Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Banská Bystrica 3Cpr/6/2023 6722202808 22. 12. 2025 JUDr. Mgr. Martina Rusnáková ECLI:SK:OSBB:2025:6722202808.11
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno, sudkyňou JUDr. Mgr. Martinou Rusnákovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., D. XXX/XX, zast. JUDr. Máriou Stahovcovou, advokátkou so sídlom Brezno, ul. ČSA 18, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, so sídlom Bratislava, Búdková 36, zast. AKJK s.r.o., IČO: 50 112 252, so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Športová 2071/39, o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 2.211,36 Eur s prísl., takto rozhodol: I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 2.211,36 Eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.105,68 Eur od 08.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.105,68 Eur od 08.07.2022 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a . III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobcu. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.07.2022 domáhal zaplatenia 2.211,36 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 08.06.2022 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že právoplatným uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 06.04.2022 v konaní pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 súd schválil zmier medzi žalobcom a žalovaným o náhrade mzdy vo výške 22.000 Eur. Zmierom schválená výška náhrady mzdy predstavovala náhradu mzdy ku dňu uzatvorenia súdneho zmieru, t.j. ku dňu 06.04.2022 vrátane náhrady za mesiac apríl 2022. Predmetom žaloby boli mzdové nároky za ďalšie obdobie. Žalobca bol presvedčený, že schválením zmieru bola potvrdená aj neplatnosť výpovede ako nevyhnutného hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Predmetom zmieru bola výlučne otázka náhrady mzdy a k žiadnej inej dohode nedošlo, preto nebolo možné bez ďalšieho vyvodzovať, že pracovný pomer skončil. Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 27.07.2020, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Na trvanie pracovného pomeru upozornil žalobca žalovaného aj listom zo dňa 27.04.2022, ktorým požiadal o pracovné zariadenie a prideľovanie práce. Výzvu listom zo dňa 30.05.2022 zopakoval, žalovaný na výzvy nereagoval. V nadväznosti na právoplatne skončené konanie o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy si žalobca uplatnil ďalšie nároky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a to za obdobie od skončenia pôvodného konania. Keďže posledný priemerný zárobok vypočítaný žalobcom pre účely konania 19Cpr/6/2020 predstavoval 1.105,68 Eur brutto, výplatný termín žalovaného bol 7. deň v kalendárnom mesiac za mesiac predchádzajúci, žalobca si žalobou uplatnil nárok za obdobie máj a jún 2022 a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 2.211,36 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.211,36 Eur od 08.06.2022 do zaplatenia.
2. K žalobe žalobca priložil predžalobnú výzvu k plneniu povinností zamestnávateľa zo dňa 13.06.2022, žiadosť o pracovné zaradenie a pridelenie práce zo dňa 27.04.2022 a poukázal na spis Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19Cpr/6/2020. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietol kauzálnu príslušnosť súdu. K súdom schválenému zmieru v súvisiacom konaní sp. zn. 19Cpr/6/2020 uviedol, že zaväzujúca časť zmieru pre obe sporové strany sa týkala povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 22.000 Eur brutto titulom náhrady mzdy, iná právna skutočnosť, ako napr. skončenie pracovného pomeru zo zmieru nevyplýva. Aj keď v enunciáte uznesenia, teda v znení súdom schváleného zmieru, de facto nedošlo k vyčerpaniu predmetu konania definovaného žalobou žalobcu, t.j. nedošlo v zmieri k určeniu či výpoveď daná žalovaným žalobcovi je platná alebo nie, a či pracovný pomer naďalej trvá alebo netrvá, tak aj napriek tomu v dôsledku aplikácie prejednacieho princípu podľa ktorého strany disponujú konaním a jeho predmetom vec de iure sama skonzumovaná hmotnoprávnym úkonom strán, ktorý je súd povinný rešpektovať a skúmať len súlad takejto dohody sporových strán s hmotným právom. Podľa názoru žalovaného boli všetky žalobcom uplatnené nároky v rámci súvisiaceho konania vysporiadané a s konečnou platnosťou vyčerpané uzatvorením právoplatného súdom schváleného zmieru. Práve z dôvodu, že žalobca prejavil slobodnú a vážnu vôľu a dobrovoľne v súlade so zásadou, že práva patria bdelým, súhlasil s uzavretím zmieru schváleného súdom a to v modifikovanej podobe vyčerpaním predmetu sporu, kedy napriek tomu, že prvotne žiadal, aby súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o určení, že pracovný pomer naďalej trvá, tak v konečnom dôsledku súhlasil s uzavretím zmieru, z ktorého obsahu uznesenia vyplýva, že netrval na určení súdu pokiaľ ide o vyslovenie platnosti alebo neplatnosti jeho pracovného pomeru alebo trvaní alebo netrvaní pracovného pomeru a tak sa pracovný pomer žalobcu a žalovaného skončil, pričom žalovaný splnil aj súdom uloženú povinnosť uhradiť žalobcovi finančnú kompenzáciu. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/237/2007 zo dňa 13.10.2008. Z uvedeného dôvodu neexistuje žiadny právny titul, na základe ktorého by žalovaný mohol zamestnávať žalobcu a teda mu nemôže ani prideľovať novú prácu, a to aj v prípade, ak by vzhľadom na okolnosti ukončenia pracovného pomeru žalovaného mal vnútornú motiváciu zamestnávať žalobcu naďalej. Akékoľvek ďalšie nároky žalobcu plynúce z neplatne skončeného pracovného pomeru by bolo možné zo strany žalobcu uplatniť len v prípade, ak by neplatnosť pracovného pomeru, resp. skutočnosť, že pracovný pomer trvá, konštatoval súd meritórnym rozhodnutím, čo sa však nestalo a vzhľadom na právoplatné uznesenie o zmieri a uplynutie lehoty na podanie novej určovacej žaloby je to úplne právne nemožné. Žalovaný mal za to, že vzhľadom na uzatvorený právoplatný zmier a na skutočnosť, že žalovaný zaplatil žalobcovi kompenzáciu vo výške 22.000 Eur nemožno už od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Poukázal aj na § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobcom podaná žaloba je zjavným zneužitím práva, nakoľko žalobca je schopný pracovať, nič mu nebráni uplatniť sa slobodne na trhu práce bez toho, aby bol dlhodobo bez práce. 4. Žalobca v replike uviedol, že uzatvorenie súdneho zmieru bolo prejavom vôle obidvoch sporových strán majúcich protichodné záujmy – žalobca mal záujem na určení, že ukončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné a na určení, že pracovný pomer trvá, ako aj na náhrade mzdy a žalovaný mal opačný záujem – žiadal žalobu zamietnuť, resp. určiť, že od neho ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával a nepriznať náhradu mzdy. Schválením náhrady mzdy obsiahnutej v súdnom zmieri, bola jednoznačne potvrdená neplatnosť skončenia pracovného pomeru ako hmotnoprávnej podmienky pre vznik nároku na túto náhradu, pričom v dôsledku neplatnosti ukončenia, pracovný pomer trvá. Tak ako žalobca nežiadal výslovne obsiahnuť v predmete súdneho zmieru konštatáciu týchto nárokov, ani žalovaný nepožadoval uplatnenie jeho požiadavky v tom smere, aby súd konštatoval, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. 5. K vyjadreniu žalobca pripojil ako dôkazy - žiadosť žalobcu zo dňa 27.04.2022, emailovú urgenciu B. E. zo dňa 20.05.2022, predžalobnú výzvu zo dňa 13.06.2022. 6. Žalovaný v duplike uviedol, že akékoľvek ďalšie nároky uplatnené žalobcom nad rámec slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne schváleného súdneho zmieru medzi žalobcom a žalovaným, sú v rozpore s dobrými mravmi a sú nezákonné. Žalovaný zdôraznil, že v rámci právoplatne schváleného zmieru, uhradil žalovaný k rukám žalobcu riadne a včas dohodnutú sumu 22.000 Eur a bol to sám žalobca, ktorý s úhradou tejto sumy v rámci zmieru súhlasil. Je v rozpore s dobrými mravmi, keď žalobca po tom, čo nadobudne právoplatnosť a účinnosť súdom schválený zmier, v ktorom sám žalobca ako pán sporu s dispozitívnym právom nakladať so sporom súhlasí s tým, aby došlo k uzatvoreniu súdneho zmieru,
súhlasí so sumou, ktorá sa má žalobcovi uhradiť, následne vyvoláva medzi žalobcom a žalovaným ďalšie spory, a to po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Žalovaný súdu navrhol, aby v prípade, ak súd vzhliadne dôvodnosť žaloby ako aj dôvodnosť nároku, nepriznal žalobcovi úhradu žiadnej náhrady mzdy a to s poukazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce ako aj s poukazom na právoplatne a účinne schválený súdny zmier medzi žalobcom a žalovaným, ktorým žalobca de facto a de iure vyčerpal spor. Ak by však súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, musí vziať do úvahy aj individuálnu pohnútku žalobcu, jeho sociálne postavenie, možnosť zabezpečovať svoje základné potreby a teda samú opodstatnenosť potreby priznania akejkoľvek náhrady mzdy nad sumu vo výške 22.000 Eur, ktorú už žalovaný žalobcovi riadne a včas vyplatil. Zaväzujúca časť súdneho zmieru sa týka povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške 22.000 Eur brutto titulom náhrady mzdy a povinnosť žalovaného nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. Iná právna skutočnosť, ako napríklad neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo súdom schváleného zmieru nevyplýva. Táto nie je v enunciáte uznesenia o zmieri spomínaná, čo je však problém žalobcu, ktorý súhlasil so znením zmieru, ktorý schválil súd. Rozhodnutie konajúceho súdu v tomto spore o platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemôže byť v tomto konaní zo strany súdu v žiadnom prípade posudzované ako prejudiciálna otázka, nakoľko o otázke platnosti alebo neplatnosti pracovného pomeru je možné sa zo strany súdu zaoberať len v rámci stanovenej prekluzívnej lehoty 2 mesiacov podľa § 77 Zákonníka práva, a túto zákonnú prekluzívnu lehotu nie je možné nijakým spôsobom predlžiť alebo odpustiť jej zmeškanie. Ďalej žalovaný uviedol, že nakoľko žalobca dostal výpoveď a je zrejmé, že došlo k uzatvoreniu súdneho zmieru a že konajúci súd neuložil žalovanému povinnosť žalobcu v platnom zmieri ďalej zamestnávať, žalovaný v žiadnom prípade nie je povinný reagovať na každú a akúkoľvek listinu, ktorú žalovaný obdrží v rámci poštového doručenia. Súd je vždy povinný skúmať v každom okamihu neodstrániteľné procesné podmienky konanie medzi ktoré patrí prekážka rozhodnutej veci vo vzťahu tohto konania medzi žalobcom a žalovaným ku konaniu ukončenému zmierom. Žalovaný žiadal, aby súd konanie zastavil alebo aby súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Na pojednávaní konanom dňa 16.01.2023 právny zástupca žalobcu zotrval na predchádzajúcich vyjadreniach a žiadal žalobe vyhovieť. Žalobca uviedol, že je evidovaný ako úrade práce ako nezamestnaný. Po skončení pracovného pomeru v roku 2020 bol evidovaný na úrade práce, odtiaľ išiel robiť na dohodu na vrátnicu, potom sa zamestnal na farme Mičiná ako administratívny pracovník približne od mája 2021 do februára 2022. Následne bol evidovaný na úrade práce, stadiaľ išiel robiť na dohodu na Ministerstvo vnútra vrátnika v skladoch v Čačíne. A následne je znova evidovaný na úrade práce. Žalobca predložil súdu výpis z bankového účtu, z ktorého vyplynulo, že žalovaný uhradil žalobcovi v zmysle dohodnutého právoplatného zmieru sumu 14.474,82 Eur dňa 19.05.2022. Právny zástupca žalovaného tiež zotrval na svojich vyjadreniach a žiadal, aby súd buď konanie pre res iudicatu zastavil alebo aby žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. Je potrebné vychádzať zo samotného zmieru. Podanie žaloby vnímal zo strany žalobcu ako v rozpore s dobrými mravmi. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to predžalobná výzva k plneniu povinnosti zamestnávateľa zo dňa 13.06.2022 (č. l. 4 spisu), žiadosť o pracovné zaradenie a pridelenie práce zo dňa 27.04.2022 (č. l. 5 spisu), emailová urgencia zo dňa 20.05.2022 (č. l. 56 spisu), výpis z účtu žalobcu vedeného v Prima banke (č. l. 154-155 spisu), emailová odpoveď zo strany mzdovej učtárne SPF zo dňa 15.06.2022 (č. l. 156-157 spisu), zo spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 9Cpr/6/2020 návrh z č. l. 1-4, uznesenie Okresného súdu Zvolen o zmieri č. k. 19Cpr/6/2020-385 zo dňa 06.04.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.04.2022. 8. Rozsudkom č. k. 13Cpr/6/2022-158 zo dňa 16.01.2023 Okresný súd Zvolen žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania (výrok II.). V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v konaní 19Cpr/6/2020 sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné, v dôsledku čoho pracovný pomer trvá medzi žalobcom a žalovaným, a to na základe uznesenia o zmieri, v rámci ktorého sa strany sporu dohodli tak, že žalovaný vyplatí žalobcovi náhradu mzdy 22.000 Eur brutto. O určení, či pracovný pomer (ne)trvá, resp. či skončenie pracovného pomeru výpoveďou (ne)bolo platné sa meritórne nerozhodlo. Súd vyhodnotil námietku kauzálnej nepríslušnosti súdu ako nedôvodnú. K námietke, že vec nemožno znovu prejednávať a rozhodnúť, pretože pre predchádzajúce konanie 19Cpr/6/2020 sa jedná o vec právoplatne skončenú, súd uviedol, že v danom prípade sa nejedná o vec rozhodnutú, pretože predmetom konania 19Cpr/6/2020 bol uplatňovaný nárok na náhradu mzdy
za obdobie pred vydaním uznesenia o zmieri, pričom v aktuálne prejednávanej veci je uplatňovaný nárok na náhradu mzdy za obdobie po vydaní uznesenia o zmieri, teda je uplatňovaný nárok za odlišné obdobie. K otázke, či pracovný pomer žalobcu o žalovaného po uznesení o zmieri trval, resp. či výpoveď daná zo strany žalovaného bola neplatná súd uviedol, že tieto skutočnosti nie je možné jednoznačne určiť. Z konania 19Cpr/6/2020 síce vyplynulo, že predmetom sporu bolo okrem náhrady mzdy aj určenie trvania pracovného pomeru a určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale uznesením o zmieri bol priznaný len nárok na náhradu mzdy, pričom zvyšné dve otázky ostali nevyriešené. Uznesenie o zmieri nemožno vykladať ani v prospech žalobcu, že by pracovný pomer trval a ani v prospech žalovaného, že by pracovný pomer skončil. Túto otázku bolo potrebné vyriešiť meritórnym výrokom v rozhodnutí 19Cpr/6/2020. Pre strany je záväzný len výrok konečného rozhodnutia, ktorý nadobudol právoplatnosť. Otázku (ne)trvania pracovného pomeru súd zároveň nemôže riešiť ako otázku predbežnú. Aby súd mohol teda priznať nárok na náhradu mzdy, musí existovať hmotnoprávny predpoklad v podobe meritórneho výroku, ktorým by bolo určené, že pracovný pomer trvá, resp. že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné. Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno priznať skôr, ako je s istotou jasné, či skutočne ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť kým nie právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený, je neplatný. S ohľadom na uvedené súd dospel k záveru, že bez meritórneho výroku o určení trvania pracovného pomeru súd nemôže priznať žalobcovi požadovaný nárok na náhradu mzdy po vydaní uznesenia o zmieri, preto žalobu zamietol. 9. Žalobca podal proti rozsudku odvolanie, v ktorom uviedol, že súdny zmier potvrdzuje, že výpoveď je neplatná, a keďže žalovaný netrval na deklarácii skutočnosti, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, pracovný pomer žalobcu trvá. Obsahom žaloby bol návrh žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a tiež návrhu na určenie, že pracovný pomer trvá a nárok na náhradu mzdy. Záver súdu prvej inštancie odporuje nutnosti existencie hmotnoprávnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu mzdy a to z dôvodu, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je s istotou jasné, či skutočne išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 180/2009). 10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že hypotéza právnej normy § 79 ods. 1 Zákonníka práce je formulovaná kumulatívne, pričom jej prvú časť tvorí podmienka spočívajúca v tom, že dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď a druhú časť tvorí podmienka spočívajúca v tom, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. V danom prípade však bola naplnená len druhá podmienka - oznámenie. To, či dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď nebolo nikdy ustálené, respektíve rozhodnuté. Právnu skutočnosť neplatnosti výpovede žalobca len predpokladá, avšak tento jeho predpoklad je nesprávny, keďže nevyplýva z uzatvoreného zmieru v konaní sp. zn. 19Cpr/6/2020, ako ani nevyplýva z aktuálneho súdneho konania sp. zn. 13Cpr/6/2022, keďže žalobca sa v tomto konaní už ani nedomáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá, respektíve preskúmania otázky neplatnosti výpovede. Judikatúra, na ktorú žalobca v odvolaní poukázal, podporuje správnosť napadnutého rozsudku, keďže aj v zmysle danej judikatúry platí, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je naisto postavené, že skutočne ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Naviac, neplatnosti skončenia pomeru sa možno domáhať len v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Predmetná lehota pred podaním žaloby už nepochybne uplynula a predmetná právna otázka neplatnosti výpovede už v tejto fáze nemohla byť zodpovedaná a vyriešená, čoho priamym následkom je nemožnosť aplikácie § 79 ods. 1 Zákonníka práce spôsobom a v rozsahu, ako to navrhuje žalobca. Úvahy žalobcu o tom, že súdny zmier potvrdzuje, že výpoveď bola neplatná sú z pohľadu žalovaného len špekuláciou, respektíve nesprávnou interpretáciou obsahu zmieru. 11. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 15CoPr/1/2024 zo dňa 05.06.2024 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav potrebný na rozhodnutie veci, pričom v danej situácii nebolo účelné vykonanie dokazovania odvolacím súdom. V uznesení odvolací súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady mzdy na tom skutkovom základe, že v konaní pred súdom prvej inštancie vedenom pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 bol vedený spor medzi nimi, predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrada mzdy, pričom žalobca zároveň žiadal, aby súd určil, že
pracovný pomer trvá. Konanie bolo skončené uznesením sp. zn. 19Cpr/6/2020 zo dňa 06.04.2022, právoplatným dňa 10.04.2022, ktorým súd prvej inštancie schválil zmier medzi žalobcom a žalovaným a priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy vo výške 22.000 Eur brutto. Táto suma predstavovala náhradu mzdy ku dňu uzatvorenia zmieru. Žalobca mal za to, že pracovný pomer po schválení zmieru trvá naďalej, a listom zo dňa 27.04.2022 a 30.05.2022 požiadal žalovaného o pracovné zaradenie a pridelenie práce. Žalovaný na tieto listy nereagoval. Zmier síce predstavuje primárne hmotnoprávnu dohodu medzi sporovými stranami, avšak zmluvu uzatvorenú počas a v súvislosti so súdnym konaním. Základný procesný rys zmieru sa prejavuje v tom, že predstavuje náhradu rozsudku súdu. Sporové strany zmierom skončia spor, čím sa konzumuje procesný nárok, ktorý je predmetom konania. Sporové strany tak vylúčia autoritatívny výrok súdu a nahradia ho svojou autonómnou vôľou, ktorú je súd zásadne povinný rešpektovať, ak koreluje s požiadavkami hmotného práva. V prípade zmieru je teda vec sama konzumovaná dohodou sporových strán, ktorá nahrádza meritórne rozhodnutie. Schváleným zmierom nemusí súd vyčerpať celý predmet konania, čo znamená, že strany môžu skončiť súdnym zmierom aj len časť alebo základ konania. V takom prípade po právoplatnosti uznesenia o schválení časti či základu konania zmierom, súd pokračuje v konaní o zvyšku nároku. Schválením zmieru konanie končí, ibaže účastníci pri jeho uzavretí o časti alebo základu nároku, alebo o nároku, ktorý nebol predmetom konania, dali jednoznačne najavo, že požadujú, aby sa v rozsahu, v akom nebol vyriešený zmierom, ďalej o predmete konania jednalo, a aby o ňom bolo rozhodnuté (Bureš, J. a kol.: Občanský soudní řád, Komentář, 6. vydání, Praha, C. H. Beck, 2003, II. díl, strana 331). Z uvedeného vyplýva, že ak účastníci konania nedali pri uzavretí zmieru najavo, ani sa v samotnom zmieri výslovne nevyjadrili, že predmet konania bol zmierom vyčerpaný len sčasti, je potrebné mať za to, že žalobou uplatnený nárok bol zmierom vyriešený celkom. Z uznesenia súdu prvej inštancie o schválení zmieru nevyplýva, že by sa strany sporu pri jeho uzavretí jednoznačne vyjadrili, že požadujú, aby sa ďalej konalo o časti, ktorá nebola predmetom znenia zmieru, ale bola uplatnená samotnou žalobou (neplatnosť výpovede a určenie, že pracovný pomer trvá). Takéto výslovné vyjadrenie nevyplýva ani z argumentácie strán v tomto konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj s prihliadnutím na názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesení sp. zn. 1 Cdo 180/2009, že „nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je naisto postavené, či skutočne ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru“, je záver súdu prvej inštancie, že otázka netrvania pracovného pomeru či neplatnosti jeho skončenia nie je schváleným zmierom meritórne vyriešená, nesprávny. Keďže zo znenia zmieru nevyplýva požiadavka ani jednej zo sporových strán, že by sa o základe predmetu konania, resp. o jeho niektorej časti malo konať ďalej, alebo že by nebol uzatvorením zmieru vyriešený celý predmet konania, schválením zmieru bol vyriešený celý predmet konania sp. zn. 19Cpr/6/2020. 12. Po právoplatnosti uznesenia krajského súdu súd prvej inštancie viazaný názorom krajského súdu v zrušujúcom uznesení za účelom riadneho zistenia skutkového stavu zapožičal spis Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19Cpr/6/2020 (následne vedený ako spis Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Cpr/2/2025). 13. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň: 03.12.2025, ktoré vykonal v neprítomnosti žalovaného. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že na základe rozhodnutia a odôvodnenia krajského súdu bol schválením zmieru skonzumovaný výrok (ktorý nebol presne definovaný v texte zmieru), že výpoveď žalobcu je neplatná (bod 10. odôvodnenia). Poukázala tiež na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cdo/180/2019. Bol uzatvorený zmier a žalobca podal ďalšiu žalobu. Právoplatnosťou zmieru žalobca nadobudol status zamestnanca, čiže zamestnávateľ bol povinný ho vyzvať, aby buď prišiel do práce alebo iným spôsobom ukončiť s ním pracovný pomer. Následne sa žalobca sám uchádzal o prácu, no nebolo mu to umožnené. Žaloba bola správne podaná, a to o náhradu mzdy pre inú prekážku v práci na strane zamestnávateľa (§ 142 ods. 3 Zákonníka práce). Právna zástupkyňa žalobcu teda zotrvala na podanej žalobe z dôvodu inej prekážky na strane zamestnávateľa po právoplatnosti skončenia súdneho sporu o neplatnosť výpovede. Odvolací súd citoval aj ďalší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde sa uvádza, že právny názor o tom, že otázka netrvania pracovného pomeru či neplatnosti jeho skončenia nie je schváleným zmierom meritórne vyriešená, je nesprávny. Súdne rozhodnutia sa nemôžu vykladať príliš formalisticky, treba v nich hľadať spravodlivosť. Námietky žalovaného boli tie isté, teda že uzatvoreným zmierom nie je potvrdené, že by vraj bolo skončenie pracovného pomeru neplatné, pritom žalovaný vyplatil mzdu z neplatne skončeného pracovného pomeru od roku 2020 až do rozhodnutia súdu. Tak ako hovorí zákon, náhrada z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí pracovníkovi od začiatku výpovednej doby
až do dňa kedy zamestnávateľ opätovne takéhoto pracovníka zamestná alebo rozhodne o neplatnosti pracovného pomeru súd. A to sa aj stalo schválením zmieru. Zo zmieru nevyplýva požiadavka ani jednej zo sporových strán, že by sa o základe, resp. jeho časti malo konať ďalej, a že by nebol uzatvorením zmieru vyriešený celý predmet konania. Tento zmier, keďže nahradil rozsudok, skonzumoval a vyriešil aj otázku neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Schválením zmieru bolo deklarované hmotné právo, nakoľko nemožno nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru priznať skôr než je naisto postavené, či skutočne išlo i neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Žalobca uviedol, že na druhý deň po právoplatnosti rozhodnutia sa dostavil do práce, nakoľko mu právna zástupkyňa povedala, že jeho pracovný pomer trvá. Z personálneho oddelenia mu oznámili, že jeho pracovný pomer skončil, aby šiel domov. Právna zástupkyňa napísala mail, na základe čoho ho žalovaný pozval na pracovné stretnutie dňa 07.09.2022, kde mu generálny riaditeľ žalovaného, B. F., oznámil, že ho nechce zamestnať. Z tlače sa dozvedel, že zamestnal vlastného syna a asi 100 dohodárov (článok u internetovej stránky Aktuality.sk). Od jeho prepustenia od roku 2020 do roku 2021 žalovaný v BB a ZV prijal 12 ľudí a od 2020 do 2025 prijal žalovaný do 200 ľudí. Tvrdenia žalovaného, že sú iné pracovné prekážky v tomto smere neobstoja. Súdny zmier so žalovaným uzatvoril v apríli 2022 s tým, že sa vzdal práva podať odvolanie. Ak sa žalovaný vyjadril, že je možné len dedukovať, že výpoveď bola neplatná, prečo potom došlo k vyplateniu 22.000 Eur? Právny zástupca žalovaného uviedol vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, že tento vytkol rozsudku okresného súdu skutočnosť, že samotný okresný súd vyhodnotil vtedy danú právnu situáciu tak a túto tak interpretoval, že súdnym zmierom zo dňa 06.04.2022 nebol vyčerpaný celý predmet konania. Právny zástupca sa stotožnil s uznesením krajského súdu, ktorý uviedol, že je potrebné mať za to, že vo veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 bol súdnym zmierom vyčerpaný celý predmet konania. Pokiaľ ide o súdne rozhodnutie, a to konkrétne rozhodnutie NS SR, ktoré v bode 11. uznesenia spomína krajský súd, tak v tejto súvislosti uviedol, že toto rozhodnutie sa týka výlučne situácie, kedy súd rozhoduje autoritatívnym rozsudkom. Je prirodzené, že predtým ako súd spoľahlivo neustáli neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nie je možné autoritatívnym rozsudkom priznať nárok na náhradu mzdy. Situácia v tejto veci bola však odlišná. Rovnako ako krajský súd v bode 10. uznesenia uviedol, že práve zmier nahrádza autoritatívne rozhodnutie súdu a týmto zmierom sa stanovujú práva a povinnosti strán za predpokladu, že je vyčerpaný celý predmet konania, tak v takomto prípade je zrejmé, že súdu už ďalej v určitom štádiu konania odpadla povinnosť ďalej vykonávať dokazovanie, hodnotiť dokazovanie a výrokom autoritatívne rozhodovať o neplatnosti alebo platnosti skončenia pracovného pomeru. V tom prípade len súd rešpektoval autonómnu vôľu strán sporu a pre prípad, že tento zmier nie je v rozpore s hmotným právom, tento zmier schválil. Neplatnosť skončenia samotného pracovného pomeru v prípade sporu o to, či bol skončený platne alebo neplatne, je možné len výrokom súdneho rozhodnutia. Len výrok súdneho rozhodnutia nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru teda nie je možné z rozhodnutia len dedukovať alebo si dodatočne súdne rozhodnutie len vykladať. Opätovne poukázal na § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý stanovuje 2 podmienky na to, aby pracovný pomer ďalej trval (prvá podmienka je tá, že pracovný pomer bol skončený neplatne; táto prvá podmienka nebola do dnešného dňa výrokom súdu nijakým spôsobom skonštatovaná, nie je možné len dedukovať, či k tomu došlo alebo nedošlo). K dôkazom predloženým žalobcom na pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že pre posúdenie veci nie sú relevantné. Uzatvorenie zmieru je potrebné odlíšiť od rozsudku, zmierom sa stanovujú nové práva a povinnosti medzi stranami. Čo nie je obsahom zmieru, to nemožno dodatočne žiadnym spôsobom interpretovať alebo do zmieru dopĺňať. Z nahrávky jednoznačne vyplýva len dohoda strán o náhrade mzdy. Žalobca mal možnosť žiadať buď prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku alebo inak o doplnenie tohto výroku. Keď si žalobca uvedomil, že výrok o neplatnosti skončenia v uznesení chýba, pokúšal sa následne o to až v konaní, ktoré inicioval v roku 2025. Súd je viazaný len výrokmi rozhodnutia, nie odôvodnením ani ničím iným. Právny zástupca žalovaného žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že nie je v uznesení uvedený výrok o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne, strany sporu nechceli ďalej pokračovať v spore a vyčerpali celý predmet konania. 14. Súd po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vykonal na pojednávaní dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise po rozhodnutí krajského súdu a nevyhnutnými pre rozhodnutie vo veci v súlade s § 319 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“): kópia zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19Cpr/6/2020 zo dňa 06.04.2022 (č. l. 326 až 330 spisu), návrh na pokračovanie v konaní 19Cpr/6/2020 zo dňa 28.02.2025 (č. l. 331-332 spisu), oznámenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Cpr/2/2025 zo dňa 07.08.2025 (č. l. 333-334 spisu), mailová komunikácia zo dňa 31.08.2022 (predložená žalobcom na pojednávaní;
č. l. 359 spisu), článok z Aktuality.sk „Pozemkový fond sa za éry B. F. pustil do spisovej zápchy, kontroly projekt spochybňujú“ (predložený žalobcom na pojednávaní; č. l. 360-360pv spisu), mailová komunikácia medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom zo dňa 14.11.2025 (predložená žalobcom na pojednávaní; č. l. 361 spisu), mailová komunikácia medzi právnou zástupkyňou žalobcu a B. F. zo dňa 20.05.2022 (predložená žalobcom na pojednávaní; č. l. 362-363pv spisu). Súd taktiež oboznámil uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 19Cpr/6/2020-385 zo dňa 06.04.2022 o zmieri (nachádzajúce sa na č. l. 385 a nasl. spisu sp. zn. 19Cpr/6/2020) a taktiež návrh na začatie konania v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 19Crp/6/2020 (č. l. 1-4 spisu sp. zn. 19Cpr/6/2020). Súd na pojednávaní vykonal aj dôkaz vypočutím zvukového záznamu z pojednávania na Okresnom súde Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 zo dňa 06.04.2022. 15. Podľa čl. 2 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vzniknúť len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo zamestnancov. 16. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Na predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z dôvodu plynutia ochrannej doby podľa § 64 ods. 1 písm. a), zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ak by zamestnanec nebol v ochrannej dobe. 17. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 18. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorá by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 19. Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ustanovenie odseku 2 sa nevzťahuje na oznamovateľa kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ak došlo k skončeniu pracovného pomeru počas poskytovania ochrany podľa osobitného predpisu. 20. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 21. Podľa § 148 ods. 1 CSP, žalobca a žalovaný môžu uzavrieť zmier. O uzavretie zmieru sa má súd vždy pokúsiť. 22. Podľa § 148 ods. 2 CSP, súd rozhodne o tom, či uvedený zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
23. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. 24. Podľa § 319 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. 25. Súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca vykonával pre žalovaného v minulosti pracovnú činnosť a žalovaný doručil žalobcovi ako zamestnancovi výpoveď zo dňa 11.05.2020 (uvedené nebolo medzi stranami sporné). Zo spisu vedeného pôvodne Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 (následne vedený Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 11Cpr/2/2025) súd zistil, že v uvedenom konaní bol vedený pracovnoprávny spor medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo dňa 11.05.2020 je neplatné, pracovný pomer trvá a žalobca má nárok na náhradu mzdy (uvedené súdu vyplynulo zo žaloby v predmetnom konaní). Súdny spor skončil uznesením, ktoré súd vyhlásil na pojednávaní konanom dňa 06.04.2020 a ktorým vo výroku I. schválil zmier v nasledovnom znení: žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 22.000 Eur brutto z titulu náhrady mzdy, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu, ktorým bude zmier schválený; vo výroku II. zaviazal žalovaného nahradiť trovy štátu v miere 100 %, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania a vo výroku III. rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení písomného vyhotovenia uznesenia súd uviedol, že na pojednávaní strany sporu požiadali súd o schválenie súdneho zmieru v znení vedenom vo výroku I. uznesenia. Súd posúdil stranami sporu navrhovaný zmier a po posúdení jeho obsahu dospel k záveru, že uzavretý zmier neodporuje všeobecne záväzným právnym predpisom, preto ho schválil v znení tak ako bol na pojednávaní dňa 06.04.2022 uzavretý. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10.04.2022 a vykonateľnosť dňa 14.04.2022. 26. Zo zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Zvolen č. k. 19Cpr/6/2020 zo dňa 06.04.2022 súd zistil, že pred otvorením pojednávania na otázku súdu zástupcovia oboch strán zhodne uviedli: „mimosúdne rokovania prebiehali ešte aj k popoludniu včerajšieho dňa tak, že zo strany žalovaného bol daný návrh na urovnanie sporu zaplatením sumy 22.000 Eur“. Ďalej bolo zo zápisnice zistené, že súd následne otvoril pojednávanie, pripustil zmenu žaloby však len v časti týkajúcej sa poskytnutia náhrady mzdy, následne vykonal dokazovanie listinami. Zo zápisnice následne vyplynulo, že strany požiadali o schválenie súdneho zmieru na základe ktorého by bol cit. “žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude súdny zmier schválený sumu 22.000 Eur brutto z titulu náhrady mzdy.“ Súd oboznámil právnu zástupkyňu žalovaného, že bude potrebné rozhodnúť aj o trovách štátu. O trovách konania zástupcovia strán žiadali zhodne rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, záverečné reči strany nevyužili. Na to súd vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a nenariadení vykonania ďalších dôkazov. Následne súd schválil zmier v znení uvedenom v bode 24. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Súd taktiež zistil, že strany sporu sa zhodne vzdali práva podať odvolanie. 27. Zo zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 06.04.2022 na Okresnom súde Zvolen, ktorý bol vypočutý na pojednávaní konanom dňa 03.12.2025, súd zistil, že strany sporu v konaní požiadali o schválenie zmieru, ktorý súd schválil tak ako to vyplynulo z uznesenia o schválení zmieru ako aj zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 06.04.2022. Žalobca a žalovaný sa zároveň priamo na pojednávaní vzdali práva podať odvolanie. Zo zvukového záznamu nevyplynulo, že by sa strany sporu na pojednávaní vyjadrili, že zmierom nie je vyčerpaný celý predmet konania. 28. Zmierom sa rozumie dohoda účastníkov (strán sporu) uzavretá v priebehu konania, ktorou si upravujú svoje práva a povinnosti. Súdnym zmierom sa stáva zmier, v prípade ak súd dohodu strán sporu uznesením schváli. Zmier je v podstate hmotnoprávny úkon sporových strán, ktorým sa vyčerpáva celý predmet konania (samozrejme, za predpokladu, že strany sporu neprejavili výslovne, že žiadajú pokračovať v konaní o nejakej časti uplatneného nároku, príp. že zmierom nevyčerpali celý predmet sporu). Súdom schválený zmier má účinky právoplatného rozsudku (k uvedenému pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 1481/2004 zo dňa 21.07.2004).
29. Súd mal vzhľadom na uvedené za preukázané, že strany sporu nedali pri uzavretí zmieru najavo, ani sa v samotnom zmieri výslovne nevyjadrili, že predmet konania bol zmierom vyčerpaný len sčasti, vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobou uplatnený nárok v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 bol zmierom vyriešený celkom, čo v podstate nerozporovali ani strany sporu vo svojich vyjadreniach po rozhodnutí krajského súdu. 30. Súd k následnému postupu žalobcu, ktorý v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 11Cpr/2/2025 (pôvodne vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 19Cpr/6/2020) podal dňa 07.03.2025 návrh na pokračovanie v konaní (na čo poukázal v prednese na pojednávaní dňa 03.12.2025 aj právny zástupca žalovaného) uvádza, že žalobca v samotnom návrhu na pokračovanie uviedol, že je presvedčený, že predmetný súdny zmier potvrdzuje skutočnosť, že výpoveď zo strany žalobcu bola neplatná. Z podaného návrhu zároveň súdu vyplynulo, že predmetný návrh na pokračovanie v konaní bol zo strany žalobcu podaný ako reakcia na zamietnutie návrhu žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cpr/6/2022 a protichodnú argumentáciu žalovaného. Následne oznámením zo dňa 07.08.2025 Okresný súd Banská Bystrica žalobcovi oznámil, že daným zmierom bola v konkrétnom konaní vyriešená aj otázka platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň zo znenia zmieru ani zo zápisnice pred schválením zmieru nebolo zistené, že by jedna alebo druhá sporová strana mala požiadavku, že ide len o časť nároku, ktorý sa vyrieši zmierovým konaním a že by sa o niektorej časti malo konať ďalej a teda, že by nebol zmierom vyriešený celý predmet konania. Z uvedeného dôvodu súd na návrh žalobcu na pokračovanie v konaní vedenom pod sp. zn. 11Cpr/2/2025 neprihliadal. 31. Taktiež mail zaslaný žalobcom Okresnému súdu Zvolen po doručení uznesenia o zmieri, na ktorý poukázal žalobca na pojednávaní (str. 10 zápisnice o pojednávaní zo dňa 03.12.2025) nemôže nič zmeniť na názore súdu o tom, že hmotnoprávnou podmienkou priznania náhrady mzdy podľa § 79 Zákonníka práce je vyriešenie otázky neplatnosti skončenie pracovného pomeru. 32. Medzi stranami sporu následne ostalo sporné to, či možno (alebo nemožno) uzatvorený zmier v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 vykladať tak, že ním došlo aj k potvrdeniu skutočnosti, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo dňa 11.05.2020 je neplatné a pracovný pomer trvá napriek tomu, že takýto samotný výrok o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru znenie zmieru výslovne neobsahovalo. 33. Nárok zamestnanca na náhradu mzdy patrí k nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa právnej úpravy § 77 až 80 Zákonníka práce. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce tento nárok patrí zamestnancovi, s ktorým bol pracovný pomer skončený neplatne a ktorý oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je teda neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo v skúšobnej dobe. Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru pritom nemožno priznať skôr, než je naisto postavené, či skutočne ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 180/2009 zo dňa 27.10.2009). Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je teda hmotnoprávnym predpokladom priznania nároku na náhradu mzdy. Súd vzhľadom na uvedené preto vyhodnotil, že tým, že žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 súhlasil s uzatvorením zmieru, v ktorom sa zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy (uplatnenú v konaní z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou), bola potvrdená aj samotná neplatnosť výpovede ako hmotnoprávna podmienka nároku na náhradu mzdy a teda aj skutočnosť, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. 34. Súd mal zo spisu preukázané, že žalobca po tom, čo v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 19Cpr/6/2020 nadobudlo uznesenie o zmieri právoplatnosť, žiadosťou o pracovné zariadenie a pridelenie práce zo dňa 26.04.2022 adresovanou žalovanému, trval na svojom zamestnávaní z dôvodu, že výpoveď zo dňa 11.05.2020 bola neplatná. 35. V predžalobnej výzve k plneniu povinností zamestnávateľa zo dňa 13.06.2022 adresovanej žalovanému žalobca prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne žalovanému oznámil, že už listom zo dňa 27.04.2022 ho požiadal o pracovné zariadenie a pridelenie práce v dôsledku právoplatne skončeného konania a určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 19Cpr/6/2020, keď už predmetným listom zo dňa 27.07.2020 nazvaným oznámenie – ochrana oznamovateľa mu oznámil, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá
na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce. Ďalej žalobca vo výzve uviedol, že žalovaný nijakým spôsobom na žiadosť nereagoval, preto sa domnieva, že jeho žiadosti nemieni zamestnávateľ (žalovaný) vyhovieť. Žalobca taktiež uviedol, že uvedená situácia nasvedčuje tomu, že na strane zamestnávateľa vznikla prekážka, pre ktorú žalobca nemôže vykonávať prácu, preto žalobcovi patrí náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce vo výške jeho priemerného zárobku. 36. V zmysle ustálenej judikatúry (R 33/1977) nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce patrí zamestnancovi pri splnení zákonných predpokladov do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Ak súd na základe žaloby zamestnanca zistí neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, zároveň rozhodne aj o náhrade mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. V zmysle judikátu R 51/1975 ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci ani po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa zistilo, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné, vzniká zamestnancovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nárok na náhradu mzdy v zmysle § 142 Zákonníka práce. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia sa vzájomné práva a povinnosti opäť spravujú len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Ak by teda zamestnávateľ ani po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nepripustil zamestnanca k práci, zamestnanec môže uplatňovať nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce vo výške priemerného zárobku. Priemerný zárobok sa chápe ako priemerný hrubý zárobok. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (v danom prípade uznesenie o zmieri) nadobudlo právoplatnosť dňa 10.04.2022 a podľa vyjadrenia samotného žalobcu v uznesení o zmieri bola priznaná aj náhrada mzdy za mesiac apríl 2022, žalobca si v prípade ak ho žalovaný nepripustil k práci, mohol uplatňovať nárok na náhradu mzdy za ďalšie obdobie. Z uvedeného dôvodu súd žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy a konanie žalobcu nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi, keď žalobca si v konaní uplatňoval nároky v súlade s 142 Zákonníka práce. 37. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný na výzvy žalobcu (o pridelenie práce a ďalšie zamestnávanie) zo dňa 26.04.2022 a zo dňa 13.06.2022 nereagoval a nepridelil žalobcovi prácu. Žalobca si potom v súlade s § 142 ods. 3 Zákonníka práce žalobou podanou dňa 13.07.2022 uplatnil náhradu mzdy za mesiace máj a jún 2022, keďže tak ako boli uvedené v uznesení o zmieri bola priznaná aj náhrada mzdy za mesiac apríl 2022. Žalobca si teda uplatnil nárok na náhradu mzdy vo výške 2.211,36 Eur z dôvodu inej presne nešpecifikovanej prekážky na strane zamestnávateľa, keď posledný priemerný zárobok vypočítaný žalobcom pre účely konania 19Cpr/6/2020 predstavoval 1.105,68 Eur brutto a žalovaný v konaní výšku priemerného zárobku žalobcu nerozporoval. 38. Keďže súd mal v konaní preukázané, že žalovaný napriek tomu, že po schválení zmieru o náhrade mzdy, ktorej hmotnoprávnym predpokladom priznania je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (a po tom čo žalobca vyzval žalovaného na to, aby mu pridelil prácu), žalobcovi prácu nepridelil, zaviazal v súlade s § 142 ods. 3 Zákonníka práce žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu inej prekážky na strane zamestnávateľa za mesiace máj a jún 2022 vo výške priemerného zárobku žalobcu v celkovej výške 2.211,36 Eur brutto. Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy dochádza u jednotlivých náhrad miezd za ten – ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Náhrada mzdy za mesiac máj 2022 bola splatná 07.06.2022 a za mesiac jún 2022 bola splatná 07.07.2022, keď výplatný termín žalovaného bol 7. deň v kalendárnom mesiaci za mesiac predchádzajúci a nebol medzi stranami sporný. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške (uplatnenej žalobcom v žalobe) 5 % ročne zo sumy 1.105,68 Eur od 08.06.2022 do zaplatenia a zo sumy 1.105,68 Eur od 08.07.2022 do zaplatenia, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. 39. Súd k žalovaným navrhnutému dôkazu ohľadom obsahu stretnutia žalobcu s pánom F., a to výsluchu bývalého riaditeľa B. F. uvádza, že sám právny zástupca žalovaného považoval skutočnosti uvádzané žalobcom ohľadom stretnutia s pánom F. pre rozhodnutie vo veci za irelevantné (žalobca uviedol, že pán F. mu mal na stretnutí oznámiť, že ho nechce zamestnať). Súd sa stotožnil s tým, že obsah predmetného stretnutia nie je pre súd relevantný, keď aj bez ozrejmenia obsahu stretnutia mal súd preukázané, že žalovaný žalobcovi neprideľoval prácu. Súd taktiež nevykonal dôkaz výsluchom (vyjadrením) žalovaného ohľadom počtu zamestnancov, ktorých mal žalovaný od roku 2022 zamestnať,
keď ani toto nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci. Súd pritom prihliadol aj na rýchlosť a hospodárnosť konania. 40. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 41. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 42. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 43. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, teda podľa výsledku sporu tak, že v spore úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému, keď II. zamietajúci výrok časti žalobou uplatneného nároku týkajúceho sa časti príslušenstva žalovanej sumy (úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.105,68 Eur od 08.06.2022 do 07.07.2022) predstavoval len nepatrný neúspech nemajúci však, vzhľadom na výšku ostatného priznaného nároku, vplyv na určenie iného ako 100 % pomeru úspechu žalobcu v tomto konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd (§ 362 ods. 1, 2 CSP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).