Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 7Sžso/8/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200739 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5014200739.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: B. H., nar. XX. R. XXXX, bytom v F., F. H. XX, J. K., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 31. marca 2014, číslo: 8405-4/2014-BA, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. januára 2015, č. k. 20Scud/56/2014-59, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. januára 2015, č. k. 20Scud/56/2014-59 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 13. januára 2015, č. k. 20Scud/56/2014-59 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. marca 2014, číslo: 8405 4/2014-BA. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd zistil, že prvostupňový správny orgán Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím zo dňa 9. septembra 2011 číslo700-0207/2011-23 ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a/ prvý bod/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona o sociálnom poistení") a na základe článku 13 (3) a 13 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 (ďalej len „nariadenie") vo veci zrušenia vzniku nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, podľa § 210 ods. 1 písm. a/ cit. zákona vydal rozhodnutie, podľa ktorého žalobcovi ako zamestnanca zamestnávateľa Grzegors Jan Maliňski - GM CONZULTING so sídlom podnikania Buková č. 22 nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1. februára 2011. Na základe odvolania žalobcu žalovaná preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 31. marca 2014, číslo: 8405-4/2014-BA podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení vo výrokovej časti zmenila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 9. septembra 2011, číslo: 700-0207/2011-23, tak, že vypustila text: „ ... nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 1. februára 2011." a doplnila text: „ ... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 1. februára 2011 podľa slovenskej legislatívy." V ostatnom rozhodnutie potvrdil. Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu, nakoľko zamestnávateľovi žalobcu dňom 2. júna 2012 zaniklo živnostenské oprávnenie v celom rozsahu, čím stratil status zamestnávateľa vymedzený v § 7 zákona o sociálnom poistení, už nemôže realizovať práva a povinnosti, ktoré by ako zamestnávateľ mal v súvislosti s účasťou žalobcu na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti aj za obdobie, kedy pracovný pomer u žalobcu podľa predloženej pracovnej zmluvy mal trvať. Z tohto dôvodu nepovažoval za dôvodné, za účastníka konania pribrať označený subjekt, keďže len na existujúceho zamestnávateľa žalobcu by sa mohli vzťahovať povinnosti, ktoré mal zamestnávateľ v súvislosti s účasťou svojho zamestnanca na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení, v poistení v nezamestnanosti a v čase trvania pracovného pomeru. Dodal, že pokiaľ existovali práva a povinnosti v súvislosti s účasťou žalobcu na poistení, tieto práva a povinnosti dňom zániku živnostenského oprávnenia zanikli. Ďalej krajský súd poukázal na to, že žalobca v správnom konaní, ani k podanej žalobe pripojenými dôkazmi nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy (1. februára 2011) vykonával u zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotér internetových školení. Krajský súd mal za preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, v Poľskej republike, a súčasne nevykonáva činnosť zamestnanca u menovaného zamestnávateľa s miestom podnikania na území Slovenskej republiky, preto podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva zárobkovú činnosť. Dodal, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu článku 13 (3) základného nariadenia (Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia), nakoľko nebol preukázaný súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie. Namietal, že krajský súd na daný prípad nesprávne aplikoval článok 14 (5) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009. Žalobca mal za to, že v súlade s článkom 13 (3) základného nariadenia podlieha slovenskej legislatíve v oblasti sociálneho zabezpečenia. Tiež namietal, že krajský súd neopodstatnene spochybnil obsah pracovnej zmluvy, ktorú uzavrel v dobrej viere, zamestnávateľovi dôveroval, práca vykonávaná žalobcom mala reálny charakter, dosahoval z nej príjmy, vykonával prácu prísne a pravidelne s tým, že túto skutočnosť dokumentoval pravidelnými správami o vykonanej činnosti. Krajský súd argumentoval porušením článku 2 ods. 2 (b) 5b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 465/2012 v dôsledku ohodnotenia práce žalobcu ako marginálnej činnosti, hoci sa uzavretie pracovno-právneho vzťahu uskutočnilo pred dňom nadobudnutia účinnosti uvedených ustanovení. Namietal, že správneho konania sa nezúčastnil, nemohol zaslať pripomienky k protokolu o kontrole, keďže nebol informovaný o začatí ako aj termíne vykonania kontroly u zamestnávateľa. Rovnako mu nebola doručená správa o kontrole. Po doručení rozhodnutia využil svoje právo na podanie odvolania a priložil k nemu všetky dokumenty, ktoré mal k dispozícií. Zdôraznil, že odvolacie konanie trvalo tri roky, čo viedlo k praktickej strate možnosti uplatnenia svojich práv, lebo zamestnávateľ ukončil podnikateľskú činnosť. Nemal prístup k obchodným dokumentom zamestnávateľa a tento ani nemal povinnosť faktúry alebo iné doklady spojené s činnosťou spoločnosti GM CONZULTING žalobcovi predkladať. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že ekonomický úspech zamestnávateľa nemá vplyv na uznanie žalobcu za zamestnanca v súlade so slovenskou legislatívou. Žalobca z prezentácií ponuky slovenským podnikateľom pripravoval správy o vykonanej činnosti. Ďalej poukázal na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora EU. Mal za to, že neexistujú žiadne právne dôvody na tvrdenie, že potvrdený formulár A1 je jediný doklad potvrdzujúci účasť v systéme sociálneho zabezpečenia určitej krajiny. Formulár A1 je len fakultatívny formulár, ktorého získanie v súlade s nariadeniami Spoločenstva závisí od vôle poistenca. Jediným dokladom, ktorý má význam pre potvrdenie právneho stavu v situácií žalobcu je registračný list FO, ktorý bol vydaný na základe pracovnej zmluvy uzavretej so slovenským zamestnávateľom. Uviedol, že s väčšinou tvrdení krajského súdu nemôže polemizovať, pretože sa vzťahujú na zamestnávateľa GM CONZULTING, ktorý ukončil svoju činnosť a žalobca nemá možnosť sa na zamestnávateľa obrátiť so žiadosťou o doplnenie dôkazov. Žalobca je poškodenou osobou, riadne plnil svoje pracovné povinnosti a zamestnávateľ zanedbal zákonnú povinnosť platiť poistné na sociálne poistenie. Žiadal, aby odvolací súd zrušil tak rozsudok krajského súdu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, nakoľko podľa názoru žalobcu je v rozpore s platnou legislatívou a bolo vydané s porušením ustanovení nariadenia Spoločenstva o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že článok 14 (5) Nariadenia č. 987/2009 sa vzťahuje výlučne k uplatneniu článku 13 (1) základného nariadenia. V rozhodnutiach Sociálnej poisťovne a ani v príslušnom vyjadrení Sociálna poisťovňa neaplikovala článok 14 (5) nariadenia 987/2009 vo vzťahu k článku 13 (1) a 13 (2) základného nariadenia, ale priamo na žalobcu aplikovala článok 13 (3) základného nariadenia. Na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia, musí byť splnených niekoľko podstatných náležitostí, napr. reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Žalovaná sa nestotožnila s názorom žalobcu, že na základe pracovnej zmluvy automaticky nadobúda status zamestnanca. Namietla, že kontroly uskutočňované Sociálnou poisťovňou nemuseli byť oznamované každému zamestnancovi jednotlivo, nakoľko to z koordinačných nariadení nevyplýva. Zamestnávateľ bol s kontrolou oboznámený. Následne na to boli predložené štvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady, ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za vykonané služby, objednávky a faktúry za výučbu obchodnej angličtiny, či za iné činnosti realizované zamestnancami na území Slovenskej republiky, zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve. Žalovaná naďalej zastáva právny názor, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky. Judikáty, na ktoré poukazuje žalobca, sa týkajú samostatného pojmu pracovníka a charakteru pracovného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, Sociálna poisťovňa však nerozhodovala o pracovnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou GM CONZULTING, ale o poistnom pomere, a preto nie je možné ich v prejednávanej veci aplikovať. K závažnému porušeniu článku 2 ods. 2 (b) 5b) nariadenia č. 465/2012 z dôvodu ohodnotenia práce žalobcu ako marginálnej činnosti žalovaná uviedla, že v danom prípade nebola práca žalobcu vyhodnotená zo strany žalovanej ako marginálna. Právo určenia marginálnej (zanedbateľnej) činnosti prináleží výlučne poľskej inštitúcii ZUS, ako inštitúcii sociálneho zabezpečenia štátu bydliska a nie žalovanej - Sociálnej poisťovni. K námietke žalobcu, že registračný list FO je dostačujúci na vyhodnotenie žalobcu ako zamestnanca, žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne účinky, ale deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik povinného sociálneho poistenia. Ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. Žalovaná ďalej uviedla, že na základe bilaterálneho rokovania s poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS došlo k uzavretiu dohody v otázke riešenia príslušnosti k právnym predpisom zamestnancov firmy Grzegorz Jan Maliński. Žalovaná listom zo dňa 10. decembra 2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie ZUS zo dňa 10. októbra 2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou ZUS v súlade s čl. 16 (4) Nariadenia č. 987/2009, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu. Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava vyplýva, že žalobcov zamestnávateľ Grzegorz Jan Maliński - GM CONZULTING, so sídlom v Čadci, Palárikova č. 76, IČO: 45 506 108 prihlásil žalobcu do poistenia od 1. februára 2011 ako svojho zamestnanca. Podľa § 250 ods. 1 OSP, účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom. V súvislosti s vysloveným právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého súd nepovažoval za dôvodné za účastníka konania pribrať zamestnávateľa žalobcu do konania, s odôvodnením, že zamestnávateľovi žalobcu zaniklo živnostenské oprávnenie v celom rozsahu, pričom zánikom živnostenského oprávnenia zamestnávateľ žalobcu stratil status zamestnávateľa, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že zánik živnostenského oprávnenia má iba ten dôsledok, že fyzická osoba už nie je oprávnená vykonávať živnosť. Zánikom živnostenského oprávnenia však nedochádza k zániku povinností fyzickej osoby, ktoré jej vznikli počas prevádzkovania živnosti, vrátane povinností, ktoré takej fyzickej osobe vznikli v spojení so zamestnávaním zamestnancov podľa pracovnej zmluvy. Nedochádza preto ani k zániku zodpovedností, ktoré takej fyzickej osobe ako zamestnávateľovi vznikli podľa predpisov sociálneho poistenia. Pán D. E. H. bol účastníkom správneho konania aj po zániku jeho živnostenského oprávnenia v súlade s § 173 ods.1 zákona o sociálnom poistení ako fyzická osoba, o ktorej právach alebo povinnostiach ustanovených týmto zákonom sa má konať, alebo ktorej práva alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom môžu byť rozhodnutím správnych orgánov priamo dotknuté, a to najmä vo vzťahu k jeho prípadným odvodovým povinnostiam na sociálne poistenie podľa § 141 ods. 1 a § 144 ods. 1 cit. zákona resp. právu na vrátenie poistného zaplateného bez právneho dôvodu podľa § 145 ods. 1 cit. zákona. V dôsledku zániku živnostenského oprávnenia živnostníka Grzegorz Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania v Čadci, Palárikova č. 76, IČO: 45 506 108, dňom 2. júna 2012 nezanikla jeho spôsobilosť ako fyzickej osoby (D. E. H., bytom v F.-F., J. Xb/XX), byť účastníkom konania, ani jeho prípadné povinnosti, a preto bolo potrebné aj v konaní pred správnym súdom konať aj s touto osobou ako účastníkom správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté (§ 250 ods. 1 veta druhá OSP). Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 OSP). V ďalšom konaní krajský súd priberie do konania D. E. H., vec znovu prejedná a rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci znovu rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.