Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 1Sža/42/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200797 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7015200797.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Jany Henčekovej PhD., v právnej veci navrhovateľa: I. I. D., nar. XX.XX.XXXX v meste F., Kostromská oblasť, Ruská federácia, štátna príslušnosť Ruskej federácie, ingušskej národnosti, islamského vierovyznania, slobodný, bez dokladov totožnosti toho času v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica, zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu, o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/8/2015-91 zo dňa 05.10.2015 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/8/2015-91 zo dňa 05.10.2015 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 zo dňa 05.05.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia v sume 1224,79 € na účet právnej zástupkyne č. IBAN: J vedený v J. J., a.s., do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 zo dňa 05.05.2015, ktorým podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Odporca v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ I. I. D. dňa 09.12.2010 pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - Letisko vyhlásil, že opätovne žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z politických dôvodov. Prvýkrát požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa 13.05.2008 avšak pod menom C. Q. Z., nar. XX.XX.XXXX z dôvodu obavy o svoj život, pretože v Ingušsku vládne vojenský teror, ktorý ho prenasleduje a z toho dôvodu chce žiť na území Slovenskej republiky. Odôvodnil to tým, že začiatkom mája 2007 bol políciou v meste Nazraň predvedený na policajné oddelenie, kde bol obvinený z členstva v teroristickej organizácii, o ktorej však nevedel nič bližšie uviesť. Po výsluchu bol umiestnený do pivničnej miestnosti, kde ho prvé tri dni fyzicky týrali. Následne týranie prestalo a po ďalších siedmich dňoch bol prepustený. Po prepustení mal pocit, že je neustále sledovaný a mal strach, že bude opäť uväznený a odsúdený, alebo že zmizne bez stopy. Preto sa rozhodol, že vycestuje za svojim bratrancom do Nemecka a požiada tam o udelenie azylu. Žiadne iné dôvody vo svojej žiadosti neuviedol. Následne odporca rozhodnutím ČAS:MU-255-17/PO-Ž-2008 zo dňa 01.08.2008 navrhovateľovi neudelil azyl, neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol tiež, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie (ďalej len „RF“). V dôsledku opravného prostriedku Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 10Saz/36/2008 zo dňa 27.02.2009 potvrdil rozhodnutie odporcu a na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) rozsudkom sp. zn. Sža/33/2009 zo dňa 01.07.2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V intenciách rozhodnutia NS SR bol s navrhovateľom dňa 30.10.2009 vykonaný pohovor, v ktorom sa vyjadril k údajnému obvineniu z účasti v teroristickej organizácii v roku 2007 a uviedol, že bol obvinený aj zo spoluúčasti na vražde náčelníka polície špeciálneho poslania skupiny OMON, z účasti na napadnutí Ingušska bojovníkmi v roku 2004 a zo spoluúčasti na bombovom útoku na nejakej ceste. Popísal spôsob mučenia spočívajúce v tom, že ho mali putami pripútať k stene a biť gumenými obuškami po hlave, rukách a nohách a keď už nedokázal stáť na nohách a kľakol si a kopali ho do brucha. Údajne mal otras mozgu a dodnes má problémy s pamäťou. Kopancami do brucha mali spôsobiť porušenie polohy žalúdka a čriev, v dôsledku čoho má problémy s trávením a schudol 9 kg. Známky mučenia mu na tele nezostali. Keďže v prvom dotazníku uviedol, že problémy z mája 2007 sa neopakovali, ale vedel, že ak by tam ostal, neskôr by ho znovu obvinili, odporca považoval za potrebné zistiť, prečo si to navrhovateľ myslel, pričom tento svoju obavu z možného neskoršieho obvinenia odôvodnil tým, že pokiaľ sa to stane raz, zvyčajne sa to opakuje. Okrem toho dodal, že v septembri 2007 bol obvinený z terorizmu, banditizmu a prechovávania zbrane a preto sa údajne od septembra 2007 skrýval. Neuvedenie týchto informácií v prvom dotazníku odôvodnil stresom a výpadkom pamäte, ako aj nepochopením položených otázok. Odporca z Národnej ústredne Interpol Bratislava získal dňa 10.11.2009 informáciu, že navrhovateľa v priebehu azylového konania preverovala švajčiarska polícia (25.03.2009) z dôvodu falošného slovenského občianskeho preukazu, ktorým sa na území Švajčiarska preukázal. Taktiež na príslušnom úrade uvádzal odlišnú identitu - I. D.. Odporca po vykonaní nového vstupného pohovoru znova rozhodol (zamietavo) o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu dňa 12.05.2010. O podanom opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9Saz/34/2010 z 18.08.2010 tak, že odmietol opravný prostriedok, podaný oneskorene a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Sža/15/2010 zo dňa 27.10.2010 v odvolacom konaní potvrdil tento rozsudok a rozhodnutie odporcu nadobudlo právoplatnosť dňom 18.11.2010. Druhýkrát navrhovateľ už pod menom I. I. D. požiadal o udelenie azylu na území SR z politických dôvodov dňa 09.12.2010. Pri vstupnom pohovore uviedol, že začiatkom mája 2006 bol zadržaný políciou v Ingušsku a na policajnom oddelení mu oznámili, že bol zadržaný pre účasť na akciách teroristickej organizácie. Odmietol podpísať priznanie a tak ho tri dni mučili a pýtali výkupné 7000 amerických dolárov. Po desiatich dňoch ho prepustili, lebo sa báli, aby pre zhoršujúci zdravotný stav nezomrel. Mesiac ležal na chirurgickom oddelení v meste Nazraň pre poškodené tráviace orgány, obličky, brucho a otras mozgu. Osoba menom I. B. mu v júli 2006 navrhla vstup do odbojovej organizácie Odpor (rusky Soprotivlenie), čo odmietol. Následne troch ľudí, ktorí ho presviedčali na vstup do organizácie Odpor, zatkla polícia (S. B., I. Z. a K. B.), pričom sa dozvedel, že I. B. zomrel. Susedia jeho mamu upozornili na návštevu muža s menom D. z Federálnej bezpečnostnej služby, ktorý ho chcel upozorniť, že je hľadaný. Od septembra 2006 sa začal skrývať najprv v Ingušsku, potom v Čečensku a nakoniec odišiel k tete do Kemerova. Počas tejto doby polícia urobila v ich dome domovú prehliadku a hľadali ho tiež u strýka, ktorého aj zbili. Počas konania o udelenie azylu na území SR požiadala Ruská federácia (ďalej len „RF“) o vydanie svojho občana - navrhovateľa na trestné stíhanie. Z dokumentov zaslaných Ministerstvu spravodlivosti SR a Krajskej prokuratúre v Trnave vyplýva, že navrhovateľ je obvinený zo spáchania trestných činov, ktoré odporca aj vymenoval v napadnutom rozhodnutí. V zmysle týchto dokumentov bol navrhovateľ členom organizovanej skupiny od 25.12.2005 do 21.07.2006 a trestné činy, z ktorých je obvinený, boli spáchané v čase od 02.02.2006 do 25.06.2006. Je obvinený z piatich útokov, ktorých opis je v dokumente č. 3A-96/2010 Uznesenie o prijatí opatrení na zadržanie a vzatie do väzby z 09.07.2010 (strana 548-553 spisového materiálu odporcu). Novým rozhodnutím ČAS: MU-651-45/PO-Ž-2010 zo dňa 06.09.2011 odporca neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu na území SR navrhovateľovi. Na základe opravného prostriedku navrhovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 5Saz/14/2011 z 11.01.2012 zrušil prvostupňové rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca v následnom rozhodnutí zo dňa 28.06.2012 konštatoval, že v intenciách tohto rozhodnutia bol dňa 11.04.2012 s navrhovateľom uskutočnený doplňujúci pohovor, v ktorom bol konfrontovaný s predchádzajúcimi výpoveďami a osobitne s niektorými skutočnosťami a navrhovateľ po konfrontovaní s informáciami, poskytnutými v predošlých zápisniciach, rozpormi, ktoré vysvetlil tak, že si nepamätá, kedy k zadržaniu a predvedeniu na policajnú stanicu došlo. Ku skutočnosti, že v zápisnici z 22.05.2008 o advokátovi nehovoril, uviedol, že to bolo preto, nakoľko to nebol jeho advokát, iba s ním jedenkrát na štvrtý deň zadržania rozprával. Tvrdil tiež, že po prepustení dva týždne ležal na chirurgii pre rektálne krvácanie bez operácie a ďalšie dva týždne strávil na traumatologickom oddelení pre liečbu vykĺbeného ramena a otras mozgu s tým, že v predošlých zápisniciach sa pri svojich výpovediach pravdepodobne pomýlil. K predloženému množstvu listinných dôkazov navrhovateľ uviedol, že poukazujú na celkovú situáciu v Ingušsku, kde je situácia a v skutočnosti sa koná genocída na obyvateľoch Ingušska a tieto poukazujú na také prípady, ako sa stal jemu. K listinným dôkazom, správam a posudkom týkajúcich sa U.M. B., R.J. B. a A.I.M. Z. uviedol, že to boli jeho známi, s B. sa poznali od detstva a prostredníctvom neho sa spoznal aj s ostatnými. Predložené listiny dokazujú ich zadržanie, obvinenie z účasti na teroristických akciách v Severnom Osetsku a následne doznanie ich viny, vynútené mučením. Navrhovateľ má za to, že B. označil za účastníka teroristických akcií v priznaní aj jeho, lebo potom ho začali hľadať. B. bol odsúdený na 24 rokov, B. na 23 rokov a Z. na 18 rokov väzenia. K svojmu zdravotnému stavu uviedol, že máva občasné bolesti hlavy, má problémy s pamäťou, veľmi sa mu kazia zuby, má problémy s pravým ramenom, ale najhoršie problémy má s tráviacim traktom, pretože musí častejšie chodiť na toaletu. Odporca následne znova vydal rozhodnutie ČAS: MU-651-100/PO-Ž-2010 dňa 28.06.2012 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR pre navrhovateľa. Krajský súd rozhodnutím sp. zn. 5Saz/10/2012 z 23.10.2012 toto rozhodnutie potvrdil, ale na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Sža/32/2012 z 12.02.2013 tento rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd potom následne rozhodnutím sp. zn. 5Saz/10/2012 z 08.04.2012 rozhodnutie odporcu zo dňa 28.06.2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Po opätovnom posúdení prípadu navrhovateľa vydal odporca rozhodnutie ČAS: MU-651-148/PO- Ž-2010 zo dňa 28.11.2013 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR pre navrhovateľa. Na základe podaného odvolania krajský súd rozhodnutím sp. zn. 5Saz/1/2014-34 zo dňa 14. apríla 2014 predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. V rozhodnutí vytýkal odporcovi konkrétne to, že: - vzhľadom na tvrdenie navrhovateľa ohľadom mučenia a výpadkov pamäte v dôsledku utrpeného otrasu mozgu, kedy mal zvážiť, či v ďalšom konaní nevykoná dokazovanie ohľadne zdravotného stavu žiadateľa, - nezaoberal sa obavami žiadateľa, že jeho prípad bude posudzovaný v Severnom Osetsku a nie v Moskve a v tomto smere sa nezaoberal ani správami o stave v polícii a justícii v Severnom Osetsku, - nevenoval sa dostatočne dokumentom, týkajúcim sa osôb, ktoré mali svojimi výpoveďami spôsobiť obvinenie žiadateľa, - nezaoberal sa hodnotením záruk Generálnej prokuratúry RF (ďalej len „GP RF“) o možnom porušení takýchto záruk, ktoré považoval za dostatočné a neporušiteľné, - vzhľadom na nedostatočné preskúmanie zdravotného stavu žiadateľa sa tiež nezaoberal dostatočne možnosťou udeliť azyl z humanitných dôvodov. Odporca zdôraznil, že v zmysle pokynov krajského súdu ustanovil dňa 30.07.2014 znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia E.. I. E. a poveril ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil tvrdenia navrhovateľa, že v dôsledku otrasu mozgu z mája 2006 má výpadky pamäte a určil, či otras mozgu z mája 2006 zanechal u žiadateľa trvalé následky. Ďalej zabezpečil informácie o krajine pôvodu konkrétne Severnom Osetsku, ako aj informácie ohľadne tvrdenia, že na území Ingušska prebieha genocída na ingušskom obyvateľstve. Rovnako zabezpečil preklady relevantných častí rozsudkov ESĽP, na ktoré krajský súd v svojom rozhodnutí poukazoval a napokon zabezpečil informácie z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí ohľadne dodržania diplomatických záruk poskytnutých GP RF v prípade inej osoby a do spisu doložil „rozšírenie existujúcich záruk“ GP RF pre prípad vydania žiadateľa na trestné stíhanie do RF o možnosť pre zástupcov veľvyslanectva SR, akreditovaných v RF, navštíviť zadržaného v mieste jeho zadržania a hovoriť s ním bez prítomnosti tretích osôb (list GP RF č. 87-260-2010 z 03.10.2014). Rovnako aj právna zástupkyňa navrhovateľa doručila dňa 26.03.2015 vyjadrenie k veci. Konštatoval v ňom, že sa neodklonil od názoru uvedenom v predchádzajúcom rozhodnutí, teda, že vyjadrenia navrhovateľa vyhodnotil ako nedôveryhodné z dôvodu rozporných výpovedí o jeho údajnom zadržaní políciou v Ingušsku, keďže v dotazníku z 22.05.2008 a v zápisnici z 30.10.2008 tvrdil, že k tomuto zadržaniu došlo v máji 2007, v dotazníku z 21.12.2010 uviedol, že v máji 2006 a v zápisnici z 11.04.2012 uviedol, že sa to udialo v auguste 2005. Rozpor vysvetlil tým, že si nepamätá, kedy k zadržaniu a predvedeniu na policajnú stanicu došlo. Správny orgán preto konštatoval pochybnosti o dôveryhodnosti tvrdení menovaného o jeho zadržaní políciou. Rovnako informácie o následnej dĺžke hospitalizácie navrhovateľa v nemocnici v Nazrani boli rozporné, čo navrhovateľ vysvetlil tým, že sa asi mýlil. Jeho hospitalizáciu potvrdzuje prepúšťacia správa o hospitalizovaní na oddelení traumatológie od 12.06.2006 do 14.06.2006 pre poranenia hlavy, otras mozgu, traumatické subarachnoidálne krvácanie, vykĺbenie pravého ramenného kĺbu a pomliaždenie mäkkých tkanív hrudníkovej časti chrbtice a končatín. Odporca z ďalších lekárskych správ zistil, že navrhovateľ trpí ulceróznou kolitídou, avšak nemá patomorfické zmeny USG obrazu brucha, pričom lekári neodporúčali žiadnu špecifickú liečbu iba kontroly stavu. Ulcerózna kolitída je zápalovým črevným ochorením sprevádzaným bolesťami brucha, častou stolicou a chudnutím (tieto príznaky popisoval aj navrhovateľ), avšak jej vznik však nemožno pripísať údajnému týraniu menovaného na policajnej stanici, keďže menovaný touto chorobou trpel už dávno predtým, ako údajne došlo k ním popisovanému incidentu na policajnej stanici, pričom sa v tejto súvislosti v krajine pôvodu podľa vlastných slov aj liečil. Odporca poukazoval v rozhodnutí na lekárske správy (ďalej len „LS“), okrem iného na LS z gastroenterologickej ambulancie v NsP Dunajská Streda z 11.08.2008, kde navrhovateľ sám uviedol, že túto chorobu mal diagnostikovanú už pred niekoľkými rokmi a naposledy pred tromi rokmi absolvoval liečbu. Ďalej na správu z ÚVV zo 06.03.2012, z ktorej vyplýva, že tento bol liečený pre niekoľko rokov trvajúce ťažkosti spôsobené intoleranciou laktózy a mliečnej kravskej bielkoviny, pričom kontrolné vyšetrenie odmietol. Zo správy z ÚVV z 15.10.2013 vyplýva, že zdravotný stav navrhovateľa je podstatne zlepšený a je stabilizovaný bez organického nálezu. Na základe týchto skutočností odporca dospel k záveru, že zdravotné ťažkosti udávané navrhovateľom (žalúdočné, tráviace a črevné problémy) rozhodne nie sú následkom jeho údajného zadržania a bitia na policajnej stanici. Rovnako zranenia utrpené v r. 2006 a popísané v prepúšťacej správe z nemocnice v Nazrani nemuseli byť spôsobené na policajnej stanici, ale mohli byť spôsobené pri akomkoľvek inom konflikte, pričom sám navrhovateľ podľa tejto správy (z nemocnice v Nazrani) uviedol, že bol zbitý, avšak neuviedol, že to bolo zo strany polície. Jeho tvrdenia o tom spochybňuje aj fakt, že kým objektívny dôkaz (LS potvrdzujúca hospitalizáciu v r. 2006), sám navrhovateľ uviedol 3x iný rok (2007, 2006 a 2005) kedy malo k zadržaniu a zbitiu dôjsť. Preto je podľa odporcu nanajvýš nepravdepodobné, aby si tento nepamätal presnejšie časový horizont udalosti, ktorá má byť základným dôvodom jeho azylovej žiadosti, hoci iné skutočnosti popisuje v zápisniciach detailne. Podotkol, že ani doplňujúci pohovor z 11.04.2012 zameraný na odstránenie rozporov neustálil jeho doterajšie tvrdenia. Pokiaľ ide o tvrdené výpadky pamäte navrhovateľa odporca v zmysle pokynu krajského súdu ustanovil do konania znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia E.. I. E. a poveril ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý by potvrdil alebo vyvrátil tvrdenia, že v dôsledku otrasu mozgu z mája 2006 má navrhovateľ výpadky pamäte a určil, či otras mozgu z mája 2006 zanechal u neho následky. Znalec v záveroch posudku zo dňa 18.10.2015 konštatoval, že otras mozgu navrhovateľa z mája 2006 nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe, ale môže pretrvávať porucha pamäte na uvedených 10 minút, teda počas úrazového deja a tiež, že navrhovateľ nemá trvalé následky po otrase mozgu. Právna zástupkyňa navrhovateľa predložila tvrdenie, že problémy s pamäťou u navrhovateľa môžu byť údajne spôsobené psychickou traumou a žiadala v tomto ohľade vykonať opakovaný pohovor. Odporca vykonanie ďalšieho pohovoru považoval za neúčelné vzhľadom už na niekoľko vykonaných pohovorov, napriek ktorým sa rozpory v jeho výpovediach nepodarilo odstrániť a správny orgán nevidel možnosť objektívneho a pre účely tohto konania zmysluplného vysvetlenia údajných problémov s pamäťou samotným navrhovateľom nad rámec už vykonaného dokazovania. Odporca uviedol, že podmienkou na udelenie azylu je skutočnosť, že bolo primeraným spôsobom preukázané, že navrhovateľ sa obáva prenasledovania pre niektorý z dôvodov ustanovených v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, pričom za prenasledovanie sa na účely tohto zákona považuje závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení vymenovaných v § 2 písm. d) zákona o azyle. Odporca poukázal na to, že odhliadnuc od nedôveryhodnosti navrhovateľa, považoval za podstatné, že sám navrhovateľ v konaní ani raz neuviedol, že bol v krajine pôvodu prenasledovaný, alebo že by sa opodstatnene obával prenasledovania z dôvodov vymenovaných v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, t. j. z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Svoju žiadosť odôvodnil údajným použitím fyzického násilia proti nemu zo strany polície, čo malo nasledovať po jeho zaistení a obvinení zo závažnej trestnej činnosti (terorizmus, banditizmus atď.) s cieľom získať jeho priznanie. Až vo vyjadrení z 11.10.2013 právna zástupkyňa navrhovateľa prvýkrát uviedla, že bol obeťou prenasledovania, toto mu opäť hrozí, a to z dôvodu jeho politických názorov, náboženstva a jeho národnosti, avšak bez akejkoľvek konkretizácie či odôvodnenia. Vzhľadom na uvedené odporca uzavrel, že navrhovateľ nesplnil zákonné podmienky na udelenie azylu, nakoľko v konaní neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uvedených v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle a rozhodol o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle. Zdôraznil, že všetky ostatné skutočnosti a tvrdenia udávané navrhovateľom, najmä jeho tvrdenia o obavách z toho, že bude vystavený zlému zaobchádzaniu, sú relevantné iba z hľadiska posudzovania možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Preto v ďalšom sa zaoberal, či navrhovateľ spĺňa dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a a § 13b zákona o azyle. Uviedol, že navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa predložili v konaní dokumenty, ktorými chceli preukázať, že v prípade jeho vydania do RF hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s jeho ľudskými právami. V zmysle uznesenia o prijatí opatrení na zadržanie a vzatie do väzby z 9. júla 2010 sa navrhovateľ v období od decembra 2005 do júla 2006 mal stať členom ozbrojenej skupiny, pričom v decembri 2005 mal s jej ďalšími členmi ostreľovať elektráreň vo Vladikaukaze. Vo februári 2006 mal vyhodiť do vzduchu priestory hracích automatov vo Vladikaukaze, pričom boli usmrtené tri osoby a ďalších 37 osôb bolo zranených, v marci 2006 mal vytvoriť zápalný a výbušný systém, v júni 2006 mal vo Vladikaukaze a v Dačnoe nastražiť výbušné systémy. V júni 2006 mal spolu s ďalšími osobami vo Vladikaukaze umiestniť výbušný systém a nebezpečnú otravnú látku pri plynovej rozvodni, pričom pri výbuchu sa ortuť rozliala do širokého priestoru. Odporca zdôraznil, že vzhľadom na podstatu uvedených činov, ako aj skutočnosť, že k týmto skutkom došlo na území Severného Osetska, kde neprebieha žiadny národnooslobodzovací boj, nemožno uvedené trestné činy považovať za politické, pričom k rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trnave konajúci vo veci prípustnosti vydania navrhovateľa na trestné stíhanie do cudziny. S poukazom na časové rozpätie skutkov kladených mu za vinu mal odporca za to, že neobstojí jeho tvrdenie uvedené v zápisnici zo 14.04.2012, že mal byť pre tieto obvinenia zadržaný políciou v auguste 2005, pričom rovnako je sporný ním udávaný dátum v dotazníku z 21.12.2010 - máj 2006, nakoľko k časti skutkov došlo až v júni 2006. Navyše ako dôvod svojho zadržania v dotazníku z 22.05.2008, zápisnici z 30.10.2009, dotazníku z 21.12.2010 uviedol účasť v teroristickej organizácii, ale v zápisnici z 30.10.2009 uviedol aj inú činnosť, napr. spoluúčasť na vražde náčelníka polície špeciálneho poslania skupiny OMON a účasť na napadnutí Ingušska v júni 2004. V ďalšej zápisnici z 11.04.2012 uviedol útok na príslušníkov milície v júni 2004, ako aj prepadnutie Ingušska v roku 2004 a vraždu náčelníka OMON- u, pričom takéto skutky v oficiálnom dokumente z RF voči navrhovateľovi vôbec nefigurujú. Rozpory v dôvodoch obvinenia tento vysvetlil tým, že ani teraz si nie je istý, či povedal všetko, lebo mohol na niečo zabudnúť. Odporca zdôraznil, že vydanie na trestné stíhanie je požadované za skutky nemajúce žiaden ideologický charakter a takýto charakter im ani navrhovateľ nikdy nepripísal. Pokiaľ ide o situáciu v RF odporca dodal, že túto posúdil a vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s osobnými okolnosťami navrhovateľa a na ich základe konštatoval, že aj keď z predložených materiálov vyplýva, že osoby kaukazských národností zapojené do bojov proti vláde občas čelia v RF istým formám prenasledovania, to však nie je prípad navrhovateľa. Ohľadne problematických podmienok v ruských väzniciach odporca považoval za relevantné poskytnuté záruky, keďže GP RF vykonáva aj dohľad nad väzenskými podmienkami a preto nie je dôvod sa opodstatnene domnievať, že by nebola schopná zaručiť dodržiavanie práv osoby vo vzťahu ku ktorej poskytla medzinárodný záväzok. Odporca mal za to, že navrhovateľovi v krajine pôvodu nehrozí udelenie trestu smrti ani jeho výkon, pričom mu nehrozí ani ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby, keďže v RF v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt z dôvodu tohto konfliktu. Po skončení trestného stíhania zastavením alebo skončení súdneho konania oslobodzujúcim rozsudkom, ako aj v prípade vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku po vykonaní trestu môže navrhovateľ opustiť územie RF, čo je v zárukách aj uvedené. Navrhovateľovi vzhľadom nato, že v RF v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt nehrozí ani ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby, z dôvodu tohto konfliktu. Pokiaľ ide o navrhovateľom uvádzané obavy, že v prípade vydania bude podrobený zlému zaobchádzaniu, odporca poukazoval na to, že GP RF poskytla Ministerstvu spravodlivosti SR listom č. 87-260-2010 z 02.02.2011 záruky, že podľa noriem medzinárodného práva navrhovateľovi v RF budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov, nebude vystavený mučeniu, krutým, neľudským, ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) a taktiež príslušných dohovorov OSN, Rady Európy a ich protokolov a v tejto súvislosti poukazoval na znenie § 59 ods. 2.1 Trestného zákona RF. Podotkol, že GP RF sa zaručila, že cieľom vydania nie je prenasledovanie z politických, rasových národnostných, náboženských dôvodov ani z dôvodu politických názorov. Rovnako sa zaručila, že tento bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré RF žiada jeho vydanie a po skončení trestného stíhania alebo súdneho konania a v prípade vynesenia odsudzujúceho rozsudku po vykonaní trestu môže opustiť územie RF. Takisto nebude vydaný, vyslaný alebo odovzdaný tretiemu štátu bez súhlasu kompetentných orgánov SR. Zdôraznil, že diplomatické záruky boli opätovne potvrdené listom zástupcu RF pred ESĽP č. 14-4105-2012 z 12.10.2012, v ktorom sa aj uvádza, že podľa informácií GP RF navrhovateľ nebol zadržaný vyšetrovacími orgánmi alebo držaný vo väznici v Ingušskej republike v roku 2007. Opakovane boli potvrdené listom GP RF č. 87-260-10 z 23.01.2013, pričom Úrad GP RF je ústredným orgánom pre záležitosti extradície. V prípade RF ide o štát, ktorý je členským štátom Rady Európy a zmluvným štátom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v novembri 2013 bol dokonca zvolený za člena Rady OSN pre ľudské práva a preto nie je dôvod bez ďalšieho sa domnievať, že by svoje záruky nedodržal. Aj keď trest smrti v RF nebol dosiaľ formálne zrušený, od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Napriek tomu, že za jeden z trestných činov, z ktorých je navrhovateľ obvinený, ruský trestný zákon umožňuje uložiť trest smrti, vykonanie tohto trestu je u navrhovateľa vylúčené. Za podstatné považoval uviesť, že Ingušsko a Severné Osetsko sú štáty RF, kde ruská vláda de facto vykonáva svoju právomoc a nie je dôvod domnievať sa, že záruky poskytnuté GP RF by neboli na tomto území účinné. Po skončení trestného konania má tento možnosť usídliť sa kdekoľvek v RF, a teda sa nemusí zdržiavať na území Ingušska či Severného Osetska. Pokiaľ ide o tvrdenia o nedôveryhodnosti záruk poskytnutých GP RF s odôvodnením, že existujú prípady, kedy RF poskytnuté záruky nedodržala, odporca podotkol, že nie sú žiadne konkrétne správy o tom, že by RF svoje záruky niekedy nedodržala a takéto tvrdenia ostali iba vo všeobecnej rovine bez uvedenia konkrétnych prípadov a takéto prípady neboli odporcom napriek jeho snahe zistené ani z iných zdrojov, pričom odporcovi nie je známy žiaden konkrétny, dôveryhodný a preukázaný prípad porušenia poskytnutých záruk zo strany RF a dôkaz opaku nepredložila ani právna zástupkyňa menovaného. Ak táto vo vyjadrení z 11.10.2013 uviedla, že rozsudky ESĽP varujú pred spoliehaním sa na diplomatické záruky štátov napr. v prípadoch Labsi proti Slovenskej republike alebo Saadi proti Taliansku, správny orgán podotkol, že ani v jednom z uvedených prípadov nešlo o záruky poskytované zo strany RF, ale zo strany štátov ako Alžírsko či Tunisko, ktoré nie sú členskými štátmi Rady Európy a signatármi medzinárodných dohovorov o ľudských právach, pričom v prvom zo spomínaných prípadov boli záruky poskytnuté iba všeobecným spôsobom bez viazanosti na konkrétnu vydávanú osobu a v druhom prípade existovali nespochybniteľné dôkazy o porušovaní ľudských práv väzňov v dožiadajúcej krajine. Odporca poukazoval na to, že v prípade navrhovateľa posudzoval vec z hľadiska základných orientačných stanovísk ESĽP načrtnutých v zrušujúcom rozsudku krajským súdom. pričom nejde o záruky majúce všeobecný charakter bez vzťahu k vydávanej osobe a odkazujúce iba na relevantnú legislatívu bez situácie v praxi (na rozdiel od prípadu M. S. S. proti Belgicku a Grécku, rozsudok ESĽP z 21.01.l2011), záruky nie sú poskytnuté krajinou s bežnými a systematickými praktikami zlého zaobchádzania (na rozdiel od prípadu Ismoilov a ďalší proti Rusku, rozsudok ESĽP z 24.04.2008) a sú sprevádzané existenciou účinného kontrolného mechanizmu dohľadu nad ich dodržiavaním v rozsahu, v akom bol akceptovaný zo strany ESĽP v prípade Gasayev proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP zo 17.02.2009. Ohľadne iných prípadov, na ktoré poukazovala právna zástupkyňa navrhovateľa vo svojom vyjadrení z 26.03.2015 konštatoval, že prípad Buntov proti Rusku (rozsudok ESĽP z 05.06.2012) sa týkal porušenia článku 3 Dohovoru zaobchádzaním zo sťažovateľom v zariadení FBU IK-1, väzenskom zariadení v meste Plavsk, v regióne Tula a prípad Abdulkhakov proti Rusku (rozsudok ESĽP z 02.10.2012) sa týkal vydania osoby na trestné stíhanie do Uzbekistanu, avšak navrhovateľovi nehrozí vydanie do Uzbekistanu, ani neboli predložené tvrdenia o tom, že by mu hrozilo umiestnenie do uvedeného väzenského zariadenia a preto považoval odporca tieto prípady za irelevantné v posudzovanej veci. Ďalej zohľadnil najaktuálnejšiu judikatúru ESĽP týkajúcu sa vydania osôb do RF, a to prípady Chankayev proti Azerbajdžanu (rozsudok ESĽP zo 14.11.2013), Zarmayev proti Belgicku (rozsudok ESĽP z 27.02.2014) a Tershiyev proti Azerbajdžanu (rozsudok ESĽP z 31.07.2014), v ktorých ESĽP explicitne uviedol, že napriek znepokojivým správam o situácii v zariadeniach na výkon väzby v Čečensku a Severnom Kaukaze všeobecná situácia nie je taká, aby odôvodňovala záver, že akákoľvek extradícia osoby čečenskej národnosti do Ruskej federácie poruší článok 3 Dohovoru a je preto potrebné posúdiť individuálne okolnosti každej osoby, pričom v každom z týchto prípadov ESĽP rozhodol o neporušení článku 3 Dohovoru. Rovnako poukazoval na záver veľkej komory ESĽP v prípade Šamajev a ďalší proti Gruzínsku a Rusku (rozsudok ESĽP z 12.04.2005), i podľa ktorého iba možnosť zlého zaobchádzania sama o sebe nemá za následok porušenie článku 3, keď gruzínske úrady dostali v tomto smere záruky od ruskej strany. Poukazoval na ďalšie prípady, kde RF rovnako explicitne zaručila slovenskému diplomatickému zastúpeniu možnosť prístupu k vydávanej osobe po jej vydaní (rozhodnutie ESĽP v prípade Chentiev a Ibragimov proti Slovenskej republike zo 14.09.2010). K údajným obavám navrhovateľa o posudzovaní prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve konštatoval, že správy o všeobecnej situácii v Severnom Osetsku uvádzajú prípady mučenia a iného zlého zaobchádzania a efektivitu vyšetrovania hodnotia skôr ako zriedkavú a výkonné orgány údajne často používali silu na ovládnutie násilných väzňov a vyšetrovatelia odmietali výber vlastného právneho zástupcu a uprednostňovali konkrétnych štátnych zástupcov, ktorí ignorovali známky mučenia, pričom sa objavujú správy o nespravodlivých procesoch a rozhodnutiach vo veciach týkajúcich sa ekonomickej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej trestnej činnosti, ktoré boli ovplyvnené politickým zasahovaním a advokáti sa sťažovali na procesné porušenia, ktoré ich klientom znemožňovali právo na spravodlivý proces. Navrhovateľ síce poukazoval na poslednú správu Výboru proti mučeniu (CPT) z návštevy RF, publikovanú 06.11.2013, avšak odporca konštatoval, že táto správa kriticky hodnotí predovšetkým situáciu zadržaných osôb v republikách Dagestan a Čečensko a len okrajovo v Severnom Osetsku - Alánsku a reakciu príslušných orgánov na tvrdenia o zlom zaobchádzaní predovšetkým v Čečensku. Poukazoval aj na právoplatné uznesenie NS SR č. k. 6Tost/37/2013 z 10.07.2014, vydané v rámci extradičného konania vedeného proti navrhovateľovi, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Ntc/1/2011 z 27.03.2012 o prípustnosti vydania menovaného na trestné stíhanie do RF, pričom dané rozhodnutie bolo vydané po tom, ako bolo pôvodné uznesenie NS SR z 12.06.2012 zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2012 z 02.10.2013, v ktorom vyslovil, že právo navrhovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru bolo porušené. V novom rozhodnutí sa NS SR zaoberal stavom rešpektovania ľudských práv v RF a spoľahlivosťou záruk poskytnutých GP RF a dospel k záveru o neodôvodnenosti jeho sťažnosti proti rozhodnutiu, že jeho vydanie na trestné stíhanie do RF je prípustné. V ňom uviedol, že otázku prípustnosti vydania nemožno opierať výlučne o politickú situáciu na území dožiadajúceho štátu a negatívnu kritiku tohto štátu zo strany medzinárodnej verejnosti a konštatoval, že zistil z predložených správ medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv k situácii rešpektovania ľudských práv v republikách RF s dôrazom na nestrannosť a nezávislosť súdov, najmä správy Amnesty International 2013, správy Rady Európy z 24.01.2013, správy Výboru proti mučeniu pri OSN z 11.12.2012, že sú známe niektoré všeobecné údaje, ktoré okrem iného opisujú podmienky vo väzniciach a označujú ich za zlé, pričom správy medzinárodných organizácii a mimovládnych organizácií sú správami v rovine všeobecnej a nevzťahujú sa na konkrétnu vyžiadanú osobu, aj keď sú negatívne na celkovú situáciu v RF v danej oblasti, avšak tieto správy nemôžu byť postavené nad záruky, ktoré konkrétne k vyžiadanej osobe I. I. D. poskytla vláda RF, GP RF a zástupca RF pri ESĽP. Preto odporca konštatoval, že nemá opodstatnený dôvod spochybniť dôveryhodnosť záruk poskytnutých v tomto prípade a považuje ich za dostatočné na vylúčenie hrozby trestu smrti alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania s menovaným v prípade vydania do RF. Odporca zabezpečil informácie o situácii v Ingušsku, z ktorých vyplýva, že v Ingušsku funguje ozbrojený „podzemný džamát“ a operujú ilegálne islamistické povstalecké hnutia tvorené ozbrojenými rebelmi, vďaka čomu sa v republike vyskytuje násilie zo strany povstalcov, ako aj represie voči osobám zapojeným do ozbrojeného odporu, avšak z nich aj vyplýva, že Ingušsko je jednou z väčšinovo mono- etnických republík, keď drvivú väčšinu obyvateľstva predstavujú etnickí Inguši a nie sú dostupné žiadne správy o genocíde v tejto oblasti. Pokiaľ ide o tvrdenie, že spoluobvinení navrhovateľa boli mučení a nespravodlivo odsúdení, odporca po preskúmaní všetkých predložených materiálov konštatoval, že žiaden z dokumentov nepotvrdzuje mučenie dotknutých osôb. Aj keď navrhovateľ predložil vyhlásenie T. B. z 25.01.2011 (otec K. B.), v ktorý v ňom uvádza, že K. B., I. Z. a S. B. boli nespravodlivo odsúdení, dané vyhlásenie nebolo podporené žiadnymi dôkazmi, pričom odporca poukazoval aj na jeho obsahové nepresnosti, keď sa v ňom napr. uvádza, že ESĽP 24.12.2008 prijal sťažnosti dotknutých na konanie avšak vo vyhľadávacom systéme rozhodnutí ESĽP sa nenachádza žiadne rozhodnutie o sťažnosti niektorej s označených osôb a teda ako také nemá reálnu dôkaznú hodnotu. Rovnako navrhovateľ predložil výňatok zo zápisnice z hlavného pojednávania z 22.05.2007 v trestnom konaní proti J. R. B., A. M. Z. a U. B. B. pred najvyšším súdom republiky Severné Osetsko - Alánsko, pričom z výpovede J. R. B. vyplýva, že obvinení boli zadržaní policajnou hliadkou po tom, ako dvaja z nich pri rutinnej kontrole nemali pri sebe doklady a vo vozidle sa nachádzal podozrivý balík, v ktorom bol nájdený nástražný výbušný systém. Ostatné predložené informácie a správy humanitných organizácií poskytujú predovšetkým všeobecný obraz o situácii v RF, avšak nepotvrdzujú pravdivosť jeho tvrdení. Na základe skutočností uvedených v rozhodnutí odporca dospel k záveru, že neexistujú presvedčivé indície o pravdepodobnosti akejkoľvek hrozby vystavenia navrhovateľa neľudským, či ponižujúcim podmienkam, či hrozbe vážneho bezprávia, tak ako ho definuje zákon o azyle a že navrhovateľ nesplnil ani zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR uvedené v § 13a a § 13b zákona o azyle. Zdôraznil, že pokiaľ sa týka ostatných skutočností a tvrdení navrhovateľa, predovšetkým jeho tvrdenia o obavách z toho, že bude vystavený zlému zaobchádzaniu, sú relevantné iba z hľadiska posudzovania možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Rovnako sa odporca zaoberal možnosťou udelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov, pričom zobral do úvahy jeho výpovede ohľadne zdravotného stavu, ako aj lekárske správy (predložené ako navrhovateľom tak aj zabezpečené ním). Za humanitné dôvody sa v zmysle článku 11 vykonávacieho nariadenia ministra vnútra k zákonu o azyle č. 1 z 11.01.2007 považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť, pričom navrhovateľ nepatrí do žiadnych z týchto kategórií. Navrhovateľ netrpí žiadnou ťažkou či závažnou chorobou, ktorú by nebolo možné účinne liečiť v RF. Ulceróznu kolitídu, ktorou trpí je podľa zistených informácií možné liečiť aj v zariadeniach v Ingušsku, ktoré majú gastroenterologickú kliniku. Takisto zohľadnil závery znaleckého dokazovania, že navrhovateľ nemá po otrase mozgu žiadne trvalé následky, pričom ani právna zástupkyňa navrhovateľa do konania napriek výzve nepredložila dôkaz, ktorý by tvrdil opak. Vzhľadom na to odporca na základe správnej úvahy nedospel k záveru o potrebe riešenia jeho žiadosti formou humanitného azylu. V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 O.s.p.. K námietke nedostatočne vykonaného dokazovania ohľadne zdravotného stavu krajský súd skonštatoval, že odporca v súlade s ostatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach ustanovil vo veci znalca E.. I. E., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia, ktorý vo veci vypracoval znalecký posudok č. 06/14 zo dňa 18.10.2015. V záveroch svojho posudku uviedol, že otras mozgu navrhovateľa z mája 2006 nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe, ale môže pretrvávať porucha pamäte na uvedených 10 minút, teda počas úrazového deja a tiež, že navrhovateľ nemá trvalé následky po otrase mozgu. K námietkam navrhovateľa k nedostatočnému zisteniu jeho zdravotného postihnutia, nakoľko trpí výpadkami pamäte a možným organickým poškodením mozgu, ohľadne ktorého znalec nevykonal žiadne dodatočné vyšetrenia, krajský súd uviedol, že pokiaľ by vo veci ustanovený znalec považoval za potrebné pre účely vykonania znaleckého dokazovania vykonať dodatočne nejaké vyšetrenia, určite by tieto dal vykonať a rovnako pokiaľ by zo samotného lekárskeho vyšetrenia navrhovateľa vykonávaného znalcom vyplynula ich potreba krajský súd mal za to, že znalec je dostatočne erudovanou osobou, aby v prípade odstránenia pochybnosti tieto vyšetrenia zabezpečil. Dôležitá bola z pohľadu krajského súdu najmä tá skutočnosť uvádzaná znalcom, že navrhovateľ nemá, t. j. ku dňu vypracovania znaleckého posudku, trvalé následky v dôsledku otrasu mozgu, teda pokiaľ by týmto trvalým následkom by mali byť navrhovateľom tvrdené výpadky pamäte, znalec by dané určite neopomenul uviesť, resp. vzhľadom na to vykonať doplňujúce vyšetrenia. Ďalej krajský súd zdôraznil, že odporca sa náležite zaoberal ostatnými zdravotnými ťažkosťami zistenými u navrhovateľa, pričom na preukázanie zdravotného stavu uviedol vo svojom rozhodnutí viaceré lekárske správy, z ktorých zistil, že tento trpí ulceróznou kolitídou, avšak nemá patomorfické zmeny USG obrazu brucha, pričom lekári neodporúčali žiadnu špecifickú liečbu iba kontroly stavu, pričom sám navrhovateľ uviedol pri svojom vyšetrení v NsP Dunajská Streda dňa 11.08.2008, že túto chorobu mal diagnostikovanú už pred niekoľkými rokmi. Rovnako zistil, že navrhovateľ bol liečený pre trvajúce ťažkosti spôsobené intoleranciou laktózy a mliečnej kravskej bielkoviny, avšak tento kontrolné vyšetrenie odmietol, pričom zo správy z ÚVV zo dňa 15.10.2013 vyplýva, že jeho zdravotný stav je podstatne zlepšený a stabilizovaný bez organického nálezu. Ohľadne ďalších zdravotných ťažkostí udávaných navrhovateľom odporca sa týmito zaoberal vo svojom rozhodnutí aj z pohľadu neudelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov. Pokiaľ sa týka neudelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle krajský súd zdôraznil, že na udelenie azylu z týchto dôvodov nie je právny nárok, nakoľko ako z jeho znenia vyplýva, Ministerstvo môže a nie musí udeliť azyl aj z humanitných dôvodov, ak nie sú zistené dôvody pre jeho udelenie podľa § 8 zákona o azyle. Skonštatoval, že u navrhovateľa nie sú dané dôvody na udelenie azylu z humanitných dôvodov. Navrhovateľ poukazoval, že je u neho daný nárok na udelenie azylu aj z týchto dôvodov s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, avšak krajský súd poukazujúc na správy, na ktoré sa odvoláva aj odporca vo svojom rozhodnutí, ako aj na závery znaleckého dokazovania vykonaného E.. E., má za to, že navrhovateľ netrpí takou chorobu, ktorú by nebolo možné liečiť v krajine pôvodu, pričom nepatrí ani do jednej z kategórie osôb exaktne vymenovaných vo vykonávacom nariadení ministra vnútra k zákonu o azyle č. 1 zo dňa 11.01.2007. K odvolacej námietke navrhovateľa, že odporca mal zvážiť obavy navrhovateľa, ohľadom preskúmania jeho prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve, a zaobstarať si správy o stave polície a justície v Severnom Osetsku, a že odporca sa mal zaoberať hodnotením záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o možnom porušení záruk krajský súd uviedol, že navrhovateľovo vydanie zo strany RF je žiadané z dôvodu spáchania trestných činov podľa Trestného zákona Ruskej federácie v znení Federálneho zákona č. 63-FZ zo dňa 13.06.1996 - podľa § 209 ods. 2 zákona, § 222 ods. 3, § 205 ods. 3, § 30 ods. 3 a podľa § 105 ods. 2 písm. a), e), ž), z) (ktoré neboli dotiahnuté do konca pre okolnosti, ktoré nezáviseli od tejto osoby) a podľa § 105 ods. 2 písm. a), e), ž) a z). Navrhovateľ mal byť členom organizovanej skupiny od 25.12.2005 do 21.07.2006 a trestné činy, z ktorých je obvinený, boli spáchané v čase od 02.02.2006 do 25.06.2006. Navrhovateľ vo svojich výpovediach uvádzal, že mal byť zadržaný na polícii aj z dôvodov určitých skutkov, ako napr. spoluúčasť na vražde náčelníka polície skupiny OMON a účasť na napadnutí Ingušska, ako aj útok na príslušníkov milície, avšak takéto skutky v dokumentoch požadovaných jeho vydanie na trestné stíhanie do RF sa vôbec nenachádzajú, pričom skutky mu kladené za vinu zo strany RF vo svojich výpovediach pred odporcom ani neuvádzal. Ako vyplýva zo skutkov kladených za vinu navrhovateľovi tieto nemajú žiaden ideologický charakter a tento charakter im nepripisoval ani navrhovateľ. V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/77/2010 zo dňa 12.10.2010 aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu a pri rozhodovaní o poskytnutí, či neposkytnutí doplnkovej ochrany sú do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z týchto je potrebné aj vychádzať. Preto aj tvrdenia udávané navrhovateľom, týkajúce sa obáv vystavenia zlému zaobchádzaniu, sú relevantné iba z hľadiska posudzovania možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Z materiálov zabezpečovaných odporcom, ale ani z materiálov predložených navrhovateľom nevyplýva, aby v Severnom Osetsku prebiehal národno-oslobodzovací boj. Navyše GP RF sa zaručila, že cieľom vydania nie je prenasledovanie z politických, rasových, národnostných, náboženských dôvodov ani z dôvodu politických názorov. Aj keď samotné vyhlásenie cudzieho štátneho orgánu samo osebe nezakladá dôvod domnievať sa, že tomu tak nie je, zo skutkov, ktoré sú kladené za vinu navrhovateľovi daná skutočnosť však vyplýva, t. j. že tento má byť trestne stíhaný za skutky, ktoré však nijako nesúvisia s danými dôvodmi. Záruky sa týkajú aj toho, že tento bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré RF žiada jeho vydanie. Krajský súd uviedol, že odporca náležite vyhodnotil tú skutočnosť, že vo vzťahu k navrhovateľovi boli dané dodatočné záruky spočívajúce v tom, že navrhovateľovi budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov, nebude vystavený mučeniu, krutým, neľudským, ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušných dohovorov OSN, Rady Európy a ich protokolov. Teda nemožno hovoriť, aby v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu tento v prípade trestného stíhania bol vystavený neprimeraným väzenským podmienkam, nakoľko organizácia, dávajúca záruky, a to Generálna prokuratúra RF, vykonáva aj dohľad nad väzenskými podmienkami a zo žiadnych dokumentov nevyplýva dôvod sa opodstatnene domnievať, že by nebola schopná zabezpečiť dodržanie týchto záruk vo vzťahu k osobe navrhovateľa, ak navyše ide o medzinárodný záväzok. Dané vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorý sa k zárukám poskytnutým zo strany GP RF vyjadril vo veci sťažovateľov Ibragimov a Čentijev proti SR. Pokiaľ sa týka možnej obavy navrhovateľa z uloženia trestu smrti, krajský súd poukázal na to, že aj keď RF nepatrí medzi štáty, ktoré trest smrti zrušili, tak podľa § 59 ods. 2.1 Trestného zákona RF sa trest smrti okrem iného neudeľuje osobe, ktorá bola vydaná cudzím štátom na stíhanie do RF, pričom ak podľa zákonodarstva iného štátu, ktorý osobu vydáva, t. j. Slovenskej republiky, sa za spáchaný trestný čin touto osobou s trestom smrti nepočíta alebo ak je neudelenie trestu smrti podmienkou vydania, alebo jej nemôže byť udelený trest smrti z iných dôvodov, pričom slovenské trestné právo trest smrti nepozná. Navyše od r. 1996 platí na neho moratórium. Nebolo nijako preukázané, aby GP RF svoje záruky dané v inom prípade vydania osoby do RF na trestné stíhanie nedodržala. Preto mal krajský súd za to, že odporca postupoval správne, ak svoje rozhodnutie oprel aj o dané záruky, pričom tieto sú v prípade navrhovateľa dostatočné a nie je dôvod domnievať sa, aby boli v prípade navrhovateľa porušené. Krajský súd pritom poukázal aj prípad Murata Gasajeva, voči ktorému po vydaní do RF zo Španielska bolo trestné stíhanie ukončené bez preukázania viny a bolo mu umožnené opustiť RF. Daná skutočnosť rovnako preukazuje neopodstatnenosť obáv navrhovateľa zo zlého zaobchádzania a nezaručenia spravodlivého súdneho procesu. K rozsudkom ESĽP varujúcim pred spoliehaním sa na diplomatické záruky štátov ako v prípadoch Labsi proti Slovenskej republike alebo Saadi proti Taliansku krajský súd zdôraznil, že išlo o záruky poskytnuté nie zo strany RF, ale zo strany štátov ako Alžírsko, či Tunisko (nečlenov Rady Európy a nesignatárov medzinárodných dohovorov o ľudských právach). Krajský súd uviedol, že iba poukazovanie na to, že existuje v prípade navrhovateľa hrozba „nedôstojného“, respektíve zlého zaobchádzania sama o sebe nemá za následok porušenie čl. 3 Dohovoru (rozsudok ESĽP z 12.04.2005 vo veci Šamajev a ďalší proti Gruzínsku a Rusku), pričom Gruzínsko dostalo v tomto smere takisto záruky od RF ako v posudzovanej veci. Ohľadne situácie vo väzenských zariadeniach krajský súd poukázal na rozhodnutia ESĽP, ktorý jasne uviedol, že je potrebné posúdiť individuálne okolnosti každej osoby, pričom vychádzal z faktu o znepokojivej situácii v ústavoch na výkon väzby ako v Čečensku, tak aj v Severnom Kaukaze, pričom mal za to, že situácia v týchto ústavoch neodôvodňuje záver porušenia článku 3 Dohovoru v prípade extradície osoby do Ruskej federácie v danom prípade čečenskej národnosti (rozsudok zo dňa 14.11.2013 vo veci Chankayev proti Azerbajdžanu, rozsudok zo dňa 27.02.2014 vo veci Zarmayev proti Belgicku a rozsudok zo dňa 31.07.2014 vo veci Tershiyev proti Azerbajdžanu). Krajský súd mal zato, že v prípade navrhovateľa nemôže byť naplnená obava z nedodržania záruk, daných GP RF, ako aj zástupcom RF pri ESĽP, nakoľko neexistujú dôveryhodné správy preukazujúce to, že by zo strany RF došlo k porušeniu daných záruk. Poukázal pritom na ďalšie prípady (rozsudok ESĽP zo dňa 14.09.2010 vo veci Chentiev a Ibragimov proti SR). V čase rozhodovania správneho orgánu mal tento informácie, že Čentiev je vo Federálnom štátnom ústave na výkon väzby v meste Groznyj, Čečenská republika, a detailne rozpísané podmienky jeho väzby nenaznačovali žiadne zlé zaobchádzanie, pričom mal prístup k lekárskej starostlivosti, k návštevám, pričom tento nepodal žiadnu sťažnosť voči väzenským podmienkam a mala byť umožnená monitorovacia návštev zo strany slovenského diplomatického zastúpenia v Moskve. Nemožno rovnako považovať za dôvodné obavy navrhovateľa o posudzovaní jeho prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve, opierajúce sa o správu Výboru proti mučeniu (publikovaná 06.11.2013), ktorá uvádza prípady mučenia a zlého zaobchádzania a jeho zriedkavom vyšetrení, znemožnenie výberu vlastného advokáta zo strany vyšetrovateľov a prípady nespravodlivého procesu vo veci extrémizmu ovplyvnené politickým zasahovaním, nakoľko táto správa hodnotí situáciu zadržaných osôb v republikách Dagestan a Čečensko a len okrajovo v Severnom Osetsku - Alánsku. Stavom rešpektovania ľudských práv v RF a spoľahlivosťou záruk poskytnutých GP RF sa zaoberal aj NS SR vo svojom už právoplatnom rozhodnutí sp. zn. 6Tost/37/2013 zo dňa 10.07.2014, v ktorom dospel k záveru, že jeho vydanie na trestné stíhanie do RF je prípustné. NS SR pritom zohľadnil správy Amnesty International 2013, správy Rady Európy z 24.01.2013, správy Výboru proti mučeniu pri OSN z 11.12.2012, ktoré opisujú podmienky vo väzniciach ako zlé, avšak mal zato, že tieto správy sú iba v rovine všeobecnej a nevzťahujú sa na konkrétnu osobu, aj keď sú negatívne na celkovú situáciu v RF v danej oblasti, nemôžu byť však postavené nad záruky dané ku konkrétnej osobe, t. j. navrhovateľa, ktoré poskytla vláda RF, GP RF a zástupca RF pri ESĽP. Ohľadne tvrdení navrhovateľa, že aj jeho spoluobvinení sú nevinní, že boli mučení a že nemali zaručené právo na spravodlivý proces krajský súd skonštatoval, že dané vyplynulo jednak z vyhlásenia otca jedného z obvinených J. R. B. a samo osebe nemá dôkaznú silu, a rovnako aj J. R. B. vo svojej výpovedi spomenul navrhovateľa. Na hlavnom pojednávaní uviedol, že bol nútený k priznaniam a k nákresom nástražného systému, avšak sám potvrdil, že bol zadržaný pri rutinnej kontrole, pri ktorej sa v aute v ktorom bol, našiel nástražný výbušný systém a aj keď bol bitý, sťažnosť podať nechcel, čím vlastne znemožnil vyšetrenie daného mučenia zo strany príslušníkov polície. Pokiaľ sa týka hodnotenia v spise sa nachádzajúcich dokumentov preukazujúcich pravdepodobnosť zlého zaobchádzania s navrhovateľom, ako aj pravdepodobnosť nespravodlivého súdneho procesu s ním, krajský súd uviedol, že zo samotnej zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že v prípade súdneho konania spoluobvinených navrhovateľa boli dodržané procesné práva obhajoby, pričom zmienka o osobe navrhovateľa sa vyskytuje iba v tom, že obvinený J. R. B. ho videl iba raz, čo je však v rozpore s tvrdením navrhovateľa, že sa poznali od detstva. Preto mal krajský súd za to, že pri hodnotení miery pravdepodobnosti vo vzťahu k osobe navrhovateľa z daných aspektov neexistuje relevantný dôkaz, aby v prípade navrhovateľa malo dochádzať ku zlému zaobchádzaniu s jeho osobou a v prípade vydania na trestné stíhanie, že bude čeliť nespravodlivému súdnemu procesu, nakoľko aj jeho spoluobvineným bolo zaručené právo na spravodlivý súdny proces, teda nie je dôvod domnievať sa, že tomu tak v prípade navrhovateľa nebude. K námietke nezaoberania sa tvrdeniami o genocíde v Ingušsku krajský súd uviedol, že ťarcha dôkazného bremena spočíva predovšetkým na samotnom navrhovateľovi a odporca na ňom participuje v tom zmysle, aby v prípade nedostatku niektorých skutkových tvrdení, respektíve rozporov v tvrdeniach navrhovateľa, tieto v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci v zmysle § 32 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku odstránil. Povinnosť zistiť skutočný stav veci má však odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. Odporca vykonal dokazovanie na zistenie danej namietanej skutočnosti, t. j. navrhovateľom tvrdenej genocíde na Ingušskom obyvateľstve v Severnom Osetsku, avšak zo žiadnych listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise nevyplýva, aby dochádzalo ku genocíde ingušskej národnostnej menšiny. Daná námietka navrhovateľa sa nejavila ako dôvodná. K možným obavám udávaných navrhovateľom krajský súd poukázal na to, že v súvislosti s dôveryhodnosťou záruk v obdobných veciach sa súdy Slovenskej republiky už zaoberali, a to v prípadoch Ibragimova a Čentieva, pričom Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v prípadoch Anzer Chadidovič Čentiev proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 21022/8) a Ali Nurdinovič Ibragimov proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 51946/08) ESĽP v rozhodnutí o prijateľnosti zo dňa 14.09.2010 pre porušenie článku 3 Dohovoru, vyhlásil sťažnosti za neprijateľné. Krajský súd v predložených materiáloch nenašiel nič, čo by mohlo byť odôvodnene základom pre pochybnosť slovenských orgánov o dôveryhodnosti záruk, že trest smrti bude v prípade sťažovateľov uplatnený. Krajský súd sa stotožnil so záverom ku ktorému dospel aj odporca, že neexistujú presvedčivé indície o pravdepodobnosti akejkoľvek hrozby vystavenia navrhovateľa neľudským, či ponižujúcim podmienkam, či hrozbe vážneho bezprávia, tak ako ho definuje zákon o azyle. K samotným predpokladom pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle krajský súd zdôraznil fakt, že navrhovateľ nikdy vo svojich výpovediach pred odporcom neuviedol, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný alebo že by sa opodstatnene obával prenasledovania z dôvodov vymenovaných v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle. Popisoval len zadržanie príslušníkmi polície a následné bitie z ich strany. Na podmienky udelenia azylu uvádzané v § 8 citovaného zákona poukazovala až jeho právna zástupkyňa, a to prvýkrát vo vyjadrení z 11.10.2013, aj keď navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území SR dňa 13.05.2008. Ani táto však tieto bližšie nekonkretizovala. Z vykonaného dokazovania však nevyplynulo, aby odporca opomenul vyhodnotiť nejaké skutočnosti týkajúce sa neudelenia azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Tvrdenia udávané navrhovateľom ohľadne možných obáv, ktoré špecifikoval vo svojom opravnom prostriedku neboli vzhľadom na vyššie uvedené opodstatnené a nebolo teda dôvodné v prípade navrhovateľa zo strany odporcu mu poskytnúť doplnkovú ochranu. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči predmetnému rozsudku krajského súd odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f), t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu napadnuté opravným prostriedkom zruší a vec vráti odporcovi na ďalšie konanie. V podanom odvolaní v prvom rade namietal spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkami, uvedenými v podanom opravnom prostriedku. Závery uvádzané v napadnutom rozsudku krajského súdu považuje za reprodukciu, resp. zhrnutie záverov odporcu. Ďalej uviedol, že o udelenie azylu požiadal z dôvodu jeho opodstatnených obáv z prenasledovania z národnostných a náboženských dôvodov a z dôvodov zastávania určitých politických názorov. Prenasledovaniu bol pritom priamo vystavený jeho nezákonným zadržaním a mučením, v dôsledku čoho bol následne mesiac hospitalizovaný v nemocnici v Nazrani. Krajskému súdu vytkol, že nevenoval pozornosť tejto zásadnej otázke. Jedine konštatovanie možno nájsť na strane 25 napadnutého rozsudku krajského súdu, kde uviedol, že: „Navyše má súd, vzhľadom na vyššie uvedené, že navrhovateľom udávané zdravotné ťažkosti nie sú následkami jeho údajného zadržania a bitia na policajnej stanici“. Navrhovateľ nesúhlasil s vyhodnotením jeho námietok voči znaleckému posudku E.. I. E. ako nepodstatné. Navrhovateľ poukázal na skorší rozsudok krajského súdu sp. zn. 5Saz/1/2014 zo dňa 14. apríla 2014, v ktorom krajský súd skonštatoval, že posúdenie výpadkov pamäte navrhovateľa odporcom spôsobom, že tento si všimol, že pokiaľ ide o podstatné okolnosti, na ktorých postavil navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu, týchto sa výpadky pamäte týkajú a iné skutočnosti si pamätá výborne, nie sú adekvátnou odpoveďou na odbornú otázku týkajúcu sa možného výpadku pamäte v dôsledku mučenia navrhovateľa. Posúdenie, či sa takéto poruchy vyskytujú, a či mohli byť spôsobené mučením počas jeho zadržania, môže posúdiť jedine odborný lekár, neurológ. V rozhodnutí potvrdenom predmetným rozsudkom krajského súdu odporca poukazoval na doplnené dokazovanie znaleckým posudkom E.. I. E., znalca z odboru neurológie, a z tohto znaleckého posudku vyvodil záver, že otras mozgu navrhovateľa nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe a tiež, že navrhovateľ nemá trvalé následky po otrase mozgu. Navrhovateľ vo vzťahu k znaleckému posudku E.. I. E. namietal, že otázky položené znalcovi sa týkali len otrasu mozgu a jeho následku na výpadky pamäte a trvalých následkov otrasu mozgu. Z vypracovania znaleckého posudku vyplýva, že znalec pracoval aj s prekladom prepúšťacej správy navrhovateľa, z hospitalizácie v nemocnici v Nazrani. V časti znaleckého posudku nazvanej "Zhodnotenie", znalec uviedol, že z prepúšťacej správy z hospitalizácie navrhovateľa vyplýva, že prekonal úrazové krvácanie z mozgových blán, čo bolo hodnotené ľahkým stupňom, to znamená, bez výraznejšieho útlaku mozgovej hmoty. Ďalej znalec uviedol, že zmeny psychiky, poruchy pamäte a ďalšie znalcom opísané symptómy nazývané organický psychosyndróm, spôsobujú len ťažšie poranenia mozgu. Podľa znalca prekonanie subarachniodálneho krvácania, uvádzaného ľahkého stupňa, nie je organickým podkladom pre vznik porúch pamäte. Navrhovateľ namietal, že možný vplyv traumatického subarachniodálneho krvácania na vznik porúch pamäte, konkrétne u navrhovateľa, boli všeobecné a bez vyšetrení navrhovateľa, ktorých výsledkom by bolo skutočné zistenie, či uvedené traumatické krvácanie jedného z troch mozgových obalov nemalo za následok organické poškodenie mozgu navrhovateľa a s tým spojené poruchy pamäte, je predčasné. Poukázal aj na to, že zo všeobecne prístupných informácií možno zistiť, že druhý stupeň krvácania utrpeného navrhovateľom, môže spôsobovať meningeálny syndróm a môže spôsobiť léziu mozgových nervov. Poukázal aj na to, že navrhovateľ bol predvedený na znalecké vyšetrenie bez akejkoľvek zdravotnej dokumentácie a jediným zdravotným záznamom, z ktorého znalec vychádzal, bola prepúšťacia správa z nemocnice v Nazrani z júna 2006 a že znalec nemal k dispozícii žiadne výsledky vyšetrení navrhovateľa, týkajúcich sa možných následkov zranení utrpených navrhovateľom v máji 2006. S týmito námietkami sa súd prvého stupňa nevysporiadal, resp. vysporiadal spôsobom, kedy nedostatky v zisťovaní skutkového stavu vo vzťahu k zdravotnému stavu navrhovateľa a jeho vplyvu na psychický stav navrhovateľa, vrátane zachovania funkcií jeho pamäti postavil na špekuláciách. V súvislosti s uvedeným navrhovateľ ďalej poukázal na konštatovanie súdu, o tom, že ak by znalec zistil, že trvalým následkom otrasu mozgu by mali byť výpadky pamäte, určite by to neopomenul uviesť, resp. vykonať doplňujúce vyšetrenie. S týmto záverom súd prehliadol podstatu argumentácie uvedenej v opravnom prostriedku, ktorou je skutočnosť, že u navrhovateľa bolo objektívne diagnostikované v roku 2006 poranenie mozgu - "traumatické subarachnoidalne krvácanie Hunt - Hess 1 až 2", ktorého dôsledky neboli doposiaľ vyhodnotené. Samotný znalec uviedol, že porucha psychiky, vrátane poruchy pamäte môže byť dôsledkom poškodenia mozgu. Pre záver o tom, že u navrhovateľa o takýto psychosyndróm nejde bolo teda nevyhnutné v prvom rade vylúčiť, že u navrhovateľa nedošlo k zmenám na mozgu. Spoľahlivé zistenie skutkového stavu je pritom významné nielen pre posúdenie zachovania funkcií pamäte navrhovateľa či pre posúdenie či jeho zdravotný stav neodôvodňuje udelenie záveru o udelení azylu z humanitárnych dôvodov. Je zároveň významné aj z hľadiska posúdenia následkov mučenia, ktorým bol z dôvodu svojej národnosti podrobený. Ďalej navrhovateľ poukázal na konštatovanie krajského súdu, že navrhovateľ nepreukázal, že zranenie mu v roku 2006 spôsobili príslušníci silových zložiek v krajine pôvodu. Navrhovateľ takéto konštatovanie označil ako ignorujúce situáciu v Severnom Osetsku. Podľa navrhovateľa nemožno v tejto súvislosti nájsť dôvod, pre ktorý by bolo možné uznať za odôvodnený postoj, spochybňovanie tvrdenia navrhovateľa o jeho mučení silovými zložkami. Práve situácia, v ktorej sú osoby zadržiavané a mučené tak, ako sa to stalo navrhovateľovi je tým, čo bráni obetiam takéhoto postupu ohlásiť tieto činy tým istým bezpečnostným zložkám. Navrhovateľ nemal po prepustení z nezákonného zadržania spojeného s mučením najmenší dôvod upriamovať opätovne na seba pozornosť tým, že ako pôvodcov utrpených zranení označí orgány krajiny pôvodu. Krajský súd posudzujúc námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku preniesol na navrhovateľa dôkazné bremeno, ktorého unesenie od navrhovateľa nemožno žiadať. Takéto konanie pred súdom ale aj jemu predchádzajúce azylové konanie, nie je možné považovať za spravodlivé súdne konanie. Ďalej poukázal na súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 1Sža 48/2014 z 13. januára 2015): „I. Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. II. Špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré je vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.“ V rozsudku 1Sža 10/2013 z 9.3.2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení je pritom zásadná. Pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú či spochybňujú. Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.“ Navrhovateľ nemá k dispozícii žiadne prostriedky, ktorými by preukázal svoje mučenie silovými zložkami v krajine pôvodu, okrem tých, ktoré v konaní predložil, teda lekárskej správy potvrdzujúcej uvedené spôsobenie mu početných a vážnych zranení a listu neziskovej organizácie Autonómnej neziskovej organizácie - Organizácie pre ochranu ľudských práv MAŠR z 18.12.2008. V priebehu azylového konania nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by toto tvrdenie vyvracal. Konštatovanie, že o zadržaní navrhovateľa nie sú v Ruskej federácii záznamy so zreteľom na početné správy, vrátane tých, ktoré boli vypracované orgánmi Rady Európy a na ktoré sa navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku odvoláva, takúto prax označujú za nie nezvyčajnú. Rozpory vo výpovediach navrhovateľa, ktoré opisuje odporca, týkajúce sa nepresnosti pokiaľ ide o rok navrhovateľovho zadržania a mučenia nespochybňujú, že k takémuto konaniu zo strany orgánov krajiny pôvodu navrhovateľa došlo. S prihliadnutím na odstup času ako aj na podmienky, v ktorých sa navrhovateľ ocitol nemožno od navrhovateľa očakávať, že sa v opise detailov svojho mučenia bude pridržať odslova - doslova jedného opisu zažitých udalosti. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam Odporca podaním sa ČAS: MU-651/PO-Ž-2010 zo dňa 27.11.2015 vyjadril k odvolacím námietkam navrhovateľa. Uviedol, že právna zástupkyňa navrhovateľa v odvolaní proti predmetnému rozsudku krajského súdu neuviedla žiadne skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia odporcu. Z dôvodov, ktoré navrhovateľ opísal, vyplýva, že nesplnil žiadnu z podmienok na udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktoré sú uvedené v § 8 a § 10 zákona o azyle. Uviedol, že azyl, ako právny inštitút, nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany, ale dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom presne ustanovené a vymedzené. Odporca má tiež za to, že na poskytnutie doplnkovej ochrany cudzincovi musí byť splnená podmienka vážneho bezprávia. čo v navrhovateľovom prípade taktiež nebolo preukázané. Poukázal pritom na potvrdzujúci rozsudok krajského súdu. Vzhľadom na všeobecne dostupné informácie o navrhovateľovej krajine pôvodu neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by bol navrhovateľ po svojom návrate vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva z príslušných ustanovení zákona o azyle. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. februára 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu ani doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle „Ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“ Podľa § 9 zákona o azyle, „Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.“ Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, „Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.“ Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, „Ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.“ Podľa § 13a zákona o azyle, „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Podľa § 13c zákona o azyle, „Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b zákona o azyle.“ Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, „Na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.“ Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, „Prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.“ Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, „Na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“ Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, „Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“ V predmetnej veci je potrebné poukázať na to, že žiadosť navrhovateľa nebola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená v zmysle § 12 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle, z čoho možno vyvodiť, že i keď odporca označil navrhovateľa za nedôveryhodného zrejme nepovažoval jeho vyhlásenia prima facie za nesúvislé, protirečivé, nepravdepodobné alebo nedostatočné (§§ 12 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle) preto mal odporca povinnosť tieto starostlivo vyhodnotiť z hľadísk kvalifikačných predpokladov pre udelenie medzinárodnej ochrany vo forme azylu resp. doplnkovej ochrany. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom vyhodnocujúcim príbeh navrhovateľa ako nepravdivý a jeho osobu ako nedôveryhodnú. Nebolo sporné, že bol v roku 2006 zbitý ani to, že išlo o následky predchádzajúcej bitky, ktorej vplyv na jeho zdravotný stav bol popísaný v predloženej správe z nemocnici v Nazrani, dokladujúcej jeho hospitalizáciu od 12.5.2006 do 14.6.2006, čo zodpovedá časovému obdobiu, kedy podľa jednej z jeho výpovedí (z decembra 2011) malo dôjsť k jeho zadržaniu a vynucovaniu priznania k údajnej spáchanej trestnej činnosti bitkou zo strany policajných orgánov. Argumentácia odporcu odmietajúca takúto konštrukciu založená na odlišnom časovom údaji tejto udalosti nemohla podľa názoru súdu viesť k úplnému vylúčeniu tejto udalosti, najmä s poukazom na to, že do tohto obdobia spadá aj tvrdené spáchanie trestných činov, pre ktoré je, ako vyplýva z dožiadania ruských orgánov z 2.2.2011 navrhovateľ obvinený (podľa toho navrhovateľ bol členom organizovanej skupiny od 25. decembra 2005 do 21. júla 2006 a trestné činy, z ktorých je obvinený, boli spáchané v čase od 2. februára 2006 do 25. júna 2006) ako aj doba následnej hospitalizácie navrhovateľa v nemocnici v Nazrani. Odvolací súd nepovažoval hlavný argument odporcu spochybňujúceho pravdivosť príbehu uvádzanému navrhovateľom rôzny časový údaj, kedy k jeho zadržaniu malo dôjsť za dostatočne presvedčivý, s prihliadnutím na okolnosti, že k takto odlišne uvádzanému roku, v ktorom mal byť zadržaný (2007, 2006 resp. 2005) došlo pri rôznych výsluchoch (resp. výpovedí v dotazníkoch) v rokoch 2008, 2010 a 2012, pričom navrhovateľovo vysvetlenie rozporov tým, že si už nepamätá kedy k zadržaniu a predvedeniu na policajnú stanicu došlo (resp. pre otras mozgu a následné problémy s pamäťou), zjavne nevedie k záveru o účelovom menení základného deja jeho príbehu s cieľom dosiahnutia pre neho priaznivejší efekt (práve naopak), preto ak za daných okolností možno vylúčiť cielenú manipuláciu s osobným príbehom (bez perspektívy pre neho výhodnejšej situácie), ak je naviac zrejmé, že disponuje lekárskou správou z hospitalizácie z júna 2006 dokumentujúcou následky tvrdeného násilného vynucovania priznania a teda mohol ľahko účelovo udržiavať časovú konzistentnosť svojich výpovedí) nemožno vylúčiť jednak následok prirodzeného plynutím času zdôvodneného procesu zabúdania ako aj podmienok izolácie, v ktorých sa po zadržaní ocitol resp. možný následok utrpeného zranenia hlavy (čo vyplýva z lekárskej správy z hospitalizácie), keďže navrhovateľ uvádzal problémy s pamäťou. Pokiaľ odporca druhú z alternatív vylúčil s poukazom na závery vykonaného znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia E.. I. E., ktorý v znaleckom posudku č. 06/14 zo dňa 18.10.2015 uviedol, že otras mozgu navrhovateľa z mája 2006 nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe, a tiež, že navrhovateľ nemá trvalé následky po otrase mozgu, treba prihliadnuť na dôvodné spochybnenie tohto záveru argumentom navrhovateľa (ako jedného z dôvodov odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa) vytýkajúcim nedostatočné zistenie skutkového stavu (t. j. či skúmaná osoba trpí poškodením mozgu a v dôsledku toho poruchami pamäte lebo nie), že takýto záver založený len na rozhovore so skúmanou osobou a jedinou lekárskou správou z roku 2006 (obsahujúcou diagnostikované poranenie mozgu "traumatické subarachnoidalne krvácanie Hunt - Hess 1 až 2") bez akéhokoľvek ďalšieho odborného vyšetrenia (napr. pomocou zobrazovacích metód) nie je možné považovať za dostatočne podložený. Neobstojí ani argumentácia súdu prvého stupňa, ktorý takýto nedostatok v zisťovaní skutkového stavu vo vzťahu k zdravotnému stavu navrhovateľa a jeho vplyvu na psychický stav navrhovateľa, vrátane zachovania funkcií jeho pamäti považoval za odstránený hypotetickou úvahou o tom, že ak by znalec zistil, že trvalým následkom otrasu mozgu by mali byt' výpadky pamäte tvrdené navrhovateľom, určite by to neopomenul uviesť resp. vykonať doplňujúce vyšetrenie. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné považovať na takomto základe vyslovený záver odporcu o nepravdivosti a účelovosti navrhovateľom udávaného príbehu o zadržaní a fyzickom násilí počas neho za predčasný a nepresvedčivý a námietku navrhovateľa uvedenú v odvolaní v tomto smere za dôvodnú. Z rovnakého čiastkového záveru vychádzajúce konštatovanie odporcu ako aj súdu prvého stupňa že navrhovateľ nepreukázal, že zranenie mu v roku 2006 spôsobili príslušníci silových zložiek v krajine pôvodu (aj s poukazom na obsah lekárskej správy z hospitalizácie, v ktorej nie uvedené že bol zbitý políciou, ale len" zbitý"), je nedôvodné a nemajúce podklad v obsahu spisu. Zo obsahu spisu samotného odporcu vyplýva, že "správy o všeobecnej situácii v Severnom Osetsku uvádzajú prípady mučenia a iného zlého zaobchádzania a efektivitu vyšetrovania hodnotia skôr ako zriedkavú. Výkonné orgány údajne často používali silu na ovládnutie násilných väzňov a vyšetrovatelia odmietali výber vlastného právneho zástupcu a uprednostňovali konkrétnych štátnych zástupcov, ktorí ignorovali známky mučenia. Objavujú sa správy o nespravodlivých procesoch a rozhodnutiach vo veciach týkajúcich sa ekonomickej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej trestnej činnosti. ktoré boli ovplyvnené politickým zasahovaním, pričom advokáti sa sťažovali na procesné porušenia, ktoré ich klientom znemožňovali právo na spravodlivý súdny proces". Podľa názoru odvolacieho súdu odporca a ani súd prvého stupňa dostatočne nezohľadnili aj iné okolnosti uvádzané navrhovateľom na podporu svojich tvrdení a objasnenie situácie sprevádzanej jeho príbeh. Nepochybne bez významu v tejto súvislosti neboli ani navrhovateľom predkladané informácie o osobách označených ako jeho známi resp. s činnosťou ktorých bol spájaný aj on (týkajúcich sa U.M. B., R.J. B. a A.I.M. Z., o ktorých uviedol, že to boli jeho známi a predložené listiny dokazujú ich zadržanie, obvinenie z účasti na teroristických akciách v Severnom Osetsku a následne doznanie ich viny vynútené mučením). Okrem toho možno vyčítať odporcovi ako aj súdu prvého stupňa, že uvedené informácie majúce preukazovať dôvodnosť obáv navrhovateľa z návratu z dôvodu osobne prežitých skúseností ako aj skúseností jeho známych neposudzovali dostatočne dôsledne aj v kontexte dostupných relevantných informácií z oblasti v krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré podobné praktiky policajných orgánov potvrdzujú. Je potrebné zdôrazniť, že ak nemožno určité tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu potvrdiť, ale ani vyvrátiť listinnými alebo inými dôkazmi a žiadateľ spĺňa podmienky uvedené v čl. 4 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, s ktorou musí byť zákon o azyle vykladaný konformne, je správny orgán povinný z takého tvrdenia vychádzať. Článok 4 ods. 5 kvalifikačnej smernice znie: V prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu, a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca splnenie uvedených predpoklady v prípade navrhovateľa nespochybnil a ako už bolo konštatované, keďže sa odporcovi nepodarilo presvedčivo vyvrátiť tvrdenie navrhovateľa, že k zadržaniu navrhovateľa a násilnému vynucovaniu jeho priznania došlo (resp. spochybniť, že k tomu došlo tak ako tvrdí navrhovateľ), musí z neho vychádzať. Podľa názoru odvolacieho súdu doposiaľ prezentované argumenty odporcu ako aj súdu prvého stupňa nepostačujú na vyvrátenie tvrdenia navrhovateľa. V súvislosti s tým treba zdôrazniť, že zásada, tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. (rozsudok NSS sp. zn. 6Azs 50/2003, rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 48/2012) Odporca však nevyvrátil pravdivosť tvrdení navrhovateľa a to ani celkom nevyvrátiteľne zistením presných okolností súvisiacich k navrhovateľovým tvrdeniam ani s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku odporcu. Púha špekulácia, možnosť alternatívneho priebehu udalostí alebo drobné nezrovnalosti k vyvráteniu tvrdenia navrhovateľa nestačia. (2 Azs 49/2008-83, 5 Azs 66/2008-70). Taký prístup je nie len vnútorne rozporný, ale naviac vychádza zo selektívneho výberu tvrdení z vyjadrení navrhovateľa. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často potrebné rozhodovať v situácii dôkaznej núdze (rozsudky NSS z 26.02.2008 , č. k. 2 Azs 100/2007-64 z 27.03.2008, č. k. 4 Azs 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014, sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o rozhodovania prospektívne (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa situácie v krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať v situácii dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ (,,benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názor, správanie, príslušnosť k sociálnej skupine atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (NS SR 1Sža/18/2012). Napriek tomu, že v predmetnej veci navrhovateľ vypovedal o situácii kedy bol zatknutý bezpečnostnými zložkami, mal byť fyzickým násilím nútený k priznaniu sa k spáchaniu trestných činov, čo preukazuje lekárskou správou z hospitalizácie, predkladá dôkazy o prípadoch svojich známych zatknutých, obvinených, odsúdených z obdobných trestných činov, ktorých priznanie malo byť vynútené mučením, štátny orgán krajiny pôvodu žiada o jeho vydanie /navrhovateľa/ z dôvodu podozrenia zo spáchania závažných trestných činov, informácie o príslušnej oblasti krajiny pôvodu potvrdzujú obdobné praktiky štátnych orgánov, nemožno v kontexte uvedeného považovať konštatovanie odporcu nepravdivosti príbehu navrhovateľa a nedôveryhodnosti jeho osoby za iné ako predčasné a nepresvedčivé. Odporca svoje pochybnosti o vierohodnosti tvrdení navrhovateľa oprel iba o ním tvrdené rozpory vo výpovediach navrhovateľa bez toho, aby svoje subjektívne pochybnosti podporil objektívnymi dostatočne presne zameranými informáciami o krajine pôvodu. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu vo veciach medzinárodnej ochrany má odporca. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ za dôvod jeho obáv z prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu pôvodne označil „genocídu nad ľudom Ingušska" v Ruskej federácii, čo spájal s otázkou politických dôvodov prenasledovania súvisiacich s jeho národnosťou ako aj s obvineniami z trestných činov, ktoré sú mu pripisované štátom ako prenasledovateľom a ktoré štát považuje za určitý prejav politického názoru navrhovateľa voči štátu. Súd neprihliadol na námietku odporcu, že navrhovateľ nedával svoje problémy do spojitosti s politickými názormi či aktivitami a politické dôvody si neuplatnil ako svoje dôvody na udelenie azylu a rovnako výslovne neuviedol ani národnostné dôvody vyslovene nevyjadril, opisoval len všeobecnú situáciu v Ingušsku ako dôvod svojich ťažkostí ktoré mali spočívať v jeho zatknutí a následnom mučení. V tejto súvislosti súd pripomína povinnosť správneho orgánu v prípade, že z výpovedí žiadateľa vyplynú skutočnosti alebo okolnosti nasvedčujúce tomu, že jeho odôvodnené obavy z prenasledovania pramenia z niektorého z azylovo relevantných dôvodov, viesť pohovor tým smerom resp. viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. (rozsudok NSS 6 Azs 50/2003, 4 Azs 467/2004). Aj keď navrhovateľ vo svojich vyhláseniach, ktorými zdôvodňoval svoju žiadosť výslovne neuvádzal formulácie zodpovedajúce zákonným dôvodom pre udelenie niektorej z foriem medzinárodnej ochrany, treba zdôrazniť, že nie je povinnosťou žiadateľa o medzinárodnú ochranu azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod v zmysle zákona o azyle, ale toto je úlohou posúdenia správneho orgánu. Odporca mal preto navrhovateľom uvádzané okolnosti jeho príbehu posudzovať v miere pokiaľ môžu mať súvis s obsahom právneho pojmu genocídy, pričom bolo potrebné vziať do úvahy, že: Zločin genocídy ktorý patrí medzi tzv. zločiny podľa medzinárodného práva. Zločinom podľa medzinárodného práva je konanie fyzickej osoby, ktorá v úradnom postavení alebo so súhlasom štátu svojím konaním porušuje najdôležitejšie normy kogentného medzinárodného práva. Zodpovednosť fyzických osôb za ich konanie vyplýva priamo z medzinárodného práva...... Genocída získala autonómne postavenie ako samostatný zločin podľa medzinárodného práva až po 2. svetovej vojne v roku 1948, keď bol prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy. Dohovor o genocíde z roku 1948 a príslušné medzinárodné obyčajové právo vyžadujú k individuálnej trestnej zodpovednosti za genocídu, naplnenie znakov objektívne a subjektívnej stránky skutkovej podstaty zločinu genocídy. Objektívnu stránku tvoria dva základné znaky. Prvý znak charakterizuje aspoň jedno zakázané konanie zo súboru trestných činov. Druhý znak sa potom vzťahuje k chránenej skupine. K trestnosti genocídy je potrebné aby trestné konanie bolo namierené proti jednej z chránených skupín alebo proti členom takejto skupiny... Subjektívne (psychické) znaky genocídy sú: úmysel zničiť (zvláštny úmysel), úplne alebo čiastočne národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu. Genocída je zločinom, kde je útok namierený proti obeti nie z dôvodu jej individuálnych kvalít a vlastností, ale z dôvodu členstva tejto osoby v skupine. V právnej teórii a praxi sa niekedy pre vznik trestnej zodpovednosti za genocídu vyžaduje preukázanie genocídneho plánu, hoci existencia genocídneho plánu nie je podľa Dohovoru o genocíde nevyhnutnou podmienkou trestnosti….. Významným zdrojom pre rozvoj definície genocídy je judikatúra medzinárodných trestných tribunálov, osobitne judikatúra Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu. Ich prínos nebol len v stíhaní a trestaní genocídy, ale svojou činnosťou povzbudzujú aj národné súdy, aby sa týmto zločinom zaoberali... Hoci konanie páchateľa vykazuje znaky genocídy, na súde veľmi ťažké dokázať osobitný úmysel. Tento znak genocídu odlišuje a zároveň jej poskytuje exkluzívne postavenie medzi zločinmi podľa medzinárodného práva. (prevzaté z Hokr, Lukáš Mgr., Genocida v mezinárodním právu, Diplomová práca, Univerzita Karlova, Právnická fakulta, 2012). Vyvodzovanie zodpovednosti za porušenie Dohovoru sa realizuje voči štátu prostredníctvom Medzinárodného súdneho dvora (v Haagu), ktorý je najvyšším súdnym orgánom OSN a voči fyzickým osobám cestou medzinárodných resp. polomedzinárodných tribunálov zriadených na stíhanie jednotlivcov; takto v roku 1993 Rada bezpečnosti OSN zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (MTTJ), v roku 1994 zriadila Rada bezpečnosti ďalší tribunál - Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (MTTR). Od júna 2002 je činný Medzinárodný trestný súd ako trvalá a univerzálna inštitúcia pre stíhanie medzinárodných zločinov, ktorý nie je orgánom OSN, ale nezávislou medzinárodnou organizáciou založenou zakladajúcou zmluvou viac než 60 štátov (dnes má 120 členských štátov). Jedným z mechanizmov medzinárodnej justície s takýmito právomocami sú tzv. polomedzinárodné resp. hybridné tribunály (napr. Mimoriadne súdne senáty Kambodže /MSSK/, ktoré nie sú čisto medzinárodné nezávislé organizácie, ale sú začlenené do domácej siete a sčasti tiež obsadené občanmi príslušného štátu. (prevzaté z Haparen, Maria van a kolektív, Holokaust a jiné genocidy, Občanské sdružení PANT, Ostrava 2012). S poukazom na uvedené možno ustáliť, že v predmetnej veci odporca zjavne nie je v pozícii orgánu s právomocou posúdiť konanie označené navrhovateľom ako prenasledovanie v zmysle definičných znakov zločinu genocídy, tak ako vyplývajú z Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy, na čo sú príslušné horeuvedené inštitúcie, (a to ani ako predbežnú otázku) preto mu nemožno vyčítať, že ako relevantný azylový dôvod genocídu ako takto formulované označenie prenasledovania navrhovateľom neidentifikoval a nemožno preto ani vyvrátiť jeho konštatovanie, že nepozná dostupné žiadne správy o genocíde v tejto oblasti. Napriek tomu však možno vo vzťahu k v predmetnom konaní podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu konštatovať, že v kontexte navrhovateľom uvádzaného osobného príbehu s poukazom na situáciu v relevantnom čase a priestore oblasti pôvodu navrhovateľa nie je možné vylúčiť identifikáciu aspektov súvisiacich s národnosťou navrhovateľa (Inguš) resp. jeho vierovyznaním (moslim) zdôrazňovaných aj samotným navrhovateľom prostredníctvom jeho právnej zástupkyne. Skutočnosť, že tieto aspekty samotný navrhovateľ vo svojich výpovediach výslovne takto nekonkretizoval, nevylučuje existenciu kauzality medzi správaním silových zložiek v oblasti voči obyvateľstvu s takýmito charakteristikami. Preto čiastkový záver odporcu o neexistencii genocídy nezbavuje odporcu povinnosti vykonania testu pre prípadnú identifikáciu prenasledovania navrhovateľa z azylovo relevantných dôvodov národnosti resp. náboženstva najmä, ak z informácií o situácii v dotknutej oblasti vyplýva, že zásahy silových zložiek a používanie praktík mučenia a neľudského zaobchádzania v rámci boja proti islamistickým povstalcom sa týkajú aj civilných osôb (správy Výboru Rady Európy pre prevenciu mučenia /CPT/ z januára 2013, z decembra 2013, Správa Dánskej imigračnej služby o bezpečnosti a ľudských právach v Čečensku, Kodaň január 2015 /Report from the Danish Immigration Service's Security and human rights in Chechnya and the situation of Chechens in the Russian Federation - residence registration, racism and false accusations/, Human Rights Watch - “Invisible War”Russia's Abusive Response to the Dagestan Insurgency, 2015, Správa Ruských mimovládnych organizácií predložená Výboru OSN proti mučeniu „Russian NGO Shadow Report on the Observance of the Convention against Torture and Other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishment by the Russian Federation for the period from 2001 to 2006, November 2006, Moscow“). Odporca i keď pripustil, že z (bližšie neoznačených) „predložených materiálov vyplýva, že osoby kaukazských národností zapojené do bojov proti vláde, občas čelia v RF istým formám prenasledovania „ (str. 10 rozhodnutia) obsahu ďalších správ s takýmto obsahom nevenuje žiadnu pozornosť a napriek tomu, že v odôvodnení (str. 12) sám nadmieru stručne zmieňuje len bližšie neidentifikované správy o všeobecnej situácii v Severnom Osetsku, podľa ktorých „sa uvádzajú prípady mučenia a iného zlého zaobchádzania a efektivitu vyšetrovania hodnotia skôr ako zriedkavú. Výkonné orgány údajne často používali silu na ovládnutie násilných väzňov a vyšetrovatelia odmietali výber vlastného právneho zástupcu uprednostňovali konkrétnych štátnych zástupcov, ktorí ignorovali známky mučenia. Objavujú sa správy o nespravodlivých procesoch a rozhodnutiach, vo veciach týkajúcich sa ekonomickej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej trestnej činnosti, ktoré boli ovplyvnené politickým zasahovaním, pričom advokáti sa sťažovali na procesné porušenia, ktoré ich klientom znemožňovali právo na spravodlivý proces.“, sám ďalšie dokazovanie nevykonal (resp. z obsahu jeho rozhodnutia to nevyplýva) a to ani potom, čo už súd prvého stupňa v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odporcovi vytýkal (okrem iného) nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď napriek množstvu správ svoje závery v odôvodnení nepodložil jedinou správou. K obsahu uvedených správ odporca napriek povinnosti vyplývajúcej z ust. § 19a ods. 1 písm. a/,b/ zákona o azyle (čl. 4 bod 3. písm. a/, b/ Kvalifikačnej smernice) neprihliadol, bez toho aby takýto postup dostatočne zrozumiteľne vysvetlil resp. správy predložené navrhovateľom majúce podporiť jeho tvrdenia v širšom kontexte situácie podobnej tej jeho jednoducho neguje odkazom na ich všeobecný charakter (str. 13 rozhodnutia), konštatovaním, že žiadna sa netýka konkrétnej osoby navrhovateľa (novinové články a správy medzinárodných humanitných organizácií, str. 13 rozhodnutia) resp. ich spochybňuje v ich nepodstatných podrobnostiach (dôkazy o použití mučenia ako nástroja získania dôkazov vo vzťahu k jeho spoluobvineným, ktorých výpovede mali byť použité proti nemu, str. 14). Takýto prístup odporcu svedčí o jeho účelovo selektívnom prístupe k výberu informácií o krajine pôvodu, čo je v rozpore so zásadou materiálnej pravdy pri zisťovaní skutočného stavu (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku ) ako aj voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku), čo samo osebe je podľa názoru súdu dostatočným dôvodom pre konštatovanie nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia veci a tak dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vo svojich výpovediach navrhovateľ popisuje okolnosti, ktoré viedli k jeho zadržaniu a nezákonnosti, ku ktorému došlo v priebehu vyšetrovania, vrátane toho, že bol mučený a fyzickým násilím nútený k priznaniu sa k spáchaniu trestných činov, ktorých sa nedopustil. Ním uvádzané skutočnosti odôvodňujú záver o tom, že počas jeho zadržania a následného vyšetrovania policajnými orgánmi utrpel príkoria, ktoré predstavujú závažný zásah do jeho základných práv. navrhovateľom popisovaný postup policajných orgánov predstavuje nepochybne závažné porušenie čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorá zakazuje mučenie, neľudské a či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Uvedené konanie svojou intenzitou nepochybne naplnilo obsah pojmu prenasledovanie (§ 2 písm. d/ zákona o azyle), čo pripustil i odporca, keď konštatoval (str. 10 rozhodnutia) že „osoby kaukazských národností zapojené do bojov proti vláde, občas čelia v RF istým formám prenasledovania“ a „správy poukazujú na problematické podmienky v ruských väzniciach“, a obavy z takéhoto prenasledovania v budúcnosti sú tak podľa názoru odvolacieho súdu opodstatnené, sám však test kumulatívneho splnenia podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle (t. j. aj o otázke naplnenia niektorého z azylovo relevantných dôvodov, o ktoré navrhovateľ opieral svoju žiadosť) nevykonal (resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva). Preto záver odporcu, že navrhovateľ nesplnil zákonné podmienky na udelenie azylu bez ďalšieho možno považovať za nedôvodný a predčasný. Odvolací súd sa ďalej zaoberal obsahom námietok navrhovateľa v súvislosti s nepriznaním doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Odporca ustálil, že navrhovateľovi vzhľadom na záruky Generálnej prokuratúry RF nehrozí udelenie trestu smrti ani jeho výkon a keďže v Ruskej federácii v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt, navrhovateľovi nehrozí ani ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu takéhoto konfliktu. Odvolací súd pripomína, že pre udelenie doplnkovej ochrany je potrebné splniť kumulatívne nasledujúce podmienky: - žiadateľ sa musí nachádzať mimo krajiny svojho pôvodu - musí mať opodstatnené obavy, že mu hrozí skutočné nebezpečenstvo (reálna hrozba) - vážneho bezprávia Za vážne bezprávie sa podľa § 2 písm. f/ tohto zákona považuje: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V predmetnej veci je predmetom sporu posúdenie, či hrozby vyvolávajúce u navrhovateľa obavy predstavujú vážne bezprávie v niektorej z jej foriem vyplývajúcich z citovaného ustanovenia. Trest smrti ako jedna z foriem vážneho bezprávia vychádza primárne z čl. 1 Protokolu č. 6 k EDĽP (zákaz trestu smrti v dobe mieru) a z čl. 1 Protokolu č. 13 k EDĽP (zákaz trestu smrti kedykoľvek), ktoré majú obdobne ako čl. 3 EDĽP extrateritoriálny účinok, z čoho možno usudzovať, že nielen zmluvné strany Protokolu č. 6 a 13 k EDĽP nemôžu uložiť ani vykonať trest smrti, ale nemôžu ani vrátiť cudzinca do krajiny, kde mu hrozí trest smrti a to bez ohľadu, či mu hrozí trest smrti v krajine, ktorá je považovaná za demokratickú resp. nedemokratickú. Bez významu v predmetnej veci nie je skutočnosť, že Ruská Federácia Protokol č. 6 síce podpísala, ale doposiaľ neratifikovala. V tejto súvislosti je však potrebné prihliadnuť aj na text čl. 15 písm. a/ kvalifikačnej smernice, ktorý hovorí o „treste smrti alebo poprave“, pričom pojem poprava je nepochybne obsahovo širší než pojem výkon trestu smrti, keďže nie je vylúčené, že poprava sa môže vykonať aj bez toho, aby sa s cudzincom viedol akýkoľvek súdny proces a bez akéhokoľvek formálneho uloženia trestu smrti (v zmysle čl. 6 písm. c/ Kvalifikačnej smernice aj neštátnymi aktérmi). Vychádzajúc z požiadavky eurokonformného výkladu pojmu doplnková ochrana je preto potrebné § 2 písm. f/ zákona o azyle vykladať tak, že za vážne bezprávie sa považuje trest smrti alebo poprava, pričom pre existenciu vážnej ujmy postačuje hrozba uloženia trestu smrti (alebo hrozba popravy), nie je teda potrebné čakať na uloženie trestu smrti a utiecť až pred hrozbou vykonania trestu smrti (popravy). Pokiaľ teda odporca vychádzal pri posudzovaní hrozby vážneho bezprávia zo zužujúceho výkladu predmetného ustanovenia napriek navrhovateľom prejaveným obavám o svoj život okrem iných aj z dôvodu, že bude unesený a „zmizne bez stopy“ (už v dotazníku z výsluchu z 22.5.2008), pričom podobné prípady uvádzané relevantné informácie o situácii v dotknutej oblasti krajiny pôvodu potvrdzujú, možno konštatovať, že vec posúdil nedostatočne. Odporca sa zameral na podmienku, či navrhovateľovi hrozí v prípade návratu do krajiny pôvodu vážne bezprávie v zmysle definície podľa § 2 písm. f/ t. j. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie a potom, čo dospel k záveru, že táto podmienka nie je splnená, teda že navrhovateľovi vážne bezprávie nehrozí, konštatoval, že dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany neboli splnené, s čím sa stotožnil aj súd prvého stupňa. Mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie predstavuje veľmi intenzívny zásah do nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia a do ľudskej dôstojnosti. Zákaz mučenie je chápané ako právo absolútne a teda neobmedziteľné a mučenie sa tak zásadne považuje za neprípustné v akejkoľvek situácii. Avšak nie každé konanie zo strany štátu spĺňa intenzitu potrebnú k tomu, aby išlo o mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Mučenie je definované troma znakmi - úmyselné pôsobenie závažného fyzického alebo psychického utrpenia, utrpenie je spôsobené s určitým cieľom (napr. získať informácie, priznanie, potrestať osobu alebo ju k niečomu nútiť a tiež, že utrpenie je spôsobené orgánom verejnej moci alebo s jeho súhlasom. Pre účely posúdenia existencie dôvodov pre udelenie doplnkovej ochrany je rozhodujúca otázka, či navrhovateľovi v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu hrozí vážne bezprávie. Reálnou hrozbou treba rozumieť, že vo významnom percente prípadov podobných situácii navrhovateľa príde k nežiaducim následkom, takže navrhovateľ má dobré dôvody sa domnievať, že takýto následok môže s významnou mierou pravdepodobnosti postihnúť aj jeho (NSS sp. zn. 2 Azs 71/2006). Preto bolo potrebné skúmať, či vzhľadom k všetkým dôvodom uvedeným navrhovateľom a zisteným skutočnostiam existuje reálna hrozba, že navrhovateľ utrpí vážne bezprávie. Skutočnosť, že príkorie, ktoré v prípade navrhovateľa nepochybne dosahovalo intenzitu nielen prenasledovania ale aj vážneho bezprávia, pretože bol vystavený mučeniu t. j. najzávažnejšej forme zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru, utrpel navrhovateľ v minulosti, v danom prípade neznamená, že hrozba takéhoto konania voči nemu zanikla. Z obsahu pripojeného spisu vyplýva, že práve naopak; navrhovateľ opakovane vyjadroval obavy, že bude opäť zadržaný a nútený k priznaniu; zdôrazňoval, že po úteku z krajiny pôvodu potom, čo pri jeho zadržaní policajnými orgánmi v roku 2006 bolo fyzickým násilím vynucované jeho priznanie k spáchaniu trestných činov, ktoré podľa jeho tvrdenia nespáchal, záujem o jeho osobu zo strany oficiálnych orgánov naďalej trvá žiadosťou o jeho vydanie z dôvodu jeho oficiálneho obvinenia zo spáchania trestných činov, z ktorých prinajmenšom jeden je taký, za ktorý možno uložiť trest smrti. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol: „Prvé, čo so mnou spravia je, že budem zbitý. Potom ma budú nútiť, aby som zobral na seba všetky trestné činy, ktoré mi boli kladené na vinu. Obávam sa, že ma budú týrať. Budú ma nútiť podpísať to, čo oni budú chcieť. Budú odo mňa žiadať, aby som uviedol mená, s ktorými som spolupracoval. Nakoľko orgány činné v trestnom konaní nemajú žiadne dôkazy, konajú tak ako v prípade ľudí uvedených v tejto zápisnici. Som si istý, že by som dopadol tak, ako som to uviedol." Za daných okolností bolo preto potrebné pozornosť venovať reálnosti jeho obáv, že aj v budúcnosti bude vystavený konaniu osôb z prostredia bezpečnostných zložiek, ktorého sa obáva a ktoré by dosiahlo intenzitu vážneho bezprávia v niektorej z foriem vyplývajúcich z ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle (t. j. nielen trestu smrti v úzkom slova zmysle, ale prípadne i inej formy zbavenia života) ale aj intenzitu vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu). Reálnosť obáv z opakovaného konania znamenajúceho vážne bezprávie tak ako bolo definované vyššie zvyšuje skutočnosť, že navrhovateľ má byť vydaný oficiálnym orgánom pre účely trestného stíhania t. j. do prostredia, v ktorom došlo ku konaniu majúcemu charakter vynucovania priznania fyzickým násilím v intenzite mučenia, (v zmysle relevantných dostupných informácií o krajine pôvodu neposkytujúcim dostatočné záruky ochrany pred takýmto konaním) pričom vzhľadom na túto okolnosť neprichádza do úvahy prípadná možnosť vnútorného presídlenia a nemožno ponechať bez povšimnutia aj fakt, že navrhovateľ oficiálnym orgánom známy ako žiadateľ o medzinárodnú ochranu (čo je v prípadoch žiadostí o medzinárodnú ochranu nežiaduce), môže byť po prípadnej identifikácii ako neúspešný žiadateľ o medzinárodnú ochranu a z toho dôvodu s imputovaným nepriateľským postojom k miestnym oficiálnym autoritám, vystavený takémuto opakovanému konaniu s ešte väčšou pravdepodobnosťou. Táto hrozba je podľa názoru súdu dostatočne individualizovaná, teda sám navrhovateľ je v ohrození z dôvodu skutočností, ktoré sú špecifické pre jeho situáciu. Odporca ustálil neexistenciu takejto hrozby len z dôvodu zohľadnenia záruky Generálnej prokuratúry RF, ktorá „vykonáva aj dohľad nad väzenskými podmienkami a preto nie je dôvod sa opodstatnene domnievať, že by nebola schopná zaručiť dodržiavanie práv osoby, vo vzťahu ku ktorej poskytla takýto medzinárodný záväzok“(str. 10 rozhodnutia), pričom ďalším testom hodnotenia reálnej hrozby vážneho bezprávia situáciu navrhovateľa v prípade návratu do krajiny pôvodu nepodrobil a pre tento účel neprihliadol ani na informácie z krajiny pôvodu potvrdzujúce, že u zadržaných osôb pretrváva k používaniu fyzického násilia za účelom vynútenia priznania resp. získania informácií. Odporca sa uvedenými skutočnosťami v dostatočnej miere nezaoberal, k námietkam v tomto smere nezaujal stanovisko a na tieto okolnosti (aj o zaobchádzaní s neúspešnými žiadateľmi o azyl v prípade návratu do RF) žiadne dokazovanie nevykonal. Obdobne mu možno vytýkať, že nevenoval pozornosť námietkam zdôrazňujúcim obavy navrhovateľa že jeho prípad bude posudzovaný v Severnom Osetsku a nie v Moskve, čo má nepochybne naznačenú súvislosť s jeho námietkou o tvrdenom zlom zaobchádzaní s obyvateľmi Ingušskej národnosti v dotknutom regióne krajiny pôvodu navrhovateľa a dôvodne vytýkal, že na tieto okolnosti odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nezaobstaral do administratívneho spisu informácie týkajúce sa súdneho systému a výkonu práva v tejto oblasti. Vyhodnotenie bezpečnostnej situácie v Osetsku odporcom spočívajúce v konštatovaní, že "správy o všeobecnej situácii v Severnom Osetsku uvádzajú prípady mučenia a iného zlého zaobchádzania a efektivitu vyšetrovania hodnotia skôr ako zriedkavú. Výkonné orgány údajne často používali silu na ovládnutie násilných väzňov a vyšetrovatelia odmietali výber vlastného právneho zástupcu a uprednostňovali konkrétnych štátnych zástupcov, ktorí ignorovali známky mučenia. Objavujú sa správy o nespravodlivých procesoch a rozhodnutiach vo veciach týkajúcich sa ekonomickej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej trestnej činnosti. ktoré boli ovplyvnené politickým zasahovaním, pričom advokáti sa sťažovali na procesné porušenia, ktoré ich klientom znemožňovali právo na spravodlivý súdny proces" (str. 12 rozhodnutia) bez naznačenia súvisu s hodnotiacimi úvahami odporcu, zjavne nemožno považovať za dostatočné stanovisko k uvedeným námietkam. V súvislosti s otázkou dostatočnosti diplomatických záruk predložených oficiálnou autoritou krajiny pôvodu navrhovateľa Generálnou prokuratúrou RF, ktorých obsahom je ubezpečenie, že navrhovateľ po jeho návrate nebude podrobený mučeniu a inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu a ktoré odporca za také aj pre účely azylového konania považuje, odvolací súd zdôrazňuje, že tieto boli primárne predložené pre účely konania o výkone trestu vyhostenia navrhovateľa v súvislosti s otázkou záväzku dodržania princípu non-refoulement a nie sú inštitútom azylového konania pre príslušný správny orgán resp. súd v správnom súdnictve nie sú nijakým spôsobom zaväzujúcim. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vzťahujúcej sa k čl. 3 EDĽP nie je možné vyvodiť jednoznačné pravidlá pre ich využitie a hoci ich nepovažuje zo strany cieľových krajín za bezvýznamné, neprijíma ich automaticky. Vo veci Saadi proti Taliansku (rozsudok z 28.2.2008, sťažnosť 37201/06) ESĽP pripomína, že „existencia vnútroštátnych predpisov a pristúpenie k medzinárodným dohovorom, ktoré zaručujú dodržiavanie základných práv v zásade nie sú samé osebe dostatočné pre zaistenie adekvátnej ochrany proti riziku zlého zaobchádzania, kde, ako v prejednávanom prípade, spoľahlivé zdroje uvádzajú postupy, ku ktorým sa uchyľujú a tolerujú ich štátne orgány, ktoré sú zjavne v rozpore so zásadami tohto Dohovoru“. V predmetnej veci súd vedomý si nemožnosti vymáhania takého záväzku, keďže neexistuje efektívny kontrolný mechanizmus umožňujúci vynútiť splnenie takéhoto diplomatického prehlásenia a berúc do úvahy obsah relevantných informácií z krajiny pôvodu potvrdzujúcich, že ku konaniu majúcemu charakter mučenia a iného neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania zo strany policajných orgánov dochádzalo nielen v čase úteku navrhovateľa z Ingušska, ale správy o rovnakých zásahoch v nasledujúcom období sa vyskytujú aj v súčasnosti (<https://www.hrw.org/report/2015/06/18/invisible-war/russias-abusive-response-dagestan- insurgency>, <http://www.ecre.org/component/content/article/57-policy-papers/174-guidelines-on-the- treatment-of-chechen-internally-displaced-persons-idps-asylum-seekers-and-refugees-in- europe.html>, <http://www.cpt.coe.int/documents/rus/2013-01-inf-eng.htm>), pričom ruská strana kritiku Rady Európy o používaných praktikách mučenia a neľudského zaobchádzania v rámci boja proti islamistickým povstalcom vyplývajúce zo správy Výboru CPT z roku 2013 prijala (<http://zpravy.idnes.cz/elektrosoky-ci-duseni-rada-evropy-kritizuje-rusko-kvuli-muceni-na- kavkaze-1u2-/zahranicni.aspx?c=A130125_075300_zahranicni_ipl>), dospel odvolací súd k záveru, že takéto záruky nie sú spôsobilé znížiť resp. odstrániť dôvodné obavy z opakovania rovnakých praktík v prípade návratu navrhovateľa späť do krajiny pôvodu pre účely jeho trestného stíhania (do dispozície štátnej inštitúcie, ktorá v minulosti fyzické násilie voči nemu praktizovala), najmä ak spáchanie trestných činov, z ktorých je obvinený popiera. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že neboli podmienky na potvrdenie napadnutého rozhodnutia odporcu, preto zmenil (§ 220 O.s.p.) potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250j ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.) a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal podľa vyčíslenia jeho právnej zástupkyne v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 1224,79 EUR titulom trov právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej pomoci 699,15 € a režijný paušál 41,95 € (8,39 x 5) + DPH 20% v sume 148,22 € 1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 02.07.2015 (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky) - 139,83 €, 2/ podanie opravného prostriedku zo dňa 06.07.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky) - 139,83 €, 3/ podanie vo veci zo dňa 29.07.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky) - 139,83 €, 4/ zastupovanie na pojednávaní dňa 05.10.2015 (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky) - 139,83 €, 5/ odvolanie zo dňa 18.11.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky) - 139,83 € náhrady cestovného a straty času pri prevzatí a príprave zastupovania vrátane prvej konzultácie s klientom v ÚVV Banská Bystrica dňa 02.07.2015 v zmysle vyhlášky č. 632/2008 Z. z. a § 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 334,47 € s DPH 20% (cesta osobným motorovým vozidlom na trase Košice - Banská Bystrica - Košice, t. j. 480 km pri v tom čase platnej cene pohonných hmôt 1,20 €/ l a priemernej spotrebe motorového vozidla v zmysle predloženej fotokópie technického preukazu 5,1 l/100km - 29,47 €; náhrada za použitie osobného cestného motorového vozidla pri sume základnej náhrady 0,183 €/km - 103,68 s DPH 20%; náhrada za stratu času 13,98 € za 12 začatých polhodín v sume 201,31 € s DPH 20%) a zaplateného poplatku za vyhotovenie kópie zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 05.10.2015 v sume 1,00 €. Celkom: 1224,79 € Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.