Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 2Cdo/718/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611201329 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8611201329.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne : W. J., bývajúca v L., zastúpená Mgr. Martinom Berecom, advokátom v Trenčíne, DOMUS PETRA, Pod Sokolice 1/B, proti žalovanej : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, za účasti intervenienta na strane žalobkyne : Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 3 C 43/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 13. marca 2014 sp. zn. 4 Co 185/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom zo 6. februára 2013 č. k. 3 C 43/2011-229 zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala náhrady škody vo výške 12 871,21 € a nemajetkovej ujmy v tej istej výške z titulu nesprávneho úradného postupu polície. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že bolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že príslušníci Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom postupovali nesprávne, keď nezabránili vyprataniu predmetného bytu, resp. vysťahovaniu jej príbuzných z bytu. Žalobkyňa dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla. V dôkaznej núdzi sa ocitla predovšetkým vlastnou vinou, keď nárok na náhradu škody podala päť rokov po tom, čo k nesprávnemu postupu policajtov malo dôjsť. Nezachovali sa žiadne záznamy z tohto zákroku polície a je samozrejmé, že ani vypočutí svedkovia - členovia policajnej hliadky si na podrobnosti nemôžu po takejto dobe pamätať. Nebolo preukázané, aby príbuzní žalobkyne sa domáhali ochrany majetku, resp. zabránenia ich vysťahovania. Nebola preukázaná ani existencia druhej podmienky vzniku zodpovednosti, teda príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym postupom polície a uplatnenou škodou zodpovedajúcou nájomnému, ktoré žalobkyňa platila za iný byt po vyprataní predmetného bytu, resp. nemajetkovou ujmou. Skutočnosť, že byt žalobkyňa nemohla užívať a následne si musela zabezpečiť svoje bývanie iným spôsobom a platiť za prenajatý iný byt nájomné, nie je v príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym právnym úradným postupom policajtov. Jednoznačne k vyprataniu žalobkyne došlo v dôsledku nedovoleného svojpomocného konania veriteľa žalobkyne, resp. spoločnosti IVERO, ktorú spoločnosť S.O.S. financ na vypratanie bytu splnomocnila. Podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodná je aj námietka premlčania, ktorú vzniesla žalovaná. Žalobkyňa sa o škode, ku ktorej malo dôjsť nesprávnym postupom polície dozvedela v deň, keď k tomuto namietanému postupu malo dôjsť, teda dňa 24.3.2006, a to telefonicky od svojho druha. Uplatnený nárok na náhradu škody je od 24.3.2009 premlčaný, a týmto dňom sa premlčal aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Ak teda žalobkyňa návrh na začatie konania podala na súde dňa 3.3.2011, jej nárok je premlčaný a keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania voči uplatnenému nároku, ani z tohto dôvodu nie je možné návrhu vyhovieť. Žalobkyňa tvrdila, že akceptovanie námietky premlčania je v rozpore s dobými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) pre výrazné nerovné postavenie účastníkov. Súd ale žalovanou uplatnenú námietku premlčania nepovažuje za vznesenú v rozpore s dobrými mravmi. Premlčaciu dobu stanovuje priamo zákon, ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Nemožno teda hovoriť o tom, že využitie možnosti štátu vzniesť námietku premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Inštitút premlčania je zákonným inštitútom a vo všeobecnosti prispieva k istote právnych vzťahov. 2. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 13. marca 2014 č. k. 4 Co 185/2013-269 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že plnenie, ktorého sa žalobkyňa domáhala titulom náhrady škody v súlade s názorom súdu prvej inštancie, nepredstavuje jej majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánov polície, nakoľko majetok žalobkyne sa nezmenšil nesprávnym postupom orgánov polície. Žalobkyňa nepreukázala splnenie troch predpokladov vzniku (resp. výšky) uplatňovanej škody v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu orgánov polície, aj keď jej tvrdenie malo čiastočne racionálny základ v tom, že orgány polície pri vypratávaní bytu žalobkyne spoločnosťou IVERO spol. s r.o. boli nečinné. Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu je však závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým v príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nebolo jednoznačne preukázané, že príbuzní žalobkyne sa domáhali ochrany majetku, resp. zabránenia ich vysťahovania a ani po príchode policajtov žiadna z osôb obývajúcich byt o takúto pomoc nepožiadala. Skutočnosť, či konanie spoločnosti IVERO si vyžadovalo zásah polície nebola preukázaná, nebol splnený ani predpoklad existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom polície a znížením majetku žalobkyne. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil logické ani faktické rozpory ich vyhodnotenia. V čase vypratania bytu nebolo rozhodnuté o neplatnosti právnych úkonov (i keď ide o absolútne neplatné právne úkony od začiatku), na základe ktorých bola nebanková spoločnosť zapísaná ako vlastník bytu, o ich neplatnosti bol oprávnený rozhodnúť len súd a nie policajt. Napokon z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hliadka policajtov bola vyslaná na miesto samé za účelom zabezpečenia verejného poriadku. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval správny právny predpis, a to zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý aplikoval na daný prípad. Nesprávne však v zmysle § 19 ods. 1 cit. zákona posúdil námietku premlčania. Vznesená námietka premlčania nie je súdom prvého stupňa celkom správne právne posúdená, a to v časti uplatneného nároku na náhradu škody, ktorá žalobkyni mala vzniknúť 3.3.2008 (t. j. obdobie tri roky spätne od podania návrhu). Uvedená škoda mala vzniknúť žalobkyni z titulu zaplateného nájomného za byt, ktorý si prenajala po vyprataní jej bytu, teda jej vznikala postupne každý mesiac po zaplatení nájomného. V takomto prípade sa právo na náhradu škody v zmysle § 19 ods. 1 cit. zákona premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Pojem „dozvie sa o škode“ sa v zmysle tohto ustanovenia viaže k okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o tom, že na jeho úkor došlo ku škode. Je zrejmé, že beh premlčacej lehoty nemôže začať skôr, než škoda vôbec vznikla. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila náhradu škody aj za obdobie tri roky spätne od podania návrhu, t. j. za obdobie od 3.3.2008, potom jej nárok nebol premlčaný. Náhrada škody, ktorá jej však mala vzniknúť za obdobie od 26.3.2006 do 2.3.2008 a nárok na nemajetkovú ujmu, je aj podľa názoru odvolacieho súdu premlčaný, nakoľko pre jeho uplatnenie uplynula trojročná premlčacia lehota. Avšak tento právny názor odvolacieho súdu ohľadne premlčania časti náhrady škody uplatnenej žalobkyňou nemôže mať vplyv na rozhodnutie, nakoľko nárok žalobkyne nebol opodstatnený z hľadiska posúdenia veci samej tak, ako to je už hore uvedené. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p., teda že jej ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom a dôvodnosť odôvodňovala nesprávnym právnym posúdením veci, ako aj nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci. Namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, malo dôjsť k nariadeniu pojednávania v tejto právnej veci na odvolacom súde a z dôvodu, že sa tak nestalo, došlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom. Súd prvej inštancie ako aj súd druhého stupňa vzali do úvahy len niektoré časti výpovede svedkov p. C. a p. J.. Ani súd prvej inštancie ani súd druhého stupňa sa žiadnym spôsobom nevyporiadali s námietkou uplatnenia premlčania ako v rozpore s dobrými mravmi. Predmetnú vec nesprávne posúdili, ak nevzali do úvahy aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a priznal jej trovy odvolacieho a dovolacieho konania. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhla dovolanie žalobkyne zamietnuť. 5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúma vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm.c/ C.s.p.). 7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 C.s.p. a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p. 8. Dovolanie žalobkyne smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Dovolanie žalobkyne nesmeruje proti rozsudku, ktorý je uvedený v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva. 9. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám, ktoré boli uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľka nenamietala, že v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p.; vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo. 10. Dovolateľka mala za to, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p.). Namietala, že rozhodnutie prvostupňového a odvolacieho súdu sú nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. 11. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. 12. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. 13. K námietke dovolateľky, podľa ktorej odvolací súd postupoval nesprávne, keď nenariadil vo veci pojednávanie, hoci bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ako to vyžaduje dôležitý verejný záujem, treba uviesť, že podľa § 214 ods. 1 písm.a/ O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a podľa § 214 ods. 1 písm.d/ vtedy, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). 14. Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie je však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné, v zákone vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. 15. V posudzovanej veci odvolací súd nepovažoval za potrebné doposiaľ vykonané dokazovanie doplniť, resp. vykonať nové dôkazy, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Ako už bolo spomenuté vyššie, aké skutočnosti ho viedli k uvedenému záveru, náležite vysvetlil v dôvodoch rozhodnutia. Nemožno mu preto vyčítať, že jeho postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania bol v rozpore so zákonom. V predmetnej veci nejde ani o dôležitý verejný záujem, o tento spravidla pôjde vtedy, ak sa týka spor väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska atď. 16. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tiež napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 99/2011). 17. Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). 18. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm.c/ C.s.p. ako procesne neprípustné odmietol. 19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.