Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 9Sžso/182/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200541 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200541.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcov: v 1. rade: Z. W., bytom B.. T. L. XX, XXX XX B., B., (predtým Z. W. - SUN STUDIO, IČO 46 497 196, miestom podnikania Bardejovská 220, Svidník) v 2. rade: M. N. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX/X, XX-XXX Y.ź, B., právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 21351-2/2014-BA zo dňa 21. februára 2014, o odvolaní žalobcov v 1. rade a v 2. rade a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/36/2014-47 zo dňa 26. mája 2015 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/36/2014-47 zo dňa 26. mája 2015 v časti zamietnutia žaloby žalobcu v 1. rade p o t v r d z u j e . Žalobcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odvolanie žalobcu v 2. rade o d m i e t a . V časti zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/36/2014-47 zo dňa 26. mája 2015 m e n í tak, že konanie z a s t a v u j e . Žalobcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č. k. 1S/36/2014-47 zo dňa 26.05.2015 Krajský súd v Prešove zamietol žalobu žalobcu v 1. rade o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia č. 21351-2/2014-BA zo dňa 21.02.2014, vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade zrušil rozhodnutie žalovanej č. 21351-2/2014-BA zo dňa 21.02.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník č. 5612-30/2013-SK zo dňa 17.12.2013 v zmysle § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) O. s. p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal a zároveň zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi v 2. rade trovy konania v sume 220,35 eur. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolania žalobcu v 1. rade - zamestnávateľa a žalobcu v 2. rade - zamestnanca a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník, ktorým pobočka žalovanej rozhodla, že žalobcovi v 2. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa: Z. W. - SUN STUDIO podľa slovenskej legislatívy od 01.05.2012. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že z obsahu žaloby je evidentné, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie práv ako účastníka konania, resp. porušenie práv jeho zamestnancov. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení vlastných subjektívnych práv priamo žalobcu v 1. rade a nikoho iného. Žalobca v 1. rade vo vzťahu k vytýkaným procesným pochybeniam neuviedol, aké jeho subjektívne práva boli týmito pochybeniami porušené. Pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, vykonanie kontroly v rozpore so zákonom a prejudikovanie rozhodnutia žalobca v žalobe vo vzťahu k porušeniu svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nevyargumentoval. Preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol. Z administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že rozhodnutie žalovanej nebolo doručené žalobcovi v 2. rade riadne, do vlastných rúk, ale zásielka bola prevzatá treťou osobou. Keďže nemal preukázané účinné doručenie žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej žalobcovi v 2. rade, konštatoval, že lehota dvoch mesiacov mu neuplynula a považoval ju za včas podanú (t. j. právoplatnosťou rozhodnutia súdu o pripustení účastníka do konania) a preskúmal napadnuté rozhodnutie po vecnej stránke vo vzťahu k možnému porušeniu práv žalobcu v 2. rade. Záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná považoval krajský súd za prijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže z obsahu spisu ani z obsahu odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo bez pochybností preukázané, že žalobca v 2. rade reálne činnosť zamestnanca nevykonáva. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Svidník vyplýva, že nie je primerane odôvodnené a absentuje v ňom akákoľvek správna úvaha, čo je v rozpore s § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán nemôže úplne nahradiť argumentáciu prvostupňového správneho orgánu. Že sa tak v predmetnej veci stalo, podľa názoru krajského súdu jednoznačne vyplýva z odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Preto rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) O. s. p. zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Žalobca v 1. rade sa proti rozsudku krajského súdu v časti zamietnutia žaloby včas odvolal. V odvolaní uviedol, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky bezpochyby došlo aj k porušeniu jeho subjektívnych práv. V dôsledku rozhodnutia žalovanej má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, keďže príslušné verejnoprávne organizácie SR ich odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území SR. Pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu sankciami. Žalovaná nad rámec dôvodov podaných odvolaní a zisteného skutkového stavu zamietla odvolanie žalobcu v 1. rade z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcovi v 1. rade oznámené až žalovanou v jej rozhodnutí. V tomto smere mu bolo odňaté subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci. Týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa. Poukázal na list žalovanej - oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu v 1. rade a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek, čím došlo k neprípustnému prejudikovaniu rozhodnutia v odvolacom konaní. Namietal tiež, že do kompetencie žalovanej nepatrí uskutočnenie kontroly na preukázanie reálneho výkonu činnosti. Zároveň poukázal na rozhodnutie žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29.01.2014, v ktorom žalovaná jednoznačne konštatovala, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovno-právnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné. Závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade neobstoja z právneho ani z praktického (skutkového) hľadiska, nakoľko jeho zamestnanci pracujú mimo jeho sídla. Žalobca v 1. rade žalovanej predložil všetky potrebné doklady preukazujúce reálny výkon činnosti zamestnancov, ktoré si kontrolóri vyžiadali. Pri kontrolách, ktoré u žalobcu v 1. rade vykonala organizačná zložka žalovanej predložil žalobca v 1. rade tzv. reporty (správy) - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Uviedol tiež, že došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, keď pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu v 1. rade uplatnila diametrálne odlišný postup. Namietal tiež, že došlo k neprípustnej retroaktivite v rozhodnutiach žalovanej. Kým kontroly v predchádzajúcich rokoch nezistili žiadne nedostatky, kontrola vykonaná v marci 2013 už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, pričom aj podľa Praktickej príručky, na ktorú sa žalovaná odvoláva, je jednoznačne zakotvené, že prípadné zistenia zakladajúce zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie spätne. Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie tiež žalobca v 2. rade v časti priznanej náhrady trov konania. Uviedol, že počas prvostupňového konania sa v celom rozsahu odvolával na jednotlivé skutočnosti uvedené v podanej žalobe a žaloba bola v celom rozsahu podaná aj v jeho prospech. Samostatnú žalobu nepodal z dôvodu hospodárnosti konania, avšak pridržal sa skutočností, ktoré uviedol v žalobe jeho zamestnávateľ - žalobca v 1. rade. Dodal, že mu z uvedených dôvodov mala byť priznaná náhrada trov prvostupňového konania vo výške 440,68 eur, tzn. aj za úkon právnej služby - spísanie žaloby. Rozsudok krajského súdu v časti zrušenia rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. rade napadla žalovaná včasným odvolaním, v ktorom uviedla, že kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Varšava, ktorá žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky. Svoju žiadosť odôvodnila tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch a v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti. Z výsledkov kontrol zistených u žalobcu v 1. rade žalovanej vyplynulo, že na adrese uvedenej v osvedčení o živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti žalobcu v 1. rade sa nenachádza kancelária ani prevádzka žalobcu v 1. rade. Žalobca v 1. rade riadi svoju spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať (napr. 12 hodín mesačne) a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu (napr. 80 eur) vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať napr. 3 hodiny denne sa žalovanej javí ako neefektívne, t. j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy, ktoré majú zamestnanci zaručené v pracovnej zmluve. Keďže žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z adresy svojho trvalého bydliska v Poľskej republike, účtovné doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov sa nenachádzajú v mieste podnikania žalobcu v 1. rade, ale na adrese splnomocneného zástupcu, o ukladaní pracovných povinností žalobca v 1. rade nevyhotovuje žiadny záznam, nemá vlastných administratívnych zamestnancov pracujúcich v mieste jeho podnikania, podľa právneho názoru žalovanej žalobca v 1. rade nespĺňa podmienky registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a preto sa na zamestnancov žalobcu v 1. rade nemôže uplatniť legislatíva štátu, v ktorom má podľa výpisu zo živnostenského registra registrované sídlo alebo miesto podnikania, t.j. legislatíva Slovenskej republiky. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky ani splnenie podmienok na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Žalovaná tiež uviedla, že hoci bol žalobca v 2. rade vyradený zo systému sociálneho poistenia v Slovenskej republike, neznamená to, že nie je poistený ani v jednom členskom štáte, ale naopak, stále podlieha poľskej legislatíve. Uviedla tiež, že dohoda medzi poľskou ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia písomnú formu. Poukázala tiež na to, že v zmysle § 212 ods. 3 zákona o sociálnom poistení sa rozhodnutia vo veci nevzniku sociálneho poistenia nedoručujú do vlastných rúk. Rozhodnutie bolo doručené doporučene a nadobudlo právoplatnosť dňa 28.02.2014, preto mal krajský súd posudzovať včasnosť podania žaloby aj voči žalobcovi v 2. rade, t. j. či žaloba bola podaná v lehote dvoch mesiacov. Žalovaná vo svojom odvolaní tiež poukázala na neoprávnené pripustenie žalobcu v 2. rade do konania uznesením krajského súdu podľa § 92 ods.1 O. s. p., aplikácia ktorého nie je v právnom konaní (nesporovom) prípustná. Ak sa žalobca v 2. rade cítil dotknutý na svojich právach, bol oprávnený podať žalobu v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Žiadala preto rozsudok krajského súdu v časti, v ktorej zrušil rozhodnutia žalovanej oboch stupňov zmeniť tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v 2. rade zamietne. Vo svojich vyjadreniach k odvolaniam sa účastníci konania pridržiavali svojich doterajších vyjadrení. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S. s. p."). V zmysle § 492 ods. 2 S. s. p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 246c ods. 1 O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Rozhodnutím č. 5612-30/2013-SK zo dňa 17.12.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla, že žalobcovi v 2. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie ako zamestnancovi zamestnávateľa: Z. W. - SUN STUDIO podľa slovenskej legislatívy od 01.05.2012. Pobočka Sociálnej poisťovne svoje rozhodnutia odôvodnila tým, že ňou vykonanou kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti žalobcu v 2. rade ako zamestnanca, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 (3) základného nariadenia. Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie toto rozhodnutie žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdila a odvolania voči nemu podané zamietla. Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa § 247 a nasl. O. s. p. môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby je jednoznačné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 O. s. p. Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie práv žalobcu v 2. rade - zamestnanca), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo zasiahnuté do majetkových práv žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd žiadny zásah do majetkových práv žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkových práv žalobcu v 2. rade - zamestnanca. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej prvostupňový súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol. Žalobcovi v 1. rade odvolací súd právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo v tomto konaní nebol úspešný. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu v 2. rade proti proti trovám konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že jeho odvolanie je potrebné odmietnuť. Podľa § 250 ods. 1 O. s. p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. V zmysle § 250 ods. 1 O. s. p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žaloby boli podané len žalobcom v 1. rade. Žalobca v 2. rade, aj keď ho krajský súd označil ako žalobcu, žalobu nepodal - do konania bol len pribratý uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na neho ako na účastníka pribratého do konania nahliadať. Keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do konania, ustanovenie § 92 ods. 1 O. s. p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv na postavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý v uznesení o pribratí účastníka nesprávne odkázal na § 92 ods. 1 O. s. p. Ustanovenie § 250 ods. 1 O. s. p. je vo vzťahu k pribraným účastníkom konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práv takýchto účastníkov byť informovaný o prípadnej zmene v ich právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Žalobca v 2. rade bol do konania pribratý z dôvodu, že by ako zamestnanec a ako účastník správneho konania mohol byť dotknutý prípadným zrušením napadnutých rozhodnutí žalovanej. Keďže odvolateľ - žalobca v 2. rade môže mať v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku iba postavenie pribratého účastníka konania, nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b) v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. odvolanie podané proti rozsudku krajského súdu účastníkom označeným ako žalobca v 2. rade - pribratým účastníkom konania v časti priznanej náhrady trov konania odmietol. Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že rozhodnutie žalovanej nebolo doručené priamo žalobcovi v 2. rade, ale prevzala ho iná osoba. Krajský súd opätovne neukladal žalovanej doručovať toto rozhodnutie žalobcovi v 2. rade. Žalobu žalobcu v 2. rade považoval za podanú v zákonom stanovenej lehote a na jej základe rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade nestotožnil. Z celého predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by žalobca v 2. rade podal žalobu, či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Aj napriek tomu, že krajský súd M. N. N. označoval ako žalobcu v 2. rade, s poukazom na to, že na návrh pripustil jeho vstup do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O. s. p., ide stále o pribratého účastníka. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť, že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 vety druhej O. s. p.) nesprávne aplikoval § 92 ods. 1 O. s. p., ktorého použitie v správnom súdnictve nie je možné. M. N. N., krajským súdom nesprávne označovaný ako žalobca v 2. rade (ktoré označenie odvolací súd predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia nemenil), bol do konania pribratý uznesením krajského súdu, a je preto potrebné na neho tak aj nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie odporkyne aj vo vzťahu k M. N. N., ktorý žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovanej ani nepodal, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Pretože M. N. N. žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej nepodal, musel odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť. V súvislosti so zmenou rozsudku krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade zmenil odvolací súd aj výrok o trovách konania tak, že tomuto žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania nepriznal, pretože nebol v prvostupňovom konaní úspešný. Rovnako odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani v tomto konaní žalobca v 2. rade úspešný nebol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.