Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 8Sži/30/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200849 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:3013200849.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci žalobcu: Združenie podnikateľov Považská Bystrica, o. z., so sídlom Tatranská 295, Považská Bystrica, IČO: 42 026 491, zastúpeného JUDr. Máriou Bustinovou, advokátkou so sídlom Šrobárova 186/9, Trenčianske Teplice, proti žalovanému: Primátor Mesta Považská Bystrica, so sídlom Centrum 2/3, Považská Bystrica, zastúpenému doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., advokátom so sídlom Kýčerského 5, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Odd.OP/6475/2013/24720/AO2-5 zo dňa 03. októbra 2013, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/183/2013-61 zo dňa 29. januára 2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/183/2013-61 zo dňa 29. januára 2014 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. Odd.OP/6475/2013/24720/AO2-5 zo dňa 03. októbra 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu zo dňa 20. septembra 2013 a potvrdil rozhodnutie Mesta Považská Bystrica č. Odd.OP/6475/2013/22621/AO2-5 zo dňa 09. septembra 2013, ktorým tento nesprístupnil žalobcovi informáciu obsiahnutú v jeho žiadosti zo dňa 27. augusta 2013. Uvedenou žiadosťou sa žalobca domáhal sprístupnenia informácie, a to vyčíslenia celkovej sumy za užívanie verejného priestranstva, ktorú Mesto Považská Bystrica určilo uhradiť spoločnosti Teplo GGE, s.r.o. (predtým spoločnosť POV BYT, s.r.o.) pri výmene rozvodov - realizácii rozkopávok v roku 2010 a 2011 a uvedenie informácie, či bola táto suma v prospech mesta Považská Bystrica uhradená, a ak áno uviesť termín úhrady. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynul záver, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný odmietol žalobcovi sprístupniť požadované informácie z dôvodu, že ide o daňové tajomstvo. Poukazujúc na ustanovenia § 2 ods. 3, § 3 ods. 2 a § 11 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), konštatoval, že mesto je povinné sprístupňovať informácie o nakladaní s jeho majetkom. Zároveň dal do pozornosti, že z ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v spojení s § 2 ods. 1 písm. c/ a § 100 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“) vyplýva, že pohľadávka mesta titulom vyrubenej dane za užívanie verejného priestranstva je majetkovým právom mesta, a teda majetkom mesta. Mal za to, že žalobcom žiadaná informácia, v akej výške žalovaný vyrubil spoločnosti Teplo GGE, s.r.o. daň za užívanie verejného priestranstva, či túto daň spoločnosť Teplo GGE, s.r.o. žalovanému uhradila a kedy, je jednoznačne informáciou, ktorá sa týka nakladania s majetkom mesta. Krajský súd dospel k záveru, že žalobcom požadovaná informácia nie je daňovým tajomstvom. Uviedol, že daňovým tajomstvom je v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní, teda nielen v daňovom konaní. Ide napr. o informácie súvisiace s podnikaním daňového subjektu (informácia o objednávkach, dodávateľoch, o finančnej situácii daňového subjektu, o bankových úveroch a pod.). Ďalej konštatoval, že daňový poriadok bližšie nešpecifikuje, čo tvorí obsah daňového tajomstva. Uviedol, že je potrebné citlivo zvažovať, ktorá informácia bude tvoriť obsah daňového tajomstva, pričom príliš extenzívny výklad tohto ustanovenia nie je namieste. Doplnil, že vo všeobecnosti daňovým tajomstvom bude konkrétna informácia o konkrétnom daňovom subjekte. Vyslovil, že vychádzajúc z definície daňového tajomstva bez ďalšieho nebude možné sprístupniť alebo oznámiť napríklad údaje, ktoré daňový subjekt nahlásil pri plnení svojej registračnej povinnosti, identifikačné údaje daňového subjektu, údaje o jeho podnikateľskej činnosti vrátane čísiel jeho účtov v bankách, na ktorých má sústredené peňažné prostriedky. Zároveň však zdôraznil, že za daňové tajomstvo nemožno považovať informáciu o výške dane, ktorú správca dane vyrubil daňovníkovi, ako ani informáciu, či daňovník túto daň zaplatil a kedy. Pri ustálení tohto záveru sa riadil úvahou, že tajomstvom je len informácia, ktorej zachovanie v tajnosti je v dôležitom verejnom záujme. Mal za to, že žalobcom požadované informácie tieto atribúty nespĺňajú, nakoľko z § 11 ods. 7 písm. b/ v spojení s § 52 ods. 2, 3 daňového poriadku vyplýva, že informácie o výške daňového nedoplatku, čo označil za informáciu rovnakého druhu ako informáciu o výške vyrubenej dane, môže obec ako správca dane zverejňovať. Preto konštatoval, že nie je vo verejnom záujme tieto skutočnosti utajovať, a teda že takýmto zverejnením nedôjde k porušeniu daňového tajomstva. Pre úplnosť dodal, že podľa ustálenej súdnej praxe žalovaným je správny orgán, a to aj v prípade, keď rozhodnutie vydané v druhom stupni správneho konania, v danom prípade žalobou napadnuté rozhodnutie, vydala osoba, ktorá stojí na jeho čele (primátor mesta), keďže právnu subjektivitu v ponímaní rozhodovania v oblasti verejnej správy má Mesto Považská Bystrica a nie primátor. V tejto súvislosti uviedol, že ustanovenie § 250 ods. 4 OSP explicitne určuje žalovaného, a preto jeho správne označenie nie je podstatnou náležitosťou žaloby. Vychádzajúc zo zásady iura novit curia konštatoval, že nesprávne označenie žalovaného správneho orgánu nemá za následok negatívne rozhodnutie súdu, či už v podobe zastavenia konania pre nesplnenie procesných podmienok alebo zamietnutia žaloby, nakoľko konajúci súd má rozpoznať, s kým má konať. Vyslovil, že nesprávne označenie žalovaného správneho orgánu Krajský súd v Trenčíne napravil z úradnej povinnosti a ďalej konal s Mestom Považská Bystrica ako so žalovaným. Súčasne dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/5/2012 zo dňa 24. apríla 2013. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. f/ OSP a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu a žalobu zamietol, alternatívne sa domáhal, aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvého stupňa vyčítal, že jeho závery uvedené v napadnutom rozsudku vedú k tomu, že žalovaný bude nútený sprístupniť žalobcovi aj informácie v zásade podliehajúce daňovému tajomstvu, a na sprístupnenie ktorých v tejto súvislosti spoločnosť Teplo GGE, s.r.o. (predtým spoločnosť POV BYT, s.r.o.) nedala písomný súhlas. Tvrdil, že žalobcom požadované informácie žalovaný získal ako správca dane v daňovom konaní, a nie ako osoba, ktorá bola zakladateľom spoločnosti POV BYT, s.r.o., resp. ktoré by získal od osoby, ktorej takú povinnosť zákon neukladá. Mal za to, že k sprístupneniu žalobcom požadovaných informácií by nemohlo dôjsť ani podľa § 3 ods. 2 alebo § 11 ods. 2 zákona o slobode informácií, a to ani keby išlo o informáciu o nakladaní s majetkom mesta. Za daňové tajomstvo označil informáciu o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Môže ísť o osobné pomery daňových subjektov, ako aj o iné veci súvisiace s podnikaním, ďalej i využitie poznatkov získaných v daňovom konaní alebo v súvislosti s ním pre konanie prinášajúce prospech osobe zaviazanej povinnosťou zachovávať daňové tajomstvo alebo iným osobám, príp. aj konanie, ktoré by spôsobilo niekomu akúkoľvek ujmu. Ďalej uviedol, že daňové subjekty o svojich daňových povinnostiach nemajú zákonom stanovenú povinnosť mlčanlivosti. Je v ich vlastnom záujme neposkytovať iným údaje o svojich daňových povinnostiach, pokiaľ im túto povinnosť nestanovuje samotný zákon. Z uvedeného vyvodil, že informácia o daňovej povinnosti daňového subjektu je daňovým tajomstvom. Následne poukázal na § 3 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy. Zdôraznil, že v kontexte uvedeného nemôže obstáť záver súdu prvého stupňa, že tajomstvom je len tá informácia, ktorej zachovanie v tajnosti je v dôležitom verejnom záujme. Nesúhlasil ani so záverom krajského súdu, že v zmysle § 11 ods. 7 písm. b/ v spojení s § 52 ods. 2, 3 daňového poriadku informáciu typu výška daňového nedoplatku, je možné stotožniť s informáciou o výške vyrubenej dane. Mal za to, že citované ustanovenia daňového poriadku upravujú iný druh informácií ako je predmetom tohto konania. Súčasne dal do pozornosti, že platná právna úprava rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a daňovým nedoplatkom, preto zastával názor, že je potrebné rozlišovať medzi pojmami vyrubená daň a daňový nedoplatok. S ohľadom na uvedené namietal, že súčasťou zverejňovaných zoznamov podľa § 52 daňového poriadku môžu byť len daňové nedoplatky daňového subjektu, ale nie výška vyrubenej dane. Podľa žalovaného zverejnenie informácií o výške vyrubenej dane by bolo porušením daňového tajomstva. Zároveň namietal, že krajský súd v predmetnej veci konal so subjektom, ktorý žalobca vo svojej žalobe ako žalovaného neoznačil. Uviedol, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu na základe žaloby zákon priznáva spôsobilosť byť účastníkom konania (procesnú subjektivitu) správnemu orgánu, ktorý rozhodol v poslednom stupni, a to i za predpokladu, že by tento nemal hmotnoprávnu subjektivitu. Doplnil, že v danom prípade týmto orgánom bol práve Primátor Mesta Považská Bystrica. Zároveň však tvrdil, že označenie žalovaného ako konkrétnej fyzickej osoby, identifikovanej menom a priezviskom, nemá oporu v zákone. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. mája 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa § 3 ods. 2 zákona o slobode informácií povinná osoba podľa § 2 ods. 3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách, týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Podľa § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o slobode informácií povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak jej bola odovzdaná osobou, ktorej takú povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie osoba oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá sa, že so sprístupnením informácie súhlasí. Na tieto následky musí byť osoba vo výzve upozornená. Podľa § 11 ods. 2 zákona o slobode informácií ustanovenie písmena a/ sa nepoužije, ak ide o informácie, ktoré sa získali za verejné prostriedky, alebo sa týkajú používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie. Podľa § 12 zákona o slobode informácií všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. Podľa § 18 ods. 2 veta prvá zákona o slobode informácií ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií k nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na účely tohto zákona sa rozumejú verejnými prostriedkami finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy; verejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii. Podľa § 11 ods. 1 daňového poriadku predmetom daňového tajomstva je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní. Podľa § 11 ods. 7 písm. b/ daňového poriadku za porušenie daňového tajomstva sa ďalej nepovažuje zverejnenie zoznamov podľa § 52, poskytovanie údajov podľa § 53 a vydanie súhlasu podľa § 54. Podľa § 52 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ daňového poriadku správca dane, ktorým je obec, môže zverejniť zoznam a/ daňových dlžníkov podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka, u ktorých úhrnná výška daňových nedoplatkov presiahla u fyzickej osoby 160 eur a u právnickej osoby 1600 eur, b/ daňových subjektov, ktorým bol v kalendárnom roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa budú zoznamy zverejňovať povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach presahujúce u fyzickej osoby 160 eur a u právnickej osoby 1600 eur a tento odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach naďalej trvá, c/ daňových subjektov, ktorým bola v kalendárnom roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa bude zoznam zverejňovať povolená úľava alebo odpustený daňový nedoplatok s uvedením jej výšky. Podľa § 52 ods. 3 daňového poriadku v zoznamoch podľa odsekov 1 a 2 sa uvedie a/ meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, b/ obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo, c/ suma 1. daňových nedoplatkov, 2. dane, u ktorej bolo povolené jej zaplatenie v splátkach alebo povolený odklad platenia dane alebo, 3. povolenej úľavy alebo odpustenia podľa § 70 a 157. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu a zhodne so závermi krajského súdu konštatuje nasledovné. Ústava Slovenskej republiky zaručuje právo na informácie každému ako základné právo. Realizácia tohto základného práva na informácie súvisí s povinnosťou orgánov verejnej moci poskytovať informácie. Podmienky, postup a rozsah sprístupňovania informácií orgánmi verejnej moci upravuje zákon o slobode informácií. Podmienky obmedzenia prístupu k informáciám sú stanovené v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a v § 8 až § 13 zákona o slobode informácií. Ako vyplýva z citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a § 2 a 3 zákona o slobode informácií, zmyslom poskytovania informácií je zabezpečenie transparentného výkonu verejnej správy prostredníctvom jej verejnej kontroly. Povinnými osobami sú subjekty verejného práva, ale aj súkromnoprávne subjekty, ak sa informácia týka verejného záujmu (ktorý je definovaný v kategóriách životného prostredia a hospodárenia s verejnými financiami). Predmetom tohto súdneho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým nesprístupnil požadovanú informáciu, a to vyčíslenie celkovej sumy za užívanie verejného priestranstva, ktorú Mesto Považská Bystrica určilo uhradiť spoločnosti Teplo GGE, s.r.o. (predtým POV BYT, s.r.o.) pri výmene rozvodov - realizácii rozkopávok v roku 2010 a 2011 a uvedenie informácie, či bola táto suma v prospech mesta Považská Bystrica uhradená a v takom prípade uviesť termín úhrady, pričom vo svojom rozhodnutí odkázal na vyjadrenie spoločnosti Teplo GGE, s.r.o., ktorá nesúhlasila so zverejnením požadovanej informácie. Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so závermi krajského súdu vo veci ustálil, že nepodlieha pochybnostiam, že požadovaná informácia sa týka hospodárenia s verejnými prostriedkami. Daň za užívanie verejného priestranstva, upravená ako miestna daň zákonom č. 582/2004 Z. z., postihuje služby (t.j. verejné statky), ktoré vlastníci dostávajú od obce. Miestne dane sa vyberajú z fiskálnych dôvodov, sú významným zdrojom príjmu obecného rozpočtu. Obce takto zabezpečujú svoje fiskálne záujmy predovšetkým z dôvodu potreby zabezpečenia základných úloh a funkcií, ktoré ako jednotky územnej samosprávy plnia. S ohľadom na uvedené má odvolací súd za správny záver súdu prvého stupňa, ktorý poukázal na § 11 ods. 2 zákona o slobode informácií, podľa ktorého je žalovaný povinný žiadateľovi poskytnúť informácie týkajúce sa nakladania s majetkom mesta. V prejednávanej veci teda nie je relevantné, že spoločnosť Teplo GGE, s.r.o. nesúhlasila so sprístupnením žiadanej informácie. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nie je možné za daňové tajomstvo považovať informáciu o výške dane, ktorú správca dane vyrubil daňovníkovi a informáciu, či daňovník túto daň zaplatil a kedy. Zároveň je potrebné prisvedčiť aj jeho záveru, že požadované informácie nemajú charakter daňového tajomstva, keď poukazujúc na § 11 ods. 7 písm. b/ v spojení s § 52 ods. 2, 3 daňového poriadku konštatoval, že obec ako správca dane môže zverejňovať informácie o výške daňového nedoplatku, čo predstavuje informáciu rovnakého typu ako údaj o výške vyrubenej dane, a teda nie je verejný záujem na utajovaní tejto skutočnosti. Taktiež zdôrazňuje, že ak by boli v požadovaných dokumentoch naozaj informácie klasifikované ako daňové tajomstvo, je povinnosťou žalovaného sa s takouto skutočnosťou vysporiadať, a to najmä zákonným a presvedčivým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom informácie vylúčené zo zverejnenia vzhľadom na okolnosť, že sú daňovým tajomstvom, musia byť zároveň negatívne definované a identifikované z hľadiska kategórie nakladania a hospodárenia s verejnými prostriedkami. V rozhodnutí absolútne absentujú dôvody takého charakteru. Za dôvodnú pokladal odvolaciu námietku žalobcu, že krajský súd v predmetnej veci konal so subjektom, ktorý žalobca vo svojej žalobe ako žalovaného neoznačil, keď mal za to, že mal konať so správnym orgánom, ktorý rozhodol v poslednom stupni, a to i za predpokladu, že by tento nemal hmotnoprávnu subjektivitu, pričom v prejednávanej veci bol týmto primátor Mesta Považská Bystrica. Zároveň však dodáva, že postup krajského súdu, ktorý ako žalovaného v prejednávanej veci označil Mesto Považská Bystrica nemá vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia, nakoľko nesprávne označenie žalovaného správneho orgánu nebráni odvolaciemu súdu, aby konal so správne identifikovaným žalovaným, pokiaľ táto skutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby, čo v danom prípade zo žaloby jednoznačne vyplýva. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnutý rozsudok Krajského súdu Trenčíne č. k. 13S/183/2013-61 zo dňa 29. januára 2014 ako vecne správny potvrdil podľa § 219 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalovaný nemal vo veci úspech (a ani mu trovy konania podľa zákona neprináležia) a žalobca si právo na náhradu trov konania neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.