniu práva na súkromný a rodinný život, ako aj osobitne k ohrozeniu práv maloletej dcéry žalobcu uviedol, že ako manžel a otec, ktorý vedie spoločne so svojou manželkou riadny a veľmi pekný život, má právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Hoci je možné súhlasiť s konštatovaním krajského súdu, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie partnera, ktorý nie je jeho štátny príslušník. Poukázal však na nutnosť zohľadniť uvedené aj v kontexte práva jeho maloletej dcéry na oboch rodičov, ako aj na individuálne posúdenie okolností prípadu navrhovateľa. Podľa žalobcu bolo povinnosťou krajského súdu preskúmať vplyv zásahu v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie trvalého pobytu na rodinný a súkromný život žalobcu, avšak aj na maloleté dieťa. Žalobca uviedol, že si neuvedomuje žiadnu situáciu ani svoju činnosť, ktorá by akokoľvek mohla znamenať konanie v neprospech Slovenskej republiky. Nikdy nedopustil ničoho zlého, navrhovateľ nikdy nemal konflikt s akýmkoľvek úradom, či úradníkom, nikdy mu nebola uložená sankcia štátneho orgánu. Žalobca uviedol, že napriek ťažkej situácii utečenca na Slovensku, okamžite začal pracovať (a to na začiatku cez agentúru, ktorej podmienky pre zamestnávanie boli k cudzincom doslova kruté), má takmer 2 a pol ročnú dcérku, manželku a vedú spoločne usporiadaný, ba priam príkladný život. Práve aj s ohľadom na uvedené, žiadal, aby súd utajenú informáciu, ktorá má byť základným podkladom pre vydanie zamietavého rozhodnutia, dôsledne posúdil, či táto skutočne konkrétne odôvodňuje bezpečnostné pre Slovenskú republiku. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu Žalovaný k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu uviedol, že v predmetnom konaní bolo postupované v súlade so zákonom, krajský súd sa s utajovanými skutočnosťami oboznámil a dal za pravdu správnemu orgánu, že ich obsah je takého charakteru, že bolo potrebné žiadosť o trvalý pobyt žalobcovi zamietnuť. Zároveň postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom. Poukázal na skutočnosť, že správny orgán získal osobe žalobcu informácie utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Dôverné“, (utajovaná informácia obsahuje spravodajské informácie, ktorých pôvodcom je spravodajská služba - Slovenská informačná služba). V súlade s ust. § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán nemá v tomto prípade priestor na správnu úvahu, ale berie na vedomie skutočnosť, že existujú informácie utajovaného charakteru a ďalej ich neskúma. Zároveň nemôže v odôvodnení rozhodnutia uviesť obsah utajovanej skutočnosti, pretože by prišlo k ich vyzradeniu. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v predmetnom rozhodnutí je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností v súlade so zákonom č.215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. o utajovaných skutočnostiach. V spisovom materiáli sa nachádza úradný záznam OCP PZ Nové Zámky č.p.: PPZ-HCPBA12-207-11/2013-Z, zo dňa 22.06.2013, týkajúci sa doručenia písomnosti číslo 65/12-D-22-77/2013-
S, zo dňa 17.06.2013, pôvodca informácie Slovenská informačná služba Bratislava, stupeň utajenia Dôverné. Uvedená písomnosť je utajovanou skutočnosťou v zmysle Zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, preto správny orgán mohol žalobcu pred vydaním rozhodnutia informovať len o skutočnosti, že má k dispozícii podklad pre rozhodnutie, ktorý je utajovanou skutočnosťou. Rovnako bol s uvedenou informáciou oboznámený aj spracovateľ rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu. Podľa žalovaného v prípade námietok žalobcu ku charakteru utajovanej skutočnosti „všeobecné konštatovanie/konkrétne vymenovanie“, ak by aj SIS vydala ďalšiu správu, v prípade účastníka konania sa nebude jednať o novú skutočnosť, ale o upresnenie pôvodnej utajenej informácie, týkajúcej sa účastníka konania. znenia tohto článku štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia, alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný dodal, že žalobca má na území Slovenskej republiky povolený určitý druh pobytu a to doplnkovú ochranu, ktorá mu bola opakovane predĺžená Migračným úradom Slovenskej republiky do 11.03.2017, t. j. môže sa na území Slovenskej republiky zdržiavať oprávnene. Žalovaný na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), pri preskúmavaní odvolania žalobcu proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 10Sža/3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. júna 2016 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016 o návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, tak, že návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal na ďalšie konanie. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ustanovenie § 109 ods. 2 OSP upravuje situácie, kedy súd na základe vlastnej úvahy môže rozhodnúť o prerušení konania, ak vzniknú v konaní určité prekážky. Na rozdiel od ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, ktorý taxatívne vymenúva prekážky konania, v prípade ktorých je súd povinný konanie prerušiť, ustanovenie ods. 2 vymenúva prekážky, kedy je posúdenie opodstatnenosti prerušenia konania ponechané na úvahu konajúceho súdu. To znamená, že je len na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej zákonom vymedzenej prekážky konania, toto preruší, alebo bude v konaní ďalej pokračovať. V predmetnej právnej veci najvyšší súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol podaný návrh na začatie konania o nesúlade vyššie uvedených ustanovení zákona o pobyte cudzincov s Ústavou Slovenskej republiky a posúdenie tohto ustanovenia je aj dôvodom preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ OSP odvolacie konanie prerušiť. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.